MGSnake napísal:Ja si myslim že vojnu vyvolali Nemci spolu s Rusmi!Zautočili zbabelo na Poľsko.

BlaDey napísal:spolu s rusmy????omg nechces pridat aj madarov cechov cinanov a nebodaj indianov??

F.A.Crawford napísal:Observer hovorí, že Francúzi prekvitali pod vládou nacistov.

krija napísal:dokonca ani francuzi nemali ciste ruky. faktom je, ze samotni francuzi "vyzbierali" na svojom uzemi viac zidov ako nemci!
na zaver este jeden kratky citat z new york sun (4.1.1945):

Tradičná nenávisť
V októbri 1940 antisemitské ustanovenia boli vyhlásené za zákony – ďaleko predtým, ako nacisti vyvinuli tlak na Francúzsko tak urobiť. Tradičná nenávisť Francúzov voči Anglicku rýchlo nahradila protinemecké cítenie, obzvlášť potom, keď anglická Royal Navy potopila časť francúzskej flotily, keď sa táto odmietla vzdať.
Ešte i dnes, mnoho Francúzov stále verí v mýtus, že národ, okrem pár zradcov, povstalo v tzv. „Résistance“ proti Nemcom. Zaujímavým faktom však je, že na vrchole činnosti „Résistance“, nie viac ako 2% francúzskeho dospelého obyvateľstva boli v „Maquis“. Popravde, viac ľudí slúžilo v nemeckom Gestape a priľahlej organizácii, 45,000-ovej „milice“, ako v toľko ospevovanej „Résistance“.

Je zahanbujúcou skutočnosťou, že Francúzi pozbierali vo Francúzsku viac židov ako Nemci, i keď z 80,000 židov deportovaných do koncentračných táborov, väčšina bola z iných európskych krajín.

Francúzske ruky teda sú ďaleko od ‘čistých’ rúk. Dokonca talianski fašisti – ktorí sa akosi vyhli deportáciám židov – boli šokovaní nemilosrdným spôsobom, akým vláda vo Vichy poľovala na francúzskych židov. Tak ako mnoho Francúzov sa cítili byť logickými spojencami Nemecka proti nenásytnému Anglicku a nebezpečnému Rusku, tak isto aj Európania iných národností videli v Nemecku svojho záchrancu proti ďaleko väčšej sovietskej hrozbe.

Sepiroth napísal: Bolo to kruté, áno, zomreli pri tom vojaci ktorí nemuseli, áno, ale keby to neurobil zomrelo by ich ešte oveľa, OVEĽA viac. Nech to bolo akokoľvek "kruté", bolo to nevyhnutné

Sepiroth napísal: Narozdiel od nemcov, ktorí si do civilov strieľali kedy sa im chcelo, ... popravovali ľudí, ktorí pomáhali zostreleným letcom či utečencom z nemeckého zajatia.

Sepiroth napísal:A často bol katom sdamotný francúzsky ľud. O žiadnom inom stieľaní civilov teda neviem, pouč ma, ak si múdrejší. Narozdiel od nemcov, ktorí si do civilov strieľali kedy sa im chcelo, len tak z pasie hádzali deti zaživa do kremačných pecí a popravovali ľudí, ktorí pomáhali zostreleným letcom či utečencom z nemeckého zajatia.

