Poučné príbehy zo života

**dixon512** · Novice Stav: Založený: 24.09.2005 Príspevky: 1 Karma:

Nasledujúci príbeh je možno vymyslený, ale možno aj odráža skutočnú udalosť. Osoba, ktorá na svete hľadala dôvod žiť, ktorá hľadala správnu cestu, cestu života, ale osud bol iný a cestu života jej neukázal, zaviedol ju na nesprávnu cestu, ktorá skončila v slepej uličke.
Tmavé zimné ráno. Studené ráno. Keď sa prebudila, okolo seba videla samú tmu, nič len tmu. Vstala z postele, obliekla sa, najedla sa a čakala. Zrazu telefonát od priateľky, s ktorou boli dohodnuté že deň strávia spolu. Žiaľ, opak bol pravdou. Priateľka povedala že nemá čas. ONA vedela, že bez priateľky sa bude nudiť. Premýšlala, čo bude. Premýšlala, prečo na ňu priateľka nemá čas. Keď vyšla von, do ešte tmavého, studeného a chladného rána, uvidela priateľku s dalšou osobou ako niekam idú. Prvé čo ju napadlo bolo, že priateľka ju oklamala.
V tom sa spustil nezvyčajný dážď. Dážď, ktorý do zimného obdobia nepatrí. Vrátila sa späť dnu, otvorila si zoznam všetkých známych ľudí a premýšlala, komu z nich zavolá, s kým by mohla stráviť ten studený a upršaný deň. Žiaľ, nikto jej nebral telefón a ona so slzami v očiach si tíško povedala: „prečo ma všetci opúšťajú?“. Rozhodla sa na to už nemyslieť, ale bolo to silnejšie ako ONA a stále jej to chodilo po rozume. Znovu sa vrátila do postele. Len čo si lahla, zjavil sa jej anjel.Pýta sa jej: „dievča, prečo si smutná?“ ONA odpovedala: „prečo ma všetci opúšťajú?“ Anjel jej na to odpovedal: „priatelia, ktorí ťa opúšťaju, priatelia ktorí na teba nemajú čas, priatelia ktorí ťa klamú – nie sú priatelia.“ Po týchto slovách sa anjel stratil. ONA sa rozplakala a nevedela čo má robiť. Smutná neskôr vyšla von z domu, do dažďa a šla sa prejsť. Ako kráčala mokrou cestou, zatvorila oči a podvedome si vravela:
„ako mám v živote kráčať ďalej keď mám slzy v očiach? Kto som? A kam idem? Idem po správnej ceste? Je táto cesta cestou života?“ – kládla si tieto otázky a rozmýšlala čo bude na druhý deň. Rozmýšlala, čo bude aj po ďalšie dni. Otvorila oči, vstala, urobila krok dopredu.
Rozhodla sa pokračovať v živote ďalej, po ceste ktorú si vybrala. Kráčajúca po nej stále premýšlala či sa rozhodla pre tú pravú cestu ... jej srdiečko hlasno bilo a vravelo jej: „nezastavuj sa a pokračuj.“ ... Cestou stretala množstvo ludí, ku každému bola milá, ale nikto jej neodpovedal, nikto sa jej ani nepozdravil. Mnohí na ňu ukazovali prstom, ona smutná kráčala ďalej. Keď prišla na koniec dediny, na chviľu sa zastavila a premýšlala, či má ísť ďalej, alebo sa vráti späť domov. Pre ňu to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Premoknutá, smutná zatvorila oči a pred očami sa jej opäť premietali ľudia, ktorí si ju ani nevšimli, priatelia, ktorí si na ňu nenašli ani kúsok času. Kráčala ďalej. Po ceste do neznáma.
Stále husto pršalo, bola zima a ONA bola veľmi premoknutá. Po nejakom čase, ako kráčala stále vopred, obzrela sa a za sebou nevidela vôbec nič. Žiadna dedina, žiadni ľudia – nič. Len prázdno a samota. U nej doma medzitým zvonil telefón. Volala jej priateľka, a nechala jej odkaz: „prepáč, ja som to tak nemyslela, že nemám čas. Na teba mám vždy čas. Ked si vypočuješ tento odkaz, zavolaj mi a možme sa stretnúť a podniknúť niečo“. Lenže ONA bola veľmi ďaleko, ďaleko od svojho domova a odkaz od priateľky si vypočuť nemohla. Smutná so slzami v očiach stále ďalej kráčala, dostala sa na cestu a po nej kráčala ďalej. Vôbec nevnímala svet okolo seba, ba dokonca ani dážď jej už nevadil. Nič nevidela, nič nepočula, pretože to sama nechcela. Chcela len jedno: odísť preč, odísť niekam, ked ju budú mať radi, kde ju nikdy nikto neopustí, kde ju nikdy nikto neoklame. Kráčala po veľkej ceste a stále plakala. Dúfala, že keď bude kráčať ďalej, nájde to miesto. Žiaľ ruka osudu bola v tej chvíli silnejšia. V diaľke sa blížilo auto, uháňjúce veľkou rýchlosťou, jeho šofér nedbal že husto prší a vonku je veľmi slabá viditeľnosť. Bol zamyslený a plne nesústredený na riadenie. Odrazu sa mu zazdalo, že pred sebou vidí niekoho kráčať. Pomyslel si že je to len klam v tom hustom daždi. Ale približoval sa k NEJ veľmi rýchlo, až sa mu zrazu zjavila pred autom, ktoré žial už nedokázal zastaviť ...
V tej chvíli sa ONA otočila a v zlomku sekundy sa jej pred jej uplakanými očkami premietol celý jej doterajší život. Videla svoju rodinu, priateľov a známych. Uvedomila si, že si nevybrala správnu cestu – lenže bolo uz veľmi neskoro... Skákala, smiala sa, bavilo ju žiť. No jej srdiečko v tej chvíli prestalo biť. Po nejakom čase na kraji cesty našli ju v daždi, zaliata krvou, z tohto sveta – odišla navždy. Prišiel k nej anjel a vravel jej: dievča, otvor očká, vstaň a poď so mnou. Zoberiem ťa na miesto, kde ťa všetci majú radi.“ ONA otvorila očká, vstala chytila anjela za ruku a šla s ním. V nebi jej anjel ukázal celý jej život. Od času ako bola malá, až po okamih jej odchodu. Videla svojich rodičov, priateľov a známych. Videla aj svoju kamošku ako ju smutná márne hľadá. JEJ sa opäť nepodarilo udržať slzy ako to všetko videla. Anjel ju nechal osamote. Po nejakom čase sa vrátil k nej, objal ju a vravel jej: „dievča, vráť sa späť domov, nikto ťa neopustil, všetci ťa majú veľmi radi.“ ONA mu vravela: „ako sa môžem vrátiť domov, keď som všetkých opustila?“ Anjel jej na to povedal: „dievča, tu v našom svete nič nieje nemožné.“ Ako premýšlala nad anjelovými slovami, povedala: „prosím, chcem ísť domov. Anjel ju opäť objal a v tej chvíli sa vrátila sa do času, keď stála na konci dediny a premýšlala či sa vráti domov, alebo pojde ďalej. Videla, čo sa stane ak sa rozhodne po neznámej ceste pokračovať. Rozhodla sa teda vrátiť domov. Len čo sa otočila späť,dážď premenil na sneh a za chvíľku pokryl celé okolie. Všetko okolo NEJ bolo zrazu biele, ONA už nebola premoknutá a z tmavého rána sa stal svetlý deň ... stal sa svetlým pre ŇU, pretože našla DOVOD ŽIŤ....

