Ako to pred ním robili Zdeněk Pohlreich či Gordon Ramsay, šéfkuchár Martin Novák chodí v novej verzii televíznej šou Na nože po nefungujúcich slovenských reštauráciách.
Zemiaková placka, z ktorej vyteká kuracie soté, dorazené dve minúty v mikrovlnke. Šéfkuchár Martin Novák z Pezinka sa snaží v novej relácii TV Markíza Na nože pomáhať krachujúcim reštauráciám.

Za 20 rokov praxe ešte nevidel také špinavé kuchyne, ale ani také zúfalé ľudské osudy. Podľa Nováka sa majitelia nefunkčných reštaurácií dostanú do letargie, chodia do práce ako múmie a nevšimnú si ani len plesnivé potraviny. „Nevidia, ako sa každý deň ešte viac zahrabávajú do bahna,“ hovorí.

V rozhovore s ním sa tiež dozviete:

ako vyzerá „deep cleaning“, ktorý robí v kuchyni každý deň,
podľa akých signálov spoznať nekvalitnú reštauráciu,
prečo obhajuje drahé obedové menu za 8 eur.
Strávili ste čas v slovenských reštauráciách, ktorým sa nedarí dobre. Aké najhoršie jedlo ste v nich jedli?

[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Tam toho bolo… Ťažko si vybrať, čo z toho bolo najhoršie. Viacero jedál bolo podobných, klasikou boli zemiakové placky s kuracím soté, ktoré bolo vytečené na tanieri. Videl som vyprážance všetkého druhu zabité a dorazené v mikrovlnkách. Reštaurácie si boli v tomto veľmi podobné a kameň úrazu bol vždy rovnaký. Potom iba záležalo, či som bol na strednom, východnom alebo západnom Slovensku. Ale bola aj reštaurácia, ktorá ma milo prekvapila. Ľudsky, kuchársky, aj chuťovo. Bol som veľmi spokojný s tým, ako sme od nich odchádzali, malo to zmysel. Pokojne sa tam v civile rád vrátim.

Ako to skončilo v reštaurácii so zemiakovými plackami, už ich nevaria?

Vždy som sa snažil koncept pretvoriť. Nie, placky tam neostali. Najlepšie placky si spravíte doma, lebo sú čerstvé a teplé. A v reštike to nefunguje tak, aby ste mohli mať placky rovnako čerstvé. Je veľmi málo podnikov, kde sa varí „á la minute“, teda na počkanie. Ale predovšetkým som si dal za úlohu aspoň trochu zmeniť zmýšľanie ľudí. Nielen prevádzkarov, ale aj stravníkov. Naučiť ľudí hľadať aj iné jedlo, trochu vykročiť zo svojich vychodených stereotypov. Nie je všetko len o smažáku. Je veľa iných jedál, ktoré nie sú ekonomicky nákladné a sú chutné, zdravšie, modernejšie.

Je zemiaková placka príklad jedla, ktoré si človek spraví lepšie doma?

Áno, jedlo si musíte v reštaurácii z nejakej časti predpripraviť. Samozrejme, môžete si vopred spraviť cesto a potom rýchlo opekať. Ale už som bol aj v reštaurácii, kde to robili rýchlo, rýchlo a dopadlo to tak, že som mal spálené okraje. Myslím, že tieto jedlá už nepatria do modernej reštaurácie. Sám placky milujem, rád si ich dám doma, alebo s teplým čajom v zime na chate. Niekde to má svoje čaro.

Koľko si reštaurácie pýtali za tieto jedlá na štýl placky so soté?

Veľmi veľa reštaurácií je negramotných v cenotvorbe. Ako môžete predávať polkilovú porciu za 5,50 eura? To vás predsa nepustí. Keď si z toho dáte dole daň a maržu, z ktorej potrebujete zaplatiť energie, započítaný je aj inventár, ktorý potrebujete obmieňať. Biznis sa nerobí pre 50 centov. Podnikateľ potrebuje zarábať hocikde, v meste aj na dedine, na východe či na západe. To je predsa základná pointa podnikania. Lenže vo veľa prípadoch neplatila a reštaurácie boli v zlých finančných situáciách. Často to zasahovalo aj súkromné životy ľudí. Je to prípad aj reštaurácie Bella Italia v Šamoríne, ktorá je hneď v prvej časti relácie Na nože, kde zle fungujúca reštaurácia zasahovala aj rodinné vzťahy. Ako sa môžeme čudovať, keď jedlo predávate za 5,50 a máte zisk 50 centov? Koľko porcií musíte predať, aby ste prežili?

Ako to ovplyvnilo rodinu majiteľov?

Stačí už len to, že majiteľ reštaurácie nosil peniaze z domu, nie do domu. Aby podnik uživil, aby mohol vyplatiť faktúry, dodávateľov, personál. Bolo pre mňa náročné sledovať tieto ľudské osudy. Nie som z kameňa a človeka zamrzí, keď to vidí. O to viac im chcem pomôcť.

Boli ste aj psychológ? Snažili ste sa im pomôcť aj v rovine osobnosti?

Určite, gastronómia je robota s ľuďmi. Musel by som byť veľmi cynický človek, keby som sa s človekom neporozprával o tom, ako sa cíti, ako mu pomôcť a čoho trápi. Je to prirodzené, keď ľudia spolu sedia a rozprávajú sa, ako niečo zlepšiť. Prirodzene sa pýtam: Prečo si sa dostal do tejto situácie? Ako to zasahuje tvoju rodinu? Vidíš vôbec svoje deti, keď si tu sedem dní v týždni? Je to previazané.

To platilo aj v reláciách z predlohy tejto relácie – Kitchen Nightmares so šéfkuchárom Gordonom Ramsayom či Áno, šéfe so Zdeňkom Pohlreichom. Prečo ľuďom pomáha, keď sa ich niekto zvonku opýta tieto otázky, ktoré sú banálne a mohli sa to opýtať sami seba?

Stačí, že niekto príde zvonka, aby im otvoril oči. Lebo často chodia do podniku už len z povinnosti. Chodia ako múmie, ako takí zombíci. Ráno sa oblečiem, idem spraviť menúčko, idem urobiť administratívu. Ale nevidia neporiadok. Nevidia, ako sa každý deň ešte viac zahrabávajú do bahna.

Ako to myslíte?

Nezmenia cenu, lebo čo keď prídu o zákazníkov. Ale o ktorých? Veď ak zlepšíš kvalitu, môžeš si vypýtať vyššiu cenu. Jasné, niekto odíde. Ale príde nový zákazník a povie si, že toto jedlo bolo výborné, stálo to za to. Hoci príde o niektorých zákazníkov, získa nových.

V týchto reláciách boli naozaj strašidelné prípady špinavých kuchýň, plesnivých skladov, chladničiek. Zažili ste to aj vy – také strašidelné scény?

Priznám sa, že niektoré prevádzky ma brutálne zaskočili. V kuchyniach fungujem vyše 20 rokov a videl som všeličo. Ale tu som videl extrémy.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Čo napríklad?

Napríklad, že niekde nebola chladnička umytá tri roky. Viete si predstaviť, ako vyzerá chladnička, keď ju tak dlho neumyjete? Lenže doma je doma, ale toto je kuchyňa, v ktorej denne vyvaríte 150 až 200 jedál. Premelie sa tam kvantum surovín, tak si viete predstaviť, ako vyzerala.

Takže to asi nebola iba námraza?

Aj to bývalo. Videl som také nanuky na mraziacich boxoch, že by ich stačilo poliať sirupom a máte sorbet. To je problém najmä z energetického hľadiska, lebo taký mrazák mrazí, mrazí, mrazí a aj tak je tam slabý chlad. Väčší problém bol, v akom stave boli suroviny v tých chladničkách. Koľkokrát som otvoril chladničky a žasol. Ryba bola spolu s mäsom, s údeninami, so syrom, s pečivom. Hygiena by si šklbala vlasy.

Prečo sa to deje? Spomenuli ste, že zamestnanci chodia po podniku ako múmie a neporiadok už ani neregistrujú.

Presne tak to je. Keby ten človek mal v strede chodby špinavé vedro s handrou, tak jeho periférne vnímanie to už nezaregistruje. To sa, prirodzene, stáva. Po nejakom čase to mozog prestane vnímať. A preto je možno fajn, keď niekedy ľudia vypadnú na pár dní preč alebo im niekto iný otvorí oči. Aj mne sa stane, že prídem do roboty po desiatich dňoch dovolenky a všimnem si veci, ktoré som doteraz prehliadal. Hneď všetkých zapriahnem do roboty. A to je moja kuchyňa absolútne čistá, nemám problém hocikoho zobrať pozrieť sa. Nemám čo skrývať. Hygiena, to je pracovná disciplína, to je morálka. Jednoducho niečo posvätné.

Na Slovensku máme prísne hygienické pravidlá pre založenie reštaurácií, napriek tomu sa to stáva?

Sme v ťažkých časoch, po pandémii jedna skvelá generácia ľudí odišla. Aj ľudia ako my, ktorí sa o reštaurácie staráme. Boli to štyridsiatnici ako ja, ľudia, ktorí museli živiť rodiny, platiť hypotéky. Štát príliš nepomohol a odišla generácia ľudí, ktorí si povedali, že sa dá žiť aj inak. Naša práca je na šesť dní v týždni. Nekončíme po ôsmich hodinách, začíname tam, kde iní končia.

A tí, čo ostali?

Veľa z nich ostalo v letargii. Alebo došli do takého štádia, že si hovoria: aj tak je málo ľudí, čo sa môže stať? Každý kvalitný podnik závisí od šéfa v kuchyni. Či už je to šéfkuchár profesionál, alebo v menších podnikoch je to aj majiteľ. Ale čistota je alfa a omega. Dali by ste si jedlo z kuchyne, kde je špina, behajú tam myši, alebo olej tečie zo stropu a z digestorov špina? Určite nie.

Veľa podnikov sa sťažuje na hygienické podmienky pri otvorení, aké sú náročné – napríklad samostatná miestnosť na rozbíjanie vajíčok alebo umývadlo na umývanie rúk musí byť iné, než na umývanie potravín. Sú niektoré pravidlá podľa vás prehnané alebo majú všetky svoj význam?

Niektoré sú príliš byrokratické, nastavené od stola, aj keď prax je trošku iná. Ale ja sa väčšiny týchto pravidiel zastávam. Možno nie 100 percent z nich, ale 90 percent má reálny základ. A nad zvyškom prižmúrim oči, čo si to ľudia z ministerstva vymysleli. Ale rozdelenie surovín v chladiacich boxoch má hlavu a pätu. Neviem si predstaviť, že mám na hornej poličke mäso, z ktorého mi kvapká šťava dole na zeleninu. To nie. Človek musí mať upratané aj v sebe, aby nastavil aj správne skladovanie.

Ako máte uprataný sklad?

V jednej chladničke máme mliečne výrobky, v ďalšej mäso, ale údeniny sú zvlášť v inej chladničke. Mám zeleninový box, takisto cukrárenský box. Máme miestnosť, kam mi chodí prvotný tovar, napríklad zelenina, tak je najprv uložená tam a po očistení prechádza do ďalšieho boxu. Všetko je zabalené, zavreté v boxoch alebo v jednotlivých plastových vreckách, kde sa píšu dátumy, čo bolo kedy prijaté a dokedy má spotrebu.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Takže neočistená zelenina nie je vedľa očistenej?

Ako ktorá. Špinavá, napríklad koreňová zelenina zo zeme, tá je oddelená. Ale napríklad jablká, hrušky alebo citróny nie sú špinavé plodiny. Nenapadá mi z nich špina na očistené kúsky.

Je problém, ak je mäso na jednej poličke pri iných surovinách?

Samozrejme, v domácej chladničke to nie je taký problém, doma nevaríte pre ďalších 80 až 100 ľudí denne. Ale sú moderné spôsoby, ako napríklad vákuové balenie, ktorými to môžete oddeliť. Ale ja mám aj tak radšej, keď mám mäso s mäsom, ryby s rybami, zeleninu so zeleninou.

Ako vyzerá hygienická drezúra vo vašej kuchyni?

Som veľmi prísny. Máme niekoľko fáz počas dňa. Keď ráno prídeme, kuchyňa je čistá. Robí sa prvotná príprava jedál, chystajú a rozrábajú sa suroviny. Okolo obeda sa dá stop, pozametá sa, chlapi si vyšúrujú podlahu, umyjú a vydezinfikujú si stoly. Ale samozrejme, dezinfekcia sa robí priebežne. Napríklad dorobím mäso, doska s ním odchádza preč, umyjem stôl, stiahnem ho stierkou, vystriekam a vyutieram dezinfekciou. Až potom ďalej robím zeleninu.

Ako vyzerá popoludnie?

Ledva sa nachystá najväčší základ prípravy, zase príde stop a kuchyňa sa vyšúruje znovu. Máme pauzu 10 až 15 minút, dáme si obed, veget, niekto ide fajčiť, niekto si dá kávu, niekto volá manželke a deťom. Potom pracujeme ďalej a robíme prípravu pred večerným servisom. Ten sa začína väčšinou okolo šiestej večer. Okolo piatej sa už chystajú posledné veci a znovu sa stoly vyčistia, nachystajú sa len na ten samotný výdaj. Keď dokončíme večer, potom nás čakajú večerné práce. Okolo desiatej, keď všetko utíchne, chlapi upratujú celú kuchyňu, všetko sa dezinfikuje, vapkuje. Každú nedeľu máme deep cleaning.

Ako vyzerá?

Kuchyňa sa uzavrie a všetko sa vyprace. Umývajú sa všetky chladničky, tesnenia, odťahujú sa skrinky, vyberajú sa filtre z digestora. Všetko, všetko, všetko sa čistí.

Aj tesnenia?

Áno, tie v prvom rade. Je to miesto, kde sa zachytáva veľa potravín a môže tam vzniknúť pleseň.

Sledovala som seriál The Bear (Medveď) o profesionálnom šéfkuchárovi, ktorý sa vrátil do priemernej rodinnej reštaurácie. Kolegov tam učil, aby vykrikovali: za tebou!, keď prechádzali niekomu poza chrbát, im to pripadalo trápne. Robíte to aj vy?

Jasné, je to veľmi dôležité. Keď idem s niečím horúcim a kolega je otočený, často sa stane, že sa zrazu otočí a môže sa stať katastrofa. Keď idem poza niekoho, tak vždy kričím: som za tebou, pozor. Keď nesiem hrniec, nemám voľnú ruku na to, aby som ho poklepal po pleci. Kričíme vždy, keď sa niečo vyvoláva, napríklad objednávka. Všetci zakričia: áno, šéf, alebo áno, rozumel som. Komunikácia musí fungovať, v kuchyni musí byť ruch. Nekričíme preto, že by sme boli egocentrici alebo sociopati, ale všetko má svoj praktický význam. Učíme to najmä tých mladých, študentov, ktorí tomu nie vždy rozumejú.

Je jedným zo znakov zlej kuchyne to, keď je tam ticho? Mŕtvo?

To by som nepovedal. Keď je tím zohratý a každý vie, čo má robiť, tak stačí striedma komunikácia. Iba poviem: „stôl 16, 5 minút“ a kuchári začnú chystať. Nosia mi produkty pod lampy (lampy sú nad pultom a udržiavajú teplotu jedla, pozn. red.), ja si ich zoraďujem a dávam na tanier. Ale niekedy je to veselé, keď sa nestíha. Vtedy sa viac kričí, lebo adrenalín je naliaty v žilách. Ani jeden deň v kuchyni nie je rovnaký.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Ako viete rozoznať, či je tím v kuchyni zohratý alebo nie?

