Aké je to učiť čiernych študentov
(Otvorený list od amerického učiteľa s dlhoročnými skúsenosťami učenia afro -americkej mládeže)
...Do nedávna som učil prevažne na školách s dominanciou čiernej mládeže na juhovýchode štátov. Hlavný prúd médií nám dáva len slabý náznak toho, aké to je naozaj na školách s prevahou afro - americkej mládeže. Expresívni žurnalisti používajú slová ako „chaotické“, slabé vyučovacie prostredie alebo nedostatok disciplíny, ale v skutočnosti nezachytávajú, čo sa deje! Pokúsim sa vyjadriť moju dennodennú skúsenosť s týmto prostredím.
Prvá vec, ktorá ma šokovala je, že sú hluční. Nemajú ani najmenšiu šajnu o základoch slušného správania. Nebolo nič neobyčajné, keď na mňa kričalo päť študentov naraz. Nefungovalo to, keď ste sa ich snažili utíšiť, obzvlášť ťažká úloha pre bielu ženu. Bol som na vyučovacej hodine svedkom toho ako moja kolegyňa prosila študentov aby sa utíšili ale oni len kričali viac a viac. Pripadalo mi to tak ako keby nemali žiadnu predstavu kedy je správny čas prehovoriť. Hneď ako dostali akýkoľvek nápad do hlavy, jednoducho ho vykríkli na celú triedu. Mohol som viesť diskusiu na tému vlády a náhle byť prerušený „Potrebujeme viac demokratov! Clinton, je v pohode!“ Študent pokračuje kľudne za 2 minúty a vybuchne zo slovami „Clinton je v pohode!“
Ktokoľvek kto je v prostredí čiernej mládeže, bude pravdepodobne aj na rapovej diéte. Čierni často vymýšľajú svoje vlastné rýmovačky a nebolo nič neobvyklé ak 15 chlapcov hrdo vpochodovalo do triedy za hluku svojich „veršov“ a sácania sa. Títo amatérski raperi obyčajne končia svoje „verše“ najhrubšími možnými slovami, že všetky ženy sú im sexuálne oddané. Ďalej nech majú akýkoľvek dôvod, ktorý mi nie je známy, neustále vzdychajú namiesto používania určitých slov v ich nechutných sexuálnych frázach.
Afro - americké dievčatá tancujú v triedach na stoličkách, vedľa stoličiek i pod stoličkami. Raz som sa vzdialil z triedy na 2 minúty a keď som sa vrátil, boli dievčatá zoradené pri tabuli zmietajúc sa na veľké potešenie chlapcov.
Mnoho čiernych, hlavne ženy sú enormne tučné. Niektoré sú také tučné, že som im musel upraviť miesto na sedenie aby sa tam vmestili. Nehovorím, že sú bieli študenti nie sú obézni ale je to vec čísiel a postoja. Čierne dievčatá sa jednoducho nestarajú či sú tučné. Je veľa bielych anorektičiek ale nikdy som nepočul alebo nestretol čiernu anorektičku.
Čierne ženy sú veľké pán Jackson, moji študenti vysvetľujú. Opýtal som sa dvoch obéznych dievčat v triede, či je v pohode biť tučný v čiernej komunite. Dievčatá začali tancovať a odpovedali „viete pán Jackson, chlapci majú radi šťavnaté ovocie“.
Afro-američania sa javia ako najkritickejší ľudia, akých poznám a akých som kedy stretol.
Na rozdiel od bielych, ktorí sa vyjadrujú opatrne ohľadom citlivej témy ako rasa. Čierni poukazujú na tému rasy neustále a veľmi drsne. Keď som potreboval poslať študenta s nejakým odkazom do kancelárie, spýtal som sa na dobrovoľníkov. Naraz 30 tmavých rúk sa vrhlo do vzduchu, človek by si myslel, že ja na okamih v triede plnej nadšených študentov.
Pravda je taká, že moji študenti milovali opustiť triedu a byť preč od bielej autority. Vybral som si černocha so svetlejšou pletou aby doručil odkaz a jeden veľmi čierny študent ho slovne napadol, že je polovičný chleba (lebo mal trochu svetlejšiu pleť). A hneď po jeho slovách začali ďalší šiesti chlapci kričať a opakovať, že je polovičný chlieb.
Po desaťročia, počujeme náreky v krajine nad chabými výkonmi čiernych a je nad čím nariekať! Mnohý čierni prichádzajú do škôl s vážnym handicapom. Doma sa naučia dialekt, ktorý je takmer iným jazykom. Čierny nielen zle vyslovujú slová ale aj ich gramatika je často chybná. A toto sa podpisuje na ich písomných úlohách. Je pravda, že niektoré biele tváre majú podobný handicap. Ale rozdiel je, že väčšina bielych prekoná tento handicap a naučí sa hovoriť správne, čierny nie.
Väčšina čiernych nemá žiaden záujem o školské vyučovanie. Učil som históriu a študenti často hovoria, že nechcú robiť úlohy alebo nemajú radi históriu lebo je to všetko o bielych. Čierni to stále chápu ako neadekvátne. Tak som sa snažil niečo vymyslieť a dal som im úlohu si naštudovať moju obľúbenú historickú postavu Marcusa Garveyho. Ale ani tak nemali žiaden záujem sa o ňom niečo naučiť, hoci bol čierny. Jednoducho nemajú žiaden záujem pracovať nech je úloha hocaká.
