31. júl 2026 o 15:34
Prišli o nádej na lepší život. Ako sa na burzovom experimente spálili státisíce Kórejcov

Pre výplach na burze prišli o úspory a zadlžili sa.
Jozef Tvardzík
Jozef Tvardzík

reportér magazínu Index
Ilustračné foto.
Ilustračné foto. (zdroj: TASR/AP)
|
diskusia
[ Dostávajte Index newsletter so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
00:00 / 09:56
Načítal umelý hlas. Počúvajte na SME.sk

Keď juhokórejský seriál Squid Game trhal rekordy sledovanosti na Netflixe a film Parazit zbieral Oscarov, divákov fascinovala ťaživá atmosféra juhokórejskej spoločnosti.

Squid Game aj Parazit sa opierali o podobnú dejovú líniu, ktorej spoločným menovateľom bolo obrovské zadlženie kórejských domácností, drahý život vo veľkomestách a nemožnosť posunúť sa v sociálnom rebríčku nahor.

Strata ilúzií donútila hlavné postavy nájsť alternatívne cesty, ako prežiť, a to aj za cenu vlastného života.

To, čo je pre slovenského diváka fiktívnou drámou, je v Južnej Kórei každodennou realitou.

Frustrácia z nedostupného bývania a rigidného korporátneho systému, ktorý tlačí mladých ľudí do extrémneho výkonu za relatívne nízky plat, vytvorila generáciu bez viery, že k dôstojnému životu sa dá dopracovať poctivou prácou.

Svetlom nádeje sa pre nich stalo investovanie. Nie však preto, aby si dlhodobo a cieľavedome sporili na dôchodok, ale s vidinou rýchlych ziskov. Používali pritom požičané peniaze a podstupovali obrovské riziká.

Státisíce drobných investorov, ktorých médiá označujú ako „mravcov“ sa popálili.

Prišli o úspory, aj o požičané peniaze. Zašlo to tak ďaleko, že minister financií Koo Yun-cheol sa ospravedlňoval občanom a povedal, že niektoré investičné nástroje pre bežných investorov nemali byť povolené.
Čo sa stalo

Ešte pred niekoľkými týždňami bola juhokórejská burza ľahkým spôsobom, ako rýchlo zbohatnúť.

Burzový index Kospi bol v eufórii okolo umelej inteligencie (AI), z ktorej ťažia juhokórejskí producenti polovodičov Samsung a SK Hynix. Tieto dve firmy tvoria viac ako polovicu indexu.

Ich úspech stojí na dopyte po pamäťových čipoch, ktoré sú potrebné na trénovanie modelov AI. Spolu s americkou spoločnosťou Micron v tomto segmente dominujú.

Počas prvého polroka index Kospi dosiahol vďaka obrovskému prílivu kapitálu viac ako stopercentné zhodnotenie a 19. júna atakoval rekordných 9200 bodov.

V nasledujúcich týždňoch prišlo vytriezvenie. Index sa prepadol o viac ako 30 percent. Jednodňové pohyby o desať percent hore a dole sa stali bežnou realitou, išlo o najprudšie výkyvy od ázijskej finančnej krízy v roku 1998 (napríklad v piatok 31. júla index po predchádzajúcom prepade narástol o 14 percent).

Prepad indexu spôsobil masívny výber ziskov inštitucionálnych investorov zo zahraničia.

SK Hynix začiatkom júla vstúpil aj na americkú burzu a polovodičový sektor po horúčkovom raste narazil na skepsu, keď časť investorov začala spochybňovať, či sú obrovské kapitálové výdavky do predražených čipov a infraštruktúry AI udržateľné.

Náladu len zhoršilo oznámenie hospodárskych výsledkov SK Hynixu, ktoré síce boli fenomenálne, ale očakávania trhu boli ešte oveľa vyššie.

Navyše, kórejským drakom pribudla konkurencia, s ktorou nikto veľmi nerátal. Akcie čínskeho výrobcu čipov CXMT pri debute na čínskej burze v pondelok 27. júla stúpli o viac ako 500 percent.

Ďalšia čínska firma SMEE oznámila, že začne vyrábať vlastné imerzné litografické stroje typu DUV, ktoré patria medzi najdôležitejšie zariadenia používané pri výrobe polovodičov.
Páka znásobila zisky, ale aj straty

V šialených turbulenciách na burze, keď rastové dni striedali prudké prepady, uviazli drobní kórejskí investori. Nepredpokladali, že výplach bude taký silný a taký dlhý, preto priebežne dokupovali ďalšie pozície a tým ďalej nafukovali bublinu.

Veľká časť „mravcov“ pritom využívala pákové ETF fondy, ktoré im umožnili obchodovať s dvoj- či trojnásobne vyššou sumou, než do obchodov sami vložili.

Obchodovanie na páku, keď si kapitál požičiavate od brokera, je však dvojsečná zbraň. Ak sa trh posunie správnym smerom, aj s malým vlastným kapitálom môžete dosiahnuť obrovské zisky. Ak však trh ide proti vám, rovnako sa násobia aj straty.

Ak podkladová akcia alebo index klesol za jediný deň o 10 percent, trojnásobné pákové ETF stratilo okamžite 30 percent. Našťastie vlastných peňazí.

Niektorí všal obchodovali konkrétne akcie na páku, a to je ešte nebezpečnejšie, lebo obchovali s cudzími peniazmi cez marginový úver od brokera. Keď hodnota účtu klesne pod minimálnu hranicu stanovenú brokerom, investor dostáva výzvu na doplnenie kapitálu (margin call).

Ak ho nedodá, algoritmy brokerov hneď nasledujúce ráno pred spustením burzy bez jeho súhlasu predajú jeho pozíciu za akúkoľvek cenu, čím dochádza k masívnemu likvidovaniu účtov, čo ďalej zosilňuje prepady ako cunami.

Kórejské regulačné úrady ešte v máji schválili 16 pákových ETF. Rizikové nástroje spopularizovali finfluenceri, ktorí prezentovali investičné úspechy na sociálnych sieťach. Rozmach podporil aj plošný marketing a reklamy brokerských firiem.

Vláda to podporovala, veď nech si ľudia zarobia. Kórejský prezident Lee Jae-myung vo viacerých vystúpeniach investovanie podporoval a upozorňoval na nerovnomerné prerozdeľovanie majetku v krajine v dôsledku prehriateho trhu s nehnuteľnosťami.

Investovanie na akciovom trhu malo zmierniť túto sociálnu nerovnosť a presunúť pozornosť verejnosti od dlhodobého problému s nedostupnosťou bývania, s ktorým si politici nevedia rady.
Spálené účty

Rozšírenosť investičných platforiem a aplikácií v Kórei nemá vo svete obdobu. V krajine, ktorá má 51 miliónov obyvateľov, evidujú 110 miliónov investičných účtov, z čoho je 70 miliónov aktívnych.

Medzi kórejskými investormi sú prakticky všetci. Od vzdelaných ľudí zamestnaných v korporáciách s dobrým platom až po majiteľov malých butikov a taxikárov, ktorí obchodujú v aute a niekedy dokonca aj počas jazdy (ako ukazuje reportáž denníka The Wall Street Journal).

Masovo sú rozšírené aj investičné účty, ktorých majiteľmi sú tínedžeri do 18 rokov (účet bol založený so súhlasom rodiča). Jeden z brokerov ponúkal stredoškolákom v prepočte 14 eur, ak si uňho otvoria účet.

Podľa údajov KB Financial Group bol na vrchole investičnej horúčky v júni a júli 2026 v pákových ETF fondoch celkový majetok v hodnote 50 miliárd dolárov (vyše 68 biliónov wonov).

Investičná skupina Citi Global Markets odhadla, že kumulatívne straty kórejských drobných investorov z pákových ETF dosiahli takmer 39 miliárd dolárov a výplach zasiahol najmenej 700-tisíc investičných účtov.

Sociálne siete sú plné videí, na ktorých „investori“ plačú a zúria. Mnohí prišli o úspory a/alebo sa zadlžili spotrebnými úvermi. V lepšom prípade im prepady vymazali (nevybrané) zisky, ktoré vytvárali ilúziu, že sa vymanili z chudoby.
财经老王: 惊险实录！韩国女主播直播爆仓，300万美元资产瞬间清零 韩国知名交易女主播 Jadoo 正在直播交易，数千名观众在线见证了惨烈一幕： 她的期货仓位遭遇强制平仓，账户瞬间亏损超过 300万美元，情绪崩溃的画面迅速在网络传播 6月23日，韩国股市遭遇剧烈波动 https://t.co/nGwFWONfWQ
Jediná šanca na normálny život?

Agentúra Reuters priniesla príbeh študenta, ktorý investoval 20 miliónov wonov (12 100 eur) z vlastných úspor cez investičnú aplikáciu brokera obchodoval s päťnásobnou pákou.

Počas eufórie na trhu sa jeho vložený kapitál zvýšil až na 300 miliónov wonov (180-tisíc eur). Dosiahol 15-násobný zisk a od brokera dostal VIP darček v podobe fľaše drahej whisky Hibiki.

Potom však prišli prepady a ako sám vravel z extrémneho stresu „doslova nemohol dýchať“. Napriek tomu sa do pákovej špirály chce vrátiť. Páku nevníma ako riziko, ale ako jedinú šancu na normálny život.

Kórejské domácnosti sú vysoko zadlžené. Ich sumárny dlh predstavuje 90 percent HDP a atakuje úroveň 2000 biliónov wonov (1,2 bilióna eur). Kým v minulosti bol tento dlh viazaný na hypotéky, teda zabezpečený nehnuteľnosťami, v ostatných dvoch rokoch masívne vzrástol podiel spotrebných a nezaistených úverov.

Inými slovami, mnohí Kórejčania si prestali požičiavať na kúpu nehnuteľnosti, pretože sa v bankách na získanie hypotéky ani nekvalifikujú, ale vo veľkom si berú spotrebné úvery s vysokým úrokom, ktoré investujú na burze.

Podiel „zraniteľných dlžníkov“, ktorí majú aktívne úvery naraz v troch a viac finančných inštitúciách, stúpol na 6,7 percenta.
Svet ETF je v cenovej vojne. Jeden z gigantov znižuje poplatky, ťažiť z toho budú aj Slováci
Súvisiaci článok
Svet ETF je v cenovej vojne. Jeden z gigantov znižuje poplatky, ťažiť z toho budú aj Slováci
Čítajte viac
Čo na to vláda

Vláda a regulátor si už uvedomili, že situáciu podcenili. Verejnosti sa okrem ministra financií ospravedlnil aj šéf Finančného dohľadu Lee Chan-jin, ktorý priznal, že pákové ETF pre drobných investorov schvaľovali „príliš narýchlo“ a išlo o systémovú chybu štátnej politiky.

V snahe predísť ďalšiemu špekulatívnemu obchodovaniu preto regulátor otočil.

S okamžitou platnosťou pozastavil registráciu všetkých nových pákových ETF viazaných na jednotlivé akcie, zakázal ich propagáciu a zvýšil minimálny hotovostný kapitál potrebný na obchodovanie z desiatich na 30 miliónov wonov.

Okrem toho, držba pákových ETF na jednotlivé akcie bola obmedzená na maximálne 20 percent z celkovej hodnoty investičného portfólia retailového klienta.

Diskutuje sa aj o tom, že obchodovanie s pákovými produktmi na samostatné tituly bude úplne zakázané pre bežnú verejnosť a bude sprístupnené len profesionálnym investorom s preukázaným majetkom a odbornou históriou.

Preverujú sa takisto postupy brokerských firiem, ktoré umožňovali aktivovať päťnásobné páky „na jedno kliknutie“ v mobilnej aplikácii.

13. aug 2026 o 18:30
Iba ho pobolieval chrbát, po operácii v Boroch sa už nemôže riadne hýbať. Nemocnica odmieta odškodné

Znalec z Olomouca popísal pochybenia lekárov.
Ján Krempaský
Ján Krempaský

reportér denníka SME
Bratislavčan Peter Kučera so svojim synom.
Bratislavčan Peter Kučera so svojim synom. (zdroj: Archív P. Kučeru)
|
diskusia
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
00:00 / 10:13
Tento článok si môžete aj vypočuť.

Miloval beh a plávanie. Do práce chodil na bicykli. Mal len jeden problém. Bolieval ho chrbát. Dvakrát ročne ho bolesť tak paralyzovala, že nemohol riadne chodiť.

Peter Kučera z Bratislavy sa rozhodol vyriešiť svoj zdravotný problém spočívajúci v únavovej zlomenine operáciou. Jeho ošetrujúci lekár Matúš Kuniak mu odporučil Nemocnicu Bory. Po zákroku sa však už Bratislavčan nemôže riadne hýbať.

Prvé zdravotné komplikácie nastali už v nemocnici. "Keď som dvíhal najmä ľavú nohu, mal som v nej aj v chrbtici strašné ťahanie. Noha mi tŕpla a necítil som si stehno," spomína si.

Nemocnica, ktorá spadá pod sieť Penty, chybu odmieta a Kučeru nechce odškodniť.
V článku sa dočítate

Ako prebehla operácia

Aké odškodné Kučerovi vypočítal znalec

Kto je zodpovedný za to, čo sa mu stalo

Kozmetický zákrok?

"Začal som mať problémy s chrbticou. Dlhší čas ma pobolievala," spomína si Kučera na rok 2023.

"Povedal som si však, kašlem na to, je to len nejaká bolesť," vysvetľuje, ako spočiatku bagatelizoval svoje zdravotné problémy.

Keďže má Bratislavčan zdravotne znevýhodneného syna, odišiel z bankového sektora a zamestnal sa ako vyskladňovač tovaru v Tescu.

