-->toľko odomna k tejto smutnej časti našej historie 
Jozef Tiso a Slovensky stat
Takže k tej prvej otázke o Tisovi. Nedovolim si súdiť ho, kedže som vtedy nežil (ani nikto z Vás možno nevie čo sa v tych rokoch na Slovensku skutočne dialo), podľa toho čo som počul, naštudoval atď viem toľko, že Židia sa na Slovensku k obyčajnym ľudom nespravali dobre a vykorisťovali ich (niektorí z nich si po deportácii naoplátku privlastnili ich majetok). Čo by sa dialo na Slovensku TERAZ keby nenastala deportácia?Myslite si, že by ste sa tu neozaj mali tak dobre ako teraz. Na druhej strane, je to zverstvo čo bol človek druhemu schopný spraviť za vojny(hlavne židom), komory, cyklon B, hromadné popravy, nútené práce ... takže hanba neonacistom, rasistom a inej zberbe -->toľko odomna k tejto smutnej časti našej historie
-->toľko odomna k tejto smutnej časti našej historie 
precitaj si o postaveni Zidov a zidov do roku 1918 a kratko po nom. pochopis, preco mali Slovaci tak v laske svojich spoluobcanov zidovskeho nabozenstvamatus87 napísal:Takže k tej prvej otázke o Tisovi. Nedovolim si súdiť ho, kedže som vtedy nežil (ani nikto z Vás možno nevie čo sa v tych rokoch na Slovensku skutočne dialo), podľa toho čo som počul, naštudoval atď viem toľko, že Židia sa na Slovensku k obyčajnym ľudom nespravali dobre a vykorisťovali ich (niektorí z nich si po deportácii naoplátku privlastnili ich majetok). Čo by sa dialo na Slovensku TERAZ keby nenastala deportácia?Myslite si, že by ste sa tu neozaj mali tak dobre ako teraz. Na druhej strane, je to zverstvo čo bol človek druhemu schopný spraviť za vojny(hlavne židom), komory, cyklon B, hromadné popravy, nútené práce ... takže hanba neonacistom, rasistom a inej zberbe
no prepáč, ale je mi známe, že ich ľudia nemali radi. Chcel si tým naznačiť to, že sa výraznou mierou podieľali na pomadarčovaní Slovenského obyvateľstva, revolúcii v Rusku ..jackb napísal:precitaj si o postaveni Zidov a zidov do roku 1918 a kratko po nom. pochopis, preco mali Slovaci tak v laske svojich spoluobcanov zidovskeho nabozenstva
ja by som povedal, že pôsobli takmer na všetkých významných pozíciach tej dobe, veď hovorilo o tom aj ich bohatstvo...veď aj taký Lenin bol sčasti žid 
Nechapem preco je to smutna cast nasej historie. Bola vojna, vojna = zomieraju ludia, vojaci, civilisti. Ano koli tomuto to bolo smutne obdobie, bola vojna, deportacia Zidov tiez, podla mna nebolo dobre riesenie ale Slovensko NEMALO NA VYBER. Myslim ze je to ale aj radostna cast dejin lebo Slovensko sa stava Slovenskom, krajna ma znacny ekonomicky rast (aj vdaka vojne). Preto pre Zidov smutne obdobie a pre vacsinu Slovakov skor pozitivne, kedze Slovensko nemuselo do boja posielat cele svoje obyvatelstvo ako ine staty, Slovensko z vojny vyslo ako krajna so skoro najmensimi stratami. Staci si pozriet fakty, aj pomerovo aj ciselne.
ja som nemyslel v zlom, Boze chran. je nad Slnko jasnejsie, ze ked si ludia pamatali na svojich pribuznych utyranych Zidmi po pade monarchie lahsie sa im arizovalo...matus87 napísal:no prepáč, ale je mi známe, že ich ľudia nemali radi. Chcel si tým naznačiť to, že sa výraznou mierou podieľali na pomadarčovaní Slovenského obyvateľstva, revolúcii v Rusku ..
bohuzial nedokazem najst supis zverstiev a obeti madarizatorov a Zidov v prvych desatrociach 20.strocia na uzemi dnesnej SR
A je tomu tak aj v dnesnej dobe.matus87 napísal:ja by som povedal, že pôsobli takmer na všetkých významných pozíciach tej dobe
Suhlasim s Ujom markym, preco smutnej? Smutna histoia bola pre nas roky 1848-1849, a silna madarizacia tej doby. Ako smutna histora bude chapana vedomou generaciou dnesna doba.matus87 napísal:toľko odomna k tejto smutnej časti našej historie
Je pozoruhodne, ze za smutnu dobu sa vzdy povazuje obdobie spojene so zidovskym utrpenim.
Plne súhlasim s tým čo si mi vytkol. Počas madarizacie si národ vytrpel, v dnesnej dobe vidím ako problém autonómiu jS...ale toto rozoberajme inde..Hlavne by som chcel upozorniť na tú tvoju poslednú vetu. Ja to vidím tak, že na Slovensku máme teda tu demokraciu, slobodu slova, ale ak niekto do tejto témy napíše, že neľutuje to čo sa stalo židom, že to boli zdierači, tak ho tu začnu osočovať, že ako oni museli trpieť, že ty zver nebodaj nácko, antisemita ...Takže aby si ma už nebral za slovo, poviem to škaredo a tvrdo s prepačenim, zato kde sú Slovaci teraz vdačíme aj okolnostiam z tej doby. Slovensko na výber nemalo.kali520 napísal:Suhlasim s Ujom markym, preco smutnej? Smutna histoia bola pre nas roky 1848-1849, a silna madarizacia tej doby. Ako smutna histora bude chapana vedomou generaciou dnesna doba.
Je pozoruhodne, ze za smutnu dobu sa vzdy povazuje obdobie spojene so zidovskym utrpenim.
-
krija
VIP
- Príspevky: 5097
- Registrovaný: 29 jan 2006, 15:57
- Bydlisko: my heaven is your hell
- Kontaktovať používateľa:
1. slovenska republika ocami nemeckej historicky.
//autoeditácia príspevku ( 30 Aug 2008, 21:10 )
kua, v diskusii na sme mi to zmazali (vraj porusenie kodexu)
Hospodárska politika Slovenskej republiky (1939 – 1945)
Jozef Jurík
Základné ekonomické východiská Slovenského štátu sa dajú charakterizovať na príklade zlatých menových rezerv, vrátane devízových prostriedkov. Nemecko po obsadení Prahy (15. marca 1939) zhabalo celý česko-slovenský zlatý poklad bez podielu Slovenskej republiky na ňom. Slovensko si na svoje zlaté menové rezervy muselo urobiť zbierku, vláda preto 11. júla 1939 schválila zriadenie „Fondu hospodárskej samostatnosti“. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za 2 a pol milióna korún cenných papierov a 10 miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše 90 000 darcov. Zlaté krytie slovenskej meny dosiahlo dovedna 7 ton zlata. Okrem zbierky a darov si časť získala ťažbou zlata v Slovenských rudných baniach (Kremnica a Banská Štiavnica) a časť zlata získala Slovenská národná banka (SNB) vývozom osobitne hodnotného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Slovensko malo aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117)
Do zlatých zásob Slovenského štátu však nepatrilo tzv. židovské zlato, ktoré bolo odoberané Židom pri ich odsune do koncentračných táborov.
Čo sa týka devízových prostriedkov, na Slovensku boli k dispozícii len devízy od exportných firiem, ktoré boli uložené na valutových kontách bánk. Išlo zhruba o hodnotu 30 mil. Ks. (Bobák, 2000, s. 117)
Hlavné body rozvojového hospodárskeho programu Slovenského štátu boli:
- industrializácia,
- rozšírenie pracovných možností,
- povznesenie hospodárstva.
V súdobej tlači sa v tejto súvislosti píše:
„Slováci bohatnite!, pretože z bohatých jednotlivcov vznikne bohatý národ, ktorým chceme už raz byť, pretože národ žobrákov je národom otrokov.“
V poslednom období dala slovenská vláda do obehu 1 miliardu nekrytých korún. Peňažné obeživo sa od marca 1939 do marca 1945 (za šesť rokov) zvýšilo z 1,4 na 11,6 mld. Ks. (Bobák, 2000, s. 118)
Situácia v zásobovaní bola napriek mnohým nedostatkom lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe, kde sa dobré pomery vojnou zhoršili. Uprostred kontinentu dychtiacom po tovare stalo sa Slovensko veľmi vyhľadávaným obchodným partnerom a vedelo svoje záujmy úspešne zastupovať aj v Berlíne. Slovensko vypomáhalo v zásobovaní aj Švajčiarsku. Z 30. októbra 1942 je datovaný list slovenského chargé ď affaires Radlinského, ktorý informuje o tom, že Švajčiarsko sa nachádza v nepriaznivej zásobovacej situácii a že „veľmi potrebuje napr. cukor, lúšteniny, zemiaky a drevené uhlie“ zo Slovenska. Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo 25,3 %, potravinársky priemysel 18,2 %, celulóza a papier 13,0 %, kovy 11,9 %, poľnohospodárske a živočíšne plodiny 9,3 %. Slovenská ekonomika mala k dispozícii celý trh bývalého Česko-Slovenska, pretože vzájomná výmena tovaru s Protektorátom fungovala na princípe „bezcolnosti vzájomnej výmeny“, čo bolo pre Slovensko významným prínosom. Do Protektorátu smerovalo 55 % slovenského vývozu. (Bobák, 2000, s. 119)
Hospodársky rast najmä v prvých rokoch ovplyvnila štátna podpora priemyslu, ale aj viaceré iné faktory. Peter Zaťko, známy slovenský ekonóm tých čias, 28. júna 1940 na manifestačnom zhromaždení slovenského priemyslu v Trenčianskych Tepliciach povedal, že bol spôsobený hlavne dvoma faktormi: nízkou spotrebou slovenského obyvateľstva a z toho vyplývajúcou samozásobiteľskou schopnosťou slovenského vidieka („už dnes na poli hospodárskom sme schopní dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny“) a nepochybným entuziazmom z pocitu vlastnej vlády nad svojou krajinou a nad rozhodovaním o tvorbe a použití zdrojov („Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh. Hádam v tom je práve kus tajomstva slovenského úspechu z roku 1939“) . (Bobák, 2000, s. 119)
Dokonca Žid, významný predstaviteľ slovenského bankovníctva do roku 1968 Eugen Löbl to neskôr v emigrácii zhodnotil takto:
„Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.”
Realisticky hodnotil hospodárske pomery prvej Slovenskej republiky aj Gustáv Husák (spolu so svojimi spolupracovníkmi v V. ilegálnom ústrednom výbore KSS pre potreby Moskvy) v júli 1944. Keďže Husák bol spoluorganizátorom povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim Slovenského štátu (a napokon zlikvidovali i samostatný štát), jeho názory možno považovať za objektívne, nemal dôvod ho chváliť:
„Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti iným územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči.
Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku 8 miliárd Ks.
Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi 2 miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma.
Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. (...)
Štátne i súkromné úradníctvo, aj keď nie platené skvele, je platené slušne a vzhľadom na reálnu silu Ks oveľa lepšie než napr. v Čechách. Priemyselná výroba je usmerňovaná Najvyšším úradom pre zásobovanie (Dr. Karvaš), pokiaľ je to potrebné pre nedostatok surovín (kovy a pod.), ďalej ten istý úrad určuje ceny výrobkov a uskutočňuje zásobovanie obyvateľstva potravinami a niektorými priemyselnými artiklami.
Roľníctvo v podstate nie je regulované (iba čo do zásobovania), výroba tu ide v starých koľajach. Problém malého roľníctva bude jeden z prvých na riešenie, je na Slovensku hádam najaktuálnejší.
Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii.
Dnes je určitý nedostatok pracovných síl čiastočne preto, že asi 60 000 slovenských robotníkov pracuje v Nemecku, ďalej značný počet ľudí je v armáde. Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t.j. niet tu špeciálnych vojenských závodov.“ (Bobák, 2000, s. 119 – 120)
Južné Slovensko prežívalo za maďarskej okupácie všestranný úpadok. Priemysel sa v tejto agrárnej oblasti nerozvíjal, zamestnanosť stagnovala a poľnohospodárstvo nemohlo v Maďarsku získať náhradu za stratené odbytisko. Zhoršovanie sociálneho zákonodarstva, nevýhodné podmienky pri výmene peňazí, nútené obmedzovanie osevných plôch intenzívne oddeľovaných plodín, dosadzovanie Maďarov z centra na vedúce miesta a iné opatrenia vyvolávali odpor nielen u diskriminovaných Slovákov, ale i medzi maďarským obyvateľstvom. Zhoršenie hmotného postavenia pocítili v tej či onej forme všetky vrstvy spoločnosti. (Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny..., 1974, s. 199)
Pri hodnotení slovenského hospodárstva v týchto rokoch si musíme uvedomiť niekoľko významných faktorov, ktoré vplývali negatívne a kladne na jeho rozvoj.
