Sedov sa v lete vyfotil na Červenom námestí s nápisom „Rusko je teroristický štát“. Foto – F. S.
Filipp Sedov sa cez Bielorusko tajne vrátil do Ruska a šiel sa pozrieť aj na okupovaný Donbas a Krym. Pýtal sa ľudí na vojnu a fotil sa s lístočkami na podporu Ukrajiny.

Na Slovensku žijúci Rus Filipp Sedov zažil počas leta dva úplne odlišné svety. Začiatkom júla bol jedným z hostí na festivale Pohoda. Spoznávali ho tam návštevníci, vystupoval v talkshow s komikom Jakubom Gulíkom, pár slov prehodil aj s prezidentkou Zuzanou Čaputovou.

O mesiac neskôr už spal v zdevastovanej ubytovni v Luhansku. Počúval krik opitých ruských vojakov, izbu zdieľal s mužom, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do okupačného vojska, pretože sa rozviedol s manželkou.

Sedov využil, že ako ruský občan môže cestovať aj tam, kam sa dnes človek z Európskej únie bežne nedostane. Cez Bielorusko sa prešiel do Ruska, ktoré – ako sám hovorí – kedysi považoval za svoj domov. Odtiaľ cestoval na okupovaný Krym aj na okupované časti Donbasu.

Sedov si na týchto miestach robil fotky s papierikmi, na ktorých bolo napísané „Rusko je teroristický štát“ alebo „Toto je Ukrajina“. Raz ho zadržali policajti, druhý raz mu hrozila bitka a naživo videl aj únos človeka, ktorého zrejme považovali za ukrajinského špióna. Popritom sondoval medzi miestnymi obyvateľmi, ako po roku a pol vnímajú Putinovu agresiu.

Pre Denník N zhrnul Sedov svoje najsilnejšie zážitky.

(Filipp Sedov plánuje aj tento školský rok navštevovať slovenské školy či knižnice. Ak by ste mali záujem o besedu s ním, môžete sa prihlásiť na tomto odkaze. Alebo mu položte otázku v diskusii k tomuto textu, prisľúbil, že bude postupne odpovedať.)

Už keď sme vlani robili spolu prvý rozhovor, tak ste hovorili, že za protivojnové aktivity by vás mohli v Rusku stíhať. Napriek tomu ste tam znovu odcestovali.

Pôvodne som to tak neplánoval. Mal som plán navštíviť len Bielorusko a tie dôvody boli rodinné. V Bielorusku žije môj starký, s ktorým som sa nikdy nevidel. Otec od nás odišiel ešte pred mojím narodením a rodinu z jeho strany som poriadne nepoznal. Vedel som však, že starký žije, a vedel som aj kde. Teraz v zime som sa s ním prvýkrát po dlhej prestávke spojil. Má viac než osemdesiat rokov a zdravotne na tom nebol dobre. Povedal som si, že už to stretnutie nemôžem odkladať, takže som bol rozhodnutý za ním toto leto vycestovať.

Bielorusko tvorí s Ruskom istý typ konfederácie. Nepovažovali ste za riziko cestovať aj do Bieloruska?

Určite som tie riziká vnímal, zvlášť po tom všetkom, ako som sa za posledný rok na Slovensku angažoval (Sedov poskytuje rozhovory v médiách, rozpráva o Rusku na školách, na takzvanom mierovom pochode fanúšikov Putina vytiahol ukrajinskú vlajku – pozn. red.). Bieloruskí policajti a colníci spolupracujú s Rusmi, pravdepodobne sú aj Ruskom riadení. Uvedomoval som si, že ak tam niekto zistí, kto som a čo robím, môžem mať problém.

Na Slovensku ste síce relatívne známy, ale nie ste príliš malá ryba, aby si na vás ruský režim vyšliapol?

Úprimná odpoveď je, že neviem. Ale už tá neistota môže byť paralyzujúca. Mám dôvod si myslieť, že pracovníci ruskej tajnej služby, ktorí pôsobia pri ambasáde v Bratislave, asi majú prehľad o tom, čo na Slovensku robím. V deň, keď som mal naplánovaný odjazd, som si čítal správy, ako v Rusku opäť zatkli ďalšieho človeka len za statusy na sociálnych sieťach. V prvom momente som si povedal, že nejdem. Nestojí mi to za to. Potom som sa však začal pred sebou hanbiť. Veď predsa nerobím nič zlé. Ak niečo hovorím o Rusku, tak hovorím len pravdu a robím to preto, že som ruský patriot. A pre pravdu sa nemôžem báť. Tak som sa obliekol a vyrazil som.

Bolo ťažké dostať sa do Bieloruska?

