Vtedy sa to stalo. Pocula som len hromadny smiech a zeregistrovala bandu nejakych chalanaov, ako nastupuju do trolejbusu, ktory akurat zatvaral dvere. Moj prvy pohlad smeroval k lavicke a taska tam pravdaze nebola. Kazdy si povie, ze som si bola sama na vine, ale odohralo sa to naozajm v zlomku sekundy, vobec som to necakala. Trolejbus mizol v dialke a ja som musela bleskovo vymysliet, ako sa dostat spat k mojim papierom. Tak som sa rozbehla smerom k taxikom/tomu hovorim zufalstvo/, ze ho musime dohonit. Pred nosom mi zhodou okolnosti prebehlo policajne auto, tak som mavala a utekala smerom k nemu, ale dodnes neviem, ci ma nevideli alebo nechceli vidiet, policajti nabrali rychlost a uz ich nebolo. Tak mi neostavalo nic ine, ako nasadnut do prveho taxika. Nastartovali sme a este zo starych cias som si pamatala, akou trasou ten trolejbus ide /207/. Aj ked sa taxikar tvaril skepticky, ja som stale dufala, ze sa k svojim papierom dostanem. Akoby zazrakom sme dorazili na konecnu zastavku tesne za trolejbusom a ja som hned vedla zbadala tu veselu skupinku aj s mojou taskou. To, ze mi z nej vsetko vyzrali a vypili, mi bolo vtedy uplne jedno, skocila som k nim a tasku bez slova vytrhla z ruky, skontrolovala obsah, otocila som sa a nastupila spat do taxika. Odviezla som sa az do petrzalky, stastna, ze mam papiere spat. Taxikar, asi jeden z mala, bol taky zlaty, ze mi zauctoval iba polovicu zo sumy a bol rad, ze to tak dobre dopadlo.
Tak som sa pomaly ukludnila, kupila na stanici listok. vysla von a na prvej kolaji cakal uz vlak. Na tabuli svietilo, ze odchadza z prvej kolaje, otvorila som dvere a nastupila. Vydychla som si, ze uz je dobre.
Odchod mal byt 22:30, este som mala nejakych 5 min. rezervu. Bolo mi divne, ze som tam uplne sama, ale z okna som pozorovala ludi prechadzat popri vlaku, tak ma napadlo, ze idu proste do druheho vagona. Cakam, ze vlak pomaly startuje a stale nic. Ok, nejkay maly technicky problem, moze sa stat. Tak som trpezlivo sedela a cakala dalej, 5min, 10 min. a zrazu sa vypol motor a svetla. Uz som vedela, ze pruser, nieco nie je v poriadku. Utekala som k dveram, ale kedze boli elektricke a tlacidla uz tiez nesvietili, nemala som sancu sa dostat z vlaku von. Behala som ako splasena od dveri k dveram a skusala otvorit, medzi tym mi prebehli myslou vsetky horory, ktore som videla a dufala som, ze som vo vlaku naozaj sama. Nakoniec som sa dostala na zaciatok vagonu, kde sedi rusnovodic a buchala som na okienko, ze tam mozno este sedi vnutri. Ale tiez bez uspechu.
Pohovor som mala na druhy den o druhej a uz som vedela, ze nocny vlak nestihnem. Kedze to bolo v zime a kurenie sa vyplo tiez, nemala som chut sediet tam az do rana. Vytiahla som mobil a prvykrat v zivote som volala na policiu, ze potrebujem pomoc. Policajt ma vypocul a povedal, ze to musi dalej riesit dopravna policia, ze mam cakat, poslu ich tam. Tak som tam cakala este asi pol. hodiny, kym sa tam objavili. Nemohli mi ale pomoct, lebo vlak vedia odomknut len Rakusania, nasi kluc nemaju. Mala som ale zase stastie v nestasti, lebo mal este dojst posledny vlak z Viedne do Bratislavy a rakusky rusnovodic, ktory ho riadil, ma mohol konecne vypustit von. Tak sa aj stalo.
Dopravaci tam cely cas cakali so mnou, vsetko sme spisali a hned sa aj vysvetlilo, preco k tomu doslo. Boli odstavene na prvej kolaji dva uplne rovnake vlaky, tesne za sebou, takze to vyzeralo ako jeden dlhy. V oboch sa svietilo, je*o jeden vlak pred chvilou dorazil a druhy za nim sa chystal vystartovat. Stacilo nastupit o par metrov dalej a bola by som v spravnom vlaku. Ale kto mohol vediet, ze? Tetuska za okienkom, co predava listky sa ani neunuvala informovat, ze si mam dat pozor a oznacene tiez nic nebolo.
Dopravna policia sa nado mnou zlutovala, kedze uz bolo pol jednej v noci a poriadne mrzlo, zobrali ma autom na hlavnu stanicu a mohla som u nich pockat do rana. Isla som prvym vlakom a pohovor som nakoniec napriek vsetkej smole stihla s vyplazenym jazykom presne o druhej.
Nie je tu ani o com diskutovat, ale dufam, ze vas to aspon trochu pobavilo