"Časovo mi perfektne vychádzali v ústrety, a tak som sa mohol viac venovať synovi," pochvaľuje si prístup obchodného reťazca.

Ako vykladač tovaru si však veľmi namáhal chrbát. "Začal ma viac bolieť," spomína si.

Hľadal lekára, ktorý by mu s týmto problémom pomohol, až sa dostal k neurochirurgovi Kuniakovi.

"Zistil, že mám pars defekt," hovorí Bratislavčan. "Povedal mi, že to treba jednoznačne operovať."

Pars defekt je stresová zlomenina, prasklina alebo anatomické oslabenie v malej a tenkej časti stavcového oblúka. Táto kostná časť spája horné a dolné kĺbové výbežky susediacich stavcov a pomáha stabilizovať celú chrbticu.

Kuniak pomerne rýchlo presvedčil Kučeru na operáciu. Povedal mu, že je to zákrok "kozmetického charakteru". Vraj po troch-štyroch mesiacoch bude fit a bude môcť opäť behávať, plávať či bicyklovať.

Kuniak v máji 2023 prechádzal do Nemocnice Bory, a tak Kučerovi odporučil, aby sa dal operovať tam. "On si to veľmi pochvaľoval, že tam bude operačné CT-čko na neurochirurgiu," vraví Bratislavčan.

Operáciu v Boroch podstúpil 8. apríla 2024. Zákrok prebehol bez väčších komplikácií. Jediná znepokojivá vec sa stala, keď sa mal po operácii posadiť.

"Anestéziologička mi povedala: Posaďte sa. Hovorím, veď ma strašne bolí operačná rana. Ona mi vraví: Môžete sa posadiť, ja vám pomôžem. Posadila ma do polosedu. Niečo mi však v chrbtici strašne ruplo."

Lekárka sa zľakla. „Čo je? Potom skríkla: Ježiš Mária. A ja: Čo Ježiš Mária?," spomína si pacient.

Neskôr sa pri ňom zišli ďalší lekári a nariadili kontrolu. Kučera si nepamätá, či to bolo RTG alebo CT, ale jej výsledkom vraj bolo, že všetko je v poriadku.

Stav sa mu nezlepšil, ani keď sa vrátil domov. Nevedel sa postaviť z postele a mal problémy s inkontinenciou.

Keď problémy neprestávali, zavolal si Kuniak Kučeru na kontrolu. Na nej mu povedal, že je nutná reoperácia, lebo je "vykĺznutý implantát skrutka L5S1".
Šéf Nemocnice Bory: Sme v strate, ale rátali sme s tým
Súvisiaci článok
Šéf Nemocnice Bory: Sme v strate, ale rátali sme s tým
Čítajte viac
Jedna vykĺznutá skrutka

"Informoval ma, že mi budú opravovať len túto jednu vykĺznutú skrutku, nič viac," približuje pacient, čo mu povedal neurochirurg.

Reoperácia bola 24. mája. Avšak ani po nej Kučera nepocítil úľavu. "Nezlepšovalo sa to." Napriek tomu mu Kuniak napísal, že by už mal absolvovať rehabilitáciu.

"Rehabilitáciu som nedokončil. Ľavá noha ma vôbec neposlúchala, tŕplo mi stehno a mal som bolesti v krížoch. Mal som robiť aspoň malé rotácie. Absolútne mi ale nepomáhali, stále som mal problémy," vraví Bratislavčan.

Medzičasom z Borov za nevyjasnených okolností Kuniak odišiel. Denník SME sa ho snažil kontaktovať. Nedvíhal mobil, ani neodpovedal na správu.

Niekedy v lete v roku 2024 išiel Kučera do Nemocnice Bory, kde mu urobili CT vyšetrenie a z neho podľa jeho slov zistili, že mu "niečo zle prevŕtali, preskrutkovali".

Tento záver neskôr potvrdil aj znalecký posudok, ktorý si dal urobiť v inom zariadení.

Nemocnica ponúkla Kučerovi aj druhú reoperáciu, lebo vraj aj pri prvej došlo k pochybeniu. Povedali mu, že "opätovne prevŕtali a poškodili nejaký fazetový kĺb".

V poradí tretiu operáciu už odmietol a neodporúčali mu ju ani lekári, ktorí ho vyšetrovali mimo Borov.

"U pacienta je prípadné operačné revízne riešenie v zmysle korekcie cage (klietky, pozn. red.) L5/S1 v teréne pooperačnej fibrózy rizikové," píše neurochirurg Martin Sedliak z Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB) v správe o náleze z 20. marca tohto roku.
Zaplatil za výber lekára, aj keď na výber nedostal. Zažaloval Nemocnicu Bory a uspel
Súvisiaci článok
Zaplatil za výber lekára, aj keď na výber nedostal. Zažaloval Nemocnicu Bory a uspel
Čítajte viac
Znalecký posudok

Kučera sa snažil spojiť s právnikom, ktorý by mu pomohol získať objektívny obraz o jeho zdravotnom stave.

"Každý ma odbíjal," hovorí. "Bory? Nie. Bory? Bojím sa. Bory? Konflikt záujmov," spomína si na ich reakcie.

"Nakoniec som našiel pána doktora Zdenka Senešiho, ktorý si ma vypočul. Nič som mu nemusel zaplatiť, lebo predtým mi všetci vraveli, že si ma vypočujú, ale musím im zaplatiť 300 eur," vraví Kučera. Právnik mu povedal, že je potrebné urobiť znalecký posudok.

Ani ten mu na Slovensku nechcel nikto urobiť. Nakoniec sa dohodol so súdnym znalcom z Neurochirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice Olomouc Miroslavom Vaverkom. Ten vyhotovil posudok 29. augusta 2025.

"Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v Nemocnici Bory došlo k zlyhaniu liečebnej metódy, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu miechových koreňov s rozvojom neurodeficitu a neuropatickej bolesti," píše Vaverka v posudku, ktorý má denník SME k dispozícii.

Detailne v ňom opisuje všetky chyby, ktorých sa lekári nemocnice dopustili najmä pri prvej operácii Kučeru. Obe skrutky boli podľa neho "vedené nesprávne cez kanál chrbtice a foraminu (otvor), v dôsledku čoho došlo ku kolízii s neurálnymi štruktúrami."

Vaverka ďalej uvádza, že pri zákroku bola použitá nevhodná medzistavcová náhrada, ktorá nie je vhodná pre transforaminálnu medzistavcovú fúziu v driekovej chrbtici (TLIF).

Za veľké pochybenie znalec považuje aj to, že CT vyšetrenie neurobili Kučerovi hneď po operácii, keď mal veľké bolesti.

Na špecializovaných pracoviskách sa kontrola inštrumentácie robí priebežne alebo štandardne CT prístrojom pred prepustením pacienta. V danom prípade bolo CT vyšetrenie urobené s odstupom šiestich až siedmich týždňov, píše sa v posudku.

"Znalcovi chýba zvyčajný štandard českých pracovísk, predoperačné vyšetrenie magnetickou rezonanciou LS chrbtice," uvádza Vaverka jedno z ďalších pochybení pri predoperačnom vyšetrení.

V dôsledku všetkých týchto chýb pri operáciách, ktoré Kučera podstúpil v Boroch, je jeho zdravotný stav podľa znalca z Olomouca "nepriaznivý, spočívajúci v ťažko narušenej statodynamickej funkcii celej a predovšetkým bedrovej chrbtice, zaťažený neurodeficitom v zmysle paraparézy (čiastočného ochrnutia) dolných končatín".

Podobne ako iní lekári, ani Vaverka neodporúča ďalšiu reoperáciu.

Nemocnica Bory neodpovedala ani na jednu z výhrad znalca, ani na žiadnu otázku.

"Naše dôvody nekomunikovať s vami sa nezmenili a tento prípad ich len potvrdí," napísal v správe redaktorovi SME hovorca Penta Hospitals Tomáš Kráľ.

Finančná skupina Penta mu už niekoľko mesiacov odmieta odpovedať na otázky s výhradou, že o nej vraj informuje neobjektívne a zavádzajúco.
Pacienti sa delia o toalety. Jednolôžkové izby sú už v Boroch nadštandard
Súvisiaci článok
Pacienti sa delia o toalety. Jednolôžkové izby sú už v Boroch nadštandard
Čítajte viac
Odškodnenie

Znalec z Olomouca v posudku vyčíslil aj odškodnenie za bolesť a nemajetkovú ujmu pacienta z Petržalky. Stanovil ho na 41 756 eur.

Právnická kancelária Školder & Partners, ktorá zastupuje Kučeru, sa s požiadavkou o vyplatenie odškodného obrátila priamo na Nemocnicu Bory.

"Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom vášho návrhu a po preskúmaní relevantnej zdravotnej dokumentácie a príslušného postupu zdravotníckych pracovníkov konštatujeme, že tvrdenia uvedené vo vašom návrhu považujeme v uplatňovanom rozsahu za nedôvodné," píšu za vedenie Nemocnice Bory v liste z 24. novembra 2025 generálny riaditeľ Ivan Vulev a člen predstavenstva Barnabás Balázs.

Denník SME má list k dispozícii.

Právnik Ivan Humeník, ktorý sa špecializuje na medicínske právo, vraví, že pri spore o odškodnenie je zodpovednou nemocnica ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, nie konkrétny lekár, ktorý výkon urobil.

Na to, aby si Kučera zabezpečil liečbu, spustil zbierku cez portál Donio. Potrebuje vyzbierať najmenej desaťtisíc eur.

Bojujú s neviditeľnou prácou a ničí ich to. Páry si urobili dotazník férovej domácnosti, ukázal im realitu

Mentálna záťaž stále viac obmedzuje životy žien.
Michaela Žureková
Michaela Žureková

reportérka denníka SME
Férová domácnosť nemusí byť rozdelená presne 50:50, o mentálnej záťaži však treba hovoriť.
Férová domácnosť nemusí byť rozdelená presne 50:50, o mentálnej záťaži však treba hovoriť. (zdroj: Adobe Stock )
|
Zdieľať
diskusia
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
10
30
00:00 / 12:54
1×
Tento článok si môžete aj vypočuť.

Chod domácnosti môže navonok fungovať ako dobre namazaný stroj. Jeden partner vysáva, druhý varí, jeden vozí deti na krúžky, druhý platí účty. Všetko vyzerá férovo, až kým si nepoložíte otázku: Kto na to všetko myslí vopred? Kto drží v hlave termíny u zubárky, veľkosti topánok, ktoré deťom práve začínajú byť malé, a fakt, že v chladničke chýba maslo?

Tento neviditeľný zoznam úloh, bez ktorého by rodina a domácnosť nedokázali prakticky fungovať, označujeme pojmom mentálna záťaž.

Na to, ako je v skutočnosti rozdelená nielen starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj financie či voľný čas, najnovšie upozorňuje Index férovej domácnosti. Krátky dotazník, s ktorým prichádza iniciatíva Akčné ženy, má párom pomôcť odhaliť neviditeľnú prácu.

Vyplnili ho aj Petra a Branislav Heltovci. Ich výsledok sa v terminológii dotazníka nazýva tichá nerovnováha.

Ide o najčastejší výsledok, ktorý znamená, že systém v rodine síce funguje, ale stojí viac na jednom z partnerov a nevznikol dohodou, ale zvykom. Tvorkyne dotazníka to označujú za predstupeň vyhorenia.

„Test bol pre nás prínosný, lebo bez neho by sme túto tému komplexne neotvorili,“ hovorí pre SME Petra. „Viacero činností, ako sú platby za jedáleň, družinu, krúžky, zmluvy, poistky, zálohové platby či prehliadky u doktorov zabezpečujem odjakživa ja a nikdy sme sa o tom nejako viac nerozprávali. Stačí mi, že niekedy vezme Braňo deti napríklad k zubárovi a mám pocit veľkej pomoci. Je pravda, že som rada, že to mám na starosti, lebo sa viem spoľahnúť, že to bude zabezpečené,“ dodáva.

Samotná starostlivosť o domácnosť je podľa Petriných slov rozdelená primerane.

„Odkedy spolu žijeme, Braňo žehlí, lebo ja túto činnosť nemám rada, a v poslednom čase viac zabezpečuje pranie aj nákupy potravín. Obaja máme približne rovnako veľa priestoru na kamarátov či voľnočasové aktivity a pri chorobe detí sa tiež striedame,“ opisuje Petra.

Dotazník jej však pomohol vymenovať všetky činnosti, ktoré zahŕňa napríklad nástup detí do nového školského roka, o ktorých jej manžel ani nevedel: prihlásenie detí do družiny, na stravu, na desiatu, zaslanie návratky na dotáciu či nákup pomôcok.

Branislav pragmaticky dodáva: „Každý máme nejaké silné a slabé stránky a ten, kto to robí, väčšinou prekrýva slabé stránky toho druhého. Nechcem meniť to, že neriešim termíny a dokumenty, lebo ma to nebaví a viem, že Peťka to vie zabezpečiť.“
Aj feministom sa to v praxi rúca

Príbeh Heltovcov dôverne ilustruje rozdiel medzi samotným vykonaním práce a manažmentom na pozadí. Aj tu ide často o neviditeľný systémový zvyk, nie o zlé úmysly.

Mentálna záťaž však výrazne ovplyvňuje fungovanie domácnosti aj možnosti partnerov venovať sa kariére, oddychu či vlastným záujmom.

„Ženy sú zvyčajne tie, ktoré držia v hlave všetky termíny, poplatky, lekárske prehliadky a nákupné zoznamy. A aj keď tieto veci potom na niekoho delegujú, ony sú tie, ktoré na to musia myslieť,“ vysvetlila v minulosti pre SME psychologička Paula Jojárt. Partneri podľa nej často fungujú na princípe „povedz mi, čo treba urobiť, a ja to urobím“.