Najviac obetí z radov príslušníkov HSĽS, HG a HM je z tragických rokov 1944-1945. Medzníkom v tomto smere je vyhlásenie tzv. Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944, aj keď niekoľko prípadov útokov na členov HSĽS a HG je zaznamenaných aj pred týmto dátumom. Cielená perzekúcia ľudákov a gardistov na povstaleckom území sa často končila ich fyzickou likvidáciou. Príčiny boli rôzne. Primárnou zámienkou na vraždenie ľudáckych a gardistických pracovníkov a funkcionárov zo strany niektorých príslušníkov partizánskych oddielov bol boj proti politickým predstaviteľom režimu v akejkoľvek forme. V niektorých prípadoch zohrali istú úlohu aj osobné spory, ktoré mali svoju genézu ešte v časoch I. ČSR. Cielené zatýkanie a koncentrácia ľudákov, gardistov a príslušníkov HM sa začalo už v prvých dňoch Povstania. Zatýkanie sa dialo podľa osobných udaní jednotlivcov, ale i podľa vopred povstaleckými orgánmi a partizánmi vyhotovených zoznamov a zoznamov zhabaných na regionálnych sekretariátoch HSĽS a okresných a miestnych veliteľstvách HG.
Prvý prípad otvorenej cielenej vraždy príslušníka HG sa stal dňa 21. júna 1944 pri Giraltovciach v obci Remeniny. Príslušníci partizánskej skupiny Čapajev v ten deň zavraždili okresného veliteľa HG učiteľa M. Šimu. Hlavným dôvodom bola jeho ľudácka politická a gardistická aktivita v rokoch 1939 - 1944. Po vražde partizáni vylúpili jeho byt.
Tesne pred vypuknutím Povstania sa stal ďalší prípad, ktorý priamo ovplyvnil verejnú mienku a vošiel do povedomia slovenskej spoločnosti ako vražda poslanca Slameňa. Dňa 27. augusta 1944 vo večerných hodinách (asi o 21. hod.) prišli do Brezna n. Hronom na nákladných autách partizáni. Zastali pred budovou Roľníckej banky, kde sa rozdelili na menšie hliadky, ktoré potom zaisťovali vopred vytypované a vyhliadnuté osoby. Medzi prvými zatknutými boli poslanec najvyššieho zákonodarného orgánu štátu František Slameň a vedúci notár v Brezne n. Hronom Alexander Bothár. Ďalšími zaistenými boli obchodník s drevom Štefan Valentíny, roľník Samuel Dolňan, prednosta súdu Pavel Denk, veliteľ HG nadporučík v zálohe Plško, rádioobchodník Juraj Machyniak a oblastný tajomník HSĽS Ľudovít Žiak. Tieto osoby boli zaistené v súkromných bytoch, odkiaľ ich partizáni násilím vyvliekli a zároveň násilím vnikli do priestorov mestskej strážnice a sekretariátu HSĽS. Partizáni okrem týchto osôb zadržali pri svojej akcii v Brezne ešte jedného nemeckého vojaka. Zadržaných členov a funkcionárov HSĽS a HG spolu s nemeckým vojakom partizáni naložili na nákladné auto a pohli sa po Moyzesovej ulici smerom na obec Valaská. Na konci Moyzesovej ulice, pri východe z mesta Brezno n. Hronom bolo o 22.45 hod. na auto s partizánmi a zaistenými niekoľkokrát vystrelené neznámym páchateľom. Zasiahnutý bol šofér auta 20-ročný Július Moravčík z Porúbky (okr. Liptovský Sv. Mikuláš), ktorý nezvládol riadenie a narazil do betónového elektrického stožiara. Pri náraze nákladného auta vznikla prestrelka. Povel k streľbe dal veliteľ partizánov hneď po prvom výstrele na automobil. Jeden z partizánov vystrelil plnú dávku z automatickej pištole. Jeho streľba zasiahla a usmrtila A. Bothára, F. Slameňa, Š. Valentíny a S. Dolňan. Partizáni nechali zastrelených na ulici a z miesta činu ušli. Počet zranených alebo zabitých partizánov sa nepodarilo zistiť. Veliteľ HG Plško a prednosta súdu Denk boli ťažko zranení a boli odvezení do mestskej nemocnice v Brezne na ošetrenie. Nasledujúci deň sa zišla komisia, ktorá mala za úlohu identifikovať obete a určiť presnú príčinu úmrtia jednotlivých zavraždených. Za okresný úrad bol v komisii zastúpený Michal Petrík, "zdravotnú vrchnosť" predstavoval Dr. Max Schwarz z Brezna a za žandársku stanicu bol v komisii žandársky strážmajster Ján Fabo. F. Slameň mal na hlave tri strelné rany, ktoré rozdrvili lebkovú kosť a mozog. Priamou príčinou smrti bolo teda vykrvácanie.
Začiatkom októbra sa slovenská verejnosť mala možnosť dozvedieť z dennej tlače a periodík o ďalšej vražde politických predstaviteľov a funkcionárov HSĽS a štátnych inštitúcií. Správy prinášali informáciu nasledovného znenia: "Slovenský národ bol vzrušený správou, ktorá oznámila, že povstalci zavraždili poslanca Antona Šaláta. K tejto suchej správe teraz sa dozvedáme, že telo zavraždeného poslanca A. Šaláta našli v Hrone pri Zvolene oblečené len v spodkách a košeli. Dozvedáme sa ďalej, že súčasne našli v rieke ešte dve mŕtvoly. Zistilo sa, že takým istým spôsobom, ako poslanec Šalát, zavraždení boli Riccoti a generálny riaditeľ Obilnej spoločnosti Ing. Klinovský". Okrem poslanca Šaláta, ktorému vrahovia ukradli aj zlatý chrup, zvolenského mešťanostu Riccotiho, ktorému keď nemohli zvliecť prstene, polámali prsty, sa obeťami partizánov stali aj Július Marcelly, obchodník Ján Országh s manželkou, invalid z 1. svetovej vojny Koloman Bitunský a obchodník Ján Strečno. Dvoch známych verejných ľudáckych pracovníkov Dr. Zoltána a Elemíra Finku partizáni odvliekli do lesa pri Zvolene, kde ich obrali o všetky šperky, cennosti a finančnú hotovosť a priamo v lese ich obesili.
