Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je 24 Júl 2014, 8:10



Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 45 ]  Predchádzajúca  1, 2, 3  Ďalšia

Choď na stránku
Poučné príbehy zo života 

Paci sa vam tento pribeh?
ano 89%  89%  [ 208 ]
nie 11%  11%  [ 27 ]
Celkom hlasov : 235

Poučné príbehy zo života
Hľadať:
Facebook Twitter Vybrali Sme  
 
Autor Správa
Light Star
Light Star
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 23.2.2006
Príspevky: 254
Karma: Level +2
Príspevok 
Chlapec s dolárom

V jednom zbore sa robila zbierka pre deti z Afriky, ktoré nemali čo jesť. Keď sa vrecúško dostalo do tretieho radu, malý 6-ročný chlapec sa pýta mamičky: "Mami, čo by sa stalo, keby som dal jeden dolár? Pomohlo by to tým deťom?" - "Nie synček, to by nestačilo." Na chvíľu sa zamyslel a po chvíli sa ku nim dostalo vrecúško a malý chlapec sa pýta znova: "Mami čo by sa stalo, keby som dal všetko? Mamička sa naňho usmiala a povedala: "To by zmenilo svet a tie peniaze by sa rozmnožovali ďalej." Chlapec siahol do vrecka a vytiahol všetky doláre, čo dostal k narodeninám a vložil ich do vrecúška s úsmevom na tvári. Po zbierke sa rozbehol do auta a zobral svoju stíhačku, ktorú dostal na narodeniny od svojho dedka. Rozbehol sa poľnou cestičkou do lesa, kde býval jeho kamarát, ktorý bol veľmi chudobný a dal mu do rúk stíhačku. S úsmevom na tvári sa rozbehol za mamičkou do auta a odišli. Nikdy nezabudnem na jeho smutnú tvár a tie oči, keď sa pozeral na obrázky tých afrických detí. On dal všetko čo mal...

Viac ako víťazstvo

Clovis Chappell zaznamenal príbeh o dvoch kolesových parníkoch, ktoré súčasne vyštartovali z Memphisu a plávali dolu riekou Mississippi do New Orleans. Ako tak plávali vedľa seba, námorníci jedného z nich urobili zopár uštipačných poznámok o slimačej rýchlosti toho druhého.
Vznikla ostrá hádka, ktorá ich vyprovokovala k tomu, že parníky zvýšili rýchlosť. Začali sa preteky. Situácia sa vyhrotila a bola skutočne napínavá, keď sa lode hnali cez Deep South.
Jeden parník začal zrazu zaostávať. Dochádzalo mu palivo. Na lodi mali dosť paliva na plavbu, nie však na preteky. Mladý podnikavý námorník situáciu riešil tým, že začal do pecí hádzať náklad lode. Ostatní námorníci, vidiac, že náklad horí rovnako dobre ako samotné uhlie, urobili to isté. Tak sa stalo, že síce skončili ako víťazi, ale vzácny náklad, ktorý mali odovzdať v cieli cesty, spálili.
Aj nám Boh zveril určitý náklad, ktorý máme niekam doviesť - kamarátov, priateľov, blízkych, deti. Našou úlohou je splniť svoju povinnosť a viesť ich tak, aby dosiahli cieľ. Keď však uprednostníme svoje ambície, programy a túžby, ľudia často trpia. Koľko toho nášho „nákladu“ obetujeme, aby sme dosiahli svoj cieľ ako prví a zvíťazili? Koľkí ľudia neprídu do cieľa nikdy len pre tvrdohlavosť svojho kapitána?

Priateľ

Dvaja kamaráti sa vydali na cestu cez púšť. Na ceste sa pohádali a jeden z nich dal facku druhému. Dotyčný, než by niečo povedal, zohol sa a napísal prstom do piesku: "Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku"...
Putovali ďalej. Došli ku krásnej oáze s jazierkom. Rozhodli sa, že sa okúpu. Ten, ktorý dostal facku sa začal topiť, ale ten druhý ho zachránil. Vytiahol ho z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa: "Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život".
Kamarát sa ho spýta: "Keď som Ťa udrel, napísal si to len do piesku a tentokrát si to vytesal do kameňa. Prečo?" Odpovedal: „Vieš, keď mi niekto ublíži, píšem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vytesám to do kameňa, aby to tam ostalo naveky...“
Nauč sa svoj žiaľ a svoje krivdy písať len do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa!

Sila Priateľstva

Bol chladný zimný večer. Melissa sedela na lavičke v parku. Kvapky chladivého dažďa na ňu padali, no ona ich nevnímala. Myslela na to, ako pred dvomi mesiacmi presne na tej istej lavičke sedela s Chrisom. Jej slzy splývali s dažďom, takže si jej plač nikto nevšimol. „Mel! Všade som ťa hľadala, kde si bola?“ spýtala sa jej najlepšia kamarátka Jess a objala ju. „Prečo tu sedíš v daždi? Ty plačeš? No tak Mel poď ideme ku mne,“ povedala Jess a chytila svoju kamarátku za ruku. Melissa však z lavičky nevstala, ostala sedieť. „Nie, je mi tu dobre,“ povedala a konečne sa pozrela na Jessicu. Jessica jej nechcela nič vravieť, sadla si vedľa nej a hľadela do prázdna. „Zabudni naňho.“ Povedala po chvíli. „Nemôžem. Chcem zomrieť, keď tu nie je so mnou. Nič nemá význam. Zamilovala som sa do nesprávneho, bola som naivná a môžem si za to sama,“ „No tak prestaň! Za nič nemôžeš Mel,“ povedala Jess. Mel bola jediný človek, ktorého Jess mala. Otec jej zomrel a nevlastnú mamu neznášala. „Mám ho radšej ako svoj vlastný život,“ „A ja mám teba radšej ako celý svoj život, keby si zomrela, zabila by som sa,“ povedala jej Jessica a to bolo posledné, čo jej chcela povedať. V tú noc obe takmer zamrzli v daždi, v parku. Jessica zomrela ďalšie ráno v nemocnici a Mel to prežila. Nikdy si neodpustí, že jej kamarátka, kvôli nej zomrela. Nikdy sa s tým nenaučí žiť. Každý večer plače a cíti na tvári každú kvapku dažďa z toho večera....

Trápenie

Kde bolo tam bolo, bol jeden dedko, ktorý mal starého somára. Somár jeden deň padol do studne. Chudák cele hodiny zúfalo plakal a dedko sa snažil niečo vymyslieť, aby ho odtiaľ dostal. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už aj tak starý a studňu chcel aj tak zakopať a tak nebude ďalej rozmýšľať nad nejakým riešením, ako ho dostať von. Zavolal na pomoc susedov, aby mu pomohli. Každý sa chopil lopaty a začali hádzať hlinu do studne. Starý somár pochopil, čo sa deje a začal hrozne nariekať. Na prekvapenie každého sa po nejakom čase ukľudnil. Po niekoľkých lopatách nahádzanej hliny dedko nakukol do studne. Prekvapene videl, že somár po každej lopate hliny robí niečo fantastické. Otriasa zo seba hlinu a vždy ju zadupe pod seba a tak sa dostáva vždy vyššie a vyššie. Dedko a susedia ďalej hádzali hlinu, a somár sa otriasal a dostaval sa vždy vyššie. Každý sa len udivene pozeral, keď somár vykročil zo studne a šťastne odkráčal. Život na nás bude vždy hádzať rôzne smeti a hlinu. Trik ako sa dostať zo studne je, zo všetkého sa otriasť a urobiť krok hore. Každý problém je len určitá možnosť/príležitosť urobiť krok ďalej. Z každého problému je nejaké východisko, kým to nevzdáš a nezastavíš sa. Spomeň si na tento príbeh, keď bude ťažko.[/i]


03 Nov 2007, 23:20
Profil  
Darca
Darca
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 6.4.2007
Príspevky: 2004
Bydlisko: Mors Certa, Vita Incerta
Karma: Level +5
Príspevok 
Raz som sa len tak pozeral z okna a rozmyslal...a spominal...a uvazoval :)
toto je vlastne akysi opis toho, co sa mi kedysi davno stalo...

Hviezdy

Pozri sa hore na hviezdy … vidis ich? … dufam, ze ano … Vidis ich, ale su prilis daleko na to, aby si sa ich mohla dotknut, vsak?
Avsak … chcela si sa uz niekedy dotknut nejakej hviezdy? … Ak ano, tak vies, ze si niektoru vyberies … a skusis to ...

Raz, ked sa ti to podari, zistis co znamena “byt stastny”
Drzis svoju hviezdu … ale jedneho dna sa ti bude zdat moc horuca na to aby si ju mohla drzat a tak ju nechas ist …
Nechas ju vratit sa tam, kde byvala … s nadejou, ze sa ti podari raz na nu zabudnut … ale nezabudnes
Budes ju vidavat kazdu noc … bude vycnievat medzi ostatnymi … bude svietit … viac, ako kedykolvek predtym … a potom budes lutovat, ze si ju pusitla … lutovat, pretoze ju budes vidavat kazdu noc a predsa sa jej nebudes moct dotknut ako si zvykla …


16 Nov 2007, 21:35
Profil  
Light Expert
Light Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 15.12.2007
Príspevky: 66
Karma: Level +1
Príspevok 
POSLEDNÁ STRÁNKA KNIHY OSUDU

Miloval rýchlosť, miloval adrenalín, miloval vôňu benzínu. Miloval to všetko pekne spolu pokope. Bol to jeho život, jeho láska, jeho vášeň... Tým všetkým bola motorka, vždy nablýskaná, všetko sa na nej ligotalo. Ona bola presným opakom jeho 20-ročnej unavenej a „prepychovej“ 120-ky.
Prehodil nohu cez sedlo a otočil kľúčom zapaľovania. Stádo 140 koní, ktoré dychčali pod tmavo-modrou kapotou medzi jeho nohami, sa postavilo na zadné, zahrabalo vo vzduchu a potom už len ľahko dosadlo prednými na zem a čakalo na povel jazdca. Nasadil si integrálu. Zapol pracku pod bradou, sklopil sklo priezoru a natiahol si rukavice. Plynom trocha rozdráždil motor. Niekoľkokrát s ním otočil a sledoval, s akou ľahkosťou sa ručička otáčkomera šplhá k magickému číslu jedenásť tisíc.