Ktokoľvek kto učí čiernych sa naučí, že majú úplne iné názory na vládu ako bieli.
Raz som dal študentom 25 minút na to, aby napísali čo si myslia ako by sa vláda mala zmeniť. Tú istú otázku som dal 3 triedam, čo je okolo 100 študentov, z ktorých bolo asi 80 čiernych. Moji bieli študenti prichádzali väčšinou z konzervatívnymi nápadmi ako napríklad, že musíme konečne urobiť niečo s ľuďmi, ktorý nepracujú. Toto bola najfrekventovanejšia odpoveď bielych študentov. Ale takmer každý čierny mi dal odpoveď „my potrebujeme viacej štátnych výhod, sociálnej podpory“.
Moji študenti nemali šajnu ako sa platí za tieto štátne podpory. Pre nich to je ako čarovné prasiatko, ktoré sa nikdy nevyprázdni. Jedna černoška upozorňovala v triede, že potrebujú viac sociálnych výhod, ale ja som sa snažil vysvetľovať, že obyčajní ľudia to musia platiť zo svojich daní. Dievča mi odpovedalo: „Áno, ale to ide od bielych aj tak sú lakomí“.
Povedal som, že aj veľa čiernych zarába 50 000 dolárov ročne a tiež sú zdanení. Na to mala odpoveď „sú polovičný chleba (half bread) (Ide zrejme o vyjadrenie, že sú polovičnej rasy, min. čas od slova breed - rasa, pozn. prop.sk) . To znamená, že sú zmiešaní s bielymi, asi nie dosť dobrý pre ostatných „super čiernych“. Trieda súhlasila s dievčinou. Danú tému som radšej nechal tak. Mnoho čiernych dievčat je úplne šťastných, ak sú „kráľovné sociálnych výhod“. V deň keď sme hovorili o plánoch do budúcna, akú kariéru si predstavujú moji študenti, jedno dievča vysvetlilo svoj plán triede. „Budem mať veľa detí aby som dostávala „tučné“ šeky od vlády. Trieda nemala žiadne námietky.
Prekvapivé názory zaznievajú v triede počas diskusie o zločinoch, ktoré boli dôsledkom hurikánu Katrina. (pozn. prekladateľa – hurikán Katrina zasiahol najmä černošskú komunitu, viacero článkov sa venuje podrobne chovaniu afro – americkej komunity počas tejto krízy.) Zmienil som sa o znásilnení mladej dievčiny v katedrále. Väčšina mojich študentov súhlasila, že to bol otrasný zločin, ale niektorý to zobrali s nadhľadom. Jeden černoch povedal, že sa nič také nestalo. Mysleli si, že zomrú tak sa chceli zabaviť. Viacerí černosi pokývali hlavami na súhlas.
Riaditeľ školy nariadil učiteľom aby sa opýtali študentov otázku. „Myslíš si, že je v poriadku porušiť zákon, ak budeš mať z toho obrovský prospech?“ Učil som už poriadnu dobu a nebol som prekvapený odpoveďami, ktoré zanechali mladú bielu učiteľku v úžase a zdesení. Áno bola najobľúbenejšia odpoveď.
Úroveň zhody medzi čiernymi je ťažko pochopiteľná bielym. Majú radi jeden druh hudby : rap. Volia pre jednu politickú stranu : demokratov. Rovnakým spôsobom tancujú, hovoria, a zlyhávajú na skúškach. Samozrejme sú tam výnimky ale tie sú zriedkavé.
Bieli sú rozdielni. Niektorý majú radi country hudbu, druhý zas heavy metal. Ďalší preferujú pop a boh odpusť im aj rap. Majú rôzne záujmy, skupiny a ideológie. Sú tam športovci, hlupáčikovia,“ lovci“ atď. Čierni sú hlavne čierni a veľmi rýchlo dajú najavo druhému čiernemu ak vybočuje z radu! Jeden môže namietať, že sú dôležité rozdiely medzi čiernymi, ktoré biely nemôže jednoducho zistiť. Snažil som sa najlepšie ako som vedel nájsť tie rozdiely ale stále si myslím, že hovoria, obliekajú a myslia rovnako. Zaiste sú medzi nimi konkurenčné skupiny, ktoré ťažko rozoznať. Jednoducho medzi čiernymi nenájdete rozdielne skupiny ako medzi bielymi.
Všetci čierni súhlasia s jednou vecou a to, že všetko je rasistické. Tento odkaz od liberálov vstrebali úplne. „Spravil si domácu úlohu? Nie domáca úloha je rasistická“ Prečo si zlyhal na skúške? Test je rasistický.“
Pokúšal som sa naučiť študentov niečo o britských filozofoch a prvú vec čo si všimli bolo to, že Bentham, Hobbes a Lock boli bieli. Vysvetlil som im, že v 18. storočí neboli čierni v Británii. Môžete hádať čo mi asi odpovedali. To je rasistické. Jeden študent ma obvinil, že som rasista a schválne ho nechávam prepadávať na skúškach. Opýtal som sa ho či si myslí, že nenávidím čiernych? „Áno.“ „Urobil som niečo, že to takto cítiš? „Ty nemáš rád čiernych.“ Prečo to hovoríš? Len sa uškeril, pozrel von z okna a precedil vzduch cez zuby. To bol asi nejaký lokálny výraz nesúhlasu, ale čierni často precedia vzduch cez zuby ako tichý prejav pohŕdania a nepriateľstva.