Koncom septembra 1944 sa odohral incident, ktorý mal za následok smrť dvanástich príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). V dovtedajších štatistikách obetí z radov ľudákov a gardistov zaujíma tento prípad výnimočné miesto práve skutočnosťou, že pri ňom prišlo o život a bolo zranených toľko príslušníkov HG. Dňa 29. septembra 1944 v dopoludňajších hodinách sa Pohotovostný oddiel HG z Nového Mesta n. Váhom v počte 54 gardistov, ozbrojených puškami a ľahkými guľometmi, presúval automobilmi služobne z Nového Mesta n. Váhom cez obce Vrbové a Košariská smerom na Brezovú pod Bradlom. Keď konvoj pohotovostných gardistov, tvorený dvoma nákladnými a jedným osobným autom, došiel za obec Košariská, dobiehala ho motorka s dvoma jazdcami, z ktorých jeden bol oblečený v slovenskej rovnošate a druhý v civile. Keď sa motorka priblížila ku kolóne POHG asi na sto metrov, začali z nej na gardistov strieľať, gardisti zoskákali z nákladných áut a paľbu opätovali z pušiek. Nikoho nezasiahli a posádka motocykla ušla do lesa pri Košariskách a svoj motocykel zanechala na ceste. Pohotovostný oddiel HG naložil motocykel na svoje nákladné auto a pokračoval v ceste do Brezovej pod Bradlom. V Brezovej boli gardisti upozornení notárom a obyvateľmi obce, aby sa nevracali späť tou istou cestou. Popoludní toho istého dňa, asi o 15.30 hod. sa POHG vracal z Brezovej do Nového mesta n. Váhom, znovu cez obec Košariská. Keď gardisti došli za obec Košariská, boli v chotári Košariská - Vrbové pri kopanici Hrotky prepadnutí partizánskou jednotkou. Počet partizánov sa odhaduje, podľa výpovedí preživších očitých svedkov, asi na 30 mužov. V miestach, kde bola najužšia cesta, zahájili partizáni krížovú paľbu z guľometov. Prvému automobilu POHG sa síce podarilo preniknúť paľbou, ale jeho osádka padla v prestrelke s partizánmi. Ostatné autá sa poškodené prevrátili. Dvanásť príslušníkov POHG bolo na mieste zastrelených a pätnásti bili ťažko ranení. Okrem toho vzali partizáni do zajatia 24 gardistov a dvoch civilných šoférov. Dvom gardistom sa podarilo ujsť. Ľahko ranení sa presúvali do Vrbového a po ceste ich ošetroval Dr. Antal z Vrbového. Ťažko ranení ostali na mieste činu a prvú pomoc im poskytovali lekári z Brezovej a Myjavy. Ranení gardisti boli postupne prevezení do piešťanskej nemocnice. Trom z nich museli byť amputované ruky a nohy. Mŕtvi gardisti boli nasledujúceho dňa (30. septembra 1944), po dohode s veliteľstvom nemeckej brannej moci v Piešťanoch, dopravení nákladnými autami do Piešťan. Partizánmi bol prepustený gardista Ondrej Repa, ktorý mal do 4. hod. rannej priniesť pre zajatých gardistov civilné obleky, inak vraj, podľa vyjadrenia partizánov, budú zajatí gardisti zastrelení. Civilné šaty boli partizánom zaslané a gardisti a dvaja civilní šoféri boli prepustení. Práve z dôvodu zajatia rukojemníkov partizánmi nebola proti partizánom podniknutá žiadna trestná výprava.
Podobný prípad útoku na členov POHG sa stal o dva mesiace neskôr v Bzinciach pod Javorinou (miestna časť Vrzavka). Gardisti, z ktorých väčšina prešla do POHG v Novom Meste n. Váhom zo Slovenskej pracovnej služby (SPS), kde vykonávali trojmesačnú predvojenskú pracovnú službu, boli mladí chlapci vo veku okolo dvadsať rokov. Nemali vojenské a bojové skúsenosti a nezúčastnili sa na žiadnych zločinoch proti ľudskosti. V Bzinciach pohotovostných gardistov 2. decembra 1944 o 18.hod prepadli partizáni. Gardisti sa bez boja vzdali. Partizáni jedenástich gardistov zastrelili. Dvom pohotovostným gardistom sa podarilo utiecť (Čičala a Lacovič).
Okrem cielených prepadov POHG sa však diali aj individuálne vraždy zo strany niektorých partizánov, ktoré nemali charakter vojenskej akcie, ale skôr obyčajného zákerného lúpežného prepadnutia s následnou fyzickou likvidáciou vybraných funkcionárov, aktivistov alebo radových členov HSĽS, HG a HM.
Dňa 14. septembra 1944 o 23. hod. prišla skupina troch partizánov do Slatiny n. Bebravou. Po príchode do obce okamžite vyhľadali miestneho predsedu HSĽS v Slatine Štefana Vranku, ktorého spolu s ďalším pracovníkom HSĽS Mikulášom Mišákom odvliekli do chotára obce Krásna Ves a tam ich zastrelili. Vrankovi strelili partizáni do hlavy a následne mu pažbou pušky rozbili lebku.
Prvý poľný prápor POHG, ktorý tvoril personálnu základňu totálneho bojového nasadenia gardistov, vznikal už v posledných septembrových týždňoch roku 1944. Do bojov bol aktívne nasadený 2. októbra 1944 v okolí Žiliny. Prápor mal celkovo, počas celej doby jeho bojového nasadenia, pomerne nízke straty (25 padlých a 15 zranených). Prvou obeťou bol gardista Pavol Belička z Bratislavy. Podľahol ťažkým zraneniam, ktoré utrpel v prestrelke s partizánmi.
Začiatkom októbra 1944 bol partizánmi zavraždený miestny veliteľ HG v Bytči Matúš Kotrbanec. Pohreb sa uskutočnil v nedeľu 8. októbra 1944 o 15. hod v Bytči. Pri hrobe stála nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb okresného veliteľstva HG zo Žiliny, zástupcovia HSĽS a obce. Pohrebné obrady vykonal bytčiansky dekan Rumpel. S nebohým gardistickým funkcionárom a aktivistom sa prejavom rozlúčil zbrojník Ladislav Príborský a za HSĽS obvodný tajomník HSĽS Dr. Vojtech Karas.
V rovnaký deň sa v Turej o 17. hod. uskutočnil pohreb ďalších dvoch partizánmi v kuneradskom lese zavraždených gardistických a ľudáckych funkcionárov, zástupcu miestneho veliteľa HG Michala Doricu a starostu Andreja Chovana. Aj pri tomto pohrebe bola nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb OVHG a zástupcovia HSĽS a obce. S nebohými sa rozlúčil za HG okresný veliteľ HG zo Žiliny Dr. Jozef Buček a za HSĽS obvodný tajomník Dr. V. Karas.
