Poučné príbehy zo života

**erytrocyt** · Zaslal: 11 Feb 2007, 0:22 Predmet: Poučné príbehy zo života

Do tejto témy píšte príbehy zo života, príbehy o sklamaniach, láskach, ťažkch životných situáciách, atď. Smile

V téme sú zakázané akékoľvek iné príspevky okrem samotných textov s príbehom.

Michal

Michal je ten typ cloveka, ktorého radi stretávame.
Má stále dobrú náladu a vzdy vie povedat nieco pozitívne, vzdy vedel ludí motivovat.
Ked mal niektorý z kolegov zlý den, Michal mu vzdy vedel ukázat
kladnú stránku celej vec, zmenit jeho postoj, nazeranie na danú situáciu..
Slovom - dodal kazdému energiu a chut riesit a popasovat sa s problémom.
Na otázku "ako sa más" mal oblúbenú odpoved:
"Keby som sa mal len o chlp lepsie, bol by som uz dvojcatá".
Bol som velmi zvedavý, ako to dokáze, ako je to mozné...
A tak ked sa mi raz naskytla prílezitost, spýtal som sa ho na to.
"Len sa nepretvaruj, nemôzes byt predsa dobre naladený stále....celý den, kazdý den, celý cas! Ako to robís?"
Michal mi na to zaujímavo odpo vedal:
"Kazdé ráno ked vstanem, tak si poviem, ze mám na výber dve moznosti.
Bud budem mat dobrú náladu, alebo...si môzem vybrat tú zlú.
No a ja si vzdy vyberiem radsej tú dobrú. A vzdy, ked sa mi pritrafí nieco zlé, môzem si vybrat, ze budem obetou, alebo ... si môzem vybrat moznost, ze sa z toho poucím. A ja si vzdy vyberiem tú moznost poucit sa z toho. Vz dy, ked niekto ku mne príde a stazuje sa, môzem si vybrat - bud prijat jeho nestastie, alebo ... snazit sa pomôct mu
nájst nejakú kladnú strá nku zivota. A ja si vyberám vzdy tú druhú moznost - hladám spolu s ní m ten dôvod, pre ktorý sa oplatí bojovat a zit dalej. Hladám tú kladnú strán ku zivota."
"No, to ale nie je vzdy také jednoduché!" protestoval som.
"Ale je," povedal Michal. "Celý zivot si vyberáme. Ked si odmyslís vsetky tie hlúposti okolo, kazdá situácia je v skutocnosti volba. A ty si vyberás, ako reagovat na danú situáciu. Ty si vyberás, ako ludia ovplyvnia tvoju náladu. Ty si vyberás, ci budes mat dobrú, alebo zlú náladu. Jednoducho povedané ty si vyberás, ako zijes svoj zivot."
Vela som rozmýslal o tom, co p ovedal Michal.
Krátko potom som odisiel praco vat prec z tej stavebnej firmy a zacal som podnikat sám.
Aj ked sme sa uz nevídali, cas to som o nom rozmýslal, ked som Sa dostával do problémových situácií, ked som si "vyberal", ako budem zit svoj zivot, namiesto toho, aby som iba bezhlavo reagoval na konkrétnu situáciu.
O niekolko rokov potom som pocul , ze Michal mal váznu nehodu, ked spadol z 20 metrovej výsky.
Po 18 hodinovej operácii a dlh ých týzdnoch na lôzku ho nakoniec pustili domov so zadrotovanou chrbticou.
Stretol som sa s nim asi pol rok a po tej nehode. Ked som sa ho spýtal, ako sa m á, odpovedal:
"Keby som sa mal len o chlp lepsie, bol by som uz dvojcatá.
Chces vidiet moje jazvy??" To som odmietol, ale spý tal som sa ho, co sa mu prehnalo
hlavou, ked dopadol vtedy na zem.
"Prvá vec, ktorá mi prebehla hlavou bola, ze chcem vidiet a tesím sa na bábätko, lebo manzelka mala onedlho rodit," odpovedal Michal.
"...a hned vzápätí potom, som si uvedomil, ze mám dve moznosti: Mohol som si vybrat zivot, alebo ....smrt. Tak som si vybral zivot."
"A nemal si strach? Nestratil si vedomie?? pýtal som sa ho.
Michal odpovedal: "... záchranári boli skvelí. Stále mi opakovali, ze to bude dobré. Ale ked ma priviezli do nemocnice a uvidel som hrôzu na tvárach doktorov a sestriciek, skutocne som sa zlakol.
V ich ociach som cítal - toto je mrtvy clovek. Uvedomil som si, ze musím nieco urobit.
"A co si spravil?", pýtam sa ho.
"No, bola tam obrovská nemotorná sestricka, ktorá na mna revala, ci
som na nieco alergický.
"ANO," odpovedal som.
Lekári, aj sestricky spozornel i a cakali na moju odpoved.
Zhlboka som sa nadýchol a zakrical som:
"Na vázne ksichty!" Ked sa dosmiali, povedal som im:
"Rozhodol som sa, ze budem zit. Operujte ma ako zivého, nie ako mrtvolu!"
Michal prezil nielen vdaka majstrovstvu chirurgov, ale aj vdaka svojmu úzasnému prístupu k zivotu.
Od neho som sa naucil, ze kazd ý den máme moznost zit naplno..
Co prezívas, to chces. Co chces, to prezívas.
Nie je dôlezité, co sa deje, ale ako to clovek prijme - to rozhoduje o
vsetkom. Ako prijme to dobré, ale aj to zlé, co sa nikomu z nás nevyhne.
Preto sa netráp, co bude zajtr a, zajtrajsok nech sa o seba postará sám.
Kazdý den je dost starostí a j bez toho.
Okrem toho, dnes je ten den, kvôli ktorému si sa trápil uz vcera.