Ťažké to nebolo, bolo to len únavné. Šiel som stopom do Varšavy, tam som prespal a ďalší deň som pokračoval vlakom do hraničného poľského mesta Terespol. Prekvapilo ma, že hneď na stanici ma začali odchytávať Bielorusi, aby som sa s nimi zviezol cez hranicu. Zadarmo. Doslova ma chytali za ruku, aby ma dostali do auta. Veľa Bielorusov totiž jazdí nakupovať do Poľska, majú však limit na osobu, koľko tovaru môžu previesť. Preto čím viac ľudí majú v aute, tým viac tovaru môžu naložiť.

Čo jazdia do Poľska kupovať?

Všetko možné. Do Bieloruska sa už skoro nič zo Západu nevozí. V obchodoch majú drahé potraviny a slabý výber. Niežeby by mali vyložený nedostatok, len je to významný rozdiel oproti poľským obchodom. Mnoho Bielorusov sa preto živí tak, že jazdí nakupovať do Poľska potraviny, oblečenie, elektroniku alebo náhradné diely do áut. Prevezú to cez hranice a predajú. Musia však na hranici splniť podmienku, že nemajú takzvanú nadváhu.

Otázky pre Filippa Sedova môžete položiť aj v diskusii k tomuto rozhovoru.

Takže s týmito Bielorusmi ste sa napokon odviezli.

Áno, zlanáril ma jeden pár: Bielorus a Ukrajinka. Okrem mňa sa v aute viezli ešte ďalší dvaja: staršia pani z Bieloruska a jej vnuk, ktorý s rodičmi žije v Poľsku a do pôvodnej vlasti cestoval na prázdniny. Chlapec mal asi 12 rokov, a hoci už mal poľský pas, veľmi sa bál. Keď jeho babka povedala niečo k politike, tak ju žiadal, aby bola ticho.

Ako dlho ste čakali na hraniciach?

Medzi poľským Terespolom a bieloruským Brestom je to len päť kilometrov, cesta nám však trvala päť hodín. Je to dnes jediný fungujúci cestný priechod medzi oboma krajinami a podľa toho to tam aj vyzerá. Keď sme konečne došli na rad, tak som už od únavy príliš nevnímal. Colníci nás kontrolovali asi dvadsať minút, prezerali kufor, všetky tašky, môj ruksak. Vodič ma inštruoval, aby som povedal, že niektoré z tých nákupov sú moje. Pustili ma bez problémov.

Keď už ste boli v Bielorusku, teda na území Putinovho vazala, čo ste pociťovali?

Nabehli mi otázky, či sa moja letná dovolenka nepretiahne na niekoľko rokov, prípadne či by sa tá hranica dala v prípade nutnosti prekročiť aj nelegálne. Inak však v našom aute bolo cítiť napätie už od začiatku, ešte sme neboli ani za čiarou. Všetci sa báli hovoriť otvorene. Bieloruský vodič mi hovoril niečo v zmysle „no veď asi vieš, kam cestuješ“. A dodal, že v jeho krajine všetko riadi jedna rodina. Dobre si uvedomoval, že žije v diktatúre. Sústavne sa sťažoval, ako je všetko drahé v porovnaní s Poľskom. Predtým vraj mal normálnu robotu, pracoval ako osobný šofér miestneho činovníka, ale ani to mu na živobytie nestačilo, tak sa teraz živí nakupovaním v Poľsku. A zároveň nadával aj na Ukrajincov, hoci jeho partnerka pochádzala z Ukrajiny.

Ako pokračovala cesta?

Po prenocovaní v Breste som pokračoval „maršutkou“ do mesta Hrodna, kde žije starký. Aj šofér maršutky sa stále len sťažoval. Sťažoval sa na Poliakov, ktorí sa vraj chystajú napadnúť Bielorusko, pretože Bielorusko je brána do Ruska. Sťažoval sa na to, ako jeho manželka zarába aj po tridsiatich rokoch práce učiteľky nejakých 200 eur. Spýtal som sa teda, čo hovorí na to, že ešte pred tridsiatimi rokmi bolo Poľsko na podobnej úrovni ako Bielorusko, ale teraz sa im vzďaľuje. A či za to náhodou nemôže garnitúra, ktorá tridsať rokov v Bielorusku vládne. Zostal ticho.

Aké bolo stretnutie so starkým?

Srdečné. Aspoň na začiatku. Strávil som u neho desať dní, ale, žiaľ, postupne to začalo škrípať.

Pre politiku?

Starký je stará škola, pracoval ako stavbyvedúci, nikdy nemal veľa peňazí. Ľudia z tejto generácie majú pocit, že my mladí sme pohodlní a nevieme, čo je tvrdá práca. A áno, rozdeľovala nás aj politika. Starký nosil tričko s nápisom „Rossia“. Vojna je vraj zlá, ale na Ukrajine sú podľa neho banderovci. Počul som, ako sa s kamarátkou rozprávali o tom, že celá EÚ je skazená vinou gejov. V Nemecku vraj už ani nemôžu identifikovať deti ako chlapcov alebo dievčatá. Jeho kamarátku zaujímalo, ako je to na Slovensku. Povedal som, že na Slovensku sa len veľmi, veľmi pomaly, ale predsa azda trochu zlepšuje aj akceptácia LGBTI+ ľudí. Starkého to nahnevalo. Gejov by podľa neho mali strkať do karantény, lebo sú chorí. Na to som povedal, že podobné veci hovoril aj Hitler. A starký poznamenal, že aj Hitler mohol mať v niečom pravdu.

