Vigor napísal:Virus nikto netvrdi, ze nemala pravo vyjadrit svoj nazor na rozdelenie republiky. Samozrejme, ze mala a nikto jej to nevycita. Ak by si vsak cital pozorne zistil by si, ze ludia, ktorym to vadi, vratane mna, poukazuju na tu zaujimavu ironiu...kandidovat na post hlavy statu v krajine, proti ktorej vzniku bojovala. Tomasito to myslim nazval svetovou raritou a musim s tym iba suhlasit. Takze tolko k tomu.

Shark NX napísal:Bohuzial kazdy vzdelany a inteligentny vie ze na Slovensku nieje buducnost.
A pokial sa nezmeni "vedenie" (Cim nemyslim hlavu statu) tak to aj nadalej takto bude.
Naco ti je na Slovensku velka Inteligencia ked ju brzdi Demencia na vyssich kreslach.

erytrocyt napísal:Podanie ruky vzniklo v stredoveku. Prichádzajúci vystrel pravú ruku na znak toho, že v nej nemá zbraň (meč, luk a šípy, kušu...), prichádza v mieri a pokoji. Je to znak priateľstva, nie slušnosti Shark. Právom každého človeka je podanú ruku na znak protestu, nesúhlasu, nesympatie odmietnuť. Sedlácke je odsúdiť človeka, ktorý ruku odmietol podať. Nie je to bežné, ale sú ľudia, ktorým som ruku nepodal. Som teda sedlák?

Sedlácke ale bolo, ako to Radičová nedokázala stráviť. Ako prejsť takouto situáciou ju jej volebný tým nenaučil. A nebolo sedlácke, ako tomu študentovi povedala aby nebol v zábere, kvôli tomu, že jej nepodal ruku? Nie je práve to, sedliacke?

erytrocyt napísal:Tvoja predstava ale je asi taká. Prijmu ma do zamestnania, plat aspoň 5500 plus diéty, dva služ. notebooky, Exelero ako služobné auto, byt na Hviezdoslavovom nám. a dve prsnaté sekretárky variace kávu, jedna hore bez, druhá dole bez. Môžeš to mať, ale musíš sa k tomu prepracovať. Zadarmo to nikde nedostaneš. Ani v Nemecku, ani v Monaku, ani v GB. Nikde...

Shark NX napísal:Nepostavim sa ako vystavny manekin medzi skupinku ludi ktori ju chceli pozdravit.

i-cube napísal:krajcera oslovil "pan poslanec"

i-cube napísal:super, vytahuj tu jej peticiu stale dookola ... stale len tie zname osobnosti a peticia... Zzz
aspon zo slusnosti by tu ruku mal podat, ale ocivinde naozaj sedlak

krija napísal:z toho videa to nie je jednoznacne, ale ak vychadzam z jeho casovej postupnosti tak to bolo po ukonceni priameho prenosu, cize po duele. bola to prave radicova, ktora zliezla z podia a zovialne si zacala podavat ruky s ludmi z hladiska. z tvojho "odporucania" mi vychadza, ze ludia nech radsej stiahnu ocas medzi nohy a nech sa pred radicovou daju na odchod. aj toto je gesto, aj toto je postoj, ale taky, ktory sa modrym vyslovene hodi. drzat hubu a krok.

ad kurevnik. ked bude prasit tvoju mladu, v tvojej spalni tak mu podas ruku?