Po územných stratách, spôsobených Viedenskou arbitrážou v novembri 1938, Slovensko stratilo najúrodnejšiu časť krajiny, narušila sa významná železničná dopravná sieť. Po vzniku štátu sa Nemecká ríša pričinila o istý stupeň vykorisťovania a počas celého trvania štátu Slovensko viedlo tri vojny, kam smerovala značná časť štátneho rozpočtu.
Na druhej strane svetová vojna umožnila spotrebu menej kvalitných potravín. Slovenský človek sa necítil byť menejcenným, naopak bol hrdým na to, čím je. Nacionalizmus združoval národ k svornosti, čím sa zabezpečila kolektívna sila.
//autoeditácia príspevku ( 30 Aug 2008, 21:10 )
kua, v diskusii na sme mi to zmazali (vraj porusenie kodexu)
Hospodárska politika Slovenskej republiky (1939 – 1945)
Jozef Jurík
Základné ekonomické východiská Slovenského štátu sa dajú charakterizovať na príklade zlatých menových rezerv, vrátane devízových prostriedkov. Nemecko po obsadení Prahy (15. marca 1939) zhabalo celý česko-slovenský zlatý poklad bez podielu Slovenskej republiky na ňom. Slovensko si na svoje zlaté menové rezervy muselo urobiť zbierku, vláda preto 11. júla 1939 schválila zriadenie „Fondu hospodárskej samostatnosti“. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za 2 a pol milióna korún cenných papierov a 10 miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše 90 000 darcov. Zlaté krytie slovenskej meny dosiahlo dovedna 7 ton zlata. Okrem zbierky a darov si časť získala ťažbou zlata v Slovenských rudných baniach (Kremnica a Banská Štiavnica) a časť zlata získala Slovenská národná banka (SNB) vývozom osobitne hodnotného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Slovensko malo aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117)
Do zlatých zásob Slovenského štátu však nepatrilo tzv. židovské zlato, ktoré bolo odoberané Židom pri ich odsune do koncentračných táborov.
Čo sa týka devízových prostriedkov, na Slovensku boli k dispozícii len devízy od exportných firiem, ktoré boli uložené na valutových kontách bánk. Išlo zhruba o hodnotu 30 mil. Ks. (Bobák, 2000, s. 117)
Hlavné body rozvojového hospodárskeho programu Slovenského štátu boli:
- industrializácia,
- rozšírenie pracovných možností,
- povznesenie hospodárstva.
V súdobej tlači sa v tejto súvislosti píše:
„Slováci bohatnite!, pretože z bohatých jednotlivcov vznikne bohatý národ, ktorým chceme už raz byť, pretože národ žobrákov je národom otrokov.“
V poslednom období dala slovenská vláda do obehu 1 miliardu nekrytých korún. Peňažné obeživo sa od marca 1939 do marca 1945 (za šesť rokov) zvýšilo z 1,4 na 11,6 mld. Ks. (Bobák, 2000, s. 118)
Situácia v zásobovaní bola napriek mnohým nedostatkom lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe, kde sa dobré pomery vojnou zhoršili. Uprostred kontinentu dychtiacom po tovare stalo sa Slovensko veľmi vyhľadávaným obchodným partnerom a vedelo svoje záujmy úspešne zastupovať aj v Berlíne. Slovensko vypomáhalo v zásobovaní aj Švajčiarsku. Z 30. októbra 1942 je datovaný list slovenského chargé ď affaires Radlinského, ktorý informuje o tom, že Švajčiarsko sa nachádza v nepriaznivej zásobovacej situácii a že „veľmi potrebuje napr. cukor, lúšteniny, zemiaky a drevené uhlie“ zo Slovenska. Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo 25,3 %, potravinársky priemysel 18,2 %, celulóza a papier 13,0 %, kovy 11,9 %, poľnohospodárske a živočíšne plodiny 9,3 %. Slovenská ekonomika mala k dispozícii celý trh bývalého Česko-Slovenska, pretože vzájomná výmena tovaru s Protektorátom fungovala na princípe „bezcolnosti vzájomnej výmeny“, čo bolo pre Slovensko významným prínosom. Do Protektorátu smerovalo 55 % slovenského vývozu. (Bobák, 2000, s. 119)
Hospodársky rast najmä v prvých rokoch ovplyvnila štátna podpora priemyslu, ale aj viaceré iné faktory. Peter Zaťko, známy slovenský ekonóm tých čias, 28. júna 1940 na manifestačnom zhromaždení slovenského priemyslu v Trenčianskych Tepliciach povedal, že bol spôsobený hlavne dvoma faktormi: nízkou spotrebou slovenského obyvateľstva a z toho vyplývajúcou samozásobiteľskou schopnosťou slovenského vidieka („už dnes na poli hospodárskom sme schopní dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny“) a nepochybným entuziazmom z pocitu vlastnej vlády nad svojou krajinou a nad rozhodovaním o tvorbe a použití zdrojov („Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh. Hádam v tom je práve kus tajomstva slovenského úspechu z roku 1939“) . (Bobák, 2000, s. 119)
Dokonca Žid, významný predstaviteľ slovenského bankovníctva do roku 1968 Eugen Löbl to neskôr v emigrácii zhodnotil takto:
„Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.”
Realisticky hodnotil hospodárske pomery prvej Slovenskej republiky aj Gustáv Husák (spolu so svojimi spolupracovníkmi v V. ilegálnom ústrednom výbore KSS pre potreby Moskvy) v júli 1944. Keďže Husák bol spoluorganizátorom povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim Slovenského štátu (a napokon zlikvidovali i samostatný štát), jeho názory možno považovať za objektívne, nemal dôvod ho chváliť:
„Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti iným územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči.
Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku 8 miliárd Ks.
Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi 2 miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma.
Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. (...)
Štátne i súkromné úradníctvo, aj keď nie platené skvele, je platené slušne a vzhľadom na reálnu silu Ks oveľa lepšie než napr. v Čechách. Priemyselná výroba je usmerňovaná Najvyšším úradom pre zásobovanie (Dr. Karvaš), pokiaľ je to potrebné pre nedostatok surovín (kovy a pod.), ďalej ten istý úrad určuje ceny výrobkov a uskutočňuje zásobovanie obyvateľstva potravinami a niektorými priemyselnými artiklami.
Roľníctvo v podstate nie je regulované (iba čo do zásobovania), výroba tu ide v starých koľajach. Problém malého roľníctva bude jeden z prvých na riešenie, je na Slovensku hádam najaktuálnejší.
Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii.
Dnes je určitý nedostatok pracovných síl čiastočne preto, že asi 60 000 slovenských robotníkov pracuje v Nemecku, ďalej značný počet ľudí je v armáde. Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t.j. niet tu špeciálnych vojenských závodov.“ (Bobák, 2000, s. 119 – 120)
Južné Slovensko prežívalo za maďarskej okupácie všestranný úpadok. Priemysel sa v tejto agrárnej oblasti nerozvíjal, zamestnanosť stagnovala a poľnohospodárstvo nemohlo v Maďarsku získať náhradu za stratené odbytisko. Zhoršovanie sociálneho zákonodarstva, nevýhodné podmienky pri výmene peňazí, nútené obmedzovanie osevných plôch intenzívne oddeľovaných plodín, dosadzovanie Maďarov z centra na vedúce miesta a iné opatrenia vyvolávali odpor nielen u diskriminovaných Slovákov, ale i medzi maďarským obyvateľstvom. Zhoršenie hmotného postavenia pocítili v tej či onej forme všetky vrstvy spoločnosti. (Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny..., 1974, s. 199)
Pri hodnotení slovenského hospodárstva v týchto rokoch si musíme uvedomiť niekoľko významných faktorov, ktoré vplývali negatívne a kladne na jeho rozvoj.
Po územných stratách, spôsobených Viedenskou arbitrážou v novembri 1938, Slovensko stratilo najúrodnejšiu časť krajiny, narušila sa významná železničná dopravná sieť. Po vzniku štátu sa Nemecká ríša pričinila o istý stupeň vykorisťovania a počas celého trvania štátu Slovensko viedlo tri vojny, kam smerovala značná časť štátneho rozpočtu.
Na druhej strane svetová vojna umožnila spotrebu menej kvalitných potravín. Slovenský človek sa necítil byť menejcenným, naopak bol hrdým na to, čím je. Nacionalizmus združoval národ k svornosti, čím sa zabezpečila kolektívna sila.
- Prílohy
-
- 1_slovenska_ republika.zip
- (63.36 KiB) 338 stiahnutí
Politicky korektneho kodexu. To uz sa fakt nezmozu na nejake lepsie vyhovorky?krija napísal:kua, v diskusii na sme mi to zmazali (vraj porusenie kodexu)
//autoeditácia príspevku ( 22 Sep 2008, 10:03 )
Okyptenie Slovenska po vzniku ČSR a Slovensko - poľská vojna
Po 1. svetovej vojne, spojenecké vládne mocnosti bez veľkých problémov určili hranice medzi novoutvoreným ČS, Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom a Rumunskom. Len hranice medzi Poľskom a ČSR koncipovali na úrovni veľvyslancov.
Sporom bolo Tešínsko, kde žilo početné poľské obyvateľstvo, a hlavne kde bol karvinský hnedouhoľný revír. O tejto problematike padlo rozhodnutie dňa 28. 7. 1920 veľvyslancami V. Británie, Francúzska, Japonska a Talianska. Okrem uvedených veľvyslancov sa tohto aktu zúčastnili: Eduard Beneš /Čsl/, Wladislav Grabski a Jozef Pilsudski /Poľsko/a markíz George Curzon /v tom čase miestokráľ Indie/. Po ňom je pomenovaná ako "Curzonova línia"/.
V prospech Poľska odstúpili územia severozápadnej časti Spiša a severovýchodnej časti Oravy a nie oblasti TEŠÍNSKA! Slovensko bolo okyptené o 12 oravských a 13 spišských dedín, spolu približne s 25 000 obyvateľmi , t. j. o 584 km2 územia! Zamietli princíp historického a etnického práva. Vymenili Tešínsko za Oravu a Spiš!
Z hľadiska pražskej vlády sa táto výmena slovenských obcí a územia za hnedouhoľný karvinský revír a košicko-bohumínsku dráhu považovala za úspech pre ČSR. Zachovali sa mestá Bohumín, Karviná a ďalšie mestá /pre Česko/.
Márna bola snaha našich krajanov -- amerických Slovákov, ktorí po obdržaní tejto jóbovej zvesti z Paríža o pripojení časti Oravy a Spiša k Poľsku s rozhorčením protestovali u vlád ČS a Poľska. Svoj protest vyjadrili aj mierovej konferencii v Paríži a Lige národov.
Obyvatelia na tomto území patrili k naj uvedomelším národovcom,
Slovákom. Nebola núdza ani o tragédie. Strieľalo sa, kradlo a
rabovalo. Nebolo slovenských kňazov, učiteľov a škôl. Nastala tvrdá asimilácia, ktorá s prestávkami v rokoch 1939-45 trvá dodnes. V priebehu 2. sv. vojny boli tieto územia prinavrátené, a po vojne sme ich opäť stratili.
V konečnom dôsledku však obyvateľstvo odtrhnutých obcí doplatilo nato, že sa spor riešil na úkor o Tešínsky región. Záujem o tento región bol prvoradým úsilím a cieľom českej politickej reprezentácie ČS. Na druhej strane boj o opätovné prinavrátenie slovenských dedín zostal mimo pozornosti československy orientovanej reprezentácie Slovenska.
Poľská nespokojnosť s určením poľsko-slovenskej hranice z roku 1920 bola všeobecne známa. Po celé medzivojnové obdobie poľská strana raz otvorenejšie, inokedy skrytejšou formou prezentovala svoje nároky nielen na Javorinu, ale na celú Oravu, Kysuce a Spiš. Po priznaní autonómie Slovensku v októbri 1939, poľská vláda v ten istý mesiac otvorene vystúpila požiadavkami na severe. Keď tieto požiadavky boli odmietnuté slovenskou vládou, Poľsko sa rozhodlo vyvinúť nátlak cez Prahu.
Keď to inak nešlo, k slovu sa dostali poľské teroristické skupiny tzv. "strzelców" zo základne v Ľvove. Odtiaľ operovali v skupinách 100-150 mužov a prepadávali finančné a četnícke strážnice na Slovensku. Zabili 4 fin. úradníkov, 20 príslušníkov Stráže obrany štátu SR odvliekli. Pod týmto nátlakom začala pracovať delimitačná komisia so záverom dňa 1.12.1938 o odstúpení ďalšieho slovenského územia Poľsku . A to 226 km2 so 4280
obyvateľmi. Najbolestnejšie však prežívalo situáciu miestne
obyvateľstvo, pretože odstúpené územia ani v jednom prípade poľskému štátu nikdy nepatrili. Mali silné slovenské povedomie a zúfalo sa bránilo odlúčeniu.