**erytrocyt** · Zaslal: 11 Feb 2007, 0:26 Predmet:

ROZDIEL MEDZI ĽUĎMI

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali , otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.

To bolo úžasné, ocko!
Videl si v akej biede tí ľudia žijú?, hovorí otec
Videl.
Tak povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?
a syn nato, odvetil:

Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch.
My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom ich chránia priatelia.
Otca to načisto umlčalo.

Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal akí sme biedni.

NO NIE JE TO ÚŽASNÉ KEĎ SA ČLOVEK DOKÁŽE POZRIEŤ NA VECI Z NADHĽADU? TO VÁS PTOM NÚTI ZAMÝŠĽAŤ SA, ČO BY SA STALO, KEBY SME DOKÁZALI BYŤ VĎAČNÍ ZA TO, ČO MÁME A NEROBILI SI STAROSTI KVOLI TOMU, ČO NEMÁME.

VÁŽTE SI ČO MÁTE A ZVLÁŠŤ SVOJICH PRIATEĽOV!

**erytrocyt** · Zaslal: 11 Feb 2007, 0:49 Predmet:

Paradox našich čias

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny
Viac vymožeností, ale menej času
Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu
Viac vedomostí, ale menej súdnosti
Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov
Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti

Utrácame príliš bezstarostne
Smejeme sa primálo
Jazdíme prirýchlo
Pohneváme sa priskoro
Udobrujeme prineskoro
Čítame príliš málo
Televíziu sledujeme priveľa
A modlíme sa priveľmi zriedka

Znásobili sme naše majetky
ale zredukovali naše hodnoty
Rozprávame priveľa, milujeme primálo
a klameme príliš často
Učíme sa ako zarábať na živobytie
ale nie ako žiť
Pridali sme roky životu, ale nie život rokom
Máme vyššie budovy, ale nižšie charaktery
Širšie diaľnice, ale užšie obzory
Míňame viac, ale máme menej
Kupujeme viac, tešíme sa z toho menej

Cestujeme na Mesiac a späť,
ale máme problém prejsť cez ulicu navštíviť susedov
Dobýjame vonkajší vesmír
ale nie vnútorný
Rozbili sme atóm
ale nie naše predsudky

