zupanok napísal:ÁNO !!!!!! SNP BOLA ZRADENÁ !!!!!!!!!!!

Falcoxxx napísal:Co sa tyka historie mrzi ma ze vela udalosti je vykreslovanych nepravdivo. Najviac od zaciatku 2.sv. vojny po November 89

Falcoxxx napísal:Ja nepopieram ich odvahu ale preco vsetci vidite iba zverstva nemeckej armady ako keby ich ine krajiny nerobili. Svoje fakty cerpam z dokumentov a venoval som sa tejto problematike 2 sv. vojny asi 4 roky tak si myslim ze som nadobudol isty prehlad.
A som rad ze konecne sa tu takto niekto vyjadril skoda ze iba ty, mohli by sa aj viaceri.

Falcoxxx napísal:SNP podla mna bola zrada,
1. akoze nechcem popierat ich odvahu ale zacali sa formovat az ked nemcom tieklo do topanok
2. vojaci slovenskej armady dezertovali isli k partizanom a ze vraj boli hrdinovia. / zradcovia /
3. neboli sme umelo vytvoreny, mali sme normalny stat, a kedze to cesi nemohli predychat museli nam po vojne rychlo obesit prezidenta

Aby sa vec objasnila, je potrebné začať od úplného začiatku, teda od vzniku prvej Slovenskej republiky. Predovšetkým nie je pravda, že tento štátny útvar vznikol z milosti Hitlera. Za jeho vznik hlasovali poslanci riadne zvoleného Slovenského snemu, keď sa oboznámili s vtedajšou politickou situáciou. Aká bola? Nuž nie práve najružovejšia. Mníchovský diktát, ktorý vďaka zbabelosti budúcich Spojencov oklieštil vtedajšiu ČSR, postavil vtedajšie politické špičky pred hotovú vec. Bolo ňou uznanie dominantného postavenia hitlerovského Nemecka v stredoeurópskom priestore. Vinu na tom však rozhodne nemajú Slováci, ani ich politickí vodcovia, ale západné mocnosti, ktoré v snahe vyhnúť sa vojne vyhoveli Hitlerovi a odobrili jeho nároky na vtedajšie československé územia. Popri nich to bol aj vtedajší prezident Edvard Beneš, ktorý tento hanebný diktát podpísal a ani si nevyžiadal súhlas vlády či parlamentu. Potom sa nechal počuť, že má svoj plán, z ktorého sa vykľul aeroplán, ktorým odletel do bezpečia a republiku a jej občanov ponechal napospas Hitlerovým expanzívnym plánom. Republika oklieštená Mníchovským diktátom a následnou Viedenskou arbitrážou mu bola vydaná na milosť. To, čo sa stalo neskôr sa odvíja od týchto udalostí. Západné mocnosti vtedy vierolomne zradili svojich spojencov, aby si kúpili necelý rok mieru. Slovenská politická reprezentácia sa teda ocitla v ťažkom postavení, ktoré sa neustále zhoršovalo. Bola síce vyhlásená autonómia, ale bolo jasné, že české politické kruhy sa s tým nezmieria, čo nakoniec jednoznačne dokázal tzv. Homolov puč, a navyše hrozila invázia zo strany Maďarska, ktoré rozhodne nebolo spokojné s výsledkami Viedenskej arbitráže a hodlalo obsadiť buď celé Slovensko alebo aspoň jeho väčšiu časť. V tejto situácií cestoval Jozef Tiso do Berlína na stretnutie s Hitlerom, ktorý mu jednoznačne povedal, že nemecké vojská ukončia existenciu ČSR, ale jeho nároky sa týkajú len Čiech a Moravy a je mu v podstate ľahostajné, čo sa stane so Slovenskom. Ani v tejto situácii, ktorá znamenala možné nebezpečie obsadenia Slovenska maďarskými vojskami Tiso nepodľahol nátlaku a vyhlásenie samostatnosti podmienil súhlasom Slovenského snemu, ktorý tak nakoniec učinil 14.marca 1939. Tak teda vznikla prvá Slovenská republika. No aká vlastne bola.