Takže ste sa nerozišli úplne v dobrom.

Bolo to rozpačité, ale bol som rád, že sa mi splnilo to, čo som plánoval dlhé roky: spoznať svojho starkého.

Čo zaujímavého ste v Bielorusku zažili?

Prekvapilo ma, že skoro všetci hovorili po rusky. Bieloruština akoby neexistovala. Stretol som sa tam s kamarátkou, ktorá mi vysvetlila, že ak niekto hovorí po bielorusky, tak ho hneď považujú za nacionalistu, a tým za potenciálnu hrozbu. Bieloruštinu som prvýkrát počul až v Minsku a hneď bolo jasné, že ten dotyčný človek nemá rád Lukašenka. Inak bolo zjavné, že Bielorusko je diktatúra. Aj tá moja kamarátka sa pred tromi rokmi zúčastnila na protivládnych protestoch. Nasledovala domová prehliadka, kontrolovali jej počítač, mobil a hrozilo jej trestné stíhanie.

Prečo ste sa rozhodli, že z Bieloruska budete pokračovať ďalej do Ruska?

Napadlo mi to až dodatočne. Medzi Bieloruskom a Ruskom nie sú skoro žiadne kontroly, tak že to aj využijem. Tiež som potreboval ísť k zubárovi, ktorý je pre mňa lacnejší v Rusku. Cestoval som teda do Jaroslavľa, odkiaľ pochádzam. A povedal som si, že keď už tam budem, tak sa aspoň ľudí popýtam, čo hovoria na vojnu.

V Jaroslavli ste naposledy boli krátko po vypuknutí vojny. Čo sa tam zmenilo?

Bol som sa pozrieť na svoju bývalú základnú školu. Pribudla tam pamätná tabuľka s menom môjho spolužiaka, ktorý narukoval do armády a vlani zahynul na Ukrajine. Škola na jeho počesť urobila slávnostné zhromaždenie, kde riaditeľka vyzdvihla, že padol ako hrdina. Krátko nato sa nechal naverbovať aj ďalší spolužiak, aby ho vraj pomstil.


Sedov v budove svojej bývalej školy vedľa tabuľky s menom spolužiaka, ktorý vlani zahynul ako ruský vojak na Ukrajine. Napravo visí tabuľka s menom iného absolventa, ktorý zomrel počas sovietskej vojny v Afganistane. Foto – F. S.
Jaroslavľ sa nachádza v európskej časti Ruska, relatívne blízko Moskvy. Aké názory ste si tam vypočuli?

Strávil som v Jaroslavli asi tri týždne. Prespával som v byte kamaráta, ktorý ešte pred vojnou odišiel vzhľadom na politiku do Ameriky a tam si požiadal o azyl. Obvolal som svojich známych, niektorí priviedli ešte svojich známych, celkovo som sa rozprával s desiatkami ľudí. Presvedčil som sa, že podobne ako na Slovensku aj u nás mnohí ľudia žijú v názorových bublinách.

Keď niekto vojnu odmietal, tak si myslel, že rovnako ju musia odmietať aj všetci normálni ľudia. O tých druhých hovoril, že sú to „putinisti“, „rašisti“ (slovná hračka kombinujúca slová Rus a fašista) a „zetnici“ (podľa symbolu invázie, písmena Z). Ľudia podporujúci vojnu si zase mysleli, že rovnako ako oni musí zmýšľať každý, kto nie je zradca alebo egoista. Len sa mi potvrdilo, že nie je potrebné denacifikovať Ukrajinu, ale Rusko.

Čím prívrženci vojny Putinovu agresiu obhajovali?

Podobnými frázami, aké môžete počuť aj od slovenských priaznivcov Putina: Krym je ruský, Kyjiv je ruský, Ukrajinci by sami chceli byť Rusko, keby ich Západ nezmanipuloval, a kde som vraj bol osem rokov, keď Ukrajinci zabíjali ľudí na Donbase. A opakovane zaznievalo, že keby Putin neurobil svoju špeciálnu vojenskú operáciu, tak by na Ukrajine už boli Poliaci. Toto mi napríklad hovorila moja dlhoročná susedka.

Zase Poliaci? Tí Poliaci nejako rezonujú.

Vyzerá to tak, že kremeľská propaganda si v poslednej dobe berie Poľsko do úst už skoro tak často ako Ameriku.


Dom vlasteneckého vzdelávania v Jaroslavli a jeho aktuálna výzdoba. Foto – F. S.
Vedeli vaši známi, čo na Slovensku robíte?