Na prvý pohľad je prezident na Slovensku iba nevinnou nostalgickou spomienkou na monarchiu. Pre Slovákov, ktorí svojich kráľov nikdy nemali, je to spomienka tak trochu zvláštna.
Keď už raz existuje štát, potom potrebuje aj hlavu. Tým viac, že existuje palác a nie je problém navliecť niekoľko desiatok mladíkov do operetnej uniformy s pierkami za klobúkom.
Na prvý pohľad je prezident potrebný na to, aby jednoducho bol, pre poriadok. To je však povrchný názor.
Ako ukazujú skúsenosti, prezident v európskych parlamentných demokraciách, najmä v mladých a nezrelých, je potrebný pre to, aby čo najviac oslabil systém moci. Aby mocenských pák bolo veľmi veľa. Aby nikto ničomu nerozumel, nikto nenašiel koniec zamotaného klbka a dokonca sa ho ani nepokúsil hľadať.
Prezident je katalyzátor chaosu v politike. Túto definíciu venujem z čistého srdca českému prezidentovi Václavovi Klausovi, ktorý nedávno hravo zbúral vratkú stavbu českej vlády a zobral opraty do vlastných rúk. A bude vládnuť rozheganému vozu českej politiky, bude ho poháňať a plieskať bičom.
Hoci na prvý pohľad český prezident Klaus je rovnakou nostalgickou spomienkou na českých kráľov, ktorí pred stáročiami vymreli. Nijaké práva, ešte menej povinností. Pozeráš si z okna hradčanskej pracovne na Prahu a čakáš, kým ťa zložitý a neúplatný český parlament opäť zvolí.
No Klaus nemôže obsedieť...
Prečo je v politike potrebný chaos?
Pretože politika v demokratickej Európe sa zmenila na čistý biznis, podnikateľskú činnosť s tajnými špecifikami, ktorým rozumejú iba zasvätení.
Politický biznis má však mimochodom aj všeobecne dostupné špecifikum – čím mútnejšia voda - tým väčší chaos, tým väčší zisk. Samozrejme, nie u všetkých, zvyčajne u tých, ktorí mútia vodu.


Ivan Gašparovič a jeho kampaň


Gašparovič je najlepší prezident z troch, ktorým sa pošťastilo obsadiť Grassalkovichov palác v Bratislave po víťazstve zamatovej technológie eutanázie komunizmu v roku 1989.
Najlepší preto, lebo je veľmi pokojný.
Ak by Gašparovič nebol prezidentom, označil by som ho za lenivého, zatiaľ ale zotrvám v rámci oficiálnej úcty, akú sa patrí preukazovať hlave štátu.
Pravda, ak Gašparovič voľby prehrá, lenivým ho nebude nazývať iba naozaj lenivý. Pretože mohol vyhrať, v rukách mal samé esá...
Prezident Gašparovič je fenomenálne nenáhlivý.
Pôsobivý, pekne rozpráva, hoci v posledných rokoch v jeho hlase prevládajú tóny akéhosi nevysvetliteľného smútku.
Prezidentov hlas tým získava nádych dojatej rozochvenosti - a mnohým sa to páči.

Gašparovičovi neuniesli syna, Gašparovič nepodával žaloby na slovenských lekárov, ani neprehováral exotickú anakondu, aby pózovala na brehu Amazonky pri príležitosti, že prezident malého Slovenska sa nakoniec k nej predral cez tropické húštiny.
Prezident Gašparovič je neškodný.
To znamená, že dobrý.
Pravda, kampaň má zlú.

Presnejšie, kampaň nemal žiadnu – staré slová, staré fotografie. Teraz dva dni pred koncom kampane a pred začiatkom moratória – nevidno žiadne klipy, žiadne bilbordy k rozhodujúcemu druhému kolu. A to všetko na pozadí rozsiahlych epických reklamných akcií jeho hlavnej konkurentky Ivety Radičovej.
Zdá sa, že prezident Gašparovič povedal zainteresovaným ľuďom toto: „Súhlasím stať sa prezidentom, ak všetko urobíte za mňa“.
Zainteresovaní, zdá sa, súhlasili.
Gašparovičovu kampaň vedú Fico a v posledných dňoch Slota. Či to postačí na to, aby už nie prezidenta, ale občana Gašparoviča všetci zainteresovaní svorne nenazvali lenivým, onedlho uvidíme.



Politický otec Radičovej – Mikuláš Dzurinda



Iveta Radičová hneď od začiatku svojej kariéry zrkadlovo opakuje osud Mikuláša Dzurindu. Športovo založený Miki bol odrazu vybraný do úlohy vodcu slovenskej pokojnej a tichej revolúcie proti Mečiarovej tyranii. Vybrali si ho Američania, konkrétne veľvyslanec USA na Slovensku, v tom čase Ralph Johnson, ktorý bol hlavným motorom udalostí roku 1998.
Keby Johnson „neodmeňoval“ hlavných účastníkov zápasu so zlovestným mečiarizmom kopancami a pohlavkami, nijaká „zmena“ by sa v roku 1998 na Slovensku neudiala.
Pretože lídri antimečiarovského frontu vedeli iba jedno – nezmyselne a neplodne sa medzi sebou hašteriť.
Prečo sa práve športovo založený Miki stal vodcom a začal svietiť na televíznych obrazovkách, vtedy nikto nerozumel.
Teda, to, že ho vybrali Yankeeovia, vedeli všetci, ale prečo, tomu nerozumel nikto.
Kvôli histórii je dôležité pomenovať tieto príčiny.