Už v čase vyhlásenia samostatného Slovenského štátu l4.3.1938 sa opäť prejavila krátkozrakosť vtedajšej poľskej politiky. József Beck, minister zahraničných vecí oznámil všetkým veľvyslanectvám Poľskej rep., že rešpektuje síce rozhodnutie o samostatnosti Slovenska, ale súčasne podporuje maďarské akcie na Podkarpadskej Rusi. Jej obsadenie Maďarskom a stretnutie ich vojsk na novej spoločnej poľsko-maďarskej
hranici bolo okázalým prejavom vzájomného priateľstva, ale zároveň opäť aktualizovalo starý sen politikov z Budapešti a Varšavy o obnovení spoločnej hranice na Slovensku v rámci maďarského tzv. "veľkého riešenia" slovenskej otázky -- obsadenie východného Slovenska až po V. Tatry .
Politická aktivita Poľska a Maďarska bola na veľmi vysokej úrovni. Telegramy medzi V a BP len tak lietali. Veľvyslanec Maďarska vo Varšave, Hory poslal 20.3. 1939 telegram Csákymu, ministrovi zahraničia Maďarska s otázkou pre Pešť, ako Maďari posudzujú tzv. samostatnosť Slovenska. Poliaci napospol dúfajú, že spoločnú hranicu sa podarí vysunúť na západ. Spätný telegram na druhý deň znel takto: Prosím, dôverne oznámte Beckovi, že sa pousilujeme vysunúť rusínsko-maďarskú hranicu. Do dvoch dní sa honvédstvo pohne a zastaví sa podľa situácie. Táto informácia bola vo Varšave priaznivo prijatá s
odpoveďou, že záujmom Varšavy je, aby celé Slovensko bolo pripojené k Maďarsku.
Posun názorov v prospech zachovania Slovenského štátu a neskôr aj využitia jeho územia ako nástupného priestoru agresie voči Poľsku sa začal v podstate až 2. polovici apríla 1939. Hitler vo svojom prejave posledný krát ponúkol Poľsku delenie Slovenska. To už ale začali Nemci intenzívne uvažovať o formách zabezpečenia územia Slovenska ako operačného priestoru a podnikať prvé kroky v tomto smere.
Nemci oznámili slovenskej vláde 24.8.1939 svoj zámer začať operáciu voči Poľsku. Ale zároveň žiadali pod zámienkou poľského vpádu na Slovensko podriadenie Slovenskej armády /SLA/ nemeckému veleniu a poskytnúť letisko v Spišskej Novej Vsi.
Ríšské ministerstvo zahraničia zároveň požadovalo od slovenskej vlády lojálnu spoluprácu. Zato je vraj ochotné garantovať hranice Slovenska a vrátiť slovenské územia odstúpené Poľsku. Tento prípis okrem iného obsahoval ubezpečenie, že SLA nebude použitá mimo územia Slovenska. 27.8.1939 veliteľ nemeckej 14. armády v liste ministrovi národnej obrany Slovenska, Čatlošovi oznámil, že preberá velenie nad SLA, od ktorej Führer očakáva, že ... s radosťou a so všetkou silou sa zasadí o to, aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola, čo i len prechodne, stratená v prospech Poľska.
V konečnom dôsledku prekročenie hraníc 1. pešou divíziou SLA 1.9.1939 si Nemci museli doslova vojensky vynútiť, porušiac tak všetky predošlé dohody, zatiahli Slovensko priamo do konfliktu. Takto vyzerala teda "slovenská účasť" na začatí druhej svetovej vojny a delení "Poľského štátu".
Z uvedeného jasne vyplýva, že Slovensko z "poľskej koristi" dostalo späť iba vlastné časti územia, ktoré bolo nútené odstúpiť Poľsku v rokoch 1920, 1924 a 1938.
Ako to už býva, opäť sme na všetko doplatili my. Po vzniku Slovenskej republiky roku 1993 sme ostali bez území odstúpených v r. 1920 a 24, no uhlie, železnice mestá -- teda Tešínsko, ktoré získali Česi za časť Oravy a Spiša, ostali v Česku.
http://prop.sk/okyptenie.html
Výpoveď Dietera Wislicenyho
Júl 1, 2008 – 20:56
Pri surfovaní po internete so narazil na zaujímavý dokument o “riešení” židovskej otázky na Slovensku. Myslím, že bude zaujímavý pre ľudí, ktorých táto otázka zaujíma a nemôžu si dokument prečítať v originále. Na lepšie pochopenie som ho opatril poznámkami, ktoré vysvetľujú niektoré podrobnosti a identifikujú aktérov.
Uvedený dokument je časťou výpovede D. Wislicenyho pred tribunálom Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu v procese s hlavnými vojenskými zločincami, ktorú predniesol 3. januára 1946. Žalobca výpoveď použil ako dôkazový materiál proti Ernestovi Kaltenbrunnerovi ako bývalému šéfovi Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby RSHA. Oproti napr. výpovediam D. Wislicenyho pred Národným súdom v Bratislave ju možno považovať za objektívnejšiu, lebo v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k jeho ovplyvneniu slovenskými vyšetrujúcimi a súdnymi orgánmi. Zaujímavá je najmä tým, že odhaľuje pozadie a pohnútky niektorých aktérov, ktoré viedli k deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska roku 1942, ako aj všeobecnú ľahostajnosť k dôsledkom vlastného konania.
Dokument som preložil z anglického originálu, ktorý sa nachádza na internetovej stránke http://www.yale.edu/lawweb/avalon.htm v kompletnom znení, aj častí, ktoré sa dotýkajú pôsobenia Wislicenyho v Grécku a v Maďarsku. Pri preklade som doň zasahoval iba minimálne, keď bolo jasné, že ide o evidentný omyl pri prepisovaní. V hranatých zátvorkách kurzívou sú zaznamenané poznámky zapisovateľa. Oblé zátvorky sú doplnenia, ktoré bolo treba dopísať pri preklade, aby bol text zrozumiteľný. Iné zásahy sa nevykonali.
PLK. AMEN<!--[if !supportFootnotes]-->[1]<!--[endif]-->: Ďalším svedkom, ktorý bol povolaný prokurátorom, je Dieter Wisliceny. Tento svedok bude vypočúvaný podplukovníkom Smithom W. Brookhartom, Jr.
[Svedok, Vysliceny, sa postavil]
PREDSEDA<!--[if !supportFootnotes]-->[2]<!--[endif]-->: Ako sa voláte?
DIETER WISLICENY /Svedok/: Dieter Wisliceny.
PREDSEDA: Budete opakovať túto prísahu: “Prisahám pri Bohovi Všemohúcom a Vševedúcom, že budem rozprávať čistú pravdu a nič len pravdu a nič nepridám.”
[Svedok opakuje prísahu.]
PREDSEDA: Prosím hovorte pomaly a robte prestávku medzi otázkami a odpoveďami.
PPLK. SMITH W. BROOKHART, JR. /Zástupca procesného radcu za Spojené štáty/: Koľko máte rokov?
WISLICENY: Mám 34 rokov.
PPLK. BROOKHART: Kde ste sa narodili?
WISLICENY: Narodil som sa v Regulovkene vo Východnom Prusku<!--[if !supportFootnotes]-->[3]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom NSDAP<!--[if !supportFootnotes]-->[4]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, bol som členom NSDAP.
PPLK. BROOKHART: Odkedy?
WISLICENY: Vstúpil som do NSDAP najskôr roku 1931, potom bola preregistrácia a definitívne som vstúpil roku 1933.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom SS<!--[if !supportFootnotes]-->[5]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, vstúpil som do SS roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom Gestapa<!--[if !supportFootnotes]-->[6]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Roku 1934 som vstúpil do SD<!--[if !supportFootnotes]-->[7]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Akú hodnosť ste dosiahli?
WISLICENY: Roku 1940 som bol povýšený na SS Hauptsturmführera<!--[if !supportFootnotes]-->[8]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Poznáte Adolfa Eichmanna<!--[if !supportFootnotes]-->[9]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, poznám Eichmanna od roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Za akých okolností (ste sa spoznali)?
WISLICENY: Vstúpili sme do SD približne v rovnakom čase, roku 1934. Do roku 1937 sme boli spolu v tej istej sekcii.
PPLK. BROOKHART: Ako dobre poznáte Eichmanna osobne?
WISLICENY: Poznáme sa vzájomne veľmi dobre. Dôverne sme si tykali a tak isto poznám jeho rodinu veľmi dobre.
PPLK. BROOKHART: Aká bola jeho pozícia?
WISLICENY: Eichmann bol v RSHA<!--[if !supportFootnotes]-->[10]<!--[endif]--> šéfom oddelenia Amt IV, Gestapo.
PPLK. BROOKHART: Myslíte oddelenie IV alebo pododdelenie, a, ak áno, ktoré pododdelenie?
WISLICENY: Viedol oddelenie IVA4. Toto oddelenie zahrňovalo dve pododdelenia: jedno pre cirkvi a druhé pre židovské záležitosti.
PPLK. BROOKHART: Máte pred sebou diagram ukazujúci pozíciu pododdelenia IVA4b v RSHA.
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Vyhotovili ste tento diagram?
WISLICENY: Áno, urobil som tento diagram osobne.
PPLK. BROOKHART: Zobrazuje správne organizačné zloženie ukazujúc oddelenie zaoberajúce sa židovskými problémami?
WISLICENY: Áno, toto bol približne personál oddelenia na začiatku roku 1944.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac o tejto schéme a zozname vedúceho personálu, ako je uvedené v dolnej časti listiny, boli ste osobne oboznámený s každou osobou menovanou v nej?
WISLICENY: Áno, poznal som všetkých osobne.
PPLK. BROOKHART: Čo bola hlavná misia (oddelenia) IVA4b RSHA?
WISLICENY: Toto oddelenie IVA4b sa zaoberalo židovskou otázkou pre (potreby) RSHA. Eichmann mal špeciálne moci od gruppenführera Müllera<!--[if !supportFootnotes]-->[11]<!--[endif]-->, šéfa Amt IV, a od šéfa Bezpečnostnej polície<!--[if !supportFootnotes]-->[12]<!--[endif]-->. Bol zodpovedný za tak zvané riešenie židovskej otázky v Nemecku a vo všetkých krajinách okupovaných Nemeckom.
PPLK. BROOKHART: Boli odlišné obdobia aktivity dotýkajúce sa židov?
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Opíšete tribunálu približné obdobia a rozličné typy aktivity?
WISLICENY: Áno. Do roku 1940 všeobecná politika v rámci sekcie bola riešiť židovskú otázku v Nemecku a v oblastiach okupovaných Nemeckom prostriedkami plánovanej emigrácie. Druhá fáza, po (uvedenom) dátume bolo sústredenie všetkých židov v Poľsku a na ostatných územiach okupovaných Nemeckom na východe do ghiett. Toto obdobie trvalo približne do začiatku roku 1942. Tretie obdobie bolo tak zvané “konečné riešenie” židovskej otázky, ktorým bola plánovaná exterminácia a deštrukcia židovskej rasy; toto obdobie trvalo do októbra 1944, keď Himmler vydal nariadenie zastaviť ich ničenie.
[Urobila sa prestávka.]
PPLK. BROOKHART: Kedy ste sa dostali prvýkrát do spojenia s oddelením IVA4 RSHA?
WISLICENY: Bolo to roku 1940. Náhodou som sa stretol s Eichmennom…
PPLK. BROOKHART: Aké bolo vaše postavenie?
WISLICENY: Eichmann navrhol, aby som išiel do Bratislavy ako poradca pre židovskú otázku<!--[if !supportFootnotes]-->[13]<!--[endif]--> k slovenskej vláde.
PPLK. BROOKHART: Následne ako dlho ste boli v tomto postavení ?
WISLICENY: Bol som v Bratislave do jari 1943; potom skoro rok v Grécku a neskoršie od marca 1944 do decembra 1944 som bol s Eichmannom v Maďarsku. V januári 1945 som opustil Eichmannovu sekciu.
PPLK. BROOKHART: Vo vašom úradnom spojení s oddelením IVA4 stretli ste sa s akýmkoľvek nariadením, ktoré smerovalo k annihilácii všetkých židov?
WISLICENY: Áno, stretol som sa s takým nariadením poprvýkrát u Eichmanna v lete 1942.
PPLK. BROOKHART: Poviete tribunálu, za akých okolností a čo bolo podstatou nariadenia?
WISLICENY: Na jar 1942 okolo 17 000 židov bolo odvezených zo Slovenska do Poľska ako robotníci. Bola to otázka dohody so slovenskou vládou. Slovenská vláda ďalej požadovala, či by tiež rodiny týchto robotníkov nemohli byť odvezené do Poľska. Zo začiatku Eichmann odmietol túto požiadavku.