Šiel hľadať sám seba, išiel tam a potom zasa späť, vlastne nešiel vôbec nikam. Len tak sa šiel prejsť a poobzerať sa po krásach sveta. Rád sa díval na veci okolo seba cez plexisklo helmy a spoza rukovätí, vždy tvrdil, že pohľadu na svet normálnych ľudí tam dole niečo chýba. Myslel tým dva budíky medzi pákami spojky a prednej brzdy... A nikto z nich jeho slovám neporozumel, pričom každý si myslel, aký je to namyslený hlupák. Toto ho však vôbec nezaujímalo. Svojím spôsobom bol trochu sebec, väčšinou sa nezaujímal o problémy ostatných ľudí a pokiaľ by nešlo o jeho blízkych, všetci ostatní by sa mohli aj pretrhnúť v drieku, aby im pomohol alebo, aby sa im podarilo vyčarovať aspoň vlažný úsmev na jeho tvári. Vždy prežíval veľké sklamanie vo chvíľach, keď pomohol a jeho snaženie vyšlo nazmar.

Veľmi neznášal vykonávanie samoúčelných prác, ale zas len v tom prípade, ak nešlo o zábavu… Aby pobavil sám seba a ľudí okolo, bol schopný urobiť snáď čokoľvek a bol šťastný, keď mu potom niekto povedal, že je s ním dobrá zábava. Vtedy jeho nie moc veľké sebavedomie vzlietlo do nebeských výšok, aby mohlo zasa spadnúť na normál a to len preto, aby zas mohol vymyslieť niečo nové a pokiaľ možno, ešte zábavnejšie.

Teraz sa už otáčkomer neotáčal sám v smere hodinových ručičiek. Ešte s väčšou nevôľou ho nasledoval rýchlomer. Motor sa rozreval a všetky kone pod kapotou sa dali do besniaceho trysku. Stačilo len zaradiť niekoľko prevodových stupňov a rýchlosť sa v okamihu blížila ku stopäťdesiatke. Bola to rozkoš! Ovládať tú neuveriteľnú silu spútanú medzi ním a dvomi kolesami, bol to pocit slovami neopísateľný. Ľudia okolo to nechápali. Netušili, prečo tak koná. Videli v tom krásnom stroji len a len nástroj smrti. Ale koľko mu na nich záležalo? Hm...

Veľmi dobre si uvedomoval všetky riziká. Vedel, že to, s čím sa zahráva, je hra so smrťou... no táto hra bola jeho život. Videl fotky motorkárov, ktorých telá boli po zrážke vymrštené na vozovku a doslova roztrhané na márne kusy. Videl telá, z ktorých zostali len čiary na asfalte a krvavé fľaky. Tieto predstavy si nijako nepripúšťal, rovnako ako všetci tí, ktorí už dnes nemajú starosti, kde vziať peniaze na benzín.

Vychádzal na diaľnicu. „Až tu začne ta pravá zábava,“ pomyslel si. Bolo asi päť hodín ráno. Práve svitalo. Slnečné lúče pomaly zaplavovali obzor a ukazovali krásu krajiny. Podradil a motor sa rozreval ako ranené zviera prežívajúce smrteľnú agóniu. Trhol plynom dozadu a pocítil, ako sa predné koleso zľahka zdvíha zo zeme a nos motorky smeruje k tomu prekrásnemu svitaniu... ako stíhačka pripravená vzlietnuť a dotknúť sa mrakov omaľovaných ružami ranného slnka. Miloval svitanie. Bola to tá najkrásnejšia vec, čo kedy videl. Zakaždým mu mráz behal chrbte, keď videl tú neskutočnú krásu zrodenia nového dňa. Nechápal, ako môže byť na svete niečo tak zázračné a zároveň tak rýchlo pominuteľné! Veď ani tento okamih brieždenia netrval viac než niekoľko minút. O malú chvíľu bol už zlatý disk ohrievajúc tak svet na oblohe celý.

Ubral plyn, aby sa na tú nádheru pred ním mohol v kľude pozrieť a vychutnať. Predné koleso úplne dosadlo na vozovku a on mal opäť riadenie stroja pevne v rukách. Jedným okom pozoroval svitanie, druhé zamestnávala pozornosť nad rannou premávkou. Cesta bola takmer prázdna a on bol jej kráľom. Nebolo tu nikoho, kto by mu mohol konkurovať. Potom pridal plyn a spomenul si na slová ľudí, ktorých veľmi miloval:

- Buď, prosím, opatrný! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.
- Hej, bratu, nevyvádzaj hlúposti... Musíme spolu zodrať ešte mnoho pneumatík!

Nechcel, aby oči ľudí, ktorí mu toto povedali, vyronili čo i len jednu jedinú slzu. Často krát rozmýšľal nad tým, čo by bolo, keby... Dobre vedel, čo pre neho znamenajú a ako by im ublížil, kedy si niečo spôsobil. V skutočnosti existovali len dve osoby, kvôli ktorým sa oplatilo zdržovať sa na tomto svete. Ostatní boli pre neho len prachom na ceste, ktorý víril vždy, keď sa po nej hnal za svojím cieľom. Tí dvaja boli jeho rodina a tiež jeho svet. Tvrdil, že rodina nie sú jeho príbuzní, ale len ľudia, ktorí mu veria a ktorým na ňom naozaj záleží, majú ho za takého, aký v skutočnosti je, ako žije a nie je bytostne odkázaný na vzťahy pokrvného puta, ktoré by najradšej roztrhal a už nikdy nevrátil späť.

Hádam ani nikoho iného okrem týchto dvoch nemal. Rok a pol (ešte na škole) prežíval vzťah s dievčaťom, ale bohvie, čo to vlastne bolo. Miloval ju a cítil sa pri nej šťastný. Ten sen potom odrazu zmizol a bol preč. Nikto, ani on sám nevedel prečo. Ostal sám a mal pocit, že je niekým celkom druhým. Cítil sa byť osamelým, v istých chvíľach mu bolo veľmi biedne. Vnútorné ja sa snažil presvedčiť, že šlo len o veľký omyl – veľké nedorozumenie, že ju vlastne ani vôbec nemal rád a taktiež ani ona jeho.

Odvtedy, čo to skončilo, prešlo mnoho rokov a rana na jeho srdci bola takmer úplne zahojená. Po rokoch sa znova zamiloval a bol šťastný... Na svet sa začal pozerať s nádejou, no určitý pocit neistoty a strachu v ňom ostal ešte z čias školských rokov a bál sa, že scenár sa jednoducho zopakuje.

Diaľnica bola ako vymetená, len kde-tu nejaká plechovka... Po chvíli prehlušil vo svojej hlave varovné hlasy, ktoré mocneli s každým pridaním plynu. Mašinu hnal smerom na východ rýchlosťou niečo cez 220 kilometrov za hodinu. Teraz bol bohom a nič ho nemohlo zastaviť. Cítil, že roztiahol krídla, okovy vzorcov spoločenského správania sa rozlámali a on v celom tele pocítil slobodu. Neopísateľný pocit, ktorý treba zažiť!

Na úplne rovnom úseku, kde vždy lámal rýchlostné rekordy, urobil to, čo obyčajne. Otočil rukoväťou plynu až na doraz a cítil, ako už aj v takej neuveriteľnej rýchlosti akceleruje. Prikrčil sa za plexisklo a ako had prilepil svoje telo na veľkú bachratú nádrž, v ktorej opovážlivo klesala hladina paliva.

Pálil už skoro maximálnou rýchlosťou, akú mu technika a fyzikálne zákony dovolili a odrazu sa tesne pred ním objavil kamión. Z ničoho nič, na ľudoprázdnej, ešte ani poriadne neprebudenej diaľnici. Vodič vyšiel z pravého prípojného pruhu a začal predchádzať pomalší nákladiak. Zľakol sa, čo bola v podstate celkom normálna reakcia. Žiaľ, na malú chvíľu zaváhal...

Pravou nohou skočil na zadnú brzdu a počul, ako sa zadná pneumatika zablokovaného kolesa doslova zarýva do studeného asfaltu. Cítil, ako sa celý rám motorky deformuje a krúti pod náporom tej ničivej sily. Doslova v kŕčoch ešte stlačil spojku, brzdu a pustil plyn... Bolo už neskoro. Neúprosne sa blížil k pomaly predchádzajúcemu kamiónu – ešte stále závratnou rýchlosťou. Neďaleko, pár desiatok metrov pred sebou uvidel smrť, ako tam stojí a máva mu.