Ďalšia obeť partizánov bola identifikovaná v obci Štiavnik pri Veľkej Bytči. Miestny pastier našiel okolitých lesoch zohavenú mŕtvolu zastreleného miestneho veliteľa HG mlynára Antona Danielčíka, ktorá niesla stopy fyzického násilia a zjavného týrania.
V polovici októbra 1944 sa začala identifikácia obetí masového hrobu pri obci Dražkovce. Pri exhumácii bola identifikovaná mŕtvola okresného hospodárskeho referenta HG Karola Müllera, daňového úradníka z Turčianskeho Sv. Martina. Müllera odvliekli partizáni ešte v septembri 1944, spolu s ďalšími funkcionármi HG a HSĽS, do obce Dražkovce. Tam ich zavraždili a pochovali v masovom hrobe. Nebohého identifikovala jeho manželka. Rany na celom tele svedčili o fyzickom týraní pred zavraždením. Pohreb K. Müllera sa uskutočnil 18. októbra 1944 v Turčianskom Sv. Martine.
V druhej polovici decembra 1944 prišla skupina partizánov do obce Šarfia v nitrianskom okrese. Niekoľkí partizáni vyhľadali v obci, na základe udania jedného z obyvateľov, dlhoročného pracovníka HSĽS železničiara Jána Kubíčeka, ktorý bol práve na návšteve u svojho svokra. Žiadali od neho peniaze. Po krátkej slovnej potýčke jeden z partizánov strelil Kubíčkovi do brucha a ťažko ho zranil. Zranený zomrel krátko po prevoze do nemocnice. Pohreb tohto ľudáckeho aktivistu sa uskutočnil v Nitre za účasti reprezentantov HSĽS a HG dva dni pred štedrým večerom.
Jednou z posledných decembrových obetí roku 1944 sa stal 19 ročný príslušník HM junák Pavol Sirotek z Horných Krškan pri Nitre. Sirotek bol zastrelený pri strážnej službe, vykonávanej v rámci brannej pohotovosti štátu. Pohreb bol v jeho rodnej obci za účasti čestnej čaty HG, župného predsedu HSĽS a zástupcov HM z Nitry.
Pri bojovej akcii proti partizánom bol 15. januára 1945 postrelený príslušník POHG rojník Ján Papiernik z Trenčianskej Teplej. Po prevoze do nemocnice podľahol zraneniam. Na pohrebe, ktorý sa konal 18. januára 1945 v Trenčianskej Teplej, sa zúčastnila čestná jednotka POHG z Trenčína, čestná jednotka Nemeckej brannej moci a zástupcovia okresného veliteľstva HG. Dňa 15. januára 1945 zomrel v nemocnici gardista J. Tuna, ktorý bol zranený v bojoch proti partizánom pred Vianocami 1944 v Zázrivej. Pochovali ho 18. januára 1945 v Žiline s vojenskými poctami.
Začiatkom marca 1945 zahynuli pri výkone služobných povinností pri obci Zázrivá traja príslušníci POHG z Turčianskeho Sv. Martina, zbrojník Juraj Hanzel, skupinník Jozef Španko a skupinník Martin Sekeráš.
Ministerstvo vnútra vydalo už 29. septembra 1944 smernice o pochovávaní a identifikácii mŕtvol osôb, ktoré boli zavraždené partizánmi alebo povstaleckými jednotkami. Podľa týchto smerníc starosta obce, jeho zástupca alebo člen obecného zastupiteľstva mali vykonať niekoľko najnutnejších opatrení.
Ich povinnosťou bolo zabezpečiť dopravu všetkých mŕtvol nájdených v obci alebo v katastrálnom území obce na miestny cintorín do márnice. Ak by kapacita márnice z dôvodu veľkého počtu obetí nepostačovala, mala sa vyhradiť osobitná miestnosť, kde by mohli byť mŕtvoly umiestnené. Márnicu mala strážiť vybraná hliadka, ktorá zabezpečovala, aby mali k mŕtvolám prístup iba úradné osoby. Stráž mala vykonávať svoje úlohy až do pohrebu obetí. Mŕtvoly mal v márnici prezrieť príslušný štátny obvodný, obecný alebo mestský lekár, jeho zástupca alebo iný k tomu určený lekár. Na každej mŕtvole mal vykonať predpísanú prehliadku a vystaviť prehliadací list pre matrikára Po obhliadke, určení priamej príčiny smrti a identifikácii obetí mohli byť ich telesné ostatky pochované do jednotlivých alebo masových hrobov, v spolupráci s príslušnými farskými úradmi.
Mŕtvoly, ktoré nebolo možné identifikovať, sa ponechali v márnici, kým neboli vyfotografované a neboli o nich vystavené listy totožnosti. Fotografovanie týchto obetí nariaďoval príslušný okresný úrad cestou ministerstva vnútra. Na každú z obetí sa zaviedol spis, ktorý okrem fotografie obsahoval v prílohe všetky veci, ktoré sa u tejto osoby našli. Spis sa spolu s fotografiou, prílohou s identifikačným číslom a výťahom z matriky zomrelých sa zaslal príslušnému okresnému úradu, ktorý pravidelne hromadne posielal túto dokumentáciu Hlavnému stanu Slovenského červeného kríža do Bratislavy. List totožnosti mŕtveho sa dopĺňal údajmi, ktoré informovali, kde bola mŕtvola nájdená, kedy a kde bola pochovaná a zvláštne telesné znamenia mŕtveho (tetovanie, materské znamienka, farba vlasov, fúzov a vrodené viditeľné telesné chyby).
Mŕtvoly, ktoré sa nedali identifikovať podľa mena, boli pochované v osobitných hroboch, označených drevenými krížmi, na ktorých sa malo vhodným spôsobom vyznačiť číslo listu totožnosti mŕtveho. Hlavný stan Slovenského červeného kríža mal priebežne vydávať menoslov identifikovaných padlých a podávať verejnosti aj jednotlivé informácie. Cieľom teda mala byť celoslovenská databáza obetí. Slovenský červený kríž (SČK) dostával od jesene 1944 veľké množstvo žiadostí o pomoc pri pátraní po nezvestných rodinných príslušníkoch. Vojnová situácia a všeobecný zmätok, ktorý panoval na väčšine územia, však v podstatnej miere sťažoval prácu SČK. Informácie o obetiach sa tak v niektorých prípadoch dávali pozostalým s týždňovými až mesačnými oneskoreniami.
Zdroj: www.nss.sk