V apríli alebo na začiatku mája 1942 Eichmann mi povedal, že odteraz môžu byť takisto celé rodiny odvezené do Poľska. V máji 1942 bol Eichmann osobne v Bratislave a diskutoval záležitosť s kompetentnými členmi slovenskej vlády. Navštívil ministra Macha<!--[if !supportFootnotes]-->[14]<!--[endif]--> a potom predsedu vlády profesora Tuku<!--[if !supportFootnotes]-->[15]<!--[endif]-->. Vtedy uistil slovenskú vládu, že s týmito židmi sa bude ľudsky a slušne zaobchádzať v poľských ghettách. Toto bolo špeciálne želanie slovenskej vlády. Ako výsledok tohto uistenia bolo okolo 35 000 židov vyvezených zo Slovenska do Poľska. Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne<!--[if !supportFootnotes]-->[16]<!--[endif]-->; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo. Predseda vlády Tuka ma opakovane žiadal, aby som ho navštívil a vyjadroval želanie, aby bolo dovolené slovenskej delegácii navštíviť oblasti, do ktorých slovenskí židia – ako sa predpokladalo – mali byť poslaní. Odovzdal som toto želanie Eichmannovi a slovenská vláda mu tiež poslala nótu v tejto záležitosti. V tom čase dal Eichmann vyhýbavú odpoveď.
Potom na konci júla alebo začiatkom augusta odišiel som ho navštíviť do Berlína a úpenlivo požiadať opätovne, aby zabezpečil požiadavku slovenskej vlády. Upozornil som ho, že v zahraničí kolujú chýry tvrdiace, že všetci židia v Poľsku sú vyvražďovaní. Upozornil som ho, že pápež intervenoval u slovenskej vlády v ich prospech. Radil som mu, že taký postup, ak je skutočne pravdivý, by seriózne poškodil našu prestíž, to je prestíž Nemecka v zahraničí. Pre všetky tieto príčiny som ho naliehavo žiadal, aby dovolil inšpekciu v (tejto) otázke. Po dlhej diskusii mi Eichmann povedal, že požiadavka navštíviť poľské ghettá nemôže byť absolútne splnená za žiadnych okolností. V odpovedí na moju otázku “prečo?” povedal, že väčšina z týchto židov už nie je dlhšie nažive. Pýtal som sa ho, kto vydal takú inštrukciu a on ma odkázal na nariadenie Himmlera. Úpenlivo som ho prosil, aby mi ukázal také nariadenie, pretože som nemohol veriť, že v skutočnosti existuje na písme. On…
PPLK. BROOKHART: Kde ste boli v tom čase? Kde ste boli v čase tohto stretnutia s Eichmannom?
WISLICENY: Toto stretnutie s Eichmannom sa konalo v Berlíne, Kurfürstenstrasse 116, v Eichmannovom úrade.
PPLK. BROOKHART: Pokračujte s odpoveďou na predchádzajúcu otázku. Pokračujte s diskusiou o okolnostiach a nariadení.
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že mi môže ukázať toto nariadenie v písomnej podobe, aby upokojil moje svedomie. Vybral malý zväzok dokumentov zo svojho trezora, prevrátil (zopár) strán a ukázal mi list od Himmlera šéfovi Bezpečnostnej polície a SD<!--[if !supportFootnotes]-->[17]<!--[endif]-->. Podstata listu bola zhruba nasledovná:
Führer nariadil konečné riešenie židovskej otázky; šéf Bezpečnostnej polície a SD a inšpektor koncentračných táborov<!--[if !supportFootnotes]-->[18]<!--[endif]--> boli poverení vykonaním tohto tak zvaného konečného riešenia<!--[if !supportFootnotes]-->[19]<!--[endif]-->. Všetci židovskí muži a ženy, ktorí boli schopní pracovať, mali byť dočasne vyňatí z tohto tak zvaného konečného riešenia a použití na práce v koncentračných táboroch. List bol podpísaný Himmlerom osobne. Nemohol som sa nijako pomýliť, pretože Himmlerov podpis mi bol dobre známy. Ja…
PPLK. BROOKHART: Komu bolo nariadenie adresované?
WISLICENY: Šéfovi Bezpečnostnej polície a SD, to je úradu šéfa Bezpečnostnej polície a SD.
PPLK. BROOKHART: Bola akákoľvek iná adresa na tomto nariadení?
WISLICENY: Áno, inšpektor koncentračných táborov. Nariadenie bolo adresované obom týmto úradom.
PPLK. BROOKHART: Nieslo nariadenie akúkoľvek klasifikáciu z bezpečnostných dôvodov?
WISLICENY: Bolo klasifikované ako “tajné.”
PPLK. BROOKHART: Aký bol približný dátum tohto nariadenia?
WISLICENY: Toto nariadenie bolo datované aprílom 1942<!--[if !supportFootnotes]-->[20]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Kým bolo podpísané?
WISLICENY: Himmlerom osobne.
PPLK. BROOKHART: A vy ste osobne skúmali toto nariadenie v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno, Eichmann mi dal tento dokument do rúk a videl som nariadenie osobne.
PPLK. BROOKHART: Položili ste akúkoľvek otázku ohľadom významu slov “konečné riešenie”, ktoré sa použilo v tomto nariadení?
WISLICENY: Eichmann pokračoval, aby mi vysvetlil, čo sa týmto myslelo. Povedal, že plánovaná biologická annihilácia židovskej rasy na východných územiach sa zakrývala touto koncepciou označením “konečné riešenie”. V ďalšej diskusii o tejto otázke tie isté slová “konečné riešenie” sa opäť a opäť objavovali znova.
PPLK. BROOKHART: Povedali ste niečo Eichmannovi v súvislosti s mocou, ktorá mu bola daná týmto nariadením?
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že v rámci RSHA on osobne bol poverený vykonaním tohto nariadenia. Za týmto účelom dostal plnú moc od šéfa Bezpečnostnej polície; on sám bol osobne zodpovedný za vykonanie tohto nariadenia.
PPLK. BROOKHART: Urobili ste akýkoľvek komentár Eichmannovi o jeho plných mociach?
WISLICENY: Áno. Bolo mi úplne jasné, že toto nariadenie znamenalo smrť pre milióny ľudí. Povedal som Eichmannovi, “Boh uchovaj, aby naši nepriatelia nikdy nemali možnosť urobiť to isté nemeckému ľudu”, v odpovedi na čo mi Eichmann povedal, aby som nebol sentimentálny; je to führerovo nariadenie a musí byť vykonané.
PPLK. BROOKHART: Viete, či sa toto nariadenie uplatňovalo a vykonávalo v Eichmanovej sekcii?
WISLICENY: Áno.
LT. COL. BROOKHART: Ako dlho?
WISLICENY: Toto nariadenie platilo do októbra 1944. Vtedy vydal Himmler opačné nariadenie, ktoré zakazovalo annihiláciu židov.
PPLK. BROOKHART: Kto bol šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti v čase, keď bolo nariadenie poprvýkrát vydané?
WISLICENY: Bude to Heydrich.
PPLK. BROOKHART: Pokračoval program podľa tohto nariadenia rovnakou silou za Kaltenbrunnera<!--[if !supportFootnotes]-->[21]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno; nebola žiadna redukcia alebo zmena v žiadnej forme.
PPLK. BROOKHART: Odhadnite, ak viete, ako dlho Kaltenbrunner poznal Eichmanna.
WISLICENY: Z rôznych vyjadrení Eichmanna som sa dozvedel, že Kaltenbrunner a Eichmann sa vzájomne poznali veľmi dlhý čas. Obaja pochádzali z Linca a keď sa Kaltenbrunner stal šéfom Bezpečnostnej polície, Eichmann vyjadril svoje uspokojenie. Povedal mi vtedy, že pozná Kaltenbrunnera osobne veľmi dobre a že Kaltenbrunner bol veľmi dobre spriaznený s jeho rodinou v Linci.
PPLK. BROOKHART: Zmieňoval sa Eichmann niekedy o svojom priateľstve a vzťahu s Kaltenbrunnerom ako o takom, ktoré mu pomáhali?
WISLICENY: Áno, opakovane hovoril, že keby mal niekedy akékoľvek vážne problémy, mohol by ísť hocikedy osobne ku Kaltenbrunnerovi. Nemusel to robiť veľmi často, keďže jeho vzťahy s jeho bezprostredným nadriadeným, gruppenfuehrerom Müllerom<!--[if !supportFootnotes]-->[22]<!--[endif]-->, boli veľmi dobré.
PPLK. BROOKHART: Boli ste prítomný, keď sa Eichmann a Kaltenbrunner stretli?
WISLICENY: Áno; raz som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi. Bolo to vo februári 1945 v Eichmannovom úrade v Berlíne. Kaltenbrunner prichádzal na obed každý deň na Kurfürstenstrasse 116; tam sa šéfovia stretávali pri svojom obedňajšom jedle s Kaltenbrunnerom; a to bolo pri jednej takej príležitosti, že som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi a ako sa vypytoval na zdravie Eichmannovej rodiny v Linci.
PPLK. BROOKHART: V spojení s administráciou svojho úradu viete, v akom rozsahu Eichmann predkladal záležitosti Heydrichovi a neskôr Kaltenbrunnerovi na schválenie?
WISLICENY: Rutinný postup od Eichmanna ku Kaltenbrunnerovi išiel cez gruppenführera Müllera. Podľa mojej vedomosti správy Kaltenbrunnerovi boli vyhotovované v pravidelných intervaloch Eichmannom a predkladali sa mu. Tiež viem, že v lete 1944 vyhotovil osobnú správu pre Kaltenbrunnera.
PPLK. BROOKHART: Mali ste príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno; Mal som pravidelne príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade. Viem, že zaobchádzal so špeciálnou starostlivosťou s akýmkoľvek spisom, ktorý sa dotýkal otázok jeho vlastnej špeciálnej úlohy. Bol v každom ohľade skutočný byrokrat; okamžite zaznamenával do spisov každú diskusiu, ktorú mal hocikedy s hociktorým zo svojich nadriadených. Vždy mi zdôrazňoval, že najdôležitejšou vecou bolo pre neho, aby bol krytý svojimi nadriadenými po každý raz. Vyhýbal sa všetkej osobnej zodpovednosti a dobre sa staral, aby bol krytý svojimi nadriadenými – v tejto veci Müllerom a Kaltenbrunnerom – keď to bola otázka zodpovednosti za jeho akcie.
PPLK. BROOKHART: V prípade typickej správy, ktorá išla z Eichmannovej sekcie cez Müllera, Kaltenbrunnera k Himmlerovi – videli ste kópie takýchto správ v Eichmannových spisoch?
WISLICENY: Áno, samozrejme, bolo veľa takých kópií v spisoch. Pravidelný postup bol nasledovný: Eichmann mal návrh spracovaný špecialistom alebo ho vyhotovil sám; tento návrh šiel ku gruppenführerovi Müllerovi, šéfovi jeho sekcie; Müller buď podpísal tento návrh sám alebo ponechal podpísanie Eichmannovi. Vo väčšine prípadoch, keď správy boli určené Kaltenbrunnerovi a Himmlerovi, Müller ich podpisoval sám. Akonáhle boli správy podpísané Müllerom bez akejkoľvek zmeny vrátili sa do Eichmannovho úradu, kde sa vyhotovil čistopis a kópia. Čistopis sa potom vrátil Müllerovi na podpis a potom bol postúpený buď Kaltenbrunnerovi alebo Himmlerovi. V jednotlivých prípadoch, keď správy boli určené Himmlerovi, Kaltenbrunner ich podpisoval sám. Osobne som videl kópie s Kaltenbrunnerovým podpisom.
PPLK. BROOKHART: Vráťme sa teraz do oblastí a krajín, v ktorých boli prijaté opatrenia zasahujúce židov. Vyjadrite, o ktorých krajinách máte osobnú znalosť o takýchto operáciách?
WISLICENY: Predovšetkým mám osobnú znalosť o všetkých opatreniach prijatých na Slovensku. Tiež poznám všetky podrobnosti o evakuácii židov z Grécka a špeciálne z Maďarska. Ďalej poznám určité opatrenia prijaté v Bulharsku a v Chorvátsku. Prirodzene, počul som o opatreniach prijatých v ostatných krajinách, ale nebol som schopný získať jasný obraz o situácii z osobného pozorovania alebo z podrobných správ.
PPLK. BROOKHART: Dotýkajúc sa prípadu Slovenska už ste referovali o 17 000 špeciálne vybratých židov, ktorí boli odoslaní zo Slovenska. Poviete tribunálu o ostatných opatreniach, ktoré nasledovali ohľadom židov na Slovensku?