Videl som aj takú kuchyňu, kde majiteľ a šéfkuchár v jednej osobe chcel spasiť všetko. Kuchári sa rozprávali, chodili si na cigarety, kým on makal. Opýtal som sa ho, či je normálny. Je dobré, ak šéf aj varí, ale v prvom rade je tam na to, aby robotu delegoval a manažoval. Dnes máme tieto úlohy, ty robíš toto, ty robíš toto a ty toto. Musí zadeliť robotu tak, aby to malo hlavu a pätu. Niekto musí stáť pri kormidle.

Bol to častý problém?

Vo veľa reštauráciách nefungovala hierarchia. Jasné, iné je to v menších podnikoch v menšom meste, kde to nemusí byť prísna hierarchia ako u mňa, kde mám 25 zamestnancov. Ale musí to fungovať skoro ako vojsko. Nie je nič horšie, než keď je v kuchyni chaos, nikto nevie, čo má robiť. Nakoniec všetci robia všetko a nikto nerobí nič.

Aké sú varovné signály, že reštaurácia nie je v poriadku?

Keď prídem do reštaurácie, hneď vidím, ktorá bije. Keď prídete niekam počas obeda a podnik je prázdny, tak niečo asi nie je v poriadku. Už pri vchode si všimnem prostredie zvonku a pri vstupe. Keď už vo dverách cítim kuchyňu, tak sa prežehnám. Nedajbože zvonku cítim smrad cigariet, lebo kuchári si boli zapáliť. Boli reštaurácie, kde boli ešte stále fajčiarske miestnosti vnútri.

Čo si všímate v interiéri?

Zlý znak je, keď vidím všetky dekorácie, ktoré majiteľ nechcel mať doma, tak ich navláčil do reštiky. Všetko je zaprášené, s pavučinami. Keď si sadnem, zbadám, fíha, ruky sa mi prilepili o stôl. Ufúľaný stôl, nevyleštený príbor. Toto sú varovné signály. A potom príde čašníčka, ktorá je znudená a zdutá, možno mali krízu v kuchyni. Ale naznačuje to, že tím personálu nemusí fungovať dobre. No a potom samotné jedlo. Už pri prvom pohľade viem odhadnúť, ako bolo pripravené. Veľmi často som sa trafil do čierneho.

V čom?

Hneď vidím, či je mäso vysušené, kedy boli urobené hranolčeky, ako vyzerá šalát. Či si kuchár dal námahu a porozmýšľal predtým, než to hodil na tanier. Bavíme sa o jednoduchých jedlách, ako je rezeň, nie o vysokej gastronómii. Aj na rezni vidíte, ako je ochutený, či je strúhanka chrumkavá, či si dal niekto záležať na tom, aby ho utrel v servítke, aby ste nemali mastný tanier. Sú to drobnosti, ktoré veľmi rýchlo odhalí aj zákazník.

Prečo je problém, keď pri vstupe cítite kuchyňu?

Keď cítim prepálený olej pri dverách, je to problém. Ten puch ja veľmi dobre poznám. U mňa ho cítiť nebudete, ja vo fritéze nerobím, ale viem, ako smrdí prepálený olej, ktorý štyri dni nevymenili. Je mi hneď jasné, že v tej reštaurácii nie sú úplne dobre preinvestované peniaze a zrejme šetria na kvalite.

Je problém zastaraný interiér? Lebo niektoré podniky sa tvária ako zrekonštruované a nové, ale jedlo tomu nemusí zodpovedať.

Je rozdiel v špine a v tom, keď má podnik patinu. Keď máte zastaraný interiér, patinu na stoloch, ošúchané stoličky, ale čisté, môže to byť súčasť atmosféry. Napríklad, keď idem na horskú chatu a je tam ošúchaný stôl, beriem to. Ale ak sú stoličky fľakaté, vypotené, oprskané, tak to je problém.

Čo potrebuje človek na to, aby si otvoril reštauráciu? Stačí to, že ho baví varenie a ochutnal v Taliansku dobrú focacciu?

To veru nestačí. Vidíme také príklady – mám peniaze, neviem čo s nimi, tak si otvorím reštauráciu. Pandémia bola na niečo aj dobrá, že sa trochu vyčistil trh. Veľa ľudí sa ma napríklad pýta, prečo si neotvorím reštauráciu. Po prvé, musel by som tam byť nonstop, 7 dní v týždni, 24 hodín. Po druhé, musím mať taký objem peňazí, aby som nielen ľahko vybavil kuchyňu, stoličky, stoly, príbory či taniere. Potrebujete mať odložené peniaze minimálne na ďalší rok fungovania v rezerve. Niečo zarobíte, ale potrebujete peniaze na rozbeh. Ak vám to zo začiatku nepôjde, čo poviete dodávateľovi? Že mu zaplatíte neskôr? Z čoho zaplatíte zamestnancov? Ak vám nevyjdú peniaze, kde ušetríte? Nebudete kupovať drogériu, aby ste upratali podnik? Alebo prestanete variť z kvalitného slovenského hovädzieho a budete brať poľské, lebo je o polovicu lacnejšie?


Foto N – Tomáš Benedikovič
Toto sa deje preto, lebo nemajú rezervu?

Veľa reštaurácií sa dostáva do takého diskomfortu. Prichádzajú o klientov, lebo na začiatku si nastavia optimistickú latku. Lenže klientelu naberáte postupne, rok, rok a pol. Kým si spravíte reputáciu, nejaký čas to trvá. Až keď sa dostanete do situácie, že je to pre vás rentabilné, začnete odkladať, aby ste zveľadili alebo inak podporili svoj podnik. Reštaurácie začnú prinášať ovocie až po 6 alebo 7 rokoch. Začiatok je veľmi ťažký, ale veľa ľudí si to takto nepredstaví. Potom niektorí vystrelia hore, ale z veľkej výšky padnú na dno. Takže minimálne rok alebo dva treba rátať so stratou.

Je toto najčastejší problém nekvalitných reštaurácií? Už nevedia, ako vyžiť a šetria, kde sa dá?

Predstavte si, že otvoríte podnik, do ktorého nalejete veľa peňazí. Nikto o vás nevie, preto rozbehnete marketing, sociálne siete. Ľudia začnú chodiť, najprv raz, o mesiac druhýkrát. Povedia si, že to bolo super a dotiahnu priateľov. Ale neskôr majiteľ zistí, že musí šetriť, lebo mu to nevychádza. Začne šetriť na kvalite. Zákazníci sú však na niečo zvyknutí a hneď si všimnú, že reštaurácia padá nižšie. To je začarovaný kruh a podnik skrachuje.

Na čom šetria teda najčastejšie?

Suroviny, ľudské zdroje, čistota. Sú takí zavalení problémami, že si hovoria: veď toto nie je až také úplne podstatné. Uberajú zo svojich štandardov, ale to nie je správna cesta. Keď si raz nastavíte latku, tak ju treba držať.

Keď vidíme mrzutého čašníka, znamená to, že majiteľ podniku šetrí na výplatách?

Môže to tak byť. Veľmi veľa ľudí v gastronómii stále pracuje za minimálne mzdy, lebo odvody sú brutálne veľké. Majiteľ, ktorý má desať zamestnancov, musí skoro raz toľko odviesť štátu. Tak si radšej povie, že to oklame. Ale nie je to fér voči zamestnancom, pretože to pre nich nie je dlhodobo udržateľné. Gastro potom vždy bude pokrivkávať, čo sa týka zamestnancov. Nemajú sociálne zabezpečenie, istotu v časoch choroby. Alebo aj istotu zamestnania, keby prišla znova táto pliaga, akú sme tu mali dva roky.

Ako sa dokáže podnik dostať von z takého začarovaného kruhu?

O tom bola aj prvá odvysielaná časť. Majiteľovi sme trochu museli otvoriť oči, a pokiaľ viem, tak sa mu veľmi darí. Ešte to nebolo ani odvysielané a už má plný podnik, takže je to super. Tie podniky sú väčšinou na tom tak, že buď – alebo. Nemajú čo stratiť. Tak či onak, musia zariskovať a niečo nové vyskúšať. Vždy im hovorím jedno – ak spravíte dobré jedlo, človek je ochotný zaň zaplatiť viac.

Ale ak kupujú kvalitnejšie suroviny, nejdú do straty aj napriek tomu, že zvýšia ceny?

Nie, neznamená to, že idem robiť niekde v Hornej Maríkovej kačaciu „foie gras“. Všade som zachoval taký koncept, ktorý bol cieľovke primeraný. Ak sme boli v horách, skúsili sme využiť to, čo bolo naokolo. Poďme osloviť lokálnych dodávateľov. Prečo robíš na horách lososa, ktorého ti vozia zo Škandinávie, keď tu máš za kopcom jazero s čerstvým pstruhom? Často som sa snažil radiť im, aby využívali suroviny okolo seba. Dobré jedlo neznamená, že musí byť použitá drahá surovina. Dobré jedlo znamená to, že si chytím lacnejší druh mäsa, od neďalekého dodávateľa a urobím z neho dobré jedlo. Vstupný náklad mám menší a následne ho vynásobím nejakým číslom marže.

Takže cesta je hoci drahšia lokálna surovina a jej lacnejšie spracovanie?

Ja som taký lokálpatriot. Hľadám suroviny, ktoré sú naše. U mňa si morskú rybu nedáte, pretože mi nepríde čerstvá, neviem ju mať do 24 hodín od vylovenia na stole. S dlhou dopravou klesá kvalita, ale rastie cena. Takže, aby som nekupoval rybu za 40 eur za kilo, cez kopec mám za 20 eur rybu, ktorá je minimálne rovnako dobrá. Peniaze radšej nechám v našom regióne a podporím farmára, ktorý za to zveľadí svoj podnik a nakŕmi rodinu. Takže ja na to pozerám takýmto nejakým spôsobom.

Ale farmári často nevedia cenami konkurovať veľkým reťazcom. Preto môže byť mäso od nich násobne drahšie pre reštauráciu, ktorá potrebuje šetriť, alebo nie?

Ale s lokálnym dodávateľom sa viete vždy dohodnúť. Ja tak fungujem – mám farmu na bravčové mäso, vzdialenú asi 25 kilometrov. Tu neďaleko mám hovädzie mäso, cez kopec ryby. Pri Nitre mám chalana, čo mi pestuje zeleninu, pri Senici zase farmu na mikrobylinky. Mliečne výrobky beriem z farmy Bukovina. Načo budem brať niečo z Holandska, keď to mám tu? Treba na to vynaložiť viac energie, nájsť, obvolať, stretnúť sa a dohodnúť sa na cene, na rozvoze. Ale dá sa to. Mäsiar je tiež rád, keď má odber a určite si nenechá ujsť možnosť dodávať do reštaurácie.

Hovoríte, že si reštaurácie zvyknú pýtať za jedlo nízku sumu. Ale veľa ľudí sa teraz sťažuje na veľké zdražovanie, napríklad aj obedových menu. Stoja okolo 7 až 10 eur, čo je päťkrát do týždňa veľká suma.

Dobre, tak si vezmime kalkulačku. Osem eur za obed, mínus daň a marža, zostanú vám dve eurá. Dali ste si niekedy za dve eurá niečo do košíka? Veď za to si kúpite bambino s rožkom. Kým niekto vám za to pripraví polievku a druhé jedlo. Chápem, že ak si má dať 15-eurové jedlo človek z kancelárie alebo zo štátnej správy päťkrát do týždňa, tak to nie je zábava. Ale robiť menu za 4,90 je naozaj nereálne.

Takže osem eur je v týchto časoch jednoducho reálna a primeraná cena.

Áno. Musíte ako zákazník vziať na vedomie, že niekto vám jedlo musel navariť. Energie niečo stáli, suroviny takisto. Rozumiem, že dať 40 eur týždenne na obedy je veľa. Ale stále hovorím, že nemáme problém kúpiť si drahé autá a oblečenie, ale do seba dávame najväčší bordel. Pritom to je to, kde by sme mali investovať najviac – do svojho zdravia a dobrej životosprávy.

Ak by vám kamarát povedal, že si ide založiť reštauráciu, čo by ste mu povedali? Podporili by ste ho, či by ste ho, naopak, odrádzali?

Ťažko povedať. Keby som dnes ja mal tú možnosť, tak si ju otvárať nebudem. Radšej by som peniaze investoval do vankúša. V tomto čase je to ťažký chlebíček. Ešte také tri až štyri roky bude trvať, kým sa gastronómia z pandémie pozviecha. Príde ďalšia generácia mladých kuchárov, skončia štúdium, trh sa stabilizuje. Ale ako chcete otvoriť dobrú reštauráciu teraz, keď ľudia nechodia, lebo na to nemajú peniaze? Pár ľudí na to stále má, ale potom je veľká časť tých, ktorí sú radi, že žijú. Reštaurácia sa stáva luxusom. Ľudia do dobrej reštaurácie už nechodia bežne trikrát za týždeň, ale skôr raz za mesiac ako do divadla alebo na koncert. Prídu za zážitkom.

Martin Novák

Šéfkuchár v reštaurácii Zámok Šimák v Pezinku. Pôsobil v reštaurácii watch.taste.groove na bratislavskom Moste SNP (UFO), ako šéfkuchár viedol bratislavské reštaurácie Fach, Lemon Tree Sky bar & restaurant či MOOD reštaurácie. Vyštudoval Hotelovú akadémiu Mikovíniho v Bratislave.

Ukrajinský ekonóm: Putin je racionálny, ale chce, aby sme ho považovali za šialenca
Tomáš BellaTOMÁŠ BELLA


Tymofij Mylovanov. Foto N - Tomáš Bella
Tymofij Mylovanov. Foto N – Tomáš Bella
Najlepšou možnosťou, ako sa konflikt skončí, je nová studená vojna, myslí si bývalý Zelenského minister.

Tymofij Mylovanov na naše stretnutie v Ľvive meškal vyše hodiny, mesto je totiž stále plné utečencov z východnej Ukrajiny a nikto si ešte poriadne nezvykol, že v predtým zaspatom regionálnom centre sú zrazu dopravné zápchy.

Mylovanov je rektorom prestížnej Kyjivskej školy ekonómie, predtým bol ukrajinským ministrom obchodu. Svojho bývalého šéfa Zelenského sa snaží teraz „veľmi neobťažovať“, preto ho vždy prekvapí, keď mu uprostred noci zrazu odpíše na správu. Mylovanov hovorí, že kto Zelenského pozná, veľmi dobre chápe, prečo ho Rusi nedokázali zlomiť.

Keď sa minulý rok začali zavádzať prvé sankcie voči Rusku, mnohí očakávali kolaps ruskej ekonomiky. Prečo neskolabovala?

Celá ruská ekonomika stojí na príjmoch z ropy a plynu, a keď boli v roku 2022 tieto príjmy vyššie ako predtým, tak je logické, že ekonomika bude fungovať. Embargo na ropu bolo uvalené až tento rok, odpojenie niektorých bánk od Swiftu trvalo mesiace. Rusko prišlo aspoň o rast ekonomiky, ktorý by inak bez sankcií malo, a bolo izolované.

Keď už teraz konečne vstúpilo do platnosti embargo a stropy na ceny surovín, dá sa predpokladať, že už túto jar Rusi sankcie výrazne pocítia. Máme prvé dôkazy, že fungujú, napríklad rekordný ruský deficit, ktorý musí štát plátať z rôznych rezerv. Rezervy sa raz minú a potom bude situácia pre nich ťažká.

[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Plnia sankcie svoj účel?

Panuje tu veľký zmätok v tom, čo sme vlastne od sankcií čakali. Ak chceme, aby sa v dôsledku sankcií Rusi vzbúrili, toto sa nestane. Posledných 30 rokov mali Rusi dosť možností protestovať a neurobili veľa.

Ak chceme, aby Rusko nedokázalo vyrobiť presné zbrane, musíme zabrániť tomu, aby čínske, európske, americké, ázijské firmy nemohli Rusku dodávať špičkové technológie ani cez prostredníkov, ako sa to dnes deje.

