Je vôbec možné, aby sa dvaja zrelí ľudia (asi ale nie dosť emocionálne zrelí) nevedeli pohnúť z miesta a zadefinovať svoj vzťah??
Som typ pragmatika, ružové okuliare nenosím už dávno a o.i. toto máme spoločné.. keby som nevnímala ako sa na mňa pozerá a tie jeho všetky "ja", ktorými celkom úspešne maskuje svoju zraniteľnosť, kašlem na to. Uvedomujúc si vzájomnú podobnosť, nejde len tak mávnuť rukou, že však príde iný. Keďže sa poznáme už nejaký ten piatok, nie je problém analyzovať a žiaľ, musím len konštatovať, že opakujeme tie isté chyby, obaja... V čom je problém?? Viac podôb strachu?? Zrejme... ale ako z toho von??
Poraďte...

Neviem, či je chyba na mojej strane, alebo na tvojej. Pretože teraz ani ja vôbec nechápem pointu tvojho príspevku. Skús sa trošku viac rozpísať a uviesť, v čom konkrétne potrebuješ poradiť.

Ide o vzťah k mužovi, s ktorým sme si dosť blízki na to, aby sa dalo tento vzťah ponímať iba ako kamarátstvo. Ak také niečo medzi mužom a ženou vôbec existuje.. evidentne je ale pre nás oboch problém, preklenúť tú pomyselnú hranicu kamarátstva. Úmyselne hovorím v množnom čísle, súdiac aj podľa toho, že sa ku mne správa inak ako k iným ženám v rámci kolektívu. Nebudem zapierať, jeho individualita je mi dosť blízka. Vnímam ho ako so všetkými jeho bonusmi, aj chybami, čiže nejde o nejaké nahováranie si niečoho, čo vlastne ani neexistuje, ako to my ženy občas zvykneme.. že chce/nechce ma. Jednoducho cítim, že ho priťahujem, no neviem či je to tým, že mi nechce ublížiť, ak by to neklaplo alebo mu v tom bráni niečo iné (nejaká utkvelá predstava, že ja by som ho predsa nechcela). Je pravda, že ja mu to vôbec neuľahčujem, napr. minule som mu nedovolila zaplatiť účet a pod., čím mu asi nedávam priestor, aby sa ako muž prejavil a je vlastne problém vo mne... tento kolotoč fakt nedokážem objektívne zhodnotiť.

a otázka teda je aká?
Buď sprav ten krok ty, alebo ho nechaj spraviť jeho. Ale to mu musíš naznačiť že na ten krok čakáš. Aj ste sa na túto tému bavili, alebo je to všetko len o tvojich domnienkach a pocitoch?

Povedz mu, čo cítiš a opýtaj sa ho, čo cíti on. Howgh.

Obdobie kedy nám bolo -násť, je už dávno preč, ak by som to mala upresniť 27/37 roční pragmatici, s pracovným režimom, žeby traja mali čo robiť, partnerskými skúsenosťami, kedy sa už ani jednému z nás nechce ísť do zbytočného rizika, vnímajúc to ako stratu času + x ďalších faktorov. Ono to znie celé jednoducho, ale nie je tomu celkom tak...

Neviem si dosť dobre predstaviť ako by som mu počas najbližšieho pracovného obeda namiesto dezertu naservírovala svoje pocity alebo mu teraz zavolala, že karty na stôl... úprimne, ak by tomu bolo opačne, sama neviem, ako by som v tom momente reagovala. Otvorene sme sa o tom, čo je medzi nami nerozprávali. Obaja sme urobili dosť chýb, on pozval mňa, no musela som odmietnuť.. ja pozvala jeho, no diár sa zaplnil, klasika.. potom sa človek dostane do takej spleti, že už ani nevie, ktorý krok je ten čo by mal nasledovať... a pritom by stačil iba akýsi preklenovák, napr. pár drinkov niekde v bare.

bud mu to jasne povies (je to chlap, musis jasne) a nieco sa dozvies, alebo budes vypisovat na forum
your choice

Tak ako si napísala, obdobie, kedy vám bolo -násť je už za vami, tzn. že náznaky alebo nejaké letmé dotyky, domnienky a pod. by mali už ísť bokom.
Ale súdiac podľa tvojích slov "Jednoducho cítim, že ho priťahujem, no neviem či je to tým, že mi nechce ublížiť, ak by to neklaplo alebo mu v tom bráni niečo iné" ale značí o niečom inom..
Skús mu to dať jasne najavo, a to myslím doslova, a podľa toho ako sa zachová, budeš vedieť odpoveď. Ak o neho naozaj stojíš, musíš sa nejako prejaviť, keď on ako chlap nedokáže spraviť ten prvý krok. Nie nadarmo sa hovorí, že musíš chlapovi všetko polopate povedať. A na druhej strane čakať a čakať a čakať na to, čo sa možno ani nikdy nestane, tiež nie je bohviečo ..Sú muži, pri ktorých musí tá žena spraviť prvý krok. A potom sú aj vďační, že sa tak stalo, lebo oni by sa k tomu nikdy nedokopali.
Alebo druhá možnosť je sa o vás v kľude pozhovárať. Ste dospelí zrelí ľudia, viete čo od života očakávate, vzťahy z rozmarov sú už za vami, tak kde je chyba?