**Bushido** · Light Expert Pohlavie: Stav: Založený: 10.04.2007 Príspevky: 47 Karma:

Nechcem robiť nový topic a koniec koncov aj tak sem idem len keď niečo potrebujem ale stretli ste sa už niekto s touto situáciou ?

Jedno dievča prišla ako nová brigádnička do podniku kde pracujem ako čašník, ako každému novému zvyknem trochu pomocť nech sa rýchlejšie uchití a začaly sme biť trochu často spolu aj keď som to nebral nijak vážne až keď sme spolu išli domov a ona mi dala na rozlúčku pusu čo mi bolo velmi divné pretože som ju ani nepoznal dobre... Na druhý deň sa tam došla zabávať ja som pracoval a neskor vnoci došla za mnou objala ma a začali sme sa bozkávať bolo to príliš rýchle a mne sa to celé nezdalo no dá sa povedať že ma "zbalila" jak videli niektorý ludia ktorý ma trochu poznali že niečo medzi nami je tak 2 kamaráti išli za ňou a povedali jej že nech mi neublíži... vlastne ona mi to povedala a dodala že by to nikdy nespravila... Tiež ako som vravel mi povedala že ma lúbi spraví pre mňa všetko a bez zo mňa by umrela jednoducho že ku mne cíti viac ako pri svojom predošlom 2 ročnom vzťahu... Lúbil som ju a tiež by som pre ňu spravil všetko len potom sa to začalo kaziť keď ma začala postupne ignorovať nechcela biť so mnou na svojich narodeninách až mi nakoniec povedala že stým chalanom čo tak dlho chodila že ho ešte stále miluje... Som dosť citlivý čo sa týka vzťahov a velmi mi tým ublížila aj napriek tomu som ju už neotravoval a do statusu na icq som si napísal že som snou prežil najkrajšie dni v živote (bol som sňou týžden) pretože viem že citom sa rozkázať nedá a nikto ma nepodržal nepovedala prepáč a je jej to lahostajné aj potom všetkom čo mi povedala... ale cítim sa stále blbo a cítim aj hnev voči nej za to čo mi urobila asi je jediné riešenie klin klinom vybiť ale ako dlho to zas potrvá keď ju budem stále vidieť v práci :/ a odísť nemožem... vie niekto niečo ?

**DonLuca** · Zaslal: 18 Sep 2007, 22:10 Predmet:

Čo je ozajstná láska......................... .............................. ............... Chlapec a dievča išli na motorke viac ako 120 km/h.......................... .
D: Spomaľ prosím, bojím sa............................ ..............................
CH: Nie...je to zábava........................ .............................. .............
D: To teda nie je...prosím spomaľ........................ ..........................
CH : Fajn...ak mi povieš že ma miluješ................... ..........................
D: Milujem ťa...spomaľ už............................ .............................. ...
CH: Teraz ma objím...ako by to malo byť posledný krát.......................... .............................. .............................. .................
Dievča ho objíme........................ .............................. ...
CH: Môžeš mi dať helmu dole a nasadiť si ju??...Zavadzia mi............................ ..............................

Na druhý deň v novinách: Motocykel narazil do budovy kvôli zlyhaniu bŕzd. Boli na ňom dvaja ľudia, ale iba jeden prežil. Pravdou je, že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy, ale nechcel aby to jeho priateľka vedela. Namiesto toho chcel, aby mu povedala, že ho naozaj miluje, posledný krát chcel pocítiť jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu, že to znamenalo jeho smrť, len kvôli tomu, aby ona mohla žiť...........................

**Aiden** · Zaslal: 18 Sep 2007, 22:38 Predmet:

to DonLuca: aale to tu uz bolo Very Happy

presne tu

EDIT: vidim ze moj preklad sa celkom ujal normalne som ho uz aj vygooglil Razz

**Travis31** · Zaslal: 03 Nov 2007, 11:38 Predmet: Čo dokáže láska...

Bolo raz jedno slepé dievča, ktoré nenávidelo seba a celý svet zato, že nemôže nič vidieť. Mala vrodenú vadu a nikdy nič a nikoho nevidela. Každého neznášala, okrem svojho chlapca. On bol stále s ňou a vo všetkom jej ochotne pomáhal. Raz mu povedala, že ak by mohla niekedy uvidieť svet, hneď by sa za neho vydala. Stalo sa jedného dňa, že sa konečne po dlhom čase našiel darca očí pre túto dievčinu. A tak sa konečne tešila, že uvidí celý svet a tiež svojho milovaného... Chlapec sa jej hneď po operácii prišiel opýtať: "Tak, teraz keď už uvidíš celý svet, vydáš sa konečne za mňa?" Dievčina sa usmiala, ale keď otvorila svoje nové oči a po prvýkrát uvidela svojho milého, ostala v šoku! Bol tiež slepý... Začala premýšľať o svojom novom živote a nakoniec ponuku slepého chlapca na sobáš odmietla! Chlapec odišiel smutný preč... O pár dní jej prišiel od neho list, napísaný rukou kamaráta. Mladík jej poďakoval za všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili, a na konci listu stálo: A DAJ, PROSÍM, POZOR NA MOJE OČI!