Ak chceme, aby Rusko nevedelo viesť vojnu, je pravda, že je to pre nich stále ťažšie. Vyťahujú zo skladov staré zbrane, priamo moji známi na fronte mi hovoria, ako proti nim Rusi posielajú vojakov len s kalašnikovmi, bez akejkoľvek inej techniky.

Aký by teda mal byť cieľ sankcií?

Pre Ukrajinu je cieľom zastaviť vojnu. Na to len sankcie nestačia, ale pomáhajú tomu: vytvárajú tlak na celú ruskú ekonomiku a sťažujú získavanie nových zbraní.

Sankcie napríklad nikdy nespôsobia, že by Rusko už nemalo peniaze na platy vojakov. Rusko berie vojakov doslova z väzení a posiela ich na smrť. Rusko je už dnes diktatúra a v diktatúre zjavne nepotrebujete veľa peňazí, ak chcete posielať ľudí na smrť. Môžu tam poslať možno ešte ďalšie státisíce ľudí, kým sa z toho stane politický problém. Zatiaľ to ešte nie je.

Ďalším dobrým dôvodom na sankcie je, že pomáhajú Európe zbaviť sa závislosti od Ruska, aby Rusko svoje suroviny už znova nemohlo používať ako geopolitickú zbraň.

Rusko prezentuje túto vojnu ako vojnu kvôli Ukrajine, ale tak to, samozrejme, nie je. Pôjde aj o Bielorusko, o Kazachstan, o Gruzínsko, Moldavsko, pobaltské štáty. Samozrejme, že najskôr zaberajú štáty, ktoré nie sú v NATO, ale trend posledných rokov je jasný: Rusko využíva vojenskú silu ako prostriedok zahraničnej politiky. A neexistuje žiaden dôkaz, že by sa chcelo zastaviť pred hranicami štátov NATO. To je len naša túžba a prianie, no žiadne fakty tomu nenasvedčujú.

Toto neustále používame ako argument, prečo by aj nás mala vojna zaujímať – že ak Rusko vezme Ukrajinu, ďalšie na rade budú pobaltské štáty alebo možno raz Slovensko. Nie je toto riziko, naopak, dnes nižšie, keď sme sa presvedčili, aká nekompetentná je ruská armáda? Môže Putin realisticky vtrhnúť do Estónska?

Nepremýšľal by som o tom spôsobom, koľko kilometrov štvorcových územia NATO zaberú, ale aký chaos dokážu spôsobiť. Rusko možno nedokáže okupovať ani Tallinn, ale pokúsi sa o niečo? Určite áno. Možno nie Tallinn, možno to bude Moldavsko. Možno urobia niečo v Maďarsku, pošlú tam trebárs priateľské jednotky. Už to raz urobili počas vojny v Juhoslávii a nič sa nestalo.

„Rusko sa správa racionálne, ale veľmi sa snaží, aby sa to nikto nedozvedel,“ napísali ste nedávno na Twitteri. Skúste to vysvetliť.

Mojou akademickou špecializáciou pred ruskou inváziou bola teória hier a stratégia konfliktov. Jedna z vecí, ktorú vieme z konfliktov od čias kubánskej krízy, je, že kto je v konflikte viac zainteresovaný a ide mu o viac, ten v konflikte zvíťazí. Toto je výhodou Ukrajiny oproti Rusku. Ale Rusko má zase výhodu oproti celému zvyšku sveta – ide mu o veľa.

Štát v konflikte musí demonštrovať, že je naplno odhodlaný vytrvať v konflikte a zároveň že nie je zraniteľný. Pretože súperi budú skúšať všetky zbrane – bojové akcie, sankcie, diplomaciu – a agresor musí ukázať, že nemajú účinok.

Presne to teraz Rusko robí: správa sa, ako keby nebralo do úvahy racionálne kritériá. Hovorí: pokojne zničíme celú svoju ekonomiku, pokojne budeme izolovaní od zvyšku sveta, ale potrebujeme Ukrajinu.

To však nedáva žiaden zmysel. Na jednej strane máte možnosť obchodu s celým svetom, cez ktorý môžete iné krajiny ovplyvňovať, získavať technológie… a toho všetkého sa vzdáte, aby ste získali Doneck a Luhansk?

Prečo to teda robia?

Takýmto správaním sa snaží Rusko povedať len jednu vec: sme absolútni šialenci a buď bude po našom, alebo bude jadrová vojna. V skutočnosti, samozrejme, jadrové zbrane nepoužijú.

Ale zvyšok sveta na to naletel, pretože si myslia, že vidia šialenca.

Putin nie je žiaden šialenec. Šialenec by v takejto pozícii nevydržal taký dlhý čas. Áno, žije v malom uzavretom kruhu, bol covid a tak ďalej, ale to je podľa mňa stále nesprávny pohľad. Putin totiž nerobí nič nové. Dokonca aj vojnové zločiny tu boli predtým, v Sýrii bol Putin ešte brutálnejší ako na Ukrajine, použil chemické zbrane. Hrozba jadrovými zbraňami tu bola už veľakrát. Putin sa nezmenil, robí aj hovorí stále to isté, len stále vo väčšom meradle: Gruzínsko, Krym, Sýria… dnes Ukrajina.

Ako sa na to dá odpovedať?

Musíme hľadať, kde sú slabiny Ruska. Jednu ukázalo napríklad pri dohode o exporte obilia. Vieme, že sankcie fungujú, lebo Rusko vtedy vydalo tlačové vyhlásenie a žiadalo odstránenie niektorých sankcií.

To bolo absolútne bezprecedentné, pretože v rámci Ruska Putin hovorí, že sankcie nemajú vôbec žiaden efekt, naopak, robia Rusko silnejším. Ak Kremeľ verejne poprel sám seba a sťažoval sa na sankcie, znamená to, že uvažoval o probléme racionálne a že ich sankcie naozaj bolia. Sankcie na obilie ich boleli tak veľmi, až museli ukázať svoju zraniteľnosť a o niečo požiadať.

Prečo Rusku tak škodili práve sankcie na obilie?

To ja neviem. Možno potrebuje priateľstvo s globálnym juhom. Možno je to kľúčový reťazec v zložitom obchode, v rámci ktorého Rusko obchádza sankcie na technológie. Musíme byť sofistikovaní a snažiť sa to zistiť a napríklad zabezpečiť, aby tí, ktorí od Ruska nakupujú obilie, boli toxickí pre ostatných obchodníkov na svete.

Ako dlho bude Putin schopný hrať celú túto hru?

Pamätáte sa na ukrajinského prezidenta Janukovyča? Ani on sa nechcel vzdať a strieľal demonštrantov v uliciach. A zrazu sa niečo zlomilo, zbalil sa a zmizol. Takáto nejaká je budúcnosť Ruska. V nejakom momente skolabuje. Vieme, že v Rusku sa posledných 200 rokov pravidelne menia režimy. Takmer nikdy demokratickým spôsobom, ale sú puče, vládcovia umierajú… Stane sa to znova, ale pre demokratický svet je nepredvídateľné, ako a kedy to bude, pretože my na také zmeny nie sme zvyknutí, nevieme čítať signály, že sa k tomu schyľuje. Ale stane sa to a musíme len vytvoriť čo najväčší tlak, aby sa to stalo čo najrýchlejšie.

Takže nevieme odhadnúť, dokedy potrvá Putinova vláda?

Pri diktatúrach to nikdy nie je možné. Je to v rukách možno sto ľudí v okolí Putina, určite nie v rukách ruských voličov.

Ak je Putinovou hlavnou zbraňou to, že predstiera šialenstvo, asi je pre neho veľkým darom západná až romantická predstava o mystickej ruskej duši z Tolstého alebo Dostojevského, ktorú nikdy nemožno úplne pochopiť.

Presne tak. Ak dokážete predstierať šialenstvo, ste zrazu strategicky nezraniteľný – nikto nevie, čo má robiť, ak vás chce donútiť k nejakej akcii. A oni túto predstavu systematicky podporujú.

Mimochodom, ruské diela sa na Západe čítajú veľmi výberovo. Ak čítate pozorne, je tam všetko z dnešného Ruska: šialená úroveň korupcie, bezprávia, násilia. Keď čítate Tolstého, Gogoľa, Dostojevského, všade je to o bande zločincov, ktorí vládnu celej spoločnosti. Ale Rusko záhadne dosiahlo, že ešte aj v literatúre si všímame len tie dobré veci.

Fascinácia Západu Ruskom je ako fascinácia pirátmi z Karibiku. Teoreticky je to zaujímavé a je super pozerať sa na to v kine, ale v realite sú to hrozní ľudia, ktorí robia hrozné veci.

Jedna z hier, ktorú hrá Západ s Ruskom už rok, je hra na neprekročiteľné červené čiary pri dodávkach zbraní. Najskôr bola červenou čiarou akákoľvek západná technika na Ukrajine. Potom boli možné Javeliny, ale červenou čiarou boli tanky. Aktuálne sú tanky možné, ale červenou čiarou sú stíhačky…

… a skončiť sa to môže jadrovými zbraňami, ktoré Západ dodá, a vojakmi NATO na Ukrajine.

Po prvé, toto dokazuje, že Rusko blafuje a je racionálne. Červená čiara sa neustále posúva a nikdy sa nič nestane. Ak by boli šialenci, už by niečo urobili. Je pritom nezmyselné hovoriť, že nenávidíme Západ, a preto urobíme niečo Ukrajine. Ak nenávidia Západ, mali už dávno urobiť niečo Západu. Nerobia nič. Pretože sú racionálni.

Musíme to stále študovať, musíme stále postupovať opatrne, ale je zjavné, že blafujú. Vyhrážajú sa Západu, že budú eskalovať vojnu. Kde? Na Ukrajine? To už robia. Že použijú na Ukrajine taktickú jadrovú zbraň? S tou možnosťou už Ukrajinci v podstate dávno žijú.

Západ s tým však nechce žiť, pretože akékoľvek použitie jadrovej zbrane by sme považovali za porušenie obrovského tabu.

Áno, a tak vás Putin dostane. Bude stále hovoriť veci, ktoré Západ desia. Možno majú focusové skupiny, kde zisťujú, čoho sa na Západe ľudia najviac boja, a to potom bude Putin hovoriť. Nemali by ste na to skočiť.

Po druhé, ak sa ešte vrátime k červeným čiaram: ako sa môže táto vojna vlastne skončiť? Buď skolabuje Rusko, alebo skolabuje Ukrajina. Alebo budú vojaci NATO v nejakej podobe prítomní na Ukrajine. Toto sú jediné možnosti.


Tymofij Mylovanov. Foto N – Tomáš Bella
Nie je ešte ďalšia možnosť – zamrznutý konflikt, nekonečná vojna?

Áno, to hovorím – ak chceme, aby to nebola nekonečná vojna, tak buď jedna z krajín zmizne z mapy, alebo sa Ukrajina stane súčasťou Európskej únie a NATO.

Aká cesta by realisticky mohla viesť k tomuto scenáru?

Takáto: súčasná etapa vojny sa skončí. Ukrajina sa vyhlási za víťaza a vyhlási, že už nie je vo vojne. Ukrajina vstúpi do EÚ a do NATO. A je to – namiesto aktívnej vojny máme studenú vojnu medzi oboma stranami a s novou hranicou, s pobaltskými krajinami a s Ukrajinou za čiarou.

A východná hranica Ukrajiny bude kde?

To závisí od situácie na bojisku. Čo bude Ukrajina schopná dovtedy fyzicky získať a udržať, to bude jej nové územie. Nebudú žiadne rokovania. Žiadna strana sa žiadneho územia nevzdá za rokovacím stolom. Toto bude dohodnuté na bojisku, vybojované ľudskými životmi.

Hovoríte, že ak by sa najbližšie povedzme dva roky zásadne nepohla frontová línia, Ukrajina skrátka vyhlási, že toto sú naše nové hranice?

Západ to povie tiež, bude to nejaký typ dohody.

Takže najrealistickejší scenár je zmrazenie na nejakých dnes ešte neznámych hraniciach?

Sú dva realistické scenáre. Buď sa niečo stane v Rusku – Putin umrie alebo bude zvrhnutý pri puči. Alebo Ukrajina ešte nejakú časť územia získa a potom sa konflikt zastaví. Myslím, že hovoríme o horizonte možno piatich rokov. Nemyslím, že Ukrajine hrozí, že dovtedy stratí ešte ďalšie časti územia. Koľko nového územia Ukrajina získa, závisí od vývoja jej vzťahov so Západom a dodávok zbraní. Niektorí si napríklad myslia, že získať späť Krym je fantázia; niektorí, že sa pokojne môže stať, že tam ruská obrana môže pri tlaku rakiet dlhšieho doletu skolabovať.

A nakoľko bude potom realistické prijatie Ukrajiny do Európskej únie?

EÚ prijme Ukrajinu. Pri NATO som si istý oveľa menej. Pre Ukrajinu je dôležitejšie NATO. Aj pre celý svet je to dôležitejšie, ak chce, aby bolo po vojne a nevzplanula znova. Pretože najstabilnejším možným výsledkom bude Ukrajina v NATO a nová studená vojna s Ruskom.

Ako hodnotíte reakciu Západu na inváziu v porovnaní s vašimi očakávaniami vo februári 2022?

Na začiatku som si myslel, že nás Západ zradí a odovzdá Rusku – nie Američania, ale ostatní. Nechceli nám dať ani Javeliny, keď tanky postupovali na Kyjiv a každý videl, čo sa chystá. Myslel som, že nás predajú, a to sa nestalo, čo ma veľmi teší.

Bolí ma, ako pomaly vojenská podpora postupuje. Keby sme mali Himarsy alebo protivzdušnú obranu už na začiatku vojny… Prečo sme nemohli mať hneď Patrioty? Každé jedno vtedajšie zdôvodnenie, prečo to nie je možné, bolo neskôr vyvrátené.

Čo teraz potrebujete najviac?

Na bojisku potrebujeme protivzdušnú obranu a rakety s dlhým doletom, ktorými môžeme útočiť na základne v tyle.

V ekonomike potrebujeme prísť na to, ako dokážeme rozvíjať ekonomiku s vysokou pridanou hodnotou a udržať si talenty. Lebo ak vyhráme vojnu, ale najšikovnejší ľudia budú preč, to nebude udržateľná situácia.

Ako je na tom ukrajinská ekonomika dnes?

Úprimne, nikto presne nevie. Ale určite lepšie, ako ktokoľvek predpovedal. Nie je tu žiadna makroekonomická kríza. Ak to porovnáme s rokmi 2014, 2010 alebo s 90. rokmi, dnes prežívame oveľa menší šok. Ukrajina už zažila kolaps meny, polovicu ľudí bez práce, bankroty, prázdne obchody – pozrite sa teraz z okna (rozhovor vedieme vo Ľvive na západnej Ukrajine – pozn. red.), nie je tam žiadna takáto dráma, je tam normálne európske mesto. S výnimkou toho, že sem občas padajú rakety.

Ako je to možné?

Je to bizarné. Prebehla obrovská decentralizácia. Ľudia majú množstvo skúseností z predchádzajúcich kríz. A mnohí lídri vo firmách boli postavení pred ťažkú úlohu a obstáli – sú iní ako pred vojnou, vyrástli, robia ťažké rozhodnutia. Ukrajina teraz prechádza formovaním národa, skúškou dospelosti. Mysleli sme si, že tým prechádzame v roku 2014, ale to boli také naše tínedžerské roky.

Akú zásluhu má na tom prezident Zelenskyj?

Nejakú časť určite. To, že odmietol odísť z Kyjiva, nastavilo latku pre všetkých Ukrajincov.

Odkedy sa s ním osobne poznáte?

Prvýkrát som sa s ním stretol až v roku 2019, keď so mnou robili pohovory na post ministra. Občas si ešte píšeme, ale snažím sa ho teraz veľmi neobťažovať. Naposledy som mu písal k narodeninám a prekvapilo ma, že mi o pol druhej v noci odpísal, musel mať v ten deň päťtisíc nových správ v mobile.