Nemecko – ruská zmluva z roku 1939

Len veľmi málo udalostí z pomerne ešte nedávnej histórie vyvoláva toľko rozporov a protichodných vysvetlení ako Zmluva o neútočení podpísaná 23. augusta 1939 ministrami zahraničných vecí Nemecka a Ruska známa aj pod hanlivým názvom „Pakt Ribbentrop – Molotov“.

To, že vysvetľovanie dejín vždy podliehalo, podlieha a bude podliehať politickým cieľom a zámerom tých, ktorí ich vysvetľujú je v dnešných dňoch už jasné každému. Avšak spolitizovanie tejto konkrétnej udalosti snáď v modernej histórii nemá obdobu. Skúsme sa preto na ňu pozrieť aspoň trochu bez predpojatosti a postranných úmyslov vidieť v nej niečo viac, než v skutočnosti bola.

Hovoriť len o podpise Zmluvy a tajných dodatkoch k nej bez širšieho poznania udalostí, ktoré sa vtedy v Európe a vo svete odohrávali by bolo najlepšou cestou, ako skĺznuť do košiara analytikov píšucich na politickú objednávku. Čo teda predchádzalo podpisu tohto dokumentu, ktorý sa nám snažia niektoré „odborné“ kruhy prezentovať ako spúšťací mechanizmus druhej svetovej vojny?

Vývoj v Európe po Mníchove 1938
V Západnej Európe po septembri 1938 vládla zdanlivo všeobecná spokojnosť s tým, ako bol Veľkou Britániou a Francúzskom zachránený mier. Podobne dobrá spokojnosť vládla aj v Berlíne, ktorý získal veľmi dobre opevnené české pohraničie bez boja a bez vyvolania možných odvetných akcií svojich susedov. Jedinou krajinou, ktorej takéto „zachránenie“ mieru nemohlo byť ľahostajné bol vtedajší Sovietsky zväz. Bolo by naivné si myslieť, že Stalin a vtedajší ruskí predstavitelia nevedeli o teóriách a návrhoch lorda Lloyd Georea, ktorý doslova povedal: „Ponecháme Japonsku slobodu akcií proti ZSSR. Nech rozšíri kórejsko-mandžuskú hranicu až k Severnému ľadovému oceánu a zaberie ďalekovýchodnú časť Sibíri. Otvoríme priestor Nemecku na východ, zabezpečíme mu potrebnú možnosť expanzie.“