Celou silou strhol rukoväte smerom doprava. Preletel popri kamióne vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov do odstavného pruhu a len kútikom oka zahliadol výstražný trojuholník, ktorý minul. Asi päťdesiat metrov pred ním stálo odstavené auto bez posádky. Asi vypovedalo službu cestu zo sobotňajšej rodinnej oslavy. A zas uvidel smrť, ako tam stojí a čaká. Tentoraz mala omnoho výraznejšiu siluetu.
Nevidel ju po prvýkrát, už sa dobre poznali. Stretli sa niekoľkokrát. Vždy bola rovnaká, neosobná a hrozivá. Bolo jej jedno, koho jediným švihom pošle do ríše mŕtvych. Bola vždy rovnako chladná, konajúc svoju každodennú povinnosť, bolo treba švihnúť i tu. Odvádzala ľudí po ceste nikam bez možnosti návratu a bez nádeje, že niekam dôjdete.

Jeho vnímanie času sa náhle zastavilo a on počul tikanie hodín, ktoré odpočítavali jeho niekoľko posledných zlomkov sekúnd na tomto svete. Vedel, čo bude nasledovať, vedel, že...

Keď príde vaša chvíľa, poznáte to. On to poznal... smrť mu dala skutočne len malú chvíľku na to, aby sa s tým zmieril. V duchu poslal pusu svojej jedinej pravej láske, buchol po ramenách najlepšieho kamaráta, za ušami poškrabkal svojho psa, naposledy chytil mamu za ruku a povedal jej, že ju má rád a otcovi sa ospravedlnil za všetko zlé, čo urobil.

Teraz bol už pripravený a keby nemal na tvári helmu, mohli by ste vidieť jeho ľahký úsmev so slzou v oku. Posledné, na čo si spomenul, boli modré oči, ktoré vraveli: „Dávaj si pozor! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.“, ale on neposlúchol... myslel si, že...

Náhle pocítil prudký náraz. Jeho telo po náraze motorky do kapoty osobného auta vyletelo v okamihu dopredu, akoby to bol náboj vystrelený a smerujúci po balistickej krivke na cieľ. Neminul – trafil. Cieľ zasiahol celkom presne. Jeho telo dopadlo na zem so zvukom tupého úderu. Rútilo sa po ceste v kaluži krvi. Nemilosrdný a drsný asfalt z neho odtŕhal kusy mäkkých tkanív...

Z ľudskej bytosti a jeho príbehu ostala len malá spomienka na tragickú nehodu, veľké jazvy v srdciach najbližších a malé igelitové vrece, ktoré skončilo v mraziacom boxe najbližšej nemocnice.

A tak sa stalo to, z čoho mali jeho blízki strach! Uštval sám seba. Zašiel až na miesta, odkiaľ niet návratu. Zomrel slobodný...


31 Dec 2007, 16:01
Profil  ICQ  
Amateur
Amateur
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 4.11.2007
Príspevky: 10
Karma: Neutrál
Príspevok 
Dievča sa spýtalo chlapca,či si myslí,
že je krásna a on povedal nie...
Spýtalo sa ho,či by s nou chcel navždy
a on povedal nie.....
Potom sa ho spýtala,či by plakal,
keby odišla a on povedal nie....
Počula dost....odchádza preč,slzy padaju dole jej tvárou a chlapec ju chytil za ruku a povedal...nie si krásna,si nádherná
nechcem byt s tebou navždy,ja potrebujem byt s tebou navždy a neplakal by som keby si odišla,zomrel by som.....


08 Mar 2008, 12:29
Profil  
Professional
Professional
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 4.1.2007
Príspevky: 1546
Bydlisko: LM -18
Karma: Level +4
Príspevok 
Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže mal jej let meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.
Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž, otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená týmto chovaním, ale nepovedala nič, mysliac si: “To je ale drzáň!”
Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Štvalo ju to čím ďalej tým viac, ale nechcela robiť scény.
Keď už zostával len jediný keks, pomyslela si: “Hádam sa neopováži..?” A muž s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal. Tak to už bolo príliš. Nazlostená zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, s obrovským prekvapením objavila balíček s keksami. Zavretý a nedotknutý!
Tak veľmi sa zahanbila... Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť...
Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... pričom ona si rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.
V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, keď sme ju prepásli; čas, keď už uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám, ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali..?

(zdroj : vtipy.azet.sk)


17 Mar 2008, 11:59
Profil  
Amateur
Amateur
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 4.11.2007
Príspevky: 10
Karma: Neutrál
Príspevok 
Den pred Vianocami som sa ponáhlala do supermarketu dokúpit
darceky,ktoré som nestihla.Ked som uvidela ten dav, prešla ma chut a zacala som si frflat preseba:
"Môžem tu cakat vecnost, nic nestíham,a ešte co všetko musím
vybavit..."Vianoce zacínajú byt cím dalej tým stresovejšie, keby sa tak
dalo celý ten zhon prespat!"Nakoniec som sa predsa len prebojovala do oddelenia s hrackami a zacala som nadávat na ceny, premýšlajúc, ci sa vôbec moje deti budú s týmito hrackami hrat.
Ako som tak blúdila popri regáloch, zbadala som asi 5 rocného chlapceka, ktorý si k sebe túlil jednu bábiku.
Mal strašne smutný pohlad pritom ako hladkal bábiku po vláskoch.
Potom sa otocil k jednej staršej dáme spýtajúc sa:
"Babi, si si istá, že nemám dost penazí, aby som kúpil túto
bábiku?"Staršia dáma mu odpovedala:"Vieš aj ty sám, že nemáš dost
peniažkov, zlatúšik."Potom poprosila vnúcika, aby na nu chvílku pockal, kým sa ešte na nieco pozrie.Rýchlo odišla. Chlapcek ešte stále mal v nárucí tú bábiku.Nakoniec som sa vybrala k nemu a spýtala som sa ho:"Komu by si chcel kúpit tú bábiku?""Túto bábiku chcela moja sestricka na Vianoce zo všetkého najviac,bola si istá, že jej ju Mikuláš prinesie pod Stromcek" "Tak ked ju tak chcela, tak jej to Mikuláš urcite prinesie."
"Nie, nie, tam kde je teraz Mikuláš už nemôže priniest darceky.
Aby bábiku dostala, tak ju musím dat mamicke, aby jej ju odovzala,
ked tam pôjde"Ocká mu pri tom ešte viac zosmutneli.
"Moja sestricka išla k Ježiškovi, aby bola s ním.
A tatino mi povedal, že aj maminka za chvílku pôjde za Ježiškom, tak som si myslel, že by jej tú bábiku mohla zobrat."
Potom mi ešte ukázal jednu milú fotku, na ktorej sa usmieval.
"Túto fotku by som jej tiež chcel poslat,aby na mna nikdy nezabudla.
Mám velmi rád svoju maminku a želám si, aby neodišla, ale tatino
hovoril, že musí odíst, aby mojej sestricke nebolo smutno"
Potom sa zase pozrel s tými jeho smutnými ockami na bábiku.
Rýchlo som si vybrala penaženku a nepozorovane som si z nej vybrala
peniaze, a povedala som chlapcekovi: "Pod prepocítame tvoje peniaze,co ked predsa len budú stacit na tú bábiku?"
"OK, dúfam, že ich predsa len bude dost" Rýchlo som pridala k peniažkom ktoré mi podával, tie svoje, tak aby si to nevšimol a zacali sme pocítat. Bolo dost penazí na bábiku a ešte mu aj zostalo.
Chlapcek zvolal:"Dakujem Ti Bože, že si mi dal dost penazí."
Potom sa na mna pozrel a povedal: "Vieš, vcera som poprosil Boha, aby mi dal dostatok penazí na bábiku,aby ju mohla maminka zobrat sestricke, a on ma vypocul!!! Ešte som chcel kúpit maminke jednu bielu ružicku, ale to som sa už neodvážil žiadat od Boha. Ale on predsa len mi dal viac, aby som mohol kúpit aj bábiku aj ružicku. Vieš, maminka má velmi rada biele ruže." O pár minút sa chlapcekova babicka vrátila a odišli.
Po stretnutí s chlapcekom som pokracovala v nákupoch, ale už v
zmenenej nálade, stále som na neho musela mysliet.
Potom som si spomenula na clánok, ktorý som cítala pred dvoma
dnami. Písalo sa o opitom šoférovi, ktorý havaroval s iným autom,
v ktorom sedela mladá žena so svojou dcérkou. Dievcatko na mieste zomrelo a matka bola v kritickom stave. Dva dni po mojom stretnutí s chlapcekom som si precítala clánok, ktorý oznamoval, že chlapcekova mamina zomrela. Bežala som do kvetinárstva a kúpila som kyticu bielych ruží a vybrala som sa na pohreb. Na mieste, kde sa môžu príbuzní naposledy rozlúcit so svojou najmilšou,ležala mladá žena v truhle, v ruke mala kyticu bielych ruží, vedla seba mala položenú chlapcekovu fotku a bábiku.S placom som opustila cintorín, s pocitom, že sa môj život zmenil.
Láska, ktorú chlapcek cítil k svojej maminke a sestricke bola
nepredstavitelná.A jeden opitý vodic mu za stotinu sekundy zobral maminku aj sestricku, ktoré tak velmi lúbil.