V niečom mu ešte radíte?

Nie, tak to nefunguje. Dostávame požiadavky od jeho úradu alebo od ministerstiev na vypracovanie návrhov opatrení. Robíme enormné množstvo výskumov a ekonomických návrhov, oveľa viac ako pred vojnou, oveľa viac, ako keď som bol ministrom.

Boli ste prekvapený, ako sa Zelenskyj zachoval, keď sa začala vojna?

Nie. On je tvrdý líder a robí to, čo sám považuje za najlepšie. Má charizmu a má energiu. Preto ho niektorí ľudia nemajú radi – nemá rád inštitúcie, nedá si poradiť ani od Medzinárodného menového fondu a podobne. Ale preto dokáže aj odolať tlaku z Ruska.

Jeho odpoveď býva: „Premyslím si to a potom sa sám rozhodnem.“ Čo môže byť pozitívom aj negatívom.

Ale vo výsledku máme šťastie, že takého prezidenta máme. Iní politici by sa už vzdali alebo vyrokovali ďalší Minsk 4, 5, 6 a 7 (Minské dohody mali pôvodne po roku 2014 zastaviť ďalšie boje na východnej Ukrajine – pozn. red.) a ruská agresia by bola zastávkou pred ďalšou epizódou vojny.

Ale on sa snaží vybudovať národ a dať konečnú bodku za konfliktom s Ruskom, ktorý reálne trvá storočia. Storočia, keď sa Ukrajina snažila byť súčasťou Európy a Rusko sa jej v tom snažilo zabrániť.

Ľviv, kde teraz sedíme, sa určite storočia snažil začleniť do Európy, ale prinajmenšom západná interpretácia ukrajinských dejín je, že Ukrajina bola vždy rozdelená v názore, či chce ísť na západ alebo na východ.

To je presne ten ruský naratív našich dejín. Pozrite, mňa považujú za etnického Rusa, môj rodný jazyk je ruština. Až keď som začal skúmať históriu svojej rodiny, zistil som, že sme pôvodne boli Ukrajinci, ktorých Stalin odsunul na Sibír. Svoju identitu som získal až v roku 2014 počas revolúcie.

Kedy ste začali hovoriť po ukrajinsky?

Najskôr na univerzite, ale do roku 2013 som aj texty pre verejnosť písal ešte v ruštine. Ja som ten typický prípad v úvodzovkách Rusa, ktorého tu majú ruskí vojaci ochraňovať. Ale ja s nimi nemám vôbec nič spoločné. Oni sú diktátori a ja chcem slobodu. Ale prebudil som sa až v roku 2014. Väčšina ruskej populácie stále spí.

Dostali sme sa späť k vášmu prvému scenáru vývoja v Rusku – studená vojna nebude, len ak Putin umrie alebo ho odstránia. Keď tu už Putin nebude, v čo najlepšie môžeme ďalej dúfať, ak dnes Rusi vojnu prevažne podporujú alebo – ako vy hovoríte – spia?

Ak vás šikanovali v škole, budete zrejme aj vy šikanovanie iných ľudí považovať za normálne. Ak by ste sa mali zmeniť, musíte prejsť zážitkom hanby za seba samého, sebareflexiou. Aby ste k nej boli donútený, musí nastať udalosť, ktorá sa vymyká z vášho pohľadu na svet.

Ja som takýto moment v živote zažil. Keď skolaboval Sovietsky zväz, bol som stredoškolák. A zrazu som zistil, že všetko, čo mi dovtedy hovorili, bola lož. Až vtedy som začal rozmýšľať.

Rusom sa nedá vysvetliť, že sa mýlia. Musia zažiť, že svet, o ktorom ich učili, je lož. A aby sa to stalo, musia prehrať vojnu. A musia ju prehrať vo veľkom.

Možno sa to stane o dekádu, možno o dve dekády. Možno budú izolovaní od celého sveta, možno prejdú veľkou krízou. Ich svet sa musí kompletne zosypať, aby uvideli, že ich kráľ je nahý.

Toto je model Nemecka po roku 1945. Ale vo svojom najrealistickejšom scenári hovoríte o novej studenej vojne, nie o veľkom šoku pre Rusko.

Áno, preto tu hovorím, že to potrvá možno 10, možno 20 rokov, dnes tam Rusko ešte nie je.

A čo sa bude diať potom?

Bude to opakovanie pádu Sovietskeho zväzu. Pri páde ZSSR sa viaceré krajiny oslobodili – celá Varšavská zmluva, pobaltské krajiny. To bola veľká vec. Teraz bojujeme za Ukrajinu, čo je začiatok druhého dejstva, kde Rusko znova stratí ďalšie satelity, ktoré získajú slobodu. A možno o ďalších 50 rokov prídu ďalšie.

Nemyslím, že existuje líder, Chodorkovskij alebo Navaľnyj alebo ktokoľvek iný, kto príde do Moskvy a povie: „Teraz budeme mať demokraciu a už nebudeme impériom.“ Majú vieru v to, že Rusko je veľké. Neviem, na základe čoho. Je to ako mafia, povedia vám „my sme rodina a sme výnimoční“. Prečo výnimoční? Neklaď zbytočné otázky. Je to stále ten istý príbeh. Zastaviť sa to dá len silou, nedá sa s nimi diskutovať.

Čo sa možno nakoniec musí stať, je oddelenie Ruska od Tatarstanu. Keď Rusko stratí prístup k rope, potom začnú Rusi premýšľať.

Máte ešte nejaké kontakty s ruskými ekonómami?

Áno, s mnohými stále hovorím.

Aj s takými, ktorí sú stále v Rusku?

Nie. Väčšina odišla tesne pred začiatkom vojny, prípadne keď sa začala.

A čo hovoria?

Niektorí si myslia to isté ako ja. Niektorí si myslia, že problémom je Putin, nie ruská kultúra. A že keď Putin padne, oni sami sa nejako dostanú k moci, budú radiť novým vládcom a všetko bude dobré. Myslím, že žijú v ilúziách.

Nakoniec sme teda pri otázke: je to Putinova vojna alebo ruská vojna? Nakoľko sú za ňu zodpovední bežní Rusi?

Povedal by som toto: nie sú vinní, ale sú zodpovední. Lebo aj nečinnosť je činnosť. To, že neurobili viac, aby zastavili Putina, ich robí zodpovednými.

Pre Ukrajincov je ťažké akceptovať, že Rusi nie sú zodpovední za Putina. Lebo my sme mohli povedať to isté pri Janukovyčovi. Ale povedali sme „nie“ a mnohí z nás zomreli. Mal som priateľov, ktorí zomreli v roku 2014 na Majdane. Viete, koľko mojich študentov polícia zastrelila v roku 2014? Ale všetci na Majdan išli. Moja žena vtedy zháňala peniaze, aby sme ich vykúpili z väzenia. Dnes sú niektorí, čo prežili, analytikmi na vysokých školách, ale znovu sa prihlásili do armády a zasa bojujú.

Toto všetko mohli urobiť aj Rusi. Ale neurobili. To je rozdiel medzi Ukrajincami a Rusmi. Vybrali si prinajlepšom ľahkú cestu emigrácie namiesto toho, aby bojovali.

Toto ruským priateľom hovoríte?

Niekedy, ale snažím sa to hovoriť oveľa jemnejšie, inak by si mysleli, že som blázon. Je to iné, keď ste to osobne neprežili. Ja mám šťastie, že som to mohol prežiť.

A čo im teda hovoríte?

Pýtam sa ich, čo teraz robia, aby pomohli Ukrajine. Poslali peniaze ukrajinskej armáde? Hovorím: „Daj mi 100 dolárov, ja ich pošlem na front, aby sme sa mohli brániť.“ Ak mi ich dajú, tak si budem myslieť, že sú to tí dobrí Rusi. Ak nie, tak si myslím, že sú to zlí Rusi, aj keď oni si ďalej budú myslieť, že sú dobrí Rusi.

Najnovšia verzia tejto debaty sa týka olympiády: prečo by mali ruskí tínedžeri trpieť za vojnu, ktorú oni nespôsobili?

Môžu sa vzdať ruského pasu a súťažiť s ukrajinským alebo českým, alebo ktorýmkoľvek iným, ktorý sa im páči. Nemôžete za to, že ste sa narodili v ruskej diktatúre. Možno nie ste zodpovedný za to, že ste veľa neurobili, možno sa bojíte, možno neviete… Ale skúsili ste sa aspoň niekam presťahovať?

Ste však zodpovedný za to, ak sa nesprávate ako človek. Máte len jeden život, musíte byť aspoň človek. Na olympiáde nesiete vlajku krajiny. Je to symbolická udalosť.

Otázka nie je, či ich chceme nechať súťažiť alebo nie. Ale či vy ako ľudská bytosť chcete niesť tú vlajku. Nič vám nebráni vziať si inú vlajku. Ale oni pokojne nesú ruskú vlajku. Ja by som ju neniesol.

Tymofij Mylovanov (48) je popredný ukrajinský ekonóm a rektor Kyjivskej školy ekonómie. Po zvolení Volodymyra Zelenského za prezidenta bol jeho ministrom pre ekonomický rozvoj, obchod a poľnohospodárstvo. Má doktorát z ekonomiky z americkej University of Wisconsin-Madison, ako profesor pôsobil na univerzitách v Bonne a Pensylvánii.

Myslela si, že má slabú wi-fi. Za pár sekúnd jej z účtu zmizli tisíce eur
Platba sa už nedá vrátiť, podvodníci operovali cez problémovú banku v Nemecku.


Peter Briška
redaktor
ODOBERAŤ AUTORA

Platba kartou - ilustračná fotografia. (Zdroj: FOTO ARCHÍV SME - GABRIEL KUCHTA)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (63)
[ Nechajte si posielať Výber článkov z MY Trnava na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
TRNAVA. Ďalší prípad kybernetickej kriminality. Na margo článku o podvedenej Trnavčanke, ktorú zatiaľ neznámi páchatelia pripravili o 1 100 eur, sa nám do redakcie ozvala pani Monika s obdobným problémom.

Svoje meno si priala ponechať v anonymite, jej identita je redakcii známa.


Veľké projekty 2023: Trnava a Trnavský samosprávny kraj (11 fotografií)
Poškodená je klientkou VÚB banky, celý prípad sa odohral ešte minulý rok.

„Presne 4. novembra popoludní sme potrebovali urobiť z domu bankový prevod. Manžel bol na stretávke, dohodol sa na nej, že peniaze pošle bývalej spolužiačke na účet,“ povedala.

Rutinný postup, zadala adresu VÚB banky, klikla na prvý odkaz, skontrolovala si adresu, skratku „https“ i zámok pred ňou. Všetko sedelo, dokonca ani vzhľad webstránky nenapovedal, že by mohlo ísť o podvod, všetko bolo podľa nej úplne rovnaké.

V článku sa ďalej dočítate
O koľko eur poškodená prišla,
o akú banku v Nemecku išlo a čo si o tejto banke myslí sveľvyslanectvo v Nemecku,
ako prebieha vyštrovanie,
aká je šanca na vrátenie peňazí poškodenej.
„Klikla som na internet banking a napísalo mi, že pre bezpečnosť môjho prihlásenia potrebujem zadať osemmiestny kód. Ten som si vyžiadala a prišiel mi v SMS správe. Zadala som ho a oznámilo mi, že je nesprávny a že pošlú nový kód. Neprikladala som tomu žiadny význam, pretože niekoľko dní predtým som realizovala platbu a postup bol rovnaký, tiež sa mi nepodarilo prihlásiť sa na prvýkrát, ale na druhý to už išlo,“ dodala.

S manželom si mysleli, že ide o rovnaký problém. „My sme si mysleli, že máme zrejme slabú wifi v izbe, preto som všetko zrušila a prešla do obývačky, kde je router. Celý presun trval pár minút. Keď som sa znova chcela prihlásiť do svojho účtu, nahlásilo mi, že je zablokovaný.“

Netušila prečo, o podvode zo začiatku vôbec ani neuvažovala.

Kontaktovala zákaznícku linku
Zavolala preto na zákaznícku linku, kde jej operátor povedal, že zaevidovali na jej účte podozrivú transakciu, že to idú preveriť.

„Ale nepovedal, že mi už niekto z účtu stiahol peniaze. Bežala som preto do bankomatu skontrolovať účet,“ pokračovala.

To, čo ju tam čakalo, by zrejme nechcel zažiť nikto z nás. Bolo tam o 4 900 eur menej. Zavolala opäť na zákaznícku linku VÚB banky a povedala, že jej zmizli z účtu peniaze.

„Vtedy mi operátorka oznámila, že áno, peniaze odišli do zahraničia. To bolo hodinu po tom, čo mi zablokovali účet. Keď to už vtedy vedeli, prečo platbu okamžite nezastavili? Nerozumiem tomu,“ zhrnula.


PREČÍTAJTE SI TIEŽ
Plynári mu mesiace posielajú preplatok, Trnavčan im chce zaslať upomienku
Čítajte 
Okamžite podala trestné oznámenie, poslala reklamáciu banke. Dokonca po tom, ako sa dozvedela, že podvod sa zrealizoval v nemeckej banke, kontaktovala aj slovenské veľvyslanectvo v Berlíne s prosbou o pomoc.

Z veľvyslanectva jej zdvorilo odpovedali, že Banka N26 je známa podobnými problémami.

„Je veľmi problematické akéhokoľvek páchateľa naozaj identifikovať, nakoľko pôsobia často až z Afriky. Ak ste podali trestné oznámenie v SR, polícia je povinná vyžiadať informácie z Nemecka k týmto záležitostiam cez oficiálne policajné kanály. Ak sa Vám zdá, že banka nekoná, respektíve, že koná pomaly, jediné, čo vieme ešte odporučiť, je obrátiť sa na bankového ombudsmana v Slovenskej republike,“ napísali jej z veľvyslanectva.

„Ak na veľvyslanectve vedia o takejto banke, prečo VÚB banka púšťa takéto transakcie? Mala to predsa stopnúť,“ myslí si poškodená.

S otázkami sme sa obrátili na políciu. Hovorkyňa Petra Kováčiková nás informovala, že vec sa nachádza v predprípravnom konaní, ktoré nie je verejné, a informácie sú poskytované výlučne oprávneným subjektom. „O podanom trestnom oznámení rozhodnuté doposiaľ nebolo, z dôvodu absencie relevantných podkladov, ktoré vyžiadal konajúci vyšetrovateľ,“ napísala hovorkyňa.

Trest až osem rokov
Či sa už vyšetrovateľom podarilo niečo zistiť, zatiaľ nekomentovala. Ak by sa potvrdilo podozrenie zo zločinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, páchateľom hrozí trest odňatia slobody do osem rokov.

Klientom bánk polícia odporúča byť obozretnými pri manipulácii so zariadeniami obsahujúcimi internet banking, mobilbanking či ďalšie overovacie nástroje.


PREČÍTAJTE SI TIEŽ
Obec zachraňuje vzácny kaštieľ. Sokolovce chcú priľahlý park sprístupniť už čoskoro
Čítajte 
„Zároveň treba dbať na to, aké údaje sú od klienta vyžadované, a neposkytovať banke údaje, ktoré banka pozná. Riadne sa oboznamovať s obsahovou stránkou komunikácie, kde sa odosielateľ vydáva za banku, prípadne za iného poskytovateľa platobných služieb a podobne,“ zhrnula hovorkyňa.

V poslednom období evidujú nárast podobných prípadov, nakoľko sa rozširuje využívanie elektronického bankovníctva na úkor klasického hotovostného styku. „U drvivej časti takejto trestnej činnosti dochádza ku škodlivému následku len na základe pochybenia klientov bánk,“ skonštatovala.