Dzurindu si vybrali preto, lebo verili, že môže vyriešiť nasledujúce úlohy:

zabazpečiť prelet letectva NATO nad Slovenskom, a teda aj úspech bombardovania v Juhoslávii so všetkými globálnymi dôsledkami tejto vojny, vrátane Kosova;
zabezpečiť vstup Slovenska do NATO a EÚ;
zabezpečiť záujmy amerického podnikateľskeho biznisu na Slovensku – dravé a nemilosrdné ako všade vo svete.


Dzurindovi uverili a on nesklamal. Vyriešil všetky úlohy, ktoré pred ním stáli na jednotku s hviezdičkou!
Plán splnil a prekočil.
Po tom už bol Dzurinda nepotrebný, hoci sa pasoval za Busovho priateľa a vrhal sa naňho s objatiami na bratislavskom letisku, riskujúc, že ho môže v letku zastreliť nemilosrdná ochranka kráľa sveta.
Istý čas sa zdalo, že Amerika vôbec nemá na Slovensko ani pomyslenie, že tým, že od Slovákov získala všetko, čo podľa názoru amerických stratégov právom Amerike na Slovensku patrí, už v tejto úplne demokratickej krajine nemá čo robiť – veď Ukrajina, Gruzínsko, Pakistan s Iránom volajú.
Vari ešte neexistujú iné miesta, kde Amerika ešte niečo nedostala?
Žiaľ, Slovensko opäť Spojené štáty zainteresovalo – do akej miery seriózne, to ukáže čas.
Znamená to, že na Slovensku opäť dozrela potreba „zmien“ a žiadala sa nová tvár - politický potomok, klon úspešného, ale už využitého a „amortizovaného“ Mikiho.
Ukázalo, sa že tento klon má ženskú tvár.



Iveta Radičová a jej kampaň


Radičová ako politik sa môže definovať ľahko a presne. „Nie som Dzurinda, som iná!“ – tak znie jej slogan.
Podobne ako Dzurinda nikdy by si sama nevybudovala svoju cestu k moci, ako to urobila väčšina jej kolegov v slovenskej politike, vrátane lídrov strán súčasnej vládnej kolaície – Mečiar, Slota a Fico.
Radičovú posúvajú hore podľa modelu „čistá medzi špinavými“. Pritom medzi „špinavými“ sa ocitá div nie celé SDKÚ. Čo Dzurindu a Mikloša asi sotva teší. Radičová v tom najhoršom variante riskuje, že sa ocitne v postavení „politika bez strany“, čo sa v podmienkach európskej partokracie rovná porážke.
Je nekorektné charakterizovať dnes Radičovú ako politika – chýba jej politická minulosť, ak nepočítame funkciu ministerky v Dzurindovej vláde.
Iveta Radičová je potenciálny politik, „nová tvár“, s ktorou sa spájajú nové očakávania. Dnes na vrchole prezidentskej kampane politik Radičová pôsobí ako štandardný produkt americkej politickej technológie. „Som za všetko dobré, som proti všetkému zlému!“ Takto tupo a jednoducho pozíciovali proamerických politikov v mnohých krajinách Európy, najmä Strednej a Východnej. A vždy viac-menej úspešne.
Radičovej kampaň je sterilná, banálna a vôbec ničím sa nelíši od kampane na nový prací prášok alebo šampón.
Preto sa tak podobá na kampaň Obamu, rovnako sterilnú a banálnu.
Za Radičovú v kampani hrá profesionálny tím so zapojením Američanov, hrajú za ňu všetky slovenské médiá, pomáhajú jej opozičné strany, nemá žiadne problémy s finacovaním.
O smiešnej sume 4 miliónov slovenských korún, do ktorej sa vraj musia kandidáti zmestiť, dnes všetci mlčia, po voľbách sa o tom trochu pohovorí a zabudne.



Modrá revolúcia sa vracia – prečo?