Bola taká, aká bola doba, v ktorej vznikla. Európa sa zmietala vo vojne a nemecké vojská okupovali jej väčšiu časť. Slovensko v tom čase nemohlo robiť nič iné, len opatrne lavírovať na ostrí noža medzi nemeckým tlakom a vlastnými záujmami. Iná možnosť neexistovala. Aj najväčší odporcovia musia uznať, že sa to Slovenskej vláde darilo. Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 rozhodne nebola tým fašistickým štátom, za aký ju považujú. Predovšetkým v nej vládli oproti iným štátom v tomto priestore omnoho priaznivejšie pomery. Diktatúra, ktorú jej vyčítajú nebola ani zďaleka taká tvrdá ako v Protektoráte či okupovanom Poľsku. Aj represálie prebiehali v omnoho slabšej podobe. Nebol realizovaný ani jeden rozsudok smrti nad komunistami. Ktorí boli hlavnými odporcami režimu, o inej opozícii ani nehovoriac. Len tak bolo možné zorganizovať puč, ktorý nesie názov Slovenské národné povstanie.

Prečo puč? Nuž preto, lebo všeobecne prijímaný výklad tejto udalosti ako povstania proti nemeckým vojskám je zavádzajúci. Veď až do jeho vypuknutia neboli na Slovensku v podstate žiadne nemecké vojská. Bol to teda jednoznačne pokus o prevrat, ktorý začala skupina čechoslovakisticky orientovaných dôstojníkov v spojení s komunistami a sovietskými partizánmi. Svedčí o tom aj fakt, že obsadzovanie Slovenska nemeckými jednotkami bolo len reakciou na stupňujúcu sa aktivitu partizánov. Je neodškriepiteľnou pravdou, ktorú uznávajú všetci historici, že povstanie vypuklo predčasne, ako reakcia na to, že nemecké jednotky začali obsadzovať Slovensko. Ak ho však začali obsadzovať, znamená to, že tu predtým neboli. Malo ísť o teda povstanie na neokupovanom území, na rozdiel od povstania v Juhoslávii alebo Poľsku, ktoré boli priamo okupované nemeckými vojskami. Nebol to ani čin napodobujúci Rumunov, ktorí jednotne zvrhli pronemeckú vládu a prešli na stranu Spojencov. Na Slovensku bola totiž iná situácia. Spojenci totiž jednoznačne vyhlásili, že počítajú s obnovením ČSR spred vojny, čo by logicky znamenalo likvidáciu Slovenskej republiky. Išlo teda o puč, ktorý bol v súlade s plánmi Spojencov. Na druhej strane práve spojenecký postoj neumožňoval slovenskej politickej reprezentácii urobiť potrebné kroky na zachovanie slovenskej štátnosti aj po skončení vojny. Ich jedinou možnosťou teda bolo vsadiť na Nemecko.

