Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Témy, ktoré sa nedajú zaradiť do kategórií vyššie...
Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »



Prečo sa kapsula v umývačke niekedy nerozpustí a kedy použiť sypký prací prášok, vysvetľuje manažér Henkelu
Spoiler
Prečo sa kapsula v umývačke niekedy nerozpustí a kedy použiť sypký prací prášok, vysvetľuje manažér Henkelu
Daniela KrajanováDANIELA KRAJANOVÁ


Roman Kýr. Foto N - Tomáš Benedikovič
Roman Kýr. Foto N – Tomáš Benedikovič
Komu sa zdá, že pracie prášky dramaticky zdraželi, mal by si viac všímať akciové ceny, tvrdí Roman Kýr, riaditeľ divízie Consumer brands spoločnosti Henkel.

„Zľavy bývajú pri pracích práškoch aj 50 percent,“ opisuje Kýr. Drvivá väčšina práškov sa preto podľa neho predáva v akčných cenách. Pre obchodné reťazce je to jeden z „ťahákov“ podobne ako strava pre psov, opisuje Kýr.

Vysvetlil aj dôvody, prečo sa predáva čoraz viac pracích gélov a kapsúl na úkor tradičných práškov – nenarobia totiž taký neporiadok v kúpeľni a netvoria sa v nich hrudky.

Sypký prášok sa môže zase hodiť pri bielej či silnejšie znečistenej bielizni, opisuje Kýr.

V rozhovore vysvetľuje aj:

či a kedy sa spomalenie inflácie prejaví v cenách pracích práškov či tabliet;
ako správne prať bielu bielizeň;
či je bezpečné dotýkať sa kapsúl do umývačky;
kde je chyba, ak sa riad v umývačke riadne neumyl.
či je už zloženie pracích práškov rovnaké u nás ako v Rakúsku a
prečo na Slovensku a v Česku ľudia očakávajú veľké balenia.
Koľko ľudí si dnes kupuje tradičný sypký prací prášok?

Sypké prostriedky sú na úrovni okolo 30 percent a klesajú. Pracie gély predstavujú asi 40 percent trhu a zvyšok tvoria kapsuly. Tie v posledných štyroch-piatich rokoch prudko rástli a teraz sa ustálili na 30 percentách trhu. Gély začali rásť v rokoch 2007- 2008. Ale pred 22 rokmi, keď som začal pracovať v tomto priemysle, mali asi 60 percent z koláča sypké prášky.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Prečo sú prášky na ústupe?

Ide o nároky spotrebiteľa, tekuté formy prania sú pre spotrebiteľa komfortnejšie. Gély a kapsuly sú praktickejšie. V kúpeľni z nich nemáte žiadny neporiadok. Nemáte žiadne stvrdnuté hrudky v bubne práčky alebo priamo v balení. Viete, keď máte sypký prášok dlhšie otvorený v kúpeľni, kde sa aj sprchujete a je teplo, tak tá vlhkosť sa môže vsiaknuť do prášku a potom vznikajú hrudky, ktoré zle perú. A tiež so zvýšenou životnou úrovňou ľudia nosia iné typy oblečenia, respektíve viac rôznych materiálov, farebného oblečenia a podobne.

Ibaže sypké prášky boli viac navrhnuté hlavne pre bielu a silnejšie znečistenú bielizeň. Ľudia mali kedysi viac bielych košiel, ktoré neprali tak často, a keď sa prala iná bielizeň, často išlo o výraznejšie škvrny, pretože ľudia viac pracovali manuálne. Preto bolo a aj je v sypkých práškoch viac odfarbovača. V géloch to nie je, sú v nich prostriedky na oživenie farby, ktoré sú menej chemicky agresívne, pritom ani mechanický tlak gélu na bielizeň nie je taký silný. Sú prispôsobené dobe, keď si ľudia oblečú košeľu iba raz, veľmi ju nezašpinia a večer ju hodia do bielizne.

Aj sypké prášky sa odlišujú podľa toho, či sú na biele alebo farebné.

Ale vychádzali z konceptu na bielu a silne znečistenú bielizeň, takže sú agresívnejšie. Keď sa používajú dlhodobo aj na farebné, tak farby rýchlejšie blednú pre toto bielidlo. Sypký prášok je vždy najsilnejší a bielidlami a pevnými čiastočkami môže textil poškodiť rýchlejšie. Na to reagujú gély. Aj väčšina spotov sľubuje gél, ktorý vyperie škvrny a zároveň šetrí oblečenie.

Ak periem iba biele s bielym, a aj tak mi rýchlo zosivie, robím chybu v tom, že používam gél?

Tam odporúčam raz za čas použiť sypký prostriedok a pranie na vyššiu teplotu. Nízka teplota (20 stupňov) stačí skôr na „refresh“ oblečenia, ale na hĺbkové vypranie a odstránenie šede potrebujete raz za čas aspoň 40 stupňov a sypký prášok. Stačí to urobiť raz za čas, napríklad keď periete aj posteľnú bielizeň, aj tam sú lepšie vyššie teploty z hygienických dôvodov. Aj keď nové receptúry pracích prostriedkov by mali byť schopné zaistiť taký výsledok už pri 20 stupňoch.

Mám triediť bielizeň podľa farby, látky alebo oboje aj za tú cenu, že budem púšťať poloprázdnu práčku?

Väčší problém je, ak miešate rôzne typy tkanín. Problém s rôznymi farbami viete odstrániť prípravkami na ochranu farby. Môžete ísť aj podľa farby, ale pri nižších teplotách do 40 stupňov to nie je podstatné. Pokiaľ ide o pranie bežných výrobkov, ako viskóza, tričká, džínsy, tie viete vyprať v čomkoľvek a stačí použiť gél. Ale jemnú bielizeň by som oddeľoval a použil špeciálny prostriedok na háklivé tkaniny.

Sypký prášok treba používať len pri vyšších teplotách?

Skôr pri vyšších, ale to je aj preto, že sa horšie rozpúšťa. Gély sa aj lepšie rozpúšťajú, takže s nimi môžete prať aj pri 20 stupňoch. Aj keď nové receptúry sypkých pracích prostriedkov toto umožňujú, stále odporúčam na tento účel skôr tekutú formu pracieho prostriedku. Sypký prášok odporúčam dávkovať zásadne do dávkovacej priehradky tak, aby sa dostal do práčky až s teplou vodou, najmä kvôli lepšiemu rozpúšťaniu. Kapsula aj gél sa rozpustí aj v studenej vode do štyroch-piatich sekúnd. Aj preto ich môžete dávať do bubna práčky.

Gél netreba dávať do priehradky v práčke, ale rovno do bubna?

Je pravda, že v práčke je priehradka pre samotný čistiaci prostriedok, ale napríklad kapsuly sú presne nadávkované, treba ich dávať do bubna práčky pod bielizeň. Aj gél sa môže dávať priamo do bielizne. Len treba dávať pozor na to, aby ste celú porciu gélu nenaliali na nejakú jednu bielu látku, aby sa stihla všetka bielizeň vyprať, ale inak je to bez problémov.

Aviváž môžem dávať rovno do bubna práčky?

Aviváž nie. Pozrite sa, ako funguje práčka. Najprv sa napustí voda, tá sa nahreje, potom počujete, ako si práčka sťahuje z prvej priehradky prášok, to je ale dôležité iba pri sypkých práškoch, aby sa nedostali do bubna skôr, ako sa nahreje voda. Práčka urobí najprv prací cyklus, vodu potom vypustí a napustí novú. Potom prichádza plákanie. Vtedy si práčka sťahuje do bubna aviváž. Inak, všetky naše prieskumy ukazujú, že ľudia si vyberajú aviváž podľa vône, aj keď jej prínos je, že robí bielizeň antistatickou, jemnejšou a lepšie sa žehlí.

Dnes niektoré gély voňajú tak, že to zvádza nepoužiť ešte aj aviváž.

Aj v prieskumoch sa stretávame s názorom, že v pracom géli je už aj nejaká aviváž, takže ďalšiu netreba, ale v géli žiadne zložky aviváže nie sú. Ale naspäť k tomu, ako ju správne použiť. Ak by ste dali aviváž priamo do bubna, je to, ako keby ste použili najprv kondicionér a potom šampón alebo oboje zmiešali. Kondicionér potom nesplní svoju funkciu. Ak by v tej vypúšťanej vode po pracom cykle bola už aj aviváž, tak sa vypustí spolu s vodou na pranie a plákanie, teda tá sekvencia, keď práčka akoby tancovala po podlahe, bude bez aviváže.

O tom, ako je to s iným zložením práškov pre Slovensko a Rakúsko
V roku 2017 české testy ukázali, že v Persile pre nemecký a rakúsky trh bolo viac aktívnej čistiacej látky než v jeho slovenskej verzii. Stále je zloženie práškov iné u nás ako v Rakúsku?

Práve teraz prebieha posledná vlna tej takzvanej kompaktácie, takže zloženie všetkých našich sypkých či tekutých práškov by už malo byť úplne rovnaké pre všetky európske trhy u totožných konceptov výrobkov, ale tie sa na jednotlivých trhoch môžu líšiť podľa spotrebiteľských preferencií. Takže budete mať 45 gramov prášku na jednu praciu dávku rovnako, ako majú v Rakúsku.

Prečo nebolo zloženie rovnaké aj predtým? A týkalo sa to iba sypkých práškov?

Týkalo sa to sypkých práškov, ale postupne: Keď mali hlavnú časť slovenského trhu sypké prášky, bola jedna dávka pracieho prostriedku asi 150 gramov. Možno si pamätáte, ako ľudia vláčili obrovské vrecia pracích práškov – najpredávanejšie bolo kedysi 9-kilové balenie. Slováci a Česi boli historicky zvyknutí nakupovať väčšie balenia prostriedkov. Ale účinnosť práškov sa postupne zvyšovala. Postupne stačilo 150 gramov prášku na jedno pranie a teraz sme na úrovni 45 až 50 gramov. Ale tu bol spotrebiteľ historicky zvyknutý na veľké balenia, kým na Západe už akceptoval, že aj menšie množstvo prášku vyperie rovnako.

Nerozumiem.

Príklad: Kedysi od nás reťazce na Slovensku chceli, aby sme aj tu predávali produkt Mega pearls. To sú drobné pracie prášky, aké ste videli v Rakúsku. Sú vysoko koncentrované, na jedno pranie stačí pomaly jedna čajová lyžička. A reťazce ho chceli, pretože by im to šetrilo miesto. Vysvetľovali sme im, že na to spotrebiteľ na Slovensku a v Česku nie je pripravený – neuverí, že menšie množstvo prostriedku dokáže to isté, čo predtým dosiahli s väčšou dávkou. Nakoniec sme to sem priviezli. A ľudia to nekupovali. Skrátka tu bol zvyk, že ak miniem na prášok 15 eur, chcem aj vidieť veľké vrecko v nákupnom košíku.

Rakúšania to nepotrebujú vidieť?

Návyky tam boli iné, tam sú historicky iné závody s inou technológiou, a tak na menšie pracie dávky boli ľudia aj zvyknutí. Na Slovensku to súvisí aj s históriou. Keď sme po revolúcii vstúpili na slovenský trh, kúpili sme miestnu Palmu. Vyrábali sme Palmex. Persil bol už vtedy v Nemecku a v Rakúsku účinnejší než Palmex a stačili z neho menšie dávky, než na aké sme tu boli zvyknutí. Neverili by ste tomu. Tento zvyk sme neboli schopní zmeniť za jeden deň. Do tej doby, kým začal spotrebiteľ akceptovať aj iné pracie dávky, ani gélové prostriedky nemali u neho šancu, pretože neveril, že to bude mať rovnaký účinok. Ale na každom trhu sme vždy mali rovnakú kvalitu. Tá sa meria tým, či prášok rovnako dobre operie. Regionálne však mali recepty jemne iné zloženie. V závislosti od konceptov výrobkov, vždy sa prispôsobujeme trhu a návykom spotrebiteľa, či už vôňou, formou, či veľkosťou balenia.

Dnes je slovenský spotrebiteľ v niečom iný než napríklad rakúsky?

Jedna vec tu zostáva aj naďalej. Slovenský a český spotrebiteľ je skutočne šetrný a veľa počíta. Je schopný výrazne sa predzásobiť. Keby som zajtra prišiel s ponukou, že ak kúpi dva pracie prostriedky, ušetrí 10 eur, tak polovica zo všetkých spotrebiteľov si to naozaj príde kúpiť. V Nemecku takto ľudia nepremýšľajú. Kupujú aj menšie balenia, a keď sa im minú, dokúpia.

Aj pri dnešnej inflácii?

Inflačná kríza sa začala pred rokom. Ešte nevidíme, že by priniesla špecifické správanie, ale očakávame, že nejaký posun u zákazníkov môže nastať. Výraznejšie boli nateraz dosahy pandémie. Logicky sa spotreba jednotlivých našich kategórií menila, ľudia sa napríklad viac stravovali doma. V minulom roku sa už dostala do situácie pred pandémiou. Napríklad väčšia spotreba automatického umývania riadu a čistiacich prostriedkov sa vlani stabilizovala. Prekvapením bolo, že neklesala – tu za tým vidíme aj nárast penetrácie umývačiek riadu za posledný rok-dva. Ľudia zrejme využili situáciu v pandémii a našli si čas na zmeny v domácnosti. Podobne to môžeme vidieť aj v kozmetických kategóriách, veľký nárast vidíme vo vlasovom stylingu a podobne, čo je určite spojené s návratom do kancelárií.

V pandémii však kapsuly do umývačiek nezdraželi tak výrazne ako teraz.

Vplyv na cenu nebol okamžitý, ale v polovici roku 2021 bolo jasné, že k zmenám bude musieť dôjsť. Spomeňte si na automobilky – v pandémii sa zastaví výroba, ľudia sú doma. Zastaví sa subdodávateľský priemysel, nemajú komu predávať. Prepúšťajú ľudí, redukujú kapacity. Potom sa zrazu dopyt reštartuje a každý tie autá potrebuje, ibaže výrobné kapacity už nie sú. Potom vám do toho ešte chýbajú čipy. Presne takto isto na nás vplýva to, ak sa niekde prestal vyrábať napríklad hliník. Výrobné kapacity sa zo dňa na deň neobnovia. A zrazu chýba hliník alebo plasty na obaly, alebo niektoré deriváty ropy na výrobu práškov. Čo sa potom začne diať? Ten, kto má čo len trochu tých surovín, začne špekulovať. Kto dá viac, dostane suroviny skôr. Tento nepomer ponuky a dopytu stále nepominul a do toho prišla vojna a energetická kríza – náklady sa zvyšujú každý mesiac.

O tom, ako je to s cenami práškov
Dnes sa už ceny stabilizujú.

Možno dnes sú už ceny na burzách iné, ale dlhodobé zmluvy platia. Nakupujeme dopredu. Prelieva sa to do cien s oneskorením asi rok a pol. Výhľadovo to nevyzerá, že by sa v krátkodobom horizonte ceny surovín vrátili, ale veríme, že nebudú rásť.

Kedy v cenách uvidíme dnešnú stabilizáciu na trhoch?

V našej predpovedi sa nám budú zvyšovať náklady aj tento rok, a to dvojciferne, keďže nakupujeme dopredu na burze. Teraz vôbec neriešime, či ideme zvyšovať náš trhový podiel, prioritou je dostať pod kontrolu tie náklady.

Prečo ale pracie prášky či pracie kapsuly zdraželi viac ako potraviny?

Nepovedal by som, že zdraželi viac. Maslo zdraželo asi o 60 percent. My sme minulý rok zdražovali o 10 – 20 percent v závislosti od kategórie.

Vyzeralo to tak, že prášky dnes stoja aj násobne viac.

Možno neporovnávate porovnateľné. Konkrétne v kategórii prania je veľký rozdiel medzi akčnou a bežnou regálovou cenou. Zľavy bývajú pri pracích práškoch aj 50 percent. Preto sa ich 90 percent predáva v akčných cenách.

Akčná cena znamená, že vy vtedy dodávate reťazcu o toľko lacnejšie?

My ideme s maržou dole aj obchod ide s maržou dole v rovnakej miere. Vo väčšine prípadov ide o spoločnú ponuku, ale konečná cena pre spotrebiteľa je určite v rukách maloobchodu. Kategória pracích prostriedkov je v akciových ponukách dôležitá, pretože je pri nej veľká jednorazová útrata, a tak dokáže prilákať do obchodov veľa ľudí. Je to doslova ťahák.

Veľkosťou úspor je to väčší ťahák ako potraviny…

Preto je tam aj taký veľký rozdiel medzi promočnou a regálovou cenou, aby tá zľava bola vidieť. To je inak tiež špecifikum česko-slovenského trhu. Keď otvoríte letáky, zľavy na pracie prostriedky či kapsuly do práčok sú 50 aj 60 percent. Na iných trhoch, ale aj v iných kategóriách ten rozdiel akčných a bežných cien nie je taký priepastný, ale na obranu obchodníkov na Slovensku musím povedať, že nie je deň, keď by ste u nich nenašli aspoň jeden produkt zo želanej kategórie v akcii.

Ak sa konkurenčný produkt v akcii vypredá, nekúpi si zákazník váš produkt v plnej cene?

Pri väčších baleniach sú to veľmi ojedinelé prípady. Akcia na prášok je totiž primárna motivácia, pre ktorú človek do toho obchodu prišiel. Podobne motivujúco už funguje iba psie žrádlo. Ide o veľkosť úspor, ktorú pri týchto položkách dosiahnete. Pri práškoch má spotrebiteľ dve – tri značky, ktoré považuje za relevantné. Prezrie si letáky, pozrie sa, kde sú najlacnejšie, a tam ide nakúpiť. Ak tam daný produkt v zľave nenájde, pozrie sa po inej zľave.

O tom, ako je to s čapovanou kozmetikou
Prečo ste sa nepustili do čapovanej drogérie?