Moji študenti, neboli schopní vidieť svet inak ako cez hrubé čierne okuliare. Mal som v triede hosťa z Nemecka. Jedného dňa mal prednášku o svojej krajine, rodine a škole. Z času na čas ho prerušovali výkrikmi „ kde sú čierni?“ Nemecký študent sa snažil viackrát vysvetliť, že tam kde žije v Nemecku nie sú černosi. Študenti mu neverili. Povedal som im, že Nemecko je v Európe, odkiaľ bieli ľudia pochádzajú a černosi sú z Afriky. Ale moji študenti trvali na tom, že nemecký študent je rasista a úmyselne odmietol pridružiť čiernych v svojej prezentácii.
Sú silne zaujatý ohľadom ich vlastných rasových čŕt. Naučil som sa od svojich študentov to, že napríklad čierni majú dobré vlasy. Výrazom „čierne vlasy“ myslia čierno-biele hybridné vlasy, ktoré sú zrejme menej skrútené, ľahšie na úpravu a považované za viac atraktívne. Černosi sú tiež hrdí na svetlejšiu pleť. Predstavte si dvoch navzájom urážajúcich sa čiernych študentov. Jeden je tmavý a chudý, druhý je svetlý a obézny. Tmavší začne „ si tlstý Ridário!“ Ridário sa pousmeje, ani sa neobťažuje obzrieť, pokrúti hlavou a odpovie „ by si si želal.“ Urážať a poukazovať na svoje rasové črty vedia donekonečna.
Černosi majú hispánskych imigrantov v zuboch a nenávidia ich. Vedia vyjadriť svoje pocity ohľadom hispáncov tak kruto a surovo, že nám nie je odporúčané sa na tému imigrácie ani baviť v triedach.
Bieli sú „rasisti“, samozrejme ale prinajmenšom sú braný ako Američania. Mexikánci nie. Čierny majú zrejme nie vždy nevraživé porozumenie pre bielych. Vedia ako sa bieli správajú a je jasné, že si všeobecne myslia o bielych, že sú dobrí v organizovaní vecí a múdri. Čierni ale chcú väčší kus amerického koláča ako si zasluhujú a bielym by dali samozrejme menší kus, ale Mexikáncom s určitosťou nič!
A čo tak čierni chlapci a biele dievčatá? Nikto o tom nehovorí, ale je do očí bijúce to, že černosi sú posadnutí bielymi dievčatami. Bol som svedkom nasledujúceho príbehu snáď miliónkrát. Čierny chlapec začne drzo a arogantne tancovať okolo bieleho dievčaťa, ktoré sa mu snaží vyhnúť. Opýta sa jej „ Kedy pôjdeme von?“ Sú dva typy odpovedí na takúto otázku. Sebavedomé dievča sa nahnevá a pošle ho niekam. Zdržanlivejšie dievča skloní pohľad a zašomre nejaké slušné ospravedlnenie, väčšinou odmietne. Jediná odpoveď, ktorá nasleduje od černocha je „ ty rasistka.“ Veľa bielych dievčat sa cíti vinných lebo nerandia s čiernymi, príliš veľa. Väčšina bielych dievčat v mojej škole si udržiava odstup, na rozdiel pár výnimiek, ktoré sú závislé na drogách.
Je tu niečo ďalšie čo bije do očí. Zdá sa, že černosi nemajú absolútne žiaden zmysel pre romantiku. Pojem zaľúbiť sa je pre nich neznámy. Čo spája muža a ženu je sex a nič iné. Samozrejme sa nájdu aj bieli podobne degenerovaní ale všeobecne sú bieli schopní naozajstnej oddanosti a mäkkosti citov. Tieto emócie absolútne chýbajú černochom, hlavne chlapcom.
Školy s prevahou čiernych sú násilné a zopár bielych uviaznutých v tejto búrke trpia. Násilnosti sú udivujúce, nie to čo sa stane, ale za akej atmosféry sa to stane. Černosi sa usmievajú, vyzerajú spokojne a náhle z ničoho nič začnú bitku. Je to príšerné. Pred nedávnom som išiel po chodbe a skupina čiernych chlapcov išla predo mnou. Bez akéhokoľvek znamenia sa začali biť s druhou skupinou.
Čierni mimoriadne rýchlo vedia zaútočiť. Sú impulzívni. Raz som náhodne obšuchol topánkou o tenisky jedného černocha, okamžite sa dal do bojovej polohy a chcel na mňa zaútočiť. Privolal som ochranku, ktorá ho odviedla k riaditeľovi. Bolo nezvyčajné aby študent hrozil za takú banálnosť učiteľovi, ale nie medzi nimi. Medzi nimi je to naozajstný dôvod začať bitku.
Ozajstné obete uviaznuté v tomto sú bieli, ktorých vzdelanie trpí za takýchto okolností. Slabší bieli sú obzvlášť vnímaví na takéto násilnosti. Dostávajú facky, kopance. Obyčajne si ale černosi nechávajú naozaj tvrdé násilnosti a brutálnosti jeden pre druhého.