Hlavná zápletka týchto prezidentských volieb – prečo Spojené štáty potrebovali Radičovú?
Na Slovensku sú ľudia, ktorí ešte nezabudli na modrú revolúciu 1998 a jej pokračovanie v roku 2002. Prečo dnes odrazu Spojené štáty potrebujú novú tvár na Slovensku, v absolútne lojálnej krajine, členovi NATO a EÚ, premiantovi vo všetkých reformách, na poslušnom Slovensku, kde si Amerika už všetko vybojovala a všetko je v jej rukách? Hutníctvo aj banky, telekomunikácie aj zdravotníctvo s farmaceutikou, poisťovacie spoločnosti. Všetko je dávno a dôkladne podelené so starými Európanmi na základe dohôd, ktoré si možno prečítajú naši vnuci. Presnejšie, tí z nich, ktorí budú ešte vedieť čítať. Teda tak traja-štyria. Ale prečítajú si.

Radičová už dnes politicky zvíťazila – nenápadná, skromná – v zmysle nie príliš bohatá, zvláštne „čistá“ poslankyňa za Dzurindovu SDKÚ získala osobný elektorát, s ktorým bude v každom prípade pracovať ďalej. Pre politický rast Radičovej nie je nutné vyhrávať miesto v prezidentskom paláci. Potrebuje jednoducho dobrý výsledok a ten už má. Dôležité je uvedomiť si, že táto „zmena“ s tvárou Radičovej bola prinesená zvonku nadlho a začali sa do nej vkladať reálne peniaze a úsilia. Otázka znie: kto a prečo?

Uvedomoval si Dzurinda v roku 1998 prečo si ho vybrali? Povedal mu niekto pravdu o vojne, na ktorú už bežala príprava v plnom prúde? Skôr nie ako áno. Čím menej vieš, tým lepšie. Dzurindovi najskôr povedali – potrebujeme VSŽ, farmaceutiku a ďalej podľa zoznamu. A keď prišiel rad na Juhosláviu – jednoducho ho postavili pred hotový fakt.



Čo bude po voľbách


Ak vyhrá Gašparovič, bude, ako bolo. Nejaký čas. Nie však dlho. Súčasný stav sa placho pokúšajú nazvať stabilitou a následníctvom.
Gašparovičovo víťazstvo posilňuje Ficove pozície a zaručuje mu, že s ním, s Ficom, sa v nasledujúcom roku nezopakuje „demokratická figa“, ktorú ukazovali Mečiarovi, ktorý vyhral voľby, ale premiérom sa tak či tak nestal – lebo „nezávislý“ prezident rozhodoval po svojom. Gašparovič veľmi pravdepodobne poverí zostavením vlády víťaza volieb, ktorým ešte pravdepodobnejšie bude Fico. Ak zvíťazí Radičová, teplota slovenskej politiky okamžite vystúpi o niekoľko stupňov a „modrá revolúcia č. 2“ sa začne už o niekoľko dní. Opozícia ožije a pocítiac reálnu šancu, začne sa pripravovať na vytvorenie antificovskej koalície, ktorú po voľbách v roku 2010 poverí formovaním vlády „silná a nezávislá“ prezidentka Radičová.
Kde bude tretie Kosovo

Američania by sa nikdy nezaoberali Slovenskom a Radičovou len preto, aby sa mohli zúčastniť na drobných, z amerického hľadiska, rozbrojoch slovenskej politiky. Pre to, aby sa USA začali zaoberať novou modrou revolúciou na Slovensku, musia existovať veľké a vážne príčiny.
A hoci väčšine Slovákov, vrátane politikov, nie je vlastné skúmať svet v širšom kontexte, vyzývam všetkých zainteresovaných, aby si spomenuli na prvú modrú revolúciu v roku 1998 a zamysleli sa.
To, čo sa deje sa týka všetkých – politikov aj normálnych ľudí a stále viac sa ponáša na situáciu pred Juhoslávskou vojnou. Jeden z možných scenárov vývoja v Európe je vytvorenie akéhosi pásu zvonku riadených regionálnych etnických konfliktov. Týmto pásom obopnú Európu zo všetkých strán, tak ako si samovražední atentátnici-šachidi okolo tela priväzujú pás s dynamitom.

V strategických plánoch Zbigniewa Brzezinského, ktoré, mimochodom, nikto neskrýva - dá sa o nich prečítať v mnohých zdrojoch - v novej Európe môže za určitých podmienok vzniknúť reťaz konfliktov, pričom juhu Slovenska sa v tejto reťazi vymedzuje kľúčové strategické miesto. Sudety, Sliezsko, Moldavsko, Podnestrovsko, celé Pobaltsko, Transylvánia, Vojvodina ako pokračovanie balkánskych požiarov, Ukrajina, Bielorusko Kaukaz a Zakaukazsko – také rozsiahle sú oblasti pre politickú tvorbu amerických stratégov, pričom nie na úrovni plánov, ale na úrovni reálnej politiky.