02 Apr 2008, 21:53
Profil  
Light Expert
Light Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 21.4.2008
Príspevky: 58
Karma: Level +1
Príspevok 
Poučení od motýla

Jednoho dne se v zámotku objevil malý otvůrek; člověk seděl a několik hodin pozoroval motýla, jak se usilovně snaží protlačit tělo tímto malým otvůrkem ven. Člověk se tedy rozhodl motýlovi pomoci: vzal nůžky a zámotek rozstříhl. Motýl se z něj pak snadno dostal. Měl však scvrklé tělo, byl drobný a měl svraštělá křídla. Člověk pokračoval v pozorování, protože čekal, že se křídla každou chvíli rozevřou, zvětší a rozšíří, aby byla schopna nést tělo motýla a aby byla pevná. Nic z toho se nestalo! Motýl ve skutečnosti strávil zbytek života lezením se scvrknutým tělem a svraštělými křídly. Nikdy nebyl schopen létat. Člověk ve své laskavosti a dobrém úmyslu nepochopil, že omezující zámotek a zápas nutný k tomu, aby se motýl dostal přes drobný otvůrek, je způsob, jakým příroda vytlačuje tekutinu z těla motýla do jeho křídel, aby byl schopný létat, až se jednou ze zámotku osvobodí.
Někdy jsou zápasy přesně tím, co v životě potřebujeme.
Pokud by nám bylo umožněno jít životem bez překážek, tak by nám to mohlo uškodit. Nebyli bychom tak silní, jak bychom mohli být. Nikdy bychom nebyli schopni létat.
Chtěl jsem sílu.... a dostal jsem potíže, aby mě posílily.
Chtěl jsem moudrost… a dostal jsem problémy, abych je řešil.
Chtěl jsem blahobyt.… a dostal jsem mozek a sílu, abych mohl pracovat.
Chtěl jsem odvahu ... a dostal jsem překážky, abych je překonával.
Chtel jsem lásku.…a dostal jsem ztrápené lidi, abych jim pomáhal.
Chtěl jsem výhody... a dostal jsem příležitosti.
”Nedostal jsem nic z toho, co jsem chtěl......, ale dostal jsem všechno, co jsem potřeboval.”
Žij život beze strachu, postav se všem překážkám a věz, že jsi schopen je překonat.


NEPODMÍNĚNÁ LÁSKA

Tento příběh je o vojákovi, který se navrací domů po válce ve Vietnamu. Volá ze San Francisca domů svým rodičům.
"Mami a tati, vracím se domů. Ale musím se vás něco zeptat. Je tu se mnou kamarád a já bych ho rád vzal s sebou k nám.
„Jistě“odpověděli rodiče „rádi ho uvidíme“.
„Ale něco byste měli vědět“, pokračoval syn,“ můj kamarád byl těžce zraněn. Šlápl na minu a přišel o ruku a nohu.Nemá kam jinam jít a já bych byl rád, aby žil u nás ."
„To je strašné, synu. Samozřejmě mu rádi pomůžeme najít bydlení."
"Ne, mami a tati. Chci aby žil u nás.“
„Chlapče,“ řekl otec, „ nevíš o co nás žádáš. Někdo s takovým handicapem by pro nás byl velkou přítěží. Máme svůj styl života a nemůžeš přece čekat, že jej kvůli němu jen tak opustíme. Prostě přijď domů a na toho hocha zapomeň. Určitě se o sebe dokáže postarat sám."
Ihned poté syn zavěsil a už se rodičům neozval.O pár dní později jim zavolala policie ze San Francisca. Jejich syn zemřel po pádu z mrakodrapu. Policie to zhodnotila jako sebevraždu. Zdrcení rodiče okamžitě letěli do San Francisca, aby tělo svého syna identifikovali. Poznali ho, ale ke svému zděšení rovněž zjistili, že jejich syn měl jen jednu ruku a nohu.
Rodiče z tohoto příběhu jsou jako mnozí z nás. Je jednoduché milovat krásné a veselé lidi, ale nemáme rádi ty, kteří by nás mohli v něčem obtěžovat nebo nám bránili v našem pohodlí.
Raději se straníme těch, kteří nejsou zdraví, krásní nebo chytří.. Zkusme mít odvahu neodvracet se od těch, kteří naši pomoc potřebují, zkusme nezavírat oči před nedokonalostí. Vždyť nikdo z nás neví, kdy sám bude potřebovat pomoc druhých, nevíme, jestli na nás zítra nečeká nějaká „mina“ – třeba v podobě rychle jedoucího auta, zákeřné choroby...
Nezapomínejme také na dar zvaný PŘÁTELSTVÍ. Protože praví přátelé nás mají rádi takové, jací jsme – i když nejsme dokonalí – nejkrásnější a nejchytřejší. Opravdové přátelství je dar. Praví přátelé dokáží rozesmát, povzbudit, naslouchají a otevírají nám svá srdce.


Šťastie a cesta...

Sami seba presviedčame, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie. Potom nie sme spokojní, pretože naše deti nie sú dosť veľké a všetko sa zmení k lepšiemu, keď vyrastú. Potom nie sme spokojní, pretože dosiahnu pubertu a musíme sa s tým pasovať. Určite budeme šťastnejší, keď z toho konečne vyrastú. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka/manžel konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať lepšie auto, keď budeme môcť ísť na dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.
Pravdou je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, potom kedy?
Tvoj život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastným aj napriek tomu všetkému. Dlho to vyzeralo tak, že život sa mal už už začať. Ozajstný život.
Ale v ceste sa stále vyskytla nejaká prekážka, vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať nejaký čas, účet, ktorý treba zaplatiť. A potom sa už život začne.
Nakoniec som pochopil, že život sú tie prekážky. Tento uhol pohľadu mi pomohol pochopiť, že neexistuje žiadna cesta ku šťastiu. Šťastie samotné je cestou. Takže si vychutnaj každý moment. Prestaň čakať kým skončíš školu, kým sa do školy vrátiš, kým schudneš päť kíl, kým priberieš päť kíl, kým dostaneš prácu, kým sa oženíš/vydáš, na piatok večer, na nedeľu ráno, čakať na nové auto, kým splatíš hypotéku, na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého pätnásteho v mesiaci, na uvedenie tvojej skladby v rádiu, na smrť, na znovuzrodenie... pred tým, než sa rozhodneš byť šťastným. Šťastie je cesta, nie cieľ. Nie je lepší čas na to byť šťastným, ako TERAZ! Ži a vychutnávaj si prítomnosť.

Skús porozmýšľať a odpovedať na tieto otázky:
1 – Vymenuj 5 najbohatších ľudí sveta
2 – Vymenuj 5 výherkýň Miss Universe
3 – Vymenuj 10 ostatných držiteľov Nobelovej ceny
4 – Vymenuj 10 ostatných výhercov Oscara
Nevieš? Dosť ťažké, však?
Žiaden strach, nikto si to nepamätá.
Aplauz utíchne!
Trofeje pokryje prach!
Víťazi rýchlo upadnú do zabudnutia.
Skús teraz odpovedať na tieto otázky:
1 – Vymenuj 3 učiteľov, ktorí prispeli k tvojmu vzdelaniu
2 – Vymenuj 3 priateľov, ktorí ti pomohli v núdzi
3 – Spomeň si na zopár ľudí, ktorí ti dali pocítiť tvoju výnimočnosť
4 – Vymenuj 5 ľudí, s ktorými rád tráviš čas

Je to ľahšie, však?
Ľudia, ktorí v tvojom živote niečo znamenajú nie sú označení ako „jednotky“, nemajú kopec peňazí, nevyhrali významné ocenenia... Oni sú tí, ktorým na tebe záleží, ktorí pri tebe stoja za každých okolností. Chvíľu sa nad tým zamysli. Život je veľmi krátky!
Pred nejakým časom, na Olympiáde v Seattly, stálo na štartovej čiare preteku v behu na 100 m deväť fyzicky alebo psychicky postihnutých atlétov. Pištoľ vystrelila a pretek sa začal. Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať. Bežali v trojiciach, jeden chlapec sa potkol a spadol, urobil zopár kotrmelcov a začal plakať. Ostatní ho počuli plakať. Spomalili a obzreli sa za ním.
Zastavili a vrátili sa... všetci... Dievča s downovým syndrómom si k nemu sadlo, objalo ho a opýtalo sa ho „Je ti teraz lepšie?“ Potom všetci deviati odkráčali plece pri pleci do cieľa. Všetci diváci sa postavili a tlieskali. A aplauz trval ešte veľmi dlho... Ľudia, ktorí to videli na vlastné oči o tom ešte stále hovoria.
Prečo?
Pretože niekde vnútri, hlboko v nás, všetci vieme, že tá najdôležitejšia vec v živote je omnoho dôležitejšia, ako naša výhra. Najdôležitejšia vec v našom živote je pomáhať k výhre iným. A to aj za tú cenu, že sami musíme spomaliť a zmeniť náš vlastný pretek.