Medzi študentmi je veľa promiskuitného sexu. Čierne dievčatá neustále bojujú za svojich chlapcov. Je bežné vidieť dve dievčatá biť sa a doslova si vytrhávať vlasy z hlavy kvôli chlapcovi. Policajt stojí v strede a snaží sa ich oddeliť. Čierny chlapec stoji vedľa a vychutnáva si čo sa deje kvôli nemu. Nemôžem to vysvetliť ale čierni chlapci zriedkakedy bojujú o dievčatá. Dievčatá naopak sú v tomto smere veľmi násilné.
Tehotenstvo je bežnou záležitosťou medzi čiernymi, hoci niekedy som nevedel či je dievča tehotné alebo len tak tučné. Neviem povedať koľké z týchto dievčat podstúpili potrat, ale ak si dieťa nechali tak ho zvyčajne vychovávali rodičia. Škola neposkytuje dennú starostlivosť pre deti študentiek.
Policajti sú neustále v škole a ochranka tiež. Realita na školách s prevahou čiernych. V neposlušných triedach dokonca policajti alebo ochranka sedia na hodinách a eskortujú študentov priamo k riaditeľovi.
Na školách je veľká distribúcia drog. Chlapci majú z toho „slušný“ zárobok a dáva im to moc nad závislými dievčatami, ktoré sú hračkou pre tých čo im dávajú drogy. Jeden z mojich študentov bol notoricky známy drogový díler. Vedel to každý. Bol v jedenástej triede pričom mal 19 rokov. Na jednom teste dosiahol 3 body zo 100 a zavretý bol 4 krát od svojich 13 rokov. Opýtal som sa ho jedného dňa, „Prečo chodíš do školy?“ Neodpovedal len precedil vzduch cez svoje zuby a pozrel sa von z okna. Jeho kamarát Yidarius si dovolil podať vysvetlenie. „Dostane to zelené a ženy.“ „Čo je to zelené peniaze alebo drogy?“ „Oboje,“ odpovedal s úsmevom Yidarius.
Veľmi tučný študent prerušil a zvolal cez celú triedu „ Dostaneme raňajky Mr. Jackson? Musíme dostať naše raňajky a obed.“ Neger, my vieme, že miluješ raňajky zakričal uštipačne druhý študent.“ Chudobní dostávali raňajky a obed zadarmo.
Niektorí čitatelia si môžu myslieť, že som tu vykreslil krutú karikatúru čiernych študentov. Napokon, podľa oficiálnych čísiel nejakých 85 percent ukončí úspešne školu. Bolo by, ale veľmi poučné vedieť ako to dokážu, veľa z tých študentov majú ledva výsledky na C. Idú z jednej triedy do druhej a konečne dosiahnu svoj diplom, pretože je tam obrovský tlak na profesorov, aby ich potisli vpred!! Ušetrí to peniaze „úspešne ich presunúť“ cez vzdelávací systém, škola vyzerá dobre a učiteľ vyzerá dobre.
Mnoho z týchto študentov by zlyhalo a systém by sa zrútil pod ich váhou ak by boli posudzovaní podľa normálnych štandardov.
Ako moje skúsenosti vytvárajú dojem o čiernych? V konečnom dôsledku som stratil sympatie. Sú v rovnakých triedach spolu s bielymi, jedia ten istý obed, používajú tie isté kúpeľne, počúvajú rovnakých učiteľov ale čierni zlyhávajú zatiaľ čo bieli prejdú testami. Je to jeden utopický sen stúpencov zrušenia rasovej segregácie.
Tragický dôsledok pre bielych, ktorí učili príliš dlho je, že sa u nich môže vyvinúť niečo blízke nenávisti. Jeden učiteľ prestal chodiť do rýchleho občerstvenia, nie pre zdravotné dôvody, ale pretože tam kde žil väčšina zamestnancov v rýchlom občerstvení boli čierni. Mal už dosť čiernych. Toto bol extrémny prípad ale roky frustrácie môžu mať takéto niečo za následok. Mnoho z mojich kolegov boli na ceste k takémuto rozmýšľaniu.
Medzi učiteľmi je jedno nepísané pravidlo. Takmer každý vie, že čierni nereagujú na tradičný spôsob vyučovania. A toto prináša nekonečné inovácie, márne inovácie, ktoré by mali priviesť čiernych na ten istý stupeň ako sú bieli. Riešením je zmena. Zmena je skoro ako sväté slovo v dnešnom vyučovacom systéme. A môžeme zlyhať miliónkrát, hlavne, že pokračujete v zmenách. Toto je dôvod, prečo liberáli neustále „vylepšujú“ študijný plán. Učiteľom je napríklad hovorené, že černosi potrebujú viacej praktickej výuky a skupinovej práce. Učiteľom je hovorené, že černosi sú viacej vokálni a neučia sa prostredníctvom čítania a prednášok. Vzhľadom na tento aspekt, ich charakteristické rysy vedú k rozdielnemu druhu učenia.
Belosi sa učili určitým spôsobom po stáročia, ale nefunguje to na čiernych. Samozrejme toto naznačuje rasové rozdiely. Ale väčšina liberálnych učiteľov povie, že rozdielny rasový štýl učenia pochádza z kultúrnej charakteristiky. Tak sa musia zmeniť školy, Amerika sa musí zmeniť. Ale na čo sa musí Amerika zmeniť? Ako zhrniete kvantovú fyziku do praktickej výuky a skupinovej práce? Nikto nevie., ale my musíme pokračovať so zmenami kým nejaká nebude fungovať.