**guru07** · Zaslal: 03 Nov 2007, 23:20 Predmet:

Chlapec s dolárom

V jednom zbore sa robila zbierka pre deti z Afriky, ktoré nemali čo jesť. Keď sa vrecúško dostalo do tretieho radu, malý 6-ročný chlapec sa pýta mamičky: "Mami, čo by sa stalo, keby som dal jeden dolár? Pomohlo by to tým deťom?" - "Nie synček, to by nestačilo." Na chvíľu sa zamyslel a po chvíli sa ku nim dostalo vrecúško a malý chlapec sa pýta znova: "Mami čo by sa stalo, keby som dal všetko? Mamička sa naňho usmiala a povedala: "To by zmenilo svet a tie peniaze by sa rozmnožovali ďalej." Chlapec siahol do vrecka a vytiahol všetky doláre, čo dostal k narodeninám a vložil ich do vrecúška s úsmevom na tvári. Po zbierke sa rozbehol do auta a zobral svoju stíhačku, ktorú dostal na narodeniny od svojho dedka. Rozbehol sa poľnou cestičkou do lesa, kde býval jeho kamarát, ktorý bol veľmi chudobný a dal mu do rúk stíhačku. S úsmevom na tvári sa rozbehol za mamičkou do auta a odišli. Nikdy nezabudnem na jeho smutnú tvár a tie oči, keď sa pozeral na obrázky tých afrických detí. On dal všetko čo mal...

Viac ako víťazstvo

Clovis Chappell zaznamenal príbeh o dvoch kolesových parníkoch, ktoré súčasne vyštartovali z Memphisu a plávali dolu riekou Mississippi do New Orleans. Ako tak plávali vedľa seba, námorníci jedného z nich urobili zopár uštipačných poznámok o slimačej rýchlosti toho druhého.
Vznikla ostrá hádka, ktorá ich vyprovokovala k tomu, že parníky zvýšili rýchlosť. Začali sa preteky. Situácia sa vyhrotila a bola skutočne napínavá, keď sa lode hnali cez Deep South.
Jeden parník začal zrazu zaostávať. Dochádzalo mu palivo. Na lodi mali dosť paliva na plavbu, nie však na preteky. Mladý podnikavý námorník situáciu riešil tým, že začal do pecí hádzať náklad lode. Ostatní námorníci, vidiac, že náklad horí rovnako dobre ako samotné uhlie, urobili to isté. Tak sa stalo, že síce skončili ako víťazi, ale vzácny náklad, ktorý mali odovzdať v cieli cesty, spálili.
Aj nám Boh zveril určitý náklad, ktorý máme niekam doviesť - kamarátov, priateľov, blízkych, deti. Našou úlohou je splniť svoju povinnosť a viesť ich tak, aby dosiahli cieľ. Keď však uprednostníme svoje ambície, programy a túžby, ľudia často trpia. Koľko toho nášho „nákladu“ obetujeme, aby sme dosiahli svoj cieľ ako prví a zvíťazili? Koľkí ľudia neprídu do cieľa nikdy len pre tvrdohlavosť svojho kapitána?

Priateľ

Dvaja kamaráti sa vydali na cestu cez púšť. Na ceste sa pohádali a jeden z nich dal facku druhému. Dotyčný, než by niečo povedal, zohol sa a napísal prstom do piesku: "Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku"...
Putovali ďalej. Došli ku krásnej oáze s jazierkom. Rozhodli sa, že sa okúpu. Ten, ktorý dostal facku sa začal topiť, ale ten druhý ho zachránil. Vytiahol ho z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa: "Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život".
Kamarát sa ho spýta: "Keď som Ťa udrel, napísal si to len do piesku a tentokrát si to vytesal do kameňa. Prečo?" Odpovedal: „Vieš, keď mi niekto ublíži, píšem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vytesám to do kameňa, aby to tam ostalo naveky...“
Nauč sa svoj žiaľ a svoje krivdy písať len do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa!

Sila Priateľstva

Bol chladný zimný večer. Melissa sedela na lavičke v parku. Kvapky chladivého dažďa na ňu padali, no ona ich nevnímala. Myslela na to, ako pred dvomi mesiacmi presne na tej istej lavičke sedela s Chrisom. Jej slzy splývali s dažďom, takže si jej plač nikto nevšimol. „Mel! Všade som ťa hľadala, kde si bola?“ spýtala sa jej najlepšia kamarátka Jess a objala ju. „Prečo tu sedíš v daždi? Ty plačeš? No tak Mel poď ideme ku mne,“ povedala Jess a chytila svoju kamarátku za ruku. Melissa však z lavičky nevstala, ostala sedieť. „Nie, je mi tu dobre,“ povedala a konečne sa pozrela na Jessicu. Jessica jej nechcela nič vravieť, sadla si vedľa nej a hľadela do prázdna. „Zabudni naňho.“ Povedala po chvíli. „Nemôžem. Chcem zomrieť, keď tu nie je so mnou. Nič nemá význam. Zamilovala som sa do nesprávneho, bola som naivná a môžem si za to sama,“ „No tak prestaň! Za nič nemôžeš Mel,“ povedala Jess. Mel bola jediný človek, ktorého Jess mala. Otec jej zomrel a nevlastnú mamu neznášala. „Mám ho radšej ako svoj vlastný život,“ „A ja mám teba radšej ako celý svoj život, keby si zomrela, zabila by som sa,“ povedala jej Jessica a to bolo posledné, čo jej chcela povedať. V tú noc obe takmer zamrzli v daždi, v parku. Jessica zomrela ďalšie ráno v nemocnici a Mel to prežila. Nikdy si neodpustí, že jej kamarátka, kvôli nej zomrela. Nikdy sa s tým nenaučí žiť. Každý večer plače a cíti na tvári každú kvapku dažďa z toho večera....