23 Apr 2008, 10:44
Profil  
Novice
Novice
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 9.9.2008
Príspevky: 8
Karma: Neutrál
Príspevok Príbeh zo života
Spoznať nepoznané

Mat, Miles a Michael. Títo traja mladí ľudia sa navzájom nepoznali. Mali však niečo, presnejšie niekoho spoločného. Jedno krásne mladé dievča – Lucy.
Ani jeden však o sebe vzájomne nevedeli, nevedeli, že majú spoločnú kamarátku. Každý z nich sa snažil pre ňu len to najlepšie. Aby jej nič nechýbalo, aby sa mala dobre a aby bola vždy v poriadku. Lucy mala samozrejme z toho radosť, že má pri sebe niekoho, kto sa o ňu vždy postará a pomôže jej ked to bude potrebovať v neposlednom rade aj niekoho, s kým sa môže podeliť o svoje radosti či starosti.
Michael bol z nich najstarší. Keďže ako jediný plnoletý mal viac možností ako ostatní dvaja, mal toho už podstatne viac za sebou. Mal viac prežitého, viacerým veciam chápal rýchlejšie a zrozumiteľnejšie. Miles mal ale akúsi výhodu. Bol totiž Lucyn priateľ už 3 roky. I keď sa k nej snažil správať ako by sa mal, nešlo mu to. Lucy sa kvôli tomu veľmi trápila, počas ich 3 rokov spoločného nažívania si viac vytrpela, ako bola šťastná. A práve v týchto ťažkých chvíľach ju vždy podržal Mat, chlapec, ktorého Lucy nikdy nevidela, iba ho počula, keďže ich delila veľká diaľka. Ale aj napriek tej diaľke jej bol vždy oporou, a Lucy v ňom vždy našla pomoc a pochopenie. Lucy mala všetkých troch veľmi rada, ak by si z nich mala vybrať, dokázala by to? Vedela by si z nich vybrať toho pravého? Každý mal svoje „za“ i „proti“. Kiež by existoval človek, ktorý by bol ako títo traja ľudia, teda mal by všetky dobré vlastnosti každého, pomáhal by jej, chránil by ju, strážil by ju ako oko v hlave, dal by jej všetko, po čom by Lucy zatúžila. "Škoda že takého nepoznám." - povedala si Lucy. I napriek tomu, že s Milesom bola šťastná, úsmev nikomu okolo seba neukázala. Niečo ju trápilo, niečo ju zožieralo zvútra. Každý v jej okolí dobre vedel, že Lucy nieje taká, ako zvyčajne býva. Všimli si to všetci. Jej rodina, jej priatelia, jej známi. Ale keď sa jej opýtali čo je s ňou, ona im odpovedala: "Nič, všetko je v poriadku. Nič sa nedeje." Nebola to ale pravda. Nikomu nemohla povedať čo sa naozaj deje. Nechcela, aby o tom niekto vedel. Ale nemohla si to nechať pre seba. Mat - jej kamarát, ktorého nikdy ešte nevidela, nepoznala ho, hneď v telefonáte vycítil, že niečo nieje v poriadku. Lucy to už ďalej nevydržala a musela to zo seba dostať. Nechcela o tom povedať nikomu blízkemu, chcela to povedať len Matovi. "Netráp sa toľko. Nakoniec sa z toho ešte zblázniš ale potom sa zbláznim aj ja." - odpovedal jej Mat po tom, ako mu Lucy vysvetlila čo sa deje. Priznala sa mu, že s Milesom nieje šťastná. "Robí si čo chce, chodí si kam chce, a na mňa úplne zabúda. Akoby som pre neho prestala existovať. Už niekoľko týždňov ho čakám, že príde za mnou, obijme ma, ale on nič. Jeho kamaráti sú pre neho viac, ako som ja." - povedala so slzami v očiach Lucy. Mat nevedel, ako jej pomôcť, keďže bol od nej ďaleko. Ale snažil sa ako vedel. V ten večer Lucy dostala nepríjemnú sms od Michaela. Text sms jej hovoril za všetko: "o 2 dni odchádzam preč, ďaleko. Odchádzam pracovať do zahraničia. Keď sa o pár rokov vrátim, prvé čo urobím bude, že ťa hneď prídem pozrieť. Opatruj sa a dávaj na seba pozor. Ahoj". Pre Lucy to bola už druhá rana pod pás. Snažila sa mu dovolať a aspoň mu povedať "príjemnú cestu", ale Michael mal už mobil vypnutý a v tom čase sa balil na cestu. Lucy od žialu šla do postele a takmer celú noc preplakala. Nielen kvôli tomu, že Michael odchádza, ale aj kvôli Milesovi. Ten sa v tom čase zabával s priateľmi a na Lucy si ani nespomenul. Mat bol smutný. Vedel, čo Lucy prežíva, prežíval to spolu s ňou. Žial, tá veľká diaľka mu nedovolila urobiť nič viac. Proste sa to nedalo. Uprostred noci sa Lucy zobudila na smsku. Miles jej napísal, aby sa o neho nebála, že je už doma. Že s priateľmi trochu oslavovali a ospravedlňoval sa, že nebol s ňou. Lucy po prečítaní telefón odložila a od vyčerpania zaspala. Na druhý deň už nebola taká smutná a jej priateľka Jane ju navštívila. Snažila sa ju rozveseliť, ale veľmi sa jej nedarilo. To, čo Lucy tak trápilo, bolo oveľa silnejšie. Vzala do ruky telefón a zavolala Milesovi, aby k nej večer prišiel. "Prepáč, večer ideme na chatu, ale o 2 dni sa vrátime a potom hneď prídem za tebou" - povedal jej Miles. Lucy pustila z ruky telefón a rozplakala sa. Všetko to povedala Matovi a potom si telefón vypla. Chcela byť sama. Nechcela sa s nikým rozprávať, nechcela nikoho vidieť. Vzala do ruky pero, papier a písala ... Prišla noc, prišiel ďalší deň a za ním ďalší. Mat sa s ňou snažil spojiť, ale márne. Lucy mala telefón vypnutý. On, nervózny, celý deň na chvíľu ani nepostál, nič nejedol ani nepil. Trápilo ho, čo sa deje s Lucy. Dobre vedel, že tak dlho nezvykne mať telefón vypnutý. Snažil sa cez Internet zistiť, ako ďaleko od neho Lucy býva. Delilo ich niekoľko stoviek kilometrov. Na druhý deň večer sa mal Miles vrátiť. Avšak nestalo sa tak. Poslal Lucy smsku, že ostanú na chate až do konca týždna, aby sa na neho nehnevala a aby nebola smutná. Lucy mala ale telefón vypnutý. Vybrala sa uprostred tmavej noci von. Sama. Prechádzala sa po svojej dedine, snažila sa nemyslieť na nič. Zo zamračenej oblohy sa spustil dážď, ktorý sa po chvíli zmenil na lejak. Lucy bola ďaleko za dedinou. Vedela že ten kus cesty, ktorý prešla si bude musieť odkráčať domov, vedela že po ceste veľmi premokne a prechladne. V tej chvíli jej to bolo jedno. Dážď bol hustý, autá ktoré prechádzali po hlavnej ceste museli isť pomaly. Lucy kráčala ďalej. Siahla do vrecka a vytiahla malú krabičku. V tom čase, Mat zistil, že sa dokáže dostať k Lucy vlakom. Neváhal ani chvíľu, sadol na vlak a dúfal, že Lucy nájde. Ona v tom čase, stále kráčala v daždi až do chvíle, keď jej ostalo veľmi zle. Nikto jej v tej chvíli nedokázal pomocť. Dážď bol stále silný. Odrazu prestalo pršať, a obloha sa doslova premenila na čiernotu. Všade vôkol samé ticho, žiadny hlások ba ani žiadne autá nešli. Tá hodina, tá minúta bola najhoršia, bola osudná. Lucy došli všetky sily, prestávala vnímať okolie, pomaly sa jej zahmlievalo pred očami, svet pred ňou sa pomaly strácal. Lucy spadla na prázdnu cestu a posledný raz vydýchla. Vtedy sa opäť spustil dážď. Padal na polia, na domy, na cestu a na Lucyne nehybné telo. Po dvoch dňoch cestovania Mat konečne dorazil do mesta a najbližším vlakom sa odviezol do dediny, kde Lucy bývala. Priamo z vlaku šiel do dediny. Nevedel vôbec, kde Lucy býva, potreboval sa niekoho spýtať, kto ju pozná. Ako prechádzal ulicami, ozval sa mu telefón. Rozrušený zodvihol a na druhej strane bola jeho mama."Dostal si nejaký dopis. Odosielateľ je nejaká Lucy - kočka z netu." - povedala jeho mama. "Rýchlo čítaj!" - vystrašene jej odpovedal Mat. Jeho mama otvorila list a začala číťať: "Ahoj Mat. Vieš ako veľmi som sa trápila, vieš čo som prežívala. Tebe jedinému som to povedala. Stratila som všetko, čo mi bolo na tomto svete najdrahšie. Taká škoda, že bývaš tak ďaleko a nemôžeš ma ani prísť pozrieť. Tak rada by som sa s tebou stretla, ale už nemôžem. Prosím ťa, spomeň si na pekné chvíle čo sme spolu prežili, keď aj cez Internet. Chcem, aby si si ma takú usmiatu ako kedysi, pamätal. Tvoja kamoška Lucy - kočka z netu". Vtedy si Mat všimol tabuľu pri ceste a na tabuli bol smútočný oznam: "Naša dcéra, sesternica, neter a skvelá kamarátka nás navždy opustila. Mat ostal úplne zarazený. Jeho priateľka z Internetu, kvôli ktorej prešiel polovicu štátu už nežije. Nikdy ju nespoznal a už ju ani nikdy nespozná. Pri jej hrobe preplakal celé dni a o mesiac sa presťahoval do dediny, kde Lucy bývala. Získal dokonca dom, hneď vedľa nej. Chcel byť s ňou. Chcel spoznať nepoznané ...