Verejné školy sa určite zmenili. Mám priateľov, ktorý učia základné stupne. Hovoria mi, že dostávajú každý týždeň nové lekcie „rôznorodosti“, zabalené v peknom obale od nejakého byrokrata z Washingtonu. Ukázala mi materiáli, na jeden týždeň to bol veľký plagát, ukazujúci absolútne odlišné skupiny ľudí sediace spolu za jedným stolom usmievajúc sa. Absolútne odlišnými skupinami myslím – moslimov, židov, chudobných, bohatých, čiernych, bielych, hnedých, jemne hnedých, hendikepovaných. Plagát je balený spolu s otázkami na papieri, ktoré sa má učiteľ pýtať detí. Tie deti na plagáte vyzerajú „rôznorodo“ a vyzerajú šťastne! Môžete mi ale povedať, ktorý z tých na obrázku je Američan?
Nejaké osemročné dieťa, „pošpinené nevzdelanosťou“ ukáže na biele dieťa na obrázku ako je ono samo. „To.“
Učiteľ číta odpovede, ktoré dostal vopred na papieri k daným otázkam. „Nie Bily, všetky tie deti sú Američania. Sú Američanmi tak isto ako ty.
Toto sa deje na školách s prevahou bielych študentov. Učitelia základných stupňov milujú všetky farby rôznych rás. Ako Arnold Adoff, detský básnik, ktorý vyhral cenu za svoje dielo. Tu je zopár riadkov, ktoré sú čítané deťom :
Mama je čokoládová... Otec je vanilkový... Ja som lepší, nová farba, nová chuť pre lásku. Niekedy sa čierna zdá príliš čierna pre mňa a biela je príliš chorobne bledá. Želám si aby všetci boli zlatí. Pamätaj pradávno predtým ako ľudia začali migrovať a miešať sa do kopy, bola len jedna farba, jeden ľud, farby tečú z toho čo bolo predo mnou do toho čo bude potom. Všetky tie farby.
Učenie ako životná dráha.
Môže to vyzerať ako prekvapenie, potom čo som napísal, keď poviem, že povolanie učiteľa si hlboko vážim. Povolanie učiteľa ponúka stabilný príjem pre strednú vrstvu a okrem toho umožňuje naozaj ovplyvňovať životy mládeže. V našej modernej spoločnosti nedostávajú deti príliš veľa priestoru na komunikáciu s dospelými. Špeciálne a najme nie s rodičmi, takže komunikácia medzi žiakom a učiteľom je veľmi dôležitá a skrýva v sebe obrovský potenciál.
Medzi výnimočným žiakom a učiteľom môže vzniknúť prospešný vzťah. Zostával som so svojimi študentmi v triede, kde sme rozoberali nápady, plány a hrali šach až dokým nás nevyhodil školník. Bol som ako starý pán, ktorý oboznamuje mladších súkmeňovcov s príhodami z minulosti, rozpráva o kultúre, o porážkach, o výhrach. Niekedy som sa rád spodobňoval s Tyrtaeuesom, Sparťanským básnikom, ktorý poúčal mládež o vernosti a cti. Nikdy som niečo podobné nezažil s čiernymi študentmi. A nepoznám iného bieleho učiteľa, ktorý áno.
Učenie môže byť zábava. Pre určitý druh ľudí je radostné sledovať kriedové „zápasy na tabuli“ a učiť hrdinstvu. Vypláca sa protestovať proti liberálnym predsudkom a vyložiť svoje názory študentom. Ale čo som docielil s mojimi bielymi študentmi, by som nikdy nemohol docieliť so študentmi čiernymi.
Je druh detí, pri ktorých pohľade sa vám roztopí srdce, nejaký zatratenec robotníckej triedy, lietajúci z jedného domova do druhého. Často zneužívaný, čo je napriek tomu takmer anjel. Vaše srdce sa roztopí pre takýchto študentov, ktorých odmietla táto moderná doba.
Veľa bielych študentov majú určitú nevinnosť v sebe, ich líca sa začervenajú. Čierny sa nezaujímajú ani trochu o Bethovena alebo o Shermanov pochod k moru, o Tyrtaeusa, Oswalda, Spenglera, ani o svoju vlastnú históriu. Nezaujímali sa o nič čo som sa ich pokúšal naučiť. Ak to takto pokračuje rok za rokom tak to napokon udusí učiteľovu dušu, zničí jeho pátos. Černosi ničia dôvernosť, ktorá môže byť dosiahnutá v triede a presvedčia ťa, že táto dôvernosť je naozaj záležitosťou a formou príbuznosti. Bez zmeny, zničia čo je najkrajšie, či je to vaša viera v ľudskú rovnoprávnosť, nevinnosť vašej dcéry...
Národný Úrad Sociálnych Štúdií, hlavná autorita spoločenského vzdelávania v USA, nalieha na učiteľov a vštepuje im hodnoty ako rovnosť príležitostí, právo na súkromný majetok a demokratickú formu vlády. Aj keby učiteľ vtĺkal do hláv túto bábovkovú ideológiu bielym, liberalizmus je zničený lebo takto mnoho nebielych proste nevnímajú a nechápu veci.