Trápenie

Kde bolo tam bolo, bol jeden dedko, ktorý mal starého somára. Somár jeden deň padol do studne. Chudák cele hodiny zúfalo plakal a dedko sa snažil niečo vymyslieť, aby ho odtiaľ dostal. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už aj tak starý a studňu chcel aj tak zakopať a tak nebude ďalej rozmýšľať nad nejakým riešením, ako ho dostať von. Zavolal na pomoc susedov, aby mu pomohli. Každý sa chopil lopaty a začali hádzať hlinu do studne. Starý somár pochopil, čo sa deje a začal hrozne nariekať. Na prekvapenie každého sa po nejakom čase ukľudnil. Po niekoľkých lopatách nahádzanej hliny dedko nakukol do studne. Prekvapene videl, že somár po každej lopate hliny robí niečo fantastické. Otriasa zo seba hlinu a vždy ju zadupe pod seba a tak sa dostáva vždy vyššie a vyššie. Dedko a susedia ďalej hádzali hlinu, a somár sa otriasal a dostaval sa vždy vyššie. Každý sa len udivene pozeral, keď somár vykročil zo studne a šťastne odkráčal. Život na nás bude vždy hádzať rôzne smeti a hlinu. Trik ako sa dostať zo studne je, zo všetkého sa otriasť a urobiť krok hore. Každý problém je len určitá možnosť/príležitosť urobiť krok ďalej. Z každého problému je nejaké východisko, kým to nevzdáš a nezastavíš sa. Spomeň si na tento príbeh, keď bude ťažko.[/i]

**Aiden** · Zaslal: 16 Nov 2007, 21:35 Predmet:

Raz som sa len tak pozeral z okna a rozmyslal...a spominal...a uvazoval Smile

toto je vlastne akysi opis toho, co sa mi kedysi davno stalo...

Hviezdy

Pozri sa hore na hviezdy … vidis ich? … dufam, ze ano … Vidis ich, ale su prilis daleko na to, aby si sa ich mohla dotknut, vsak?
Avsak … chcela si sa uz niekedy dotknut nejakej hviezdy? … Ak ano, tak vies, ze si niektoru vyberies … a skusis to ...

Raz, ked sa ti to podari, zistis co znamena “byt stastny”
Drzis svoju hviezdu … ale jedneho dna sa ti bude zdat moc horuca na to aby si ju mohla drzat a tak ju nechas ist …
Nechas ju vratit tam, kde byvala … s nadejou, ze sa ti podari raz na nu zabudnut … ale nezabudnes
Budes ju vidavat kazdu noc … bude vycnievat medzi ostatnymi … bude svietit … viac, ako kedykolvek predtym … a potom budes lutovat, ze si ju pusitla … lutovat, pretoze ju budes vidavat kazdu noc a predsa sa jej nebudes moct dotknut ako si zvykla …

**m1s0** · Zaslal: 31 Dec 2007, 16:01 Predmet:

POSLEDNÁ STRÁNKA KNIHY OSUDU

Miloval rýchlosť, miloval adrenalín, miloval vôňu benzínu. Miloval to všetko pekne spolu pokope. Bol to jeho život, jeho láska, jeho vášeň... Tým všetkým bola motorka, vždy nablýskaná, všetko sa na nej ligotalo. Ona bola presným opakom jeho 20-ročnej unavenej a „prepychovej“ 120-ky.
Prehodil nohu cez sedlo a otočil kľúčom zapaľovania. Stádo 140 koní, ktoré dychčali pod tmavo-modrou kapotou medzi jeho nohami, sa postavilo na zadné, zahrabalo vo vzduchu a potom už len ľahko dosadlo prednými na zem a čakalo na povel jazdca. Nasadil si integrálu. Zapol pracku pod bradou, sklopil sklo priezoru a natiahol si rukavice. Plynom trocha rozdráždil motor. Niekoľkokrát s ním otočil a sledoval, s akou ľahkosťou sa ručička otáčkomera šplhá k magickému číslu jedenásť tisíc.

Šiel hľadať sám seba, išiel tam a potom zasa späť, vlastne nešiel vôbec nikam. Len tak sa šiel prejsť a poobzerať sa po krásach sveta. Rád sa díval na veci okolo seba cez plexisklo helmy a spoza rukovätí, vždy tvrdil, že pohľadu na svet normálnych ľudí tam dole niečo chýba. Myslel tým dva budíky medzi pákami spojky a prednej brzdy... A nikto z nich jeho slovám neporozumel, pričom každý si myslel, aký je to namyslený hlupák. Toto ho však vôbec nezaujímalo. Svojím spôsobom bol trochu sebec, väčšinou sa nezaujímal o problémy ostatných ľudí a pokiaľ by nešlo o jeho blízkych, všetci ostatní by sa mohli aj pretrhnúť v drieku, aby im pomohol alebo, aby sa im podarilo vyčarovať aspoň vlažný úsmev na jeho tvári. Vždy prežíval veľké sklamanie vo chvíľach, keď pomohol a jeho snaženie vyšlo nazmar.

Veľmi neznášal vykonávanie samoúčelných prác, ale zas len v tom prípade, ak nešlo o zábavu… Aby pobavil sám seba a ľudí okolo, bol schopný urobiť snáď čokoľvek a bol šťastný, keď mu potom niekto povedal, že je s ním dobrá zábava. Vtedy jeho nie moc veľké sebavedomie vzlietlo do nebeských výšok, aby mohlo zasa spadnúť na normál a to len preto, aby zas mohol vymyslieť niečo nové a pokiaľ možno, ešte zábavnejšie.

Teraz sa už otáčkomer neotáčal sám v smere hodinových ručičiek. Ešte s väčšou nevôľou ho nasledoval rýchlomer. Motor sa rozreval a všetky kone pod kapotou sa dali do besniaceho trysku. Stačilo len zaradiť niekoľko prevodových stupňov a rýchlosť sa v okamihu blížila ku stopäťdesiatke. Bola to rozkoš! Ovládať tú neuveriteľnú silu spútanú medzi ním a dvomi kolesami, bol to pocit slovami neopísateľný. Ľudia okolo to nechápali. Netušili, prečo tak koná. Videli v tom krásnom stroji len a len nástroj smrti. Ale koľko mu na nich záležalo? Hm...