Ako inak mohli Rusi pochopiť vtedajšie prisúdenie Sudet Hitlerovi než ako snahu o jeho nasmerovanie na Východ – tj. proti ZSSR. Pretože Západ už Hitlera neobmedzoval, len mal snahu udržať ho v istých medziach. V podstate tichý súhlas s anšlusom Rakúska a obsadenie zvyšku Československa tieto jeho obavy len podporovali. Ako inak sa dali navyše chápať vystúpenia britských politikov a úvahy v britských denníkoch, ktoré otvorene hovorili o nasledujúcom (možnom) kroku Hitlera a jeho záujme o Ukrajinu?

Zvláštnu úlohu v tomto čase hralo aj Poľsko. Ponúkalo dokonca svoje služby Hitlerovi pri dobytí Ukrajiny. Po obsadení Sudet Nemcami Poľsko vyhlásilo svoj nárok na Tešínske Sliezsko patriace Československu. Poľský minister zahraničných vecí Beck v januári 1939 na rokovaniach v Berlíne vyhlásil, že sa dosiahla „úplná jednota záujmov (Nemecka a Poľska) vo vzťahu k Sovietskemu zväzu“. Poľsko zajaté vo svete predstáv o vlastnej dôležitosti chcelo za túto pomoc „len“ západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a prístup k Čiernemu moru.

Poľsko sa samo stavalo do pozície najotvorenejšieho nepriateľa Ruska. Vyhlásenia, že „pri konflikte s Ruskom každá poľská divízia ušetrí jednu nemeckú, neboli v tej dobe ničím nezvyčajným. Vtedajšie politické vedenie Poľska vedené falošnou vidinou možných územných ziskov na úkor svojich susedov, pristúpilo na otvorenú spoluprácu s fašistickým Nemeckom. Túto jeho krátkozrakosť Hitler geniálnym spôsobom využil. Berlín nikdy nemal záujem o skutočnú spoluprácu s krajinou od ktorej chcel získať Gdansk, ktorý považoval za vlastný a samozrejme nikdy by ani nebol uznal poľské záujmy v Pobaltskom regióne. Hitlerove plány do budúcnosti s Poľskom a jeho existenciou ako štátom vôbec nerátali. Už 3. apríla vydal pokyny k rozpracovaniu plánov vojenských operácií proti Poľsku (Plán Weiss).

Trojstranné rozhovory
Sovieti si boli hrozby blížiacej sa vojny vedomí a preto na diplomatickom poli usilovalo o uzavretie všeobecnej dohody, ktorá by garantovala bezpečnostné záruky všetkým štátom susediacim s Nemeckom. Moskve sa tento návrh presadiť nepodarilo.

Veľká Británia a Francúzsko však nemohli otvorene odmietnuť ruské snahy o rokovanie a preto sa 10. augusta v Moskve začali trojstranné rozhovory. Tomu, že tieto rozhovory neboli zo strany Británie i Francúzska považované za zvlášť dôležité, zodpovedalo aj zloženie delegácií, ktoré na ne boli vyslané – nezúčastňoval sa ich žiadny politik, ktorý mal rozhodovaciu právomoc. Rusko im naopak venovalo veľkú pozornosť – v čele jeho delegácie stál maršál Vorošilov a otváracej večere sa zúčastnil aj Stalin.

Vorošilov od začiatku rozhovorov usiloval, aby boli riešené dve zásadné otázky: za prvé, Moskva chcela recipročné vojenské dohody s Britániou a Francúzskom. Znamenalo by to napríklad spoločné vojenské akcie v prípade nemeckého útoku na Rusko cez pobaltské štáty. Za druhé, Rusko chcelo súhlas Poľska s tým, že na jeho územie môže vstúpiť Červená armáda, pretože inak mu nemôže v prípade jeho napadnutia Nemeckom pomôcť.
Británia v tej dobe nemala záujem prevziať akékoľvek záväzky a vedúci jej delegácie admirál Drax nemal ani žiadne splnomocnenie či oprávnenie podpísať nejaké zmluvné dokumenty. Asi už nemá zmysel opakovať, že tieto rozhovory stroskotali. 17. augusta boli prerušené a už sa ich do vojny nepodarilo obnoviť.

Dohoda s Nemeckom
Zrejme dnes nikto nepochybuje o tom, že týmto i keď neúspešným rozhovorom, bola zvláštna pozornosť venovaná aj v Nemecku. Hitler pravdepodobne mal strach z možného spoločného postupu troch rokujúcich krajín a preto sa rozhodol konať.