Je nemožné ich prinútiť aby sa starali o niečo, alebo chápali niečo také abstraktné ako demokratické občianstvo alebo vlastnícke práva. Nedovidia si od vlastného nosa ďalej, jediné čo si uvedomujú je , že vy žijete vo veľkom dome a ony v malom. Samozrejme, že sú aj výnimky a nájdu sa neokrôchanci medzi bielymi a zopár vnímavých čiernych, od ktorých sa dá očakávať čokoľvek, ale spoločnosť nestojí na základoch týchto výnimiek.
Raz som sa opýtal študentov, „ Čo si myslíte o ústave?“ „Biela“ jeden černoch vykríkol a trieda sa začala smiať. Prichytil som sa, že sa smejem s nimi zatiaľ čo krajina, práca a spoločnosť ktorú milujem sa mi vzďaľovala a temnela každým dňom.
Čítal som knihu od jednej vysťahovanej Rhodézianky, ktorá navštívila Zimbabwe pred pár rokmi. Cestovala so sprievodcom, zastavila auto pozdĺž cesty. Čierny muž sa z ničoho nič zhmotnil pri okne jej auta. „Prácu šéfka, dobre pracujem“ „Dajte mi prácu.“ „Čo sa stalo s tvojou starou prácou?“ opýtala sa biela vysťahovalkyňa.“ „Vyštvali sme odtiaľto bielych. Neni viac práce. Daj mi prácu.“
Po nejakú úroveň moji študenti chápu tú istú vec. Opýtal som sa študentov „ Čo by sa stalo, keby bieli ľudia zmizli z Ameriky už zajtra?“ „ Sme v prdeli“ vykríkol mladý čierny chlapec . Ďalší sa začali smiať.
Mal som deti, ktoré mi hovorili do tváre, že zápasia s tým, že sú čierni. Pointa je, že ľudské bytosti nie vždy uvažujú racionálne. Je to záujem černochov udržať a mať bielych v Zimbabwe ale oni ich vyhnali z krajiny a teraz hladujú. Väčšina bielych si myslí, že čierni by nikdy nemohli urobiť niečo také iracionálne. Vidia ich v televízii usmiatych, bojovať proti zlým bielym a stelesňujú hodnoty bielych. Ale naozajstní černosi nie sú tí z televízie. Pritiahnete peňaženku bližšie k sebe keď ich vidíte, zamknete dvere na aute, keď si vykračuje okolo vás s gaťami ovisnutými takmer ku kolenám.
Jedného dňa som mal rodičovské stretnutie, kde jedno biele dieťa prosilo rodičov aby ho zobrali preč zo školy, rodičia boli ale presvedčení, že jeho strach je nepodstatný. Doslova mi to zlomilo srdce. Ak milujete svoje dieťa, ukážte mu, že vám na ňom záleží – nie kupovaním drahých dovoleniek alebo aut, ale dovoľte mu prežiť jeho školské roky v bezpečí a šťastí. Dajte mu dar byť v škole, ktorá nie je preplnená čiernymi študentmi.
Pri prekladaní tohto článku som si miestami myslel, že píšem o našich spoluobčanoch, ktorí vynikajú hudobným, rozmnožovacím a ničiacim talentom. Avšak dané skutočnosti sa mi zdajú naozaj alarmujúce! Výpoveď učiteľa, ktorý celý život strávil učením a bol v kontakte s mládežou je podľa mňa cenným zdrojom informácií a ponaučenia. Dokedy budú ľudia slepo veriť televízii, novinárom a filmom, ktoré nezachytávajú realitu neviem. Ale jedno viem iste, treba budiť ľudí z toho spánku alebo budeme naďalej len ovcami v košiari?!
Víťazoslav Budmer
//autoeditácia príspevku (04 Okt 2010, 17:11)
Multikulturalizmus prospieva len jedinému etniku
"Štátny systém, existujúci v našej krajine (t.j. ZSSR v roku 1973), je hrozný nie preto, že je nedemokratický, totalitný, založený na fyzickom obmedzovaní; človek nemôže žiť v takých podmienkach bez toho, aby to uškodilo jeho duchovnej esencii. Náš súčasný politický systém je unikátny v dejinách preto, lebo okrem fyzických a ekonomických obmedzovaní od nás vyžaduje, aby sme mu dali aj svoje duše; aby sme sa nepretržite a aktívne účastnili na tej všeobecnej, vedomej `lži`. Tí, čo chcú zostať ľudskými bytosťami, sa nemôžu poddať takejto hnilobe duše, takémuto duchovnému otroctvu. Keď cisár po tom, čo si už vzal svoje, požaduje ešte
nástočivejšie, aby sme mu dali aj to, čo patrí Bohu - to je obeta, akú by sme nikdy nemali urobiť."
Alexander Solženicyn, 1973
Kalifornský profesor Kevin MacDonald v rozhovore pre Occidental Observer (link v pôvodnom článku) hovorí, že Židia zohrávajú hlavnú rolu v presadzovaní multikulturalizmu v Európe a spomína, že Barbara Lerner Spectre, ktorá stojí na čele vládou financovanej židovskej študijnej skupiny vo Švédsku, nedávno vyhlásila čosi
veľmi pozoruhodné. Pozoruhodné preto, že ona nepripisuje protižidovské postoje iracionálnym predsudkom, ani moslimom, nenávidiacim Izrael, ale hovorí, že príčinou je "vedúca rola", ktorú Židia zohrávajú v hnutí za multikulturalizmus.