Ako sa však slovenské obyvateľstvo stavalo k možnosti obnovy ČSR spred vojny? Na túto otázku existuje jednoznačná odpoveď. Ani jeden slovenský predstaviteľ, bez ohľadu na politickú orientáciu, si nevedel predstaviť, že by sa obnovila predmníchovská ČSR. Pretože všetci uznávali, že Slovensko dokázalo existovať a prosperovať samo a že o obnovení pomerov spred Mníchova nemôže byť ani reči. Podobne sa na vec dívali aj jednoduchí ľudia. Veď za roky existencie Slovenskej republiky sa podarilo vybudovať prakticky z ničoho fungujúce hospodárstvo, po hladových dolinách, ktoré existovali za prvej ČSR, neostalo ani stopy a slovenská koruna sa označovala za dunajský dolár. Ťažko teda predpokladať, že by povstali proti štátu, ktorý dokázal vyriešiť problémy, ktoré ich ťažili. Ako sa teda podarilo dostať do radov povstalcov jednoduchých ľudí? Nuž, vojaci v posádkach, ktorým velili sprisahaní dôstojníci, nemali na výber, ako ani povolanci, ktorí sa navyše stali obeťami propagandy a podvodných ťahov. Mnohí z nich síce boli ochotní ísť bojovať proti Nemcom, ale v žiadnom prípade nie proti vlastnému štátu. Nikto im však situáciu nevysvetlil. Ďalších podvodne zverbovali nepravdivými informáciami, napríklad, že idú brániť republiku pred Maďarmi. Tak to nakoniec s povstaním aj dopadlo. Dnes to nikto z jeho účastníkov neprizná, ale dezercie boli v povstaleckej armáde častým javom. Veď aj Nižňanský pôvodne velil povstaleckej jednotke pri Strečne. A tak oslavovaný dvojmesačný odpor tiež nebol nejakým hrdinstvom. Veď povstalci v Juhoslávií dokázali vzdorovať celé roky a nakoniec dokázali Nemcov poraziť a povstalci vo Varšave vzdorovali tiež dva mesiace, hoci nemali riadnu armádu a ani ich materiálna výzbroj a výstroj sa nedala porovnávať s ich slovenskými kolegami.

Nakoniec by som v krátkosti zhrnul to, čo nasledovalo po povstaní. Slovensko bolo obsadené nemeckými vojskami často najhoršej povesti (trestná brigáda SS Dirlewanger) a jednotkami, ktoré tvorili dezertéri a vojnoví zajatci z Červenej armády. V dôsledku toho sa na Slovensku rozpútala vlna represálií proti civilnému obyvateľstvu, ktoré bolo často nútené podporovať partizánov. Zmizli aj posledné zvyšky slovenskej samostatnosti a slovenské orgány sa ocitli v priamej závislosti od nemeckej okupačnej správy. Na územie Slovenska vnikla vojna zo všetkými jej hrôzami. Je síce pravda to, čo tvrdia niektorí historici, že Slovensko sa povstaním zaradilo medzi víťazné štáty, ale vzhľadom na to ,že mocnosti už uznali exilovú československú vládu, bolo by sa medzi nimi ocitlo tak či tak. Nakoniec tzv. SNP znamenalo totálne popretie slovenskej štátnosti a stalo sa východiskom pre ďalšie ožobračovanie Slovenska, ktoré nasledovalo krátko po skončení vojny. Za všetky neprávosti, spáchané na Slovákoch, možno spomenúť nespravodlivú peňažnú výmenu či samotný komunistický puč.

Hodnotenie charakteru „povstania“, partizánov a povstalcov je veľmi zložité. Ľudia do povstania išli z rôznych príčin a sledovali tým rôzne ciele.

Vznik Slovenského štátu s jasotom privítala prevažná časť slovenského obyvateľstva, avšak ostala malá skupinka ľudí (podzemné komunistické hnutie), ktorá nesúhlasila s rozsiahlym klerikálnym vplyvom, s nacionalistickým charakterom štátu a s pomerne silným vplyvom Nemcov v štáte. Časť týchto komunistov sa prikláňala k myšlienke sovietskeho Slovenska, ktorej nešlo o obnovu ČSR, ani o primárnu likvidáciu štátu, ale len o zmenu politického systému.

Iným ľuďom, zmýšľajúcim do istej miery panslavisticky, vadil len silný vplyv germánstva v štáte a vojna, kde Slovensko stálo na nemeckej strane a bojovalo proti ZSSR, skladajúceho sa v prvom rade z ruského národa.

Partizáni sa skladali prevažne z frontových prebehlíkov na východnom fronte, kde následne pod priamym sovietskym vplyvom boli vycvičení k činnosti, ktorú neskôr predviedli na území Slovenska.

