ĽPR a „modifikované“ posolstvo Martina Niemöllera
Prívržencov pochybnej organizácie „Ľudia proti rasizmu“ často počujeme oháňať sa slovami, ktoré opisujú ako „modifikované posolstvo pastora Niemöllera“:
„Najprv prišli pre čiernych,
ale ja nie som čierny a preto som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre židov,
ale ja nie som žid a preto som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre antifašistov
a ja som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre mňa!
Ale nezostal tu nikto, kto by pomohol mne!“
K tomu dodajú zopár slov o tom, ako pôvodca týchto riadkov, úbohý kňaz prenasledovaný nacistami za svoje ľudské zmýšľanie, a legenda je na svete. (Článok ĽPR o Niemöllerovi si môžete prečítať tu:
http://www.rasizmus.sk/show.stm?x=73192.)
Ako to však pri ĽPR tak často býva, pravda je niekde úplne inde.
Kto bol pastor Martin Niemöller?
Friedrich Gustav Emil Martin Niemöller sa narodil v roku 1892 v Lippstadte, Nemecko. Počas prvej svetovej vojny bol veliteľom ponorky U-boat a dokonca si vyslúžil železný kríž I. triedy. Vyštudoval teológiu, v roku 1929 bol vysvätený a dva roky na to sa stal kňazom v Dahleme, čo je časť Berlína.
Hovorilo sa, že Niemöller bol „prvý nacistický kňaz v Ríši“. Vo svojich kázňach otvorene napádal Židov ako „rasových cudzincov“. Vyjadril sa, že pokrstení Židia sa mu hnusia. Podľa historika Dr. Roberta Michaela Niemöller celkovo súhlasil s nacistickým pohľadom na židovskú otázku. Ako jeden z prvých telegraficky gratuloval Adolfovi Hitlerovi k vystúpeniu Nemecka zo spoločnosti národov v roku 1933. Jeho hlavným cieľom bolo dostať sa na čelo ríšskej protestantskej cirkvi a zrejme najmä preto sa tak zaliečal nacistickej vrchnosti. O tento post súperili viacerí kňazi, okrem Niemöllera napríklad Ludwig Müller a Friedrich von Bodelschwingh. V októbri 1933 nakoniec synoda vo Wittenbergu zvolila do najvyššej pozície Ludwiga Müllera.
Schwerin von Krosigk, minister spravodlivosti v nemeckej nacistickej vláde (v roku 1945 sa na tri týždne stal ríšskym kancelárom) pri jednej príležitosti na vlastné uši započul ako Niemöller navrhoval v zime 1933 Bodelschwinghovi a ďalším, že ich jediným riešením je navštíviť Müllera za temnej noci s niekoľkými silnými mladíkmi z dahlemského cirkevného zboru a „
ríšskeho biskupa zmlátiť tak, že ho ani jeho vlastná matka nespozná“.
Hitler bol už unavený z týchto neustálych rozporov, a tak 25. januára 1934 zvolal do kancelárstva desiatku čelných predstaviteľov protestantských cirkví. Ešte predtým ho začal Göring zásobovať nahrávkami odpočúvania Niemöllera. Jedna veľmi čerstvá z nich zachytila rozhovor medzi Niemöllerom a jedným jeho blízkym spolupracovníkom o návšteve u prezidenta Hindenburga:
„Snáď sme tomu dedkovi dali posledné pomazanie,“ smial sa Niemöller, „Naliali sme na neho toľko horúceho oleja, že toho bastarda (Müllera) určite vykopne.“
Na stretnutí v kancelárstve Hitler nechal Niemöllera vysloviť jeho žiadosť, prečo mal byť Müller odvolaný. Niemöller sa staval do pozície morálnosti, skrýval za citáty zo Svätého písma a biblické právo (kancelár neskôr povedal, že jeho prejav bol plný pokrytectva). Hitler sa potom obrátil na Göringa, nech nahlas prečítal záznamy z odpočúvania. Niemöller odmietol, že by takéto slová niekedy vyslovil, proti nahrávke vlastného hlasu však nič nezmohol.
Hitler vyslovil pohoršenie nad tým, ako môže muž z radov duchovenstva takto klamať. Odvtedy sa začala vojna medzi Pastorom Niemöllerom a nacistickým režimom.
Historik Raimund Lammersdorf sa vyjadril, že Niemöller sa ukázal ako oportunista, ktorý nemal s Hitlerom žiadne politické rozpory a oponovať nacistom začal, až keď sa dostali do mocenských sporov.