Na prípad pani Moniky sme sa pýtali aj v samotnej VÚB banke. Podľa vyjadrení z banky, klient sa pravdepodobne prihlasoval cez internetový vyhľadávač a klikol na prvý výsledok bez toho, aby si overil, či ide o skutočnú stránku VÚB internetového bankovníctva. Poškodená však tvrdí, že si skontrolovala adresu i zámok pred ňou.

Na to VÚB reagovala, že sa určite nenachádzala na stránke internetového bankovníctva VÚB, ale na inej stránke.

„Pravdepodobný scenár je tento. Klient sa v skutočnosti nachádzal na falošnej stránke, kde zadal svoje prihlasovacie meno a heslo. Podvodníci ihneď zadali tieto údaje na skutočnej stránke internetového bankovníctva VÚB. Banka pre potvrdenie tohto prihlásenia zaslala na bezpečnostné telefónne číslo klienta autorizačnú SMS s jednorazovým kódom. Tento kód klient prepísal na falošnej stránke a podvodníci sa takto mohli úspešne prihlásiť do internetového bankovníctva VÚB pod ID klienta,“ opísal Dominik Miša, PR manažér VÚB banky.

Išlo o okamžitú platbu
Následne podvodníci zadali predmetnú platbu. Banka pre jej potvrdenie zaslala autorizačnú SMS s jednorazovým kódom a opisom platby na bezpečnostné číslo klienta.

„Túto SMS klient pravdepodobne dôsledne nečítal. Mysliac si, že znova potvrdzuje svoje prihlásenie, kód prepísal na falošnej stránke, a tým ho odovzdal podvodníkom. Podvodníci následne autorizovali platbu v skutočnom internet bankingu,“ dodal Miša.

A nedalo sa tomu zabrániť, prípadne prerušiť transakciu? „Išlo o okamžitú platbu, ktorá bola zrealizovaná v priebehu niekoľkých sekúnd,“ povedal.
Zaujímalo nás aj to, ak nemeckú banku N26 označilo za podozrivú aj veľvyslanectvo, nemala by akákoľvek banka transakcie idúce cez ňu preverovať?

„Banka priebežne vyhodnocuje jednotlivé transakcie a v prípade, že máme dôvodné podozrenie na podvodné praktiky, okamžite prijímame bezpečnostné opatrenia, medzi ktoré patrí aj blokovanie podvodných účtov,“ odpovedal Miša.


PREČÍTAJTE SI TIEŽ
V Piešťanoch sa premnožili nutrie, darí sa im aj vďaka prikrmovaniu
Čítajte 
To, či pani Monika ešte niekedy uvidí svoje peniaze, je zatiaľ otázne a skôr nepravdepodobné. „K tomu sa teraz nevieme vyjadriť, ale pri takýchto podvodoch býva zvyčajne veľmi malá šanca.“ VÚB podľa Miša za to nenesie žiadnu zodpovednosť.

„Klient prihlásenie aj platbu tzv. silne autorizoval – potvrdil ich autorizačnými kódmi, ktoré mu boli zaslané na jeho bezpečnostné telefónne číslo. Banka v týchto prípadoch nenesie za danú situáciu zodpovednosť. Banka poskytne súčinnosť polícii pri šetrení uvedeného prípadu,“ uzavrel.

Čítajte viac: https://mytrnava.sme.sk/c/23132957/mysl ... l?ref=njct

Aj futbal je súčasťou mesta, nielen hradby, vraví bývalý prezident klubu.

Futbalisti Bardejova okupujú popredné pozície v III. lige Východ, po jeseni im patrí tretie miesto. V tomto týždni odohrali viac než solídny prípravný zápas s druholigovým lídrom Tatranom Prešov, ktorému podľahli 3:4.

Vo vnútri klubu to však zďaleka nie je ideálne. Práve naopak. Hráčom meškajú peniaze a hrozí scenár, že sezónu dohrá výrazne omladený tím.

„Mládež je stabilizovaná. V A-mužstve je situácia veľmi zlá,“ hovorí STANISLAV SOROKA, ktorý sa prednedávnom vzdal funkcie prezidenta Partizána Bardejov, ale v klube je naďalej aktívny.

Ako by ste charakterizovali súčasnú situáciu v bardejovskom futbale?

Ako je známe, k 15. novembru som skončil v pozícii prezidenta i hlavného sponzora Partizána. Nedá sa donekonečna financovať klub z vlastných prostriedkov. A ľudia sú akí sú, preto som sa rozhodol, že to ukončím.

Ostal som ako štatutár, ktorý zo zákona musí byť, a predseda predstavenstva, ale nemám problém odstúpiť úplne, ak je problémom moja osoba. Ponúkol som mestu akcie na odpredaj, ale to do dnešného dňa neprejavilo záujem o to, aby sa stalo akcionárom, či už väčšinovým alebo menšinovým.

Zároveň sa nenašiel nik, komu by záležalo na storočnej histórii klubu a reprezentácii nášho mesta, pretože aj futbal je jeho súčasťou, nielen hradby (Bardejov figuruje v zozname lokalít svetového dedičstva UNESCO, pozn. red.).

Mesto vyvinulo úsilie pri zhromaždení väčšieho obnosu financií než po minulé roky pre mládežnícky šport. Celkovo pre všetky športy ide o sumu zhruba sto tisíc eur. Mládežnícky futbal by mal byť stabilizovaný.

A čo A-mužstvo?

To je na tom veľmi zle. Do áčka nedostaneme z mesta ani euro - podľa všeobecne záväzného nariadenia tam ani nemôže ísť - a sponzori sa žiadni nehlásia.

Hoci som skončil, nie je mi to jedno a vyvíjam úsilie, aby futbal v Bardejove existoval a hrala sa tu minimálne tretia liga, ale neviem si predstaviť, že by to bolo v takom zložení ako doteraz.

Všetko to stojí na financiách. Nejaké peniaze máme, ale je ich veľmi málo. Disponujeme jednou tretinou peňazí na mzdy máme, chýbajú nám dve tretiny. Budeme zrejme musieť optimalizovať odmeny hráčom a upraviť rozpočet minimálne o polovicu. Na viac nemáme.

Hráčom údajne neboli vyplatené peniaze. Za aké obdobie?

Kým som to financoval ja, vrátane októbra majú všetko vyrovnané. Potom som už tieto veci neriešil a nikto sa neprebral. Každému je to cudzie, nikto s tým nechce nič mať. Kritizovali ma, vraveli nech odstúpim. Tak som odstúpil. Stôl som nechal čistý.

Minulý týždeň sa konalo mestské zastupiteľstvo, následne prebehli pohovory s trénermi i hráčmi. Aký je výsledok?

Pohovory absolvoval manažér Mário Jančošek. Hráči sú ochotní pristúpiť na niektoré veci, treba ale riešiť situáciu od novembra.
Ak sa niektorí hráči rozhodnú odísť, lebo v iných kluboch im ponúknu lepšie podmienky, budem to rešpektovať. Ak zostanú, budem rád, ale potrebujeme mať na to peniaze. Nemôžeme im sľúbiť hory-doly a nič.

Hrozí scenár, že Bardejov dohrá sezónu s dorastencami?

Nie je to vylúčené, hoci dorastencov tiež nie je veľa. Uvidíme, kto napokon zostane. V tejto chvíli neviem povedať, akým spôsobom dohráme súťaž. Ešte to nie je uzavreté.

Aké ciele bude mať Bardejov, vzhľadom na súčasnú situáciu, v jarnej časti tretej ligy?

Cieľom bol, a stále je, návrat do druhej ligy. Tréner Kica vyskladal výbornú partiu, ktorá si navzájom sadla. Mužstvo je dobre sformované a má veľký potenciál. Naposledy sme s Prešovom tesne prehrali, ale nevadí. Išlo najmä o to, aby sa nikto nezranil. Na chlapcov je radosť pozerať. Všetko sa však točí okolo peňazí. Uvidíme, či sa budeme môcť tešiť alebo nám ostanú len oči pre plač.

Aký by mal podľa vás ďalší postup, aby nenastal v seniorskom futbale v Bardejove čierny scenár?

Musí sa vytvoriť skupina ľudí, ktorá tomu chce pomôcť. Nemôže to stáť na jednom človeku. Ja viem pomôcť, ale nie v takej intenzite, aby som dal 200-tisíc eur ročne. Mesačné náklady na mzdy hráčov a celkovú réžiu sú od štrnásť do šestnásť tisíc eur.

Mesto nemôže financovať mzdy hráčov, ale má iné možnosti ako do klubu priviesť peniaze. Keď sa to dá v iných mestách, nech sa hľadá riešenie aj tu. Ale na to sú kompetentní.

Oslovili sme aj predstaviteľov mesta Bardejov. V prípade reakcie stanovisko doplníme

Putin sa bojí. Žije v šialenej schéme, ktorá však funguje, vraví expert na ruské tajné služby
Petra ProcházkováPETRA PROCHÁZKOVÁ
Deník NDENÍK N


Putin na návšteve Volgogradu. Foto - kremlin.ru
Putin na návšteve Volgogradu. Foto – kremlin.ru
Ešte nikdy nebolo novodobé Rusko také neprehľadné, Kremeľ taký izolovaný od vonkajšieho sveta a Vladimir Putin taký chránený pred prípadnými likvidátormi.

Čo vieme o dianí za vysokými kremeľskými múrmi? Expert na ruský bezpečnostný systém Andrej Soldatov priznáva, že čoraz menej. Niečo však predsa len áno.

V rozhovore hovorí aj o tom:

v akých priestoroch sa cíti byť prezident Putin v bezpečí;
prečo je taký zhovievavý k svojim tajným službám, ktoré ho podviedli;
či Putin ľutuje, že začal vojnu, ktorá nie je bleskovo rýchla.
Má Putin dvojníka?

To nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť.

A viete, kde sa skrýva?

O tom niečo viem. Napríklad môžem na sto percent potvrdiť, že Kremeľ falšuje rôzne fotografie, na ktorých je potom Putin obklopený obyčajnými občanmi, robotníkmi, roľníkmi, vojakmi. Falšuje aj fotografie a zábery svojej kancelárie v Kremli. To viem celkom iste.

Napríklad má úplne dokonalú repliku kremeľskej kancelárie vo svojom sídle v Soči. Takže pomerne často sa stáva, že zábery, ktoré natočili akoby v Kremli, v skutočnosti nasnímali úplne inde. Putin prepadol stihomamu a všetko utajuje. Neustále.

Vo Volgograde na oslavách výročia bitky o Stalingrad pred štrnástimi dňami však osobne bol…

Tam bol. Zato tam neboli ľudia. Žiadnych obyvateľov mesta k nemu nepustili. Bojí sa atentátu. Aj tajné služby priznávajú, že šestnásťkrát unikol atentátu. Neustále všetko preberá so svojou ochrankou, a ak sa niečím riadi, sú to ich odporúčania.


Novinári odhalili, že Putinovi pri novoročnom prejave „robili pozadie“ ľudia, ktorí sa s ním na záberoch objavili v minulosti už viackrát. Foto – kremlin.ru
Až ho je človeku ľúto, ako osamelý kladie vence… a reálny svet sa mu vzďaľuje a vzďaľuje…

Okruh bezpečnosti sa neustále rozširuje. Áno, je silno paranoidný. Ale aj keď sa tomu môžeme smiať, tá schéma, ktorú vymyslel a ktorá je pre nás šialená, funguje efektívne. Pretože žije.

Majú paranoidný strach prezidenta Putina zo smrti a následná absolútna izolácia svoj pôvod v covidovej pandémii? Vtedy sa izoloval od sveta plného vírusov a nepriateľov a už mu to zostalo?

Mnohí kremľológovia tvrdia, že áno. V určitom ohľade sa k tomu prikláňam. Izolácia počas covidu ho veľmi ovplyvnila.

Myslíte si, že bez covidu by nebola vojna na Ukrajine?

Covid mal výrazný vplyv na Putinovo rozhodnutie o rozpútaní vojny.

A neľutuje?

Oj. Keď sú vodcovia pri moci príliš dlho, na začiatku sa viac venujú domácej politike, až neskôr sa začnú intenzívnejšie zaoberať zahraničím. Pretože sa chcú výrazne zapísať do histórie…

…a na to musia byť svetoví. Aj za cenu vojny…

Áno. A Vladimir Putin je pri moci naozaj dosť dlho. Veľmi sa zaoberá tým, aké miesto v dejinách bude mať. Moskovskí liberáli sa už pred vojnou báli, že vymyslí nejakú šialenosť, aby si ho ľudstvo navždy pamätalo. Moja fantázia však stačila maximálne na to, že prenesie hlavné mesto Ruska do Petrohradu.

Ukázalo sa, že som trochár. On nechce prenášať hlavné mestá, on chce obnoviť impérium. Vo svojom vnútri je presvedčený, že má pravdu, že je v práve. Že Ukrajina musí byť súčasťou Ruska a jeho misia je prakticky tento zámer zavŕšiť.

Dlhší čas bol posadnutý myšlienkou, že ovládne Ukrajinu. Úprimne ju chápe ako súčasť ruskej histórie, ako pilier ruských dejín. My novinári sme nad tým v minulosti mávali rukou a podceňovali sme, ako veľmi to myslí vážne. Teraz to už vieme.

Ak by sa mu skutočne, ako dúfal, podarilo obsadiť Kyjiv počas troch dní, mnohí by mu dnes freneticky tlieskali. Zmieril by sa v takom prípade Západ so stavom vecí tak, ako ich chcel Putin?

Som presvedčený, že zmieril. Putin si myslel, že má dobrý plán. Usudzoval to zo skúsenosti s Krymom. Tam urobil, čo chcel, a prešlo mu to. Prečo to nezopakovať s Kyjivom? Keď som počúval svoje kontakty v tajných službách, bolo mi jasné, že neodhadli a podcenili úroveň a význam ukrajinskej spoločnosti, ukrajinských občanov.

Možno aj Západ Ukrajincov podceňoval…

Určite. Všetci sme boli prekvapení, ako sa držia. Lenže sme nepochopili, ako sa ukrajinská spoločnosť po roku 2014 zmenila. Nejde však o to, že som to netušil ja alebo Západ, ale že to absolútne podcenili ruské tajné služby. Má to jeden významný dôvod – sovietske a ruské tajné služby vždy podceňovali spoločnosť, občanov, ľudí.

Ak budete pozorne počúvať, čo hovorí Putin, zistíte, že jeho myslenie zostáva na úrovni 19. alebo dokonca 18. storočia. Pre neho sú ľudia a spoločnosť, na ktorej čele stojí, absolútne nepodstatné. On uznáva ako svojich partnerov iba lídrov.

Také spoločenské javy ako revolúcia, protesty, povstania, ale aj voľby, vďaka ktorým sa vo vysokých funkciách striedajú lídri, vôbec nechápe. Neuznáva úlohu občianskej spoločnosti a nie je v Rusku sám. Je to večný ruský problém. Ľudia nie sú podstatní. Hneď ako začnú niečo požadovať, už sa hovorí o sprisahaní.