Píšeme viac, učíme sa menej,
plánujeme viac, dokončujeme menej
Naučili sme sa ponáhľať sa, ale nie čakať,
máme vyššie platy, ale nižšiu morálku
Vytvorili sme viac počítačov pre viac informácií
a aby sme vytvorili viac kópií
ale máme menej komunikácie

Máme vyššiu kvantitu
ale nižšiu kvalitu
Toto je čas rýchleho stravovania a pomalého trávenia
vysokých mužov a nízkych charakterov
Viac voľného času a menej zábavy...
viac druhov jedla... ale menej výživy
Dva platy... ale viac rozvodov
Krajšie domy... ale neúplné rodiny

Preto navrhujem, že tak ako dnes, nenechávaj nič na zvláštnu príležitosť,
pretože každý deň, ktorý žiješ, je zvláštna príležitosť
Vyhľadávaj vedomosti, čítaj viac, seď na verande
a obdivuj výhľad bez toho, aby si venoval pozornosť svojim potrebám
Tráv viac času s rodinou a priateľmi, jedz obľúbené jedlá
a navštevuj miesta, ktoré máš rád
Život je reťaz radostných momentov,
nie je len o prežití
Používaj svoje krištáľové poháre,
nešetri najlepším parfémom
a použi ho zakaždým kedy cítiš, že chceš
Odstráň zo svojho slovníka frázy ako
"niekedy inokedy" a "nabudúce"
Napíš ten list, ktorý si chcel napísať
"niekedy inokedy"

Povedz svojej rodine a priateľom
ako veľmi ich ľúbiš
Neodkladaj nič, čo vnáša smiech
a radosť do tvojho života
Každý deň, každá hodina, každá minúta je výnimočná
a ty nevieš, či nebude tvoja posledná

**erytrocyt** · Zaslal: 11 Feb 2007, 1:08 Predmet:

Slepec
Jedneho dna, isty nevidiaci muz sedel na schodikoch pred budovou s
klobukom
na nohach a tabulkou s napisom: " Som slepy. Prosim, pomozte mi." Isiel
okolo publicista , pristavil sa a videl, ze slepec ma v klobuku len par
drobnych. Zohol sa, prihodil nejake mince a potom, bez toho aby si pytal
povolenie, zobral tabulku, a na druhu stranu napisal inu vetu. Popoludni
sa
publicista vratil za slepcom a videl, ze slepcov klobuk je plny minci i
bankoviek. Slepec rozpoznal muzov krok a spytal sa ho, ci to bol on kto mu
prepisal tabulku a co tam napisal. Publicista odpovedal: " Nic, co by
nebola
pravda. Len som dal tvojim riadkom inu podobu." Usmial sa a odisiel. A
nevidiaci sa nikdy nedozvedel, ze na tabulke stalo: "Je jar,... a ja ju
nemozem vidiet ."

Zmen svoju strategiu ked sa veci nedaria a uvidis, ze sa to obrati k
lepsiemu.

**guru07** · Zaslal: 12 Feb 2007, 22:08 Predmet:

Zajtra môže byť neskoro.

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s nemocou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch...
Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.
„...Crrr“ !!!
Matka zobrala slúchadlo: \"Áno?\", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničená
začala plakať a povedala:
„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“
Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“
S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!
Zajtra už môže byť neskoro...

**guru07** · Zaslal: 12 Feb 2007, 22:11 Predmet:

Bez priateľov nemáš nič!

Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:
"Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce".

**butthead** · Zaslal: 13 Feb 2007, 16:08 Predmet:

Hospodárenie s časom

Jedného dňa odborník na hospodárenie s časom hovoril pred skupinou obchodných študentov, a aby vypichol svoju myšlienku, použil ilustratívny príklad, na ktorý študenti nikdy nezabudnú. Keď' tak stál pred skupinou tých výnimočných lámačov rekordov, povedal: " o.k., je čas na kvíz," a vytiahol päť'litrovú zaváraciu nádobu so širokým hrdlom a postavil ju pred nich na stôl.