Presne s touto dynamikou a frustráciou z nepomenovanej práce dlhodobo bojuje aj Eva Rihová. Výsledky testu u nej a jej partnera potvrdili nedohodnutú nerovnosť.

„Bojujem s neviditeľnou prácou a povinnosťami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia ako povinnosť, no pritom zaberajú veľa času, ktorý by som mohla sústrediť inde. Veľmi ma to hnevá, ale aj keď sa to snažím komunikovať, pochybujem, že to partner plne chápe. Myslím, že to sa dá len zažiť, inak to nepochopí,“ hovorí.

Zároveň dodáva postreh, ktorý prichádza so zmenou rodinnej situácie: „Čo fungovalo pri jednom dieťati, pri dvoch už nie je udržateľné, najmä z pohľadu psychickej pohody. Partner robí celkom dosť v porovnaní s mnohými mužmi a chodí do práce, len teda mnohé je na môj podnet – ‚môžeš spraviť to, odniesť tamto, kúpiť ono‘. Potom som za komandéra. Táto rola ma neteší, lenže keby som sa do nej nevložila, tak by domácnosť nefungovala vôbec.“

Podobnú rozpoltenosť prežíva aj Natália, ktorá tvorí s manželom pár už dvanásť rokov. O svoju skúsenosť sa s denníkom SME podelila pod podmienkou, že redakcia nezverejní jej priezvisko. Jej identitu, ako aj identitu ďalších párov z tohto textu poznáme.

„Na jednej strane vidím, že ma aktuálne nastavenie ničí, najmä psychicky. Vidí to aj manžel, len neviem, či si uvedomuje, aké veľmi zlé to je. Na druhej strane nevieme, ako to robiť inak. Mám pocit, že sme v situácii, v ktorej veľmi nemáme kapacitu niečo meniť,“ vysvetľuje Natália.

Natália je na materskej dovolenke, zatiaľ čo jej manžel, živnostník a fyzioterapeut, pracuje často od siedmej rána do večera. Pre vysoký nájom a výdavky nemá na výber.

„Takže si hovorím, že to musím vydržať, kým bude lepšie. Moja vidina je, že keď začnem opäť pracovať aj ja a on bude vďaka tomu pracovať menej, tak si to snáď postupne rozložíme inak aj v domácnosti.“

Sama však priznáva, že časť problému je aj v jej vlastnom nastavení. „Neviem požiadať o pomoc, príde mi náročné niečo dokola vysvetľovať, tak to radšej urobím sama. Je to veľmi paradoxné – obaja s manželom sme veľkí feministi, edukujem ho v rôznych témach, no v tejto oblasti nám prax zlyháva. Aj keď teóriu viem a o neviditeľnej mentálnej záťaži pri dieťati a domácnosti mu rozprávam nonstop. Aj o tom, že materstvo ma zomlelo oveľa horšie, ako som čakala.“

Mentálna záťaž je podľa psychologičky spojená s emóciami a jej výsledky zmiznú takmer okamžite. „Keby ste nemali v rodine nikoho, kto sa o tie veci postará, museli by ste hľadať zdroje zvonka. Tie služby by ste si museli zaplatiť a až vtedy by ste si ich začali materializovať,“ dodáva psychologička s tým, že preťaženie vedie k strate času na psychohygienu a k následnému vyhoreniu vo vzťahoch.

Potvrdzuje to aj množstvo výskumov – nerovnomerné rozdelenie mentálnej záťaže sa spája s vyššou mierou depresií, stresu, vyhorenia, narušeného mentálneho zdravia a tiež s nefunkčnými partnerskými vzťahmi.

Ukazuje sa tiež, že ženy, ktoré sú viac zaťažené neviditeľnou mentálnou prácou, sú menej verejne činné. Povinnosti okolo domova a rodiny ich tak brzdia v rozvoji ich potenciálu.

Vedci a vedkyne sa však zhodujú, že to tak zostať nemusí. Keď si ľudia uvedomia, že férovejšie rozdelenie mentálnej záťaže je výhodné pre naše zdravie, celkovú pohodu aj kvalitu vzťahov, môže ich to povzbudiť, aby sa zasadzovali za vyváženejší vzťah.
Protijedom je vedomá dohoda a otvorenosť

Protikladom k tichej nerovnováhe je prístup Zuzany (45) a Petra (49) Vaškovcov. Ich patchworková rodina so štyrmi deťmi funguje na základe pevných dohôd.

„Od začiatku nášho vzťahu sme sa veľmi otvorene rozprávali o tom, ako fungujeme v domácnosti, v starostlivosti o deti aj s financiami,“ približuje Zuzana.

Dotazník u nich ukázal zaujímavý paradox – kým Peter má pocit, že Zuzana je momentálne rodinnými povinnosťami zaťažená viac, ona je so súčasným stavom spokojná, pretože išlo o ich vedomé spoločné rozhodnutie.

Pre Petrovu prácu sa rodina presťahovala do Prahy. „Keďže nám to finančne vychádza, dohodli sme sa, že ja teraz nebudem pracovať, aby som mohla deti sprevádzať pri nástupe do školy. Dve dcéry máme už dospelé a mladšie deti majú 10 a 11. Nastupujú do českej školy a hoci majú vysoký intelekt, majú aj dyslexiu. Predpokladáme teda, že budú potrebovať viac podpory.“

Jasno majú aj v spoločnom rozpočte: „Čo zarobíme, je spoločné bez ohľadu na to, kto koľko zarába. Čo minieme, minieme spoločne. Finančné rozhodnutia robíme spolu.“
Férová domácnosť nie je len o pohodlí

Cieľom Indexu férovej domácnosti, do ktorého sa dá zapojiť do konca septembra (výsledky zaznejú na októbrovej konferencii Equal Pay Day v Bratislave), nie je na gramy rozvážiť, kto umyl koľko riadu a či je rozdelenie práce v domácnosti a starostlivosti o deti presne 50:50.

„Nejde o hľadanie vinníka. Ide o to zistiť, či je rozdelenie povinností výsledkom vedomej dohody, alebo sa to jednoducho postupne vytvorilo samo,“ vysvetľuje Martina Novotná, zakladateľka Akčných žien.

Simona Šaláteková z rovnakej iniciatívy k tomu dodáva, že veľa práce navyše vôbec nevidno.

„Mnohé rodiny tak fungujú aj preto, že sme podobné rozdelenie videli u svojich rodičov a jednoducho sme ho prevzali.“

Neviditeľná práca má však reálne dopady za dverami bytu. „Problém je, že sa to nekončí doma,“ pokračuje Šaláteková.

„Ak žena popri práci nesie väčšinu starostlivosti o deti a domácnosť, má menej času a možností venovať sa svojej kariére. Stále sa stretávame aj s tým, že matka malých detí je v práci vnímaná ako človek, ktorý bude častejšie chýbať alebo nebude môcť zostať dlhšie. To môže ovplyvniť jej pracovné príležitosti, postup aj príjem.“

Nejde pritom len o pracovný trh, ale aj o vzorce, ktoré si z domova odnáša ďalšia generácia. Ak deti vyrastajú v rodine, kde sa obaja rodičia starajú o domácnosť spoločne, berú to podľa Šalátekovej ako bežnú súčasť života a je väčšia šanca, že si podobný model raz prenesú aj do vlastných vzťahov.

Zameriava sa na to aj samotný dotazník: Kto má v bežnom týždni viac času na nerušený oddych? Kto sa častejšie a bez výčitiek stretáva s priateľmi? Kto má rozhodujúce slovo pri veľkých investíciách?
Ako tému otvoriť bez výčitiek

Rozhovor o systéme v domácnosti by mal zahŕňať aj zdanlivé maličkosti. Ako hovoria partnerky Stanislava a Nina, ktoré sú spolu štyri roky, Stanislava upratuje priebežne, kým Nina menej často, no vtedy „leští pol dňa každý detail“.

Z výsledkov neboli prekvapené a plánujú ďalej pracovať na vyvažovaní potrieb s rešpektom k tej druhej.

Ak totiž druhá strana nemá ochotu veci meniť, útoky nepomôžu. Začať vetou „Ty nikdy nič nespravíš“ podľa Simony Šalátekovej väčšinou nikam nevedie, pretože druhá strana sa začne brániť a namiesto riešenia nastupuje hádka.

„Lepšie je otvoriť túto tému vo chvíli, keď práve nie ste nahnevaní. Pomôcť môže jednoduchá vec: spíšte si všetko, čo treba počas bežného týždňa urobiť. Nielen varenie, upratovanie či nákupy, ale aj plánovanie, objednávanie k lekárom, školské povinnosti, krúžky, nákupy oblečenia alebo premýšľanie nad tým, čo doma chýba. Cieľom je, aby obaja videli celý zoznam,“ radí Šaláteková.

Často až vtedy obaja zistia, aká obrovská masa práce stála na jednom človeku. Potom sa už dá hovoriť konkrétne o tom, čo kto prevezme a čo sa dá robiť inak. „Dôležité je pritom jedno: prevziať úlohu neznamená iba vykonať ju po pripomenutí. Znamená to aj myslieť na ňu a postarať sa, aby bola urobená,“ odporúča.

Nina pripomína, že dusiť v sebe nespokojnosť nie je riešením. So Stanislavou pravidelne na týždennej báze spoločne kontrolujú rozpočet a rozprávajú sa o financiách.

„Keď viem, že partnerka je v nepohode, pretože mi to jasne komunikovala, tak nemôžem ostať ľahostajná. Je to predsa môj najobľúbenejší človek na zemi. A to platí aj naopak. Dotazník mi pripomenul, že komunikovať otvorene a často – aj o maličkostiach typu, ktorá doska na krájanie sa používa na čo – je naozaj nesmierne dôležité, aby sme predišli nepohode medzi nami.“
Index férovej domácnosti

Ide o krátky anonymný online dotazník, ktorý párom pomôže zistiť, ako vnímajú rozdelenie domácich povinností, starostlivosti o deti a mentálnej záťaže.

Vyplnenie dotazníka trvá len zopár minút. Odpovede sú anonymné a výsledok človeku príde e-mailom do hodiny. Organizátorky odporúčajú, aby si dotazník vyplnili obaja partneri samostatne a následne si výsledky porovnali.

Prvýkrát ju mal pobozkať v martinskej štvrti Stráne, keď mala približne trinásť rokov. On bol štyridsiatnik. V ten deň sa mu ako dieťa zdôverovala s problémami, ktoré zažívala s rodičmi. Vzal ju za ruku a všetko, čo urobil, a aj to, čo ešte len malo nasledovať, mal podľa jej vlastných slov ospravedlniť tým, že je príliš pekná na to, aby sa dokázal ovládnuť.

Natália Mikulová (28) tvrdí, že týmto momentom sa pre ňu začali roky sexuálneho zneužívania a psychickej manipulácie.

Zažívať ich mala zo strany samozvaného pastora a lídra spoločenstva Zbor Viery Reného Schneidera (54). Doň ju spolu so sestrou priviedli vlastní rodičia.

Mikulová tvrdí, že Schneider ju postupne odstrihol od kamarátov zvonka, zahŕňal ju drahými darmi a prebral nad jej životom výraznú kontrolu. Život v sekte, ako sama spoločenstvo nazýva, ju podľa jej slov uzavrel do bubliny s presne nalinajkovanou budúcnosťou: mala vyštudovať právo, pracovať pre firmy zboru, vydať sa za vopred určeného muža a ostať poslušnou bábkou v rukách jediného človeka.

Jej skúsenosť s manipuláciou v Zbore Viery nie je ojedinelá. Denník SME spolu s Natáliinym príbehom odkrýva sieť v pozadí náboženského spoločenstva na Turci. Rozprávali sme sa s 18 bývalými členmi a členkami. Svedkovia nezávisle od seba opisujú, ako si René Schneider zo Zboru Viery vytvoril nielen komunitu veriacich, ale zneužíval svoju moc nad ľuďmi, ktorí mu bezvýhradne dôverovali.

Zbor Viery má podľa Schneidera okolo 100 až 130 členov. Hovorili sme aj so siedmimi ľuďmi, ktorí ho stále navštevujú a na pravidelnom stretnutí v utorok 6. októbra sme videli, že okolo samozvaného pastora sa stále zhromažďujú desiatky ľudí vrátane detí.

Výpovede svedkov o Schneiderovom fungovaní ukazujú na prepracovaný systém finančného vykorisťovania, izolácie od blízkych, psychologického nátlaku, špehovania cez nasadené aplikácie v mobiloch, vydierania a podvodov v podnikaní. Denník SME sa nimi ešte bude zaoberať v samostatnom texte. Toto je však príbeh Natálie Mikulovej.

„Neustále to bolo sprevádzané jeho rečami: ‚Boh je nad tebou, dávaj si pozor.‘ V podstate to celé staval na tom, že ja som spôsobila situáciu, v ktorej sa nachádzame,“ hovorí Mikulová. „Že je to v prvom rade moja chyba a nesmiem to nikomu povedať. Po prvé preto, lebo sa na mňa pozerá Boh, a po druhé preto, že zničím jeho rodinu a desiatky ďalších rodín v zbore. A možno aj tú svoju. Toto mi opakoval stále dokola.“

Mikulová 1. októbra tohto roka podala na Schneidera trestné oznámenie. Schneider všetky obvinenia odmieta.

Natália a René? Verejné tajomstvo

Natália Mikulová pri spätnom pohľade nepochybuje o tom, že si ju líder Zboru Viery nevybral náhodou. V trinástich rokoch bola podľa vlastných slov „odkladaným dieťaťom“, ktoré nemalo s rodičmi blízky ani dôverný vzťah.

