Som z toho znechutený, hodnotí žiadateľ systém prideľovania dotácií na obnovu domu
Najskôr zložité podmienky, potom boj o čas.


Dominika Mrákavová
Redaktor
ODOBERAŤ AUTORA

Minister životného prostredia SR Ján Budaj po tlačovej konferencii v Jelke, kde oznámil prvé dve výzvy obnovy starších rodinných domov. (Zdroj: TASR/Martin Baumann)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (3)
[ Nechajte si posielať Výber článkov z MY Považská Bystrica na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
POVAŽIE. Domácnosti mali o dotácie na obnovu rodinných domov veľký záujem. Hovorí o tom aj fakt, že výzva bola vyčerpaná behom niekoľkých hodín. Kým pri predošlom vyhlásení boli podmienky podľa slov žiadateľov extrémne náročné a neprehľadné, pri nasledujúcej zasa išlo iba o rýchle prsty pri počítači a rýchle „vyklikanie“ žiadosti na internete.

Viacerí žiadatelia sa tak k podpore na zníženie spotreby energie vo svojich domoch nedostali a podľa vyhlásenia ministerstva životného prostredia sa už ani nedostanú. Ďalšie kolo bude totiž zamerané výhradne na nízkopríjmové domácnosti.


ZAUJALO NÁS
Okrem dovolenkovej destinácie zvažujte aj typ poistenia. Problémom sú najmä adrenalínové športy
Čítajte 
V článku sa dočítate
prečo viacero domácností nestihlo ani ďalšie kolo výzvy na obnovu domu,
ako sa na podanie žiadostí pripravovali,
čo čaká tých, ktorí žiadosť odoslať stihli.
Nestihli sa prihlásiť
V predošlom kole výzvy na obnovu rodinného domu sa Maroš Jurík s rodinou nestihol zapojiť kvôli zdĺhavej administratíve. Chceli si obnoviť dom po rodičoch z osemdesiatych rokov a tak sa pustil do náročného vybavovania potrebných dokumentov.


NAPÍSALI SME
Začali s obnovou bývalého najhonosnejšieho domu kultúry. Chválil ho aj Milan Sládek
Čítajte 
„Povedal som si, že budem trpezlivý a precízny, aj keď to bolo veľmi neprehľadné. Bolo to celé na dlhé lakte, no zabral som sa do toho. Ale než som stihol všetky potrebné doklady vybaviť, výzvu zrušili.“

Z Ministerstva životného prostredia SR vtedy ohlásili, že výzvu zjednodušia a vyhlásia nanovo. Pre viacero domácností to znamenalo novú šancu na obnovu domu za nemalé finančné prostriedky.

„To som sa potešil a povedal som si, že sa nebudem zaoberať tým, koľko energie ma stálo vybavovanie dokladov, ktoré už potrebovať nebudem,“ povedal Maroš Jurík. Začal ho však znepokojovať fakt, že rezort nemal ujednotený termín, kedy výzvu vyhlási. Mal dojem, že ani sami nevedia, kedy to budú mať pripravené.

„Padlo to zrovna na deň, keď som bol služobne mimo domova na tri dni. Manželka bola taktiež v práci, potom vyzdvihla deti a začal sa domáci kolotoč. Povedal som si, že nevadí, podám to, keď sa vrátim. Aké bolo moje nepríjemné prekvapenie, keď sa peniaze rozchytali behom niekoľkých hodín.“

Rodinu nahnevalo, že rozhodla rýchlosť, ktorou žiadosť podávali. „Takže vlastne lotéria. Sme z toho znechutení. Akosi sa nič nemení v tejto krajine,“ dodal pán Jurík.


NEPREHLIADNITE
Spolu s kúpaliskom chcú otvoriť zrekonštruovaný Vagón. Známu kolkáreň úplne zmenili. Vieme, čo v nej bude
Čítajte 
Desaťtisíc za 14 hodín
Posledné kolo výzvy Obnov dom malo už zjednodušené podmienky a podľa toho sa naplnil aj register žiadateľov.

„Tretia výzva na predkladanie žiadostí v rámci programu Obnov dom je uzavretá. Spôsobil to enormný záujem žiadateľov, ktorí naplnili kvótu 10-tisíc podaných žiadostí už po štrnástich hodinách. Ministerstvo životného prostredia SR nesmierne teší tento veľký záujem, ktorý v neposlednom rade znamená aj to, že podmienky pre žiadateľov v rámci tretej výzvy boli dobre koncipované,“ informovali z rezortu životného prostredia.