WISLICENY: Už predtým som sa zmienil, že týchto prvých 17 000 židovských robotníkov nasledovalo okolo 35 000 židov vrátane celých rodín<!--[if !supportFootnotes]-->[23]<!--[endif]-->. V auguste alebo na začiatku septembra 1942 táto akcia na Slovensku skončila<!--[if !supportFootnotes]-->[24]<!--[endif]-->. Príčinou toho bolo, že veľký počet židov bolo chránených – buď prezidentom alebo rôznymi ministerstvami (vydanými) – špeciálnymi povoleniami zostať v krajine. Ďalšou príčinou mohla byť neuspokojivá odpoveď, ktorú som dal slovenskej vláde v replike na jej požiadavku na inšpekciu židovských táborov v Poľsku. Tento stav trval do septembra 1944; od augusta 1942 do septembra 1944 neboli žiadni židia vysídlení zo Slovenska. Od 25 000 do 30 000 židov stále zostávalo v krajine.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s prvou skupinou 17 000 špeciálne vybratých robotníkov?
WISLICENY: Táto skupina nebola annihilovaná, ale všetci boli zamestnaní na nútených prácach v osvienčimskom a lublinskom koncentračnom tábore.
LT. COL. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Poznám tento detail, pretože veliteľ Osvienčimu Höss<!--[if !supportFootnotes]-->[25]<!--[endif]--> mi v tejto veci urobil narážku v Maďarsku roku 1944. Povedal mi toho času, že týchto 17 000 židov bolo jeho najlepšími robotníkmi v Osvienčime.
PPLK. BROOKHART: Aké bolo meno tohto veliteľa?
WISLICENY: Veliteľom Osvienčimu bol Höss.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s približne 35 000 členov rodín židovských robotníkov, ktorí boli tiež poslaní do Poľska?
WISLICENY: Bolo s nimi zaobchádzané podľa nariadenia, ktoré mi ukázal Eichmann v auguste 1944. Časť z nich bola ponechaná nažive, ak boli schopní pracovať; ostatní boli zavraždení.
PPLK. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Viem to od Eichmanna a, samozrejme, tiež od Hössa počas rozhovorov v Maďarsku.
PPLK. BROOKHART: Aká časť z tejto skupiny zostala nažive?
WISLICENY: Höss toho času v rozhovore s Eichmannom, na ktorom som bol prítomný, uviedol číslo židov, ktorí prežili z vybratých na prácu, na okolo 25 až 30 percent.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac teraz o 25 000 židoch, ktorí zostali na Slovensku do septembra 1944, viete čo sa stalo s týmito židmi?
WISLICENY: Po vypuknutí slovenského povstania na jeseň 1944 hauptsturmführer Brunner<!--[if !supportFootnotes]-->[26]<!--[endif]-->, jeden z Eichmannových asistentov bol vyslaný na Slovensko. Za pomoci nemeckých policajných síl a tiež pomocou slovenského žandárstva<!--[if !supportFootnotes]-->[27]<!--[endif]--> Brunner zhromaždil týchto židov vo viacerých táboroch a transportoval ich do Osvienčima. Podľa Brunnerovho vyhlásenia dotýkalo sa to okolo 14 000 osôb. Mala skupina, ktorá zostala v tábore Sereď, bola – nakoľko viem – poslaná do Terezína na jar 1945.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo tejto skupine židov potom, čo bola deportovaná zo Slovenska, táto skupina 25 000 (ľudí)<!--[if !supportFootnotes]-->[28]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Domnievam sa, že ich tiež postihlo tak zvané konečné riešenie, pretože Himmlerovo nariadenie, ktoré zrušilo túto akciu, bolo vydané až niekoľko týždňov neskôr<!--[if !supportFootnotes]-->[29]<!--[endif]--> ….
PPLK. BROOKHART: Zhrňujúc za krajiny Grécko, Maďarsko a Slovensko – približne koľko židov bolo zasiahnutých opatreniami Bezpečnostnej polície a SD v týchto krajinách, o ktorých máte osobnú vedomosť?
WISLICENY: Na Slovensku to bolo okolo 66 000, v Grécku okolo 64 000 a v Maďarsku viac ako pol milióna.
PPLK. BROOKHART: V krajinách Chorvátsko a Bulharsko, o ktorých máte určité znalosti, koľko židov bolo teda postihnutých?
WISLICENY: V Bulharsku podľa mojich znalosti okolo 8 000; v Chorvátsku viem len o 3 000 židoch, ktorí boli privezení do Osvienčimu zo Záhrebu v lete 1942. …
LT. COL. BROOKHART: Vo vzťahu k židom, o ktorých máte osobnú vedomosť, koľko bolo vystavených konečnému riešeniu, to je, bolo zavraždených?
WISLICENY: Presné číslo je pre mňa veľmi ťažko určiť. Mám len jednu bázu pre možný odhad, ktorou je konverzácia medzi Eichmannom a Hössom vo Viedni, v ktorej povedal, že len veľmi málo z tých poslaných z Grécka do Osvienčimu bolo schopných na prácu. Zo slovenských a maďarských židov bolo (?) schopných na prácu. Je preto pre mňa veľmi ťažko dať zodpovedajúci sumár. ….
http://www.hrnko.sk/2008/07/01/vypoved- ... slicenyho/
Každý kto aspoň trochu pozná históriu vie že Židom, ktorí zostali na Slovensku už ani naša vláda po nemeckej okupáciii pomôcť nemohla!
Júl 1, 2008 – 20:56
Pri surfovaní po internete so narazil na zaujímavý dokument o “riešení” židovskej otázky na Slovensku. Myslím, že bude zaujímavý pre ľudí, ktorých táto otázka zaujíma a nemôžu si dokument prečítať v originále. Na lepšie pochopenie som ho opatril poznámkami, ktoré vysvetľujú niektoré podrobnosti a identifikujú aktérov.
Uvedený dokument je časťou výpovede D. Wislicenyho pred tribunálom Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu v procese s hlavnými vojenskými zločincami, ktorú predniesol 3. januára 1946. Žalobca výpoveď použil ako dôkazový materiál proti Ernestovi Kaltenbrunnerovi ako bývalému šéfovi Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby RSHA. Oproti napr. výpovediam D. Wislicenyho pred Národným súdom v Bratislave ju možno považovať za objektívnejšiu, lebo v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k jeho ovplyvneniu slovenskými vyšetrujúcimi a súdnymi orgánmi. Zaujímavá je najmä tým, že odhaľuje pozadie a pohnútky niektorých aktérov, ktoré viedli k deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska roku 1942, ako aj všeobecnú ľahostajnosť k dôsledkom vlastného konania.
Dokument som preložil z anglického originálu, ktorý sa nachádza na internetovej stránke http://www.yale.edu/lawweb/avalon.htm v kompletnom znení, aj častí, ktoré sa dotýkajú pôsobenia Wislicenyho v Grécku a v Maďarsku. Pri preklade som doň zasahoval iba minimálne, keď bolo jasné, že ide o evidentný omyl pri prepisovaní. V hranatých zátvorkách kurzívou sú zaznamenané poznámky zapisovateľa. Oblé zátvorky sú doplnenia, ktoré bolo treba dopísať pri preklade, aby bol text zrozumiteľný. Iné zásahy sa nevykonali.
PLK. AMEN<!--[if !supportFootnotes]-->[1]<!--[endif]-->: Ďalším svedkom, ktorý bol povolaný prokurátorom, je Dieter Wisliceny. Tento svedok bude vypočúvaný podplukovníkom Smithom W. Brookhartom, Jr.
[Svedok, Vysliceny, sa postavil]
PREDSEDA<!--[if !supportFootnotes]-->[2]<!--[endif]-->: Ako sa voláte?
DIETER WISLICENY /Svedok/: Dieter Wisliceny.
PREDSEDA: Budete opakovať túto prísahu: “Prisahám pri Bohovi Všemohúcom a Vševedúcom, že budem rozprávať čistú pravdu a nič len pravdu a nič nepridám.”
[Svedok opakuje prísahu.]
PREDSEDA: Prosím hovorte pomaly a robte prestávku medzi otázkami a odpoveďami.
PPLK. SMITH W. BROOKHART, JR. /Zástupca procesného radcu za Spojené štáty/: Koľko máte rokov?
WISLICENY: Mám 34 rokov.
PPLK. BROOKHART: Kde ste sa narodili?
WISLICENY: Narodil som sa v Regulovkene vo Východnom Prusku<!--[if !supportFootnotes]-->[3]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom NSDAP<!--[if !supportFootnotes]-->[4]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, bol som členom NSDAP.
PPLK. BROOKHART: Odkedy?
WISLICENY: Vstúpil som do NSDAP najskôr roku 1931, potom bola preregistrácia a definitívne som vstúpil roku 1933.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom SS<!--[if !supportFootnotes]-->[5]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, vstúpil som do SS roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom Gestapa<!--[if !supportFootnotes]-->[6]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Roku 1934 som vstúpil do SD<!--[if !supportFootnotes]-->[7]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Akú hodnosť ste dosiahli?
WISLICENY: Roku 1940 som bol povýšený na SS Hauptsturmführera<!--[if !supportFootnotes]-->[8]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Poznáte Adolfa Eichmanna<!--[if !supportFootnotes]-->[9]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno, poznám Eichmanna od roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Za akých okolností (ste sa spoznali)?
WISLICENY: Vstúpili sme do SD približne v rovnakom čase, roku 1934. Do roku 1937 sme boli spolu v tej istej sekcii.
PPLK. BROOKHART: Ako dobre poznáte Eichmanna osobne?
WISLICENY: Poznáme sa vzájomne veľmi dobre. Dôverne sme si tykali a tak isto poznám jeho rodinu veľmi dobre.
PPLK. BROOKHART: Aká bola jeho pozícia?
WISLICENY: Eichmann bol v RSHA<!--[if !supportFootnotes]-->[10]<!--[endif]--> šéfom oddelenia Amt IV, Gestapo.
PPLK. BROOKHART: Myslíte oddelenie IV alebo pododdelenie, a, ak áno, ktoré pododdelenie?
WISLICENY: Viedol oddelenie IVA4. Toto oddelenie zahrňovalo dve pododdelenia: jedno pre cirkvi a druhé pre židovské záležitosti.
PPLK. BROOKHART: Máte pred sebou diagram ukazujúci pozíciu pododdelenia IVA4b v RSHA.
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Vyhotovili ste tento diagram?
WISLICENY: Áno, urobil som tento diagram osobne.
PPLK. BROOKHART: Zobrazuje správne organizačné zloženie ukazujúc oddelenie zaoberajúce sa židovskými problémami?
WISLICENY: Áno, toto bol približne personál oddelenia na začiatku roku 1944.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac o tejto schéme a zozname vedúceho personálu, ako je uvedené v dolnej časti listiny, boli ste osobne oboznámený s každou osobou menovanou v nej?
WISLICENY: Áno, poznal som všetkých osobne.
PPLK. BROOKHART: Čo bola hlavná misia (oddelenia) IVA4b RSHA?
WISLICENY: Toto oddelenie IVA4b sa zaoberalo židovskou otázkou pre (potreby) RSHA. Eichmann mal špeciálne moci od gruppenführera Müllera<!--[if !supportFootnotes]-->[11]<!--[endif]-->, šéfa Amt IV, a od šéfa Bezpečnostnej polície<!--[if !supportFootnotes]-->[12]<!--[endif]-->. Bol zodpovedný za tak zvané riešenie židovskej otázky v Nemecku a vo všetkých krajinách okupovaných Nemeckom.
PPLK. BROOKHART: Boli odlišné obdobia aktivity dotýkajúce sa židov?
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Opíšete tribunálu približné obdobia a rozličné typy aktivity?
WISLICENY: Áno. Do roku 1940 všeobecná politika v rámci sekcie bola riešiť židovskú otázku v Nemecku a v oblastiach okupovaných Nemeckom prostriedkami plánovanej emigrácie. Druhá fáza, po (uvedenom) dátume bolo sústredenie všetkých židov v Poľsku a na ostatných územiach okupovaných Nemeckom na východe do ghiett. Toto obdobie trvalo približne do začiatku roku 1942. Tretie obdobie bolo tak zvané “konečné riešenie” židovskej otázky, ktorým bola plánovaná exterminácia a deštrukcia židovskej rasy; toto obdobie trvalo do októbra 1944, keď Himmler vydal nariadenie zastaviť ich ničenie.
[Urobila sa prestávka.]
PPLK. BROOKHART: Kedy ste sa dostali prvýkrát do spojenia s oddelením IVA4 RSHA?
WISLICENY: Bolo to roku 1940. Náhodou som sa stretol s Eichmennom…
PPLK. BROOKHART: Aké bolo vaše postavenie?
WISLICENY: Eichmann navrhol, aby som išiel do Bratislavy ako poradca pre židovskú otázku<!--[if !supportFootnotes]-->[13]<!--[endif]--> k slovenskej vláde.
PPLK. BROOKHART: Následne ako dlho ste boli v tomto postavení ?
WISLICENY: Bol som v Bratislave do jari 1943; potom skoro rok v Grécku a neskoršie od marca 1944 do decembra 1944 som bol s Eichmannom v Maďarsku. V januári 1945 som opustil Eichmannovu sekciu.
PPLK. BROOKHART: Vo vašom úradnom spojení s oddelením IVA4 stretli ste sa s akýmkoľvek nariadením, ktoré smerovalo k annihilácii všetkých židov?