//Tak samozrejme, že nemôžeš naňho všetko vybafnúť len tak .. treba vystihnúť správnu chvíľu, okamih, alebo si ju vytvoriť.

Necital som to cele pretoze na moj vkus okolo toho zbytocne vela dristas a filozofujes, ale tym ze mu povies ako vidis vas vztah ty a spytas sa na jeho pohlad na celu vec urcite nic nepokazis

ďakujem za podnety..

Ak uz mate obaja plne diary, tak len odpoved na otazku, ci by isiel niekedy s tebou niekam sadnut by mala byt jednoznacna. A v pripade ze bude kladna, staci aby ste vytiahli obaja naraz diary a zacali planovat. Zorganizovat si spolocny cas je prvy predpoklad k tomu, ze mate jeden o druheho zaujem. Ak ste obaja nesmeli urobit prvy krok, moze to suvisiet so sklamanim, v takom pripade bude lepsie ked to posedenie bude pri drinku ci pohari vina, nech opadnu zabrany ale jasna mysel ostane nezatemnena... vela stastia

Keď ste už preklenuli to obdobie násť a obaja ste takí pragmatici so zaplnenými diármi, tak asi nejaký výbuch hormónov nečakáte a ani nenastane. Ak ho však pozveš na kávu s tým, že vieš, že má veľa termínov a že teda preto mu voláš skôr, aby ste sa dohodli a on to neodvolá a pôjde, bude to fajn. No a ak to nechceš priamo naňho vybaliť, tak mu povedz, že je ti s ním fajn a že si nejaké to stretnutie rada zopakuješ. Ak on nebude proti, tak by som začala s ďalšími náznakmi. Sama vieš, že v tomto prípade sa dá skôr získať ako stratiť, či?

Ale iste, stratiť de facto nie je čo...
Dohadovať sa na stretnutí 1-2 dni vopred, nemožné.. mal si vyzdvihnúť materiály, zdôraznila som, nech zavolá takú hoďku vopred, keď bude mať cestu, lebo ma nemusí zastihnúť. Volá, že kde som... oki tak za 5 min. sa zastavím. Neriadená strela, nevyčítam, ja som taká istá čo je ale spôsobené tým, že ani jeden z nás zatiaľ nešiel do toho rizika, aby urobil jasno v tom, ako to medzi nami vlastne je. Ale sme v akom takom sms/mail kontakte, pracovne sa tiež ešte pár mesiacov stretávať budeme. Po pracovnom obede/káve je priestor natiahnuť si ten čas v náš prospech, tak zrejme to bude cesta...

Ked citam cele ako si to opisala tak sa musim opytat, naozaj si si 100% ista ze z jeho strany su tie sympatie (teraz myslim sympatie typu viac nez kamarati)? Lebo sa mi nechce verit zeby 37 rocny uspesny (aspon podla tych slov ze ma pracovny rezim za troch) chlap bol prilis hanblivy na to aby urobil prvy krok alebo aspon nejaky naznak smerom k zene ku ktorej citi nieco viac nez len kamaratstvo.

Kroky, aj náznaky boli, aj sú... on len nerozumie mojim reakciám na ne a ani nemôže, čiže je to o mne.

Napíš niečo konkrétne, aké náznaky ti dáva, ako reaguješ? Ty vieš, že on chce byť s tebou, dáva ti náznaky, ale ty mu to nedokážeš potvrdiť, že aj ty k nemu niečo cítiš? Či ako? Veď sa rozpíš konkrétne, lebo po prečítaní tejto témy sa aj ja strácam a ťahá to tu z teba každý ako z chlpatej deky.

Vidím to na ťažké povahy, ty a asi aj on.

S tými povahami, aspoň čo sa týka partnerstva ako takého, si sa trafil
S pár ľudmi som to riešila súkromne, preto som sa tu už nerozpisovala. V zásade sa všetci zhodujete, preto si myslím, že môžeme túto diskusiu uzavrieť. Ak by sa ale ešte niekto chcel vyjadriť k téme, kľudne cez SS.
Pekné sviatky všetkým

Ale nás čitateľov zaujíma čo Ti povedali ostatní, aké náznaky Ti dáva a ako na to reaguješ Ty, ako to dopadne atď ..na to predsa fórum je