René Schneider túto zraniteľnosť využil. Pasoval sa do roly bútľavej vŕby a dospelého kamaráta, ktorý ju reálne počúva, rozumie jej a radí.

V spoločenstve bolo bežné, že sa Schneider stretával s členmi osamote. Zbor organizoval aj mládežnícke skupiny, ktoré viedol sám samozvaný pastor a neskôr aj ďalšie členky a členovia zboru. Pod zámienkou riešenia ich osobných či duchovných problémov však Schneider často zostával s ľuďmi len vo dvojici.

Mikulová opisuje, že podobne sa to začalo aj pri nej.

Bral si ju bokom, brával ju na prechádzky a radil jej, ako má komunikovať s rodičmi. Tí pritom o celom pozadí netušili – Schneider ich totiž podľa Mikulovej slov sám inštruoval a manipuloval oboma stranami tak, aby dievča úplne odizoloval.

Pred približne desiatimi rokmi, keď mala osemnásť, sa Natália od nich odsťahovala najmä na popud Schneidera.

Práve postupnú izoláciu od rodičov mohol Schneider využívať na to, aby s mladými dievčatami ľahšie manipuloval. O skúsenosti s ním hovorí aj bývalá členka Viera T., ktorá zbor istý čas navštevovala aj so svojou dcérou.

„Spočiatku som ho vnímala ako pastora, ale bolo mi divné, že začal veľmi tlačiť na to, aby sa moja dcéra odo mňa odsťahovala. Možno aj s ňou mal nejaké svoje plány,“ hovorí Viera.

„Našťastie som to ustriehla a včas sme odtiaľ odišli. On na to ide spôsobom, že rozbíja rodiny. Snažil sa naštrbiť náš vzájomný vzťah,“ dodáva.

Zasahovanie do súkromných životov členov zo strany Schneidera potvrdzuje aj bývalý člen Martin Sitár. „Asi každému slobodnému človeku, ktorý žil ešte s rodičmi, tvrdil, že sa od nich musí odsťahovať, lebo len vtedy získa slobodu a dokáže naplno Bohu dôverovať,“ hovorí.

Okolie si neštandardný vzťah mladej Natálie a štyridsiatnika Schneidera všímalo, čo denníku SME potvrdili nezávisle od seba viaceré svedectvá zvnútra spoločenstva.

Natáliina sesternica, ktorá do Zboru Viery chodila od svojich 13 do približne 17 rokov, si spomína, že Schneider bol s Natáliou v kontakte neustále. Stretávali sa aj mimo spoločenstva, v jednom období u neho brigádovala. Keď pre neho začala pracovať, ešte nemala osemnásť.

„Doteraz si pamätám, že mu robila štrúdľu a francúzske zemiaky a každý mesiac jej za to platil neprimerané peniaze,“ hovorí Natáliina sesternica.

Natália sa neskôr zamestnala aj v Schneiderovej firme Sálem.

„Mal k nej jednoducho veľmi blízko. Neraz to vyzeralo tak, že jej dáva nejaký pokyn, schmatol ju za lakeť, niečo jej zašepkal do ucha, ako keby jej niečo nakazoval. Nebol to vzťah, aký by mal mať dospelý človek k neplnoletému dieťaťu,“ hovorí sesternica.

Schneidera opisuje ako zdatného manipulátora a dobrého rečníka, ktorý vedel, ako si získať dôveru ľudí a tí sa mu pod dojmom blízkeho vzťahu často zverovali so svojimi ťažkosťami.

S Natáliou spolu vyrastali, od detstva boli najlepšie kamarátky, no Natália sa postupne v Zbore Viery začala meniť. Jej sesternica to spätne pripisuje práve vplyvu Schneidera.

„Mala som pocit, že ju ako človeka nespoznávam a ja som sa vtedy aj rozhodla, že odtiaľ odídem. Na asi šesť rokov sme sa prestali úplne rozprávať,“ hovorí.

Blízky vzťah Mikulovej a Schneidera bol podľa svedectiev viacerých ľudí akýmsi verejným tajomstvom, rovnako ako to, že ju zahŕňal darmi. Informáciu okrem iných redakcii potvrdila aj Schneiderova príbuzná, ktorá do zboru chodila v minulosti. Pre denník SME sa však nechcela vyjadrovať pod svojím plným menom.
Samozvaný pastor chránil pred „hriechom“ len ostatných

Schneider Natálii ako tínedžerke splnil jej veľký sen a daroval jej psa. Zahŕňal ju drahými darmi: kupoval jej kožuchy, zabezpečil jej auto a neskôr aj motorku.

„Dával jej drahé oblečenie. Párkrát dal aj jej sestre Lucii, zrejme aby to nebolo také nápadné,” hovorí Natáliina sesternica. Aj ona si spomína na to, že Natália mala od Schneidera auto.

Natáliina sestra Lucia Koppalová tiež potvrdzuje, že jej sestra od Schneidera dostávala často dary. „Kúpil jej psíka, oblečenie, krásne nové veci, mobil. Ten som od neho dostala aj ja. Tým ju manipuloval. Veľakrát sa stalo, že po ňu niekam prišiel a vzal ju niekam sa najesť alebo aj nás obe,“ hovorí.

Popritom všetkom začal od Natálie podľa jej vlastných slov postupne a cielene vyžadovať intímnosti. „Stále to smeroval k tomu, že ja ho provokujem, aby také veci robil,“ hovorí Mikulová. „Tie prechádzky sa zvrhli z toho, že sme sa nestretávali vonku, ale už sme boli celý čas v aute,“ opisuje.

Schneider svoje nároky na ňu stupňoval. „Začal vyžadovať iné veci. Hovoril: ‚Však skús toto, sprav toto. Vieš, mne sa to tak páči, ja to mám tak rád.‘ A vy ako dieťa nerozumiete, čo robíte. Chápete toho človeka len na základe toho, čo vám povie on,“ hovorí Mikulová.

Ako mladé dievča nemala podľa vlastných slov v tomto smere žiadne skúsenosti. V Zbore Viery sa navyše prísne zakazovali vzťahy medzi chlapcami a dievčatami, čo dospelí kontrolovali. Mladí ľudia zo zboru, ktorí si boli sympatickí, sa osamote stretávať nemohli, pretože to vraj bolo hriešne.

To však neplatilo o samozvanom pastorovi. Zameriaval sa údajne aj na slobodné matky alebo rozvedené ženy.

„Zaujímavé, že my sme mali zakázané sa stretávať s dievčatami mimo zhromaždenia a on nemal problém do druhej noci byť napríklad v byte u nejakej členky – slobodnej matky, ktorá mala tri deti. Človek si to však v tom momente, keď tam bol, nejako neuvedomoval a zatváral pred tým oči,“ spomína ďalší bývalý člen Martin Sitár.

Schneider sexuálne zneužívanie Natálie popiera. Reportérky denníka SME ho zastihli 6. októbra podvečer v Martine pred budovou, kde si prenajíma priestory na zhromaždenia.

Schneider už vtedy vedel, že denník SME sa tejto téme venuje. Upozornili ho na to niektorí ľudia, s ktorými reportérky komunikovali. Na konfrontáciu teda mohol byť pripravený, hoci stretnutie vopred dohodnuté nebolo.

Počas vyše 50-minútového rozhovoru sa k Schneiderovi pripojila Dorota Froľová, jedna zo žien z jeho najbližšieho okruhu.

Na vysvetlenie toho, prečo ho Natália obviňuje, predostrel verziu o jej nešťastnom manželstve s Michalom Mikulom. Tvrdil, že v ňom malo z jej strany dôjsť aj k fyzickému násiliu voči manželovi.

„Ja si myslím, že aby obhájila svoje správanie v manželstve, tak začala tvrdiť, že som ju trápil nejakým psychickým alebo sexuálnym násilím a že to sú vlastne dôsledky ich nezhôd v manželstve,“ tvrdí Schneider s tým, že kým sa nedala dokopy s manželom, nemala žiadne problémy.

Mikula bol tiež členom Zboru Viery. Tam sa s Natáliou aj zoznámili a zblížili sa počas pandémie. Schneider ju od sobáša s ním odhováral, čo aj sám potvrdzuje s odôvodnením, že Mikula „ukrutne žiarlil“.

Natália priznáva, že ešte kým žili s manželom v Martine, prežívali ťažké obdobie plné vyostrených hádok. Vyplývali však aj z toho, že Natália dovtedy nič iné ako život v Zbore Viery nepoznala a jej manžel sa práve snažil nastaviť hranice, aby sa od Schneiderovho vplyvu odpútala. Videl totiž, ako nezdravo na ňu pôsobil.

Vedel o každom jej kroku, prerušil jej hovor na Linku dôvery

Natália Mikulová hovorí, že sa so Schneiderom stretávala najčastejšie na odľahlých miestach, v lese, na odpočívadlách pri vode, no zneužívanie podľa jej slov prebiehalo najčastejšie v aute alebo priamo v jeho kancelárii s posilňovňou, ktorú mal vo Vrútkach.

„Ja som zo školy išla autobusom do Vrútok a za ním do kancelárie. Samozrejme, muselo to byť kryté, aby to ani tí ľudia, ktorí tam pracovali, nevideli. Pozeral von z okna, a keď tam nikto nebol, povedal mi – teraz rýchlo utekaj,“ vysvetľuje Natália.

Opisuje aj to, ako bol Schneider v jej živote neustále prítomný prostredníctvom telefónu. Počas bežného dňa jej posielal správy a postupne si začala všímať, že má vedomosť aj o jej krokoch, ktoré plánovala urobiť. Vybavuje si napríklad situáciu, keď si začala uvedomovať, že s ich vzťahom niečo nie je v poriadku a pokúsila sa volať na Linku dôvery.

„Rovno do toho, ako som už mala vytočené číslo, mi volal on. Jemu som teda zdvihla skôr,“ opisuje Natália.

Schneider ju podľa jej slov sledoval nonstop a aj keď niekam išla, vedela, že mu nemôže klamať. „On proste nejakým spôsobom vždy vedel o mne všetko. Dopytoval sa ma dovtedy s tým, že on vie, že mu klamem, až som nakoniec priznala, že áno, klamem. On na to reagoval, že je rád, že som bola úprimná. Dospelo to do bodu, že už keď som prišla ráno do školy, hneď som mu písala, že dorazila som, teraz mám prvú hodinu, teraz prestávku,“ hovorí.

Schneider tvrdil, že ju kontroluje pre jej bezpečie. Natália hovorí, že mala v mobile nainštalované špehovacie zariadenie.

Aj jej manžel Michal Mikula si spomína na situáciu, keď mu priamo Schneider krátko po ich svadbe odporučil, aby Natáliu sledoval. „Schneider mi povedal, aby som jej napichol telefón, že budem vedieť, čo, kde a ako robí, vraj pre istotu. Ja som to, samozrejme, ako poslušná ovečka urobil, ale cítil som sa v tom veľmi nekomfortne. Po dvoch mesiacoch som napichnutie zrušil,“ hovorí.

Schneider tvrdí, že smskovanie častejšie iniciovala Natália. Na otázku, či sledoval členom zboru mobily, odpovedal, že odporúčal napríklad Dorote Froľovej, ktorá má dve dcéry, aby si zriadili rovnaký účet na sociálnych sieťach. Dcéry vraj o tom podľa nej vedeli.

„Je to klasická rodičovská kontrola, povzbudzoval som k tomu aj rodičov,“ povedal Schneider s tým, že takto kontroloval aj svoje vlastné deti.

Po následnom dopytovaní sa on aj Froľová pripustili, že v rámci firmy museli kontrolovať maily a telefóny, aby vedeli, či zamestnanci riadne pracujú. Po chvíli už Schneider priznal aj nahrávanie hovorov, ale len pri „tete Milke“, čo bola podľa jeho slov jeho príbuzná.

„Majka (ďalšia žena z jeho najbližšieho okruhu, pozn. red.) jej namontovala do telefónu softvér, aby sa jej nahrávali hovory, keď s niekým volá. Ona ma o to poprosila,“ reagoval Schneider.

Na priamu otázku, či sledovanie správ a hovorov nemal zabezpečené aj v prípade Natálie, povedal, že on jej do telefónu „nič nedával“, ale urobil to jej manžel Michal. Tvrdil však, že s týmto nápadom prišiel samotný Mikula. Keď ho redaktorky konfrontovali s Mikulovým tvrdením, že mu to odporučil Schneider, otočil sa na Froľovú.

„Ako to bolo? Pomôžte mi,“ povedal jej.

Následne povedal, že krátko po svadbe za ním prišiel Michal Mikula s prosbou o radu a on mu povedal, že existuje niečo ako rodičovská kontrola a keď chce byť pokojnejší, má manželke softvér do mobilu nainštalovať.
Psychologička: Páchateľ robí obeť výnimočnou, prenáša na ňu vinu

V čase svojho dospievania Mikulová nepoznala nič iné, iba život v Zbore Viery. Priateľov mimo nej nemala. Hovorí, že z pocitu vďačnosti a silnej psychickej väzby Schneiderovi nekládla odpor.

„Bolo mi to prirodzene nepríjemné, keďže bol vo veku mojich rodičov,“ priznáva s odstupom času. „Ale nevedela som si už ani predstaviť, že by to bolo inak. Všetko som mu vždy splnila.“

Verila, že zostať v Zbore Viery je jej osud a že sa od Schneidera nikdy neodpúta, rovnako, ako to videla u iných žien v zbore.

Schneider bol pritom celý čas ženatý a mal aj deti.

