Nuz Andre Mouroise to tymto krkolomnym suvetim celkom dobre zhrnul. Z mojej osobnej skusenosti s nim suhlasim, aj ked tam sa to neprepadlo "pres pelest postele", pretoze tomu branil moj strach, ze by sa strasne krasne kamaratstvo posralo. Spalil sa most, povedal som zbohom krutejsim sposobom aby nebolo cesty spat. Takto uz nie je ani kamaratstvo, ani vztah. Ostali len spomienky a vsetky tie kazdodenne cinnosti, ktore vam druhu osobu pripominaju. Od kvanta piesni a filmov, ktore ste spolu rozoberali cez poondiate pistacie az po.. co vlastne nie?Pratelstvi mezi muzem a zenou neexistuje, budto totiz jeden z partneru povazuje toho druheho za mene pritazliveho, at uz sexualne, nebo emocionalne, coz je pro ono druheho nestastnika, at uz si to prizna nebo ne, natolik ponizujici a urazlive, ze se to se skutenym pritelstvem vicemene vylucuje, nebo se naopak oba sexualne pritahuji, takze jejich „pratelstvi“ drive ci pozdej nevyhnutelne prepadne pres pelest postele, mnenit se tak v cosi zcela jineho.
Je to velmi tazke, ked sa zamilujete do osoby, ktora je vam dokonalym priatelom. Ktora je v mnohych smeroch podobna az rovnaka ako Vy. Az do takej miery, ze uvazujete ci je tolka podobnost vlastne mozna. A denno denne to mate v hlave a pprehravate si oblubene sceny a pomaly si toho druheho idealizujete. V nieco cim nebol a ani nebude.
Tolko racionalna cast. Ta je ale samozrejme v tomto absolutne bezvyznamna. Pretoze najvacsia laska je ta nenaplnena a ta len tak lahko a rychlo neumrie. A to ze je najvacsia neznamena, ze je najkrajsia. Ta nenaplnena totiz zoziera krutym sposobom.