Ale pustili. Ekológiou a vplyvom nášho podnikania na životné prostredie sa zaoberáme dlhodobo. Jednou z hlavných priorít bolo spustiť pilotný projekt tzv. refill station, teda stanicu s doplňovacími nádobami. Mali sme ju v Česku. Dva roky sme tam testovali Persil, Silan či Nature box.

Čo ste zistili?

Bohužiaľ, spotrebiteľ vidí v použití čapovanej drogérie výraznú bariéru. Predstavte si, že vyrábate širokú škálu persilov, ktoré predávate v obrovskom množstve po celej Európe, a odrazu musíte na jeden test vyrobiť špeciálny kanister a urobiť špeciálnu receptúru. To nie je jednoduché – prací prostriedok či kozmetika v tej nádobe stojí, čapuje sa, čiže tá nádoba nie je uzavretá, čokoľvek sa do nej môže dostať. Treba myslieť na to, ako to urobiť, aby to nenapenilo alebo aby nevznikli iné chemické reakcie, aby sa to neusádzalo… A pritom musíte udržať kvalitnú receptúru, pretože nemôžete čapovať niečo, čo sa volá Persil a neoperie oblečenie.

Zdražovalo to produkt nad trhom akceptovanú mieru?

Financie sú len jedna bariéra, ale hlavne tento typ produktu láka úzku skupinu ľudí, ktorá si výrazne zakladá na ekológii. Najväčšia bariéra stále je, že spotrebiteľ musí riešiť logistiku. Musí si do obchodu priniesť fľašu a musí premýšľať, či si zobral tú správnu fľašu. A potom nabalený vyrazí do obchodu. Premávka pri dopĺňacích staniciach bola taká malá, že sme mali skutočné problémy s receptúrami. Kazivosť bola vysoká, neustále sme to museli vylievať a vymieňať. Pri našej obrovskej škále biznisu to nemá žiadne opodstatnenie, pretože viac pomôžeme životnému prostrediu recykláciou.

Akú časť trhu momentálne ovládate?

V praní sme lídri, tam máme 45 %, číslo dva je tam Procter & Gamble.

Šéf dm drogerie Martin Podhradský kritizoval, že pri 14 % zisku pred zdanením a odpismi (EBITDA) ste chceli zvýšiť ceny. Dohodli ste sa?

Myslím si, že nie je potrebné a ani fér komentovať obchodné rokovania. Náš zisk v percentuálnom vyjadrení je porovnateľný s ostatnými v našom odbore. Maloobchod všeobecne väčšinou dosahuje nižšie percento zisku, ale z dramaticky väčšieho obratu. Prirovnal by som to k tomu, keď maloobchodný reťazec robí na slovenskom trhu možno 10-miliardový obrat a Henkel ako dodávateľ je z toho možno menej ako percento. Dodávatelia majú oveľa menší obrat a musia mať väčšiu maržu nielen preto, že ňou vyplácajú akcionárov, ale potrebujú aj peniaze na ďalší rozvoj. Ak neinvestujete do reklamy a vývoja výrobkov, tak vás konkurencia zožerie. Nezvyšujeme ceny, aby sme mali väčšiu maržu, to by nám nedovolili konkurenti.

Tá EBITDA je predsa len relatívne vysoká.

Sme úspešná spoločnosť a ja nie som úplne povolaný komentovať naše globálne výsledky. Ale môže to byť výsledok niekoľkých vecí, súčasťou nášho podnikania nie sú len pracie prostriedky. Máme aj technologický biznis, napríklad lepidlá, veľký B2B biznis v rôznych priemyselných odvetviach. Viete o tom, že na vybraných automobiloch, ktoré sa na Slovensku vyrobia, je až 10 kíl našich výrobkov? Ale naša EBITDA by určite mala byť porovnateľná s úrovňou ostatných hráčov v danom segmente.

Pre vás je najväčší súboj Persil verzus Ariel, Jar verzus Pur, Somat verzus Finish alebo niečo iné?

V rôznych kategóriách máme rôznych hlavných konkurentov. V praní ste to asi trafili presne, v umývaní riadu sú náš Somat v. Finish a Jar. Pri WC značkách ide napríklad o značku Bref v. Domestos.

Na čo sa ľudia najčastejšie sťažujú pri kapsulách do umývačiek?

Nie som úplný odborník na funkčnosť umývačky riadu, ale najčastejšie sa kapsula nerozpustí. Väčšinou ide o nesprávnu manipuláciu. Najväčší problém je, keď sa riad prekrýva. Niekedy je uložený až tak zle, že sa ani nedokáže vyklopiť tableta počas umývania. Umývačka doumýva a tableta zostane celá. A ďalšia vec, ktorú ľudia robia je, že vkladajú kapsulu do umývačky aj o hodiny skôr, než idú reálne zapnúť umývačku.

A to je zle?

Potom hrozí, že kapsula navlhne a nemusí sa pri umývaní dobre rozpustiť. Potom sa stáva, že po umývaní zostane tableta prilepená v umývačke. A ľudia telefonujú na linky, že je problém s kapsulami, lebo sa nerozpustili a riad sa neumyl. Pritom sa stále bavíme o forme zlisovaného prášku. Siahnite na tú kapsulu mokrou rukou a zistíte, že bude lepkavá.

Na kapsulách býva varovanie, že sa ich nemáme dotýkať.

To zdravotné riziko nie je také, ako to vyznieva. Ale ruky by ste si potom mali určite umyť.

Na čo si majú ľudia ešte dať pozor pri umývaní riadu?

Aby neukladali hrnce aj do horného šuplíka, to je častá chyba.

Prečo nie, ak je tam miesto a sú to menšie hrnce?

Hore je vrtuľa, z ktorej strieka voda. Ak sa voda nedostane dole medzi riad, tak steká po stranách a neumyje ho. Preto sa hore dávajú hrnčeky, prípadne menšie taniere. Niekedy si spotrebiteľ zavolá rovno opravára, pretože mu umývačka dobre neumyla riad. A potom sa ukáže, že tam vložil celý pekáč so zvyškami jedla. No, samozrejme, že to upchá odpad a voda potom nemá ako cirkulovať. Tie zvyšky jedla cirkulujú vo vnútri umývačky a lepia sa na riad. Keď to mám zhrnúť, tak najhoršie, čo môžete urobiť, je vložiť kapsulu do umývačky, skôr než ju naozaj idete zapnúť, potom do nej vložíte riad so zvyškami jedla a ešte ho aj nesprávne uložíte.

Výrobcovia umývačiek hovoria, že riad pred vložením do umývačky nemáme oplachovať, lebo sa zbytočne míňa voda.

Áno, ale veľké zvyšky jedla treba zoškrabať.

Roman Kýr

V spoločnosti Henkel pôsobí vyše 20 rokov, začínal ako Key Account manažér, od roku 2014 viedol divíziu Laundry & Home (pracie a čistiace prostriedky) so zodpovednosťou za Srbsko, Čiernu Horu, Macedónsko a Albánsko.
V roku 2017 prešiel na pozíciu generálneho manažéra divízie Laundry & Home pre Česko a Slovensko. V roku 2019 sa stal prezidentom Henkel ČR a dnes riadi divíziu Consumer brands pre Česko a Slovensko, čo je zlúčená divízia čistiacich prostriedkov a starostlivosti.
Na Slovensku Henkel zamestnáva okolo 1800 ľudí v centre zdieľaných služieb, zameranom na podporu pre ďalšie pobočky spoločnosti. Ide o najväčšie takéto centrum firmy; podobné, ale menšie má ešte v Manile, Káhire a USA.
tyler91
King
King
Príspevky: 1737
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

Používateľov profilový obrázok
Yos
Professional
Professional
Príspevky: 1334
Registrovaný: 01 nov 2008, 18:27
Bydlisko: Bratislava
Kontaktovať používateľa:

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Yos »

https://kultura.sme.sk/c/23145766/brend ... l?ref=njct

Viete niekto poslať celý článok? Vopred ďakujem.
Používateľov profilový obrázok
beardie
Redeemer
Redeemer
Príspevky: 18644
Registrovaný: 12 nov 2006, 10:52

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa beardie »

Spoiler
Sexuálne zneužitý a opustený. Brendan Fraser sa cez chorobnú obezitu dostal k vykúpeniu
Oscar za film Veľryba ho vracia medzi elitu.

Súvisiace: Víťazi I Najlepšia herečka I Prečo punk I Fraser I Všetko, všade, naraz I Nečervený koberec I Pozrite si fotogalériu

Kristína Kúdelová
redaktorka kultúrneho oddelenia
ODOBERAŤ AUTORA

Brendan Fraser výrazne zmenený vo filme Veľryba, za ktorý má Oscara. (Zdroj: IMDB)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (0)
[ Nechajte si posielať Správy z kultúry na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
BRATISLAVA. Už nepozná ten pocit, aké je to niekoho objať. Mať nablízku milovaného človeka, pobozkať ho.

Už nevie ani to, aké je mať rád samého seba. Cíti k sebe hnus, fyzický aj psychický. Doma nedokáže prejsť cez chodbu, aby sa dostal do kúpeľne, umyť sa je nad jeho sily a aj keď masturbuje, ohrozuje tým svoj život.

Je taký obézny, že vidí len jediné riešenie: čo najskôr zomrieť.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Súťažíme ako kone na dostihoch. Oscara pre najlepšiu herečku sprevádzala hádka
Čítajte 
Úloha zúfalého geja, ktorý prišiel o svoju lásku a aj právo vychovávať svoju dcéru, je najdôležitejšou v kariére kanadsko-amerického herca Brendana Frasera. Nielen preto, že vďaka nej práve získal Oscara.

Ale aj preto, že mu priniesla šancu, v ktorú už nedúfal a ktorá ho dostala späť tam, kam kedysi patril.

"Pred dvadsiatimi rokmi by som taký film, akým je Veľryba, nakrútiť nemohol. Nemal som na to potrebné životné skúsenosti," hovorí.

Tou zásadnou skúsenosťou bola pritom samota, pocit izolácie, zabudnutia, opustenia.

Jeho život sa zlomil v presný deň
Kedysi to bol muž z filmových plagátov. Bol hviezdou trilógie Múmia a vyformovaná postava ho predurčovala na dobrodružné príbehy, ako bol napríklad Kráľ džungle. Zväčša sa v nich objavoval nahý od pása hore.

"Až som si pripadal ako chodiaci steak," skonštatoval.

To všetko sa zrazu zmenilo.

Herec, ktorý bol všade, zrazu nebol nikde. Celé roky.

Najprv prišlo znechutenie z toho, že nedostáva príležitosť pracovať na svojom hereckom rozsahu. Potom sa prejavili viaceré zranenia z fyzicky náročných scén. Sedem rokov strávil prakticky v nemocnici, okrem iného podstúpil operáciu chrbtice a kolena, niektoré sa museli dokonca opakovať.

Rozviedol sa. Jeho synovi diagnostikovali autizmus. Jeho mama zomrela na rakovinu.

Nič z toho ho však nezlomilo tak, ako udalosti z roku 2003.

Brendan Fraser bol pozvaný do hotela v Beverly Hills na večierok Asociácie zahraničných novinárov v Hollywoode, ktorá organizuje Zlaté glóbusy. Keď k nemu pristúpil jej bývalý prezident Philip Berk, myslel si, že si podajú ruky.

Berk však chcel byť intímnejší, tvrdí Fraser, a chytil ho za zadok a potom aj v rozkroku.

"Cítil som sa ako malé dieťa. V hrdle som mal hrču, chcel som plakať a utiecť z miestnosti. Zdalo sa mi, že na mňa vylial neviditeľnú škvrnu," povedal v rozhovore pre časopis GQ, keď sa po pätnástich rokoch odhodlal k tomu vrátiť.


Brendan Fraser s Oscarom za film Veľryba. (zdroj: SITA)

Oscary 2023 (19 fotografií)
Mal dať o sebe vedieť viac
Berk jeho svedectvo popiera. Z povedomia verejnosti sa pomaly vytratilo, ale Brendan Fraser zostal deprimovaný. Z elitnej spoločnosti hercov sa vytratil, a aj svojím vlastným pričinením z nej bol nadlho vylúčený.

"Žil som sa v izolácii," citoval portál BBC jeho ďakovnú reč, keď ho za film Veľryba vyhlásili ešte pred Oscarmi za najlepšieho herca na Cristic's Choice Awards. "Možno som mal dať o sebe viac vedieť, ale aj tak ste si ma našli," povedal.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Je taký bláznivý, že mu nerozumeli ani jeho vlastní herci. Všetko, všade, naraz ovládol Oscary
Čítajte 
Konkrétne si ho našiel režisér Darren Aronofsky, známy sugestívnymi, emočne náročnými príbehmi. Od svojho herca nežiadal nič menej ani viac, ako zahrať chorobne obézneho Charlieho s plným mentálnym aj fyzickým nasadením.

S komplikovanou maskou na tvári aj na tele.

Pre Frasera bolo dôležité, čo našiel v scenári. Príbeh človeka, v ktorom iní nevidia žiadne city, strachy či túžby, len stovky jeho kilogramov. Človeka, ktorý túži po vykúpení, aj keď už v žiadne nedúfa.

"Možno aj vy bojujete so svojimi kilami. Alebo sa vám zdá, že ste sa prepadli do tmavého mora, z ktorého nedokážete vyplávať na breh. Chcem, aby ste nezúfali. Ak sa postavíte na nohy, ešte sa vám môžu udiať pekné veci," povedal.

Veľryba vstúpi do kín 16. marca.

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/23145766/brend ... l?ref=njct
Používateľov profilový obrázok
nejakymarko
Addict
Addict
Príspevky: 3266
Registrovaný: 03 okt 2006, 18:19
Bydlisko: BA

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa nejakymarko »

Používateľov profilový obrázok
JCM01
Star
Star
Príspevky: 653
Registrovaný: 17 jún 2005, 11:43

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa JCM01 »

Lobotka: Keď idem von, radšej sa maskujem. Pomáha mu extra bublina, kde dýcha
Spoiler
Slovenský futbalista Stanislav Lobotka, ktorý skončil na 2. mieste v ankete Futbalista roka 2022. (Autor: TASR)

Pavol Spál
|
21. mar 2023 o 15:40
Aký podiel má na jeho reštarte výživový poradca?

Keď vybehne medzi bežných ľudí v Neapole, na hlavu si natiahne čapicu. STANISLAV LOBOTKA sa maskuje, aby ho nik nespoznal. Inak by mu fanúšikovia nedali dýchať.

Nechýbal ani v jedinom zápase (36 - spolu) sezóny. Je najviac vyťaženým hráčom tímu, ktorý neskutočným spôsobom dominuje talianskej lige.

Slováka velebia veľké osobnosti svetového futbalu.

SSC Neapol v tejto sezóne očaruje svet ako nik iný. V rozhovore Lobotka prezrádza, že ako mu pomáha špeciálna bublina. Koľko mu namerali tuku? Nakoľko zmenil jedálniček? Čo je za úspechom SSC Neapol?

Marek Hamšík sa v Neapole musel maskovať, aby ho fanúšikovia nespoznali. Inak by nemohol ani nakúpiť. Zažívate niečo podobné?

Skôr sa tomu vyhýbam, radšej som doma. Keď však kdesi idem, tak sa radšej maskujem. Neviem, či by to inak bolo pre mňa bezpečné.

Ľudia žijú teraz v Neapole vo veľkej eufórii, aj tým, že máme v domácej súťaži veľký náskok (19 bodov pred druhým Interom). Z tohto pohľadu je to tam zaujímavé.

Aj toto sa dozviete v článku
Aký má vzťah s trénerom Spallettim?
Aký podiel mal na jeho reštarte výživový poradca?
Ako mu pomáha špeciálna bublina?
Koľko mu namerali tuku?
Nakoľko zmenil jedálniček?
Čo je za úspechom SSC Neapol?

Hrávate stále, každý zápas. Trebárs slovanisti si ťažkali, že podstúpiť takýto program, je nemožné bez veľkých rotácii v kádri. Niektorí hrávali iba európske súťaže, druhí domácu súťaž. Ako je možné, že vy zvládate takú záťaž?

Je to veľmi náročné, lebo okrem toho ešte musíte cestovať lietadlom. Prídem neskoro domov a po zápase nedokážem zaspať. Z tohto pohľadu je to veľmi ťažké.

O to viac sa musím udržiavať vo forme. Starať sa o svoje telo a chodiť skoro spávať. Ak by som tak nerobil, tak sa mi to v zápase nevráti.

Na regeneráciu využívate špeciálnu pomôcku. Môžete to opísať?

Som v takej bubline, kde dýcham čistý kyslík. Pomáha mi to, moje telo rýchlejšie regeneruje.

Idete tam rovno po zápase. Nakoľko to robí zázraky?

Nemyslím si, že ide o zázrak, jednoducho mi to pomáha rýchlejšie regenerovať. Ale to by mi nestačilo. Rovnako je dôležité aj to, že kedy idem spať a čo konzumujem. Ak by som každý deň jedol pizzu, tak sa zázrak nestane.

Často si robíte žarty zo svojej hmotnosti. Koľko vám naposledy namerali tuku?

Bolo to 8,4 percenta tuku. Ja som však zistil, že ako to oklamať. Viem ako na to.

Malý obor vyhadzuje do vzduchu satelitné navigácie. Videl si, čo urobil Lobotka?
SÚVISIACI ČLÁNOK
Malý obor vyhadzuje do vzduchu satelitné navigácie. Videl si, čo urobil Lobotka?
Môžete to prezradiť?

Nemôžem to prezradiť, lebo by už o tom všetci vedeli. A začali by vychádzať reálne čísla (smiech).

Je pravda, že za vašim reštartom stojí aj odborník na výživu - Marco Rufolo?