09 Sep 2008, 8:50
Profil  
Novice
Novice
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 14.5.2008
Príspevky: 8
Karma: Neutrál
Príspevok 
Posvätné spojenie

Všetko sa od začiatku vyvíja podľa plánu.Je december a nádherne sneží.Trblietavé vločky padajú z neba na zem,no Veronica nemá čas si ich všímať.Teras si oblieka čierne šaty s červeným korzetom a keby dievča v nich malo prejsť cez dvere,tak jednoducho neprejde.Sukňa šiat už širšia ani nemôže byť a preto je Veronica v izbe,ktorej balkón je spojený so schodmi do zasneženej záhrady.Čierne šaty zdobí červená čipka znázorňujúca rôzne ornamenty a na hlavu je pripravený strieborný diadém spolu s červeným závojom.Červené zamatové rukavičky su ladené k červeným vysokým čižmám so 7-centimetrovými podpätkami.Na krk si omotať červenú stužku a dielo je hotové.Veronica stojí pred zrkadlom a zasnene na seba hľadí.Je z nej nežná gothická dáma,presne taká akú si želala.Zo záhrady počuť zvonček-znamenie,že už je čas.Veronica si vezme do ruky červené ruže a otvorí dvere na balkón.Vykročí do mrazivého večera ,no všetko je vysvetlené červenými reflektormi.Vidí celú rodinu a priateľov,ako sa na ňu s úžasom pozerajú.Kráča dolu
zasneženými schodmi,no závoj sa plazí ešte 3 metre za ňou.Chýba už len pár metrov k oltáru.Kráča s pyšne zdvihnutou hlavou-po tomto dni túži niekoľko mesiacov.Sneží a vločky v reflektoroch vyzerajú ako krvavé kvapky padajúce na krvavý koberec.Už stojí pri ňom a drží ho za ruku.Jej gothický princ nemôže byť dokonalejší.Miluje ho,pretože je iný.Má čierne dlhšie vlasy a ofinku padajúcu do očí,no nie je to tzv. emo.Nie... On je iba on...Na sebe má černeú košeľu,čiernu kravatu a čiernu vestičku.K čiernym nohaviciam má červené číny a ruky príjemne ľadové.Usmieva sa,pretože si berie najlepšie dieča na svete a zaslúži si ho.Po niekoľkých sekundách vražedného očakávania zaznieva z úst obidvoch pevné:,,Áno," a ich životy sú spojené navždy jedným osudom.

//autoeditácia príspevku ( 16 Dec 2008, 0:18 )
Jej deň

Práve teraz stojí a krája 3-poschodovú tortu,na ktorej vrchu sú dve marcipánové čísla:2 a 1.Áno , dnes oslavuje vek,ktorý pre ňu znamená slobodu a voľnosť.Je šťastná.Okolo nej stoja ľudia , ktorí ju nadovšetko milujú a zbožňujú - je tu jej veľká rodina,bývalí spolužiaci,priateľský susedia,no najmä jej dlhoroční priatelia.Po jej boku stojí jej očarujúci chalan a usmieva sa,je šťastný s ňou.A dolu pri jej nohách sedí jej oddaný psík.Dokrája tortu a párty pokračuje ďalej v tónoch jej obľúbenej hudby.Krúti sa v rytme,očká jej radostne žiaria,úsmev na perách je samozrejmý.Má ešte len 21 rokov,no dosiahla toho už mnoho-úspešne zvládla nižsiu i vyššiu strednú školu,prijali ju na vysokú umeleckú školu kdesi v Passadene,strihla si menšiu úlohu v tanečnom filme,stala sa na pol roka tvárou nejakej kozmetickej firmy a prežila celý deň v spoločnosti jej obľúbenej celebrity-Jonyho Deppa.Toto dievča sa stalo malou hviezdou a ikonou teenageriek, a tak mohlo pokojne oslavovať narodeniny spokojné samo so sebou.Podvečer sa vytratila do záhrady.Slnko stále asne svietilo , no ona si tie teplé lúči na tvári užívala.Zhlboka do seba vdychovala čerstý vzduch a vychutnávala si neutíchajúcu eufňoriu.A prišlo to.Rozplakala sa.Nával citov a pocitov utekajúceho času sa uvoľnil a z nej vytryskol oslobodzujúci plač.Uvedomila si , že tie časy s preč.Odteraz bude zodpovedná za svoje činy,o svojom živote a osude bude rozhodovať sama.Bála sa toho .Zrazu ju ktosi chytil a privinul si ju na hruď.Bol to jej chlapec.Akoby vedel na čo myslí:,,Neboj sa,budem pri tebe vždy,keď ti bude tažko,keď ma budeš potrebovať.Na mňa sa môžes spoľahnúť."Stáli v objatí a pocítila úľavu.Už nemusí plakať.Vie , že stále s ňou budú jej priatelia a jej rodina.Nie , už nebude plakať.Veľké dievčatá neplačú.A ona už je veľká.Od dnes.!

...a láska dohorela!

Jesenný podvečer na školskom dvore.Lavička ukrytá v rohu budovy.Dvojica sediaca na nej.Ona a on.Vôkol nikoho,len z diaľky počuť autá rútiace sa ktovie kam.Vo vzduchu niečo visí.Možno napätie,možno smútok,možno strach čo bude ďalej.Sekundy sa ponáhľajú,Minúty sa vlečú.On si z malých drievok a kúskov papiera rozloží maličký ohník.Možno,trpko si pomylí ona, má ešte aj tento ohník radšej ako mňa.Vlastne nie možno,určite.Jeho to všetko začína nudiť.Nemá ani tušenie o čo tu ide.Nemá ani najmenšie tušenie , aký boj v sebe zvádza ona.Ako veľmi mu chce povedať ako ho ľúbi.A ako veľmi je jej rozum proti.Už žiadne tráapenie vzdychne si ona a začne na neho rúcať neodvrátiteľné fakty - je radšej sám alebo s najlepším kamošom,odstrkuje ju od seba,je nepríjemný,chladný,podráždený.Ona si také správnie nezaslúži.On pozerá na ňu a pomaly začína chápať.Už vie prečo toto všetko.Bohužiaľ nemá nič na svoju obhajobu.Svojou mlčanlivosťou iba podporuje jej bolestivú myšlienku - už ju neľúbi.Ale nebude plakať.Teraz nie.Pred ním v žiadnom prípade.Veď je silná,je bojovníčka.Toto je jej boj na víťaznom poli.On priloží do ohňa ďalšie drievko,a ona mu už skutočne nerozumie.Čo sa to s ním stalo?Týmto spôsobom sa rúti do záhuby,lenže to už nie je jej problém. "Ako myslíš.Je koniec."Ona sa postaví, no zároveň dúfa. Keby ju chytil za ruku,zadržal,povedal,že ho to mrzí.No prázdny pohľad smeruje do ohňa.Ach , zatratený sebecký anjel,spämataj sa!Nič.Ju to mrzí, no už nevládze.Spraví pár krokov, no ešte čosi.Otočí sa a postaví priame pred neho.Aspoňže zdvihol hlavu.Keď sa ich oči stretli v poslednom horkom pohľade,jej noha sa zdvihla a jediným šliapnutím zahasila plamienok ich lásky.

všetko príbehy písane mojou dobrou kamaratkou ... ma talent :)


16 Dec 2008, 1:18
Profil  ICQ  WWW
Light Star
Light Star
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 27.12.2008
Príspevky: 234
Bydlisko: Zilina
Karma: Level +1
Príspevok 
tema je "poucne pribehy zo zivota" ale vela pribehov co som tu nasiel v sebe neskryvaju ziadne poucenie, preto sa pytam, preco neboli moderatormi odstranene alebo presunute do nejakej inej sekcie, ktora by sa zaoberala amaterskymi pribehmi ktore pisu uzivatelia tohto fora?

a ak taka sekcia neexistuje, mozem dat link na ine forum, ktore sa tym zaobera?


17 Apr 2009, 14:42
Profil  
Moderátor
Moderátor
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 21.2.2005
Príspevky: 16358
Bydlisko: KE
Karma: Level +6
Príspevok 
1. Mal si to poslat do pripomienok a navrhov, toto nie je miesto, kde by sa to malo riesit.
2. Ak sa ti nejaky prispevok nepozdava, tak pouzi vykricnik vpravo a mozes ho reportnut. Reportom na neho upozornis moderatorov.


17 Apr 2009, 15:41
Profil  
Addict
Addict
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 25.9.2005
Príspevky: 4454
Bydlisko: BA
Karma: Level +5
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
ja by som sa na to pozrel skor z opacneho pohladu niezeby neboli poucne ale skor niesu zo zivota.... staci zmenit nazov temy na zaujimave pribehy a vsetci budu spokojni


01 Feb 2011, 17:48
Profil  
Addict
Addict
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 9.8.2006
Príspevky: 4196
Bydlisko: Bratislava - Tatoine
Karma: Level +4
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
Hmm neviem ci to sem davat abo nie ale je to pribeh zo zivota z mojho zivota a je to dost dlhe. Sice som zistil ze skutocnost bola ina ale ked som to pisal nevedel som este nic. Je to otom ako lahko stratite osobu ktoru milujete ani neviete ako.
tuna link na externy server pripadne to mozem dat do prilohy ako txt
http://runes.blog.sk/detail-nekonecna-l ... 36aad45d07


07 Máj 2011, 23:43
Profil  ICQ  Pokec  WWW
Star
Star
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 11.3.2011
Príspevky: 689
Karma: Level +3
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
Muz, ktory neveril v lasku

"Tento muž bol celkom obyčajný muž ako vy a ja, ale odlišoval sa od nás tým, že si myslel, že neexistuje láska.