Potom vyhrabal asi tucet veľkých kameňov a starostlivo ich naukladal jeden po druhom do nádoby. Keď' bola nádoba plná až po hrdlo a žiadny ďalší kameň sa do nej už nevošiel, opýtal sa: "Je nádoba plná?"

A každý v triede zvolal: "Áno!"

Expert na hospodárenie s časom oponoval: "Skutočne?" Siahol pod stôl a vytiahol sáčok štrku, ktorý nasypal na nádobu a poriadne s ňou zatriasol. Štrk sa prepadol do medzier medzi kamene.

Opýtal sa znova: "Je tá nádoba plná?"

Tento krát trieda pochopila a niekto povedal: "Pravdepodobne nie." "Správne!", odpovedal, a spoza stola vzal sáčok s pieskom a vsypal ho všade do medzier medzi kamene a štrk.

Znova sa opýtal: "Je tá nádoba plná?" "Nie!", zakričala celá trieda.

"Správne!", odpovedal, vytiahol džbán vody a naplnil nádobu až pod okraj. Pozrel sa na triedu a spýtal sa: "Čo je pointou tejto ilustrácie?" Jeden snaživec zodvihol ruku a hovorí: "Pointou je, že bez ohľadu na to, aký plný je náš program, keď' sa snažíme skutočne poriadne, vždy sa tam vojdú ešte nejaké veci!"

"Nie!", povedal prednášajúci, "To nie je tá pravá pointa!"

Pravda, ktorú nás ilustrácia chce naučiť' je, že pokiaľ' tam nedáme tie veľké kamene najprv, tak ich tam nedostaneme už nikdy.

Čím sú tie veľké kamene vo Vašom živote? Čas, ktorý trávite so svojimi milovanými, vaše sny, zmysluplné aktivity, učenie či vedenie druhých? Vždy pamätajte na to, aby ste dovnútra uložili najprv tie veľké a dôležité kamene, inak sa Vám to už nikdy nepodarí."

Dnes večer alebo zajtra ráno, keď' budete premýšľať' o tomto krátkom príbehu, opýtajte sa sami seba:

Čo je tými veľkými kameňmi v mojom živote?" A potom ich hneď' dajte do nádoby ako prvé!

**butthead** · Zaslal: 13 Feb 2007, 18:19 Predmet:

Okno

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.
Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.
Za oknom bol holý múr.

**Harlequin** · Zaslal: 19 Feb 2007, 16:37 Predmet:

Večer 1

Bol bečer, tmavý a bezoblačný. Ale nebol to obyčajný večr, takých veľa nieje. Bol to vzrušujúci večer a plný všeličoho nového.

Kráčala domov, sama, priateľa nemala. Išla akurát z diskotéky, nemala chuť tam byť, hoci diskotéka ešte neskončila. Kamarátky tam ešte zostali, to sú teda kamarátky... nemala chuť hľadať prateľstvo a možno lásku takýmto spôsobom. Nebývala ďaleko a tak bola za chvíľku doma. Otvorila dvere, doma nikto, nevedela kde všetci sú, ale bola tak unavenú že to ani nemala chuť zisťovať, tak si hneď šla ľahnúť.

Zobudela sa na to, že niekto otvoril dvere do jej izby a vošiel dnu. Bola tma, nevedela kto to je a vypínač bol svetla bol ďaleko, tak sa len spýtala : „Kto je to ?“ Odpoveď bola tichá : „To som ja miláčku.“ Prebehlo jej hlavou, kto to je ? Ani brat ani otec by ju tak určite nikdy nenazvali, dvere určite zamkla, tak kto to môže byť ?