Pomohol mi, sčasti. Začali sme spolu komunikovať. Rolu však zohralo viacej vecí, trebárs príchod trénera Spallettiho. Začal som cítiť dôveru, nabral som sebavedomie. Veľa malých vecí a detailov a skĺbilo do jedného.

Zmenili ste výrazne jedálniček?

Nedošlo k nejakej výraznej zmene. Keď ste v neustálej zápasovej praxi, tak si môžete dať sem tam aj pizzu. Ťažšie šli kilogramy dole, keď som hrával stabilne.

Často sa preberá váš vzťah s trénerom Lucianom Spallettim, vraj ste ako otec a syn. Nakoľko je intenzívny. Ako by ste to opísali, čo je medzi vami?

Medzi nami nič nie je. Ja som na ženy (smiech). Spalletti je typický Talian, emotívny. Ku všetkým hráčom pristupuje možno trošku intenzívnejšie. Máme normálny vzťah, ako hráč a tréner.

Aký je Spalletti?

Nikdy nie je spokojný. Môžeme podať akýkoľvek výkon, môžeme byť prví v tabuľke, ale on príde a povie nám, že ďalší zápas musí byť lepší ako ten, ktorý sme práve odohrali.

Páči sa mi, že vždy hovorí, že musíme hrať futbal, že nás vždy udržiava sústredených na ciele, že sa prejavuje nespokojne, aj keď sa darí. (doplnenie z rozhovoru pre II Mattino, pozn. red.)

V tejto sezóne neskutočným spôsobom dominujete v talianskej lige, ste aj vo štvrťfinále Ligy majstrov. Aké je tajomstvo SSC Neapol?

Sadli sme si. Každý drie. Potom je tu hlad v každom z nás, chceme titul, chceme ho dať našim fanúšikom, ktorí sú zdrojom energie na štadióne aj mimo neho. Niekedy sa necítite dobre a ste unavení, ale keď cítite vášeň ľudí, musíte byť schopní dať niečo viac.

Fanúšikovia vás tak ženú, že nemáte čas byť unavení. Je to aj Giuntoliho (športový riaditeľ SSC) schopnosť vybrať správnych hráčov, sila trénera Spallettiho, ktorá nás zlepšuje, pokoj, ktorý nám klub dáva.


Potrebovali ste istý čas, aby to všetko klaplo ako má?

Súvisí to aj s prípravou. Už minulý rok sme však vedeli, že čo chceme hrať. Pred štartom sezóny prišli traja či štyria noví hráči. Sadlo to. Začali sme dobre hrať a vyhrávať.

Legendy svetového futbalu vás nazývajú mozgom tímu, ktorý je v Neapole nenahraditeľný. Cítite sa ako šéf?

Necítim sa tak, nedávam sa do tejto role. Snažím sa futbal užívať. To, že ma niekto pochváli, je pekné. Stále sa snažím sústrediť skôr na tímové úspechy.

V lige máte náskok devätnástich bodov, zostáva už iba jedenásť kôl. Je zrejme už iba otázkou času, že kedy získate titul, na ktorý čaká Neapol 33 rokov. Viete si predstaviť, že čo sa bude v meste diať?

Ešte je v hre 33 bodov, radšej si to ešte nepredstavujem. Musíme ich zvládnuť a potom budem nad tým premýšľať.

V Lige majstrov ste postúpili už do štvrťfinále, kde vás čaká milánske AC. V semifinále by ste čelili jednému z dvojice Inter Milána a Benfica Lisabon. Mnohí vás už vidia vo finále. Ako to vidíte?

Nie vždy favorit vyhrá. Ja si však nemyslím, že sme nejakými favoritmi. Milánske AC síce zápasy v domácej súťaži nezvládlo, ale má vysokú kvalitu. Čaká nás veľmi vyrovnaný zápas.

Titul už máte takmer vo vrecku. Predstavme si, že vyhráte aj Ligu majstrov. Myslíte, že sa potom už stanete futbalistom roka?

Neviem. Záleží to od hlasovania ľudí. V druhej časti roka sa môže stať všeličo, možno nebudem hrávať. Nemyslím na to. Užívam si teraz druhé miesto a cenu fanúšikov.

Načítavam video...
Čo musíte spraviť, aby ste boli prvý?

Neviem. Asi musí skončiť Škriniar s futbalom (smiech). Ale nie. Milan je výborný, ja mu to prajem.

V pondelok ste boli na galavečeri, kde vyhlásili najlepšieho slovenského futbalistu. Vítate takéto spestrenie pred dôležitými zápasmi kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy 2024?

Ja osobne to príliš nemusím. Veľmi som z toho nervózny a potím sa. Neviem robiť dve veci naraz ako ženy. Radšej by som mal pokojnejší večer.

Nie je to príjemné ani vtedy keď preberáte ceny?

Nie, ani vtedy. Hlavne keď je moderátorom Slávo Jurko. Nikdy neviete, že kedy na vás vybehne. Neviete, čo na vás povie (smiech). Musím byť v strehu, čo tiež nie je jednoduché.

Podľa hlasovania odborníkov ste skončili druhý, ale fanúšikovia vás videli najvyššie. Čo to pre vás znamená?

Veľmi veľa. Rok aj pol dozadu som bol dosť kritizovaný. Myslenie ľudí nebolo jednoduché zmeniť. Musel som ich presvedčiť, že na to mám a cenu si zaslúžim. Aj ma takto motivovali.

Vo finále ste zostali iba dvaja. Verili ste v ten moment, že by ste mohli zosadiť z trónu Milana Škriniara?

Neviem. Bol som rád, že som sa dostal do úzkeho výberu. Som rád, že sa cítim dobre, že sa mi darí. Futbalom sa bavím. Je fajn, že sa ľuďom páči, že ako hrám. Že ich môžem robiť šťastnými.

Straka: Lobotku treba odpojiť zo zásuvky. S Kloppom hovorím, pýta sa naňho
SÚVISIACI ČLÁNOK
Straka: Lobotku treba odpojiť zo zásuvky. S Kloppom hovorím, pýta sa naňho
Bol rok 2022 najlepší vo vašej kariére?

Hej, hlavne druhá časť roka. Ako sme začali s Neapolom hrať, ako sme sa prezentovali. Ako sa mne osobne začalo dariť.

Vo štvrtok v Trnave čaká národný tím úvodný zápas kvalifikácie proti Luxembursku. Je ťažké preladiť?

Pred pár hodinami som letel, som z toho trošku rozhádzaný. Pokúsime sa doštartovať čo najlepšie.

Je ohrozený štart kapitána a šéfa obrany Milana Škriniara, ktorý je zranený. Čo to znamená?

Je to skvelý futbalista a človek. Chýbal by nám nielen na ihrisku. To sa stáva, musíme zabojovať aj zaňho. Na druhej strane je to dobrá príležitosť pre hráčov, ktorí hrajú na jeho poste. Môžu ukázať, že na to majú.
Používateľov profilový obrázok
melonSVK
King
King
Príspevky: 1636
Registrovaný: 24 mar 2009, 17:01

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa melonSVK »

Používateľov profilový obrázok
Laster
Light Professional
Light Professional
Príspevky: 887
Registrovaný: 01 jan 2007, 0:20
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Laster »

Human.
Medium Star
Medium Star
Príspevky: 413
Registrovaný: 11 júl 2013, 20:18

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Human. »

Na stránke denniknzdarma.com sa dajú nájsť pozbierané linky na odomknuté články z Denníka N, je tam aj tento :)
Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

DanielDevil napísal: 07 apr 2023, 9:14 ak niekto odomkne, vopred ďakujem :) https://e.dennikn.sk/3314939/mam-si-zni ... dbornikov/

Mám si znížiť hypotéku alebo peniaze radšej investovať?
Spoiler
Šiesti odborníci radia, či sa oplatí voľné peniaze použiť na mimoriadnu splátku hypotéky a kedy je lepšie ich investovať. Závisí to aj od toho, akú máte finančnú rezervu a či sa vám fixácia úrokovej sadzby končí v tomto, možno budúcom roku alebo až o tri či štyri roky.

Na konci textu je aj kalkulačka, ako vám mimoriadna splátka hypotéky zníži mesačnú splátku.

Opýtali sme sa:

Rozhodujem sa, či splatiť časť hypotéky alebo nie. Priemerný úrok na hypotéku už dosiahol 4 percentá a podľa Národnej banky Slovenska sa ešte zvýši na 4,5 percenta. Uvažujem tak, že ak si znížim hypotéku, nebudem mať takú vysokú mesačnú splátku. Inflácia je však vysoká a všade počúvam, že to praje dlžníkom. Možno sa oplatí voľné peniaze investovať. Podľa čoho sa mám rozhodovať?

Odpovedali:
Martin Kahanec, profesor ekonómie na Stredoeurópskej univerzite;
Martin Šuster, člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť;
Dominik Hapl, investičný analytik Across Investments;
Vladimír Baláž, ekonóm Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied;
Boris Tomčiak, investičný manažér spoločnosti Finlord;
Maroš Ovčarik, riaditeľ Partners Investments.
Tu sú ich odpovede a kalkulačka:

Martin Kahanec,
profesor ekonómie na Stredoeurópskej univerzite

Vo všeobecnosti platí, že keď sa neočakávane zvýši inflácia, zvýhodňuje to dlžníkov s fixným nominálnym úrokom. Ak majú voľné financie, skôr by som uvažoval, ako ich investovať tak, aby nestrácali hodnotu.

Komplexná odpoveď na túto otázku však musí zohľadniť viacero faktorov, a to najmä alternatívne možnosti použitia finančných prostriedkov, celkovú finančnú situáciu dlžníka, očakávané zmeny úrokovej sadzby a inflácie, ako aj vlastnú averziu voči riziku, resp. svoju schopnosť tolerovať riziko.

Mám možnosť investovať voľné prostriedky s úrokom 8,5 % a prijateľným rizikom, zrenovovať garzónku a prenajať ju, zaplatiť deťom štúdium na prestížnej škole alebo konečne ísť na dlho odkladané liečenie a investovať do svojho zdravia? Tieto finančné prostriedky sú síce voľné, ale finančné riziko bez takejto rezervy by mi spôsobovalo veľký stres? Hrozí mi riziko nestabilného príjmu a takúto finančnú rezervu potrebujem na pokrytie prípadných výpadkov príjmu? V takýchto prípadoch by som si splatenie časti hypotéky radšej rozmyslel.

Alebo mám tie peniaze zašité v gauči s nulovým výnosom a rizikom, že mi s bytom zhoria aj moje finančné rezervy? Mám len krátku viazanosť úroku a zvýšenie úroku mi zvýši splátky tak, že nebudem mať na mesačné splátky a budem vo finančnom strese? Potom by som splatenie časti hypotéky zvážil.

Konečné rozhodnutie by malo byť urobené po dôkladnom zvážení všetkých týchto faktorov.

Martin Šuster,
člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť

Ak by som mal voľné zdroje na splatenie časti hypotéky, pozeral by som sa ešte na ďalšie tri dôležité veci. Po prvé, akú mám rezervu na nepredvídané situácie. Ekonomika sa síce začína zotavovať, ale stále je zraniteľná, stále môže poskočiť inflácia či sa zhoršiť nezamestnanosť. Rezervu si treba tvoriť takisto na individuálne riziká – od zlomenej ruky po prasknutú práčku. Rozumná výška rezervy je na tri až šesť mesiacov výdavkov. Ak máme rodinu s dvomi pracujúcimi partnermi v stabilnom zamestnaní, stačí asi rezerva na tri mesiace. Ak máme jedného hlavného živiteľa a špeciálne, ak je to podnikateľ či živnostník, skôr by som odporúčal vyššiu rezervu.

Po druhé, ak mám teda aj po odrátaní „fondu na daždivé dni“ stále voľné peniaze na extra splátku hypotéky, pozrel by som sa, koľko mi zostáva do refixácie úrokových sadzieb. Ak je to len rok či dva, tak sa mimoriadna splátka oplatí, lebo nové sadzby budú určite výrazne vyššie, a teda aj splátka poskočí hore. Naopak, keby som mal na hypotéke nastavené sadzby povedzme zo začiatku minulého roka, keď boli iba okolo jedného percenta, a keby mi do refixácie zostávalo štyri či viac rokov, radšej by som voľné peniaze uložil inde. Dnes už aj termínované účty výrazne prebijú jedno percento z minuloročnej hypotéky.

Po tretie, pozrel by som sa, či nemám iné výhodnejšie možnosti. Stále treba očakávať rast cien energií, takže jedna z možností je výmena okien či zateplenie domu. Pri rodinných domoch aj slnečné kolektory či tepelné čerpadlo. Alebo sa pozrime na dlhodobejšie investície – dobrovoľný príspevok na druhý pilier dôchodkového sporenia je teraz pomerne atraktívny, samozrejme, ak je sporiteľ v indexovom či akciovom fonde. Fajnšmekri, ktorí sa vyznajú, môžu priamo investovať na finančných trhoch – to však už musí človeka baviť a musí mať znalosti.

Dominik Hapl,
investičný analytik Across Investments

Ak mám stále pôvodnú fixáciu a v blízkom čase mi nevyprší, nie je dôvod predčasne splácať hypotéku, lebo rast úrokových sadzieb na mesačnej splátke nijak necítim. Ak mi však v blízkom čase fixácia končí, musím si prepočítať, aký vplyv budú mať nové sadzby na moju mesačnú splátku.

Nárast o 2 percentá oproti pôvodnej fixácii je o 100 eur vyššia splátka na každých 100-tisíc dlhu. Ak viem, že dnes budem fixovať za 4 až 4,5 percenta a splátka ohrozuje môj mesačný rozpočet, dáva zmysel sa zamyslieť nad jej znížením čiastočným splatením úveru.

Na druhej strane ak mám väčší obnos peňazí, ktorým by som mohol splatiť časť hypotéky, asi nie som v kategórii ľudí, keď mi zvýšenie mesačnej splátky prinesie existenčné ohrozenie. V takom prípade by som sa skôr zamyslel nad tým, ako si prispôsobiť rozpočet novej realite, ktorá ma čaká s novou fixáciou. Zvýšiť príjmy alebo znížiť výdavky, ktoré nepotrebujem, prípadne nechať si rezervu na vyššie splátky úveru, až kým sa mi nepodarí navýšiť príjem.

Zvyšok peňazí by som mal investovať, pretože inflácia z nich odkrojí približne 20 percent v najbližších troch rokoch podľa prognózy Národnej banky Slovenska. V takom prípade ma investovanie môže čiastočne ochrániť a dlh na hypotéke mi nemusí až tak vadiť, lebo ten sa infláciou znehodnocuje.

Vladimír Baláž,
ekonóm Prognostického ústavu SAV

Chcete sa zbaviť dlhu predčasnou splátkou. Pri februárovej inflácii vo výške 15,4 percenta a úroku 4 percentá predčasná splátka nedáva ekonomický zmysel. Priemerná inflácia na Slovensku za tento rok pravdepodobne dosiahne úroveň 7 až 9 percent, kým úroková miera na hypotéky by nemala presiahnuť 5 percent.

Inflácia investuje za vás a maže reálnu hodnotu vášho dlhu. Predčasne splatiť dlh a investovať peniaze na rizikových akciových trhoch nie je racionálne. Mimochodom, na akciových trhoch môžete peniaze aj prerobiť, nielen zarobiť. A aj keby ste napríklad zajtra zhodnotili peniaze o 10 percent, reálny výnos by bol stále nižší ako inflácia.

Nápady o investovaní pravdepodobne pochádzajú zo špekulácií o nejakom zázračnom raste na trhu akcií (a skade by sa mal vziať?) a FOMO (fear of missing out, čiže strach z toho, že nám niečo uniká – pozn. E). Niekedy je lepšie nebyť aktivistom, nerobiť nič a tešiť sa z toho, že vám inflácia pomáha.

Boris Tomčiak,
investičný manažér spoločnosti Finlord

Kto má zafixovanú hypotéku ešte na niekoľko rokov za nízke sadzby z predchádzajúceho obdobia (povedzme za menej ako 3,5 percenta), tak by o splatení časti hypotéky nemal uvažovať. Finančne sa to vôbec neoplatí. Peniaze môže radšej investovať, pričom aktuálne sa dá aj na bezpečných vkladoch a investíciách získať výnos 4 percentá a viac.

Domácnostiam, ktorým končí v tomto roku fixácia a budú musieť refinancovať za vyššie sadzby, možno až za tých 4,5 percenta, sa splatenie časti hypotéky môže oplatiť. Alebo sa im môže oplatiť zafixovať si sadzby na krátke obdobie a počkať na pokles úrokovej sadzby, ktorý by mal nastať už v budúcom roku.

Vo všeobecnosti platí, že pre spoľahlivých klientov so stabilne rastúcou mzdou/platom sa predčasné splatenie hypotéky nevypláca. Hypotekárne sadzby sú dlhodobo nízke. Hotovosť je lepšie investovať do produktívnych aktív, ako sú akcie, dlhopisy či nehnuteľnosti na prenájom.

Maroš Ovčarik,
riaditeľ Partners Investments

Pri rozhodovaní je kľúčový rozdiel medzi úrokovou sadzbou hypotéky a výnosom z investície, ktorá by mala byť alternatívou.

Napríklad pri investícii s výnosom 5 percent a úrokovej sadzbe hypotéky 3 percentá dáva zmysel peniaze investovať.

Pri hypotéke som však zástancom konzervatívnejšieho prístupu. Teda extra peniaze využiť na splatenie hypotéky a zníženie mesačnej splátky. A úspora na mesačnej splátke je ideálna príležitosť na založenie dlhodobého pravidelného investovania.