Podstatné je aj niečo iné. V porovnaní s rokom 1998 Amerika seriózne oslabla a do politických hier na európskom kontinente sa zapájajú noví a staronoví hráči. Teda Nemecko, Rusko a Veľká Británia. V súčasnosti nepoznáme americké plány, týkajúce sa Strednej a Východnej Európy. Tieto plány nepozná ani sama Amerika. Plány však existujú a myslieť na zajtrajšok treba. Aby sa rozmýšľalo správne, treba pochopiť jedno: na to, aby akýkoľvek regionálny etnický konflikt mohol byť riadený, sú potrebné páky vplyvu vnútri každého odporujúceho tábora. To znamená, že schudobnené a skrachované Maďarsko samotné nedokáže zohrať nijakú úlohu, tým viac, že nedokáže napadnúť na všetkých svojich susedov naraz. Ani jednotlivo. Dokonca ani keby v Maďarsku narýchlo vypestovali malý fašizmus.

Keď sa však na obidvoch stranách konfliktu nachádzajú politici, ktorí sú lojálni voči plánom veľkých architektov, potom sa táto hra môže viesť. Takéto modely v podstate predstavujú štandardné technológie politiky. Vidieť to najmä na Balkáne, kde akoby všetci „konfliktujú“, mnohí sú akoby pripravení bojovať, ale centrum, kde sa prijímajú rozhodnutia, sa nachádza vo Washingtone. A bojovať bez rozkazu odtiaľ, nebudú. Takýto model sú – vzťahy Bosny a Srbska, vzťahy vnútri Bosny, vnútri Srbska. Takýto model pretláčajú na Ukrajine – pravda, bez veľkého úspechu.

Toto všetky sú modely kosovského typu. Kosovo vzniklo ako americká politická technológia v Európe. Vzniklo na 100 percent. Druhé Kosovo bolo Gruzínsko. Jeho plnej realizácii zabránil iba zásah Ruska. Stačí však, aby moc v Moskve oslabla a gruzínske Kosovo bude pokračovať. Kandidátov na ďalšie Kosovo je veľa – na ich výpočet nestačia prsty na rukách.
Nie je náhodou na tomto zozname aj Slovensko?
Sú na Slovensku ľudia, ktorí sa dokážu seriózne zaoberať touto otázkou?

Politický otec Radičovej – Mikuláš Dzurinda

Iveta Radičová hneď od začiatku svojej kariéry zrkadlovo opakuje osud Mikuláša Dzurindu. Športovo založený Miki bol odrazu vybraný do úlohy vodcu slovenskej pokojnej a tichej revolúcie proti Mečiarovej tyranii. Vybrali si ho Američania, konkrétne veľvyslanec USA na Slovensku, v tom čase Ralph Johnson, ktorý bol hlavným motorom udalostí roku 1998.
Keby Johnson „neodmeňoval“ hlavných účastníkov zápasu so zlovestným mečiarizmom kopancami a pohlavkami, nijaká „zmena“ by sa v roku 1998 na Slovensku neudiala.
Pretože lídri antimečiarovského frontu vedeli iba jedno – nezmyselne a neplodne sa medzi sebou hašteriť.
Prečo sa práve športovo založený Miki stal vodcom a začal svietiť na televíznych obrazovkách, vtedy nikto nerozumel.
Teda, to, že ho vybrali Yankeeovia, vedeli všetci, ale prečo, tomu nerozumel nikto.
Kvôli histórii je dôležité pomenovať tieto príčiny.

Key5ers0ze napísal:dvojity meter nepodania ruky? precitajte si este raz prispevok, ktory som postoval, ten chlapik na vystave si to vedel pekne vysvetlit, tento partizan nikoliv.

Ivan Gašparovič, nadstrannicky prezident napísal:Ak nebudem zvolený, nič sa nestane. Možno z osobného hľadiska mi bude ešte lepšie, budem mať čas na rodinu. Tu už ide vyslovene o Smer, o koalíciu.

Sme tu sami, tak to môžem povedať, že v tejto pozícii a v tomto čase som prakticky akoby členom, lebo môj neúspech bude neúspech Smeru a môj úspech bude úspech Smeru a, samozrejme, koalície