Ešte 11. augusta 1939 sebavedome vyhlásil: „Všetko, čo podnikám, je namierené proti Rusku. Ak je Západ taký hlúpy a slepý, že to nevie pochopiť, budem nútený dohodnúť sa s Ruskom, rozbiť Západ a potom, po jeho porážke, sa obrátim proti ZSSR so všetkými zhromaždenými silami.“
Tieto jeho slová boli samozrejme zaznamenané aj v Moskve. Sovietske vedenie postupne nadobudlo presvedčenie, že ak premešká vhodný okamžik, môže prísť neodvratný útok Nemecka východným smerom. A Rusko v roku 1939 ešte na vojnu s Nemeckom pripravené nebolo. A tak pragmaticky pristúpilo na nemeckú hru. Ostatné je už história.

Hitler v osobnom posolstve Stalinovi 14. augusta (teda ešte v čase ruských rozhovorov s Britmi a Francúzmi) napísal: „Medzi Nemeckom a ZSSR neexistuje žiadny reálny konflikt záujmov. Životný priestor Nemecka a ZSSR sa navzájom dotýkajú, ale ich prirodzené potreby nie sú v rozpore... Nemecko nemá voči ZSSR útočné úmysly...“
Ešte v tých dňoch podpísali nemeckí a ruskí predstavitelia novú obchodnú zmluvu, ktorá bola výhodná pre obidve strany.
Hitler neváhal a kul železo pokiaľ bolo horúce. Nechal vypracovať plán Zmluvy o neútočení v ktorom i keď čiastočne nechtiac musel pristúpiť na Ruské požiadavky ohľadne pobaltských štátov a Poľska. Už 20. augusta (tri dni po krach trojstranných rozhovorov Británia – Francúzsko – Rusko) v osobnom naliehavom liste Stalinovi vysvetľoval, že „Uzatvorenie paktu o neútočení so Sovietskym zväzom, je základom dlhodobej nemeckej politiky...“ Uvádzal v ňom, že „napätie medzi Nemeckom a Poľskom sa stalo neznesiteľným... a že každým dňom môže nastať kríza. Vzhľadom k tejto možnosti je Nemecko odhodlané zaistiť záujmy Ríše všetkými dostupnými prostriedkami...“

Kocky boli hodené. Stalin sa odhodlal privrieť oči nad nemeckými plánmi voči Poľsku, aby získal čas na odklad vojny proti svojej krajine. Zároveň mu bola ponúknutá možnosť obnoviť územie ruského impéria a získať späť čo stratilo po revolúcii v roku 1917. A samozrejme touto zmluvou na dosť podstatnú dobu zmenil Hitlerove priority.

Preto už 23. augusta bola Zmluva o neútočení podpísaná. Dohoda (pakt Molotov – Ribbentrop) teda naozaj určila ďalší pohyb k vypuknutiu svetovej vojny, ale iba pokiaľ ide o smer, ktorý sa ostro líšil od predstáv západných politikov.
Táto zmluva medzi Ruskom a Nemeckom sa nedémonizuje preto, že vraj napomohol začať druhú svetovú vojnu, lebo tá bola po obsadení Rakúska a Československa nevyhnutná. Hitler chcel obsadiť aj Belgické územie ako strategický bod proti Veľkej Británii. Dohoda zmenila len časový rozvrh nemeckej agresie.

Dnes sa všeobecne a zasvätene tvrdí, že práve pakt Molotov – Ribbentrop viedol k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Len veľmi málo historikov tvrdí opak. Faktom však zostáva, že väčšina kníh a štúdií, ktoré o tomto nedávnom období boli napísané pochádza z obdobia studenej vojny, kedy sa prejavovala snaha preniesť zodpovednosť za jej vypuknutie na Rusko. Ideológia v nich zámerne zastiera historickú objektívnosť. Je škoda, že sú aj v našej krajine ľudia, ktorí neváhajú tieto myšlienky šíriť a otvorene tak pokračujú v ideologickej studenej vojne voči Rusku.

Ing. Ivan PAULOV, autor je nezávislý analytik.

krija napísal:Sepiroth, takze nemilostrdnost na strane nemcov ti vadi. nemilosrdnost na strane anglanov nie?

Britský historik: Bombový holokaust proti nemeckým mestám je vojnový zločin

Pokým sú v Nemecku vojnové zločiny na Nemcoch bagatelizované a obete štátom financovanou antifou zosmiešňované s výzvami bombový holokaust proti nemeckým mestám zopakovať, si jeden britský historik prisvojil objektívny názor na danú vec. Tento historik je renomovaný vojnový vedec Anthony C. Grayling. Vo svojej knihe „Mŕtve mestá. Boli spojenecké bombové útoky vojnovým zločinom?“ opisuje Grayling dosť jasne, aký neľudský, ba až barbarský, bol bombový holokaust: „Od roku 1942 tiahnu britské letecké flotily nad nemeckými mestami. Ich trhavé bomby trhajú strechy, okná a fasády domov. Potom zhadzujú na nechránené domy zápalné bomby. Plamene sa spájajú. Ohnivá búrka strháva všetko v gigantických plameňoch smerom k nebesám. Asi tisíc nemeckých miest sú spojeneckými bombami spopolnené.“