Psychologička Mária Vargová hovorí, že ide o typický príklad groomingu, teda správania, pri ktorom páchatelia nadväzujú blízky vzťah so svojimi obeťami s cieľom sexuálneho zneužívania.

„Títo ľudia majú dobrý odhad na to, aby oslovili osobu v zraniteľnej situácii, napríklad keď prežíva náročnejšie chvíle v živote alebo pochádza z rozkolísaného rodinného prostredia,“ vysvetľuje.

Na jednej strane je teda mladý človek, ktorý si počas dospievania hľadá vzory či útočisko, na druhej strane niekto, kto mu ponúka svoj čas, odpovede na životné otázky a pozornosť.

„Môže to vyvolať falošný pocit bezpečia, priateľstva alebo blízkosti, čo sa veľmi často deje cez výnimočnosť daného vzťahu. Páchateľ napríklad hovorí, že hoci je druhá osoba taká mladá, jediná mu rozumie. Alebo tvrdí, že celý svet je proti nim a on v živote nestretol takú ženu, ako je ona,“ opisuje Vargová.

Už len vyzdvihovanie výnimočnosti mladej osoby je súčasťou manipulácie, hoci sa to tak na začiatku nemusí javiť a vôbec nemusí ísť hneď o sexualizovanú rovinu.

Prečo však obeť nepovie nie, aj keď páchateľ prekročí všetky hranice? Vargová hovorí, že rolu zohráva viacero faktorov, medzi nimi obzvlášť pocit zaviazanosti, ktorým si páchateľ kupuje svoju obeť napríklad drahými darmi.

„Ak dievča dostane tablet alebo vytúženého psíka, nadobudne pocit, že dospelému predsa nemôže odmietnuť vyhovieť. Páchateľ v nej vyvoláva dojem, že jej chce len to najlepšie. Obeti sa potom zdá, že vyhovieť mu aj v iných veciach je len prirodzenou daňou za túto dobrosrdečnosť,“ vysvetľuje psychologička.

K tomu sa pridáva silný pocit záväzku a viny. „Páchateľ v dieťati systematicky buduje pocit, že sa mu musí odvďačiť. Následne na obeť prenáša vinu – presviedča ju, že za to môže ona sama, lebo z jeho strany dary i komplimenty prijímala. Dieťa sa to potom hanbí priznať a povie si napríklad: prijala som psíka, vyhovel mi, teraz musím vyhovieť ja jemu,“ vysvetľuje psychologička.

Ľudia z Natáliinho okolia, s ktorými sa redakcia rozprávala, niekedy nadobúdali dojem, že si Schneiderovu pozornosť užíva a je šťastná.

„To, že si niekto užíva dary a je zdanlivo v pohode, neznamená, že je v pohode naozaj. Aj keď vzťah na prvý pohľad pôsobí dobrovoľne, nemôžeme ho označiť za konsenzuálny. Je nevyvážený, páchateľ má nad obeťou obrovskú dominanciu a nadváhu, či už pre svoj vek, alebo sociálne postavenie,“ upozorňuje Vargová.

Okolie podľa nej nedokáže rozkľúčovať pocity, ktoré osoba pri zneužívaní reálne prežíva. Aj matka podľa Natálie prišla s argumentom, prečo sa dcéra rodičom nezdôverila.

„Zo začiatku môže ísť z jej strany o nevedomosť,“ hovorí psychologička. „Dieťa si v takom skorom veku neuvedomuje, že sa mu deje niečo zlé. Nedokáže pomenovať, že ide o sexuálne zneužívanie či ubližovanie, lebo to naozaj môže byť sprevádzané množstvom príjemných vecí. Obete často cítia, že niečo nie je v poriadku, no nevedia tento pocit presne definovať. Neskôr do toho vstupuje obrovský pocit viny a hanby,“ dodáva.

Manipulácia sa podľa Vargovej ešte prehlbuje, ak je prítomný náboženský kontext a pocit hriešnosti: „Strach a hanba môžu byť v takom prípade obrovské. Páchateľ to môže zneužiť a tvrdiť: nesmie sa to, ale ja som si nemohol pomôcť, lebo ty si vysielala signály. Teraz sme síce hriešnici obaja, ale ty nesieš väčšiu vinu za to, že ja som mal tieto poklesky.“

V podobných prípadoch sa môžu objavovať aj vyhrážky, výčitky či apel na spoločné tajomstvo.
Otec ju vzal na gynekológiu, mal to byť dôkaz

Natália Mikulová opisuje, že rovnako na ňu apeloval Schneider a ona ho poslúchala. V Zbore Viery sa však aj tak rozšírilo, že Schneider mal s niektorými ženami zo spoločenstva a aj s maloletou Natáliou sexuálne styky.

Dozvedel sa o tom aj Natáliin otec, ktorý vtedy svoju ani nie pätnásťročnú dcéru zobral na vyšetrenie k známej gynekologičke, aby potvrdila, že Natália je panna.

Obaja rodičia sa pre denník SME odmietli vyjadriť. Do Zboru Viery stále chodia.

Schneider aj Froľová potvrdili, že o gynekologickom vyšetrení vedeli. Tvrdili však, že „reči“ o sexuálnom zneužívaní Natálie či Schneiderových pomeroch s ďalšími, už dospelými ženami, rozšíril pri svojom odchode zo zboru bývalý člen, ktorý už viac ako desať rokov v zbore nie je. Malo ísť vraj o jeho pomstu za to, že v zbore si nenaplnil svoje ambície.

Denník SME s týmto bývalým členom o tejto záležitosti komunikoval viackrát, no odmietol sa vyjadriť oficiálne. Odôvodnil to tým, že nechce byť zaťahovaný do účelových klamstiev a odpútavania pozornosti od podstaty prípadu. Upozornil pritom na závažnosť celej situácie aj na to, že vo veci sexuálneho zneužívania Natália už podala trestné oznámenie. Dodal, že v prípade, ak bude predvolaný ako svedok, polícii poskytne plnú súčinnosť a pravdivú výpoveď.

Okolnosti vyšetrenia u gynekologičky osvetlila Natália s tým, že v tom čase viacero členov, vrátane časti Schneiderovej rodiny zo Zboru Viery, prešlo do neďalekého kresťanského spoločenstva Milosť, kde sa rozšírila aj informácia o tom, že Schneider má s viacerými ženami sexuálne vzťahy.

„Ľudia sa na to začali medzi sebou pýtať,“ hovorí Natália.

Vyšetrenie, ktoré ako mladistvá absolvovala, údajne preukázalo, že ešte nemala pohlavný styk. Vyšetrenie však takú vec nemôže dokázať, ide o mýtus. Hymen, ľudovo panenská blana, sa totiž u každej ženy líši. Anatomicky ide o slizničný prstenec, ktorý je elastický, a u mnohých žien sa pri sexe vôbec nemusí narušiť. Podobné vyšetrenia preto z pohľadu medicínskeho poznania vôbec nedávajú zmysel.

Mikulová potvrdzuje, že k penetratívnemu pohlavnému styku so Schneiderom nikdy nedošlo. Dnes je ako dospelá žena presvedčená, že si takúto poistku nechával preto, aby chránil sám seba.
Vy ste sa nikdy nefotili pri srdci?

Mikulovej výpoveď podčiarkujú aj veľmi špecifické a hmatateľné detaily. O tom, akým spôsobom si Schneider pripútaval ju i ďalšie ženy zo zboru, svedčia jeho na prvý pohľad romantické gestá.

Natália opísala, ako pre ňu do kôry stromu vyrezal srdce, ktoré následne vyfarbil červeným lakom na nechty. Jedno z nich sa nachádza v Banskej Belej pri Banskej Štiavnici, ďalšie však vyrezal priamo v Martine – a to presne na mieste, kam ho v minulosti priviedla sama Natália a on ho dovtedy údajne nepoznal.

Časom zistila, že rovnaké stopy zanechával aj pre iné ženy v okolí štiavnických tajchov. Redakcia denníka SME jej svedectvo overila priamo na mieste. Srdcia s rovnakým vizuálom a identickým „rukopisom“ sme objavili na štyroch rôznych miestach.

Banská Štiavnica bola zároveň miestom, kde sa Schneider cítil bezpečne a izolovaný od zvedavých očí domovského zboru. Podľa slov Natálie si tam vodieval ženy zo Zboru Viery na súkromné výlety. Zistenia denníka SME túto verziu potvrdzujú.

Schneider v Banskej Štiavnici podľa katastra nehnuteľností skutočne vlastnil byt, ktorý kúpil od svojej príbuznej. Jeho prítomnosť v meste navyše potvrdzujú aj priamo na mieste – že sa v Štiavnici zdržiaval a navštevoval ju, si pamätajú napríklad v miestnej UV Pizzerii, kam pravidelne chodieval s najbližšími ľuďmi priamo zo Zboru Viery, vrátane žien. Bola medzi nimi aj Natália.

Schneider priznal, že do Banskej Štiavnice chodil so zborom na výlety, vždy však išlo o skupiny viacerých ľudí. Popiera aj to, že by s Natáliou trávil čas osamote. Ako jedinú výnimku uviedol obdobie, keď si robila vodičák.

„Trávili sme čas, keď som jej pomáhal, keď si robila vodičák. Keď som mal auto, tak vtedy jazdila, chodievali sme dozadu na také betónové parkovisko,“ hovorí.

Poprel aj to, že by Natálii vyrezával do stromu srdce. „Možno som sa pri nich fotil,“ pripustil následne.

Na otázku, aký mal dôvod sa fotiť pri vyrezanom srdci na strome, reagoval protiotázkou. „Vy ste sa nikdy nefotili pri srdci? Ľudia sa fotia pri stromoch so srdcom, myslím, že to je bežné,“ povedal. Na otázku, či Natália bola pri fotení pri vyrezanom srdci, už odpovedal, že nevie.

V najvyššej kaste boli len ženy, býval k nim kontaktný

René Schneider pochádza zo Sučian. Bývalý dlhoročný člen Zboru Viery, ktorý s ním vyrastal, spomína, že sa „obrátil“ až v dospelom veku. Dovtedy žil „neusporiadaným“ životom.

Viacerí bývalí členovia sa vo svojich výpovediach zhodujú, že v počiatkoch vnímali Schneiderovu vieru ako autentickú. Spomínajú na to, ako hrával na verejnosti vo Vrútkach na gitare v rámci „pouličných evanjelizácií“.

Postupom času sa mu darilo získavať nových členov a svoje aktivity presunul do väčších priestorov vo Vrútkach a neskôr do Martina, kde pôsobia dodnes.

V minulosti spoločenstvo propagoval aj prostredníctvom liečenia pod sloganom „Zmení tvoj život!“ Údajne ľudí uzdravoval z chorôb či hendikepov. Na tieto podujatia, ktoré sa konali aj v ďalších obciach Turca, chodievali ľudia z celého Slovenska a vypredávali sály.

Východiskom pre Schneiderov zbor je letnično-charizmatická kresťanská cirkev Hit Gyülekezete, ktorá má sídlo v Budapešti a oficiálne sa pod jej štruktúry Schneider začlenil v roku 2005. V Maďarsku ide o štátom uznanú cirkev, ktorú založil pred takmer päťdesiatimi rokmi Sándor Németh. Po celom svete má približne 70-tisíc členov, nepatrí teda k väčším spoločenstvám.

Bývalí členovia a členky Zboru Viery spätne často hľadajú odpovede na to, prečo ich prvotné návštevy spoločenstva oslovili a začali tam chodiť pravidelne napriek tomu, že podľa vlastných slov im od začiatku viaceré veci na Schneiderovi prišli podozrivé. Najviac spomínajú jeho prehnane kontaktné správanie k ženám.

Zhodujú sa na tom, že jeho dotyky smerom k nim boli veľmi intímne a často nemiestne.

„Všimol som si, že k ženám má výrazne bližšie. Často to boli ženy po rozvodoch, také, ktoré nemali manželov, alebo aj Natália. Keď ešte nebola vydatá, kupoval jej darčeky, chcel ju dostať na svoju stranu,“ opisuje jeden z dlhoročných členov zboru, ktorý chcel zostať v anonymite. Schneider takto podľa neho manipuloval s viacerými ženami.

„On nevedel dobre komunikovať s chlapmi a bolo zvláštne, že si nevzal k sebe do najbližšieho okruhu mužov. Hral to stále na kresťanstvo, snažil sa obhájiť aj kázňami,“ dodáva.

Natáliina sesternica opisuje Schneidera aj prívlastkom selektívny. „Od začiatku si okolo seba budoval základňu, v ktorej boli okolo neho samé ženy. V sekte sa tak vytvárala vďaka nemu akási vyššia kasta. Do nej patrila aj Natália.“

V Schneiderovom úzkom okruhu sú dnes viaceré ženy: napríklad Dorota Froľová, ktorá pracuje vo firme Arakovo a spieva v tzv. Chválach, ktorými sa začínajú zhromaždenia zboru, Mária Hirthová, ktorá figuruje vo viacerých firmách, či právnička Viera Poništová, ktorá mu poskytuje právne služby.

Aj Natália a jej sestra Lucia tvrdia, že Schneidera prichytili s Froľovou pri bozkávaní v tesnom objatí. Schneider to v rozhovore s denníkom SME poprel a rovnako aj Froľová s tým, že hoci sa poznali ešte za slobodna, intímnym vzťahom si vraj „nechceli pokaziť vzťah pracovný ani priateľský“.

„Chceli sme, aby to bolo tak, ako to má byť. Taká úcta je tam. Keď žena chce, tak sa to dá,“ dodala.