V skratke. Ak vies investovat (ETF, podielove fondy, atd) tam kde je vizia vacsi rocny vynos nez je urok hypo, tak sa neoplati mimoriadna splatka. Ale je to individualne ako sa kto pozera na samotnu hypo.
Používateľov profilový obrázok
Scorpion90
King
King
Príspevky: 1722
Registrovaný: 09 máj 2010, 9:41

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Scorpion90 »

https://www.tyzden.sk/rozhovory/95154/m ... j/?ref=kat

Ďakujem, ak by sa našiel niekto...
Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

https://www.tyzden.sk/spolocnost/95211/ ... y/?ref=kat

Dakujem ale asi tu tyzden nikto nema.
daniel.daniel
Medium Star
Medium Star
Príspevky: 414
Registrovaný: 30 jan 2005, 16:39
Bydlisko: NO / BA

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa daniel.daniel »

Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

daniel.daniel napísal: 15 apr 2023, 16:50

Spoiler
Vyššie úroky pocítia po dlžníkoch aj sporitelia na termínovaných vkladoch. Zvýši ich už tretia veľká banka
Martina KlásekováMARTINA KLÁSEKOVÁ


Od pondelka zvýši úrokové sadzby na tradičných termínovaných vkladoch po Tatra banke a Slovenskej sporiteľni aj VÚB banka.
Po kombivkladoch banky začínajú lepšie úročiť aj vklady bez dodatočných podmienok, hoci len pri dlhých viazanostiach.
Prinášame prehľad najlepších sadzieb na termínovaných vkladoch, ktoré nie sú podmienené osobným účtom ani investovaním.
Šesťdesiatnička Zuzana zo Serede mesiace sleduje ponuky bánk v očakávaní, kedy už konečne po zdražení úverov zdvihnú úrokové sadzby aj na vklady. „V mojom veku už investovať nebudem, našetrené peniaze uložím na termínovaný účet v banke s lepším úrokom. Tak sme to s manželom robili vždy,“ hovorí. „Vôbec nám nie je jedno, že nám peniaze na účte nezarábajú nič, aj keď sme s nimi roky nepohli.“

Nechali ich na bežnom účte, keďže banky posledných desať rokov v reakcii na politiku ultra lacných peňazí zo strany Európskej centrálnej banky (ECB) postupne znížili úroky na termínovaných vkladoch až takmer na nulu. Zuzana hovorí, že teraz ich bez váhania prenesie do inej banky. Záleží jej na tom, aby to bolo v takej, ktorú vie osobne navštíviť a ktorej meno pozná.

Menšie banky už atraktívnejšie úroky ponúkajú. Minulý mesiac ich však ako prvá z veľkej trojky zdvihla pri trojročnej viazanosti Tatra banka a od apríla aj najväčšia Slovenská sporiteľňa. Od pondelka sa podľa informácií Denníka E pridá aj VÚB banka.

Bude to krok, ktorý si všimnú aj konzervatívni klienti, tým sa nemusela páčiť ponuka kombivkladu. Pri ňom síce majú k dispozícii termínovaný vklad s lepšou sadzbou, no s potrebou súbežne investovať rovnakú alebo ešte väčšiu sumu do podielových fondov.

Obyčajné termínované vklady nie sú viazané na osobný účet, neplatia sa pri nich poplatky, netreba pri nich investovať. Preto bývali obľúbené u ľudí, ktorí nemali vzťah k investovaniu, aj keď v dlhodobom horizonte sa úspory investovaním na finančných trhoch zhodnotia viac. V súčasnosti však nedokážu poraziť infláciu.

Aké sporenie banky ponúkajú
Banky začali dvíhať úrokové sadzby na najdlhších vkladoch. Tatra banka aj Slovenská sporiteľňa nastavili úrokové sadzby pri trojročnej viazanosti na úrovni dvoch percent. Sporiteľňa ich však takto úročí len svojim klientom, ktorí majú aj investičné sporenie a dávajú doň pravidelne aspoň 20 eur mesačne.

Ak chce niekto len termínovaný vklad a nemá v sporiteľni účet alebo neinvestuje, sadzba je o pol percentného bodu nižšia. Naopak, sporiteľňa dá polpercentný úrok navyše tým, ktorí u nej majú vkladnú knižku a peniaze si prenesú na termínovaný vklad. Tohto starodávneho produktu sa snaží už roky zbaviť.

VÚB, ktorá dopĺňa trojicu najväčších bánk, začne od pondelka ponúkať trojročný termínovaný vklad bez podmienok so sadzbou 1,8 percenta. Doteraz stavala na štruktúrované produkty, ktorými banky zahlcovali trh pred vyše desiatimi rokmi, keď lákali klientov možnosťami oveľa väčších zárobkov, niekedy aj dvojciferných. Hovorilo sa im aj garantované alebo zaistené vklady.

Dávali možnosť lepšieho výnosu, lebo v nich bol vnorený finančný derivát. Ten mohol zabezpečiť lepší zárobok v prípade priaznivého vývoja akcií alebo kurzov mien (podla toho, na čo boli deriváty zavesené). Často však ľudia končili len s garantovaným výnosom.

VÚB teraz ponúka štruktúrovaný vklad na rok, kde garantuje sadzbu 2,5 percenta s možnosťou získať ďalší percentný bod v závislosti od vývoja českej koruny k euru. Pri tomto produkte musí klient osve zaplatiť vstupný poplatok 0,7 percenta vloženej sumy, minimálny vklad je 5-tisíc eur. Aktuálne ponúka tretiu várku takéhoto vkladu. V prvej tranži, ktorá sa za pár hodín vypredala, ešte vstupný poplatok nepýtala, v druhej bol 0,5 percenta, v minulosti to bolo zvyčajne podobné.
c7fEz-ako-banky-ro-ia-term-novan-vklady-3.jpeg
ČSOB hovorí, že situáciu na trhu sleduje, zatiaľ sa jej však javí ako najlepšia ponuka pre klientov kombinácia zvýhodneného termínovaného vkladu s investovaním. Teda kombiprodukt, aký predáva aj VÚB či Slovenská sporiteľňa. Na kroky ČSOB čakajú aj klienti bývalej OTP Banky Slovensko, s ktorou sa spojila. OTP bývala známa tým, že k nej chodili úrokoví turisti – ľudia, ktorí prenášali svoje úspory z banky do banky podľa toho, kde im ponúkli lepší úrok.

365.banka, ktorá má historicky veľký podiel na vkladoch obyvateľstva, má výhodnú ponuku len pre klientov s osobným účtom. Ponúka dvojročný termínovaný vklad s úrokom tri percentá, bez osobného účtu ho úročí len tromi desatinami percenta. Podobne to robí aj Prima banka, ktorá patrí Pente, svojich klientov zvýhodňuje percentným bodom navyše. Napríklad trojročný vklad má pre nich sadzbu 2,2 percenta.

Menšie banky ako Privatbanka či J&T Banka zvykli už v minulosti úročiť vklady lepšie ako ostatní a tak je to aj teraz. Bývala to cena za prístup k novým investorom do dlhopisov, ktorými J&T či Penta (Privatbanka) financujú svoje aktivity v skupine. J&T ponúka aktuálne 3,5-percentný úrok na dvojročnom vklade, čo je najviac na trhu. Minimálna suma je však 10-tisíc eur.

Kompletné aktualizované prehľady úrokových sadzieb si môžete pozrieť napríklad tu alebo tu.
LDWl3-ro-enie-term-novan-ch-vkladov-po-rokoch-st-pa.jpeg
Je to málo alebo dosť?
Ľudom, ktorí si spomínajú na zlaté časy termínovaných vkladov, keď Slovensko zavádzalo euro a banky lákali ľudí s peniazmi v hotovosti na vábivé úroky, sa môže zdať aktuálna ponuka nízka. Úrokmi na termínovaných vkladoch vtedy siahali k štyrom percentám.

Aj neskôr, zhruba pred desiatimi rokmi, keď boli úrokové sadzby hypoték veľmi podobné dnešným, boli banky pri termínovaných vkladoch štedrejšie. Takmer vo všetkých bola bežná ponuka ročných termínovaných vkladov, ktoré boli vtedy najžiadanejšie, nad dvomi percentami. Prvé nadol k jednotke ich už vtedy tlačili Slovenská sporiteľňa a Tatra banka.

Situácia však bola iná. Banky si potrebovali udržať klientov, ktorým sa končili viazanosti vkladov z čias zavádzania eura. Na finančnom trhu nepanovala dôvera, likviditu na trh ECB vo veľkom len začínala dodávať. Na rozdiel od súčasnej situácie mali banky v portfóliách naakumulované úvery, ktoré im nosili vyššie úroky z čias, keď boli sadzby vyššie. Takže na nich zarábali lepšie.

Desaťročie lacných peňazí bankám ukázalo, že Slováci aj pri nízkych sadzbách nechajú peniaze ležať na bežných účtoch. Skúsenosti z Česka či Poľska naznačujú, že po zvýšení sadzieb sa časť prostriedkov na bežných účtoch preklopí do termínovaných vkladov, no nové peniaze nepritiahnu. V konečnom dôsledku je to tak pre banky drahšie. Aj to je podľa šéfa oddelenia finančnej stability v Národnej banke Slovenska Mareka Ličáka dôvod na ich doterajšiu opatrnosť.

Ličák v rozhovore pre Denník E pripomína, že skúsenosť s rastom sadzieb je na Slovensku limitovaná, a preto nechce ani odhadovať, kam sa úroky na vkladoch môžu vyšplhať. Dôležité podľa neho bude, či budú mať banky dosť likvidity. „Ak nebudú pod veľkým tlakom, tak ani tlak na rast sadzieb nebude extrémny,“ hovorí.

Bankový sektor ako celok vlani zaznamenal najprv spomalenie rastu vkladov od obyvateľstva a v druhej polovici roka dokonca ich pokles. Vo februári mali ľudia vystavení vyššej inflácii na účtoch zhruba toľko prostriedkov ako vlani v septembri.

Získavanie zdrojov na finančnom trhu je pre banky komplikovanejšie. Dopyt po bankových dlhopisoch oslabol už vlani a po problémoch bánk vo svete primrzol ešte viac.

Podľa Vladimíra Baláža zo Slovenskej akadémie vied je ešte likvidity relatívne dosť a banky nie sú nútené lákať spotrebiteľov na zvýšené úroky. Podľa neho využívajú, že veľká väčšina sporiteľov má averziu voči riziku a nechce investovať do akcií a podobných rizikových aktív.

„Uprednostnia bankový vklad s de facto nulovým úrokom, na ktorom v reálnom vyjadrení po zarátaní inflácie prerobia 15 percent,“ hovorí. Dôležité je pre nich, že je to bez rizika straty istiny, rozdiely v nominálnom a reálnom úročení (teda vplyv inflácie) si podľa neho ľudia aj tak neuvedomujú.

Podľa Ličáka však zmenu v nastavení bánk v otázke depozít cítiť. Viaceré začínajú hovoriť o „etickom bankovníctve“. Teda o tom, že by mali preniesť vyššie sadzby ECB aj na sporiteľov. Aby ľudia pocítili zvyšovanie úrokových sadzieb aj na vkladoch.

Téma to je napríklad aj v Nemecku, kde tamojšie banky čelia kritike, že si vytvárajú neférové zisky tým, že nedostatočne zvyšujú úroky na vkladoch. Vo Financial Times na to upozornil Tamaz Georgadze, šéf najväčšieho depozitného brokera Raisin.

„Banka však nie je charita, ale komerčný subjekt podnikajúci s cieľom zisku,“ hovorí Baláž pripomínajúc klasickú definíciu bankového biznisu – „banka vám ponúkne dáždnik, keď je pekne, ale vezme vám ho, keď prší“. Preto o etike v biznise pri sporení a úrokoch podľa neho netreba premýšľať.
Používateľov profilový obrázok
vendo
Guru
Guru
Príspevky: 2783
Registrovaný: 06 okt 2005, 18:12
Bydlisko: [email protected]
Kontaktovať používateľa:

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa vendo »

Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

Psychológ Zemandl: Partnerský vzťah nie je o nájdení statickej dokonalosti. Je to spoločné skúmanie, ako spolu žiť
Spoiler
Psychológ Zemandl: Partnerský vzťah nie je o nájdení statickej dokonalosti. Je to spoločné skúmanie, ako spolu žiť
Vitalia BellaVITALIA BELLA


Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček
Partnerský vzťah je vo svojej podstate medzikultúrne stretnutie, hovorí psychológ Andrej Zemandl, ktorý vo svojej práci okrem individuálnych klientov sprevádza aj páry.

Ako vysvetľuje, naše potreby, východiská, očakávania od vzťahu a zručnosti sú rôzne. „Už v tom momente je jasné, že nič nebude na 100 percent zladené, a ak sa o to budeme snažiť, stratíme zvedavosť, možnosť nechať sa ovplyvniť a priestor na rast a zmenu,“ vysvetľuje v rozhovore.

Aj v párovej terapii kladie veľký dôraz na prácu s emóciami. „Sme vo svojej biologickej podstate emóciami poháňané bytosti a vo vzťahoch to platí dvojnásobne. Nie je to o percentách výkonu, ale o spracovaní našich skúseností s významnými vzťahmi, emóciách a potrebách.“

V obsiahlom rozhovore sa dozviete aj o tom:

aké problémy môžu spôsobiť nevyjadrené emócie,
prečo je užitočné odlišovať lásku od obdivu,
či sa dá aj v dospelosti naučiť pracovať s vlastnými emóciami,
ako správne komunikovať, keď sa na partnera/partnerku hneváme,
čo treba na to, aby bol vzťah „dosť dobrý“,
prečo je niekedy dobré dať si „sex“ do kalendára,
kedy si môžeme dovoliť byť vo vzťahu zraniteľní.
Sigmund Freud tvrdil, že nevyjadrené emócie neumierajú – sú pochované zaživa, aby sa raz zjavili v ohavnejších podobách. Sú práve nevyjadrené emócie častým problémom vo vzťahoch? V akých „ohavných podobách“ sa môžu prejaviť?

Toto je jedno z jeho pozorovaní, ktoré je stále v platnosti. Emócie totiž nie sú akési náhodné výbuchy, ale kompas, ktorý riadi naše prežitie. Problémy vo vzťahoch vznikajú z rôznych dôvodov. Nesieme si rôzne vzťahové vzorce od rodičov, nemáme dostatočne nastavené hranice, vyjasnené roly či pravidlá. Ale vnímam to z praxe tak, že vo väčšine tém emócie musíme sprístupniť a konštruktívne priniesť do vzťahu. Nevyjadrenie potrieb vo vzťahu môže byť priamo zdrojom problémov – napríklad sa bojím povedať, že necítim Tvoju blízkosť, nedávaš mi dosť súcitu, keď sa ti sťažujem.

Nevyjadrené emócie tiež sekundárne komplikujú nejaký iný problém – popri materskej chcem ísť pracovať, ale bojím sa povedať o mojej potrebe, alebo zdá sa mi, že nemáš kapacitu prijať viac zodpovednosti za domácnosť. Keď emócie nie sú vyjadrené, partner ich nemôže vidieť a prijať, čo je jedna z našich najhlbších vzťahových potrieb. A keď sa stretnú u partnerov dve také emócie, ktoré si navzájom bránia vyjadriť sa, vzniká zdanlivo nekonečný cyklus. Napríklad opakujúci sa konflikt, ktorý vyzerá nápadne podobne. Jeden klient to nazval „staré dobré hity“.

V niektorých prístupoch sa hovorí dokonca o „solution trap“, teda pasci, do ktorej v riešení párových problémov môžeme spadnúť.

Čo to znamená?

Sústrediť sa príliš „koučingovo“ na evidentný problém. Pričom väčšinou, keď sa emócie podarí vyjadriť a partner/ka ich prijme, riešenia prídu samy.

Dobrý príklad je obdobie zamilovanosti, keď problémy takmer nemajú šancu. Aj keď to, ako sa vyriešia, nemusí byť úplne dobré – nevšimnem si, že vždy ustúpim; spravíme drahé, ale rýchle rozhodnutie… Rozprávame sa však o dlhodobej láske, ktorá príde po úvodnej fáze zamilovanosti. Ak ju chceme pestovať, vyjadreniu emócií a porozumeniu je niekedy potrebné venovať vedomú pozornosť, nespoliehať sa na autopilota. Najmä ak sa menia okolnosti, alebo ak sme spolu dlhšie a vyvíjame sa.

Je dobré pravidelne venovať čas tomu, že si pripravíme priestor na podelenie sa o to, ako sa cítime, spojíme sa v emócii, zvedavo sa snažíme pátrať po tom, ako sa ten druhý cíti. Aj keď sme tú emóciu zdanlivo už videli veľakrát. Zlomená ruka bolí rovnako aj desiatykrát a ošetriť ju treba rovnako.

Prečo emócie často vo vzťahu nevieme vyjadriť?

A prečo si emócie často ani nevieme uvedomiť my sami? Alebo ukázať svetu? Lebo nás pri vyjadrení robia zraniteľnými. Niekedy si uvedomíme napríklad potrebu oddýchnuť si, ale vnútorným hlasom tak skritizujeme a spochybníme samého seba, že na to rovno zabudneme. Pri komunikácii s inými ľuďmi máme ich reakcie na našu emóciu ešte menej pod kontrolou – môžu nás znegovať, odmietnuť, vysmiať či presviedčať, že sa cítime inak.

Potreba prijatia a potreba autentickosti sú veľmi silné a často pôsobia proti sebe. Preto je ideálne sa pred veľkými záväzkami vo vzťahoch spýtať samého seba, či sa pri tomto človeku cítim viac-menej bezpečne, keď som autentický. Pri hľadaní rovnováhy medzi autenticitou a vzťahom je pre mňa užitočné aj oddelenie lásky a obdivu.

V čom je ten rozdiel?

Láska je zvedavá a víta autenticitu, chápe, že ľudia majú dobré aj zlé vlastnosti, a chce porozumieť. Obdiv nie je sám osebe zlý, ale vo vzťahoch môže poukazovať na nedostatok lásky, blízkosti a bezpečia. Čo sa stane, ak prestanem byť obdivuhodný? Nebudem taký pekný, bohatý, úspešný. Prestanem byť pre teba hodnotný – a je zle. Obdiv je transakcia a osekáva to, čo zo seba môžeme ukázať. Láska je skôr skúmanie, ako to ten druhý má a ako sa s ním dá žiť, aby nám bolo dobre takým, akí sme.