WISLICENY: Áno, stretol som sa s takým nariadením poprvýkrát u Eichmanna v lete 1942.
PPLK. BROOKHART: Poviete tribunálu, za akých okolností a čo bolo podstatou nariadenia?
WISLICENY: Na jar 1942 okolo 17 000 židov bolo odvezených zo Slovenska do Poľska ako robotníci. Bola to otázka dohody so slovenskou vládou. Slovenská vláda ďalej požadovala, či by tiež rodiny týchto robotníkov nemohli byť odvezené do Poľska. Zo začiatku Eichmann odmietol túto požiadavku.
V apríli alebo na začiatku mája 1942 Eichmann mi povedal, že odteraz môžu byť takisto celé rodiny odvezené do Poľska. V máji 1942 bol Eichmann osobne v Bratislave a diskutoval záležitosť s kompetentnými členmi slovenskej vlády. Navštívil ministra Macha<!--[if !supportFootnotes]-->[14]<!--[endif]--> a potom predsedu vlády profesora Tuku<!--[if !supportFootnotes]-->[15]<!--[endif]-->. Vtedy uistil slovenskú vládu, že s týmito židmi sa bude ľudsky a slušne zaobchádzať v poľských ghettách. Toto bolo špeciálne želanie slovenskej vlády. Ako výsledok tohto uistenia bolo okolo 35 000 židov vyvezených zo Slovenska do Poľska. Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne<!--[if !supportFootnotes]-->[16]<!--[endif]-->; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo. Predseda vlády Tuka ma opakovane žiadal, aby som ho navštívil a vyjadroval želanie, aby bolo dovolené slovenskej delegácii navštíviť oblasti, do ktorých slovenskí židia – ako sa predpokladalo – mali byť poslaní. Odovzdal som toto želanie Eichmannovi a slovenská vláda mu tiež poslala nótu v tejto záležitosti. V tom čase dal Eichmann vyhýbavú odpoveď.
Potom na konci júla alebo začiatkom augusta odišiel som ho navštíviť do Berlína a úpenlivo požiadať opätovne, aby zabezpečil požiadavku slovenskej vlády. Upozornil som ho, že v zahraničí kolujú chýry tvrdiace, že všetci židia v Poľsku sú vyvražďovaní. Upozornil som ho, že pápež intervenoval u slovenskej vlády v ich prospech. Radil som mu, že taký postup, ak je skutočne pravdivý, by seriózne poškodil našu prestíž, to je prestíž Nemecka v zahraničí. Pre všetky tieto príčiny som ho naliehavo žiadal, aby dovolil inšpekciu v (tejto) otázke. Po dlhej diskusii mi Eichmann povedal, že požiadavka navštíviť poľské ghettá nemôže byť absolútne splnená za žiadnych okolností. V odpovedí na moju otázku “prečo?” povedal, že väčšina z týchto židov už nie je dlhšie nažive. Pýtal som sa ho, kto vydal takú inštrukciu a on ma odkázal na nariadenie Himmlera. Úpenlivo som ho prosil, aby mi ukázal také nariadenie, pretože som nemohol veriť, že v skutočnosti existuje na písme. On…
PPLK. BROOKHART: Kde ste boli v tom čase? Kde ste boli v čase tohto stretnutia s Eichmannom?
WISLICENY: Toto stretnutie s Eichmannom sa konalo v Berlíne, Kurfürstenstrasse 116, v Eichmannovom úrade.
PPLK. BROOKHART: Pokračujte s odpoveďou na predchádzajúcu otázku. Pokračujte s diskusiou o okolnostiach a nariadení.
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že mi môže ukázať toto nariadenie v písomnej podobe, aby upokojil moje svedomie. Vybral malý zväzok dokumentov zo svojho trezora, prevrátil (zopár) strán a ukázal mi list od Himmlera šéfovi Bezpečnostnej polície a SD<!--[if !supportFootnotes]-->[17]<!--[endif]-->. Podstata listu bola zhruba nasledovná:
Führer nariadil konečné riešenie židovskej otázky; šéf Bezpečnostnej polície a SD a inšpektor koncentračných táborov<!--[if !supportFootnotes]-->[18]<!--[endif]--> boli poverení vykonaním tohto tak zvaného konečného riešenia<!--[if !supportFootnotes]-->[19]<!--[endif]-->. Všetci židovskí muži a ženy, ktorí boli schopní pracovať, mali byť dočasne vyňatí z tohto tak zvaného konečného riešenia a použití na práce v koncentračných táboroch. List bol podpísaný Himmlerom osobne. Nemohol som sa nijako pomýliť, pretože Himmlerov podpis mi bol dobre známy. Ja…
PPLK. BROOKHART: Komu bolo nariadenie adresované?
WISLICENY: Šéfovi Bezpečnostnej polície a SD, to je úradu šéfa Bezpečnostnej polície a SD.
PPLK. BROOKHART: Bola akákoľvek iná adresa na tomto nariadení?
WISLICENY: Áno, inšpektor koncentračných táborov. Nariadenie bolo adresované obom týmto úradom.
PPLK. BROOKHART: Nieslo nariadenie akúkoľvek klasifikáciu z bezpečnostných dôvodov?
WISLICENY: Bolo klasifikované ako “tajné.”
PPLK. BROOKHART: Aký bol približný dátum tohto nariadenia?
WISLICENY: Toto nariadenie bolo datované aprílom 1942<!--[if !supportFootnotes]-->[20]<!--[endif]-->.
PPLK. BROOKHART: Kým bolo podpísané?
WISLICENY: Himmlerom osobne.
PPLK. BROOKHART: A vy ste osobne skúmali toto nariadenie v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno, Eichmann mi dal tento dokument do rúk a videl som nariadenie osobne.
PPLK. BROOKHART: Položili ste akúkoľvek otázku ohľadom významu slov “konečné riešenie”, ktoré sa použilo v tomto nariadení?
WISLICENY: Eichmann pokračoval, aby mi vysvetlil, čo sa týmto myslelo. Povedal, že plánovaná biologická annihilácia židovskej rasy na východných územiach sa zakrývala touto koncepciou označením “konečné riešenie”. V ďalšej diskusii o tejto otázke tie isté slová “konečné riešenie” sa opäť a opäť objavovali znova.
PPLK. BROOKHART: Povedali ste niečo Eichmannovi v súvislosti s mocou, ktorá mu bola daná týmto nariadením?
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že v rámci RSHA on osobne bol poverený vykonaním tohto nariadenia. Za týmto účelom dostal plnú moc od šéfa Bezpečnostnej polície; on sám bol osobne zodpovedný za vykonanie tohto nariadenia.
PPLK. BROOKHART: Urobili ste akýkoľvek komentár Eichmannovi o jeho plných mociach?
WISLICENY: Áno. Bolo mi úplne jasné, že toto nariadenie znamenalo smrť pre milióny ľudí. Povedal som Eichmannovi, “Boh uchovaj, aby naši nepriatelia nikdy nemali možnosť urobiť to isté nemeckému ľudu”, v odpovedi na čo mi Eichmann povedal, aby som nebol sentimentálny; je to führerovo nariadenie a musí byť vykonané.
PPLK. BROOKHART: Viete, či sa toto nariadenie uplatňovalo a vykonávalo v Eichmanovej sekcii?
WISLICENY: Áno.
LT. COL. BROOKHART: Ako dlho?
WISLICENY: Toto nariadenie platilo do októbra 1944. Vtedy vydal Himmler opačné nariadenie, ktoré zakazovalo annihiláciu židov.
PPLK. BROOKHART: Kto bol šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti v čase, keď bolo nariadenie poprvýkrát vydané?
WISLICENY: Bude to Heydrich.
PPLK. BROOKHART: Pokračoval program podľa tohto nariadenia rovnakou silou za Kaltenbrunnera<!--[if !supportFootnotes]-->[21]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Áno; nebola žiadna redukcia alebo zmena v žiadnej forme.
PPLK. BROOKHART: Odhadnite, ak viete, ako dlho Kaltenbrunner poznal Eichmanna.
WISLICENY: Z rôznych vyjadrení Eichmanna som sa dozvedel, že Kaltenbrunner a Eichmann sa vzájomne poznali veľmi dlhý čas. Obaja pochádzali z Linca a keď sa Kaltenbrunner stal šéfom Bezpečnostnej polície, Eichmann vyjadril svoje uspokojenie. Povedal mi vtedy, že pozná Kaltenbrunnera osobne veľmi dobre a že Kaltenbrunner bol veľmi dobre spriaznený s jeho rodinou v Linci.
PPLK. BROOKHART: Zmieňoval sa Eichmann niekedy o svojom priateľstve a vzťahu s Kaltenbrunnerom ako o takom, ktoré mu pomáhali?
WISLICENY: Áno, opakovane hovoril, že keby mal niekedy akékoľvek vážne problémy, mohol by ísť hocikedy osobne ku Kaltenbrunnerovi. Nemusel to robiť veľmi často, keďže jeho vzťahy s jeho bezprostredným nadriadeným, gruppenfuehrerom Müllerom<!--[if !supportFootnotes]-->[22]<!--[endif]-->, boli veľmi dobré.
PPLK. BROOKHART: Boli ste prítomný, keď sa Eichmann a Kaltenbrunner stretli?
WISLICENY: Áno; raz som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi. Bolo to vo februári 1945 v Eichmannovom úrade v Berlíne. Kaltenbrunner prichádzal na obed každý deň na Kurfürstenstrasse 116; tam sa šéfovia stretávali pri svojom obedňajšom jedle s Kaltenbrunnerom; a to bolo pri jednej takej príležitosti, že som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi a ako sa vypytoval na zdravie Eichmannovej rodiny v Linci.
PPLK. BROOKHART: V spojení s administráciou svojho úradu viete, v akom rozsahu Eichmann predkladal záležitosti Heydrichovi a neskôr Kaltenbrunnerovi na schválenie?
WISLICENY: Rutinný postup od Eichmanna ku Kaltenbrunnerovi išiel cez gruppenführera Müllera. Podľa mojej vedomosti správy Kaltenbrunnerovi boli vyhotovované v pravidelných intervaloch Eichmannom a predkladali sa mu. Tiež viem, že v lete 1944 vyhotovil osobnú správu pre Kaltenbrunnera.
PPLK. BROOKHART: Mali ste príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno; Mal som pravidelne príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade. Viem, že zaobchádzal so špeciálnou starostlivosťou s akýmkoľvek spisom, ktorý sa dotýkal otázok jeho vlastnej špeciálnej úlohy. Bol v každom ohľade skutočný byrokrat; okamžite zaznamenával do spisov každú diskusiu, ktorú mal hocikedy s hociktorým zo svojich nadriadených. Vždy mi zdôrazňoval, že najdôležitejšou vecou bolo pre neho, aby bol krytý svojimi nadriadenými po každý raz. Vyhýbal sa všetkej osobnej zodpovednosti a dobre sa staral, aby bol krytý svojimi nadriadenými – v tejto veci Müllerom a Kaltenbrunnerom – keď to bola otázka zodpovednosti za jeho akcie.
PPLK. BROOKHART: V prípade typickej správy, ktorá išla z Eichmannovej sekcie cez Müllera, Kaltenbrunnera k Himmlerovi – videli ste kópie takýchto správ v Eichmannových spisoch?
WISLICENY: Áno, samozrejme, bolo veľa takých kópií v spisoch. Pravidelný postup bol nasledovný: Eichmann mal návrh spracovaný špecialistom alebo ho vyhotovil sám; tento návrh šiel ku gruppenführerovi Müllerovi, šéfovi jeho sekcie; Müller buď podpísal tento návrh sám alebo ponechal podpísanie Eichmannovi. Vo väčšine prípadoch, keď správy boli určené Kaltenbrunnerovi a Himmlerovi, Müller ich podpisoval sám. Akonáhle boli správy podpísané Müllerom bez akejkoľvek zmeny vrátili sa do Eichmannovho úradu, kde sa vyhotovil čistopis a kópia. Čistopis sa potom vrátil Müllerovi na podpis a potom bol postúpený buď Kaltenbrunnerovi alebo Himmlerovi. V jednotlivých prípadoch, keď správy boli určené Himmlerovi, Kaltenbrunner ich podpisoval sám. Osobne som videl kópie s Kaltenbrunnerovým podpisom.
PPLK. BROOKHART: Vráťme sa teraz do oblastí a krajín, v ktorých boli prijaté opatrenia zasahujúce židov. Vyjadrite, o ktorých krajinách máte osobnú znalosť o takýchto operáciách?
WISLICENY: Predovšetkým mám osobnú znalosť o všetkých opatreniach prijatých na Slovensku. Tiež poznám všetky podrobnosti o evakuácii židov z Grécka a špeciálne z Maďarska. Ďalej poznám určité opatrenia prijaté v Bulharsku a v Chorvátsku. Prirodzene, počul som o opatreniach prijatých v ostatných krajinách, ale nebol som schopný získať jasný obraz o situácii z osobného pozorovania alebo z podrobných správ.