Zrazu ucítila nežné pohladenie po líci. Jeho tvár sa zrazu osvetlila mesačným svitom. Bol to ON. Chlapec o ktorom sa jej snívalo už dlho, ale bol tu, živý a reálny. Bola rada, chcela ho už dlho spoznať, ale až potom si všimla že nieje oblečený. Zľakla sa, bola napätá, nevedela čo má robiť. Bola veľmi šťastná ale aj udivená, pamätala si, že keď prišla domov tak si rovno šla ľahnúť do postele. Stihla si dať dole len ponožky, viac už nevládala, taká bola unavená. Teraz bola aj ona nahá. Ale po ďalšom krásnom pohladení na to prestala myslieť a bola šťastná a zvedavá, prežívala mnoho pocitov. Sadol si k nej, na posteľ. Bol to skutočne ten chlapec zo sna ! Nesmelo zdvihla ruku a chytila ho za ruku. Nežne si na ňu ľahol, pobozkal ju na čelo, ústa, krk, na holé telo, prsia... Ona sa zmohla len na pár slov, „je to krásne ...“ , prežívala niečo prekrásne.

Kde je ? Rýchlo sa zodvihla z postele, niečo sa zmenilo. Bola oblečená ! Bolo kúsok nadránom, nič sa nezmenilo od včerajška, akurát vankúš bol na zemi, ale ležala presne tak ako si líhala keď prišla domov.

Rozplakala sa...

**Harlequin** · Zaslal: 23 Feb 2007, 20:47 Predmet:

Večer 2

Poutierala si slzy. Bolo kúsok nadránom, už sa neoplatilo líhať si. Začala sobota. Mala stále pocit, že jej vzťah, chlapec zo sna existuje. Že si niekedy dávno sľúbili, že keď sa znovu narodia budú spolu, navždy.

Bolo po víkende, utorok, po škole. Šla so spolužiačkou domov. Bola to jej veľmi dobrá kamarátka. Vošli do jej izby, chvíľu sa rozprávali a zrazu začuli hluk. “To je môj brat”, povedala. Zrazu sa dvere do jej izby otvorili a vykukli tak dve hlavy. Jedna bratova a druhá neznáma. Bol to bratov kamarát. Nevedeli že sestra s kamarátom prišli, nepočuli ich.

Zrazu si ho všimla. Bol to ON, chlapec zo sna. Vstala, rozbehla sa, otvorila dvere dokorán a skočila na neho. Brat so sestrou naveriecky na seba pozreli. “Vy sa poznáte ?”, spýtala sa jej kamarátka. ON odvetil “Nie.”, ona, “Áno.”, hneď na to povedala “Ľúbom ťa !” Bol to slušný chlapec, nevedel čo si má myslieť, odtlačil ju od seba... “Čo robíš ?” spýtal sa.

Vtedy jej to došlo, uvedomila si, že on si ju vôbec nepamätá, nepozná ju, nevie čo kedysi prežili. Nepamätá si čo si kedysi dávno sľúbili. Pustila ho, otočila sa, spadla na kolená a rukami si zakryla tvár. Jej kamarátka ich zo svojej izby hned vyhodila. Keď zamkla dvere spýtala sa jej: “Čo sa stalo ? Ty to poznáš ?” Nezmohla sa na odpoveď. Po chvíli povedala: “Prosím, spýtaj sa brata ako sa volá.”

Na ďalší deň jej to kamarátka povedala. Volá sa Jakub a chodí s bratom na basket. Keď prišla domov, rozhodla sa, že ho pôjde po baskete počkať. Bola už tma, kráčal s kamarátom a o niečom sa bavili. Keď k nim prišla tak jeho kamarát povedal: ”Tak sa maj, Kubo, už sa poznáte, tak vás nechám.” a odišiel. Jakub stál a pozeral sa na ňu, nepoznal ju, len z toho dňa čo ho objala. Chytila ho za ruku a spýtala sa: “ty si na to nespomínaš ?” Nevedel o čom hovorí. Nesmelo sa spýtal: “č...čo ?” Objala ho a oprela mu hlavu o hruď. Nevedel čo má robiť, chytil ju a vraví jej: “Prepáč ale ešte sa dobre nepoznáme.” Bola z toho smutná, ale veľmi ho ľúbila, navrhla že ho odprevadí domov. Tak mlčky kráčali vcdľa seba...