Minimálne poznajú moje názory. Preto aj boli prekvapení, že som sa znovu ukázal v Rusku. S viacerými sme stále v kontakte cez sociálne siete, kde mám fotku s ukrajinskou vlajkou. Vnútorne som sa rozhodol, že tieto svoje statusy si tam nechám aj počas svojej cesty do Ruska. Mal by som výčitky svedomia, keby som si ich zrazu skryl. Aj týmto svojím príkladom som sa snažil kamarátom ukázať, aby sa nebáli prejaviť odpor. Viacerým som aj počas stretnutia hovoril, že je podľa mňa hanba sa proti vojne neozvať.

Ako reagovali?

Rôzne. Jeden z mojich kedysi blízkych kamarátov sa už vopred odmietol so mnou stretnúť práve preto, že podporujem Ukrajinu. Ďalšieho bývalého spolužiaka som sa pýtal, či necíti aj on časť zodpovednosti. Reagoval veľmi agresívne. Opáčil ma, že o vojne predsa rozhodujú iní.

Bolo cítiť názorové rozdiely medzi mladými a starými?

V mojich rozhovoroch áno. Rozprával som sa napríklad so svojím susedom, starším človekom, ktorý počas Sovietskeho zväzu slúžil ako vojak prezenčnej služby v Maďarsku. Poslali ho tam len pár rokov po potlačení povstania v roku 1956. Sused sa však ako okupant nikdy necítil. Vždy hovoril, že ich vraj Maďari mali radi, mali vraj radi ich cigarety a vodku. Keď som ešte pred vojnou jazdieval zo Slovenska domov, tak sa vždy chcel so mnou rozprávať. Čakal, že mu budem opisovať, aký je v Európskej únii ťažký život, pretože tak o tom počúva v ruskej televízii.

Aj teraz som mu pripomenul, že jeho ruský dôchodok je na úplne inej úrovni, než sú dôchodky na Západe. On mi na to povedal, že peniaze aj tak len kazia charakter, a vyčítal mi, že ja som na peniaze priveľmi zaťažený. A ešte ma označil za zradcu, pretože som v týchto ťažkých časoch z Ruska odišiel namiesto toho, aby som zostal s nimi.

Z toho však zároveň vyplýva, že aj váš sused má pocit, že Rusko zažíva ťažké časy.

Ale ľudia ako on zároveň veria, že je to len dočasne. Počas pobytu v Rusku som občas pozeral televíziu. Hovorili tam aj o ukrajinskej ofenzíve, ale s dodatkom, že ruská armáda v súčasnosti len zbiera sily a budúci rok obsadí Odesu. Celý svet sa nás vraj snaží zničiť, ale my každému dokazujeme, že to ustojíme, lebo sme veľkí a silní a všetko.

Tešia sa títo ľudia z toho, že Putin na papieri znovu zväčšil územie Ruska?

Vyloženú radosť som veľmi nezaznamenal. Susedka sa stále teší z anexie Krymu, lebo veď o ten bojovala už cárovná Katarína Veľká. Z okupácie Donbasu a juhozápadnej Ukrajiny sa už tak veľmi netešia. Skôr sa tešia z toho, že Rusko je stále mocnejšie a mocnejšie a všetci sa ho boja. Ameriku obviňujú z rozpadu Sovietskeho zväzu, kým Putin túto krivdu napravil. Keby nedošlo k invázii, tak Krym by podľa nich zabrali Američania a čoskoro by zabrali aj naše nerastné suroviny.


Metro v Moskve: chlapec má oblečené tričko s ruskými vlajkami a motívom nepriestrelnej vesty a šiltovku so symbolom invázie. Foto – F. S.
Ako vojnu vnímali mladší Rusi, s ktorými ste sa rozprávali?

Situácia sa podľa nich nevyvíja dobre, ale oni s tým vraj nič neurobia a treba sa starať hlavne o seba. Keď som jednej mladej žene hovoril, že Rusko na Ukrajine zabilo desaťtisíce ľudí, tak reagovala, že ona tie správy radšej nečíta. Zaujíma ju len jej život a život jej rodiny. Ďalšia známa pracuje v lokálnej administratíve. Dobre vie, čo sa deje, považuje to za smutné, ale necháva si to pre seba. V práci majú tichú dohodu, že o týchto témach sa nehovorí.

Na viacerých mladších bolo vidieť, že by najradšej z Ruska odišli. Dnes je to však oveľa zložitejšie než pred vojnou. Len málokomu sa podarí zohnať víza, priame letecké spojenie s EÚ neexistuje a z dôvodu poklesu rubľa je cestovanie aj výrazne drahšie. Stretol som sa napríklad s jednou Ruskou, čerstvou absolventkou bakalárskeho štúdia. Rada by z Ruska odišla, ale nedá sa. Tak sa zamestnala na úrade Vyšetrovacieho výboru Ruskej federácie, takže vo výsledku bude pomáhať režimu.