Andrej Soldatov (1975)

Foto – Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0
Je ruský novinár a spisovateľ, šéfredaktor serveru Agentura.ru, autor mnohých odborných článkov a kníh o ruských tajných službách.
Jeho otec Alexej Soldatov je považovaný za otca Runetu (ruskojazyčnej komunity na internete a webových stránkach – pozn. red.) – v roku 1990 vytvoril v Inštitúte atómovej energie I. V. Kurčatova vo vtedajšom Sovietskom zväze prvú vedeckú platformu s prístupom na internet.
Andrej sa venuje aj téme využívania internetu tajnými službami. Jeho kniha o tejto téme The Red Web: The Struggle Between Russia´s Digital Dictators and the New Online Revolutionaries sa stala bestsellerom.
V roku 2002 Soldatova ml. v Rusku trestne stíhali pre podozrenie z prezradenia štátneho tajomstva v súvislosti so zásahom tajných služieb proti teroristom, ktorí držali rukojemníkov v moskovskom divadle na Dubrovke. Na súd sa kauza nedostala.
V Rusku 6. júna 2022 po Andrejovi Soldatovovi vyhlásili pátranie. Jeho účty v ruských bankách zablokovali. V súčasnosti žije v zahraničí.
Ešte nikdy nebolo pre novinárov také ťažké zistiť, čo sa deje za múrmi Kremľa, za oknami Lubianky (sídlo ruskej tajnej služby FSB), na poradách generálneho štábu ruskej armády. Vy ste jedným z najrešpektovanejších ruských investigatívnych novinárov. Tušíte aspoň, kto dnes riadi Rusko, kto sa s kým radí, kto má vplyv na rozhodnutia prezidenta Putina a aké vzťahy majú medzi sebou ozbrojené zložky? Alebo „odbor“ kremľológie zanikol?

Je to teraz veľmi zložité. Pretože okruh ľudí, s ktorými Vladimir Putin udržiava kontakt, je veľmi malý. Sledujem, čo sa deje v ruských tajných službách. Z toho, čo zistím, predpokladám, aké politické procesy v krajine prebiehajú.

Je mi ľúto mojich kolegov, ktorí majú analyzovať dianie okolo Putina, pretože aj od svojich zdrojov viem, aké je teraz všetko zatvorené, utajované, aké je zložité pochopiť, čo sa tam u nich deje. Vedie to k tomu, že mnohí analytici veštia z kávovej usadeniny.

Alebo sa skôr vraciame do sovietskych čias, keď sa pohyby na vyšších poschodiach politiky vyvodzovali z toho, kto vedľa koho stojí v mauzóleu V. I. Lenina počas vojenských prehliadok.

Hovoríte, že kremľológovia to majú ťažšie než vy, znalec tajných služieb. Ale nie sú s Putinom previazaní tak, že ide vlastne o jedno telo, jednu dušu?

Najbližší spolupracovníci Putina sú skutočne ľudia z tajných služieb. Ako šéf Bezpečnostnej rady Nikolaj Patrušev, Bortnikov (generál Alexandr Bortnikov, riaditeľ Federálnej služby bezpečnosti – pozn. red.), Naryškin (Sergej Naryškin, riaditeľ Služby zahraničnej rozviedky – pozn. red.). To sú ľudia, ktorí sú prítomní na najdôležitejších rokovaniach, sedia v Bezpečnostnej rade štátu…

…najvyšším a dnes najdôležitejším kolektívnym poradným orgánom Ruska…

Áno, ibaže by som ho nenazval poradným, pretože Vladimir Putin nie je tímový hráč. Ale je to dnes hlavný orgán, v rámci ktorého sa prijímajú riešenia. Treba však zdôrazniť, že Bezpečnostná rada štátu je de facto súčasťou prezidentskej administratívy.

Je veľa vecí, ktoré po 24. februári nedokážem pochopiť. Jednou z nich je, prečo sú stále po boku Putina vrcholní predstavitelia tajných služieb, ktorí ho predsa museli sklamať. Ktorí mu poskytli zlé informácie, ktorí ho presviedčali, že do Kyjiva príde mávať ruskou vlajkou nadšeným davom týždeň po invázii. A teraz má Putin na krku dlhú vojnu, ktorú si určite neprial. Prečo ich nevyhodil?

To má niekoľko príčin. Prvá spočíva v historickej traume Putina. Od 90. rokov stopercentne verí, že Sovietsky zväz sa rozpadol preto, že dovolili ľuďom kritizovať moc.

A 90. roky vníma ako zlé obdobie, keď ľudia mohli otvorene hanobiť najvyšších politikov. Dokonca si dovoľovali aj na tajné služby. Verejná mienka tlačila na reformy tajných služieb, ktoré boli dovtedy všemocné, a to ich podľa Putina veľmi oslabilo, čo bola z jeho pohľadu tragédia. Preto od prvého dňa, keď prišiel ako prezident do Kremľa, dával jednoznačne najavo, že sa verejná kritika tajných služieb skončila. On to nedovolí. Naopak, tajné služby treba opäť postaviť na nohy, posilniť.

Viac ako dvadsať rokov to Putin aj robil – posilňoval tajné služby. Napriek tomu boli dosť neefektívne, ale nahlas sa to nesmelo hovoriť. Pre Putina je totiž zo všetkého najdôležitejšia vnútropolitická stabilita krajiny. Tú by podľa neho kritika narúšala.

Za celý čas, čo sledujem Putina a tajné služby, sa stalo len raz, že verejne vyhodil generála FSB. Niekoľko vysokých dôstojníkov vyhodil neverejne, tohto jediného verejne.

Ruský prezident Vladimir Putin na bezpečnostnej videokonferencii. Foto - TASR/AP
Ruský prezident Vladimir Putin na bezpečnostnej videokonferencii. Foto – TASR/AP
A vám sa zdá, že je ruská vnútropolitická scéna teraz stabilná?

To sa mi nezdá, tak to je. Narážate na to, že sa vojna začala pre ruské tajné služby veľmi zle. Áno, máte pravdu, určite sa neukázali ako superkompetentné, schopné a efektívne. Napriek tomu je situácia vo vnútri Ruska pre Putina dostatočne stabilná.

Takže nie je dôvod robiť verejné čistky. Dokonca si svoju funkciu udržal aj Sergej Naryškin, ktorý si tesne pred inváziou prežil veľké poníženie zo strany Putina pred zrakmi celého sveta.

Nemá vari Putin žiadne kádrové rezervy, aby vymenil neschopných šéfov tajných služieb za nové, svieže, moderné tváre?

Napriek všetkým výhradám sú tajné služby, tak ako dnes fungujú, jeho najlepším nástrojom ovládania krajiny. Rozhodne nechce čokoľvek meniť alebo dokonca vytvárať nový nástroj. Je to príliš riskantné. Hovorí si, že takto ich má pod kontrolou, tak ich bude využívať, ako to len ide.

Aj keď na začiatku vojny tajné služby de facto zlyhali?

Putin na začiatku vojny skutočne zúril. Veľmi, veľmi sa hneval. Nejaké čistky vo FSB dokonca začal. Potom však prestal verejne trestať ľudí z tajných služieb. Jednoducho to nerobí. Zmierte sa s tým.

Dokonca aj na jeseň, keď sa ruskej armáde kruto nedarilo a mnohí v jeho okolí hovorili, že musia vyhodiť niekoľko generálov z armády, tak to neurobil. Je presvedčený, že akákoľvek verejná kritika mocenskej štruktúry ohrozuje stabilitu vo vnútri krajiny.

Takže jeho predstava stability je predovšetkým absencia akejkoľvek opozície, akýchkoľvek kritikov režimu. A že státisíce ľudí utekajú z krajiny, to mu neprekáža?

Neprekáža. Rusko je dnes síce policajný štát, ale úplne stabilný policajný štát. Dokonca to, že niektorí ľudia odchádzajú z Ruska, zmenšuje tlak vo vnútri krajiny. Takže to je [pre neho] dobre.

V Rusku už ani nezostal nikto, na kom by sa mohli tajné služby vyšantiť. Žiadna akcieschopná opozícia…

Ruská opozícia sa na začiatku konfliktu ukázala, bohužiaľ, ako…

Impotentná.

Počkajte. Zase takto by som ju nedegradoval. Mala to ťažké. Veď v tej chvíli boli už prakticky všetci schopní lídri vo väzení. Ani v emigrácii dnes nie sú ľudia, ktorí by mohli viesť ruskú opozíciu. Je to unikátna situácia aj na ruské pomery: Navaľnyj, Jašin, Kara-Murza…

To sú lídri, ktorých v Rusku aspoň niekto počúva. Ich hlas niečo znamená prinajmenšom pre liberálnu, protivojnovú časť spoločnosti. Ale pretože sú vo väzení, Putina neohrozujú a situácia vo vnútri krajiny je tak stabilná.

Vzal si veľké ponaučenie z toho, čo sa stalo alebo mohlo stať jeho kolegovi, súdruhovi Lukašenkovi. A zistil, že čím tvrdšia represia, tým stabilnejšia situácia v krajine. Všetci sme si pred tromi rokmi mysleli, že keď bude 80 percent obyvateľov krajiny proti Lukašenkovi, revolúcia je nevyhnutná.

Ukázalo sa, že sme sa mýlili. Stačilo zosilniť represie a bolo po všetkom. Bielorusko je dnes stabilné. Putin iba kopíruje jeho skúsenosť. Každým dňom stupňuje represie a to mu zabezpečuje stabilnú situáciu v krajine.


Putin a Lukašenko počas svojho stretnutia v Minsku. Foto – TASR/AP
Dobre, v krajine je teda stabilita. Ale nevládne napätie medzi jednotlivými silovými rezortmi? Veď Rusko má obrovské straty, na fronte sa mu nedarí postupovať podľa predstáv Kremľa. Nehádajú sa generáli so súkromnou armádou Prigožina, kto za to môže?

Údajné spory vo vnútri „silovikov“, ktoré vidíme v médiách, sa veľmi preceňujú. Je v tom veľa divadelného umenia. V skutočnosti sú Prigožin a jeho skupina vagnerovcov stopercentne závislí od ministerstva obrany. Kde podľa vás berú tanky? Lietadlá? Všetky tie zbrane. Aké cvičiská asi využívajú? To všetko majú predsa od ministerstva obrany.

Žiadne súperenie neexistuje. Prigožin totiž nemá priamy prístup k zdrojom. Nemá dosť finančných prostriedkov, politicky nie je dosť silný na samostatnú hru a ani organizačne by sám nezvládol bojovať proti Ukrajine. Všetko, čo potrebuje, mu dáva ministerstvo obrany a politicky je krytý Kremľom. On nie je nezávislý hráč.

Putin na svojom ihrisku neznesie žiadne individuality?

Od roku 2016 sa v ruských väzniciach nachádza celkom veľký počet dôstojníkov FSB. Aj pár gubernátorov sedí v celách, sú tam vysokí úradníci. Boli to adresné represie, ktoré mali ukázať, že žiadne samostatné akcie elít nemajú v Rusku miesto. Že Putin už nedopustí ani najmenšiu nezávislosť elít, ako to bolo v 90. rokoch.

Oficiálne však boli títo ľudia obvinení z korupcie…

Oficiálne áno, ale v skutočnosti korupcia nie je súčasť našej kultúry, ale spôsob existencie ruského štátu. Je to niečo iné ako korupcia, s ktorou sa stretáva Západ. Vy môžete fungovať bez korupcie. Rusko nie.

Rusko je na korupcii založené. Keď Putin dával zatvárať ľudí akoby za korupciu, jeho cieľom vôbec nebolo nad ňou zvíťaziť. Ale vydesiť elitu a ešte výraznejšie ju kontrolovať. A to sa mu skvele podarilo.

Ideologicky bol teda na vojnu pripravený. Nikto mu neodporoval…

Áno. Keď sa začala vojna, nebol tu nikto, kto by sa odvážil povedať iný názor, než znel z Kremľa. Z pohľadu Putina je to skvelé. Nikomu ani vo sne nenapadne vytvárať nejaké skupiny, tajné sprisahanecké partie a skúšať hrať inú hru než tú, ktorú režíruje Putin.

Všetko, ale absolútne všetko, čo sa v štáte pohne, musí odsúhlasiť prezidentská administratíva. Tá je dnes analógiou Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Dokonca aj jej zamestnanci fyzicky sedia v budove, kde sídlil ÚV KSSZ. A plnia rovnaké funkcie.


Sídlo prezidentskej administratívy v Moskve. Do roku 1991 tu sídlil ÚV KS ZSSR. Foto – Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0
Mnohí sa domnievali, že útokom na Ukrajinu si Putin podpísal ortieľ. Vy tvrdíte, že je de facto neohroziteľný. Že sa na túto situáciu dokonale pripravil. Naozaj nikto v Rusku nepochybuje o spôsobilosti Putina riadiť krajinu? Nikto sa nesnaží vytvoriť nejaké sprisahanecké centrum a prezidenta zlikvidovať?

Nie. Od začiatku som vedel, že toto nenastane. Američania sa ma takisto pýtali: bude u vás štátny prevrat? Hovoril som, samozrejme, že nebude. Ak puč neprebehol hneď po invázii, tak teraz už nič také nečakajte. Ľudia si na situáciu zvykli. Už sa naučili žiť vo vojnových podmienkach a pokojne tak budú žiť celé roky.

Nenájde sa ani jeden generál, ktorý vidí nezmyselnosť tej vojny?

Samozrejme, že existujú dôstojníci, ktorí sú vedením vojny pobúrení. Lenže ak si na začiatku vojny moje informačné zdroje dávali rétorickú otázku: „Prečo Putin, sakra, tú vojnu začal?“, tak teraz už sa takto nikto neopýta. Zvykli si, že vojna je.

A tí istí ľudia mi tvrdia, že vojna bola nevyhnutná. A že sa treba naučiť lepšie a efektívnejšie bojovať a premýšľajú nad taktickými úlohami. Nie nad zmyslom konfliktu a tým, ako vojnu ukončiť, ale ako ju vyhrať.

Ciele, ktoré si Putin vytýčil na začiatku vojny, sa však úplne zmenili. Ani to nikoho nezaráža?

Majú veľmi nejasnú predstavu o tom, čo vlastne chcú alebo skôr majú dosiahnuť. Vojna pre vojnu. Už sa nepýtajú na ciele ani na to, čo bude po tom, keď sa vojna skončí.

Dúfajú, že dôjde k veľkým zmenám na Ukrajine. A ešte viac dúfajú, že Európa prestane Ukrajinu podporovať. Unaví sa, bude sa starať o svojich vlastných voličov, ktorí sú tiež unavení a otrávení… Veď to poznáte.

Politici aj novinári ešte na jar predpovedali, že sa Rusko do roka vyčerpá. Že mu dôjdu peniaze, zdroje… Ale nedošli.

Mýlili sme sa. Hovorili sme, že hlavné bohatstvo Ruska je plyn a ropa. Lenže sme zabudli, že tretím obrovským zdrojom bohatstva Ruska sú neuveriteľne lacní ľudia. Lacný ľudský materiál. Oveľa lacnejší, než máte v Európe.

Počet ľudí, ktorí padli vo vojne, nemá zďaleka taký efekt, ako by mal pre vás. Nič to v Rusku nevyvolá. Rusko je veľké a žije v ňom veľa ľudí, pričom veľa Rusov si hovorí, že smrť vo vojne je tak nejako v poriadku. Dokonca potom zaplatia rodine aj nejaké peniaze ako kompenzáciu za stratu jej člena. To všetko je spoločensky prijateľné.

Takže straty, hoci obrovské, sa v Rusku vnímajú ako prípustné, legitímne. A to sme nejako neodhadli ani my, ruskí novinári.

Je vôbec možné vyhrať alebo prehrať túto vojnu na fronte? V zákopoch? Neodohrá sa tá hlavná bitka napríklad v Moskve medzi „svojimi“?

Áno. Konflikt definitívne ukončia iba zásadné štrukturálne zmeny v Rusku. Smutne pozorujem, čo sa deje s ukrajinskou armádou. Ukrajinci totiž dúfajú, že môžu dosiahnuť mier vojenskou silou. Neverím v čisto vojenské víťazstvo. Rusko má príliš veľký potenciál. Dokonca ani keby Ukrajinci získali späť Krym, nepovedie to k mieru. K tomu povedú iba zmeny vo vnútri Ruska.

Ale veď ste hovorili, že štát je veľmi stabilný, sprisahanie sa nechystá…

Rusko je temná krajina, ale niekedy je schopná tvoriť zázraky. Spomeňte si, ako sa zjavil Gorbačov. Zrazu tu bol.