"Nazdávam sa, že oživenie antisemitizmu sa dostavilo preto, lebo Európa sa zatiaľ nenaučila byť multikulturálnou. A myslím, že my sa ocitneme vo víre tej premeny, ktorá sa musí udiať. Európa nebude pozostávať z monolitických spoločností, akými kedysi, v poslednom storočí, boli. A Židia budú v centre toho. To je veľká premena, ktorou Európa musí prejsť. Európa nastupuje do multikulturálneho režimu a za to budú odsudzovať Židov, keďže v tom zohrávame hlavnú rolu. Ale bez tej vedúcej roly a bez tej premeny, Európa neprežije."
Prof. dr. Kevin MacDonald hovorí, že jej komentár je príkladom starovekého židovského seba-konceptu o "svetle národov": Židia chcú zachrániť Európu tým, že ju povedú k multikulturalizmu.
Človek sa čuduje, prečo si pani Lerner Spectre myslí, že Európa nemôže prežiť, keď sa bude skladať z monokultúrnych spoločností. Izrael a mnohé iné spoločnosti fungujú celkom dobre s jednou dominantnou kultúrou a jedným druhom obyvateľstva a multikulturálne spoločnosti sú naopak veľmi nákladné a nevykazujú žiadne viditeľné pozitíva. Ale lepšou otázkou samozrejme je, ako môže Európa prežiť multikulturalizmus. Je jasné (ponímané teoreticky, aj prakticky), že v tom prípade absolútne nemá šancu."
Multikulturalizmus je výhodný len pre jediné svetové etnikum: židovské.
Pre všetky ostatné - a pre každú homogénnu spoločnosť - značí jedine rozvrat, zánik a smrť.
Zo spoločnosti, rozvrátenej neprirodzeným multikulturalizmom, nemôže vzniknúť nič pozitívne. Taká spoločnosť môže ako-tak dočasne fungovať len ako tvrdý totalitný režim, ktorý bude mať zákonite za následok milióny životov tých najušľachtilejších ľudí. Ako píše anglický profesor Frank Ellis:
"Ani jedna zo spoločností nevykazuje spontánny sklon smerom k tomu, aby bola multikulturálna a multirasová. Úspešné a pretrvávajúce spoločnosti vykazujú veľkú mieru homogénnosti. Tí, čo podporujú multikulturalizmus, toto buď nevedia alebo - čo je pravdepodobnejšie - si uvedomujú, že ak majú premeniť západné spoločnosti na striktne regulované, rasovo-feministické byrokracie, najprv ich musia podkopať. Táto premena je taká radikálna a revolučná ako nastolenie komunizmu s Sovietskom zväze.
Tak, ako vtedy museli všetky aspekty života podrobiť politickej kontrole, aby komisári mohli ľuďom vnútiť svoju víziu spoločnosti, aj multikulturalisti sa nádejajú, že budú kontrolovať a dominovať všetkým stránkam nášho života. Na rozdiel tvrdej tyranie sovietov, ich tyrania je mäkšia, jemnejšia, ale títo dúfajú, že nás zviažu dohromady tak mocne ako väzňov v gulagu. Súčasná `politická správnosť`(sovietska `političeskaja praviľnosť` v 20-tych rokoch), to je priamy potomok komunistického teroru a vymývania mozgov.
Na rozdiel od vnucovania očividne cudzorodého komunizmu, multikulturalizmus je mimoriadne zákerný preto, lebo si podrobuje morálnu a intelektuálnu infraštruktúru Západu, proti čomu je veľmi ťažké bojovať.
Politická správnosť bola (v Sovietskom zväze) predĺženým ramenom politickej kontroly nad vzdelávaním, psychiatriou, etikou a správaním. Bol to podstatný komponent úsilia zabezpečiť, aby všetky aspekty života zodpovedali ideologickej ortodoxii - čo je typická črta všetkých totalít. V post-stalinskom období politická správnosť dokonca značila, že v odpore videli mentálnu chorobu, ktorú bolo možné liečiť jedine uväznením.
Ako povedal "veľký vodca" Mao Ce-tung, `ak človek nemá správnu politickú orientáciu, to je akoby nemal dušu. Maova Malá červená knižka je plná napomenutí držať sa správnej cesty komunistického myslenia a ku koncu 60-tych rokov bola už maoistická politická správnosť veľmi dobre establišovaná na amerických univerzitách. A konečné štádium vývoja, ktorého sme svedkami dnes, to je výsledok vzájomného oplodňovania všetkých `izmov` (anti-rasizmus, feminizmus, štrukturalizmus a post-modernizmus),
ktoré dnes dominujú univerzitným učebným osnovám. Výsledkom toho je nová a virulentná forma totalitarianizmu, ktorej paralely ku komunistickej ére sú očividné. Súčasné dogmy viedli k neohybným požiadavkám na jazyk, myslenie a správanie a s tými, čo porušujú jej pravidlá, sa zaobchádza, akoby boli mentálne nevyrovnaní - presne ako so sovietskymi disidentmi.
