Je niaka "rovnica", že čím má človek viac chýb, nedostatkov, či moc "nevýrazný" (a pod.),
tak tím viac poukazuje na chyby iných? A mám na mysli ked sa to blíži k hranici normálnosti alebo šikany, a "obeť" je často aj tá "slabšia povaha" neschopnej žiadnej obrany...
A nehovorím o vysmievaniu detí prvého stupna ZŠ, alebo šikany u starších až po strednú, tích postupne dospeju, ale u dospelých.
Často sa stretávam že osoba ktorá má komentáre na chyby iného, a namiesto dobrej rady alebo rozoberania čo zlepšiť len dookola "huláka" o tom, tak zakrýva, či podvedome (to skor) alebo úmyselne, svoje chyby a neschopnost ktore su az moc velke na tuto osobu.
Nechcem sa tu stazovat ani plakat, len ma to kolkokrat aj prekvapi alebo rozosmeje, ze ten najnapadnejsi, ktory sa robi tim najlepsim, nech to uz je cokolvek, a najvetsim chytrakom, alebo ako to nazvat, je casto ten ktory ma niaku hrubu medzeru.
Plati že Ten najnápadnejší je vždy aj ten najslabší?
Teda ze ta osoba ktora v ludskej "smečke" nema ziadnu nadpriemernu (a pod.) schopnost tak to nahradza slovami?
A casto ti najlepsi su nenapadne a ticho v pozadi?
Je to nieco co nam dala priroda aby dala moznost prezit aj tim najslabsim a pozbierat tich co ovladaju reč (a pod. veci s tim suvisiace, ako napr. schopnost klamania, manipulovania a pod..),
alebo len niaky komplex a moje prostredie a okolie je zle či viac nachylne? Alebo to je len tim ze cim ma clovek viac vedomosti alebo niakej zrucnosti ci schopnosti v niecom tak si mysli opak a chce to vediet stale viac a lepsie?
Samozrejme nemyslim ludi ako napr. profesionalnych sportovcov, Tam ide schopnost ruka v ruke so sebadoverou a vieru v seba...