Natáliin manžel Michal Mikula spomína, že Schneiderove nemiestne dotyky voči ženám boli prvá vec, ktorú považoval za veľmi netypickú aj vzhľadom na to, že v minulosti už mal skúsenosti so spirituálne orientovanými podujatiami.

„Toto jeho správanie bolo úplne cez čiaru. Nekorešpondovalo s tým, že ide o náboženské veci. On (Schneider) stále ženy hladkal, bolo to až oplzlé. A nielen mladšie, mal taký blízky okruh. Žien sa dotýkal nemiestne, intímnejšie, než by sa patrilo na to, že mali byť len nejakí známi zo Zboru Viery,“ hovorí.

Podobne to vnímal aj bývalý člen Pavol Titurus. „Bolo bežné, že v komunikácii so ženami, napríklad, keď vedľa nejakej sedel, rozprával sa a chytil ju za stehno a ešte to spravil tak, že akože ju chce poštekliť, aby sa mykla,“ spomína.

Špecifický bol aj spôsob, akým oslovoval ženy. „A čo robíš, papuľka? Ako sa máš, papuľka? Lenže viete, mne on nikdy neposielal nahé fotky alebo fotky svojho penisu, ako mojej sestre,“ hovorí Lucia Koppalová, Natáliina sestra. O tom, že takéto fotky dostávala, hovorí aj Natália.

Schneider pre SME potvrdil, že je pre neho bežné oslovovať ženy „papuľkami“ či „pusinkami“. Poprel však intímne dotyky voči ženám s tým, že k nejakým kontaktom môže dochádzať „len v zbore, keď sa modlím”. Rázne odmietol aj posielanie intímnych fotiek.

Priznáva, že Natália od neho dostávala drahé dary, no tvrdí, že ich bežne rozdával mnohým ľuďom – vraj preto, lebo mal na to peniaze. Či už išlo o priamu finančnú podporu, drahé oblečenie alebo aj autá.

Natáliin strýko Jaroslav Rusnák, ktorý Zbor Viery tiež krátky čas navštevoval, hovorí, že v čase, keď mala Natália okolo trinásť rokov, bolo bežné, že Schneider ju niekam vzal a nakúpil jej drahšie oblečenie. „Ja som teda darčeky nedostával nikdy,“ hovorí Rusnák.
Prečo si to nikomu nepovedala?

Natália sa začala vymaňovať spod dlhoročného Schneiderovho vplyvu až v počiatkoch svojho vzťahu s budúcim manželom Michalom. Prispela k tomu aj pandémia covidu-19, keď boli väčšie zhromaždenia zakázané. V tom období sa podľa nej skončilo aj sexuálne zneužívanie.

Mikulová opisuje, že Schneider ju od manželstva s Michalom odhováral s argumentom, že nie je vhodný muž pre ňu. Keď si napriek tomu presadila svoje, ľudia v zbore vrátane Schneidera sa od nej začali odvracať a vyčleňovať ju aj jej rodinu. Bolo to práve v čase, keď sa jej a manželovi narodilo prvé dieťa, ktoré malo vážne zdravotné problémy. To malo podľa jej slov negatívny dosah na jej psychiku a tiež to viedlo k vážnym nezhodám v manželstve.

Mikulovci sa neskôr presťahovali do Košíc, kde žijú už dva roky. Obaja sa však zhodujú, že nebyť ich vzťahu, Natália by sa nikdy zo Zboru Viery nebola schopná dostať. Až s odstupom si začala uvedomovať, čo všetko sa jej dialo a o svojej skúsenosti so zneužívaním sa odhodlala povedať aj manželovi.

Definitívnym impulzom prelomiť mlčanie však bolo zistenie, že minulosť a podvody spoločenstva ju prenasledujú aj po odchode.

Psychologička Vargová vysvetľuje, že preživšie sexuálneho zneužívania sú schopné reflexie svojich skúseností často až v dospelosti práve preto, že vystúpia z toxického prostredia a už nepociťujú bezprostredné ohrozenie.

Takéto osoby svoju skúsenosť vnímajú ako obrovskú nespravodlivosť. „Odnášajú si so sebou traumu, výčitky svedomia a hanbu. Pre takýto zážitok sa im neskôr nemusí dariť vo vzťahoch, pretože často nedokážu porozumieť tým normálnym, nemanipulatívnym. Páchateľ naproti tomu funguje bez problémov, spoločnosť ho môže naďalej široko akceptovať a preživšia zneužívania o to viac trpí,“ opisuje Vargová.

Keď toto utrpenie prerastie hranicu, s ktorou si človek dokáže poradiť sám, buď prehovorí, alebo si traumu uchová v sebe. „Vtedy sa trauma často prejaví cez ťažké depresívne a úzkostné stavy či iné psychiatrické poruchy,“ vysvetľuje psychologička.

Nedá sa podľa nej paušálne určiť, aké konkrétne následky si kto odnesie. „Dovolím si však povedať, že takmer žiadna obeť nezostane bez následkov.“

Natália hovorí, že si následky nesie dodnes a mnohé už nedokáže zmeniť, svoju traumu však dlhodobo rieši na terapiách.

„Keď sa o tom dnes s niektorými ľuďmi rozprávam, často mi kladú otázky. Prečo si to nikomu nepovedala? Prečo si nešla za rodičmi alebo na políciu? Prečo si to tajila? Prečo, prečo, prečo? Potom prídu výčitky, že som sa naozaj mohla zachovať inak. Keď nad tým však spätne rozmýšľam, hovorím si, aký strašne silný musí človek byť, aby to vôbec zvládol,“ hovorí.

Nemyslí si o sebe, že by bola slabá. „No ľudia, ktorí si v živote ničím podobným neprešli, mi radia a čudujú sa, prečo som neurobila veci inak. Vidím, že to jednoducho nevedia pochopiť. Často mi napadne, či som na tom predsa len nemala nejaký podiel viny, najmä neskôr, keď som už bola dospelejšia,“ vraví.

Aj jej manžel Michal mal po celý čas ich vzťahu pocit, že Natália niečo tají, a keď sa mu napokon zdôverila, nechápal, prečo dovtedy Schneidera chránila.

„Ja som však nechránila jeho, ale seba. Nevedela som, ako by som mu to vysvetlila, keby som mu povedala pravdu. Bála som sa, že by odo mňa odišli deti a že by som opäť zostala úplne sama.“

15. okt 2026 o 16:44
Top manažér z Tesly: Slováci sú ultra inteligentní, no školy ich naučili nesnívať. Peniaze si vás nájdu samé

Elon Musk si ho vybral po 45 minútovom rozhovore
Ivan Mikloš
author
Ivan Mikloš, Dalibor Roháč

ekonóm
Martin Viecha.
Martin Viecha. (zdroj: MV Motion)
|
Zdieľať
diskusia
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Na lýceu prepadol, lebo sa nevedel sústrediť na predmety, ktoré ho nebavili. Neskôr ho po pohovore s Elonom Muskom prijali do Tesly a sedem rokov tam viedol vzťahy s investormi. MARTIN VIECHA hovorí, čo mu slovenská škola dala a čo jej podľa neho chýba, prečo má Tesla vyššiu trhovú hodnotu ako Toyota a čo by mal robiť štát, ktorý žije z výroby áut.

Text je prepisom podcastu Kde je sever?

Mikloš: Sedem rokov ste boli viceprezidentom Tesly, priamo v najvyššom tíme Elona Muska. Ako ste sa tam dostali?

Od začiatku života, ako si vôbec pamätám, som bol absolútny fanatik do áut. Keď som mal sedem, osem rokov, otec mi nosil z Rakúska ročné katalógy Auto Motor und Sport. Pozeral som si v nich autá, čítal som o nich, koľko majú koní, koľko valcov. Strašne ma to bavilo. Už odmalička som vedel, že chcem jedného dňa pracovať v automobilovom priemysle.

V detstve som však mal dosť problémov s ADHD, teda poruchou pozornosti. Bolo pre mňa veľmi ťažké sústrediť sa na učenie vecí, ktoré ma nebavili. V škole sa, ako si viete predstaviť, o autách veľa nehovorí, takže dejepis, chémia a biológia boli veľmi náročné. Dostalo sa to do štádia, keď som na Evanjelickom lýceu v treťom ročníku prepadol a musel som ho opakovať.

Stále ma však bavila matematika, počítače a hlavne automobilový priemysel, takže som sa o ňom ďalej učil. Vtedy som zistil, že slovenský systém školstva asi pre mňa dlhodobo nebude dobrý, a povedal som si, že by bolo dobré ísť na americkú školu. Ani ja, ani moji rodičia sme si to však nemohli dovoliť, bolo to strašne drahé.

Cez kamaráta som zistil, že v Prahe je pobočka americkej univerzity, University of New York in Prague. Prihlásil som sa, dostal som sa tam a tam sa trajektória môjho života začala uberať iným smerom.

Ešte počas štvrtého ročníka, keď som tam študoval biznis, som začal pracovať v Deloitte Consulting v Prahe. Mal som šťastie, Deloitte vtedy robil aj automobilové projekty a dostal som sa k nim. A to bol pre mňa absolútny šok. Po všetkých rokoch čítania o automobilovom priemysle som zistil, že je strašne pomalý, zaostalý a veľmi hierarchický. Nevedel som si predstaviť pracovať pre tieto firmy do konca života. Bolo to hrozné sklamanie vidieť, ako fungujú zvnútra.

Asi po troch rokoch som si povedal, že potrebujem pauzu, a išiel som si spraviť MBA do Madridu. Tam som stretol človeka, ktorý mi vysvetlil, že banky potrebujú automobilových expertov. Nerozumel som tomu. Vysvetlil mi, že keď banky radia investorom, kam dať peniaze, potrebujú expertov na chemický priemysel, zdravotníctvo, letectvo, automobilový priemysel a všetky ostatné odvetvia. Zdalo sa mi to ako vysnívaná práca: učiť sa o automobilovom priemysle a písať o ňom bez toho, aby som robil pre automobilku.

Po MBA som sa presťahoval do Londýna a začal robiť pre firmu Redburn Rothschild, kde som pracoval asi sedem rokov. Prvý rok alebo prvé dva roky v Londýne boli podľa mňa najťažší čas mojej kariéry. Kompetencia ľudí okolo mňa, tempo práce, zo všetkých pohľadov to bolo veľmi šokujúce. Myslel som si, že to nedám a za pár mesiacov to budem musieť zabaliť. Postupne to však fungovalo čoraz lepšie a nakoniec ma povýšili na šéfa celého automobilového tímu.

Posledný report, ktorý som pre Redburn Rothschild napísal, bol asi stostranový report o Tesle.

Mikloš: Kedy to bolo?

Na reporte som začal pracovať v roku 2016, čiže presne pred desiatimi rokmi, a report som vydal začiatkom roka 2017. Začínal som s tým, že Tesla určite skrachuje, že nemá absolútne žiadnu šancu proti japonským a nemeckým automobilkám. Ako som na ňom pracoval, postupne som zisťoval, že som bol úplne mimo, že táto firma sa stane jednou z najziskovejších automobiliek na svete, a pochopil som, prečo.

Keď som report vydal, veľmi veľa ľudí okolo mňa hovorilo, ako som to mohol napísať, tá firma určite skrachuje. Bolo to naozaj ťažké obdobie.

Našťastie ten report videl finančný riaditeľ Tesly a pozval ma do Silicon Valley na pohovory. Najprv som povedal, že nie, ďakujem. Žil som v Londýne, žilo sa mi tam veľmi dobre a chcel som zostať. Manželka mi však povedala, nech aspoň skúsim ten pohovor.

Išiel som z Londýna na osem pohovorov a strašne mi to otvorilo oči. Všetky veci, ktoré som nemal rád na automobilovom priemysle, sa v Tesle robili správne. Bolo to veľmi rýchle a veľmi inovatívne prostredie a ľudia, s ktorými som mal pohovory, boli absolútne geniálni.

Na konci mi povedali, že musím priletieť ešte raz, aby som sa stretol s Elonom, lebo posledné slovo má on. Asi o dva týždne som priletel znova, sadol som si s Elonom asi na 45 minút a rozprávali sme sa o automobilovom priemysle. Pár minút po pohovore mi z Tesly volali, že som dostal prácu a celú rodinu môžeme presťahovať do Palo Alta v Kalifornii.
Náhľadový obrázok: Mikloš a Roháč: Kde je sever?
Mikloš a Roháč: Kde je sever?
Mikloš a Roháč špeciál: Kde zlyháva slovenské školstvo a akú hodnotu má Tesla?
00:00 / 59:17
Škola, ktorá učí memorovať

Mikloš: Keď som váš príbeh počul prvýkrát, uvedomil som si, ako veľmi súznie s jedným zo základných záverov projektu To dá rozum. Robil ho think tank, ktorý vediem, a tých päť rokov na ňom pracovalo jedenásť či dvanásť ľudí: analyzovali stav slovenského školstva, porovnávali ho so zahraničnými vzormi a navrhovali, ako ho reformovať. Jeden zo zásadných záverov bol, že sa používa jedna schéma a jedny pravidlá pre všetky deti bez ohľadu na to, aké majú záujmy, vlohy a talent. Zanedbáva sa rozvíjanie toho, v čom by mohli byť skvelé.

Uvedomoval som si to aj na príklade syna môjho veľmi dobrého kamaráta. Nezaujímalo ho nič iné ako komponovanie hudby na počítači a zmaturoval len vďaka tomu, že mu pomáhal, kto mohol. Otec videl, že ho to strašne zaujíma, a najal mu učiteľa. Po strednej škole, ktorú ledva dokončil, sa chlapec prihlásil na umeleckú akadémiu v Londýne, kam sa hlásili stovky, možno tisíce ľudí, a vybrali len niekoľkých. Jeho vybrali, školu dokončil, dnes to robí a je spokojný. Nebyť otca, ktorý mu pomohol rozvíjať tieto schopnosti, asi by nedokončil ani strednú školu a celý život by robil niečo, čo ho nebaví.