Ešte pred zhruba rokom pociťovali mnohí Rusi strach z mobilizácie, trvá to stále?

Výrazne menej. Muži, ktorí podliehajú brannej povinnosti, sú rezignovaní a hovorili mi, že aj tak s tým nič nespravia. Často sú to ľudia, ktorí nikdy neboli v zahraničí a nevedia si predstaviť iný život. Kamaráti, ktorí boli scestovanejší, z Ruska odišli už pred vojnou alebo najneskôr po vyhlásení čiastočnej mobilizácie.

Aj sa niektorí vrátili?

Vrátila sa moja kamarátka, ktorá aj s manželom vlani vycestovala do Kazachstanu. Mali však nejaké komplikácie s dokladmi, navyše v Rusku si krátko pred vojnou dokončili rodinný dom, tak sa po pár mesiacoch vrátili. Je na rodičovskej dovolenke, ale už čoskoro by sa mala vrátiť do práce. A rieši dilemu, čo bude robiť. Pracovala totiž ako učiteľka a hnusí sa jej, že by mala po novom v rámci triednických hodín povinne žiakom vysvetľovať, že vojna bola nevyhnutná a Rusko sa len bráni. Toto dnes od učiteľov vyžaduje štát.


Sedov hovorí, že pre túto fotku z Červeného námestia ho dočasne zadržali policajti. Foto – F. S.
Nikto vás za celú dobu neudal, že ste sa vrátili do Ruska?

Udali ma, ale nie v Jaroslavli. Stalo sa to na tom najsymbolickejšom mieste, na Červenom námestí. Keď už som cestoval na okupované územia Ukrajiny, tak som sa zastavil v Moskve, aby som sa v jej srdci vyfotil s nápisom „Rusko je teroristický štát“. Požiadal som tam náhodného chlapca, aby mi takúto fotku urobil. Vyfotil ma, ale hneď to bežal oznámiť milicionárovi. Takže ma odviedli na služobňu a tam ma začali vypočúvať. Vtedy som si hovoril, že zbohom návšteva Ukrajiny, možno aj zbohom Slovensko.

Ako je teda možné, že sa znovu rozprávame?

Tiež si to neviem úplne vysvetliť. Možno to bolo tým, že takíto demonštranti sa na Červenom námestí občas vyskytnú, takže na priľahlom policajnom oddelení sú na nich zvyknutí. Alebo som mal šťastie na jediného normálneho vyšetrovateľa z tisícov. Vypočúval ma chlapík, ktorý ten môj čin nijak zvlášť neprežíval.

Takže vás nechali ísť?

Pýtal sa ma, prečo som to urobil. Povedal som, že som ruský patriot a robím veci, ktoré považujem za správne. Hovoril, že teda v poriadku, veď podľa ruskej ústavy majú občania zaručenú slobodu slova, ale správne by som mal mať na taký protest povolenie. Inak nič. Dal mi podpísať zápisnicu a mohol som ísť.

Cítili ste v Rusku dôsledky sankcií?

Ja osobne áno, keďže som nemohol používať službu Apple Pay. Dovážaného tovaru je málo, zahraničné autá sú extrémne drahé a drahé sú aj náhradné diely. Keď som išiel do obchodného domu v nových teniskách Nike, tak ma náhodný človek zastavil, že odkiaľ ich mám. On také zháňa, ale v Rusku ich nikde nemajú.

To však nie je nič, čo by nejak zásadne ovplyvňovalo život človeka.

Ako koho. Pre niektorých je traumatické už to, že nemajú prístup na Netflix a k značkovému oblečeniu. A iným bude všetko jedno, pokiaľ bude vodka a chlieb. Ale je pravda, že v Jaroslavli sa život zásadnejšie nezmenil. Ľudia chodili do práce akoby nič, fungovali bary aj diskotéky. Keď si človek nechcel všímať vojnu, tak si ju všímať nemusel.

Čo bolo impulzom, že ste rozhodli cestovať aj na Ruskom okupované ukrajinské územia?

V prvom rade by som sa teraz chcel ospravedlniť Ukrajine, že som porušil jej zákony tým, že som na ich územie cestoval bez ukrajinského povolenia. Túto cestu som však absolvoval hlavne preto, aby som jej vyjadril podporu. Chcel som tam ísť a počas augusta, keď Ukrajina oslavuje deň nezávislosti, sa na niektorých známych miestach odfotiť s nápismi „toto je Ukrajina“. Tak som nasadol na vlak, odviezol sa do Rostova nad Donom a odtiaľ sa presunul do Luhanska.

Mimochodom, svoje besedy na školách začínam tým, že ak mi niečo z Ruska na Slovensku chýba, tak sú to vlaky, ktoré jazdia načas. A na tom sa stále nič nezmenilo. Z Moskvy do Rostova je to tisíc kilometrov, ale vlak nemeškal ani minútu. Ospravedlňujem sa za odbočku.