Pre vzťahy je dobré, ak je láska hlavná ingrediencia a obdiv je skôr korenie – korenie sa však samo jesť nedá. Ak máme pocit, že toho druhého zaujímame celí, bude sa nám ľahšie ukazovať autenticky, akí sme, čo je praktické – umožňuje to nájsť spôsob života, kde je priestor pre nás oboch. Ak vo vzťahu existovali záujem a láska, je to dobré znamenie. Sústredíme sa s párom na schopnosti odhaliť sa bezpečne pred tým druhým a získať porozumenie a prijatie.

Keď nedokážeme vyjadriť svoje emócie, nie je za tým často nielen strach zo zraniteľnosti, ale aj z reakcie partnera/partnerky?

Sú to dve časti rovnice – bezpečie vyhodnocujeme čiastočne na základe skúseností z iných vzťahov, napríklad z detstva, a tiež nášho súčasného vzťahu. A zážitok zo súčasného vzťahu sa v párovom procese často darí zlepšiť – odmietnutia a následná rezignácia sú často o tom, že jeden z partnerov odmieta nejaký konkrétny prejav emócií, napríklad hnev, alebo riešenie (odsťahovať sa), nie moju potrebu. Partneri však niekedy radikálne odmietajú hlboké potreby toho druhého, alebo devalvujú jeho zranenia: „Prosím ťa, čo sa ťa tak dotklo?“

Ak sa tento postoj nemení, je otázne, či sa podarí úspešne daný vzťah stabilizovať. Ak dochádza k neustálej devalvácii, je to forma zraňovania. Vtedy je potrebné pracovať skôr individuálne na preskúmaní, či je vôbec správne, aby som zachraňoval/a taký vzťah. Pretože to, že sa akceptujeme plus-mínus takí, akí sme, je partnerský vzťah. Aj to, že máme dôveru, že to ten druhý s nami myslí dobre. Vzťah je predsa forma bezpečia.


Foto N – Vladimír Šimíček
Niekedy však môžeme mať pocit, že vyhýbanie sa emóciám je stratégia, ktorá vo vzťahoch dobre funguje. Aké to má úskalia?

Nie je dobré byť čierno-biely. Vďaka rôznym obranným mechanizmom a skresleniam dokážeme fungovať my sami ako aj vzťahy a celé ľudstvo. Napríklad vyhýbanie sa či potlačenie sú obranné mechanizmy umožňujúce adaptáciu, a teda prežitie. Niektorých vecí nám preto stačí dostať tak plus-mínus. Preto sa nepozerajme krivo na to, ak napríklad na seba občas zavrčíme a zafunguje to. Nie sme na svete na to, aby sme si vždy dokonale uvedomili svoju emóciu, opísali ju ako v románe a v pietnej atmosfére ju odovzdali partnerovi. Ak je odkaz pochopený a nemá to následky, je to v poriadku. Máme sa radi, v stredu poupratujeme viac, nastavím si pripomienku, aby som zavolal z mesta, alebo ideme spolu na romantickú večeru. A stačí to, potreba je naplnená. To nemusí byť vyhýbanie sa emóciám.

Celý život nebude vyzerať ako rozhovor v seriáli na HBO, kde sa pohádame, všetko pekne vyrozprávame a padneme si do náručia. Nie všetko si zasluhuje takú pozornosť. Podstatné je, ak sa nakoniec potreby plus-mínus naplnia a vzťahu to stačí.

Problém je, ak sa necítime bezpečne na to, aby sme oslovili závažné a dôležité či časom „dozreté“ témy: „Čo je toto za vzťah – chodíme spolu, či máme iba sex?“, „Chceš dieťa, aj keď ja už jedno mám z prvého manželstva? Nemôžem čakať večne, ale nechcem na teba tlačiť.“

Keď už emócia príde do našej pozornosti, hovorí o potrebe – už je čas ju riešiť. Nemusíme voči každej emócii hneď konať, ale keď sa opakujú či sú nástojčivejšie, aj bez psychológa si môžete byť istí, že sa deje niečo pre nás dôležité. Ak si to dokážete pomenovať sami a priniesť to do vzťahu konštruktívne, stačí to.

Čo sa deje, keď to nerobíme? Prichádzajú konflikty?

Ak sa to nestane a vyhýbame sa tomu, potrebu sa nedarí zabezpečiť, rastie tlak – čo je zdravá reakcia. Vzťah začneme vyhodnocovať ako miesto, kde pre nás nie je priestor a môže v nás rásť frustrácia alebo bezmocnosť. A s tým aj vzdialenosť vo vzťahu a neschopnosť od toho druhého prijať ostatné pozitívne veci. Alebo – čo je ešte horšie – začneme pochybovať o svojich potrebách a o sebe. V zásade niekde v týchto momentoch stretávam väčšinu klientov.

Podľa empirických dôkazov má väčšina konfliktov v partnerstvách opakujúce sa témy. Takže je dôležité nielen vyjadriť aktuálnu potrebu, ale brať to tak, že aj dlhodobo budeme musieť raz za čas vedieť bezpečne hovoriť o tej istej téme. Nie všetko sa vyrieši navždy. Napríklad ak to súvisí s našou osobnosťou – potrebuješ veľa chodiť do spoločnosti a ja nie. Také črty sa menia málo. A preto sa treba vedieť hádať a narábať s hnevom tak, aby nám aj vzťahu slúžil.

Čo ak pochádzame z rodiny, kde nebolo zvykom vyjadrovať emócie, kde sa hovorilo, že emócie treba držať na uzde? Je to častý jav u našej generácie?

Možno menej častý ako u generácií predchádzajúcich, no stále je veľmi rozšírené, že si vlastné emócie neuvedomujeme a nevieme ich pomenovať. Pritom emócie v našom tele existujú bez ohľadu na to, či ich my zaevidujeme a pomenujeme, alebo nie.

Odborníci sa rozchádzajú v tom, do akej miery máme konkrétne emócie vrodené. Zhoda je však v tom, že to, ako ich pomenúvame a vyjadrujeme, je zručnosť, ktorá priamo ovplyvňuje náš zdravotný stav, životnú spokojnosť a úspech. A často to je prvý krok, ktorý sa neraz robí v akejkoľvek psychologickej práci – učím sa skontaktovať so sebou samým, aby som vôbec vedel pomenovať, čo to potrebujem. V tom si treba pomáhať aj vo vzťahu.

O tom, ako sa učíme regulovať emócie
Regulácii emócií sa učíme už v detstve. Súvisí to aj s bezpečnou vzťahovou väzbou, teda zdravou väzbou medzi dieťaťom a jeho dôvernou osobou, väčšinou matkou?

Schopnosť regulovať svoje emócie a vzťahová väzba podľa výskumov úzko súvisia. V detstve nevieme regulovať emócie, táto schopnosť je aj biologicky podmienená a dozrieva až do ranej dospelosti. Samozrejme, že nejde len o zrenie mozgu, ale aj učenie. Ak je rodič naladený na prežívanie dieťaťa, tak reaguje spôsobom, ktorým ho zreguluje – dotykom, slovami, výrazom. Supluje sebareguláciu, kým sa dieťa nenaučí regulovať samo. Emočná regulácia seba samého sa postupne stane dostupnou a užitočnou pre dieťa, lebo si ňou naplní potreby. Napríklad keď spadne a už je väčšie, poplače si, čiastočne sa upokojí a ošetrí sa, alebo požiada o pomoc.

Ak rodič nedokáže detské emócie prijať a pomôcť zregulovať, ak ich popiera vetami „To nič nie je“, „Čoby si bol smutný?“, dieťa je bezmocné a zmätené. Ale vzťahovú väzbu si dieťa vždy buduje najlepšie, ako vie, nemôže predsa prísť o rodiča! A v situácii, kde je často nepochopené, osamelé či zdevalvované vo svojom prežívaní, sa u časti ľudí vyvinie do určitého vzorca, ktorý voláme neistá väzba. Je to väzba s prvkami nedôvery, úzkosti či vyhýbavosti. Zjednodušene povedané: „Radšej budem mať rodiča a obetujem seba“.

Prečítajte si
Psychologička Jana Zemandl: Dobrá matka má byť aj primerane frustrujúca
Väzbové bytosti sme však po celý život. Zo vzťahovej väzby si pre dospelé vzťahy vezmime to, či adekvátne a prijímajúco reagujeme na emócie našich blízkych. Či prejavím súcit, ak ťa niečo bolí, trápi, a nie iba prekvapenie či dokonca hnev. Aj my dospelí potrebujeme upokojenie, uznanie. Napríklad dostať od blízkych uistenie, keď sa bojíme. Opakovaný zážitok prijatia mojej emócie spôsobí, že sa môj strach či bolesť spojí s vnútornou reakciou – „prejav sa, zver sa partnerovi, upokojíš sa, bude to ok“. V istej miere tento mechanizmus funguje aj v dospelých vzťahoch a je základom emočného kontaktu, dôvery a pocitu bezpečia.

Nie je potom neskoro učiť sa pracovať s emóciami až v dospelosti?

Je to podobné ako otázka, či sa dá naučiť behať alebo plávať v dospelosti – v závislosti od genetickej výbavy a osobnej histórie budete mať iný osobný limit, ale asi každý chápe, že aj keď začneme športovať v seniorskom veku, vždy to bude mať veľký efekt na zlepšenie výkonu a zdravia.

Rozpoznávanie emócií je užitočné pre človeka každého veku. Emócie nám slúžia tak, aby nás navigovali k sebazáchove. Ak cítim hnev, moje telo hovorí, že sa mám brániť, prípadne konfrontovať. Ak som znudený, potrebujem niečo, čo ma zaujme či naplní zmyslom. Ak sa bojím, potrebujem kontrolu alebo bezpečie. Emócie mi napovedajú, čo je pre mňa dobré. Môžem sa tak lepšie postarať o to, aby môj život bol udržateľný a spokojný. Keď ich však nepočúvam, dokonca o nich vôbec neviem, môže sa stať, že postupne nevidím stále väčšiu časť samého seba. To má dôsledky na moje vzťahy aj zdravie.

Často akákoľvek základná práca na sebapoznaní a vôbec vedomosť o tom, ako fungujú emócie a vzťahy, nám dokáže veľmi zmeniť kvalitu života. Ale je to ako s tým behaním – ak sme samoukovia a začnú nás bolieť kolená, treba vedieť včas vyhodnotiť, kedy potrebujem na prácu na sebe sprevádzanie odborníka, aby som neprecenil svoje sily.

Čo by teda mal byť ten prvý krok k tomu, aby sme svoje emócie zvládali?

Brať svoje potreby a emócie vážne. Za každou emóciou stojí potreba, ktorá chce byť naplnená. Nie každá potreba musí byť naplnená, ale každá má byť priznaná. Pretože lepší je prípad, keď si uvedomím, že po niečom túžim a vedome sa rozhodnem to nespraviť. Ale nevedieť, čo potrebujem a prečo sa práve hnevám, to vždy prináša riziko. Prídem o niečo dôležité, skomplikuje mi to vzťahy a zaťaží zdravie.

Ako pochopiť, čo v skutočnosti cítime? Pretože všetci vieme, že niekedy nerozumieme ani vlastným emóciám.

Zjednodušene, emócie sú telesné a kognitívne zážitky, ktorým dávame uvedomovaním presnejší tvar a meno. Keď pracujem s klientom, je dôležité, aby pochopil, že si prežívanie emócií nemusí pripraviť v odrážkach na papieriku, ale bude ich skúmať také nejasné, aké práve sú. Hľadať slová je proces, ktorý prežívaniu dáva kontúry. Umožní dostať emócie pod kontrolu a pochopiť súvisiace potreby.

V zásade ide o to všímať si občas samého seba a rozprávať o emóciách, ktoré mám. Užitočné je aj všímať si emocionalitu ľudí, ktorí sú emočne zrelší. Ak to neboli rodičia, máme kamarátov a ďalších ľudí, ktorých si pre schopnosť hovoriť o emóciách vážime. Alebo im dokonca závidíme – schopnosť byť láskaví, priateľskí či povedať „nie“, aby sa zastali samých seba. Niekedy vidíme, že majú rešpektujúci vzťah, alebo nás iritujú tým, že sú príliš „mäkkí“, ale zároveň nás ich súcit a empatia priťahujú.

Možno im menej hovorme svoje názory a viac s nimi hovorme o svojich pocitoch a skúmajme, ako vyjadrujú a riešia veci oni. Veď toto „odkukávanie“ adaptívneho fungovania je jeden zo spôsobov, prečo pomáhajú psychologické intervencie či priateľská podpora. Zažijeme si, že psychológ zosmutnie, keď mu hovoríme, aký sme mali konflikt „o nejakej hlúposti“. Už v tej sekunde cítime, že to „hlúposť“ nebola, lebo niekto pre to zvážnel. Tým sa skontaktujem so svojou emóciou smútku a prežijem daný konflikt reálnejšie. Namiesto vtipkovania či hnevu hovorím o smútku a súvisiacej potrebe. A množstvo takýchto emocionálnych reakcií vidíme u známych, kamarátov, rodičov. Zarazia nás a aj iritujú, ale môžu poukázať na to, čo potrebujeme.


Foto N – Vladimír Šimíček
Ako vyjadrovať emócie vo vzťahu
Keď sa naučíme vnímať vlastné emócie, ako sa v tom môžeme zosúladiť ako dvojica?

Nie všetky potreby sa dajú na 100 percent naplniť – smerujme skôr k nejakej kultúre rešpektu k našim potrebám a prežívaniu. Asi tam patrí aj to, ako zreteľne, sebavedomo a pravidelne komunikujeme svoje potreby. Teda mať pravidelné miesta a časy na pridržanie sa, spomalenie, rozprávanie – či ide o piatkový večer strávený iba spolu, alebo každodenné zreferovanie si dňa, keď uložíme deti.

Dôležité je, ako hodnotíme a prijímame slová druhého. Niekedy stačí „uhm“, pozorne počúvať, či byť tam. Niekedy sa treba spýtať, či partnerovi/partnerke stačilo sa takto porozprávať, alebo to dokončíme večer.

Nie vždy máme napríklad silu na stretnutie s niekým ťažko chorým či s pozostalým. Alebo sa správame, akoby sa nič nestalo, vytvoríme si bariéru. Podľa toho je vidno, že pri ťažkých emóciách to stretnutie nie je jednoduché. V slovenčine používame slovo „súcit“, ktorý síce nie je synonymom empatie, ale napovedá, že keď som emočne spojený, nechám, aby sa tvoja emócia o mňa „otrela“ a trocha ma stiahla so sebou. Že si dovolím podeliť sa o zriedenú reakciu smútku, ľútosti či hnevu a prejavím ju spolu s partnerom/partnerkou.

Je tiež dôležité naučiť sa zastavovať naše typické „zaseknutia“, takzvané cykly, ktoré nastávajú medzi vyjadrením potreby/emócie a tým, že som prijatý/á. Na to už nemusíte stačiť sami, ale dá sa to aj intuitívne. Napríklad vidím, že vždy, keď už ti idem niečo o sebe povedať, tak stuhnem a ty znervóznieš. Niekedy pomôže povedať to, ako keď čítate scenár: „Idem ti niečo povedať, ja som stuhla a vidím, že už aj ty si trocha napätý. Naposledy nám to príliš nešlo. Môžem ti to dnes večer povedať, skúsime to? Pomohlo by mi to.“

Ďalšia dilema znie, ako vyjadrovať emócie tak, aby sme boli priami a otvorení, ale pritom nezraňovali iných?

Tak, aby sme hovorili pravdivo, mali príležitosť zlepšiť to a aby sme nezranili. Vysvetlím to najskôr cez nás samých, lebo k sebe sme zväčša krutejší než k blízkym.

V individuálnych stretnutiach neraz riešime náš vnútorný kritický hlas. Napríklad ma niekto cudzí skritizuje za to, ako parkujem, a mne nabehne silný pocit viny. Začnem si nadávať, aký som neschopný a aká je to hanba. Prejdime si vtedy tri otázky: Je to, čo si hovorím, rešpektujúce? Je to pre mňa užitočné? A najmä, je to pravdivé, reálne?

Ak chceme zlepšiť vzťah k sebe, nemusíme si hovoriť afirmácie pred zrkadlom. Úplne postačí, ak zostaneme nohami na zemi a prejdeme si tieto tri otázky. Okej, niekto sa na mňa nahneval, lebo som trocha trčal z parkovacieho miesta. Možno sa ponáhľal, mal zlý deň, alebo je to nervák. Čo by som si mal povedať podľa tých troch otázok? „Spravil som nechtiac chybu, mal by som si polohu auta nabudúce skontrolovať. Cítim sa teraz zle, lebo na mňa niekto nakričal. Zaslúžim si slušnosť, som ok, aj keď sa pomýlim.“

Takto je to užitočné – viem sa do budúca zariadiť. Je to pravdivé, lebo v tejto situácii sme minimálne dvaja a ani jeden z nás nemá patent na rozum. A je to aj rešpektujúce, lebo nerobím o sebe zovšeobecňujúci úsudok, že som celkovo chybný, mám hodnotu ako človek.

Možno už o pár dní, keď vedome regulujem svoj vnútorný hlas, sa vďaka tomu zmierni emócia, s ktorou odchádzam z potenciálne nepríjemných situácií.

Ako to môže pomôcť pri vyjadrovaní emócií vo vzťahu?