Vedela že to čo si sľúbili má v hlave, ale si to nepamätá, musí si spomenúť, tak s ním stále chodila a dúfala že si spomenie. Jakubove city nevyzerali byť opätované, bral ju len ako priateľku ale nemiloval ju. Takto ich vzťah trval dlho, pár mesiacov, stále sa usilovala o jeho lásku...

Po každom tréningu ho čakala a šli spolu domov. Chytila ho za ruku a ťahala ho od vchodu na lavičku neďaleko. Sadol si na operadlo lavičky a spýtal sa: “Čo tu ? Veď je uz tma.” Ona si mu sadla na kolená, ale kúsok nešikovne, prevalili sa na trávu za lavičkou. Dopadla na neho. Pobozkala ho, pád bol silnejší ako jej odvaha. Sama by na bozk nemala odvahu. Zrazu si spomenul, vrátili sa mu všetky spomienky...

Spomenul si kto je... tiež ju miluje...

**erytrocyt** · Zaslal: 05 Apr 2007, 16:23 Predmet:

Vlak života

Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom. Je to výnimočne zaujímavé čítanie, pod podmienkou že ho správne interpretujeme.
Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom: skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.

Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov. Bohužiaľ pravda je iná.

Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania. To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.

Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.
Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...
A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim. Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...

Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto. Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch ktoré sú najďalej od toho nášho.

Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.

Samozrejme nič nebráni tomu, by sme sa počas cesty poobzerali - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim... Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou.

Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...
Ale nikdy návratov.

A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti. Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť...
Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.

Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku. Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...
Verím že áno.

Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.
Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa odnotnejšou ma urobí šťastným.

Urobme všetko preto, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia!

Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.

Prajem vám šťastnú cestu!!!

**erytrocyt** · Zaslal: 05 Apr 2007, 17:17 Predmet:

Cena života človeka

Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME. Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku...

V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: "Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?"
Ruky sa začali dvíhať.
Povedal: "Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto."
Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: "Kto ju ešte stále chce?"
Ruky boli znovu vo vzduchu.
"Dobre," odpovedal, "a čo ak urobím toto?"
Hodil bankovku na zem a začal ju mačkať topánkou. Potom ju zodvihol, pomačkanú a pošliapanú.
"A teraz, kto ju ešte stále chce?"
Ruky znovu vyleteli do vzduchu.

"Priatelia moji , naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, protože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún.

Mnohokrát sme v živote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zeme rozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítime sa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu.

Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále ste nedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME.
Si jedinečný - nikdy na to nezabudni."

**Harlequin** · Zaslal: 17 Apr 2007, 21:09 Predmet:

New story N°362

Spal som, sníval sa mi krásny sen, len ja a jedno dievča, niečo nádherné. Ale všetko krásne sa raz musí skončiť a u mňa to bol tento nezvyčajný sen.

Zobudilo ma asi tretie pípnutie telefónu, ách tá strašná frekvencia. Spal som asi hodinku, bolo desať hodín. „Čo to je ?“ spýtal som sa. Uau, tri nové správy. Nemal som chuť ich čítať, ale zvedavosť je zvedavosť. Odosielateľ 590, takže to bude jedine jedna osôbka. Áno, mal som pravdu. Nemám chuť rozoberať o čom tie správy boli, ide o to povedať čo ma trápi a hnevá. Veľa lásky škodí ? Neviem čo si mám myslieť. Som sa jej pýtal, či by ma mala rada aj o týždeň, mesiac, rok... odpoveď bola asi relatívne jasná, alebo som to zle pochopil ? ÁNO. Tak ma tie správy veľmi nepotešili, ale nevadí, chcem aby bola šťastná. Asi mi nie je súdené byť šťastný, každý mi vraví aký som zlatý chalan alebo človek, ale sú to len slová asi.

Moje skúsenosti so ženami nie sú veľmi dobré, teda nie tie mladé. Asi naozaj nevedia čo chcú. Ale mám ...ehm.. MFP, už ma to nebaví. Nebol som dlho šťastný, ale radšej nebudem, nestojí to za tie konce. Včera som to vedel povedať lepšie, tak ako to cítim, teraz to nie je úplne také, ale.. no snáď si spomeniem.