Úplne rozumiem. Rostov bol pred pár týždňami centrom Prigožinovej vzbury. Bolo to tam nejak cítiť?

Strávil som tam len necelý deň, ale po vzbure som tam nevidel žiadne stopy. Ale hneď na stanici som videl obrovské množstvo vojakov alebo žoldnierov, ktorých poznáte podľa nášiviek. Rostov je pre nich prestupná stanica. Buď tam prestupujú tí, ktorí pokračujú na front, alebo tí, ktorí cestujú na dovolenku do Ruska.


Sedov a jeho gesto na podporu Ukrajiny v okupovanom Luhansku. Foto – F. S.
Boli medzi Ruskom a okupovanými územiami nejaké kontroly?

Kontroly boli už na autobusovej stanici, ale tí esbéeskári pôsobili tak unavene, že im to bolo všetko jedno. Ani keby som prevážal pištoľ, tak by mi ju nenašli. Na ukrajinské územia som cestoval autobusom, ale nebol to žiadny luxus. Predávali sa dokonca lístky na sedenie na podlahe.

Akí ľudia tým autobusom cestovali?

Väčšinou to boli obyvatelia Luhanska, ktorí už mali ruské pasy. Jedna žena mala ešte pas samozvanej Luhanskej ľudovej republiky a colníci jej pri kontrole dosť nevyberavo vyčítali, že si nepožiadala o ruský. Mne prieky nerobili. Ukázal som ruský pas, povedal som, že idem na dovolenku na Krym a, rešpektujúc odporúčania ministerstva dopravy, cestujem cez „nové územia“.

Čo bolo ďalej?

Tesne po prejdení hranice sa pokazil autobus a šofér začal zháňať náhradný. Začal som byť nervózny. V Luhansku platí zákaz nočného vychádzania, preto som potreboval doraziť ešte za svetla. Išiel som teda stopovať. Do Luhanska som sa zviezol s miestnym obyvateľom, približne štyridsiatnikom, ktorý vzal ešte jedného stopára a jednu stopárku. Už tie konverzácie s nimi boli zaujímavé.

Zapol som si bezpečnostný pás, na čo mi šofér povedal, že nemusím, pretože nie sme v Rusku. Na to sa ozvala tá ruská stopárka, že podľa ústavy sme na území Ruskej federácie. Šofér jej povedal, že na papieri sme možno v Rusku, ale inak sme v riti. A potom už len rozprával, ako dobre sa tu žilo do roku 2014.

A teraz počas vojny sa ten ich život ešte viac zhoršuje?

Väčšina ľudí, ktorá podporovala Ukrajinu, odišla už dávno, pretože život na okupovaných územiach nie je pre nich bezpečný. Z mojich pozorovaní zostali hlavne tí, ktorým je jedno, kam patria, ale hlavne nech už niekomu patria. Viackrát som počul, že vo februári 2022 zrazu pocítili nádej. Osem rokov boli šedou zónu a boli z toho unavení. Naraz sa potešili, že príde ruská armáda a stanú sa plnohodnotnou súčasťou Ruska. Lenže hoci tie územia boli formálne anektované, vo výsledku sa ich život ešte viac zhoršil a je výrazne horší než život v samotnom Rusku.

V čom presne?

V Luhansku sú teraz šialené ceny. V obchodoch je málo potravín a sú drahé. Pohybuje sa tam totiž množstvo ruských vojakov a žoldnierov, ktorí sú dobre platení, a títo ťahajú ceny hore. Môžu si tie ceny dovoliť, ale pre miestnych obyvateľov je to masaker. Výrazne vzrástli aj ceny ubytovania. Pred vojnou ste mohli zohnať byt za 1000 rubľov na noc, dnes už je to 5000 rubľov (necelých 50 eur – pozn. red.) a aj to len so šťastím.


Kremeľská propaganda na stenách obytných domov v Luhansku. Foto – F. S.
Vy ste si v Luhansku ako našli ubytovanie?

Ten vodič, ktorého som stopol, mi poradil dom pri železničnej stanici. Bola to vysoká škaredá budova prerobená na ubytovňu. A bola plná ruských vojakov. To sa mi zdalo úplne bizarné. Len mesiac dozadu som bol v Trenčíne na Pohode, fotil som sa so slovenskou prezidentkou a teraz som v budove plnej ruských okupačných vojakov.

Aj ste sa s nimi rozprávali?

Vodič mi to neodporúčal, lebo sú veľmi podozrievaví. Všade vidia ukrajinských špiónov. Videl som len to, ako boli opití, vykrikovali tak hlasno, že som ich počul až na siedme poschodie. Bolo zjavné, že zákaz nočného vychádzania pre nich neplatí. Rozprával som sa len so spolubývajúcimi.