V partnerskom vzťahu predsa ide o niečo podobné – potrebujeme dôstojnosť, komunikovať pravdu čo najpresnejšie a urobiť krok k tomu, aby sme naplnili svoje potreby. Takže po prvé, čo najvernejšie opíšme svoju realitu, ako sa cítime. Hovorme v prvej osobe, a vynechajme vety začínajúce na „ty“. To znamená, že namiesto vety „Tebe na mne nezáleží“ povieme „Chýbaš mi, lebo s tebou trávim málo času a potom sa cítim, akoby ti na mne nezáležalo“.

To, že „ti na mne nezáleží“, je naša obava, alebo naše subjektívne vnímanie. Ak sa partnerka naozaj dlhodobo správa tak, že jej na mne vôbec nezáleží, tento rozhovor asi nemá zmysel a tento vzťah potrebuje psychologickú podporu, alebo nie je pre mňa dobrý.

Druhý bod je hovoriť s rešpektom a signalizovať, že vnímame dobré úmysly u partnera/partnerky. Komentovanie jeho osobnosti alebo vecí, ktoré partner/partnerka nemá pod kontrolou, našu snahu o naplnenie potreby okamžite sabotuje. Napríklad veta: „Nemáš o nás záujem, si ako tvoja matka“, spĺňa všetko spomenuté – dostanete partnerku do pozície, keď vám nemôže vyjsť v ústrety a musí sa brániť. Skúste namiesto toho povedať: „Chápem, že sa snažíš zabezpečiť rodinu a záleží ti na nás, ale mne je veľmi smutno, ja už neviem vydržať túto osamelosť.“ Vidíte, ako to nahráva na adekvátnu emočnú reakciu – je mi bez teba smutno, prídeš ku mne bližšie?

Tretí bod je, aby to bolo užitočné, teda aby to pomohlo tomu druhému byť úspešný. „Potrebujem s tebou tráviť viac sústredeného času, rozprávať sa. Poďme spolu von každý týždeň aj za cenu, že budeš musieť pracovať inokedy.“ Ak nevieme, čo v tomto bode povedať, ak v tom nemáme jasno, musíme si to prebrať – buď s partnerom, s kamarátkou či s odborníkom. Ale každý z nás je zodpovedný za komunikáciu a naplnenie svojich potrieb, partner/partnerka je skôr niekto, od koho v tom potrebujem spoluprácu.

Začať treba jemne, pozorne, nie pri rozptyľujúcej činnosti. Radšej neskôr než zhurta. Premyslieť si to, aby sme zasa neboli váhaví. Jasne požiadajme o pozornosť – „Potrebujem, aby si ma dnes vypočul“, alebo „Potrebujem ti niečo porozprávať, máš chvíľu?“

Tento postup nezaručuje úspech, vždy musia spolupracovať dvaja a vytvoriť si niekedy ten moment. Takto si však aspoň nevyrábame zbytočné prekážky a máme oveľa lepšiu šancu na spojenie sa a partnerský vzťah, kde nám bude dobre osve aj spolu.

Ako spolu komunikovať, keď sa hneváme
Takým spôsobom by sme mali s partnerom/partnerkou komunikovať aj vtedy, keď sa napríklad naňho hneváme?

Áno, platí, čo sme si práve povedali. Hnev je komplikovaný, lebo príde často ako sekundárna emócia. Teda hneváme sa vtedy preto, že sme v skutočnosti smutní, bezradní, bojíme sa o vzťah a podobne. Tú prvú emóciu treba pomenovať a vyjadriť. A tá je často pre nás nepríjemnejšia než hnev – ten nám dá aspoň pocit, že niečo robíme.

Takže keď sa na partnera či partnerku hneváme, v skutočnosti sa možno len bojíme, napríklad toho, že ich stratíme?

Veľmi často to tak je. Hnev aj sám osebe môže slúžiť na naplnenie potreby – som po materskej frustrovaná z nedostatku pohybu a hnev ma nakopne to povedať. Ak by som ako partner takejto ženy vtedy začal psychologizovať – prečo si taká nahnevaná, či za to môže detstvo alebo pocit osamelosti, tak môžem aj zaslúžene „schytať“.

Ale áno, pravdou je, že v konflikte hnev prekrýva neraz dôležitejšiu, zraniteľnejšiu emóciu či potrebu. Bojím sa, že ak ti poviem o tom, že by sme mali mať aj spoločný účet a prispievať transparentne na domácnosť, budeš to vnímať ako nátlak. Postupne ma to frustruje tak, že sa nahnevám.

Za hnevom však nebýva iba strach. Aj taký smútok ci bezmocnosť a pocit opustenosti sú hnevu veľmi blízke.

V čom teda môže byť pre nás hnev vo vzťahu užitočný?

Hnev je náš impulz prežitia, čo sa nás snaží rozhýbať, aby sme už niečo dôležité riešili. Problém je, že nám dáva dosť neefektívny formát: keď na niekoho nakričíme, bude reagovať na hnev a nie súcitne na našu bezmocnosť. Rovnako je šanca, že v hneve uletíme od reality a budeme komentovať toho druhého – jeho motívy, osobnosť, na čo nemáme nárok ani skutočný náhľad. A preto sa bude brániť. Alebo že sa budeme správať opovržlivo a devalvujúco. Alebo sa pod vplyvom hnevu dokonca zasekneme a odídeme.

To sú štyri základné riziká popísané v hádkach. Preto musia mať hádky či hnev nejakú kontrolovateľnú mieru. Adaptívny hnev je skôr taký pocit asertivity: „Tak už dosť, teraz potrebujem, aby si ma vypočul!“ Darí sa nám ho držať na uzde a povedať niečo radikálne, ale pravdivé. Zúrivosť, keď máme chuť to tomu druhému „natrieť“ a vykričať mu, aký je sprostý vinou svojich rodičov, je havária v komunikácii a spôsobí zranenia, ktoré bude treba náročne ošetrovať. V zásade takto sami sabotujeme naplnenie svojej dôležitej potreby.

Ako teda správne reagovať, keď sa hneváme?

Ak na mňa príde príliš prudký hnev, musím sa minimálne na 20 minút odpojiť, povedať, že sa potrebujem upokojiť a že sa vrátim k debate vtedy a vtedy. A dodržať to. V čase, keď sa upokojujem, nemyslieť na konflikt, ale rozptýliť sa.

Keď nás hnev upozorní na potrebu, dajme si čas na sformulovanie – sami či s niekým. Až potom nájdime čas a priestor, aby sme sa porozprávali v pokoji.

Nie je v takej situácii lepšie vyjadriť hnev čo najrýchlejšie, než ho potláčať v sebe?

Ide o to, či nám ten hnev dovoľuje viesť dialóg, byť v kontakte, ale väčšinou nám to skomplikuje. Väčšina ľudí sa cíti hnevom druhého zaskočená, napadnutá. Časté je, že ľudia majú s hnevom zlú skúsenosť, napríklad z detstva, a vtedy ich aj náznak hnevu môže paralyzovať. Ak sme vinou hnevu povedali niečo dôležité, na čo sme predtým nemali odvahu, aj tak sa k tomu treba vrátiť v pokojnejšom rozhovore. Inak môže zostať tá téma „zamínovaná“.

Často však nie sme v kontakte s našimi potrebami, emóciami, a až keď vybuchneme, zistíme, že nám niečo chýba. To však naozaj nestačí. Ošetrime situáciu a vráťme sa k tomu neskôr.

Hnev je veľmi užitočná emócia v živote, lebo nás chce rozhýbať k akcii, aj keď váhame, alebo na to nemáme odvahu. Vie vyvolať konštruktívny pocit krízy vo vzťahu – „takto to ďalej nejde“. Ale hnev je často obsahom nezaujímavá emócia a pre vzťah komplikovaná. Dôležitejšie je neraz to, čo je za ním – čo nás trápi a čo potrebujeme. Ak sme aj získali prejavením hnevu pozornosť, loptička je stále na našej strane. V prvom rade treba ošetriť zranenia, ktoré sme mohli v hneve spôsobiť. Mali by sme dovysvetliť, čo potrebujeme, stať sa zase bezpečnými a pokojnými. Ukázať, ako majú náš partner či partnerka vlastne byť úspešní.

Prístup „veď ty vieš, za čo to bolo“, sme možno zažili od rodičov či autorít, ale je to veľmi nezdravý spôsob komunikácie. Nemáme nárok na telepatiu ani na to, aby ten druhý uspokojoval moje potreby bez mojej spolupráce. Povedať som to mohol veľakrát, ale je takmer isté, že sa to druhej strane nepodarí spraviť ideálne na prvýkrát. Toto obdobie snaženia je kľúčové a vždy bolí, lebo druhá strana je zväčša neistá a my netrpezliví. Ak to berieme ako proces, nie ako udalosť, tak v tom môže byť aj trocha humoru, alebo aspoň konštruktívna spolupráca: „Tento mesiac robíme na tom, aby si sa necítila osamelá.“ A bavíme sa občas o tom, čo partnerovi/partnerke pomohlo cítiť sa lepšie a čo nie.

Vzťah nie je o nájdení statickej dokonalosti. Je to nikdy nekončiace skúmanie, ako spolu spokojne žiť.


Foto N – Vladimír Šimíček
Prečo je snaha mať vzťah na 100 percent pascou
Chcú mať dnes ľudia vzťah na 100 percent? Tlačíme ešte aj v tejto oblasti na výkon a snažíme sa o nejaký ideál, ktorého vidina nás stresuje?

Občas áno. Ak to tak je, je to skôr záťažový faktor, ktorý znižuje kreativitu, zvedavosť, otvorenosť.

Keď pár príde na sedenie, dôležité je najmä to, akú má motiváciu. Či to naozaj robí kvôli vzťahu, a nie napríklad kvôli deťom, očakávaniam okolia, reputácii na sociálnych sieťach a podobne. Podstatné je, aby tam každý z nich prišiel kvôli tomu druhému človeku, s ktorým je vo vzťahu. Z tohto hľadiska je vyššia miera motivácie určite lepšia, ako keď niekomu na vzťahu vôbec nezáleží – vždy je lepšie, keď sa hádame, ako keď sme úplne ticho, to by znamenalo rezignáciu. Hoci sa mi chce povedať, že bezmocnosť je bežný vzťahový zážitok. Občas narazíme na témy, pri ktorých nevieme, ako vyjsť tomu druhému v ústrety. Hovorím však o rezignácii ako stave vzťahu, keď to už je vážne a treba niečo robiť.

No očakávanie, že vzťah má byť na 100 percent, je pasca. Všetko, čo chceme na 100 percent, nás bude tlačiť mimo reality, cítenia a adaptácie. Lebo to je vo svojej podstate iba nesprávne stanovený cieľ, navyše nereálny. Kto určí, z čoho sa skladá tých 100 percent? A podľa čoho budeme vedieť, že sme už v cieli? Podľa toho, koľko času spolu trávime, aké máme pekné fotky na Instagrame, alebo ako na nás reagujú druhí? Chodíme vždy na tú istú dovolenku, či máme tie isté rutiny? To sa predsa môže vyvíjať.

Ak máme vo vzťahu problém či nespokojnosť, s najväčšou pravdepodobnosťou niečo dôležité nevidíme, takže redefinovanie cieľov a očakávaní je súčasťou hľadania dobrého spôsobu, ako v partnerstve žiť. Partnerstvo je vo svojej podstate také medzikultúrne stretnutie. Preto naše potreby, východiská, zručnosti a očakávania budú rôzne. A už v tom momente je jasné, že nič nebude na 100 percent, a ak sa o to budeme snažiť, stratíme zvedavosť, možnosť dať sa ovplyvniť a priestor na rast a zmenu.

Ideálne je, ak máme silnú vnútornú motiváciu byť s daným človekom a zaujíma nás. Naopak, ak chceme mať nejaký parameter vzťahu na 100 percent, je to podozrivé a asi sa to netýka vzťahu s tým človekom – je to o nejakých našich presvedčeniach, sebahodnote, strachoch. A to skôr zníži zvedavosť na toho druhého, a čo je horšie, aj zvedavosť na naše vlastné potreby, emócie, to, ako sa meníme.

Dá sa teda povedať, koľko percent stačí na to, aby bol vzťah „dosť dobrý“?

To je podobné, ako sa spýtať, koľko musia partneri čoho spraviť, aby bol vzťah férový. Dáta naznačujú, že pocit férovosti vo vzťahoch až tak nesúvisí s objektívnym rozdelením zodpovednosti, práce a tak ďalej. Skôr sa odvíja od presvedčenia, že ti môžem veriť, robíš to najlepšie, čo vieš, poznáš ma a zastávaš moje potreby a záujmy, aj keď nie sme spolu.

Sme vo svojej biologickej podstate emóciami poháňané bytosti a vo vzťahoch to platí taktiež. Nie je to o percentách výkonu, ale o skúsenostiach s týmto a inými vzťahmi, a tým, ako sa nám darí naplniť moje a tvoje potreby, vrátane autentickosti.

Nie je to niekedy tak, že skôr navonok chceme vytvárať zdanie, že náš vzťah je na 100 percent? Spomínali ste aj sociálne siete, kde sa skoro všetky páry na fotkách usmievajú, ale v skutočnosti nevieme, čím žijú doma.

Áno, to je tá devastačná verzia vzťahu, lebo vtedy nám nejde o toho druhého. Keď mi ide o to, ako ma vnímajú ľudia zvonku, tak je to o mojej vlastnej sebahodnote, neistote, strachu alebo očakávaniach, no ten druhý v tom veľmi nefiguruje. Nemusí to znamenať, že je vo mne nutne nejaká chyba, ale možno sa v živote sústreďujem na veci, ktoré sú nenaplniteľné a neudržateľné. A hlavne, možno ani nemajú veľa spoločného s mojím skutočným ja.

Keď mám potrebu ukazovať svoj vzťah navonok a nejde mi ani tak o to, ako sa my dvaja spolu cítime, ale skôr o to, či získam pozitívny feedback od okolia, tak je to problém. Vzťahu skôr pomôže byť trochu v závetrí od pozornosti druhých, žiť si ten náš život taký, aký skutočne je. Veď kde inde ako doma môžu dostať priestor aj naše škaredšie časti – možno nepríjemnejšie, vystrašenejšie, ktoré nemajú vo veciach vždy jasno?

Našťastie aj na sociálnych sieťach je už posledné roky trend hovoriť aj o veciach, ktoré nie sú úplne najkrajšie. Schvaľujem to, ale opakujem, že je to opäť len akási komunikácia navonok. Pre vzťah je však podstatné, čo sa deje v tých „nudných“ každodenných rutinách, ktoré žijeme. A či sú naozaj nudné, alebo sú to chvíle, keď máme medzi sebou niekedy kontakt a cítime sa spolu bezpečne.

Stretávate sa u klientov aj s tým, že si niekto naštuduje, že sa treba s partnerom/partnerkou denne aspoň polhodinu rozprávať alebo mať sex toľkokrát za mesiac, a snaží sa tým riadiť? Nemôže takéto plánovanie skôr uškodiť?

To, čo poviem, je možno trochu kontroverzné. Jednoduchšie by možno bolo povedať: „Jasné, sex má byť spontánny, blízkosť má byť spontánna alebo všetko má byť spontánne“. Ale čo keď tá hravosť je v tom, že dokážeme aj s takými vecami experimentovať? Keď žijeme bežný život – ráno sa ledva vyspíme, odpravíme deti do školy a potom musíme absolvovať celodenný pracovný kolobeh – tak priorizovať si partnera/partnerku alebo aj samého seba akýmkoľvek spôsobom určite má zmysel. A môže sa to pokojne objaviť aj v kalendári.

Keď máme v kalendári pracovnú cestu a nepôjdeme na ňu, vieme, že z toho bude veľký problém. V tomto prípade rozumieme, čo je to priorita. Tak prečo by pre nás nesmelo byť prioritou mať v kalendári raz mesačne „rande“ s partnerom/partnerkou alebo raz týždenne sex?

V dlhodobých vzťahoch môžeme mať pocit, že nám chýba hravosť: „Nedám jej tie kvety, lebo to už odo mňa očakáva“ alebo „Sex každý piatok? Veď to je hrozné!“ V takých prípadoch je možno dobré pozrieť sa na to, prečo vlastne mám k tomu taký odpor. Veď najjednoduchšie na svete by bolo doniesť partnerke tie kvety a prejaviť tým záujem, alebo nájsť spôsob, ako to urobiť kreatívnejšie. Ak mi to však robí taký problém, potom je možno naozaj namieste preskúmať, prečo ma paralyzuje, ak mám dať partnerke to, čo potrebuje. Nemusí to byť nič negatívne, ale, naopak, dôležité pre vzťah. Možno mám pocit, že mi niečo dlží. Alebo ma nahnevala. Alebo sa o mňa nezaujíma. Alebo pre nás ozaj potrebujem nový zážitok.

Mať v kalendári napísané „piatok – sex“ však naozaj nepôsobí veľmi spontánne.

Pre niekoho to môže byť ok, pre niekoho vytvárať pocit tlaku. Hľadajme to. Dajme si tam napríklad „piatok – možno sex“ s trochou humoru. Spontánnosť môže byť v tom, že sme na seba stále zvedaví. Aj keď sa poznáme na 90 percent, pri každom stretnutí a aktivite môže vzniknúť určitá spontánnosť – niečo ti beží v hlave, máš z niečoho obavy, máš nejakú víziu a ja sa tým nechám nadchnúť. Tým to oživujeme.

Myslieť si, že dobrý vzťah sa rovná nekonečné vzrušenie, je ďaleko od pravdy. Krízy nám prinesú do vzťahu veľa vzrušenia a stačiť to nebude. A zároveň sú možnosťou sa navzájom vypočuť, udobriť a urobiť to lepšie. Výskumy navyše ukazujú, že ľuďom po päťdesiatke, ktorí ešte majú sexuálne živý vzťah, sa kvalita sexu často zlepšuje.

Prečo?

Pretože si už nerobia starosti s očakávaniami, s obavami, nemajú také nároky na svoje telo, berú veci, ako sú, povedia si, čo majú radi, a subjektívne potom majú lepší zážitok. Možno je to aj tým, že si aj pomocou rutiny dokážeme vytvoriť priestor bezpečia a tešiť sa na niečo. Zároveň tým dávame dôležitosť nášmu vzťahu aj jeden druhému.