Veľmi dobre si uvedomoval všetky riziká. Vedel, že to, s čím sa zahráva, je hra so smrťou... no táto hra bola jeho život. Videl fotky motorkárov, ktorých telá boli po zrážke vymrštené na vozovku a doslova roztrhané na márne kusy. Videl telá, z ktorých zostali len čiary na asfalte a krvavé fľaky. Tieto predstavy si nijako nepripúšťal, rovnako ako všetci tí, ktorí už dnes nemajú starosti, kde vziať peniaze na benzín.

Vychádzal na diaľnicu. „Až tu začne ta pravá zábava,“ pomyslel si. Bolo asi päť hodín ráno. Práve svitalo. Slnečné lúče pomaly zaplavovali obzor a ukazovali krásu krajiny. Podradil a motor sa rozreval ako ranené zviera prežívajúce smrteľnú agóniu. Trhol plynom dozadu a pocítil, ako sa predné koleso zľahka zdvíha zo zeme a nos motorky smeruje k tomu prekrásnemu svitaniu... ako stíhačka pripravená vzlietnuť a dotknúť sa mrakov omaľovaných ružami ranného slnka. Miloval svitanie. Bola to tá najkrásnejšia vec, čo kedy videl. Zakaždým mu mráz behal chrbte, keď videl tú neskutočnú krásu zrodenia nového dňa. Nechápal, ako môže byť na svete niečo tak zázračné a zároveň tak rýchlo pominuteľné! Veď ani tento okamih brieždenia netrval viac než niekoľko minút. O malú chvíľu bol už zlatý disk ohrievajúc tak svet na oblohe celý.

Ubral plyn, aby sa na tú nádheru pred ním mohol v kľude pozrieť a vychutnať. Predné koleso úplne dosadlo na vozovku a on mal opäť riadenie stroja pevne v rukách. Jedným okom pozoroval svitanie, druhé zamestnávala pozornosť nad rannou premávkou. Cesta bola takmer prázdna a on bol jej kráľom. Nebolo tu nikoho, kto by mu mohol konkurovať. Potom pridal plyn a spomenul si na slová ľudí, ktorých veľmi miloval:

- Buď, prosím, opatrný! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.
- Hej, bratu, nevyvádzaj hlúposti... Musíme spolu zodrať ešte mnoho pneumatík!

Nechcel, aby oči ľudí, ktorí mu toto povedali, vyronili čo i len jednu jedinú slzu. Často krát rozmýšľal nad tým, čo by bolo, keby... Dobre vedel, čo pre neho znamenajú a ako by im ublížil, kedy si niečo spôsobil. V skutočnosti existovali len dve osoby, kvôli ktorým sa oplatilo zdržovať sa na tomto svete. Ostatní boli pre neho len prachom na ceste, ktorý víril vždy, keď sa po nej hnal za svojím cieľom. Tí dvaja boli jeho rodina a tiež jeho svet. Tvrdil, že rodina nie sú jeho príbuzní, ale len ľudia, ktorí mu veria a ktorým na ňom naozaj záleží, majú ho za takého, aký v skutočnosti je, ako žije a nie je bytostne odkázaný na vzťahy pokrvného puta, ktoré by najradšej roztrhal a už nikdy nevrátil späť.

Hádam ani nikoho iného okrem týchto dvoch nemal. Rok a pol (ešte na škole) prežíval vzťah s dievčaťom, ale bohvie, čo to vlastne bolo. Miloval ju a cítil sa pri nej šťastný. Ten sen potom odrazu zmizol a bol preč. Nikto, ani on sám nevedel prečo. Ostal sám a mal pocit, že je niekým celkom druhým. Cítil sa byť osamelým, v istých chvíľach mu bolo veľmi biedne. Vnútorné ja sa snažil presvedčiť, že šlo len o veľký omyl – veľké nedorozumenie, že ju vlastne ani vôbec nemal rád a taktiež ani ona jeho.

Odvtedy, čo to skončilo, prešlo mnoho rokov a rana na jeho srdci bola takmer úplne zahojená. Po rokoch sa znova zamiloval a bol šťastný... Na svet sa začal pozerať s nádejou, no určitý pocit neistoty a strachu v ňom ostal ešte z čias školských rokov a bál sa, že scenár sa jednoducho zopakuje.

Diaľnica bola ako vymetená, len kde-tu nejaká plechovka... Po chvíli prehlušil vo svojej hlave varovné hlasy, ktoré mocneli s každým pridaním plynu. Mašinu hnal smerom na východ rýchlosťou niečo cez 220 kilometrov za hodinu. Teraz bol bohom a nič ho nemohlo zastaviť. Cítil, že roztiahol krídla, okovy vzorcov spoločenského správania sa rozlámali a on v celom tele pocítil slobodu. Neopísateľný pocit, ktorý treba zažiť!

Na úplne rovnom úseku, kde vždy lámal rýchlostné rekordy, urobil to, čo obyčajne. Otočil rukoväťou plynu až na doraz a cítil, ako už aj v takej neuveriteľnej rýchlosti akceleruje. Prikrčil sa za plexisklo a ako had prilepil svoje telo na veľkú bachratú nádrž, v ktorej opovážlivo klesala hladina paliva.

Pálil už skoro maximálnou rýchlosťou, akú mu technika a fyzikálne zákony dovolili a odrazu sa tesne pred ním objavil kamión. Z ničoho nič, na ľudoprázdnej, ešte ani poriadne neprebudenej diaľnici. Vodič vyšiel z pravého prípojného pruhu a začal predchádzať pomalší nákladiak. Zľakol sa, čo bola v podstate celkom normálna reakcia. Žiaľ, na malú chvíľu zaváhal...