Bolo to kúsok ináč, nevadí, ale je to tak ako to je, je jednoducho koniec. Dnes ma ale dobre pobavil môj horoskop, vraj vo štvrtok budem presvedčivý a dostanem niekoho „do postele“. Kto vie kto tie horoskopy vymýšľa, ale asi sa pri tom dobre bavia.

Na záver len jedna otázka. Je niečo viac ako láska ? ... odpoveď že sex nechcem J

Odpovede na harlaquin88@gmail.com ďakujem Razz

**Harlequin** · Zaslal: 17 Apr 2007, 21:18 Predmet:

číslo...363...

Predslov
Všetko čo som napísal je o holkách ? Áno. Prečo ? Pretože sú to tie najkrajšie stvorenia na svete.
O čo ide v tomto príbehu ? Nie je to ani tak príbeh... vzťah s dievčaťom je nádherný (Shounen je tiež kawaii Very Happy

) Ale môže vzniknúť problém. Aký ? No predsa ako na to.

------------------------

Začnem myšlienkou, že vzťah získaný na diskotéke alebo pri balení je odsúdený na malú životnosť. Tu ide skôr o sex. Môj názor, ale sú aj výnimky. Na druhej strane nesmelí chlapci, ktorým sa páči baba, sú ticho a dosť často vzťah ani nevznikne. Je to dosť smutné a blbé, keďže sú aj takí, v mojom okolí ich je teda dosť. Potom sú tu spôsoby ako začať pekný a úspešný vzťah. Postup je nasledovný Very Happy

Prísť do podniku, baru, kde chodí dievča, ktoré sa vám páči, prisadnúť si, alebo nadviazať komunikáciu, pozvať dievča na niečo a potom si vypýtať tel. číslo. To je asi najväčší problém, tá komunikácia a odvaha osloviť. Podľa prieskumu, ženy nie sú také, že by odmietli, väčšinou na to podvedome čakajú. Dievčatá čo sedia s kamarátkami zvyčajne nemajú priateľa, teda snáď J. Takže keď máme číslo, napísať pár pekných sms čo vychádzajú od srdca Smile

, ale lepšie je spoznať ju a ísť s ňou pár krát von, len základ je komunikácia ! Takto začína úspešný vzťah a ľúbiť ľúbiť ľúbiť !

Teória je jednoduchá, takže len skúšať a nesedieť doma a nerobte si nič z toho keď to na prvý krát nevyjde. Ľúbiť a byť ľúbený je asi to najkrajšie čo môže byť (pozn. autora – vl. skúsenosť).

Na sex je času dosť, buď nech to navrhne priateľka, alebo keď sa vám zdá, že už je čas, tak nejak nenápadne zabŕdať do tejto témy. Napríklad začať o milovaní, ale nie rovno o sexe (aj tu patria výnimky Very Happy

). Snáď to každý z vás vycíti. Asi som povedal už dosť, každý ma svoju cestu, niektorí rýchlejšiu, iní pomalšiu. Niektorým tento článok neprinesie nič ale snáď vám to pomôže J, veľa štastia...