A kde je potom romantika?
Ak máme problém, s ktorým si ako pár nevieme rady, je lepšie ísť rovno na párovú terapiu, alebo niekedy pomôže aj individuálna terapia?

Môže byť veľmi efektívne ísť najskôr do individuálnej terapie alebo iným spôsobom preskúmať svoje potreby. Má to taký viditeľný pozitívny efekt, že máme aj veľkých firemných klientov, ktorých zamestnanci pracujú v skupinách na svojom mentálnom zdraví. Je to evidentne vnímané ako investícia, lebo napríklad v období covidu trpela výkonnosť, vzťahy v práci aj doma. A neošetriť to nie je udržateľné ako pre biznis, tak pre partnerstvo.

Párový proces si vyžaduje isté uvedomenie a orientáciu vo vlastných potrebách, emóciách a zraneniach. Niekedy je efektívnejšie skúmať ich individuálne a do párového procesu tieto zistenia už prinášať. V párovej práci sa skôr už vieme zameriavať na komunikáciu, vyjadrenie emočných či iných potrieb a ich naplnenie. Ale je to, samozrejme, individuálne, a najmä je dobré začať – či už individuálne, alebo párovo. Dajme si šancu, aby vzťahy boli bezpečným miestom spojenia a blízkosti. Nie je to však jedna udalosť, ale skôr sporenie rôzne veľkých súm na pomyselnom emočnom účte.

Prvý a najdôležitejší krok je začať vnímať, kedy sa ako cítim a aké potreby za tým mám. Niekomu k tomu pomôže sledovať reakcie svojho tela, niekomu hovoriť o prežívaní s kamarátom, alebo so psychológom. Ak si viete predstaviť, do akej miery sú váš partner či partnerka úspešní v naplnení tej vašej potreby, alebo ako má vyzerať váš vzťah, aby ste si danú potrebu naplnili vy, potom ste na dobrej ceste.

Ďalší krok je mať pravidelné, predvídateľné spoločné chvíle na prerozprávanie toho, ako sa cítime a čo potrebujeme. To buduje kultúru rešpektu a bezpečia.

Pre uspokojivý, blízky vzťah máme aj biologickú výbavu. Máme potrebu dostať adekvátnu reakciu od druhých na naše emócie. Na strach – uistenie, na bolesť – súcit, na hnev – pochopenie a upokojenie, a tak ďalej.

Môžeme si potom dovoliť byť vo vzťahu aj zraniteľní?

Väčšina práce s pármi je o tom, ako sa dostať hlbšie pod hnev a obranné reakcie, povedať si bezpečne tie zraniteľné, odhaľujúce veci a dostať na ne adekvátnu reakciu. Ale zraniteľní pred druhými dokážeme byť až potom, ako dokážeme byť zraniteľní pred sebou. Naučiť sa všímať si svoje reakcie – strach, osamelosť, smútok, nádej, túžbu po spojení. Väčšinou je toto veľká časť procesu, ako zachytiť reakciu tela, alebo emócie ešte predtým, než príde hnev.

Do veľkej miery vnímam svoju prácu ako umožňovanie rozhovorov, ktoré sa mali uskutočniť, ale nemohli. Aj malé úspešné zdieľanie niečoho dôležitého mi navždy dá o trocha väčšiu istotu, že sa ti budem môcť ukázať znova. A to dáva vzťahu bezpečie a slobodu spoznávať samého seba.

Niekto môže mať výčitky, že keď sa vo vzťahu usiluje o vyjadrovanie a napĺňanie svojich potrieb, či sa nespráva egoisticky. Čo s tým?

Obaja partneri majú právo na naplnenie toľkých potrieb vo vzťahu, koľko je realisticky možné. Vo vzťahoch sme však aj kvôli vzťahom, takže si to vyžaduje kreativitu a v horšom prípade kompromisy.

Prvou úlohou je asi preskúmať, či je ten pocit skôr vo mne, alebo tým, ako na mňa reaguje partner. Ak partner je devalvujúci, alebo nie je vo vzťahu pre nás oboch dosť priestoru, treba sa rozprávať s partnerom, či skúmať vzťah s odborníkom. Niekedy už tento náhľad veľmi pomôže láskavejšie a menej konfrontujúco hovoriť o svojich potrebách. Vypýtať si, hľadať riešenie.

Takže aj vzťah je vlastne o dohode, o vzájomne výhodnom nastavení? Niekto by sa mohol spýtať, kde je potom romantika.

Nie úplne, už kedysi v knihe Mirages of Marriage autori riešili tézu, že vzťah je obchod. Murstein (Bernard I. Murstein, významný americký psychológ – pozn. red.) poukázal výskumom na to, že to je prístup typický skôr pre dysfunkčné vzťahy. Dostanete pri ňom tie najlepšie zo zlých možností. Nepracujete kreatívne na tom, ako si vzájomne vylepšiť život, ale ako si utrhnúť čo najviac z nejakého obmedzeného zdroja, akým je napríklad čas.

Ale keď spolupracujete, dosiahnete viac než jeden plus jeden. Otvárajú sa vám iné možnosti, nie ste na veci sami emocionálne, ale ani prakticky. Už len dve mysle s iným pohľadom na vec vytvoria viac riešení. Takže ak si vybudujete vzťah, kde rešpekt a starostlivosť o všetkých je hodnota, nebudete na život sám a v tom je to skvelé a vlastne veľmi romantické. Zrazu tam máme nejakého mimozemšťana, ktorý vníma veci trochu inak a my v tom môžeme nachádzať aj to, čo sami nemáme.

Vy máte za manželku psychologičku – Janu Zemandl, s ktorou sme mali rozhovor aj v Denníku N. Keď máte obaja ako psychológovia tak dobre naštudovanú teóriu fungovania vzťahov, ide to potom ľahšie aj v praxi?

Začína sa to tým, že sa obaja zaoberáme vzťahmi, máme vedecké informácie a porozumenie niektorých princípov vo vzťahoch. No zásadným prínosom psychológie sú pre mňa neustále výcviky a vlastná terapia, teda sebaskúsenosť. Tie nám pomáhajú rozumieť sebe aj iným. Mať pokoru voči tomu, že máme v sebe stále čo objavovať a že sa meníme v čase. Chápeme vďaka tomu, že vzťah nie je vyriešená vec, ale spoznávanie sa tu a teraz. Že je v poriadku sa niekedy cítiť zmätene, neisto, alebo bezmocne a hovoriť o tom. Myslím si, že nám pomáha náš postoj k emóciám, vieme, že si treba jeden druhého vypočuť, pochopiť, ako sa druhý cíti. Aj vďaka tomu môžeme prejsť ťažkými situáciami s menej zraneniami, alebo s menej hlbokými zraneniami. V tomto to možno máme my psychológovia ľahšie, hoci za to platíme intenzívnou prácou na sebe. Je to však investícia do spokojnosti a naša voľba pre život.

Zvyšok je o tom, na čo sa zameriaval tento rozhovor. Ako to robiť, aby sme sa cítili vo vzťahu bezpečne – ako byť vypočutí, priorizovať naše potreby, aj keď sa menia, a ako narábame s tým, že je ten druhý slabý, zranený, je mu ťažko. To všetko riešime úplne krok po kroku, rovnako ako akékoľvek dve iné ľudské bytosti, najlepšie ako nám to umožňuje osobná zrelosť a situácia.

Ako hovorí Gottman (John Gottman – americký psychológ, ktorý sa viac ako 40 rokov venoval manželskej terapii – pozn. red.), môžete si síce vybrať iného partnera, ale tým si vyberiete iný set problémov a radostí. Ak tú myšlienku aplikujete na vzťah pozitívne, je to o tom, či ste zvedavý na vnútorný život svojho partnera, či vás obohacuje jeho názor, či ho necháte ovplyvniť vás tak, že sa stávate bohatšou verziou samého seba, či mu veríte, že má na zreteli vaše dobro. A ja som rád, že som si našiel v Janke presne tento mix radostí a problémov, s ktorým chcem zostať. Psychológia je u nás skôr odrazom toho, že máme podobný pohľad na svet, než nejaký návod na život. Poznám to podľa toho, že sa na ňu teším, na jej názor som zvedavý, viem, že na mňa a náš vzťah starostlivo myslí. A že o rok sa budeme rozprávať trocha inak o iných veciach, ale bude nás to baviť.

Andrej Zemandl

Psychológ pracujúci s jednotlivcami aj pármi. Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje najmä metódami katatýmne-imaginatívnej psychoterapie a terapie zameranej na emócie. V súčasnosti je v certifikovanom dlhodobom psychoterapeutickom výcviku a tiež špecializačnom štúdiu klinickej psychológie. Je členom Slovenskej komory psychológov. Spolu s manželkou, psychologičkou Janou Zemandl, vychovávajú 11-ročného Davida a 8-ročnú Oliviu.
Používateľov profilový obrázok
wladas
Hardcore addict
Hardcore addict
Príspevky: 8978
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

Prestávkoval peniaze na otcov pohreb: Najhoršie sú stávky naživo v mobile, to je nonstop adrenalín
Spoiler
„Začalo sa to dvackou v slovenských korunách, končilo pri milióne. Bohužiaľ, eur,“ opisuje vo svojom príbehu muž abstinujúci so závislosťou od stávkovania. Na Instagrame vystupuje pod menom Gamblerova cesta. Napriek tomu, že už viac ako tri roky abstinuje, stále má vysoké dlhy.

Závislosť u svojho blízkeho môže okolie najmä v čase internetu dlho prehliadať. Na rozdiel napríklad od alkoholika totiž na gamblerovi fyzicky nevidno žiadne zmeny. Aj u neho sa to prevalilo až na základe toho, že si požičal peniaze od viacerých ľudí.

Hovorí, že jeden z príbehov, za ktorý sa z časov aktívneho hráčstva najviac hanbí, je, keď prestávkoval peniaze, ktoré boli pripravené na pohreb jeho otca. V čase, keď hral, však uveril, že to vlastne nie je tak, ako to vyzerá.

Často upozorňuje, že keď je reč o závislostiach, všetko sa točí okolo výšky stávok. V skutočnosti môžu byť dvaja ľudia rovnako závislí, a pritom stávkovať za úplne iné sumy.

„Mal som na hráčskom účte vyhraných asi 50-tisíc eur. Stavil som na gól v polčase, stávková kancelária ma pustila do vkladu 42-tisíc eur. Čo si myslíte, čo sa stalo? To najhoršie pre mňa. Vyhral som. Vyhral som viac ako 62-tisíc eur. Trvalo to asi pätnásť minút. Mal som na účte takmer dva milióny slovenských korún. Bolo niečo po 16. hodine. O devätnástej som nemal nič,“ opísal na Instagrame svoju najväčšiu stávku.

Aj v rozhovore pre Denník N vystupuje pod pseudonymom Gamblerova cesta. Redakcia pozná jeho skutočné meno. Na žiadosť respondenta, keďže ide o ľudsky mimoriadne citlivú tému, jeho identitu nezverejňujeme.

Na profile máte napísané niečo v zmysle, že každý gambler by prehral toľko peňazí ako vy, keby mal toľko peňazí k dispozícii. Znamená to, že ak niekto stávkuje za stovky eur a niekto za desaťtisíce, obaja môžu mať rovnaký problém?

Keď by som ešte bol aktívny hráč, tak by som povedal, že závislosť je o tom, koľko človek prehral. Teraz sa už snažím ani nehovoriť tie sumy. Vôbec to nie je o tom. Sumy len odvádzajú pozornosť od celého problému. A tým je, že závislý človek venuje každý svoj voľný čas, ktorý má stráviť s rodinou, hraním.

Menia sa mu často nálady. Keď tipuje live stávky (stávky naživo počas zápasu) a padne gól, je šťastný. Keď jeho tím dostane gól, je zrazu mrzutý. Počas piatich minút sa mu môže nálada zmeniť aj 40-krát. Závislý človek dokáže robiť veci, ktoré by bežne nerobil, veci na hranici zákona, klamstvá druhým ľuďom do očí, aby si od nich požičal peniaze.

Toto je skutočný problém. A je jedno, či si požičia 10 eur alebo tisícky eur, je to stále ten istý prípad. Samozrejme, následky sú iné. Teraz to neriešim z právnej stránky alebo z hľadiska medziľudských vzťahov. Keby som si požičal od svojich priateľov desať eur, určite by som dnes nemal také zničené vzťahy.

Jedine, čo už však teraz dokážem s tým robiť, je fungovať. A musím zostať silný, lebo keď je človek v abstinencii, zmenia sa mu priority a, pochopiteľne, chce peniaze vrátiť. Ale v tomto musia byť aj veritelia trpezliví, lebo keby som sa začal v abstinencii naháňať za peniazmi, vrátil by som sa do toho istého kolobehu, v ktorom som bol.

Hovorili ste, že to je základ problému, že človeku sa zrazu zmenia priority a namiesto času s rodinou chce len hrať. Ako vyzeral váš spoločenský život? Stretávali ste sa napríklad s priateľmi?

To síce áno, ale druhá vec je, že keď ste s priateľmi vonku, vaša fyzická schránka tam je, ale nakoľko ste aj duchom prítomný?

Človek, ktorý je závislý, sa môže navonok javiť, že je v poriadku, ale vnútorne myslí iba na jedno alebo sa snaží tie svoje veci obhajovať tým, že vyhrá veľa peňazí, dá to rodine a priateľom, ale takto si len racionalizuje celé svoje konanie. Nahovára si, že tým niekomu prinesie osoh. Priatelia, ktorých už dnes nemám, by boli radšej, keby som im venoval čas a nie im dával nejaké dary.

Ako povedal môj spoluabstinent Róbert, ktorý abstinuje už 28 rokov (objavuje sa v dokumente Gambler, na ktorom sa produkčne podieľal aj respondent z Gamblerovej cesty, pozn. red.), my máme duševnú chorobu, ale môžeme si za ňu sami. Keď sa človek prejde po psychiatrii a vidí tam množstvo prípadov ľudí, ktorí majú akútne problémy a môžu len veriť, že im zaberie liečba, my máme obrovské šťastie, lebo či budeme abstinovať, závisí len od nás a od nikoho iného.



Čiže bez ohľadu na to, či ste vyhrávali alebo prehrávali, mali ste pocit, že to máte pod kontrolou.

Každý si myslí, že je to pod kontrolou, respektíve nikto si nechce priznať, že to nemá pod kontrolou. Možno ak by sa dotyčného niekto na to spýtal, odpovedal by, že áno, ale vnútorne by vedel, že to tak nie je.

Ako som už spomínal, je dobré, keď niekomu o tom poviete. No a ja som mal veľký problém povedať, že som závislý, to sa predsa mne nemôže stať. Mal som o sebe vysokú mienku, mal som vysoké ego, myslel som si, že všetko zvládnem, alebo som to ani neriešil.

Ako sa prevalilo, že ste závislý?

Už ani presne neviem. Ľudia, od ktorých som mal požičané, si to medzi sebou povedali a potom kontaktovali manželku. No ja som si závislosť prvé týždne na liečbe nedokázal priznať. Teda môžete si povedať povrchne, že som závislý, ale kým to nepochopíte, je to iba o tom, že všetci to na liečbe hovoria, tak aj ja poviem, že som závislý. To, či si to uvedomujete naplno, sa prejaví až v živote po liečbe.

Ako to myslíte?

Ja si to teraz plne uvedomujem a nesnažím sa zbytočne dostávať do rizikových situácií. Držím si kontakt s klubom, kontakt s liečebňou, kontakt so spoluabstinentmi.

Že ste abstinujúci gambler, znamená, že keby ste si napríklad raz zahrali, opäť by ste boli aktívne závislý? Môže si to človek tak predstaviť?

Nie som terapeut, hovorím to len z vlastnej skúsenosti, ale či je to látková, alebo nelátková závislosť, je to vlastne podobné. A recidíva je vždy horšia. Kebyže si zahrám, znova by sa spustil pocit previnenia, zas budem premýšľať, čo robiť, aby to okolie nevedelo.

Veľa ľudí dokáže raz prestať, ale príde recidíva. Je preto dôležité zostať v kontakte s abstinentmi, oni hneď vycítia, že sa niečo deje. My sme všetci rovnakí.

Čo ste pociťovali pri výhrach?

Úprimne povedané, k tomu sa nerád vraciam, lebo práve tie pocity po výhrach boli to, čo ma dostalo na liečbu a tam, kde som teraz.

Boli to euforické pocity a práve eufória asi bola pre mňa čierna diera. Bolo to veľmi skreslené, lebo práve cez ňu som sa dostal k problémom, ktoré mám teraz. Ja si skôr poviem, čo všetko som vtedy urobil, aby som hral. Výhra je totiž pre gamblera tá najväčšia prehra.

Koľko rokov už abstinujete?

Liečbu som ukončil 27. decembra 2019, dostal som diplom za tri roky v abstinencii, idem teda štvrtý rok.

Na základnej škole asi v deviatom ročníku som to začal skúšať, najmä cez víkendy. Ale to boli prvé skúsenosti, na frekvencii to nabralo až neskôr. Ale ťažko povedať, odkedy to bola nejaká závislosť, niekto to dokáže zastaviť aj po veľa rokoch hrania, niekto nie.

V tom čase ste nemali ešte osemnásť rokov. Ako ste teda stávkovali?

To boli len také pokusy. Niekoho sme ako deti uprosili, aby nám v kamennej prevádzke podal stávku. Na toto obdobie si už až tak dobre nespomínam.

A kedy ste začali stávkovať viac?