Pravou nohou skočil na zadnú brzdu a počul, ako sa zadná pneumatika zablokovaného kolesa doslova zarýva do studeného asfaltu. Cítil, ako sa celý rám motorky deformuje a krúti pod náporom tej ničivej sily. Doslova v kŕčoch ešte stlačil spojku, brzdu a pustil plyn... Bolo už neskoro. Neúprosne sa blížil k pomaly predchádzajúcemu kamiónu – ešte stále závratnou rýchlosťou. Neďaleko, pár desiatok metrov pred sebou uvidel smrť, ako tam stojí a máva mu.

Celou silou strhol rukoväte smerom doprava. Preletel popri kamióne vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov do odstavného pruhu a len kútikom oka zahliadol výstražný trojuholník, ktorý minul. Asi päťdesiat metrov pred ním stálo odstavené auto bez posádky. Asi vypovedalo službu cestu zo sobotňajšej rodinnej oslavy. A zas uvidel smrť, ako tam stojí a čaká. Tentoraz mala omnoho výraznejšiu siluetu.
Nevidel ju po prvýkrát, už sa dobre poznali. Stretli sa niekoľkokrát. Vždy bola rovnaká, neosobná a hrozivá. Bolo jej jedno, koho jediným švihom pošle do ríše mŕtvych. Bola vždy rovnako chladná, konajúc svoju každodennú povinnosť, bolo treba švihnúť i tu. Odvádzala ľudí po ceste nikam bez možnosti návratu a bez nádeje, že niekam dôjdete.

Jeho vnímanie času sa náhle zastavilo a on počul tikanie hodín, ktoré odpočítavali jeho niekoľko posledných zlomkov sekúnd na tomto svete. Vedel, čo bude nasledovať, vedel, že...

Keď príde vaša chvíľa, poznáte to. On to poznal... smrť mu dala skutočne len malú chvíľku na to, aby sa s tým zmieril. V duchu poslal pusu svojej jedinej pravej láske, buchol po ramenách najlepšieho kamaráta, za ušami poškrabkal svojho psa, naposledy chytil mamu za ruku a povedal jej, že ju má rád a otcovi sa ospravedlnil za všetko zlé, čo urobil.

Teraz bol už pripravený a keby nemal na tvári helmu, mohli by ste vidieť jeho ľahký úsmev so slzou v oku. Posledné, na čo si spomenul, boli modré oči, ktoré vraveli: „Dávaj si pozor! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.“, ale on neposlúchol... myslel si, že...

Náhle pocítil prudký náraz. Jeho telo po náraze motorky do kapoty osobného auta vyletelo v okamihu dopredu, akoby to bol náboj vystrelený a smerujúci po balistickej krivke na cieľ. Neminul – trafil. Cieľ zasiahol celkom presne. Jeho telo dopadlo na zem so zvukom tupého úderu. Rútilo sa po ceste v kaluži krvi. Nemilosrdný a drsný asfalt z neho odtŕhal kusy mäkkých tkanív...

Z ľudskej bytosti a jeho príbehu ostala len malá spomienka na tragickú nehodu, veľké jazvy v srdciach najbližších a malé igelitové vrece, ktoré skončilo v mraziacom boxe najbližšej nemocnice.

A tak sa stalo to, z čoho mali jeho blízki strach! Uštval sám seba. Zašiel až na miesta, odkiaľ niet návratu. Zomrel slobodný...

**larry6** · Zaslal: 08 Mar 2008, 12:29 Predmet:

Dievča sa spýtalo chlapca,či si myslí,
že je krásna a on povedal nie...
Spýtalo sa ho,či by s nou chcel navždy
a on povedal nie.....
Potom sa ho spýtala,či by plakal,
keby odišla a on povedal nie....
Počula dost....odchádza preč,slzy padaju dole jej tvárou a chlapec ju chytil za ruku a povedal...nie si krásna,si nádherná
nechcem byt s tebou navždy,ja potrebujem byt s tebou navždy a neplakal by som keby si odišla,zomrel by som.....

**energy00** · Zaslal: 17 Mar 2008, 11:59 Predmet:

Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže mal jej let meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.
Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž, otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená týmto chovaním, ale nepovedala nič, mysliac si: “To je ale drzáň!”
Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Štvalo ju to čím ďalej tým viac, ale nechcela robiť scény.
Keď už zostával len jediný keks, pomyslela si: “Hádam sa neopováži..?” A muž s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal. Tak to už bolo príliš. Nazlostená zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, s obrovským prekvapením objavila balíček s keksami. Zavretý a nedotknutý!
Tak veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...
Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... pričom ona si rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.
V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, keď sme ju prepásli; čas, keď už uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám, ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali..?

(zdroj : vtipy.azet.sk)