PPLK. BROOKHART: Dotýkajúc sa prípadu Slovenska už ste referovali o 17 000 špeciálne vybratých židov, ktorí boli odoslaní zo Slovenska. Poviete tribunálu o ostatných opatreniach, ktoré nasledovali ohľadom židov na Slovensku?
WISLICENY: Už predtým som sa zmienil, že týchto prvých 17 000 židovských robotníkov nasledovalo okolo 35 000 židov vrátane celých rodín<!--[if !supportFootnotes]-->[23]<!--[endif]-->. V auguste alebo na začiatku septembra 1942 táto akcia na Slovensku skončila<!--[if !supportFootnotes]-->[24]<!--[endif]-->. Príčinou toho bolo, že veľký počet židov bolo chránených – buď prezidentom alebo rôznymi ministerstvami (vydanými) – špeciálnymi povoleniami zostať v krajine. Ďalšou príčinou mohla byť neuspokojivá odpoveď, ktorú som dal slovenskej vláde v replike na jej požiadavku na inšpekciu židovských táborov v Poľsku. Tento stav trval do septembra 1944; od augusta 1942 do septembra 1944 neboli žiadni židia vysídlení zo Slovenska. Od 25 000 do 30 000 židov stále zostávalo v krajine.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s prvou skupinou 17 000 špeciálne vybratých robotníkov?
WISLICENY: Táto skupina nebola annihilovaná, ale všetci boli zamestnaní na nútených prácach v osvienčimskom a lublinskom koncentračnom tábore.
LT. COL. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Poznám tento detail, pretože veliteľ Osvienčimu Höss<!--[if !supportFootnotes]-->[25]<!--[endif]--> mi v tejto veci urobil narážku v Maďarsku roku 1944. Povedal mi toho času, že týchto 17 000 židov bolo jeho najlepšími robotníkmi v Osvienčime.
PPLK. BROOKHART: Aké bolo meno tohto veliteľa?
WISLICENY: Veliteľom Osvienčimu bol Höss.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s približne 35 000 členov rodín židovských robotníkov, ktorí boli tiež poslaní do Poľska?
WISLICENY: Bolo s nimi zaobchádzané podľa nariadenia, ktoré mi ukázal Eichmann v auguste 1944. Časť z nich bola ponechaná nažive, ak boli schopní pracovať; ostatní boli zavraždení.
PPLK. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Viem to od Eichmanna a, samozrejme, tiež od Hössa počas rozhovorov v Maďarsku.
PPLK. BROOKHART: Aká časť z tejto skupiny zostala nažive?
WISLICENY: Höss toho času v rozhovore s Eichmannom, na ktorom som bol prítomný, uviedol číslo židov, ktorí prežili z vybratých na prácu, na okolo 25 až 30 percent.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac teraz o 25 000 židoch, ktorí zostali na Slovensku do septembra 1944, viete čo sa stalo s týmito židmi?
WISLICENY: Po vypuknutí slovenského povstania na jeseň 1944 hauptsturmführer Brunner<!--[if !supportFootnotes]-->[26]<!--[endif]-->, jeden z Eichmannových asistentov bol vyslaný na Slovensko. Za pomoci nemeckých policajných síl a tiež pomocou slovenského žandárstva<!--[if !supportFootnotes]-->[27]<!--[endif]--> Brunner zhromaždil týchto židov vo viacerých táboroch a transportoval ich do Osvienčima. Podľa Brunnerovho vyhlásenia dotýkalo sa to okolo 14 000 osôb. Mala skupina, ktorá zostala v tábore Sereď, bola – nakoľko viem – poslaná do Terezína na jar 1945.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo tejto skupine židov potom, čo bola deportovaná zo Slovenska, táto skupina 25 000 (ľudí)<!--[if !supportFootnotes]-->[28]<!--[endif]-->?
WISLICENY: Domnievam sa, že ich tiež postihlo tak zvané konečné riešenie, pretože Himmlerovo nariadenie, ktoré zrušilo túto akciu, bolo vydané až niekoľko týždňov neskôr<!--[if !supportFootnotes]-->[29]<!--[endif]--> ….
PPLK. BROOKHART: Zhrňujúc za krajiny Grécko, Maďarsko a Slovensko – približne koľko židov bolo zasiahnutých opatreniami Bezpečnostnej polície a SD v týchto krajinách, o ktorých máte osobnú vedomosť?
WISLICENY: Na Slovensku to bolo okolo 66 000, v Grécku okolo 64 000 a v Maďarsku viac ako pol milióna.
PPLK. BROOKHART: V krajinách Chorvátsko a Bulharsko, o ktorých máte určité znalosti, koľko židov bolo teda postihnutých?
WISLICENY: V Bulharsku podľa mojich znalosti okolo 8 000; v Chorvátsku viem len o 3 000 židoch, ktorí boli privezení do Osvienčimu zo Záhrebu v lete 1942. …
LT. COL. BROOKHART: Vo vzťahu k židom, o ktorých máte osobnú vedomosť, koľko bolo vystavených konečnému riešeniu, to je, bolo zavraždených?
WISLICENY: Presné číslo je pre mňa veľmi ťažko určiť. Mám len jednu bázu pre možný odhad, ktorou je konverzácia medzi Eichmannom a Hössom vo Viedni, v ktorej povedal, že len veľmi málo z tých poslaných z Grécka do Osvienčimu bolo schopných na prácu. Zo slovenských a maďarských židov bolo (?) schopných na prácu. Je preto pre mňa veľmi ťažko dať zodpovedajúci sumár. ….
http://www.hrnko.sk/2008/07/01/vypoved- ... slicenyho/
Každý kto aspoň trochu pozná históriu vie že Židom, ktorí zostali na Slovensku už ani naša vláda po nemeckej okupáciii pomôcť nemohla!
Vo vypovediach Dietra Wisliceneho je dost nezrovnalosti, nelogickych alebo nejasnych veci, ale to uz treba nechat na historikov a revizionistov.
Cast opisujuca postoje a ciny slovenskej vlady moze byt z vacsej casti pravdiva, i ked mozno prameniac z 'krestanskeho alibizmu', takcitak deportacie boli zastavene.
Citujem z komentarov,
Cast opisujuca postoje a ciny slovenskej vlady moze byt z vacsej casti pravdiva, i ked mozno prameniac z 'krestanskeho alibizmu', takcitak deportacie boli zastavene.
Citujem z komentarov,
- 1. Prezident DrTiso, ani vláda prvej Slovenskej republiky, v čase, keď začali transporty do Poľska, nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť,
2. Že domáhanie sa kontroly usadenia slovenských židov v Poľsku a nakoniec zastavenie transportov po ich odmietaní Nemcami len dosvedčuje, že slovenská vláda o tomto riešení nemohla vedieť,
3. Nepriamo dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že poplatok 500 DM platených Slovenskom Nemcom (skôr pre rodinu, ako jednotlivca) bol na uľahčenie začiatkov v novej krajine a nie ako „dobrovoľný poplatok“ za odvezenie,
4. Že po zastavení transportov bolo na Slovensku ešte 25000 židov, pravdepodobne nositeľov prezidentských výnimiek,
5. Že Augustové povstanie malo, mimo iného za následok aj životy ďaľších 14000 plus slovenských židov (odtransportovaných Nemcami) pripísaných komunistickými (aj židovskými) historikmi na vrub vtedajšej vláde.
Židia na Slovensku
Múzeum holokaustu vznikne do troch rokov v Seredi v priestoroch bývalého zberného tábora Židov. Rezort obrany sa rozhodol odovzdať bezodplatne päť objektov, patriacich v súčasnosti ku komplexu sereďských kasární, do vlastníctva Múzea židovskej kultúry.
Rýchlosť konania ministerstva je podobná plamenným vyjadreniam o nerozlučnom priateľstve amerických politikov na zjazde židovskej loby AIPAC a miera servility je priamo úmerná nášmu nerozlučnému priateľstvu s USA, kde situáciu viac než hrozivo opísal exprezident Carter. (zd)
Prezident Tiso, jedna z najvýznamnejších postáv slovenských dejín, je označovaný za zločinca napriek tomu, že zachránil slovenský národ, ktorý prečkal vojnu v relatívnom pokoji a blahobyte. Všetci súčasní pobitkoví generáli majú naporúdzi jednoznačné a rýchle súdy, ktoré v iných prípadoch skutočných zločinov akosi absentujú. Hanobiť Tisa Slovák jednoducho nemôže a nikdy tak neurobí, pretože tento človek zachránil buď jeho rodičov alebo starých rodičov pred hrôzami vojny a smrťou. Nezachránil židov, napriek tomu keby mohol a vedel, nepochybne by tak urobil.
V roku 1940 sa robil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Dr. Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil:
„Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá ...”
K 14.3.1939 Židia vlastnili napríklad takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku. Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí vraví:
„Bolo typické, že na malých mestských korzách 90 percent obchodov patrilo Židom." (zd)
Tri percentá židov vlastnilo teda v roku 1939 takmer polovicu majetku Slovenska. Tento majetok mnohí nezískali čestným spôsobom, ako o tom hovoria dobové výpovede nižšie. Prezidentova výčitka voči spôsobu obchodovania židov nebola ojedinelá ani územne, ani časovo.
V tom čase Slováci vedeli aj ďalší zaujímavý fakt. Relatívne nedávno skončila Veľká októbrová socialistická revolúcia. Politická správnosť konca 30-tych rokov minulého storočia nedosahovala obludné rozmery tej dnešnej a tak bolo všeobecne známe pozadie tejto revolúcie ako aj to, že po nej bolo v Rusku zničených veľké množstvo kresťanských kostolov a chrámov a státisíce kresťanov zavraždených.
Židia poskytovali na Slovensku v tomto období mnohým ľuďom prácu, ale povedomie obyvateľstva voči židom pozitívne nebolo. Nemalo byť totiž prečo takým...
Pozrime sa, čo je napísané v hlásení, ktoré napísal vrchný strážmajster Michal Zidor 26. septembra 1945, adresovanom Okresnému veliteľstvu NB Topoľčany:
"...Okrem toho uvádzam poznatky, ktoré tiež nemalou mierou prispeli k tejto demonštrácii. Obyvateľstvo mesta Topoľčany je väčšinou chudobného robotníckeho stavu. Od oslobodenia ČSR, je zásobovanie mesta Topoľčany veľmi slabé. Sám som zistil, že na mesiac apríl až september 1945 bol prídel múky dohromady iba 5 kg na osobu. Prídel mäsa a masti je veľmi nepatrný a prídel obuvi takmer žiadny. Keď že i zásobovanie z okolitých obcí je veľmi slabé, obyvateľstvo Topoľčian a hlavne chudobnejšia vrstva trpí nedostatkom potrebných článkov.
Naproti tomu židia vedia a majú možnosť rôznym spôsobom sprostredkovať, zadovážiť si potravné články každého druhu i keď tieto preplácajú. Zo strany obyvateľstva padlo už mnoho poznámok, že Židia od kedy sa vrátili, nezapojili sa do žiadnej verejnej ani inej práce a hľadia sa dostať iba na vyššie správcovské miesta. Ďalej sa poukazovalo, že i keď nič nerobia, chodia prepychove oblečení a majú dosť všetkých potravných článkov. Z toho nastala u obyvateľstva určitá nenávisť proti Židom, ktorú pri nastalej príležitosti vystupňovali až k opísanej demonštrácii a násilnostiam."
"Podľa hlásenia 2. oddelenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti 7. júla 1945, v ľude sa veľmi šíri protižidovská nálada, lebo Židia k Slovákom sa chovajú veľmi arogantne a panovačne, snažia sa systematicky obsadiť dôležité hospodárske, verejné a politické miesta."
"Podľa hlásenia 2. oddelenia veliteľstva vojenskej 4. oblasti z 31. júla v Prešove sa uskutočnila veľká manifestácia partizánov proti Židom, ktorí inzultovali Židov v synagóge, keď tam našli skryté zásoby."
"Podľa hlásenia Oblastného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Nitre 6. augusta, obyvateľstvo sa v mnohých prípadoch oprávnene pohoršuje nad počínaním osôb židovského vierovyznania, ktoré riadi podľa osobitného sebecko-prospechárskeho spôsobu. Tie sa natískali do podnikov, obchodov a politických strán, ale nikto z nich sa nechytil budovateľskej práce. Nepekne, až hanebne sa zachovali voči tým, ktorí ich zachránili pred vysťahovaním a asi aj pred smrťou."
"Podľa hlásenia spravodajskej sekcii Národnej bezpečnosti z 8. augusta každým dňom sa na východnom Slovensku stupňuje nálada medzi slovenským a rusínskym obyvateľstvom proti občanom židovskej konfesie, ktorí obsadzujú hospodárske podniky, kde sa dopúšťajú čierneho obchodu. Preto je potrebná náprava, aby nedošlo k hromadným demonštráciám proti obyvateľstvu židovskej konfesie."