**recberko**

Jednou, když jsem byl nováčkem na High School, uviděl jsem kluka z naší třídy, který šel ze školy domů. Jmenoval se Kyle. Vypadalo to, že nese domů všechny své učebnice. Myslel jsem si: "Kdo by odnášel v pátek všechny knížky? Musí to být pěkný trouba…!"
Já měl naplánovaný celý víkend - párty a fotbalový zápas s přáteli na zítřejší odpoledne... . Pokrčil jsem rameny a šel dál. Jak tak jdu, uviděl jsem bandu kluků co utíkali jeho směrem. Běželi na něj! Vytrhli mu knížky z rukou, podrazili nohy tak, že přistál v blátě. Jeho brýle odlítly a viděl jsem je dopadnout do trávy asi 10 stop od něj. Podíval se na mě a já uviděl ten strašný smutek v jeho očích. Rvalo mi to srdce… Přiběhl jsem mu na pomoc a jak se plazil a hledal brýle, uviděl jsem v jeho očích slzy. Podal jsem mu je a řekl: "Tihle kluci jsou hajzlové, neumí se normálně chovat!" Podíval se na mě, řekl: " Díky!" a na jeho tváři se objevil úsměv. Byl to jeden z těch úsměvů, co projevují skutečnou vděčnost…
Pomohl jsem mu sebrat knížky a zeptal se, kde bydlí.Ukázalo se, že nedaleko mě. Ptal jsem se, proč jsem ho nikdy předtím nepotkal. Prý chodil na soukromou školu. /Nikdy dřív bych se nedal dohromady s klukem ze soukromé školy..!"../ Nesl jsem mu pár knížek a celou cestu jsme si povídali.
Ukázalo se, že je to príma kluk. Ptal jsem se, zda si nechce zítra zahrát fotbal. Prý "jo!" Celý víkend jsme byli spolu venku a já poznal Kylea víc a oblíbil si ho. I mí přátelé ho vzali...
V pondělí ráno tu byl Kyle s hromadou knížek zpátky. Zastavil jsem ho a se smíchem řekl, že bude mít dobré svaly z těch knížek. Jen se smál a polovinu knížek mi naložil.
Během čtyř let jsme se stali nejlepšími přáteli. Poslední rok jsem se přemýšleli o nějaké střední škole. Kyle se rozhodl pro Georgetown a já půjdu na Duke. Věděl jsem, že vždycky budeme přáteli a ty míle nebudou žádným problémem. On se chtěl stát lékařem a já hodlal využít stipendia na práci kolem fotbalu.
Kyle byl premiantem třídy, tedy si musel připravit proslov na závěrečnou slavnost školy. Zlobil jsem ho, že si zamachruje , ale byl jsem rád, že to nemusím být já tam nahoře a mluvit.
Závěrečný den byl tady. Viděl jsem Kylea, vypadal skvěle! Byl jeden z těch kluků, který dospěl a našel se během let na High School. Zesílil a moc mu slušely brýle. Měl víc děvčat než já, všechny ho milovaly, až jsem někdy žárlil…
Dnes byl ten den! Viděl jsem, jak je nervózní z proslovu, tak jsem šel za ním, poplácal ho po zádech a řekl: "Hej, chlape, budeš dobrej !" Podíval se na mě tím vděčným pohledem, usmál se a "Díky!" - řekl.
Začátek proslovu měl za sebou, odkašlal si a pokračoval: "Závěr školy je čas, abychom poděkovali všem, co nám pomohli přes tyto těžké roky. Rodičům, učitelům, sourozencům, možná trenérovi, ale hlavně přátelům. Jsem tady, abych vám všem, kteří jste něčí přítel, řekl, že být někomu přítelem, to je ten největší dárek, který můžete někomu dát! Řeknu vám příběh...
Díval jsem se nevěřícně na svého přítele, když začal vyprávět o dni, kdy jsme se poprvé potkali. Plánoval, že se o víkendu zabije. Mluvil o tom, jak si vyklidil školní skříňku, aby jeho máma s tím neměla později starosti a nesl si věci domů. S vážností se na mě podíval a malinko se usmál: "Díky Bohu jsem potkal přítele. Ten mě zachránil od mého nevysloveného rozhodnutí...!"
Slyšel jsem to zděšení v davu, když ten příjemný a populární kluk nám řekl vše o svém nejslabším životním momentu. Viděl jsem jeho mámu a tátu, jak se na mě dívají s vděčností v očích. Dodnes si neuvědomuji hloubku svého činu …
Nikdy nepodceňujte sílu okamžiku. Jedním jediným gestem můžete změnit život člověka. Někdy k lepšímu a taky občas k horšímu. Bůh nás vložil do života toho druhého, abychom někdy zasáhli. Hledejte Boha v přátelích!