Silné osobnosti má Rusko aj dnes. Ako ste však hovorili, sú uväznení ako napríklad Navaľnyj. Aké má Putin plány?

Navaľnyj je veľmi, veľmi statočný človek. A to, čo s ním robia, je strašné. Vidíme, že nám ako osobnosť rastie pred očami. Pred desiatimi, pätnástimi rokmi to nebola taká významná a rešpektovaná postava, akou je teraz.

Pre Putina je veľmi otravným problémom. A preto na ňom skúšajú tie najodpornejšie, naozaj najodpornejšie kágébácke maniere – mučia ho každodennými drobnosťami, vytrvalo, dlhodobo, stále. Nedokážu ho zabiť, tak ho mučia.

Je to odpudivá prax z neskorých čias ZSSR, keď sa podobne správali k disidentom – každý deň im robili úmyselne zle, trestali ich za úplné hlúposti. Stále a stále, až človeka zničili. Teraz to praktizujú na Navaľnom – každý týždeň vymyslia nejakú ohavnosť.

Nevydesila vás skúsenosť jednej z vodcovských osobností skupiny Bellingcat Christa Grozeva, ktorý sa pri návrate do Viedne dozvedel, že sa ho niekto usiluje zabiť? Nepatríte medzi ohrozené osoby aj vy?

Neviem, čo presne sa dozvedel Grozev. Ale viem, že od začiatku roku 2023 sa Kremeľ a jeho tajné služby začali vážne zamýšľať nad tým, čo budú robiť s politickou emigráciou, s ľuďmi, ktorí odišli z Ruska a „škodia“. Zostávajú politicky aktívni. Ostatní ich nezaujímajú.

No novinári, aktivisti, politici, s tými treba nejako naložiť. Do tejto skupiny patrí aj Grozev. Aj keď nie je ruský emigrant, jeho zistenia sa dostávajú k ruským čitateľom. Patrí medzi hrozby.

A hrozby treba eliminovať. Preto sa už počas roku 2022 ruské tajné služby čoraz viac prikláňali k metódam, ktoré používali stalinské tajné služby.

Čo tým máte na mysli?

Sústredili sa na politickú emigráciu. Chceli ju eliminovať, likvidovať, to bola jedna z hlavných úloh tých čias. Vieme o veľkom počte vrážd sovietskych politických emigrantov, ktorých zabili sovietski agenti v zahraničí.

Takže sa len vraciame k starej osvedčenej sovietskej tradícii. Dalo sa to čakať. Aj vo verejných vystúpeniach, aj pri súkromných rozhovoroch, ktoré vediem, jasne znie odkaz stalinských tajných služieb.

Dokonca otvorene priznávajú, že na okupovanom území Ukrajiny sa inšpirujú princípmi oddielov neslávne známeho SMERŠ-a. To bola špeciálna tajná služba vytvorená Stalinom, ktorá pôsobila najmä počas druhej svetovej vojny v rámci Červenej armády. De facto vojenská kontrarozviedka.

Používali mimoriadne kruté metódy. Pred útokom na Ukrajinu sa ruské tajné služby nikdy neodvolávali na SMERŠ. Až teraz. Takže sa nevraciame do sovietskych 80. rokov, ale do 50. rokov minulého storočia. A to je alarmujúce.

V Prahe je veľa ruských novinárov, ktorí utiekli z Ruska. Majú mať strach z agentov ruských tajných služieb? Z nájomných vrahov?

Česko sa veľkého počtu ruských agentov zbavilo po Vrběticiach. Je však ťažké sa zbaviť všetkých. Ruské tajné služby sú nesmierne početné. To je jedna z ich hlavných charakteristík.

Problém nám spôsobuje aj to, že ZSSR mal dve rozviedky a Putinovo Rusko má hneď tri, plus ďalšie inštitúcie zaoberajúce sa výzvednou činnosťou. Najväčšiu aktivitu prejavuje vojenská rozviedka.

Vrbětice sú dôkazom toho, že už pred vojnou sa ruská rozviedka správala, ako keby bola vojna. O to viac teraz ľudia z rozviedky považujú za legitímne robiť krajne agresívne špeciálne operácie.

Mala by sa na také agresívne útoky zo strany tajných služieb pripraviť aj ruská politická emigrácia? Vlastne sa to týka aj vás…

Vzhľadom na to, čo som vám povedal, je asi jasné, že nič dobré nečakám.

Ceny bytov môžu ešte klesať, až kým si predávajúci nepovie, že radšej počká, hovorí realitný maklér (+ podcast)
Marianna OnuferováMARIANNA ONUFEROVÁ


Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
15

15
00:00
30:43
1.00 ×
Novinka: Všetky podcasty Denníka N nájdete teraz iba v aplikácii Dennik N. Jej nová verzia má vylepšené funkcie prehrávania. Stiahnite si ju, vyskúšajte a napíšte nám, čo by ste ešte vylepšili.

Predaj bytov sa pomaly rozbieha, lebo ceny sa stabilizovali, a niektorí si to vyhodnotili tak, že možno teraz je ten čas, keď treba nakupovať, hovorí maklér bratislavskej realitnej spoločnosti Riešime bývanie Tomáš Kuba.

Vraví, že ceny bytov išli dole vo všetkých bratislavských lokalitách, v porovnaní so začiatkom minulého roka aj o 10 percent a pri niektorých starších bytoch aj o 20 percent. Klesli aj ceny bytov v niektorých novostavbách.

„Niektoré typy bytov môžu ešte zlacnieť, ale narážame na to, že predávajúci sa v určitom momente rozhodnú, že to radšej nebudú predávať,” hovorí.

Ceny prenájmov sa po prudšom náraste už stabilizovali, Kuba nečaká, že by sa v najbližších mesiacoch mali ešte zvýšiť.

Aká je teraz situácia na realitnom trhu v hlavnom meste? Začalo sa predávať viac bytov alebo sa predaj ešte nerozbehol po tom, ako bol hlavne na jeseň „zamrznutý“?

[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Trh sa pomaly rozbehol, ale ešte stále je brzdený ekonomickou situáciou, infláciou. Je pravda, že posledné tri mesiace minulého roka boli spomalené, ľudia nevedeli, čo sa opäť deje. Prirovnal by som to k situácii, keď sa začala pandémia. Teraz vidno, že už vedia, čo od toho môžu očakávať možno aj z finančnej stránky. Keď potrebujú kupovať, idú pomaly do toho. Stále je to iba pomalý rozbeh, ale je začiatok roka a hypotéky zdraželi.

Keď sme sa bavili na jeseň, vraveli ste, že na lepšiu nehnuteľnosť už nečaká 10 ľudí v rade a kupujúci sa môže dlhšie rozhodovať. Čo sa za tých pár mesiacov zmenilo? Veď úroky na hypotéky ďalej stúpajú, aj Európska centrálna banka naznačila, že plánuje sadzby dvíhať ďalej.

Situácia pri rozhodovaní kupujúceho je stále tá istá, má na výber. Minulý rok bola ponuka veľmi obmedzená, čo bola zmena oproti predošlým rokom. Na konci minulého roka sa ponuka nehnuteľností rozšírila, ale teraz sa akoby znova zúžila. Aj predávajúcich je trochu menej oproti tomu, koľko ich bolo na konci roka. Závisí to, samozrejme, od lokality, ja hovorím o Bratislavskom kraji. Ľudia si od leta začali viac všímať, že inflácia začala stúpať, situácia sa zhoršovala aj na trhu s energiami a potrebovali si to dať finančne dokopy. Teraz už zhruba vedia, na čom sú, a rozhodujú sa, že idú kupovať nehnuteľnosť. Vidia, že ceny sa stabilizovali a možno teraz je ten čas, kedy treba nakupovať. Samozrejme, niektorí nehnuteľnosť potrebujú kúpiť, čo súvisí s ich životnou situáciou, možno majú väčšie deti a potrebujú sa presťahovať.

Vravíte, že na konci roka bolo v ponuke viac bytov na predaj ako teraz. Čo sa zmenilo? Predávajúci viac vyčkávajú, snažia sa získať lepšiu cenu?

Súvisí to aj s trhom nájmov, keďže ich ceny išli hore. Možno si niektorí prerátajú, že sa im viac oplatí dať byt do prenájmu, a nebudú ho predávať pod určitú cenu.

Je dôvodom aj to, že je veľká skupina ľudí, ktorým nevyjde potrebná výška hypotéky alebo len pri takej splátke, ktorá je pre nich neúnosná, a tak radšej zostanú v prenájme?

Samozrejme. Nárast splátky pri hypotéke napríklad 200-tisíc eur je oproti tomu, ako to bolo pred pol rokom alebo trištvrte rokom, možno aj v stovkách eur. Nemôžeme zabúdať ani na energie. Myslím si, že všetci sme to pocítili, došli nové zálohové predpisy, niekomu s menším nárastom, inému s väčším. Ale je to ďalší nárast mesačných výdavkov a netreba zabúdať ani na 20 percent vlastných zdrojov z ceny nehnuteľnosti, ktoré sú potrebné pri hypotéke. Áno, je to teraz náročnejšie, ľudia musia prejsť v bankách prísnou previerkou na to, aby sa nezadlžili tak, že úver nebudú vedieť splácať.

Stretávate sa často so situáciou, že záujemca si aj nájde byt, ale nakoniec ho nekúpi, lebo v banke nedostane potrebnú hypotéku?

Ja osobne a ani kolegovia nemáme takú skúsenosť, že by niekto nedostal hypotéku. Teraz je dosť časté, že si ľudia dávajú predschvaľovať úvery, aby vedeli, na čom sú. Majú to fixované na šesť mesiacov, čo je čas na to, aby si niečo našli. Ale asi sa to stáva, hoci ja takú skúsenosť nemám.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Máte teraz reálne viac práce, chodíte na viac obhliadok?

Áno, oproti minulému roku to stúplo, ľudia začali viac kupovať nehnuteľnosti. Časť ľudí si uvedomila, že potrebujú bývať, situácia sa nezlepší, preto to začali teraz riešiť. Ďalší to začali riešiť, pretože ceny nehnuteľností na konci roka padali, teraz sa už viac-menej stabilizujú. Čiže vidia, že už to môžu kúpiť aj lacnejšie, čo urobí rozdiel, keď platia hypotéku. Tiež vidia, že ceny nebudú padať donekonečna, preto to začali riešiť teraz.

Ako dlho dnes trvá, kým sa predá byt?

Pocitovo možno trochu dlhšie. Nemusí sa vám možno mesiac nikto ozvať, cenu nastavíte nižšie a zrazu sa vám ozvú možno dvaja, traja, štyria záujemcovia. Je to naozaj individuálne. Aj oceniť nehnuteľnosť je teraz ťažké, na trhu vidno rôzne ceny podobných bytov. Máte určitý typ bytu v podobnom stave a s podobnou výmerou v rovnakej lokalite v okruhu päťsto metrov a vidíte rozdiel v cene 20-tisíc aj 30-tisíc eur, možno aj viac. Niektorí predávajúci stále skúšajú vysokú cenu, niektorí vidia, že musia zvoliť prijateľnejšiu cenu aj pre kupujúcich. Ešte stále sa stáva, že ľudia zjednávajú.

Čiže sa dá rokovať o cene?

Dá sa, vždy je to o dohode. Ale závisí to aj od ponuky. Sú určité typy bytov, ktoré si držia svoju cenu, nezjednáva sa, predávajúci vedia, že to za takú cenu predajú. Ceny sa viac držia pri novostavbách, ale aj tam klesli. Nebudeme si zase klamať, že novostavby si stále držia svoju trhovú cenu. Samozrejme, nie je tam taký skok ako pri starých bytovkách, kde kupujete byt v pôvodnom stave. Ale aj rekonštrukcie sú drahšie ako kedysi, čo si ľudia uvedomujú.

Poďme k cenám nehnuteľností. Podľa údajov Národnej banky Slovenska (NBS) ponukové ceny na Slovensku vo štvrtom kvartáli klesli medzikvartálne v priemere o zhruba 2 %, v Bratislavskom kraji klesli o 3 %. Ako je to teraz s cenami v Bratislave? Klesajú alebo sa ich rast aspoň zastavil?

Už vlani v lete sa rast cien nehnuteľností zastavil, prípadne došlo k „otočke“ vo vývoji cien a do nového roka ceny prudšie klesli. Dáta NBS vychádzajú dosť často z ponúk, ktoré sú na internete. Reálnu predajnú cenu sa dozviete maximálne tak na katastri, ale také štatistiky sa nevedú. Takže vychádzam len z našich skúseností, za koľko sa v našej kancelárii uzatvárajú ponuky. Pokles bol väčší ako o 3 percentá, povedal by som, že to bolo o 10, 15, možno v niektorých prípadoch o 20 percent.

V ktorých lokalitách v Bratislave išli ceny až tak dole?

Vo všetkých lokalitách išli ceny dole a závisí potom od jednotlivých typov bytov, o koľko. Byty v pôvodnom stave zlacneli viac, v novostavbách bol skok nadol menší.

Koľko dnes stojí bežný dvojizbový alebo trojizbový byt v Bratislave?

Napríklad dvojizbový byt v pôvodnom stave s rozlohou zhruba 55 štvorcových metrov a s balkónom sa pred rokom na Nivách predával za 230-tisíc eur. Teraz sa pohybujeme s cenou na úrovni 190-tisíc až 200-tisíc eur, možno aj trochu nižšie. Mám pocit, že ponuky s cenami nižšími o 30-tisíc eur stále visia na webe a nepredávajú sa. Hovorí to o tom, že cena pre danú lokalitu je možno stále vysoká. Takže reálna predajná cena môže byť 185-tisíc alebo 190-tisíc eur.

Čakáte teda, že ceny bytov v Bratislave alebo v niektorých lokalitách môžu ísť ešte nižšie?

Niektoré typy bytov môžu ešte zlacnieť, ale znova narážame na to, že predávajúci sa v určitom momente rozhodnú, že to radšej nebudú predávať. Ale mierny pokles by som očakával, no bude to skôr z iniciatívy kupujúcich, že sa rozhodnú zjednávať. Taký razantný pokles ako doteraz už nečakám.

Môžeme hovoriť o tom, že sa ceny najmä tých starších bytov zreálnili?

Dá sa to aj tak povedať. Keby ceny rástli takým tempom ako donedávna, tak o päť rokov si tu už nikto nič nekúpi. Takže určitá korekcia cien je zdravá. Popravde, ani ja som nečakal, ako rýchlo rástli ceny nehnuteľností počas korony. Bolo to spôsobené lacnými hypotékami, čo už teraz neplatí. No aj keď máme teraz úroky okolo 4 percent, ceny nehnuteľností išli dole. Podľa mňa je teraz celkom vhodný čas na kúpu, lebo v dohľadnom čase, možno počas piatich rokov, pôjdu ceny nehnuteľností znova hore. Ale ani úroky nebudú také navždy, keď sa začne rozbiehať ekonomika, pôjdu nižšie. Takže keď si bude niekto možno o dva roky refinancovať hypotéku, bude mať nižšiu splátku s tým, že si nehnuteľnosť kupoval za nižšiu cenu.

Predávajú sa teraz aj investičné byty?

Predávajú sa, ale je ich teraz pomenej. Predtým to bola dosť značná časť kupujúcich, mnohí kupovali investičné byty na hypotéku. Teraz je to tak, že investičný byt musia nejaký čas dotovať zo svojho. Byty teraz kupujú najmä rodiny, ľudia, ktorí sa chcú osamostatniť, dosť často sú to ľudia, ktorí majú predschválený úver na šesť mesiacov. Napríklad ho mohli mať schválený ešte v septembri a s úrokom nižším aj o percentuálny bod.

Tým, že hypotéky zdraželi, je teraz záujem skôr o menšie byty?