V júni 1935 sa Hitler pokúsil utíšiť rozpory medzi cirkvami tým, že zriadil Ríšske cirkevné ministerstvo, ktoré viedol Hans Kerrl. Všetky takéto snahy však zmarili neustále rozpory Niemöllera so zvyškom nemeckých kresťanov. Keď Niemöller opakovane tvrdo a nepodložne kritizoval vo svojich kázňach Hansa Kerrla, Franz Gürtner, minister spravodlivosti, ho upozornil, aby svoje nemiestne ostré útoky stlmil. Keď si však Niemöller nedal povedať, bol obvinený z protištátnej činnosti a predvedený pred súd.
Proces, ktorý začal vo februári 1937 pútal značnú pozornosť. Niemöller z lavice obžalovaných neustále napádal Hitlerov režim. Nakoniec súd rozhodol, že „zneužíval kazateľnicu“ na politické ciele a bol odsúdený na pokutu 2 000 ríšskych mariek a sedem mesiacov väzenia. Keďže čas Niemöllerom strávený vo vyšetrovacej väzbe presiahol sedem mesiacov, mal svoj trest už odsedený. Odmietol však súdu dať obvyklé záruky dobrého správania do budúcnosti, čo Gestapo využilo ako zámienku a bol internovaný v koncentračnom tábore.
Niemöller sa najprv dostal do Sachsenhausenu, neskôr bol premiestnený do Dachau. V septembri 1938 sa Mussolini na stretnutí s Hitlerom pokúsil intervenovať v prospech Niemöllerovho prepustenia, no Hitler ho ostro odmietol: „V koncentračnom tábore má maximum slobody a je o neho dobre postarané, ale už nikdy znovu nevyjde von.“ V nacistických koncentračných táboroch Niemöller strávil takmer 8 rokov, pokým nebol oslobodený Spojencami.
Po vojne Niemöller samozrejme poslušne prevrátil kabát a o svojich protižidovských výlevoch väčšinou „diskrétne“ mlčal. Kritizoval nacistickú krutosť, stal sa pacifistom a mnohými bol obdivovaný.
Keď však niektorí kritici poukázali na Niemöllerovu nacistickú minulosť, kedy prejavoval fanatický antisemitizmus, musel ísť s pravdou von. Niemöller otvorene priznal, že s Hitlerom nikdy nemal rozpor v politických otázkach, len čo sa týka náboženských vecí. Taktiež uznal, že „pochádza z antisemitskej tradície a prostredia“. Na druhej strane, roky strávené v koncentračných táboroch z neho vraj spravili „inú osobu“. Snažil sa ospravedlniť tým, že sa svojím pôsobením sa snažil v rámci možností Židov ochraňovať a nikdy nepodporoval ich tvrdšie prenasledovanie. Nacistickú stranu však volil už v roku 1924.
Martin Niemöller zomrel v roku 1984.
Čo povedať o organizáciách, ktoré si takýchto alibistických oportunistov cenia ako hrdinov? Človeku až zastáva rozum nad tým, ako si môže „antirasistická“ organizácia ako vzor ceniť muža, ktorý povedal, že „s Hitlerom nemal rozpor v politických otázkach“.
Ozaj, tu je plné pôvodné znenie slávneho citátu Niemöllera, ktoré, mimochodom, prvýkrát vyslovil až po vojne:
V Nemecku najprv prišli pre komunistov, ale ja som nič nenamietal, pretože som nebol komunista;
A potom prišli pre odborárov, ale ja som nič nenamietal, pretože som nebol odborár;
A potom prišli pre Židov, ale ja som nič nenamietal, pretože som nebol Žid (Niemöller zabúda dodať, že ich k tomu ešte ostro kritizoval a označoval za rasových cudzincov – pozn. NP);
A potom ... potom prišli pre mňa ... A v tom čase už neostal nikto, kto by niečo namietal.
Áno, dobre vidíte, nikde sa tam nenachádzajú žiadni černosi. Citát sa jednoducho vzťahuje na vnútroštátny politicko-mocenský boj. ĽPR ho však diletantsky premenila na protirasistické posolstvo, ktorým nikdy nebol.
Čo sa týka „posolstva ĽPR“, nemusíme ho zďaleka tak „modifikovať“ a prídeme k tomu, že ich cieľom je zaplavenie európy cudzincami a jedným zo základných atribútov multikulturalizmu je zvýšená kriminalita.
Zdroje:
Irving D.: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005.
http://www.spartacus.schoolnet.co.uk/GERniemoller.htm 