Samozrejme, že sa snažil dlho lásku nájsť, a preto pozoroval ľudí okolo seba. Skoro celý život hľadal lásku, ale nakoniec zistil, že láska neexistuje. Kdekoľvek prišiel, každému hovoril, že láska je len výmyslom básnikov, či náboženstva, ktoré sa snaží ovplyvňovať slabú myseľ ľudí, aby ju mohlo ovládať. Tvrdil, že láska nie je a preto ju nikto nemôže nájsť, aj keby veľmi chcel. Tento muž bol veľmi inteligentný a hovoril veľmi presvedčivo. Prečítal veľmi veľa kníh, študoval na najlepších univerzitách a stal sa uznávaným učencom. Tento muž hovoril ,že väčšina vzťahov medzi milencami je ako vzťah medzi narkomanom a predavačom drog.



Partner, ktorý má väčšiu potrebu lásky, je ako narkoman, a partner, ktorý túto potrebu nemá, je ako predavač drog. Partner ,ktorý má menšiu potrebu, ovláda celý vzťah. Túto dynamiku jasne vidíte, pretože v každom vzťahu je obyčajne jeden partner, ktorý miluje, a druhý, ktorý nemiluje a len využíva partnera, ktorý mu dáva svoje srdce. Narkoman, ten, ktorý má väčšiu potrebu, žije v neustálom strachu, že nedostane ďalšiu dávku lásky, alebo drogy. Narkoman si hovorí:“ Čo budem robiť ,keď ma partner/ka/ opustí?“ Tento strach je veľmi sebecký. Začne byť žiarlivý a náročný ,pretože sa bojí ,že nedostane ďalšiu dávku. Predavač ovláda narkomana tým, že mu dáva väčšie dávky, menšie dávky, alebo žiadne dávky. Ten ,kto má väčšiu potrebu je nakoniec ochotný urobiť čokoľvek, aby ho partner neopustil. Tento muž vysvetľoval ľuďom, prečo láska neexistuje. “To čomu ľudia hovoria láska, nie je nič iné než vzťah založený na strachu a ovládaní. Keď je vzájomná úcta? Kde je láska? Žiadna láska nie je. Mladí manželia dávajú jeden druhému veľa sľubov pred Bohom a prde rodinou: „ Zostaneme vždy spolu, budeme jeden druhého milovať a ctiť v dobrých a zlých časoch.“ Sľubujú si všetko možné. Zaujímavé je, že svojim sľubom ozaj veria. Pár týždňov či mesiacov po svadbe je jasné, že žiadny zo svojich sľubov nedodržia.


„ Snažia sa ovládať jeden druhého. Snažia sa zistiť kto bude závislým a kto ovládajúcim. Celková úcta, ktorú si sľubovali je preč. Ich vzťah je plný nenávisti a emocionálneho jedu. Jeden druhého zraňujú, až nakoniec nevedia kde sa stratila ich láska. Zostávajú spolu, pretože sa boja byť sami a pretože majú strach z názoru iných ľudí. Ale kde je láska?“
Tento muž hovoril, že poznal veľa starších manželov, ktorí spolu žili 30,40, alebo 50 rokov a boli hrdí, že to vydržali tak dlho. Keď však hovorili o svojom vzťahu, tak povedali:“ Prežili sme svoje manželstvo.“ To znamená ,že jeden z nich sa podriadil druhému a rozhodol sa znášať všetko utrpenie. Vojnu vyhral ten s partnerov, ktorý mal pevnejšiu vôľu a menšiu potrebu lásky. Ale kde sa stratil ten plameň, ktorému hovorili láska?Dnes zaobchádzajú jeden s druhým ako so svojim majetkom.“ Ona je moje.“ On je môj.“ Muž každému vysvetľoval prečo si myslí, že láska neexistuje. Povedal im.“ To všetko mám dávno za sebou. A už nikdy nikomu nedovolím, aby ovládal moju myseľ v mene lásky.“ Jeho argumenty boli celkom logické, takže presvedčil veľmi veľa ľudí. Láska neexistuje.

Jedného dňa sa prechádzal tento muž po parku a uvidel na lavičke krásnu ženu, ktorá plakala. To, prebudilo jeho zvedavosť. Posadil sa vedľa nej a spýtal sa či jej môže pomôcť. Neviete si predstaviť aký bol prekvapený, keď mu povedala, že plače pretože neexistuje láska.“ To je zaujímavé – žena, ktorá neverí , že existuje láska!“ Samozrejme, sa chcela dozvedieť viac. „ prečo hovoríte, že láska neexistuje?“ spýtal sa jej.
„ To je dlhý príbeh,“ odpovedala žena. „ Vydala som sa keď som bola veľmi mladá. Bola som plná ilúzii a nádeje, že budem žiť spoločne svoj život s jedným mužom. Prisahali sme si vernosť a založili rodinu. Ale rýchlo sa všetko zmenilo. Bola som verná manželka, starala som sa o deti a domácnosť. Pre manžela bol však dôležitý úspech v zamestnaní než rodina. Prestal si ma vážiť a ja som si prestala vážiť jeho. Jeden druhému sme ubližovali, až som si nakoniec uvedomila a on nemiluje mňa.
„ Deti však potrebovali otca a preto som s ním zostala a snažila sa ho podporovať. Dnes sú deti veľké a odišli z domu. Už nemám žiadny dôvod žiť s manželom. Medzi nami nie je žiadna úcta ani láska. Viem však ,že i keby som si našla niekoho iného, nič by sa nezmenilo, pretože láska neexistuje. Nemá zmysel hľadať niečo, čo nie je. A preto plačem.“
Muž to chápal veľmi dobre, objal ju a povedal.“ Máte pravdu, láska neexistuje. Všetci hľadáme lásku, otvárame svoje srdcia, stávame sa zraniteľnými a nakoniec nájdeme sebectvo. To nám ubližuje, i keď si myslíme, že nie. Nezáleží na tom, koľko máme vzťahov: každý vzťah končí rovnako. Prečo teda hľadať lásku?



Muž a žena sa stali priateľmi, pretože si boli veľmi podobní. Bol to krásny vzťah. Jeden druhého si vážili a nikdy sa neurážali. Vždy keď boli spolu, boli šťastní. Nebola medzi nimi žiadna žiarlivosť ani závisť. Ani jeden sa nesnažil ovládať druhého. Ich vzťah sa postupne prehlboval. Trávili spolu stále viac času, pretože, keď neboli spolu jeden druhému chýbali.
Raz keď bol muž mimo mesta napadla ho zaujímavá vec. Povedal si:“ Možno k nej naozaj cítim lásku. Ale je to niečo iné než to, čo som doteraz poznal. Nie je to také ako to opisujú básnici, ani náboženstvá, pretože sa za ňu necítim byť zodpovedný. Nič si od nej neberiem: nepotrebujem ,aby sa o mňa starala: nemám potrebu zvádzať na ňu vinu za svoje vlastné problémy. Cítime sa spolu dobre, máme sa radi. Nikdy ma neprivádza do rozpakov a nikdy ma neotravuje. Nežiarlim , keď je s ostatnými ľuďmi. Nezávidím jej keď má úspech. Láska možno existuje, ale je to niečo iné, než si ľudia myslia.“

Nemohol sa dočkať, až sa vráti a povie jej o svojich divných myšlienkach. Keď začal hovoriť, žena mu povedala:“ Viem presne o čom hovoríš. Už dávno mám podobný pocit, ale nechcela som ti to povedať, pretože viem, že vlásku neveríš. Láska možno existuje, ale je to niečo iné, než sme si mysleli.“ Po tomto rozhovore sa rozhodli, že sa medzi nimi nič nezmenilo. Aj naďalej si vážili jeden druhého a ich láska bola stále silnejšia. Aj tie najjednoduchšie veci im robili radosť, pretože boli veľmi šťastní.


Muž tak plný lásky, až mal pocit, že sa v jeden večer stal zázrak. Pozeral sa na oblohu, našiel si tú najkrásnejšiu hviezdu a jeho láska bola taká silná, že sa k nemu hviezda začal približovať, až nakoniec pristala v jeho dlani. Nemohol sa dočkať kedy sa vráti k žene a položí jej hviezdu do dlane., aby jej dokázal svoju lásku. Keď jej položil hviezdu do dlane, žena pocítila pochybnosti. Bola to nesmierna láska a v tom okamihu jej hviezda spadla na zem a rozbila sa na milión kúskov.

Dnes chodí po svete jeden starý muž, ktorý tvrdí, že láska neexistuje. A doma na neho čaká jedna krásna stará žena, ktorá plače pre hviezdu, ktorú raz mala v ruke a ktorú v okamihu pochybnosti pustila. To je príbeh o mužovi, ktorý neveril v lásku.

Kto urobil chybu? Uhádnete čo sa stalo? Chybu urobil muž, pretože si myslel, že môže dať žene svoje šťastie. Hviezda bola jeho šťastím a on urobil chybu, pretože dal svoje šťastie do ženiných rúk. Šťastie nikdy neprichádza zvonku. Muž bol šťastný vďaka láske, ktorá vychádzala z jeho duše, žena bola šťastná vďaka láske, ktorá vychádzala z jej lásky .Hneď ako urobil muž ženu zodpovednou za svoje šťastie , žena hviezdu pustila, pretože nemohla byť za jeho šťastie zodpovedná. Aj keď ho veľmi milovala, nemohla ho urobiť šťastným, pretože nikdy nemohla vedieť, čo si myslí., aké sú jeho očakávania, pretože nemohla poznať jeho sny.