Graylink spomína vo svojej knihe veľa citátov známych britských osobností, ktoré mali rozhodujúci podiel na vojne proti Nemecku. Tak napríklad šéf britských vzdušných síl, Sir Charles Portal vo svojom príkaze k vojenskému nasadeniu Arthurovi „Bomber“ Harrisovi: „Predpokladám, že je jasné, že ciele sú obývané územia a nie napr. lodenice alebo letiská“, alebo od Winstona Churchilla z roku 1943: „Čo to vlastne robíme? Správame sa ako barbari.“

Pre Graylinga bol bombový holokaust neakceptovateľný, pretože „zastrelenie ženy alebo dieťaťa za frontom – aj len nedopatrením – je to isté ako zabitie bombou“. Grayling sa obzvlášť venuje nočným bombovým útokom. Grayling je toho názoru, že vojna mohla byť skorej ukončená, keby spojenecké bomby sústredili viac na vojenské ciele a nie na vraždenie žien a detí za frontovou líniou.

Vedeli ste, že...?

Už koncom roka 1942 sa komunisti pokúsili na východnom Slovensku založiť partizánsku skupinu, ktorá mala 30 členov, z toho asi 20 Židov?

Na Slovensko bolo zo ZSSR vysadených vyše 50 skupín boľševických partizánov?

Až do povstania nebol na Slovensku nikto popravený, zatiaľ čo v demokratickom a neutrálnom Švajčiarsku popravili 33 ľudí, ktorí odporovali oficiálnej politike štátu?

Podľa nemeckých odhadov tvorili slovenskí vojaci v centre povstania menšinu?

Predsedníctvo SNR prakticky plne obsiahlo ilegálne vedenie KSS?
SNR vyhlásila: „V ZSSR vidíme záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov, a slovanských zvlášť.“?

SNR vydala 6.9.1944 falošnú informáciu, že Nemci v Martine zhadzovali ampulky s baktériami týfu a červienky, a tak sa snažia otráviť slovenské obyvateľstvo?

Prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky spáchali partizáni (27.8.1944)? Jej obeťou sa stalo asi 150 ľudí.

Partizán Pavol Hrivík, člen oddielu „Za vlasť“ sa vyjadril: „Skutočných partizánov, ktorí nasadzovali vlastný krk, bolo tak 30 %; tí ostatní len drancovali, zabíjali, znásilňovali dievčatá a ženy a opíjali sa.“?

Jozef Tiso a slovenská vláda až po poslednej chvíle odmietali nemecký zásah a Nemci toto rozhodnutie rešpektovali?

V Sklenom pri Hornej Štubni partizáni vyvraždili 190 mužov (Nemci v Lidiciach 169)?

Väčšina slovenských vojakov sa odmietla k povstaniu pripojiť, naproti príkazom svojich sprisahaných veliteľov?

Povstalci v Banskej Bystrici vyhlásili, že Nemci zrušili Slovenskú republiku, zavraždili prezidenta Dr. Tisu a Maďari z juhu obsadzujú Slovensko?

29. augusta sa Banskej Bystrice zmocnili partizáni 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky? Takto sa začalo povstanie.

Heinrich Himmler výslovne prikázal SS: „Slovensko je spriatelený štát a nie obsadená krajina.“?

Keď generál SS Gottlob Berger chcel rozpustiť slovenskú vládu, na nemeckom veľvyslanectve túto myšlienku rázne zamietli a nerealizovala sa?

Podľa stáleho Hitlerovho stanoviska museli nemecké jednotky rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky?

Pri povstaní zahynulo dvojnásobne viac Nemcov ako povstalcov?

Nemecké hlásenie, 27.9.1944: „Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“?

Povstalci z Banskej Bystrice žiadali Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku, Kútov, Malaciek, Hlohovca, Galanty, Nitry, Levíc, Lučenca, Košíc, Žiliny a iných slovenských miest?

14. októbra povstalci ulúpili slovenský zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a na príkaz predsedníctva SNR ho dali letecky dopraviť do Moskvy?

Škody spôsobené povstaním boli okolo 80 000 000 000 korún slovenských?

Vinou povstania Slovenská koruna klesla až na úroveň protektorátnej, hoci predtým k nej bola v pomere 10:1?

Slovensko by pripadlo k ČSR, teda víťaznému táboru vojny bez ohľadu na existenciu povstania?

Zopár týždňov trvajúce obdobie pustošenia Slovenska počas povstania si vyžiadalo mnohonásobne viac obetí ako dovtedy padlo Slovákov v celej vojne?

Vlastne, väčšina z tých vecí je celkom logická.

Medzitým v Prešove plukovník Viliam Talský, jeden z popredných organizátorov povstania, ktorý sa už v júni 1944 zradne pridal k čechoslovakistickému odboju riadenému z Londýna, tentoraz opäť zradil a bez akéhokoľvek poverenia či súhlasu s celým štábom odletel k Sovietom s 18 najkvalitnejšími lietadlami Slovenskej armády (nemecké ME-109).