**larry6** · Zaslal: 02 Apr 2008, 21:53 Predmet:

Den pred Vianocami som sa ponáhlala do supermarketu dokúpit
darceky,ktoré som nestihla.Ked som uvidela ten dav, prešla ma chut a zacala som si frflat preseba:
"Môžem tu cakat vecnost, nic nestíham,a ešte co všetko musím
vybavit..."Vianoce zacínajú byt cím dalej tým stresovejšie, keby sa tak
dalo celý ten zhon prespat!"Nakoniec som sa predsa len prebojovala do oddelenia s hrackami a zacala som nadávat na ceny, premýšlajúc, ci sa vôbec moje deti budú s týmito hrackami hrat.
Ako som tak blúdila popri regáloch, zbadala som asi 5 rocného chlapceka, ktorý si k sebe túlil jednu bábiku.
Mal strašne smutný pohlad pritom ako hladkal bábiku po vláskoch.
Potom sa otocil k jednej staršej dáme spýtajúc sa:
"Babi, si si istá, že nemám dost penazí, aby som kúpil túto
bábiku?"Staršia dáma mu odpovedala:"Vieš aj ty sám, že nemáš dost
peniažkov, zlatúšik."Potom poprosila vnúcika, aby na nu chvílku pockal, kým sa ešte na nieco pozrie.Rýchlo odišla. Chlapcek ešte stále mal v nárucí tú bábiku.Nakoniec som sa vybrala k nemu a spýtala som sa ho:"Komu by si chcel kúpit tú bábiku?""Túto bábiku chcela moja sestricka na Vianoce zo všetkého najviac,bola si istá, že jej ju Mikuláš prinesie pod Stromcek" "Tak ked ju tak chcela, tak jej to Mikuláš urcite prinesie."
"Nie, nie, tam kde je teraz Mikuláš už nemôže priniest darceky.
Aby bábiku dostala, tak ju musím dat mamicke, aby jej ju odovzala,
ked tam pôjde"Ocká mu pri tom ešte viac zosmutneli.
"Moja sestricka išla k Ježiškovi, aby bola s ním.
A tatino mi povedal, že aj maminka za chvílku pôjde za Ježiškom, tak som si myslel, že by jej tú bábiku mohla zobrat."
Potom mi ešte ukázal jednu milú fotku, na ktorej sa usmieval.
"Túto fotku by som jej tiež chcel poslat,aby na mna nikdy nezabudla.
Mám velmi rád svoju maminku a želám si, aby neodišla, ale tatino
hovoril, že musí odíst, aby mojej sestricke nebolo smutno"
Potom sa zase pozrel s tými jeho smutnými ockami na bábiku.
Rýchlo som si vybrala penaženku a nepozorovane som si z nej vybrala
peniaze, a povedala som chlapcekovi: "Pod prepocítame tvoje peniaze,co ked predsa len budú stacit na tú bábiku?"
"OK, dúfam, že ich predsa len bude dost" Rýchlo som pridala k peniažkom ktoré mi podával, tie svoje, tak aby si to nevšimol a zacali sme pocítat. Bolo dost penazí na bábiku a ešte mu aj zostalo.
Chlapcek zvolal:"Dakujem Ti Bože, že si mi dal dost penazí."
Potom sa na mna pozrel a povedal: "Vieš, vcera som poprosil Boha, aby mi dal dostatok penazí na bábiku,aby ju mohla maminka zobrat sestricke, a on ma vypocul!!! Ešte som chcel kúpit maminke jednu bielu ružicku, ale to som sa už neodvážil žiadat od Boha. Ale on predsa len mi dal viac, aby som mohol kúpit aj bábiku aj ružicku. Vieš, maminka má velmi rada biele ruže." O pár minút sa chlapcekova babicka vrátila a odišli.
Po stretnutí s chlapcekom som pokracovala v nákupoch, ale už v
zmenenej nálade, stále som na neho musela mysliet.
Potom som si spomenula na clánok, ktorý som cítala pred dvoma
dnami. Písalo sa o opitom šoférovi, ktorý havaroval s iným autom,
v ktorom sedela mladá žena so svojou dcérkou. Dievcatko na mieste zomrelo a matka bola v kritickom stave. Dva dni po mojom stretnutí s chlapcekom som si precítala clánok, ktorý oznamoval, že chlapcekova mamina zomrela. Bežala som do kvetinárstva a kúpila som kyticu bielych ruží a vybrala som sa na pohreb. Na mieste, kde sa môžu príbuzní naposledy rozlúcit so svojou najmilšou,ležala mladá žena v truhle, v ruke mala kyticu bielych ruží, vedla seba mala položenú chlapcekovu fotku a bábiku.S placom som opustila cintorín, s pocitom, že sa môj život zmenil.
Láska, ktorú chlapcek cítil k svojej maminke a sestricke bola
nepredstavitelná.A jeden opitý vodic mu za stotinu sekundy zobral maminku aj sestricku, ktoré tak velmi lúbil.

**Svetluška** · Zaslal: 23 Apr 2008, 10:44 Predmet:

Poučení od motýla

Jednoho dne se v zámotku objevil malý otvůrek; člověk seděl a několik hodin pozoroval motýla, jak se usilovně snaží protlačit tělo tímto malým otvůrkem ven. Člověk se tedy rozhodl motýlovi pomoci: vzal nůžky a zámotek rozstříhl. Motýl se z něj pak snadno dostal. Měl však scvrklé tělo, byl drobný a měl svraštělá křídla. Člověk pokračoval v pozorování, protože čekal, že se křídla každou chvíli rozevřou, zvětší a rozšíří, aby byla schopna nést tělo motýla a aby byla pevná. Nic z toho se nestalo! Motýl ve skutečnosti strávil zbytek života lezením se scvrknutým tělem a svraštělými křídly. Nikdy nebyl schopen létat. Člověk ve své laskavosti a dobrém úmyslu nepochopil, že omezující zámotek a zápas nutný k tomu, aby se motýl dostal přes drobný otvůrek, je způsob, jakým příroda vytlačuje tekutinu z těla motýla do jeho křídel, aby byl schopný létat, až se jednou ze zámotku osvobodí.
Někdy jsou zápasy přesně tím, co v životě potřebujeme.
Pokud by nám bylo umožněno jít životem bez překážek, tak by nám to mohlo uškodit. Nebyli bychom tak silní, jak bychom mohli být. Nikdy bychom nebyli schopni létat.
Chtěl jsem sílu.... a dostal jsem potíže, aby mě posílily.
Chtěl jsem moudrost… a dostal jsem problémy, abych je řešil.
Chtěl jsem blahobyt.… a dostal jsem mozek a sílu, abych mohl pracovat.
Chtěl jsem odvahu ... a dostal jsem překážky, abych je překonával.
Chtel jsem lásku.…a dostal jsem ztrápené lidi, abych jim pomáhal.
Chtěl jsem výhody... a dostal jsem příležitosti.
”Nedostal jsem nic z toho, co jsem chtěl......, ale dostal jsem všechno, co jsem potřeboval.”
Žij život beze strachu, postav se všem překážkám a věz, že jsi schopen je překonat.