Začínalo byť jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. U obyvateľstva a v prvom rade v armádnych kruhoch sa začala vynárať otázka: „Čo ak prídu Rusi?“ Táto časť ľudí sa pridávala k partizánom často len zo strachu a z karieristických úmyslov.

Generál Čatloš vypracoval pre sovietske orgány vlastné memorandum, v ktorom ponúkol spoluprácu sovietskej armáde s tým, že slovenská armáda vo vhodný čas otvorí v Karpatoch Sovietom cestu a slovenské vojenské vedenie uskutoční na Slovensku štátny prevrat. Moc by predbežne ostala v rukách slovenskej vojenskej diktatúry. Touto snahou chcel docieliť, aby Slovensko bolo ušetrené od vojnových hrôz postupujúceho východného frontu, aby sa nepotopilo spolu s Nemeckou ríšou a aby Slovenský štát a jeho ideologický systém fungoval aj po vojne. Členovia ÚV KSS však zaujali k jeho memorandu odmietavé stanovisko, dôvodili najmä tým, že Čatlošova osoba sa už veľmi skompromitovala spoluprácou so slovenskými a nemeckými fašistami a že s ním pre vojnový odboj nerátali a ani v budúcnosti nerátajú.

„Partizánske hnutie na Slovensku už od júla, najmä však v auguste 1944, posilňoval príchod partizánskych organizátorov zo Sovietskeho zväzu. Viacerí prichádzali ako leteckí výsadkári do horských oblastí Slovenska, druhí prekračovali hranice pešími pochodmi z Ukrajiny a Poľska.“ (Kropilák, 1974, s. 90)

Minister vnútra Mach 12. augusta odkázal po gen. Malárovi jednému z vedúcich Benešových ľudí na Slovensku Jánovi Ursínymu (o ktorom vedel, že sa tajne schádza aj s komunistami), aby sa vyvarovali predčasných akcií, ktoré by mohli vyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše.

„V posledných dvoch augustových týždňoch partizáni zintenzívnili činnosť natoľko, že na Slovensku vzbĺkla otvorená partizánska vojna.“ (Kropilák, 1974, s. 94)

„24. augusta nemecký vyslanec v Bratislave Hans E. Ludin hlásil do Berlína, že treba rýchlo a energicky zamedziť a zlikvidovať partizánske hnutie, lebo slovenská armáda a slovenské bezpečnostné orgány nie sú to ochotné urobiť. Žiadal účinné opatrenia nemeckých jednotiek na ochranu slovenského a nemeckého obyvateľstva na Slovensku.“ (Kropilák, 1974, s. 97)

Partizáni si uvedomili Tisovu neohraničenú popularitu v národe a tak v styku so slovenským ľudom hovorili, že oni nie sú proti Tisovi, ani proti Slovenskému štátu, ale len proti Nemcom, (po vypuknutí puču prichádzalo do Bratislavy od nich stovky listov s takýmto obsahom) a keďže na Slovensku v tom čase veľa Nemcov nebolo, nemali ani veľa roboty a svoju činnosť nasmerovali inam.

Partizánske organizačné skupiny prepadali dopravu, sklady materiálu - vyvíjali intenzívnu záškodnícku činnosť a popritom vraždili obyvateľstvo často pre náboženskú aktivitu, stranícku príslušnosť, nemecký pôvod, ale často aj obyčajných slovenských ľudí, vrátane žien.

24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch (čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina - Košice), prepadli železničný uzol Margecany, pričom zavraždili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozbili šesť lokomotív, zapálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli).