Prvú noc spal vedľa mňa istý Denis, asi 25-ročný Rus z Rostovskej oblasti. Cestoval do Svatove, kde si našiel prácu ako esbéeskár v sklade. Svatove je okupované mesto blízko frontu. Hovoril, že bude ťahať dvanástky celý mesiac bez víkendov, ale že tých 100-tisíc rubľov (približne 950 eur) mesačne mu za to stojí, lebo doma nezarobil.

Druhú noc spal vedľa mňa Maxim, štyridsiatnik, ktorý sa chystal vstúpiť do ruskej armády. Vyrastal v Luhanskej oblasti a už v roku 2014 zvažoval, že sa pridá k separatistom. Potom však videl mŕtvych a zranených, tak sa radšej presťahoval do Moskvy. Pracoval na stavbách, robil rekonštrukcie bytov a zaúčal ďalších robotníkov. Potom sa rozviedol, tak sa rozhodol narukovať, lebo ho už vraj v živote nič nenapĺňa. Keďže však pochádzal z Luhanska, tak tá procedúra sa mu naťahovala, až mu povedali, aby prišiel narukovať priamo sem. Tento Maxim bol vyložene dychtivý, aby už-už mohol bojovať.

Proti bývalým krajanom.

Paradoxne aj on veril, že bude bojovať proti „poľským fašistom“. Všetci Ukrajinci podľa neho už zahynuli. Týmto si to v hlave ospravedlňoval.


Pri železničnej stanici v Luhansku.
Takže aký bol váš celkový dojem z Luhanska?

Ten vodič, ktorého som si cestou stopol, mi hovoril, aby som si v Luhansku dobre všímal ruže. To je vraj to jediné pekné, čo tam zostalo. Asi mal pravdu. Cítil som sa tam hrozne. Ľudia boli zamračení, na pohľad nespokojní a do toho všade plagáty, ako je Rusko najlepšie, všade ruské vlajky a písmená Z. Šofér mi ešte na rozlúčku povedal, aby som si dával pozor, lebo v Luhansku to nie je sranda. Aj to sa potvrdilo. Cestoval tam miestnou MHD, ak sa to tak dá nazvať. A na zástavke som videl únos. Pristavilo sa čierne auto, vystúpili dvaja muži v čiernom, prišli k mladému mužovi, ktorý tam stál, ukázali mu nejaký preukaz a zbalili ho.

O čo tam mohlo ísť?

Predpokladám, že si mysleli, že je ukrajinský špión. Na tých okupovaných územiach sa bežne deje, že človeka, ktorého podozrievajú zo spolupráce s Ukrajinou, unesú, zavrú do pivnice a tam ho mučia, aby získali priznanie. Toho chalana zbalili meter odo mňa. Ja som mal práve pri sebe schovaný lístok s nápisom „toto je Ukrajina“, s ktorým som sa šiel odfotiť. Asi nemusím viac hovoriť, v akom som bol v strese. Keby ma prehľadali, tak by som skončil v tej pivnici aj ja.


Vlak premávajúci medzi Luhanskom a Doneckom vo farbách Ruska a neuznanej Doneckej ľudovej republiky. Foto – F. S.
Bol Luhansk to najhoršie, čo ste videli?

Nie. Keď som sa v Luhansku rozprával s nejakou paňou, tak som jej povedal, že ten život tu asi nemajú ľahký. A ona na to: „Ale, prosím ťa, tu v Luhansku sa máme ešte oveľa lepšie než v Donecku.“ Do Donecka som cestoval vlakom, teda starým vozňom vo farbe ruskej vlajky a vlajky Doneckej ľudovej republiky. Spolucestujúci v kupé si všimli, že nie som miestny, tak prvá otázka znela, či som špión. Prebieha tam úplný hon na čarodejnice.

Potvrdilo sa, že Doneck je ešte horší než Luhansk?

Áno, v Luhansku aspoň nie sú výbuchy. Doneck je blízko frontovej línie a prvý výbuch som tam počul už pár minút po vystúpení z vlaku. Celkovo to tam búchalo v priemere raz za polhodinu. Takže som sa rozhodol zostať tam len najkratší možný čas. Išiel som si urobiť fotku s proukrajinským nápisom pred Donbas arénu a to bolo všetko. Ešte som sa tam šiel najesť do bývalého McDonaldu, ktorý sa teraz volá „Don Mak“. Nie som práve fanúšik McDonaldu, ale náš McDonald je úplne iná úroveň. Tie akože hranolky a akože hamburger som tu zjedol s najväčším odporom. Inak ten život v Donecku skutočne vyzeral ešte horšie. Povedali mi, že voda tu z vodovodu tečie len každý druhý deň, na mnohých budovách boli vybité okná, frontové mesto. Tak som si kúpil lístok a cestoval konečne na Krym.


Pamiatka na niekdajšieho veliteľa doneckých separatistov Arsena Pavlova, prezývaného „Motorola“, ktorého v roku 2016 zabila bomba. Foto – F. S.
Táto cesta prebiehala ako?