Je to individuálne. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že sú lokality, kde nie je žiaden dopyt napríklad po dvojgarzónkach ako investičných bytoch. Ale po trojizbových bytoch je stále dopyt. Takže v určitých lokalitách akoby vypadol dopyt po určitých typoch bytov. Možno je to len dočasné, ľudia si viac vyberajú a stále je len začiatok roka, uvidíme pred letom.

Môžete byť konkrétnejší?

Napríklad v Petržalke trojizbové alebo štvorizbové byty idú stále, aj keď je to slabšie, ako to bolo kedysi. O jednoizbové byty je takisto záujem, ale o dvojizbové byty, o dvojgarzónky veľmi nie. Ponuky, ktoré tam boli pred pol rokom, vidím stále visieť a nemám pocit, že by boli zle nastavené ceny.

Máte informáciu o tom, aká je situácia v iných mestách alebo v krajoch?

S kolegom z Košíc sme sa viac-menej zhodli, že je to všade rovnaké. Ekonomická situácia a evidentne aj sentiment ľudí na Slovensku sú rovnaké.


Foto N – Tomáš Benedikovič
V Bratislave aj iných mestách sa v posledných rokoch rozbehlo veľa developerských projektov, ktoré boli z veľkej časti vypredané ešte pred tým, než sa začalo reálne stavať. Aký je teraz záujem o byty v novostavbách?

Záujem je, ale o niečo menší. Sú projekty, ktoré sa vypredali, lebo s tým išli na trh v správnej chvíli. Sú projekty, ktoré aj pre situáciu na trhu s materiálmi išli s cenami bytov hore, a teraz sa tie byty nepredávajú. Dokonca sa robia marketingové kampane, ako povzbudiť predaj, napríklad ponúkajú v cene parkovacie miesto, kuchyňu alebo 10-tisíc eur na vybavenie bytu.

Takže developeri cenu neznížia, ale ponúknu marketingovú akciu?

Niektorí cenu aj znižujú, videl som, že aj o 10 percent. Závisí to od developera. Niektorí možno majú dosť peňazí na to, aby vedeli projekt udržať aj bez toho, aby sa ďalší rok-dva predával, s tým, že sa budú pokúšať, aby to predali. Potom sú developeri, ktorí si uvedomujú, že majú v projekte veľmi veľa peňazí, ktoré potrebujú použiť niekde ďalej. Možno si trochu odkroja zo svojej marže a predajú to ďalej.

Je aj nejaká väčšia skupina kupujúcich, ktorí nakoniec od kúpy bytu v novostavbe odstúpili?

Boli prípady, keď developer navýšil ceny bez inflačnej doložky a chcel od kupujúcich, aby cenu doplatili. Mnohým ľuďom sa to nepáčilo, preto od toho odstúpili, niektorí nemali na výber, lebo už svoj byt predali. Takže zvyšok doplatili. Môj názor je, že títo developeri to nespravili vo vhodnej chvíli, a teraz majú problém byty predať aj za nižšie ceny.

Ako sa teraz hýbu ceny prenájmov?

Viac-menej sa stabilizovali. Je to však rozdiel oproti tomu, čo bolo dva roky dozadu. Ceny narástli asi o 10 percent. Dopyt po nájmoch zdvihol aj príchod ľudí z Ukrajiny.

Za akú cenu sa v Bratislave prenajíma napríklad dvojizbový byt?

V staršej, ale zrekonštruovanej bytovke v Ružinove sa dvojizbový byt prenajíma za 650 až 700 eur. V novostavbách s garážovým státím za 800 až 900 eur.

Je teraz problém nájsť si byt na prenájom?

Je ich trochu menej, ale dá sa vybrať. Rozhoduje cena. Ľudia si stanovia rozpočet, kde sa chcú hýbať, a rozhoduje, či sa vedia dostať do tejto sumy.

Čakáte, že v najbližších mesiacoch ceny prenájmov stúpnu?

Skôr by som povedal, že už to vyššie nepôjde. Súvisí to aj s tým, že ceny bytov klesli a možno ešte pôjdu dole. Myslím si, že na Slovensku to funguje tak, že ak má niekto platiť podobnú sumu za prenájom, ako je splátka úveru, radšej si nehnuteľnosť kúpi, než by išiel do prenájmu.

Možno si už sporíte v indexovom fonde v druhom pilieri a neviete, čo sa stane, ak dôchodkovej spoločnosti nepošlete do konca mája návratku. Alebo si sporíte v dlhopisoch a neviete, čo bude ďalej s vašimi úsporami. Prinášame otázky a odpovede, ako čítať výpis a návratku od dôchodkovej spoločnosti.

V týchto dňoch približne 1,7 milióna sporiteľov dostalo výpis zo svojho dôchodkového účtu v druhom pilieri. Okrem odhadovanej výšky dôchodku je tam aj informácia o odporúčaných zmenách v sporení a o predvolenej investičnej stratégii. V tomto texte sa dozviete, či sa vás to týka alebo nie.

Odpoveď sa dozvedia tí, ktorí si dnes sporia v dlhopisových fondoch alebo ani nevedia, kde si v druhom pilieri sporia. Rovnako tí, ktorí sú v indexovom alebo akciovom fonde a pýtajú sa, či aj tak majú dôchodkovej spoločnosti do konca mája poslať návratku, že chcú byť v predvolenej investičnej stratégii.

„Dôchodková spoločnosť mi v liste píše, že nie som v predvolenej investičnej stratégii, čo môže mať negatívny vplyv na môj dôchodok. Ale ja si už predsa sporím v indexovom fonde,“ hovorí jeden zo sporiteľov.

V texte vysvetľujeme, ako treba čítať informáciu z výpisu o odhadovanom dôchodku z druhého piliera, upozorňujeme aj na to, že ministerstvo chce metodiku pre odhad budúcich penzií ešte zlepšiť.

[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Odpovedáme aj na otázku, prečo sporiteľ, ktorý menil pred koncom roka dôchodkovú spoločnosť, dostal dva výpisy s výrazne rozdielnou výškou odhadovaného dôchodku.

1. Čo radia odborníci, ktorí tvorili predvolenú investičnú stratégiu? Ako si mám sporiť v druhom pilieri podľa veku?
Podľa štátom odporúčaného sporenia by si ľudia do veku 50 rokov mali sporiť iba v indexovom fonde a od päťdesiatky sa im každý rok 4 percentá z ich úspor presunú do dlhopisového fondu. 65-ročný sporiteľ bude mať potom 64 percent úspor v dlhopisovom fonde a 36 percent v indexovom fonde.

Ministerstvo práce investičnú stratégiu vytvorilo v spolupráci s odbornou verejnosťou a nie je známe, že by ju niekto spochybnil.

Pre nových sporiteľov bude predvolená investičná stratégia automatická. Ostatní sporitelia dostali od dôchodkových spoločností informáciu, či si sporia v súlade s ňou alebo nie, prípadne či to chcú zmeniť.

Indexový fond dnes majú štyri z piatich dôchodkových spoločností, Allianz DSS k 1. máju zmení svoj akciový fond na indexový.

2. Sporím si v indexovom fonde. Do konca mája sa mám rozhodnúť, či chcem byť v predvolenej investičnej stratégii. Čo sa stane, ak návratku nepošlem?
Ak si už dnes sporíte v indexovom fonde a máte menej ako 50 rokov, je úplne jedno, či návratku dôchodkovej spoločnosti do konca mája pošlete alebo nie. Nič sa tým pre vás nezmení. Úspory by vám DSS tak či tak nikam nepresúvala.

Rozdiel môže byť, až keď máte 50 a viac rokov, ale prehodiť sa do predvolenej stratégie alebo vystúpiť z nej môžete hocikedy.

Keď pošlete návratku, že chcete byť v predvolenej investičnej stratégii, vaše úspory vám správca vždy ku dňu vašich narodenín (alebo v iný vami určený termín) nastaví podľa predvolenej investičnej stratégie. Čiže vždy sa vám 4 percentá z majetku presunú do dlhopisového fondu. V dlhopisoch nemôžete mať väčší, ale ani menší podiel.

Ak nepošlete návratku, čiže nebudete v predvolenej investičnej stratégii, a ani neskôr do nej „nevstúpite“, správca úspor bude aj tak dozerať na to, aby ste mali už časť úspor v dlhopisoch, inak vám ju tam sám prevedie. Tak je to aj dnes, akurát úspory sa do dlhopisov presúvajú od veku 52 rokov (vždy po 10 percent).

„Konzervatívnejšie, ako hovorí predvolená investičná stratégia, si sporiť môžete, rizikovejšie nie,” hovorí šéf Allianzu DSS Miroslav Kotov.

Rozdiel je aj v tom, že len keď nie ste v predvolenej investičnej stratégii, môžete požiadať správcu, aby sa vám do dlhopisov presúvala len polovica určenej sumy.

3. Sporím si v akciovom fonde a rozhodujem sa, či mám poslať DSS do konca mája návratku alebo nemám. Aký je v tom rozdiel?
Predvolená stratégia hovorí o sporení v indexovom fonde. Ak pošlete DSS do konca mája návratku, vaše úspory začne od júla presúvať postupne do indexového fondu. Ak sa rozhodnete pre predvolenú stratégiu v júni alebo neskôr, dôchodková spoločnosť už presunie úspory do indexového fondu jednorazovo.

Rozdiel je ďalej v tom, že indexové fondy sú pasívne spravované, čiže kopírujú niektorý akciový index, dlhodobo tak dosahujú v priemere o niečo lepší výnos. Akciové fondy sú aktívne spravované a celý majetok nie je v akciových investíciách.

Keď máte 50 a viac rokov a nevstúpite do predvolenej stratégie, môžete DSS požiadať, aby vám do dlhopisov presúvala iba polovicu z inak určenej sumy.

Presunúť úspory z akciového fondu do indexového však môžete hocikedy (aj naopak) a nemusíte DSS pritom povedať, že chcete byť v predvolenej investičnej stratégii.

4. Dlhé roky si sporím v dlhopisovom fonde a iba do konca mája môžem DSS poslať návratku, že nechcem byť v predvolenej stratégii. Čo ak som si list od DSS nevšimol? Čo sa stane?
Ak máte menej ako 54 rokov (ročník narodenia 1969 a mladší), od roku 2013 ste nič vo svojom sporení nezmenili a na list od dôchodkovej spoločnosti nebudete reagovať, dôchodková spoločnosť začne od júla postupne presúvať vaše úspory z dlhopisového do indexového fondu. Ak si nie ste istí, či ste nejaké zmeny v sporení robili, zistite to napríklad z výpisu od dôchodkovej spoločnosti.

Iba ak DSS pošlete návratku, že nechcete ísť do predvolenej stratégie, budete si ďalej sporiť v dlhopisovom fonde. Najmä mladším ľuďom to však odborníci neradia, pretože to pre nich nie je dlhodobo výhodné.

Ak ste narodení v roku 1968 a skôr a na list nezareagujte, DSS začne od júla presúvať do indexového majetku iba vaše nové príspevky. Doterajšie úspory zostanú v dlhopisovom fonde.

5. Mám okolo štyridsiatky, časť dôchodkových úspor, povedzme polovicu, mám v dlhopisovom fonde, zvyšok v akciovom alebo indexovom fonde. Čo sa zmení, ak DSS pošlem do konca mája návratku?
Ak pošlete návratku, dôchodkovej spoločnosti tým poviete, aby vám úspory z dlhopisového fondu presunula postupne do indexového fondu.

Zmeniť nastavenie sporenia si môžete sami kedykoľvek, ale od päťdesiatky musí byť časť úspor aj v dlhopisoch (na to dozerá správca úspor).

6. Sporím si v indexovom fonde a v tomto roku budem mať 55 rokov. Ako mám postupovať?
Ako sme už spomínali vyššie, od júla sa každému, kto bude mať aspoň 50 rokov, časť dôchodkových úspor presunie do dlhopisového fondu. Každý rok sú to 4 percentá.

Ak nepôjdete do predvolenej stratégie, platí:

Konzervatívnejšie, ako hovorí predvolená investičná stratégia, si sporiť môžete, rizikovejšie nie.
Môžete požiadať o polovičný presun úspor do dlhopisov. Ak ste to už urobili, zostáva to v platnosti.
7. Vo výpise z druhého piliera je odhadovaná výška môjho budúceho dôchodku pri rôznych scenároch. Ako to mám čítať a ktorý údaj je podstatný?
Podstatné je pozerať sa na reálnu sumu, ktorá je očistená o infláciu. Keď niekomu vyjde, že v nominálnej hodnote má 250-eurový dôchodok a v reálnej 100 eur, dôležitá je tá stovka.

Šéfka Oranžovej obálky Daniela Danková vraví, že scenáre z výpisu sa často neinterpretujú správne. „Základný scenár sa nemôže interpretovať ako najpravdepodobnejší. Predstavuje skôr hranicu, od ktorej polovica odhadov bude vyššia a polovica odhadov nižšia ako suma uvedená v základnom scenári.”

Danková tiež upozorňuje, že sporiteľ sa z výpisu nedozvie, akú časť jeho príjmu mu dôchodok z druhého piliera nahradí.

Vo všeobecnosti platí, že dôchodok z druhého piliera dnešného tridsiatnika by mohol tvoriť okolo 25 až 30 percent jeho celkového dôchodku. Ak má peniaze v akciovom alebo indexovom fonde, môže to byť aj mierne vyšší podiel. A čím kratšie si človek sporil v druhom pilieri, tým väčší bude aj podiel štátneho dôchodku na jeho celej penzii.

Analytik Swiss Life Select Pavel Škriniar vraví, že vás to aspoň upozorní na to, že pokiaľ si chcete zvýšiť budúci dôchodok, mali by ste sa tým zaoberať už dnes a sporiť si aj dobrovoľne. „Veľmi zjednodušene povedané: na zvýšenie dôchodku o 100 eur mesačne si treba našetriť v rámci tretieho, štvrtého a piateho piliera o 20 000 eur viac,“ hovorí Škriniar.

Výpisy z druhého piliera sa budú meniť. Ministerstvo práce potvrdilo, že po dohode s Národnou bankou Slovenska pripravuje nový vzor. Zohľadní tam najmä zavedenie predvolenej investičnej stratégie a nový spôsob výplaty dôchodkov z druhého piliera. Zároveň prehodnocuje model, podľa ktorého DSS odhadujú budúce dôchodky.

8. Pred koncom roka som menil DSS a prišli mi dva výpisy z penzijného účtu. Vo výpise od nového správcu mám odhadovanú penziu podstatne nižšiu. Prečo?
Je známy prípad, keď sporiteľovi, ktorý v decembri menil dôchodkovú spoločnosť, prišiel výpis z dôchodkového účtu od pôvodnej aj novej DSS, tá mu však odhadla o polovicu menší dôchodok.

Rozdiel spôsobilo to, že kým pôvodná DSS do odhadu zahrnula nové príspevky, ktoré bude ďalej do druhého piliera posielať, nová DSS nie, nemala o nich informáciu, hovorí Škriniar zo Swiss Life Select.

„Ak by nový správca mal informácie o doterajších príspevkoch, predpokladám, že prognóza nasporenej sumy a z nej vypočítaného dôchodku by sa navzájom veľmi nelíšili,“ povedal.

Potvrdzuje to aj hovorkyňa Uniqa DSS Beáta Lipšicová. Ak sporiteľ zmení DSS, stane sa, že nový správca nemá v danej chvíli informácie o budúcich príspevkoch a pri odhade dôchodku vychádza len zo zhodnotenia doterajších úspor. V rámci prognózy potom ráta s nulovými príspevkami. To platí vtedy, ak meníte správcu úspor na konci roka alebo v januári.

Vo všeobecnosti platí, že DSS pri odhadoch berú do úvahy nasporenú sumu a príspevky za posledné dva roky. Čiže ak si napríklad niekto v minulosti platil aj dobrovoľné príspevky, no posledné dva roky nie, v novom výpise mu môže vyjsť o dosť nižší dôchodok.