27. augusta partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali, obsadili Ružomberok, napadli nemeckú vojenskú jednotku a malý oddiel SS, pričom zabili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 členov Nemeckej strany (vrátane 4 žien), na druhý deň ráno spolu s ďalšími (asi 24) uväznenými ružomberskými civilmi ich všetkých povraždili a ich byty vyrabovali. Partizáni z jednotky „Za slobodu Slovanov“ zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta Brezno, poslanca HSĽS Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Dolňana. Toho istého dňa v Martine na železničnej stanici partizáni v spolupráci so železničnými úradníkmi zajali z medzinárodného rýchlika dvadsaťosemčlennú (z toho 3 ženy) nemeckú vojenskú misiu, vracajúcu sa z Rumunska do ríše. Pri pokuse o ich odzbrojenie, zavčas rána nasledujúceho dňa, na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých povraždili. Podobné výčiny Hitler vždy pomstil tvrdými represáliami, ako napríklad desaťnásobnou decimáciou obyvateľstva, alebo zrovnaním so zemou celej obce, v ktorej sa to stalo.

„Hans E. Ludin po návšteve u prezidenta Jozefa Tisu hlásil výsledky svojho rokovania do Berlína a oznámil, že vývoj partizánstva na Slovensku nedovoľuje, aby nemecká strana ďalej vyčkávala, že je nevyhnutné nasadiť vojsko proti partizánom a demobilizovať nespoľahlivé jednotky slovenskej armády.“ (Kropilák, 1974, s. 99 - 100)

Jozef Tiso sa bál, že keď pozve nemecké vojenské jednotky na Slovensko, už nebudú chcieť odísť, ale nemal inú možnosť a formálne požiadal Nemcov o pomoc pri likvidácii partizánskeho puču.

Generál Augustín Malár sa 30. augusta v rozhlasovom prejave obrátil na príslušníkov slovenskej armády so slovami:
„Keď vám môžem úprimne radiť, tak vám volám: Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojnovej vravy. (...) Keď sa rozbijeme, keď zničíme svoje ťažko nadobudnuté hodnoty, či už mravné alebo materiálne, stratíme vážnosť, stratíme cenu, nebudeme znamenať vôbec nič. (...) Načo nám revolúcia, mládenci? Kto nám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli ste doposiaľ sami pánmi v svojom dome, máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“

Táto reč síce nenapravila vojakov na strednom Slovensku, ktorí už boli pod silným sovietskym vplyvom, ale zachránila väčšinu príslušníkov východoslovenských divízií, ktorí sa nechali odzbrojiť Nemcami a nezúčastnili sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo tieto divízie tvorili najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády (oficiálne nazývanú východoslovenská armáda).

Heinrich Himmler (šéf nemeckej tajnej polície - Gestapo, minister vnútra a hlavný veliteľ náhradného vojska Ríše) 31. augusta vymenoval za hlavného veliteľa celej operácie na Slovensku generála zbraní SS Bergera, ktorý ihneď prišiel do Bratislavy a predstavil sa prezidentovi Tisovi ako z poverenia Führera odteraz jediný reprezentant Ríše na Slovensku. K dispozícií mal 2800 členný narýchlo zložený regiment mužov (väčšinou chlapcov predvojenského veku).

***

Počas „povstania“ a počas vojnových operácii súvisiacich s postupujúcim východným frontom sa udiali zverstvá, ktoré nemali na Slovensku obdobu. Ako príklad uvádzam len niektoré z nich.

Začiatkom septembra 1944 povstalci v Liptovskom Sv. Jáne v noci vyvliekli 46-ročného katolíckeho farára Rudolfa Schedu z jeho fary a vo svätojánskej doline ho mučili. Sťahovali mu kožu zo živého tela, údy mu dokaličili a trýznili ho, kým v strašných bolestiach neskonal. Katolíckeho farára Martina Martinku povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.