"K náprave nedošlo, čo sa 24. septembra prejavilo najväčšou protižidovskou demonštráciou v Topoľčanoch. Podľa správ z nasledujúcich dňoch, jej príčinou bola predovšetkým veľmi zlá zásobovacia situácia väčšiny obyvateľstva. Nežidovské deti z najchudobnejších vrstiev trpeli podvýživou, nemali ani chlieb a kričali od hladu. Ich matky stáli dlhé hodiny pred mliekárňami a mlieko buď nedostali, alebo dostali 1–2 dl. No židovské ženy mlieko dostávali na lekársky predpis. Židia takisto dostávali 70–80 % prídelu masla, hoci tvorili len asi 10 % obyvateľstva. Podobná situácia bola aj v zásobovaní inými potravinami, v dôsledku čierneho obchodu, ktorému sa venovala väčšina židov. Veľkú nevôľu vyvolávala verejná konzumácia orieškov a čokolády, ktoré nežidovskí obyvatelia nemohli dostať za nijakú cenu. Kým ostatní museli ťažko pracovať pri nedostatočnej strave a oblečení, Židov na verejných prácach takmer nebolo vidieť."
z knihy František Vnuk: "Slovensko v rokoch 1945-48. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu".
Okrem spomínaných dobových výpovedí z rôznych častí Slovenska a poznatkami z boľševickej revolúcie tvorili židia na Slovensku hlavný maďarizačný pilier a spolu s maďarskými žandármi sa neraz zúčastňovali na krutom potláčaní slovenských demonštrácií, dokonca strelieb do davu.
Židia budú musieť Slovákom odpustiť, že jednoducho nemali dôvod riskovať svoje životy aby počas vojny zachránili životy ich. Ani minulý, ani súčasný.
Pamätníky holokaustu, memoriály a sochy, ktoré židia stavajú v hojnom počte po celom svete nielenže medzi obyvateľstvom nijak nezvýšia súcit a úctu k nim, práve naopak. Ich neschopnosť nájsť mieru vecí a tolerantné spolužitie s hosťovskými národmi spôsobí skôr opak toho, o čo sa tak veľmi snažia, pretože tak ako Slováci počas vojny nemali dôvod zachraňovať židov, musíme sa pýtať či by tento dôvod našli Slováci súčasní.
http://prop.sk/zidia_na_slovensku.html
Múzeum holokaustu vznikne do troch rokov v Seredi v priestoroch bývalého zberného tábora Židov. Rezort obrany sa rozhodol odovzdať bezodplatne päť objektov, patriacich v súčasnosti ku komplexu sereďských kasární, do vlastníctva Múzea židovskej kultúry.
Rýchlosť konania ministerstva je podobná plamenným vyjadreniam o nerozlučnom priateľstve amerických politikov na zjazde židovskej loby AIPAC a miera servility je priamo úmerná nášmu nerozlučnému priateľstvu s USA, kde situáciu viac než hrozivo opísal exprezident Carter. (zd)
Prezident Tiso, jedna z najvýznamnejších postáv slovenských dejín, je označovaný za zločinca napriek tomu, že zachránil slovenský národ, ktorý prečkal vojnu v relatívnom pokoji a blahobyte. Všetci súčasní pobitkoví generáli majú naporúdzi jednoznačné a rýchle súdy, ktoré v iných prípadoch skutočných zločinov akosi absentujú. Hanobiť Tisa Slovák jednoducho nemôže a nikdy tak neurobí, pretože tento človek zachránil buď jeho rodičov alebo starých rodičov pred hrôzami vojny a smrťou. Nezachránil židov, napriek tomu keby mohol a vedel, nepochybne by tak urobil.
V roku 1940 sa robil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Dr. Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil:
„Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá ...”
K 14.3.1939 Židia vlastnili napríklad takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku. Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí vraví:
„Bolo typické, že na malých mestských korzách 90 percent obchodov patrilo Židom." (zd)
Tri percentá židov vlastnilo teda v roku 1939 takmer polovicu majetku Slovenska. Tento majetok mnohí nezískali čestným spôsobom, ako o tom hovoria dobové výpovede nižšie. Prezidentova výčitka voči spôsobu obchodovania židov nebola ojedinelá ani územne, ani časovo.
V tom čase Slováci vedeli aj ďalší zaujímavý fakt. Relatívne nedávno skončila Veľká októbrová socialistická revolúcia. Politická správnosť konca 30-tych rokov minulého storočia nedosahovala obludné rozmery tej dnešnej a tak bolo všeobecne známe pozadie tejto revolúcie ako aj to, že po nej bolo v Rusku zničených veľké množstvo kresťanských kostolov a chrámov a státisíce kresťanov zavraždených.
Židia poskytovali na Slovensku v tomto období mnohým ľuďom prácu, ale povedomie obyvateľstva voči židom pozitívne nebolo. Nemalo byť totiž prečo takým...
Pozrime sa, čo je napísané v hlásení, ktoré napísal vrchný strážmajster Michal Zidor 26. septembra 1945, adresovanom Okresnému veliteľstvu NB Topoľčany:
"...Okrem toho uvádzam poznatky, ktoré tiež nemalou mierou prispeli k tejto demonštrácii. Obyvateľstvo mesta Topoľčany je väčšinou chudobného robotníckeho stavu. Od oslobodenia ČSR, je zásobovanie mesta Topoľčany veľmi slabé. Sám som zistil, že na mesiac apríl až september 1945 bol prídel múky dohromady iba 5 kg na osobu. Prídel mäsa a masti je veľmi nepatrný a prídel obuvi takmer žiadny. Keď že i zásobovanie z okolitých obcí je veľmi slabé, obyvateľstvo Topoľčian a hlavne chudobnejšia vrstva trpí nedostatkom potrebných článkov.
Naproti tomu židia vedia a majú možnosť rôznym spôsobom sprostredkovať, zadovážiť si potravné články každého druhu i keď tieto preplácajú. Zo strany obyvateľstva padlo už mnoho poznámok, že Židia od kedy sa vrátili, nezapojili sa do žiadnej verejnej ani inej práce a hľadia sa dostať iba na vyššie správcovské miesta. Ďalej sa poukazovalo, že i keď nič nerobia, chodia prepychove oblečení a majú dosť všetkých potravných článkov. Z toho nastala u obyvateľstva určitá nenávisť proti Židom, ktorú pri nastalej príležitosti vystupňovali až k opísanej demonštrácii a násilnostiam."
"Podľa hlásenia 2. oddelenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti 7. júla 1945, v ľude sa veľmi šíri protižidovská nálada, lebo Židia k Slovákom sa chovajú veľmi arogantne a panovačne, snažia sa systematicky obsadiť dôležité hospodárske, verejné a politické miesta."
"Podľa hlásenia 2. oddelenia veliteľstva vojenskej 4. oblasti z 31. júla v Prešove sa uskutočnila veľká manifestácia partizánov proti Židom, ktorí inzultovali Židov v synagóge, keď tam našli skryté zásoby."
"Podľa hlásenia Oblastného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Nitre 6. augusta, obyvateľstvo sa v mnohých prípadoch oprávnene pohoršuje nad počínaním osôb židovského vierovyznania, ktoré riadi podľa osobitného sebecko-prospechárskeho spôsobu. Tie sa natískali do podnikov, obchodov a politických strán, ale nikto z nich sa nechytil budovateľskej práce. Nepekne, až hanebne sa zachovali voči tým, ktorí ich zachránili pred vysťahovaním a asi aj pred smrťou."
"Podľa hlásenia spravodajskej sekcii Národnej bezpečnosti z 8. augusta každým dňom sa na východnom Slovensku stupňuje nálada medzi slovenským a rusínskym obyvateľstvom proti občanom židovskej konfesie, ktorí obsadzujú hospodárske podniky, kde sa dopúšťajú čierneho obchodu. Preto je potrebná náprava, aby nedošlo k hromadným demonštráciám proti obyvateľstvu židovskej konfesie."
"K náprave nedošlo, čo sa 24. septembra prejavilo najväčšou protižidovskou demonštráciou v Topoľčanoch. Podľa správ z nasledujúcich dňoch, jej príčinou bola predovšetkým veľmi zlá zásobovacia situácia väčšiny obyvateľstva. Nežidovské deti z najchudobnejších vrstiev trpeli podvýživou, nemali ani chlieb a kričali od hladu. Ich matky stáli dlhé hodiny pred mliekárňami a mlieko buď nedostali, alebo dostali 1–2 dl. No židovské ženy mlieko dostávali na lekársky predpis. Židia takisto dostávali 70–80 % prídelu masla, hoci tvorili len asi 10 % obyvateľstva. Podobná situácia bola aj v zásobovaní inými potravinami, v dôsledku čierneho obchodu, ktorému sa venovala väčšina židov. Veľkú nevôľu vyvolávala verejná konzumácia orieškov a čokolády, ktoré nežidovskí obyvatelia nemohli dostať za nijakú cenu. Kým ostatní museli ťažko pracovať pri nedostatočnej strave a oblečení, Židov na verejných prácach takmer nebolo vidieť."
z knihy František Vnuk: "Slovensko v rokoch 1945-48. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu".
Okrem spomínaných dobových výpovedí z rôznych častí Slovenska a poznatkami z boľševickej revolúcie tvorili židia na Slovensku hlavný maďarizačný pilier a spolu s maďarskými žandármi sa neraz zúčastňovali na krutom potláčaní slovenských demonštrácií, dokonca strelieb do davu.
Židia budú musieť Slovákom odpustiť, že jednoducho nemali dôvod riskovať svoje životy aby počas vojny zachránili životy ich. Ani minulý, ani súčasný.
Pamätníky holokaustu, memoriály a sochy, ktoré židia stavajú v hojnom počte po celom svete nielenže medzi obyvateľstvom nijak nezvýšia súcit a úctu k nim, práve naopak. Ich neschopnosť nájsť mieru vecí a tolerantné spolužitie s hosťovskými národmi spôsobí skôr opak toho, o čo sa tak veľmi snažia, pretože tak ako Slováci počas vojny nemali dôvod zachraňovať židov, musíme sa pýtať či by tento dôvod našli Slováci súčasní.
http://prop.sk/zidia_na_slovensku.html
jeden dotaz...porpavit??? za to ze popravoval??? ludia ktory bojuju aby sa nepopravovalo tak ho mali popravit....prva blbost... druha...ako ste tu uz rozpravali od babky dedka a tak....mojho otca šéf bol zid...Pan sef mal asi ekonomicke zmyslanie v krvy pretoze stacilo aby otec spravil jedinu chybu a hned nedostal za cely mesiac vyplatu....bolo to cca pred 10 rokmi...myslim ze Dr.Jozef Tiso nášmu štátu pomohol a zaroven uskodil...Pomohol tym ako uz bolo spomenute deportaciou (aj ked to bolo krute) ale kde by sme boli dnes???? bolo by to tu tak jak to je??? Alebo by boli všade??? Uškodil zas ze dnes ked idem po Bratislave vidim vela fanatikov ktory uznavaju Dr.Tisa a sami nevedia co spravil kto to bol..a pritom vas chcu dobiť za to ze mate dlhe vlasy... Tu mate jeden prejav...
Kód: Vybrať všetko
http://www.youtube.com/watch?v=FSvW8bZ2iFw&feature=related
skoda ze o zidovskej chamtivosti a uzere nikto v tom case nepisal, vsak?poi napísal:Jaaaj prepac lebo ty si v tej dobe urcite poznal vela zidov
a ked nie zidov a Zidov nenaidiet pre financnu otazku tak aspon za to co robili obyvatelom Slovenska par tyzdnov po vyhlaseni 1. CSR spolu s madarskymi zandarmi.
urcite ta nenavis pocas 1. SR nebola neopodstatnena
http://www.hojko.com/post1028326.html?h ... t=#1028326 tu je toho viac, aby poi nahodou nepovedal ze si vymyslas.jackb napísal:skoda ze o zidovskej chamtivosti a uzere nikto v tom case nepisal, vsak?
a ked nie zidov a Zidov nenaidiet pre financnu otazku tak aspon za to co robili obyvatelom Slovenska par tyzdnov po vyhlaseni 1. CSR spolu s madarskymi zandarmi.
urcite ta nenavis pocas 1. SR nebola neopodstatnena
poi a na margo tej tvojej narazky tak http://pospolitost.wordpress.com/2008/1 ... -problemy/
thx. a tu je to co som tak dlho googloval:kali520 napísal:http://www.hojko.com/post1028326.html?h ... t=#1028326 tu je toho viac, aby poi nahodou nepovedal ze si vymyslas.
poi a na margo tej tvojej narazky tak http://pospolitost.wordpress.com/2008/1 ... -problemy/
http://www.protiprudu.info/co_vy_na_toto.html
asi aj ti kronikari boli antisemiti a nackovia. vsak?