Totalita predstavovala oveľa viac, než len štátny teror, cenzúru a koncentračné tábory; to bolo štádium mysle, kde zničili už samotnú ideu súkromného názoru alebo hľadiska. Totalitný propagandista núti ľudí veriť, že otroctvo je sloboda, nečistota odmena, nevedomosť poznanie a že neohybne spútaná spoločnosť je tou najotvorenejšou spoločnosťou na svete. Akonáhle donútia dostatok ľudí takto zmýšľať, funkčne ide o totalitu, i keď nejaký diktátor osobne nekontroluje všetky veci. Pád Ruska do zla a šialenstva, to je mocné varovanie, čo sa môže stať, keď krajina výhlási vojnu minulosti v nádeji, že vybuduje raj na zemi.
Multikulturálna spoločnosť zákonite vedie ku konfliktu, nie k súladu.
Práve preto sme svedkami rozrastania sa byrokracie, ktorej úlohou je riešiť nedorozumenia medzi rasami a rôznymi kultúrami. Tie nedorozumenia však nikdy nemožno vyriešiť natrvalo a to preto, lebo byrokrati popierajú základnú príčinu: rasu. Preto sa toľko hovorí o `multikultúrnom` a nie `multirasovom` aspekte. Dostavuje sa stále viac legislácií, aby hostiteľskú spoločnosť donútili zmieriť sa s čoraz väčšími ústupkami voči menšinám. Ale to má za následok ešte viac požiadaviek a povzbudzuje to k vojne bez výstrelov voči bielym, ich civilizácii a dokonca aj voči samotnej idey Západu.
Multikulturalizmus má rovnakú ambíciu ako sovietsky komunizmus. Je absolutistický v úsilí o presadenie rôznych agend a pritom vo svojich útokoch na nepriateľov relativizuje všetky ostatné perspektívy. Multikulturalizmus je ideológiou, ktorá by mala skoncovať so všetkými ideológiami a tieto totalitné ašpirácie nás môžu viesť k dvom záverom:
1. multikulturalizmus musí všade eliminovať akúkoľvek opozíciu; nikde sa nesmie uchovať bezpečný prístav pre kontra-revolucionárov;
2. akonáhle sa ustanoví, multikulturálny raj sa musí ubrániť za každú cenu; všeobecne prijímanú vieru treba udržiavať pomocou všetkých zdrojov štátu.
Taká spoločnosť môže viesť len k totalite. Možno nebude mať koncetračné tábory, ale centrá na pre-vzdelanie a na špeciálny výcvik pre tie úbohé stvorenia, ktoré budú stále zastávať názor `bieleho hegemóna`. To bude mäkkšia verzia sovietskeho režimu,
kde však mysle budú rovnako patriť štátu. Oslobodia nás od jarma myslenia, preto nebudeme môcť upadnúť do kacírstva politickej nesprávnosti. Ak sa na multikulturalizmus dívame ako na ďalšiu manifestáciu totality 20. storočia, môžeme sa utešovať faktom, že Sovietsky zväz sa eventuálne zrútil? Je multikulturalizmus len fázou, periodickou krízou, ktorou Západ prechádza alebo reprezentuje čosi fundamentálne a možno nezvratné?
Zatiaľ som načrtol, že keď chceme porozumieť kontextu politickej správnosti a multikulturalizmu, treba sa obrátiť na Sovietsky zväz a jeho katatrofálny utopistický experiment. Ale PC/multikulturálna mentalita je oveľa staršia. Edmund Burke v knihe `Zamyslenie sa nad revolúciou vo Francúzsku` ponúka portrét francúzskych radikálov, ktorý platí aj po dvesto rokoch, odkedy ho napísal: `Nemajú žiadny rešpekt pre múdrosť iných, ale to si kompenzujú vlastnou absolútnou sebaistotou. Pre nich je dostatočným motívom zničiť starú schému vecí len preto, lebo je stará. Pokiaľ ide o novú, nemajú obavy o osud narýchlo postavenej budovy, pretože pretrvanie nie je dôležité pre tých, čo si nevážia nič z toho, čo sa urobilo pred nimi a ktorí všetky svoje nádeje vkladajú do objavovania.`
Samozrejme, multikulturalizmus nie je riešením rasového alebo kultúrneho konfliktu. Naopak. Multikulturalizmus je cesta k veľmi zvláštnemu druhu pekla, ktoré sme už videli v temnom 20. storočí - pekla, ktoré si sám pre seba a pre druhých buduje človek po tom, čo sa vzdal zdravého rozumu a revoltuje proti božiemu poriadku.
výber krátených ukážok z článkov: mi-ev
prof. dr. Frank Ellis: "Multiculturalism and Marxism"
http://reversespins.com/pcmarx.html
Prof. dr. Kevin MacDonald, Current Events: "Jews play a `leading role` in promoting multiculturalism in Europe"
http://theoccidentalobserver.net/tooblog/?p=3372
Viď aj: Solzhenitsyn: "Chapter 16 "During the Civil War"
http://theinfounderťground.com/forum/vi ... 21&p=48675
k teme multi - kulti velmi opatrne a velmi nepriamo. Raz pride doba, kedy inteligentni a pracoviti ludia pochopia, pochopia vsetci. Ked pochopia, a uvedomia si, nastane masaker nepredstavitelnych rozmerov. Skromnemu, pracovitemu, slusnemu a vychovanemu cloveku sa da skakat po hlave, ale len do casu, co sa stane potom vie len pan boh....
Dúfam, že aj tu dostanú konzervatívci rozum a urýchlia zmeny obmedzujúce imigráciu a štedrú azylovú politiku (hoci liberálni demokrati by s tým boli asi v konflikte, ale kompromisy sa nájdu).