Ak zoberiete svoje šťastie a dáte ho do rúk partnera či partnerky skôr, alebo neskôr sa rozbije. Dáte svoje šťastie niekomu inému, vždy vám ho môže vziať. Ak môže vaše šťastie vychádzať len z vášho vnútra a ak je dôsledkom vašej lásky, tak ste zaň zodpovedný sami. Nikoho nemôžem urobiť zodpovedným za svoje vlastné šťastie, ale aj tak keď uzatvárame manželstvo, zo všetkého najskôr si vymeníme prstienky. Dávame svoju hviezdu do rúk druhého a očakávame, že ho urobíme šťastným a že on urobí šťastným nás. Pokiaľ niekoho milujete čo najviac, nikdy nemôžete byť tým, čo si druhý praje.
To je prvá chyba, ktorú robí každý z nás. Zakladáme svoje šťastie na našom partnerovi, ale tak to v živote nefunguje. Dávame sľuby, ktoré nemôžeme splniť, a tým si otvárame cestu k neúspechu."


08 Máj 2011, 15:07
Profil  
Light Expert
Light Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 26.7.2010
Príspevky: 70
Karma: Mínusko
Príspevok Re: Otázka
Bushido píše:
Nechcem robiť nový topic a koniec koncov aj tak sem idem len keď niečo potrebujem ale stretli ste sa už niekto s touto situáciou ?

Jedno dievča prišla ako nová brigádnička do podniku kde pracujem ako čašník, ako každému novému zvyknem trochu pomocť nech sa rýchlejšie uchití a začaly sme biť trochu často spolu aj keď som to nebral nijak vážne až keď sme spolu išli domov a ona mi dala na rozlúčku pusu čo mi bolo velmi divné pretože som ju ani nepoznal dobre... Na druhý deň sa tam došla zabávať ja som pracoval a neskor vnoci došla za mnou objala ma a začali sme sa bozkávať bolo to príliš rýchle a mne sa to celé nezdalo no dá sa povedať že ma "zbalila" jak videli niektorý ludia ktorý ma trochu poznali že niečo medzi nami je tak 2 kamaráti išli za ňou a povedali jej že nech mi neublíži... vlastne ona mi to povedala a dodala že by to nikdy nespravila... Tiež ako som vravel mi povedala že ma lúbi spraví pre mňa všetko a bez zo mňa by umrela jednoducho že ku mne cíti viac ako pri svojom predošlom 2 ročnom vzťahu... Lúbil som ju a tiež by som pre ňu spravil všetko len potom sa to začalo kaziť keď ma začala postupne ignorovať nechcela biť so mnou na svojich narodeninách až mi nakoniec povedala že stým chalanom čo tak dlho chodila že ho ešte stále miluje... Som dosť citlivý čo sa týka vzťahov a velmi mi tým ublížila aj napriek tomu som ju už neotravoval a do statusu na icq som si napísal že som snou prežil najkrajšie dni v živote (bol som sňou týžden) pretože viem že citom sa rozkázať nedá a nikto ma nepodržal nepovedala prepáč a je jej to lahostajné aj potom všetkom čo mi povedala... ale cítim sa stále blbo a cítim aj hnev voči nej za to čo mi urobila asi je jediné riešenie klin klinom vybiť ale ako dlho to zas potrvá keď ju budem stále vidieť v práci :/ a odísť nemožem... vie niekto niečo ?


Uplne ta chapem, mam rovnaky problem... Toto dievca je dievca zo skoly s ktorou som chodil asi mesiac a zazil som s nou najkrajsie chvile zoivota proste neopisatelne...citil som sa pri nej ze niekto konecne som, ze k niekomu patrim... pred tyzdnom sme sa rozisli a ja stale neviem co mam robit... z facebooku si ma vymazala, sms mi nenapisala ani zavolat mi nezavolala,tak neviem ci uz namna zabudla alebo je proste iba tvrdohlava a nechce mi napisat... a bojim sa jej reakcie ked jej napisem, co sa stane ak by som jej tam napisal strasne zamilovany list, bojim sa ze by ma iba vysmiala lebo od nej clovek nevie co ma cakat... :nono: :?


05 Júl 2011, 2:48
Profil  
Star
Star
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 26.10.2008
Príspevky: 516
Karma: Neutrál
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
Imho, dosť záleží na veku, ked je staršia, tak by sa mala k tomu aj adekvátne správať, lenže u žien si nikdy nebudeme istý :) Skús napísať a uvidíš, ked ta vysmeje, určite ta to bude štvať, ale časom zistíš že si urobil dobre, tak aspon budes mat istotu a vies na com si bol, resp. nemusis to lutovat a trápiť sa tým dalej. Ja som zas v takej situácii, že pred 4 mesiacmi som odišiel preč, na prax, vrátil som sa, jej spôsob akým ma privítala ma veľmi prekvapil, veľmi rád by som sa k nej vrátil ale ked ona ani sama nevie čo chce. Nemôžem povedať, že by som ju bezvýhradne miloval, ale stále po tom dlhom čase mi na nej dosť záleží. To, že klin sa klinom vybíja, to je pekné :D ale blbosť. Vybil som raz, druhý kráť ale stále na nu myslím, najlepšie asi bude nechať to tak, nech ukáže čas a ja sa môžem pomaly trápiť...


05 Nov 2011, 20:59
Profil  Facebook  
Light Expert
Light Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 27.11.2011
Príspevky: 47
Bydlisko: Nitra
Karma: Neutrál
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
konečne nejaký poučný príbeh naozaj zo života


28 Nov 2011, 23:06
Profil  
Medium Expert
Medium Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 18.11.2011
Príspevky: 81
Karma: Mínusko
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
Mladý muž sa opýtal Sokrata na tajomstvo úspechu. Sokrates mu povedal, že ak chce poznať tajomstvo úspechu, tak sa s ním stretne na druhý deň pri rieke. A tak sa stretli.

Sokrates požiadal mladého muža, aby spolu kráčali smerom do stredu rieky. Keď boli až po krk vo vode, Socrates ho z ničoho nič stiahol pod vodu a nechcel ho pustiť. Mladík sa vzpieral, ako len mohol, ale Sokrates bol silnejší. Držal ho tam až do momentu, kedy by už viac nevydržal. Vynoril sa a z celej sily sa poriadne nadýchol.

Sokrates sa ho opýtal: “Akú vec si chcel najviac, keď si bol pod vodou?” a muž mu odpovedal “Vzduch.” Nato mu Sokrates povedal: “To je to najväčšie tajomstvo úspechu. Úspešným budeš vtedy, ak po ňom budeš túžiť tak, ako si túžil po vzduchu. Žiadne iné tajomstvo neexistuje.”


02 Dec 2011, 22:40
Profil  ICQ  
Novice
Novice
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 10.12.2011
Príspevky: 4
Karma: Neutrál
Príspevok skazený alebo vydarený silvester?
Dobrý večer, neviem ako začať a už vôbec nie či sa to sem hodí.
Určite si niekto z vás spomenie na príbeh Valkira a Valkirky :) ak nie v skratke: Valkir sa s nou chcel zasnúbit na Silvestra roka 2007 ale ona odisla na silvstra s dvoma blavkmi do martina. Potom sa dali opat dokopy a boli spolu este dva roky. :) Ich cesty sa rozisli ked ona odisla do zahrnicia a bola tam dva roky, a tam si uvedomila, ze to nieje to. Ona sa teraz nachadza na SR a pre zmenu on je v zahranici ale stale udrziavaju kontakt ako kamarati. Mensi dotaz vtedy ze odisla na toho silvestra s tymi chalanmi bolo asi najlepsie co mohla urobit pretoze ma krasny vztah s jednym z nich aj napriek tomu ze sa pat rokov nevideli. Je to osud, nahoda? a mozno to takto malo byt


10 Dec 2011, 4:45
Profil  
Medium Star
Medium Star
Obrázok užívateľa

Registrovaný: 14.10.2009
Príspevky: 448
Karma: Level -3
Príspevok Re: Poučné príbehy zo života
Ľudia mi často hovoria o tom, ako by veľmi chceli cestovať v čase, či už chodiť do minulosti, alebo navštíviť budúcnosť a vedieť, čo bude ďalej. Stále počúvam veľa zážitkov z minulosti, alebo dokonalé sny do budúcnosti. Zabúdame na jednu dôležitú vec, vlastne tú najdôležitejšiu v našom živote. Je to prítomnosť. Z minulosti môžme ťažiť len spomienky, či už pekné, alebo zlé, stále sú to spomienky, ktoré boli. Budúcnosť je vec v živote, ktorá nám dáva silu predstaviť si tie najkrajšie sny, ktoré ale nemusia výjsť tak, ako by sme sami chceli. Preto ja volím radšej prítomnosť. Neťažím Tu zo spomienok, ale z podstaty diania a nerozmýšlam, čo bude, ale čo je, preto som práve v tejto chvíli tak šťastný. ( Empatik )


12 Mar 2012, 23:51
Profil  
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 45 ]  Predchádzajúca  1, 2, 3  Ďalšia

Choď na stránku


Kto je on-line 
Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia

Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na:  

Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group. © Hojko 2004-2014
[ Time : 0.690s | 15 Queries | GZIP : On ]