Váš príbeh podľa mňa veľmi dobre ilustruje, kam by malo školstvo smerovať: spôsob, akým učíme, by nemal byť uniformný, učitelia by mali byť motivovaní rozvíjať danosti detí a vzdelávanie by malo byť oveľa viac individualizované. Súhlasíte?

Určite súhlasím. Individualizácia vzdelávania je však veľmi zložitá. V jednej triede nás bolo asi 36 žiakov a je samozrejmé, že pri 36 žiakoch je veľmi ťažké ísť jeden za druhým a nájsť, čo ten človek naozaj chce.

Podľa mňa je však problém ešte o jednu alebo dve úrovne vyššie. Po prvé, ľudia sa učia memorovať, nie rozmýšľať a analyzovať. Aspoň vtedy to tak bolo, neviem, ako to funguje teraz. Ľudia, čo mali samé jednotky, mali všetko naspamäť od A po Z, pred tabuľou to vyrecitovali a dostali jednotku.

To podľa mňa nemá nič spoločné s tým, ako normálne funguje život v práci alebo mimo nej. Človek stále musí vymýšľať, aká je najlepšia cesta k nejakému cieľu, a tá neprestajná analýza v mozgu je oveľa dôležitejšia ako memorovanie. Pamäť je, samozrejme, strašne dôležitá, ale analytický prístup sa neučí zďaleka toľko, ako by sa mal.

Druhá vec je hierarchia. Mám pocit, že na Slovensku je príliš veľa ultrainteligentných ľudí, ktorých osobne považujem za oveľa schopnejších a inteligentnejších, než som ja, ale počas celej školskej dochádzky sa nejakým spôsobom naučili nesnažiť sa až tak veľa, vo všetkom hľadať chyby a nesnívať príliš veľké veci, lebo sa sklamú.

V Amerike toto vôbec neexistuje, tu je to možno až v druhom extréme, každý je tu svojím spôsobom majster sveta. Myslím si však, že keby sme našli niečo medzi tým, veľmi by to Slovensku pomohlo.

Mikloš: Predpokladám, že vaše deti chodia do školy v Amerike. Vnímate rozdiely?

Ten rozdiel je neporovnateľný, už pri takých veciach ako prístup riaditeľa. Keď každé ráno vyložím syna pred školou, riaditeľ otvára dvere každému autu, aby pomohol dieťaťu prejsť do školy. To si neviem predstaviť. U nás sa, samozrejme, chodilo autobusom, ale ten prístup je na úplne inej úrovni.

Roháč: Bolo na slovenskej škole niečo, čo vás dobre vybavilo na neskorší úspech?

Určite áno. Myslím si, že východoeurópske školy sú veľmi dobré na memorovanie a sú odvetvia, kde je memorovanie konceptov strašne dôležité pre budúci úspech. Napríklad matematika a fyzika, kde človek naozaj musí mať veľmi silný základ a potom sa ho musí naučiť použiť v reálnom svete.

Keď má niekto nadrtené základy z východoeurópskeho prostredia, potom ide do Ameriky a má veľmi dobre vyvinutú aj tú kreatívnu časť mozgu, je to podľa mňa veľmi silná kombinácia. Funguje to však len v niektorých odvetviach. V mnohých iných je kreativita omnoho dôležitejšia.
Prečo má Tesla vyššiu hodnotu ako Toyota

Mikloš: Naznačili ste, že európsky automobilový priemysel bol do značnej miery skostnatený, pomalý a nepružný, a Teslu ste videli veľmi inak. V čom je ten hlavný rozdiel vo fungovaní, napríklad pri Tesle a Volkswagene? A možno by sme to mohli rozšíriť aj na celkové zaostávanie Európy v konkurencieschopnosti a pružnosti v globálnej ekonomike. Ale poďme najprv k automobilkám.

Roháč: Dovolím si k tomu pridať konkrétnejšie parametre. Tesla má dnes trhovú kapitalizáciu 1,4 bilióna dolárov a v roku 2025 bola ešte kúsok vyššie, na 1,58 bilióna. Toyota má plus-mínus 250 miliárd. Aj keď dáme dokopy Toyotu, BYD, GM a mnohé ďalšie, na trhovú hodnotu Tesly nedosiahnu. Pritom Toyota predá za rok 11 miliónov áut a Tesla minulý rok 1,6 milióna. Predaje jej klesli asi čiastočne aj preto, že sa jej horšie darilo v Európe. Čo vysvetľuje, že je hodnota Tesly tak ďaleko nad hodnotou Toyoty? Je to viera v Elona Muska osobne, opcia na robotaxíky a humanoidné roboty Optimus, alebo nejaké iné produkty?

Platí to pri akejkoľvek firme, ktorá niečo vyrába. Zaujímavý prípad je Saudi Aramco. Je to neskutočne profitabilná firma, ale jej rast je do značnej miery obmedzený tým, koľko ropy spracuje a koľko benzínu vyrobí.

Keď sa pozriete na Volkswagen, Mercedes či Toyotu, tie firmy veľmi veľa rokov nemali žiadny rast a trh sa zhoduje, že ho tam už ani nebude. Akcie firmy, pri ktorej viete, že rásť nebude, sa kupujú ťažko. Takéto firmy sú preto ocenené strašne nízko oproti firmám, ktoré nejaký rast majú. Trh nám teda hovorí, že pri firmách, ktoré ste menovali, a pri General Motors či Forde je budúcnosť naozaj veľmi obmedzená.

Tesla predáva možno toľko áut ako Audi, čo je relatívne slušné číslo, ale nie až tak veľa. Má však niekoľko biznisov, či už sú to robotaxíky, humanoidné roboty alebo batérie Megapack, ktoré môžu oproti dnešku narásť stonásobne. Preto sa tie firmy oceňujú inak.

Nehovorím, že dnešné ocenenie je správne. O správnosti hovorí trh, milióny ľudí akcie kupujú a predávajú a tým nastavia cenu firmy. Firmy sú však ocenené úplne inak, ak majú desať- či dvadsaťročný potenciál, ako keď ho už nemajú.

Mikloš: Pri porovnaní s BYD je to asi dané aj tými ďalšími biznismi s ešte väčším potenciálom rastu.

Áno, určite. BYD je teraz, mám pocit, hodnotnejšia ako oveľa väčšie firmy. Neviem presne, aké má ocenenie, ale je to tým, že rast tam je a za ten ľudia platia.

Roháč: BYD má hodnotu okolo 125 miliárd a minulý rok predala 4,6 milióna áut. Na jedno predané auto je to výrazne menej než pri Tesle. V čom je zvnútra tajomstvo Tesly?

To isté sa hovorilo pred pätnástimi rokmi o Amazone a Walmarte alebo Amazone a Macy’s. Ľudia vtedy hovorili, že Amazon má niekoľkonásobne vyššie ocenenie než Walmart a Macy’s. O pätnásť rokov sa ukázalo, prečo: Macy’s a Walmart išli jedným smerom a Amazon úplne iným.

K otázke pána Mikloša, v čom sú firmy zo Silicon Valley iné ako zabehnuté päťdesiat- až storočné firmy v Európe či v Amerike: je tam viacero dôležitých rozdielov. Jeden z nich je hierarchia. Keď má inžinier vo firme, ktorá tu je takmer sto rokov, jedno či vo Forde, v Toyote alebo vo Volkswagene, veľmi dobrý nápad, musí ten nápad prejsť cez desať stupňov, kým sa niekde na dozornej rade rozhodne, či sa bude realizovať.

V Silicon Valley to neexistuje. Keď má niekto dobrý nápad, povie šéfovi: „Hej, mám takýto dobrý nápad. Môžeme to implementovať?“ A v 80 percentách prípadov šéf povie: „Jasné, choď do toho.“

Keď je to nápad, ktorý môže mať na firmu dosť silný vplyv, inžinier to povie najbližšiemu viceprezidentovi, potom sa spolu stretnú s Elonom, pätnásť minút sa o tom porozprávajú a Elon povie: „Jasné, choďte do toho. Je to super. Uvidíme, ako to pôjde.“ Namiesto mesiacov a desiatich hierarchických krokov sa to rozhodne za tri dni a realizuje sa to.

Môj bývalý kolega, ktorý bol pred pár rokmi v Tesle prezidentom automobilovej časti a predtým pracoval pre Daimler Trucks, mi povedal veľmi zaujímavú vec, keď som do Tesly prišiel: „Martin, my v Tesle robíme viac chýb než akákoľvek iná automobilka na svete, ale my ich opravujeme rýchlejšie než akákoľvek iná automobilka na svete.“

Rozhoduje, ako rýchlo sa firma dokáže poučiť zo svojich chýb. Keby ste niekomu v roku 2017 povedali, že najpredávanejším autom na svete bude Tesla Model Y, že predá viac kusov než Volkswagen Golf, Toyota Corolla či RAV4, mysleli by si, že ste sa zbláznili. Kontinuálnym zlepšovaním krok po kroku sa to však pred dvoma rokmi dosiahlo a odvtedy je Model Y každý rok najpredávanejším autom na svete. Nielen elektrickým, ale autom s akýmkoľvek pohonom.
Aký je Elon Musk ako šéf

Mikloš: Patríte medzi málo ľudí, ktorých sa môžeme opýtať na Elona Muska ako manažéra a ako človeka, keďže ste sa s ním sedem rokov stretávali takmer denne. Je najbohatším človekom na svete a evidentne veľkým vizionárom. Na druhej strane jeho politické kroky a mnohé vyhlásenia sú najmä v Európe vnímané veľmi kriticky. Mňa zaujíma hlavne manažér: keď ste spomínali, že viceprezidenti s ním priamo riešia nápady, ako to všetko stíha posudzovať, keď má záujmov tak strašne veľa?

S Elonom som začal pracovať okolo polovice roka 2017. Vtedy ani zďaleka nebol taký známy ako dnes, bol to známy podnikateľ, ktorý sa snažil stavať rakety a elektrické autá. Mal som možnosť vidieť celú tú zmenu od známeho podnikateľa až po jedného z najznámejších ľudí na svete. Odišiel som v lete 2024, teda ešte predtým, než sa začal angažovať v politike.

Mne osobne sa s Elonom pracovalo veľmi dobre. Ak ste svojej časti biznisu rozumeli do absolútneho detailu a mali ste premyslené nuansy, prečo ju robíte tak a tak, stretnutie s Elonom nebolo žiadnym problémom.

Odprezentoval by som mu, čo chceme zmeniť alebo vylepšiť. Začal by sa pýtať, niekedy na veľké súvislosti, niekedy do absolútneho detailu. Ak ste vedeli odpovedať na všetko a bolo vidieť, že ste nad tým premýšľali, stretnutia boli vždy v pohode.

Keď si však niekto začal vymýšľať alebo sa vykrúcať tam, kde naozaj žiadny argument nemal, tie stretnutia mohli dopadnúť aj horšie. Pre mňa to však bola naozaj super skúsenosť.

Roháč: Môžem sa spýtať na jednu vlastnosť Muskovho biznisového impéria, ktorú som si určite nevšimol ako prvý? Ako opísal Ivan, má veľa aktivít a veľa rozbehnutých firiem a párkrát sa stalo, že firma, ktorá vyzerala slabšie, sa vložila do silnejšej alebo s ňou zlúčila. Pred desiatimi rokmi sa SolarCity stala súčasťou Tesly. Potom Musk kúpil Twitter, z neho sa stalo X, z X potom xAI a tento rok Musk vložil xAI do SpaceX. Vy ste mali na starosti vzťahy s investormi: ako sa na to pozerajú malí akcionári, keď Musk stojí na oboch stranách transakcie? Je to silná stránka jeho podnikania, alebo by z toho mali byť malí investori skôr nervózni?

Do Tesly som prišiel pár mesiacov po tom, čo skončila akvizícia SolarCity, takže počas žiadnej akvizície som tam nebol. Pri súkromnej firme sú akvizície relatívne jednoduché, aj keď ste na oboch stranách. Investori však musia hlasovať a povedať, či áno, alebo nie. Presne to sa stalo aj v Tesle: pred akvizíciou SolarCity bolo normálne hlasovanie všetkých investorov a tí rozhodli, či sa niečo kúpi, alebo nie. Tým, že je to verejne obchodovaná firma, majú investori slovo a môžu povedať, či chcú, alebo nechcú.
Po Tesle zbiera dáta o robotaxíkoch

Mikloš: Prečo ste z Tesly odišli a čo robíte teraz?

V Tesle som pracoval takmer presne sedem rokov, skončil som v lete 2024. Chcel som už konečne robiť vlastné veci, sedieť v dozorných radách a pracovať štýlom, ktorý nie je až taký náročný ako práca v Tesle. Viete si predstaviť, že je to strašne pohlcujúce, každý deň tlak a stres. Bola to absolútne geniálna skúsenosť, ale chcel som mať trochu lepšiu rovnováhu medzi prácou a životom.

Odvtedy sedím v troch poradných radách. Jedna je v chemickej firme v Prahe, druhá vo firme navrhujúcej čipy tu v Silicon Valley a tretia v leteckej a obrannej firme v Los Angeles.

Popritom som začal robiť výskum a databázy o fyzickej umelej inteligencii. To je akýkoľvek fyzický predmet alebo stroj, ktorý funguje vďaka umelej inteligencii. Najpoužívanejšie sú robotaxíky. V Kalifornii sú absolútne všade. Je neuveriteľné, že pred tromi rokmi ich tu bolo pár desiatok a teraz sú ich tisíce.