Podobným spôsobom v prvom týždni povstania partizáni a povstalci zavraždili katolíckych kňazov: Antona Šaláta, farára v Hájnikoch, Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom, Imricha Teplana, študenta 5. ročníka bohoslovia. Ba pomstili sa aj na blízkych príbuzných kňazov. Tak v obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. Na vrchu Zápač nad obcou Omastiná partizáni zastrelili robotníka, ktorý mal syna v Reholi. Musel si najprv sám vykopať hrob a potom ho zavraždili strelou do tyla. Dvoch bratov Magútovcov zavraždili v lese, keď im najprv odsekli ruky i nohy. Obidvaja boli učiteľmi na katolíckych školách v Malatinej a v Kalamenoch. Učiteľa Schüllera zo Zázrivej zavraždili výstrelmi z automatu pred očami jeho matky. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec. (Ďurica, 1996, s. 187)

Podľa nemeckých tajných hlásení z 29. septembra 1944:
„Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“

10. novembra 1944 v masovom hrobe pri Kováčovej našli 20 mŕtvol. Pri Hornej Miečinej objavili masový hrob s 82 telami, medzi nimi aj ženy a jedno desaťročné dievčatko, zavraždené ranou do tyla. Na telách niesli viditeľné znaky týrania. Pri Sklabini boli objavené dva masové hroby, jeden so 119 a druhý s 21 mŕtvolami. Medzi nimi boli identifikovaní nemeckí dôstojníci a vojaci.

V nočných hodinách z 16. na 17. novembra sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho dvoma strelami a rozsekaním lebky zavraždili. Mŕtvolu vyzlečenú zo šiat hodili do rieky Oľky.

Nemecké jednotky SS za spolupráce POHG (Pohotovostné oddiely HG) 4. - 9. januára 1945 povraždili niekoľko sto zatknutých partizánov a Židov, ktorých následne spálili v peci na pálenie vápna pri Nemeckej.

Maďarskí vojaci v Košiciach 5. januára popravili 12 komunistov.

21. januára Nemecké vojenské jednotky a príslušníci zbraní SS „Edelweis“ vypálili partizánske obce Ostrý Grúň a Kľak. Zároveň zavraždili 149 občanov. (O pravosti týchto činov a pripísaní viny prebiehajú historicko-súdne spory.)

Povyše Kšinnej pod Okrúhlym vrchom ešte bojujúce zvyšky povstalcov 22. januára zajali 50 (podľa iných prameňov 70) členov protipartizánskych oddielov HG a všetkých ich postrieľali.

V bunkri pri Ľutove vo februári partizáni orabovali a zavraždili 9 skrývajúcich sa Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom.

„Veliteľ partizánskej brigády Boženko Snežinskij dal v Novej Lehote zastreliť asi 13 zbehov zo slovenskej armády, ktorí sa pridali k jeho brigáde, a to pre podozrenie, že mohli byť nemeckými agentmi.“ (Ďurica, 1996, s. 202)

***

Spolok slovenských spisovateľov 2. októbra 1944 vydal „Ohlas“, ktorým zaujal stanovisko k povstaniu:
„Prejavujeme nezlomnú vieru v život a budúcnosť slovenského národa, vyznávame jeho osobitnosť, a tým i jeho prirodzené právo na vlastný štát. Nijaké násilné zásahy nemôžu nič meniť na tejto našej prirodzenej základni. Každý národ má právo na svoj štát, má ho teda i náš národ slovenský, a to na území svojho etnického celku. Voláme národ, aby sa spamätal. Voláme rozvážnych a spravodlivých kormidelníkov národa, aby ho vyviedli z terajších osudových úskalí k jednote a pokoju.“

Pod ohlas sa podpísali tieto osobnosti, slovenského kultúrneho života: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Dr. Heinrich Bartek, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň, Dr. Jozef Ambruš, Jozef Antošík.

V polovici októbra začali nemecké vojenské jednotky rozhodujúci útok na oblasti, ktoré boli ešte v rukách povstalcov a partizánov a koncom októbra bolo povstanie zlikvidované.

30. októbra 1944 v Banskej Bystrici veliteľ nemeckých vojenských jednotiek SS-Obergruppenführer H. Höffle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom, na ktoré pozval aj prezidenta Tisu a členov vlády SR. Tiso na námestí povedal prejav k vojakom i k obecenstvu:

„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...)

Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj slovenského štátu - Beneš - vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...)

Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ.

Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel“

Po prehliadke víťazného vojska udelil Tiso vojenské vyznamenania nemeckým dôstojníkom a vojakom, tento akt býva často prezentovaný ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom.

Na povstaní sa zúčastnilo asi 70 - 80 000 osôb vyše 27 národností. Preto si myslím, že to nemôžeme nazývať „Slovenským národným povstaním“. Popri Sovietoch, Čechoch a Slovákoch, tu boli zastúpení Ukrajinci, Maďari, Juhoslovania, Francúzi, Poliaci,... a v neposlednom rade aj Židia. Zástupcom pri Ukrajinskom partizánskom štábe, neskôr politický komisár Hlavného štábu partizánov na Slovensku, bol český Žid, komunista (v päťdesiatych rokoch obvinený zo zločinov sionizmu) Rudolf Salzmann - Slánsky. Heinrich Himmler (Reichsführer-SS) koncom septembra navštívil Bratislavu a vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Ukázal mu jeho prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zabitých a zajatých povstalcov - Židov:
„Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili!“

Na potlačenie povstania Nemci nasadili 34 000 vojakov, ich reakcia na partizánske výčiny bolo rovnaké násilie, vypaľovali dediny, vraždili partizánov i civilov. Podľa nekontrolovaných údajov z komunistických zdrojov, od začiatku povstania, až do úplného obsadenia Slovenska Sovietskou armádou, nemecké vojenské jednotky, na niektorých miestach podporované POHG povraždili 3 723 osôb (partizánov, vojakov, Židov a iných občanov) a zanechali 176 masových hrobov. Celkové obete na životoch sa nedajú presne vyčísliť (odhady sa pohybujú okolo 20 - 80 000), v každom prípade toto relatívne krátke obdobie pustošenia Slovenska si vyžiadalo mnohonásobne väčší počet obetí, než dovtedy padlo Slovákov v celej vojne.

Boli zničené mosty a tunely, železničná doprava bola paralyzovaná. Na celom Slovensku ostalo iba 22 funkčných rušňov. Straty spôsobené bojmi boli vyčíslené minimálne na 63,5 miliardy korún. V archívnych dokumentoch sa zachovala suma vojnových škôd spôsobených Slovensku vo výške 114,461 miliárd korún. Slovensko doposiaľ ušetrené vojnou, sa zrazu stalo okupovanou krajinou nemeckými vojskami, Slovenský štát silne stratil na suverenite.

S odstupom času môžeme augustové povstanie hodnotiť ako strategický ťah svetom hýbucich záujmov. Slovenský štát, aj napriek tomu, že Európa bola zmietaná vojnou, bol schopný dosiahnuť neobyčajného pokroku, popri svojich susedoch vynikal v životnej úrovni a v celkovej slobode. Po skončení vojny by sa národno-kresťanský charakter štátu stal tŕňom v oku zvyšku sveta, či už východného sovietskeho, alebo západného demokratického bloku. Preto túto slobodu bolo potrebné zničiť a to najlepšie v cudzom mene. Činy a spôsoby partizánov (odmietnutie Čatlošovho memoranda, ignorovanie upozornenia ministra vnútra Alexandra Macha) jednoznačne poukazujú na to, že ich zámerom nebolo zničiť nemecký vplyv, ale naopak, vyvolať okupáciu nemeckých vojenských síl. Potom bolo už jednoduché oprávnene vyzvať národ na odboj proti nacistickému okupantovi.

Aryan Angel napísal:Tema "Tiso a Slovensky fasisticky stat" je zamknuta ta to dam sem. Vcera bol na stv2 celkom zaujimavy dokument o Tisovi a Slovenskom state.

http://img530.imageshack.us/img530/1987 ... v253qd.jpg
http://img530.imageshack.us/img530/8269 ... v250co.jpg
http://img530.imageshack.us/img530/7092 ... 2547hk.jpg
http://img530.imageshack.us/img530/9582 ... 2519hg.jpg