Neviem presne, išlo to kontinuálne, samozrejme, stávky sa zväčšujú, keď si človek začne zarábať. No skôr si spomínam na poslednú fázu, keď som si myslel, že to robím iba pre peniaze, myslel som si, že mňa predsa nebude ovládať žiadna hra. Ale pritom som si podával aj za jedno euro, čiže bolo to v skutočnosti o pocite z hry. Samozrejme, keď si podáte za viac peňazí, zvyšuje sa vám adrenalín, ale ak by som tvrdil, že som stávkoval iba pre peniaze, nebola by to pravda.

Ani liečba nefunguje tak, že vám povedia, ako nehrať. Vysvetlia vám, čo je pre vás v živote dôležitejšie ako nejaká hra a či si z toho dokážete uvedomiť, že máte iné priority. Keď abstinujete, uvedomíte si, že radšej trávite čas s rodinou, priateľmi, idete na prechádzku, zašportujete si a viac vás baví práca. So súčasnosťou sa to ani nedá porovnať. Ani si to poriadne nepamätám, bol som tam iba fyzicky. Potom som už riešil iba to, či sa to niekde neprevalí, a mal som doslova paranoje.

Keď ste stávkovali, po akom čase si to začalo všímať vaše okolie?

Časovo vám to neviem povedať presne. Okolie vedelo, že tipujem. Ale ako som už hovoril, problém je, že o nelátkových závislostiach sa toľko nehovorí a nevidíte ich dôsledky fyzicky. U alkoholika vidíte, že je zničený fyzicky. A to až tak nevidíte na gamblerovi, čo je o to horšie.

Ale ak si požičiavate peniaze, to predsa musí byť podozrivé. Čo hovoria závislí ľudia tým, od ktorých si požičiavajú?

Veľa spoluabstinentov nepovedalo, na čo si presne prostriedky požičiava, priatelia to možno ani nechcú vedieť. Neriešia to. Závislí ľudia vám nepovedia vždy konkrétny dôvod. Jednoducho povedia, že si potrebujú požičať peniaze.

O akých sumách, ktoré si zvyknú závislí požičiavať, hovoríme?

Pôžičky sa bežne pohybujú od tisícok až do stotisícov eur.

Koľko peňazí ste dokopy otočili na stávkovaní?

Nechcem, aby to bolo o sumách, lebo potom si veľa ľudí povie, že nie sú závislí, keď stávkujú za menej. Je to o tom, ako fungujete, aké máte správanie, ako reagujete na ťažké situácie. A je to o tom, akí úprimní ste k svojmu okoliu, čo som ja nebol.

Nemusíme teda hovoriť o konkrétnych sumách, ale z vášho príbehu vyplýva, že ste neraz v jednej chvíli mali na účte veľa peňazí, ktoré ste následne prestávkovali. Samozrejme, pre každého môže byť veľká suma niečo iné. A spýtam sa teda takú naivne znejúcu otázku, nad ktorou sa možno zamýšľa veľa ľudí, ktorí podobne ako ja nezažili závislosť. Nikdy vám nenapadlo, že by ste si vo chvíli, keď ste mali veľa peňazí, ich vybrali a nedali do ďalšej stávky?

Veľa závislých hovorí, že si zahrá už iba raz, keď vyhrá, skončí, ale vôbec to tak nie je.

Veľakrát som vyhral toľko, že by som mohol byť v poriadku. Ale v realite toto neexistuje. Pýtal som sa pani psychiatričky v Banskej Bystrici na liečení, prečo som takéto veci robil. Povedala mi, že to je jednoducho preto, lebo som závislý.

Je ťažké každému človeku vysvetľovať, prečo som to (požičal si od neho peniaze, pozn. red.) spravil práve jemu. Veľmi ma to mrzí, ale neviem. To vôbec nie je o tom, že by som si vybral niekoho konkrétneho.

Vy hovoríte aj o tom, že je rozdiel nehrať chvíľu a abstinovať. V čom je rozdiel? Skúste to vysvetliť.

Môžete hru na chvíľu vypustiť zo života, ale pokiaľ budete fungovať úplne rovnako, je len otázka času, kedy sa do toho znova dostanete. Keby som ďalej hral a zrazu prestal hrať, nič by som nezmenil, ani svoje myslenie, nemal by som ani vedomosti. Človek ani nevie, ako by abstinoval. Abstinencia je, samozrejme, individuálna, ale treba vedomosti, ako na to.

Najprv ste navštevovali ambulantnú liečbu, ktorá vám však nepomohla. V čom to bolo iné?

Toto nesmerujem k žiadnemu odborníkovi, ktorého som navštívil. Vždy to je o tom, či je človek pripravený abstinovať. Pri ambulantnej liečbe však nemáte kontakt s inými závislými. Mne najviac pomohlo, keď mi niekto nastavil zrkadlo. Psychológ sa s vami rozpráva, dá vám rady.

Keď si to zoberiem z pohľadu závislého človeka, pre neho je to jednoduchšia a ľahšia cestička, ako zavrieť ústa ostatným ľuďom, ako to bolo v mojom prípade. Keď chceme niečo robiť, tak poriadne a nie na desať percent.

Ako vyzeral váš návrat k hraniu po ambulantnej liečbe?

Naformuloval by som to inak – nepovedal by som, že mi nepomohla, ale v skutočnosti som nechcel, aby mi pomohla. To bol základ. Tu ani nemôžeme hovoriť o recidíve, lebo ja som stále stávkoval. Stále som bol aktívny hráč, len som práve nehral zopár mesiacov. Ani na liečbu veľa hráčov nejde preto, lebo chcú, ale z dôvodu, že ich donútia okolnosti a až tam musia zistiť, či to naozaj chcú.

Človek s vysokým hráčskym egom si zrazu musí povedať, že je závislý, že má psychickú chorobu a že už bude do konca života iba abstinent a nesmie už nikdy hrať. Na abstinencii je krásne, že si môžete robiť, čo chcete. Síce si myslíte, že to môžete aj pri hraní, ale nie je to tak, tam vás ovplyvňuje, že musíte hrať. Až teraz si robím, čo chcem.

Vo svojom príbehu opisujete, že negatívnym zlomom bol príchod možnosti živého stávkovania počas zápasu. V čom je práve toto také zradné?

Pri stávkach naživo môžete stávkovať nonstop. A zároveň hneď vidíte výsledok, nemusíte čakať. Stávky naživo sú urýchlenie niečoho, zvyšovanie pocitu adrenalínu, môžete mať neustály adrenalín. A tým, že teraz je možné stávkovať aj cez telefón, je to ešte horšie, je ľahšie sa skrývať.

Chránite sa nejako, aby ste nezačali znova stávkovať?

Mám v telefóne aplikáciu, ktorú si platím a ktorá mi zakáže prístup na akýkoľvek obsah, kde sú hazardné hry. Je potom pokojnejšia moja rodina aj v práci sú pokojnejší. Mám to aj v počítači, aj v telefóne, aj v tablete, ktorý používam na prácu.

Nemusím sa prezentovať ako hrdina, že som úplne v pohode. Načo? Dám si tú barličku, keď môžem. Niektorí abstinenti vám povedia, že majú problém aj hádzať parkovné do automatu, lebo im to pripomína hazard.

Ako ste vnímali reklamy na stávkovanie? Zvykli vás nejako rozrušiť?

Vždy je to o tom, že je na každom človeku, či si stávku podá alebo nie. A to sa týka aj vnímania reklám. Keď vy vidíte tie reklamy, nič to s vami nemusí robiť, lebo nie ste závislá. A ak by aj robilo, televízia sa vždy dá vypnúť. Nie je to o reklamách. Aj ja by som najradšej povedal, že za to môžu iba stávkové kancelárie. Ale vôbec to tak nie je.

Stávkové kancelárie ponúkajú možnosti, že si môžete nastaviť denný limit, koľko môžete stávkovať alebo že si nastavíte časový limit. Myslíte si, že vám by niečo také pomohlo?

Ja som nikdy nevyužíval takúto možnosť, takže neviem povedať presne, ale myslím to v dobrom, stávkové kancelárie môžu spraviť čokoľvek, aby sa niekto nestal patologickým hráčom. Ale pre hráča vôbec nie je problém to obísť.

Zapíšete sa na zoznam vylúčených osôb, aby vás nepustili do kasína, v stávkovej spoločnosti si urobíte limit. Ale potom prekročíte limit a pôjdete do prvej stávkovej kancelárie osobne alebo presvedčíte kamaráta. Je to chvályhodné, ale opäť sa vraciam k tomu, že všetko je iba o tom človeku, nie je to o tom, čo robia či nerobia stávkové kancelárie.

Myslí si gambler, že veľmi dobre rozumie taktike stávkovania?

Veľa hráčov si myslí, že niečo ovláda lepšie, ale neovláda nič. Mnohí sú bývalí amatérski športovci a myslia si, že tomu preto rozumejú a je za tým nejaká analýza. Ale to je hlúposť.

Vo svojom príbehu opisujete, že jedna z vecí, za ktorú sa veľmi hanbíte, je, keď ste vzali peniaze na pohreb svojho otca. Ale dokázali ste to tak vytesniť, že ste uverili, že ste to vlastne vôbec nespravili. Ako je toto možné, ako sa to dá?

Možno budem teraz vyzerať ako úplné hovädo. Ale v momente, keď som to robil, hovoril som si, že veď je to predsa pohoda, keď vyhrám, peniaze vrátim.

A potom, keď to človeku celé dôjde, tak sa za to hanbí. A to som sa naučil na liečbe. Ja som v tom príbehu hovoril, že môj otec mal problém s alkoholom. A aký bol rozdiel medzi ním a mnou? Možno iba v tom, že ja som dostal pomoc. Ale psychický teror tam bol u oboch, možno u otca ani nie tak ku mne, ale k mamine.

Ja som takisto spôsobil veľa strastí svojej rodine a blízkym a svojim priateľom. Hoci pre nich už nie som priateľ, som pre nich hajzel. Veľmi ma to mrzí, keď si predstavím, ako inak mohol môj život vyzerať. Často hovorím, že keď sedím v aute, pred sebou mám obrovské čelné sklo, ale za sebou spätné zrkadlo, aby som nikdy nezabudol, čo je za mnou.

Vo vašom okolí o vás všetci vedia, čím ste si prešli?

Všetci v mojom živote, čo to majú vedieť, to vedia. Vedia to aj v práci, keď potrebujem zdokladovať nejaké peniaze alebo niekde niečo zaplatím, aby mohli povedať manželke, že áno, tieto peniaze som minul na to.

Myslím si, že po tom, čo som urobil, je fér hovoriť ľuďom, s kým majú do činenia.

Hovorili ste o liečebni v Banskej Bystrici, doslova ste ju pred týmto rozhovorom nazvali ako alma mater vášho nového života. Čo pozitívne sa vám v tejto súvislosti vybaví?

Sú to ľudia, konkrétne pani doktorka Lóšková, pani psychologička Čekelová a pani psychologička Hatianová. Nielen pre mňa spravili neuveriteľne veľa. Chodím tam pravidelne a stále ma z toho mrazí.

Vždy si poviem, že je to zaujímavé, ale je to miesto, kde chcete byť a súčasne tam nechcete byť, lebo viem, že tam som našiel druhú rodinu, ľudí, s ktorými si pravidelne píšem a volám, pravidelne máme videohovory. Ale zároveň viem, prečo som tam bol.

A keď tam prídete a vidíte nejakého človeka, ktorý je na tom ako vy v minulosti, doľahne na vás ťažoba. Viete, že sa tam pred nikým nemusíte na nič hrať. Každý vám bez okolkov povie, ako to je. V súčasnosti je to veľmi korektné, veľa ľudí vám nechce povedať veci tak, aby vás náhodou neurazili, tu s vami každý hovorí na rovinu.

Pracovisko nelátkových závislostí v Banskej Bystrici mi zachránilo život a aj mnohým iným ľuďom. Tomuto pracovisku treba dať obrovský kredit. A po pomoc si tam chodí veľa ľudí.

Napríklad aj spoluzávislí ako moja manželka. To znamená, že ona síce nič nerobila, ale znášala všetky moje pochybenia. Veľmi ju obdivujem a chcem jej poďakovať, neviem, či by som sa aj ja dokázal na jej mieste zachovať ako ona. Ale nie iba ona. Moja ďalšia rodina tiež, verím, že im to budem môcť nejako vracať.


Vo svojom príbehu opisujete, aká dôležitá bola terapia s rodinnými príslušníkmi. Prečo to bolo také zlomové?

To bol masaker. Dva týždne nemáte kontakt s nikým mimo liečebne, aby ste boli iba sám so sebou. Nemáte tam ani možnosť zavolať si. Veľa ľudí mi povedalo, že bez telefónu nepôjdu na liečbu. Vždy sa nad tým pozastavím, že niekomu ide o záchranu života a prednejší mu je mobil.

No a tam po tých dvoch týždňoch vidíte človeka, ktorý je na vás nahnevaný, možno na vás nakričí, možno vidíte iba plač a slzy. Alebo naopak, niekoho neuvidíte, tak vám to začne dochádzať.

Ja veľa rozprávam, ale vtedy som bol iba ticho. A keď za mnou prišla sestra, tak som polhodinu iba preplakal a ona tiež. Je to silné, už len keď o tom teraz rozprávam.

Ako vyzerá život abstinenta? V čom je to iné ako život človeka, ktorý nikdy závislý nebol?

Je dôležité si nastaviť nejaké pravidlá, napríklad týkajúce sa finančnej kontroly, časovej kontroly, ja som poučený. Snažím sa doma všetko komunikovať. Základom je úprimnosť. Postupom času sa možno pravidlá aj upravujú. Aj ja som mal iné pravidlá týždeň po liečbe a teraz.

Počas abstinencie sa mi narodil syn, je skvelé žiť život v abstinencii. Napriek tomu, že ma stále dobiehajú následky a môže to dopadnúť akokoľvek. Je to ťažko predstaviteľné, keď si porovnám, čo som robil pred niekoľkými rokmi.

Čo by ste chceli, aby si ľudia vzali z vášho príbehu?

Asi by som sa prihovoril ku dvom skupinám ľudí. Jednou sú závislí ľudia, ktorí aj možno čítali môj profil a myslia si, že je to všetko o výške dlhu. Ak je to tak, ako si myslia, že je všetko v poriadku, tak by nemali mať problém povedať celú pravdu svojmu okoliu. Pokiaľ sa boja, tak asi majú nejaký problém.

Potom by som sa prihovoril ich blízkym. Nemali by sa báť človeka konfrontovať. Ak nebude chcieť hovoriť alebo bude nepríjemný, pravdepodobne je niekde problém. Veľa ľudí nebude chcieť ukázať, čo majú v telefóne alebo v počítači, lebo povedia, že je to ich súkromie. Ale pokiaľ nič neskrývajú, nemajú mať prečo problém.

A ešte na záver, pre obe skupiny, je to klišé, ale nebojte sa požiadať o pomoc, lebo tá tu je. Môžu napísať na môj profil alebo rovno na pracovisko nelátkových závislostí v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Môžem tým ľuďom aj posunúť telefónne číslo.

Prečo ste sa rozhodli založiť instagramový profil Gamblerova cesta?

V liečebni som sa naučil, že keď človek nahlas hovorí o svojich problémoch, jedine vtedy ich dokáže riešiť. Ale keď sa človeka spýtate, ako sa má a či ho niečo trápi, veľmi ťažko vie hneď sám od seba pomenovať svoj problém. A potom je ťažké proti tomu bojovať. A teda ak na základe svojho príbehu dokážem pomôcť čo i len jednému človeku alebo jeho rodine pochopiť, čo sa deje, bude to skvelé.

No a pre mňa osobne bol profil ďalšia forma terapie, aby som nikdy nezabudol, kto som. Som závislý človek. Lebo závislosť sa nedá vyliečiť, závislosť bude so mnou celý život. Ale dokážem abstinovať.

Z nášho súkromného rozhovoru pred nahrávaním mi vyplynulo, že niektorí ľudia, možno aj tí, od ktorých ste si požičali, vedia, kto stojí za profilom. Prečo sa teda držíte v anonymite?

Samozrejme, je tam aj pocit hanby. Ale ďalšia vec je, že Gamblerova cesta nemá byť mojím pokáním, a keď o tom poviem verejne, nezbaví ma to následkov toho, ako som sklamal svojich priateľov a rodinu.

Ja som sa predtým vôbec nestretol s osvetou o nelátkových závislostiach, tak sa snažím, aby tento profil bol osvetou. Nie je to teda o jednej osobe, ktorá stojí za Gamblerovou cestou.

Profil by mal byť cestou veľmi veľkého počtu ľudí, ktorí majú problém, lebo gambleri si sú v mnohom veľmi podobní.

Majú možno iné následky, možno prehrali menej peňazí, urobili iné veci, ale stále je to o tom, že závislosť ich dohnala k činom, ktoré zdravý človek nedokáže pochopiť, lebo je to mimo morálnych hraníc.

Je hlavne pre tých, ktorí chcú so závislosťou niečo robiť, pretože nestačí si iba prečítať príbeh mňa či nejakých ďalších ľudí, ktoré som uverejnil na profile. To samo osebe nepomôže.

Píšu vám aj ľudia, ktorí sa chcú s vami radiť, lebo majú problém?

Na profil mi píše veľmi veľa ľudí. Na začiatku som sa naozaj každému chcel venovať, každému odpísať. Aj mne by to vtedy pomohlo, keby som sa mohol s niekým o tom porozprávať.

Ale po nejakom čase to jednak bolo aj pre mňa psychicky náročné, tiež si musím riešiť svoje súkromné veci.

A po druhé, nikdy nemôžete za niekoho chcieť niečo, nikto nedosiahne abstinenciu, ak to sám nechce. Ak niekomu napíšete napríklad základné veci o tom, ako vyzerá liečenie, a on vám povie, že je už všetko v poriadku, tak tam nevidím priestor na ďalšiu debatu. Môžem mu len dať nejaké rady, napríklad aby sa zdôveril najbližšej rodine.
Napísať odpoveď