Chcel som byť súčasťou tejto zmeny, tak sme začali dávať dokopy všetky dáta, aké vo svete robotaxíkov a humanoidných robotov existujú, a predávame ich klientom.

Mikloš: Vaša firma je teda skôr poradenská?

Robíme aj poradenstvo, aj píšeme reporty a dávame dokopy databázy. Keď firma investuje do tohto odvetvia alebo je jeho súčasťou a potrebuje dobré dáta o tom, koľko je robotaxíkov a kde, koľko jazdia, koľko majú havárií, vieme jej ich dať.
Prečo je za reguláciu umelej inteligencie

Mikloš: Ako vnímate debatu o rizikách neregulovanej umelej inteligencie? A je Čína pred Spojenými štátmi vo využití umelej inteligencie v robotoch a priemysle?

To je veľmi fascinujúca téma. Regulácia umelej inteligencie a súťaž medzi Čínou a USA sú podľa mňa vlastne rovnaká otázka. Ľudia sa v Amerike pozerajú na reguláciu z dvoch pohľadov.

Prvý hovorí, že niečo, čo má taký veľký potenciál na dobro aj na zlo, musí byť regulované. Presne preto máme letecký úrad FAA, ktorý dohliada, aby vaše lietadlo bolo správne servisované a bolo ultrabezpečné. A kým niekto vydá liek, musí ho posúdiť úrad pre lieky FDA, ktorý rozhodne, či je bezpečný pre milióny ľudí. S touto stranou súhlasím: tak ako regulujeme do istej miery všetky odvetvia, ktoré môžu priniesť veľký úžitok, ale aj veľmi zle zasiahnuť obyvateľstvo, mala by byť regulovaná aj umelá inteligencia.

Protiargumentom je súboj s Čínou. Čína vyvíja umelú inteligenciu neuveriteľnou rýchlosťou a je tu skupina ľudí, ktorá nechce, aby sa rozvoj umelej inteligencie z akéhokoľvek dôvodu spomaľoval. Používajú to ako argument, prečo regulácia nie je až taká potrebná.

Ja som určite na strane, že regulácia je potrebná. Je to technológia, ktorá sa mení strašne rýchlo. A nehovoríme o tom, že by zrazu robotaxíky alebo roboty začali robiť zlé veci. Zlé stránky umelej inteligencie môžu prísť oveľa jednoduchšie: niekto ju použije na útoky na bankové systémy alebo systémy, ktoré používame na úplne bežné veci, či je to elektrina alebo voda. Ak ich napadne systém umelej inteligencie z nejakej krajiny, môže to mať veľmi ďalekosiahly dosah. O tom je teraz debata a hovorí sa o tom každý deň.
Čo s Európou

Roháč: Ivan sa dotkol súťaže medzi Spojenými štátmi a Čínou, ja by som do debaty vniesol Európu. Nemá vlastný špičkový model umelej inteligencie a je strašne ďaleko pozadu vo výpočtovej kapacite aj v dátových centrách. V lepšom prípade jej hrozí závislosť od amerických modelov, v horšom dlhodobé zaostávanie a život v analógovom svete, kým sa zvyšok sveta posunie ďaleko dopredu. Máte radu pre európskych politikov, ako náskok Ameriky a Číny stiahnuť, alebo aspoň zabezpečiť, aby Európa natrvalo nezaostávala?

Rozmýšľam o tom skoro každý deň a je to hrozne frustrujúce. V Európe je neuveriteľný potenciál talentu, peňazí aj všetkého možného, ale z nejakého dôvodu sa to neodráža v počte mimoriadne úspešných firiem, ktoré majú naozaj veľký vplyv na svet. Je tam Spotify, automobilky, módne aj farmaceutické firmy, ale čo sa týka najnovších technológií, nie je to tam, kde by to malo byť.

Veľmi zaujímavé je, že jedna z absolútne najdôležitejších firiem vo svete umelej inteligencie je európska ASML. Vytvorila asi najzložitejší stroj, aký kedy na svete existoval, a ním sa vyrábajú čipy pre celý svet, pre vaše iPhony aj počítače. A táto firma sa nedávno sama sťažovala, že nemá v Európe ani jedného klienta. Všetci jej klienti sú mimo Európy, čo je veľmi smutné.

Európska únia by preto podľa mňa mala urobiť veľké rozhodnutia, ktoré by pomohli celému systému. V Silicon Valley je ten systém nastavený tak, že po prvé, máte absolútne špičkové univerzity ako Stanford či Berkeley. Po druhé, tie vychovávajú ľudí, ktorí chcú zakladať vlastné startupy a sú zmierení s tým, že v 90 percentách prípadov skrachujú, ale idú to aj tak skúsiť.

Treťou časťou skladačky je financovanie. V Kalifornii je strašne veľa fondov rizikového kapitálu, ktoré týchto zakladateľov financujú. Keď sa niektorému mimoriadne zadarí a vytvorí desať- alebo stomiliardovú firmu, dá peniaze späť do týchto fondov a tie financujú ďalších a ďalších zakladateľov. Tomuto cyklu sa veľmi ťažko konkuruje, pokiaľ v Európe nenastavíme podobný.

Na to treba napríklad jednotný trh. V Európe máme strašne veľa rôznych finančných trhov, v Belgicku, v Anglicku, v Nemecku. Čím je to rozdelené na viac kusov, tým je to pre zakladateľov firiem zložitejšie. A druhá vec: je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorí v Európe majú peniaze, ich dávali späť do systému, nie ako dotácie, ale s tým, že sa im vrátia snáď niekoľkonásobne, lebo sa použijú na nové európske startupy, z ktorých niektoré budú úspešné. Musíme nastaviť celý cyklus od začiatku do konca.

Mikloš: Problém fragmentácie je v tom, že spoločnú európsku identitu ľudia stále vnímajú oveľa slabšie ako národnú. Čítal som zaujímavý článok, že Európa by mohla mať šancu ako takzvaný smart second mover, teda ten, kto nepríde prvý, ale lepšie využije, čo vybudovali iní: pri železnici aj pri internete najviac zarobili tí, čo dokázali využiť existujúcu infraštruktúru. Môže to byť cesta?

Áno, je možné, že to by mohla byť jedna z ciest. Ale hovorili sme na začiatku o snívaní a sebavedomí, o kvalitách, ktoré aspoň na Slovensku, ale určite aj v iných častiach Európy nie sú tam, kde by mali byť. Príliš veľa ultraschopných ľudí, ktorých osobne poznám, radšej pracuje pre nejakú veľkú firmu na dobrej, pohodlnej pozícii, lebo je to pre nich najnižšie riziko.

My potrebujeme ľudí, ktorí trochu snívajú, keď majú 20 či 25 rokov a skončia školu, a skúsia robiť niečo absolútne iné, snívať vo veľkom. Ak to nevyjde, vždy si môžu nájsť prácu vo veľkej firme. Nemám nič proti tomu. Ale ochota riskovať a naozaj sa snažiť vytvoriť niečo nové musí prísť.

Veľmi dobrý príklad z oblasti fyzickej umelej inteligencie sú drony. Európa má veľmi veľa takých firiem čisto z potreby, pre vojnu na Ukrajine. Ľudia boli zrazu veľmi motivovaní vyriešiť problém a začali zakladať firmy, ktoré naozaj fungujú neuveriteľne dobre.

Mikloš: Je averzia k riziku na Slovensku vyššia ako v okolitých krajinách? Nedávno som čítal rebríček, podľa ktorého je Slovensko jednou z mála krajín strednej a východnej Európy, ktorá nemá ani jedného jednorožca, teda startup s hodnotou nad miliardu dolárov. Majú ich Česi, Poliaci, Ukrajinci aj Bielorusi. ESET sa za jednorožca nepovažuje.

Súhlasím. Hovoril som o tom pred pár mesiacmi aj na STU. Krajiny ako Poľsko a Česko majú za posledných povedzme desať rokov naozaj veľa nových firiem s hodnotou nad miliardu. Myslím si, že ESET by miliardovou firmou bol, z oficiálnych dát má veľmi vysoké zisky, takže keby išiel na burzu, miliardu by mal. Je to však už jedna zo starších firiem.

To, že nedokážeme vytvoriť nové firmy s miliardovou hodnotou, kým Česko, Poľsko a dokonca Bielorusko to dokážu, podľa mňa hovorí, že musíme urobiť extra veľa práce a zmien, aby sme sa dostali aspoň na porovnateľnú úroveň v počte jednorožcov na milión obyvateľov. Naši susedia nám však ukázali, že sa to dá, takže nie je dôvod myslieť si, že by sa to u nás nedalo.
Aby sa Slovensko nestalo Detroitom Európy

Roháč: Automobilový priemysel je mimoriadne dôležitou zložkou slovenskej ekonomiky a pod tlakom Číny a slabnúcich nemeckých dodávateľských reťazcov sú nad jeho budúcnosťou veľké otázniky. Akú jednu radu by ste dali slovenským politikom, aby sme sa nestali budúcim Detroitom Európy?

Rozmýšľam o tom veľmi často a určite z toho mám obavy. Týka sa to Slovenska, Nemecka aj veľa iných krajín, ktoré majú príliš veľa automobilovej výroby, a Slovensko je tu určite číslo jeden. Sústredil by som sa na dve veci.

Po prvé, každým rokom je jasnejšie, že čínske automobilky sú dnes na takej vysokej úrovni, že bude extrémne ťažké im konkurovať, hlavne v cene výroby a v technológiách. Keby ste dnes v Číne šoférovali ich najmodernejšie elektrické autá, zistili by ste, že interiér nie je o nič horší ako v luxusných nemeckých autách. Je neuveriteľné, akou rýchlosťou sa tieto firmy dostali tam, kde sú.

Určite by som sa snažil priniesť niektoré z týchto automobiliek na Slovensko, aby sa vyrábalo tu. Je len otázkou času, kedy sa začne vyrábať v Európe, nedokážeme to odďaľovať donekonečna. Jedného dňa sa tu tieto autá budú vyrábať. Prečo ich nevyrábať tu?

Po druhé, máme naozaj veľmi silnú výrobu, čo je podľa mňa veľmi dobré. Amerika sa teraz snaží mať viac výroby, ako mala v minulosti, takže je to schopnosť, ktorú si treba udržať. Skúsme však vyrábať veci, ktoré majú jednoznačný rast na najbližších 10, 20, 30 rokov, napríklad batérie.

Keď sa pozriete, koľko elektriny bude svet potrebovať a koľko na to bude treba batérií, solárnych panelov a možno jadrovej energie, môžeme sa strategicky rozhodnúť vyrábať veci, kde je takmer jednoznačný rast. Pri výrobe áut je, žiaľ, veľmi zložité predpovedať akýkoľvek rast na najbližších 10 či 20 rokov.

Mikloš: Presun čínskej výroby do Európy sa už deje. BYD stavia fabriku v Maďarsku, ďalšia sa stavia v Španielsku. Obchádzajú tým aj clá, ktorými sa Európa bráni.

Presne tak.
Rada spred dvadsiatich rokov

Roháč: Na záver vždy odporúčame, čo nás zaujalo. Čo by ste odporučili poslucháčom, alebo čo by ste si radi prečítali pred dvadsiatimi rokmi?

Nie je to niečo, čo som čítal, ale čo som sa naučil asi pred dvadsiatimi rokmi. V Prahe som mal profesorku, ktorá mala na mňa asi najväčší vplyv zo všetkých ľudí, čo ma v živote učili. Učila právo a k tomu aj kariérny rozvoj. Povedala dve veci, ktoré so mnou zostali dodnes.

Prvá: keď rozvíjate kariéru, sústreďte sa na jednu vec a staňte sa v nej veľmi, veľmi dobrí. Keď začnete skákať z jedného odvetvia do druhého, dva roky potravinárstvo, potom tri roky počítače, viete niečo o mnohých veciach, ale v ničom nie ste naozaj svetový expert. Keď si vytvoríte tú jednu hlbokú odbornosť, dokážete vo firme alebo vo svojom odvetví postupovať strašne rýchlo a o 10 či 20 rokov budete úplne niekde inde ako veľa ľudí, ktorých poznáte.

Druhá: príliš veľa ľudí si vyberá kariéru podľa toho, čo im prinesie peniaze. Ona však vysvetlila, že keď vás niečo nielenže baví, ale stanete sa v tom naozaj ultradobrí, peniaze prídu neskôr za vami. Nech si ľudia vyberajú kariéru podľa toho, čo ich strašne baví a v čom sú veľmi dobrí, a nie podľa toho, čo im po škole dá najlepší plat. Presne to sa snažím povedať aj študentom, keď sa s nimi dnes rozprávam.

Mikloš: Tým sme pekne uzavreli kruh. Ste tam, kde ste, lebo ste robili to, čo vás odmalička bavilo. Ak je pre človeka práca koníčkom, je to asi to najlepšie, čo sa mu môže stať, a potom príde aj úspech, kariérny či finančný.
Martin Viecha

Martin Viecha pochádza zo Slovenska. Vyštudoval podnikanie na University of New York in Prague a titul MBA získal v Madride. Pracoval v Deloitte Consulting v Prahe a ako analytik automobilového priemyslu vo firme Redburn v Londýne (dnes súčasť skupiny Rothschild & Co). V rokoch 2017 až 2024 viedol v Tesle vzťahy s investormi. Dnes vedie výskumnú a poradenskú firmu MV Motion zameranú na robotaxíky a humanoidné roboty a sedí v troch poradných radách.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/podcasty/c/slovak-z- ... -rozhovore