NEPODMÍNĚNÁ LÁSKA

Tento příběh je o vojákovi, který se navrací domů po válce ve Vietnamu. Volá ze San Francisca domů svým rodičům.
"Mami a tati, vracím se domů. Ale musím se vás něco zeptat. Je tu se mnou kamarád a já bych ho rád vzal s sebou k nám.
„Jistě“odpověděli rodiče „rádi ho uvidíme“.
„Ale něco byste měli vědět“, pokračoval syn,“ můj kamarád byl těžce zraněn. Šlápl na minu a přišel o ruku a nohu.Nemá kam jinam jít a já bych byl rád, aby žil u nás ."
„To je strašné, synu. Samozřejmě mu rádi pomůžeme najít bydlení."
"Ne, mami a tati. Chci aby žil u nás.“
„Chlapče,“ řekl otec, „ nevíš o co nás žádáš. Někdo s takovým handicapem by pro nás byl velkou přítěží. Máme svůj styl života a nemůžeš přece čekat, že jej kvůli němu jen tak opustíme. Prostě přijď domů a na toho hocha zapomeň. Určitě se o sebe dokáže postarat sám."
Ihned poté syn zavěsil a už se rodičům neozval.O pár dní později jim zavolala policie ze San Francisca. Jejich syn zemřel po pádu z mrakodrapu. Policie to zhodnotila jako sebevraždu. Zdrcení rodiče okamžitě letěli do San Francisca, aby tělo svého syna identifikovali. Poznali ho, ale ke svému zděšení rovněž zjistili, že jejich syn měl jen jednu ruku a nohu.
Rodiče z tohoto příběhu jsou jako mnozí z nás. Je jednoduché milovat krásné a veselé lidi, ale nemáme rádi ty, kteří by nás mohli v něčem obtěžovat nebo nám bránili v našem pohodlí.
Raději se straníme těch, kteří nejsou zdraví, krásní nebo chytří.. Zkusme mít odvahu neodvracet se od těch, kteří naši pomoc potřebují, zkusme nezavírat oči před nedokonalostí. Vždyť nikdo z nás neví, kdy sám bude potřebovat pomoc druhých, nevíme, jestli na nás zítra nečeká nějaká „mina“ – třeba v podobě rychle jedoucího auta, zákeřné choroby...
Nezapomínejme také na dar zvaný PŘÁTELSTVÍ. Protože praví přátelé nás mají rádi takové, jací jsme – i když nejsme dokonalí – nejkrásnější a nejchytřejší. Opravdové přátelství je dar. Praví přátelé dokáží rozesmát, povzbudit, naslouchají a otevírají nám svá srdce.

Šťastie a cesta...

Sami seba presviedčame, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie. Potom nie sme spokojní, pretože naše deti nie sú dosť veľké a všetko sa zmení k lepšiemu, keď vyrastú. Potom nie sme spokojní, pretože dosiahnu pubertu a musíme sa s tým pasovať. Určite budeme šťastnejší, keď z toho konečne vyrastú. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka/manžel konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať lepšie auto, keď budeme môcť ísť na dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.
Pravdou je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, potom kedy?
Tvoj život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastným aj napriek tomu všetkému. Dlho to vyzeralo tak, že život sa mal už už začať. Ozajstný život.
Ale v ceste sa stále vyskytla nejaká prekážka, vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať nejaký čas, účet, ktorý treba zaplatiť. A potom sa už život začne.
Nakoniec som pochopil, že život sú tie prekážky. Tento uhol pohľadu mi pomohol pochopiť, že neexistuje žiadna cesta ku šťastiu. Šťastie samotné je cestou. Takže si vychutnaj každý moment. Prestaň čakať kým skončíš školu, kým sa do školy vrátiš, kým schudneš päť kíl, kým priberieš päť kíl, kým dostaneš prácu, kým sa oženíš/vydáš, na piatok večer, na nedeľu ráno, čakať na nové auto, kým splatíš hypotéku, na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého pätnásteho v mesiaci, na uvedenie tvojej skladby v rádiu, na smrť, na znovuzrodenie... pred tým, než sa rozhodneš byť šťastným. Šťastie je cesta, nie cieľ. Nie je lepší čas na to byť šťastným, ako TERAZ! Ži a vychutnávaj si prítomnosť.

Skús porozmýšľať a odpovedať na tieto otázky:
1 – Vymenuj 5 najbohatších ľudí sveta
2 – Vymenuj 5 výherkýň Miss Universe
3 – Vymenuj 10 ostatných držiteľov Nobelovej ceny
4 – Vymenuj 10 ostatných výhercov Oscara
Nevieš? Dosť ťažké, však?
Žiaden strach, nikto si to nepamätá.
Aplauz utíchne!
Trofeje pokryje prach!
Víťazi rýchlo upadnú do zabudnutia.
Skús teraz odpovedať na tieto otázky:
1 – Vymenuj 3 učiteľov, ktorí prispeli k tvojmu vzdelaniu
2 – Vymenuj 3 priateľov, ktorí ti pomohli v núdzi
3 – Spomeň si na zopár ľudí, ktorí ti dali pocítiť tvoju výnimočnosť
4 – Vymenuj 5 ľudí, s ktorými rád tráviš čas

Je to ľahšie, však?
Ľudia, ktorí v tvojom živote niečo znamenajú nie sú označení ako „jednotky“, nemajú kopec peňazí, nevyhrali významné ocenenia... Oni sú tí, ktorým na tebe záleží, ktorí pri tebe stoja za každých okolností. Chvíľu sa nad tým zamysli. Život je veľmi krátky!
Pred nejakým časom, na Olympiáde v Seattly, stálo na štartovej čiare preteku v behu na 100 m deväť fyzicky alebo psychicky postihnutých atlétov. Pištoľ vystrelila a pretek sa začal. Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať. Bežali v trojiciach, jeden chlapec sa potkol a spadol, urobil zopár kotrmelcov a začal plakať. Ostatní ho počuli plakať. Spomalili a obzreli sa za ním.
Zastavili a vrátili sa... všetci... Dievča s downovým syndrómom si k nemu sadlo, objalo ho a opýtalo sa ho „Je ti teraz lepšie?“ Potom všetci deviati odkráčali plece pri pleci do cieľa. Všetci diváci sa postavili a tlieskali. A aplauz trval ešte veľmi dlho... Ľudia, ktorí to videli na vlastné oči o tom ešte stále hovoria.
Prečo?
Pretože niekde vnútri, hlboko v nás, všetci vieme, že tá najdôležitejšia vec v živote je omnoho dôležitejšia, ako naša výhra. Najdôležitejšia vec v našom živote je pomáhať k výhre iným. A to aj za tú cenu, že sami musíme spomaliť a zmeniť náš vlastný pretek.