Cestovali sme cez tie „oslobodené územia“ na juhu Ukrajiny a bolo to depresívne. V autobuse sedeli samí dovolenkári, obyvatelia Doneckej oblasti, ktorí si šli oddýchnuť na Krym. Prechádzali sme okolo Mariupola, Melitopola, všade checkpointy, tanky, vojaci. A títo ľudia to brali akoby nič. S batožinou a malými deťmi cestovali na prázdniny.

Čo ste zažili na Kryme?

Strávil som deň a noc v Sevastopole. Oproti Luhansku a hlavne Donecku to bol iný svet. Menej vojakov, nižšie ceny, voda tiekla a elektrina fungovala. Ale ani tu nevyzerali ľudia spokojne. Pre vojnu im rapídne ubudlo turistov, od ktorých sú závislí. Takže kým v Luhansku bol problém zohnať si hoci aj drahé ubytovanie, v Sevastopole som ubytovanie našiel bez problémov ešte aj so zľavou – chatu za tisíc rubľov na noc. Rozprával som sa tu s niektorými staršími obyvateľmi. Síce aj tí boli zo všetkého unavení, ale Ukrajinu späť nechceli. Klasika: v Kyjive vraj vládnu banderovci a nacisti, ktorí by ich vraj nútili hovoriť po ukrajinsky.

Pár zaujímavých rozhovorov som absolvoval aj v Simferopole. V hosteli sme spali v izbe traja. Jeden bol Kazach žijúci v Rusku. Mal asi 35 rokov, pohádal sa s manželkou a cestoval na Donbas pridať sa k žoldnierom. Hovoril, že nerieši, kto a prečo začal vojnu. Vraj je len unavený z manželstva a potrebuje si zarobiť. Druhý spolubývajúci bol starší pán z ukrajinského Melitopolua učiteľ matematiky. Cestoval na Krym z dôvodu operácie oka, keďže doma takú možnosť nemal. Nedávno dostal ruské občianstvo a je mu jedno, komu bude patriť Melitopol. Povedal, že Putin je starý blázon, Zelenskyj je šašo, ale vraj teraz pod Rusmi má o niečo lepší plat a lacnejšie energie.

Na akých miestach ste sa fotili na Kryme?

V Sevastopole to bol Pamätník potopeným lodiam na nábreží, tam som sa išiel odfotiť so svojím papierikom. Všimol si ma však nejaký muž, pravdepodobne ruský turista. Bol trochu opitý a vyskočil po mne, začal ma sácať a chcel sa biť. Nadával mi, že aká je to Ukrajina a čo tu vlastne robím. Bolo mi jasné, že z toho sa nevykecám. Aj jemu som skúsil povedať, že som patriot a že mne ide tiež o Rusko, ale inak som cítil bezmocnosť. Vedel som, že mi nemá kto pomôcť. Policajtov volať nemôžem, lebo tí by ma zbili tiež. Zachránilo ma asi len to, že ten človek tam mal manželku a jej matku, ktoré ho upokojili.


Krymská obdoba amerického fast foodu KFC. Foto . F. S.
Takže nakoniec celý ten váš pobyt prebehol so šťastím bez ujmy.

Našťastie. Ešte som trochu precestoval Krym a potom som sa trajektom vrátil do Ruska. Na trajekte som sa rozprával s jedinou zahraničnou turistkou, ktorú som na okupovaných územiach stretol. Bola to žena z Indonézie, ktorá sa vydala za Rusa. Dovolenku na Kryme si pochvaľovala. Hovorila, že ľudia v Indonézii vraj majú radi Putina, pretože si robí to, čo chce, a nenechá si od nikoho nič diktovať.

Potom som si šiel do Jaroslavľa po veci a cestoval som znovu do Minska. Po zemi sa mi do Poľska vracať nechcelo, lebo s kolónami smerom do EÚ to bolo ešte horšie než opačne. Kolovali správy, že na hranici sa čaká aj dva dni. Tak som zvolil lietadlo do tretej krajiny. Nechcel som letieť z Ruska, lebo tam už cestujúcich aj na letisku bežne vypočúvajú agenti FSB, prečo a kam cestujú. Aspoň tak mi to opisoval kamarát, ktorý v lete z Ruska odlietal. Tak som sa rozhodol letieť z Bieloruska. Kúpil som si letenku z Minska do Azerbajdžanu, tam som prestúpil na let do Európskej únie a tak som znova tu.

V Rusku a Bielorusku ste napokon strávili viac než mesiac. Čo vám to dalo?

Celý čas som žil v obavách, čo sa môže prihodiť a že sa už na Slovensko nevrátim. Chýbal mi ten pocit pokoja a bezpečia, ktorý mám na Slovensku. A teda dúfam, že ho budem mať aj po vašich voľbách. Vrátil som sa ešte viac motivovaný podporovať Ukrajinu. Lebo ak Ukrajina vyhrá, bude to nádej aj pre Rusko.