Toto vyhlásenie však neúspešných žiadateľov výrazne podráždilo. „Pripadá mi to ako výsmech. Proste z extrému do extrému. Najskôr aby človek zohnal pomaly genetickú analýzu rodiny a potom zasa pár klikov a je hotovo,“ povedal Maroš Jurík.

Ďalšia výzva na obnovu domu bude podľa informácií z rezortu životného prostredia úzko špecifikovaná. Nárok budú mať iba nízkopríjmové domácnosti.
„Envirorezort už aktuálne pracuje na vyhlásení ďalšej výzvy, ktorú bude chcieť spustiť čo najskôr, ako to bude možné,“ informovali z ministerstva.


ZAUJALO NÁS
Jeden z najväčších mestských parkov otvoria na jeseň, ozvali sa aj hlasy proti
Čítajte 
Musia získať povolenia
Pre žiadateľov však elektronické podanie žiadosti nie je posledným krokom, aby financie na obnovu domu reálne získali.

„Ministerstvo vyzýva občanov, ktorí si žiadosť zaevidovali elektronicky, aby nezabudli na povinnosť do 15 dní doručiť žiadosť aj v listinnej podobe do podateľne Slovenskej agentúry životného prostredia alebo do niektorej z regionálnych kancelárií spolu s povinnými prílohami, to znamená do 17. mája,“ informovali z rezortu.


NAPÍSALI SME
Zmizli bez stopy. Polícia hľadá vyše dvadsať ľudí z okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava (+FOTO)
Čítajte 
Ďalšou nevyhnutnou súčasťou realizácie rekonštrukcie pre úspešných žiadateľov je administratíva spojená s prácami. „Odporúčame žiadateľom, aby si vybavili všetky potrebné doklady od stavebného úradu ešte pred začiatkom rekonštrukcie. V opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k porušeniu stavebného zákona. Rovnako je potrebné myslieť na fotodokumentáciu a svoj dom odfotiť zo štyroch strán, pred rekonštrukciou aj po nej,“ informovali zo Slovenskej agentúry životného prostredia.

Ako ďalej doplnili, vyhotoviť fotografie „pred a po“ treba aj v prípade výmeny zariadení. „Ak si žiadateľ vykonáva rekonštrukciu svojpomocne, odporúčame odkladať bločky z nákupu materiálov pre prípad kontroly, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek až do 31. augusta 2031,“ doplnili z agentúry.

Čítajte viac: https://mypovazska.sme.sk/c/23163656/so ... -domu.html

Nemysli si, že si niečím špeciálna – to bola veta, ktorá určovala moje detstvo, hovorí autorka projektu Odpútaj sa
Iveta TanoczkáIVETA TANOCZKÁ

Keď sa s ňou rozišiel priateľ, uvedomila si, že musí čosi zmeniť. „Odrezal sa odo mňa. Zatriaslo to mojím svetom. Uvedomila som si, že sa viac nechcem správať k ľuďom tak, ako som sa správala dovtedy,“ opisuje Juliana Gubišová.

S pocitmi opakovaného odmietania priateľmi, rodinou a okolím, vylúčenia a samoty sa dlho pasovala sama. Po rozchode začala chodiť na terapiu. Až tam si uvedomila, že jej úzkosti a problémy vo vzťahoch súvisia s hlboko vrytými traumami z detstva.

„Nemysli si, že si niečím špeciálna – to bola veta, ktorá charakterizovala moje detstvo. To som doma počúvala vždy, keď som čosi dostala zadarmo alebo keď sa mi niečo podarilo,“ hovorí Juliana. Spomína aj na neustálu kritiku, obviňovanie a absenciu diskusie o pocitoch, strachoch a krivdách.

Ako však sama hovorí, jej príbeh nie je o zlých rodičoch a bezbrannom dieťati. „Rodičia nedostávajú k deťom manuál. Snažili sa robiť to najlepšie, ako vedeli. Pre mňa je kľúčové, aby som sa so svojimi traumami vyrovnala a neprenášala ich ďalej,“ zdôrazňuje.

Utekali, no nie spolu s ňou
Juliana vyrastala v malom meste na juhu Slovenska. Narodila sa ako v poradí tretie zo štyroch detí v rodine. „Prvá spomienka, ktorú mám, je asi jeden konkrétny rozhovor s mojou mamou. Vysvetľovala mi, že keď sa pekné a milé dievčatko ako ja na niekoho usmeje, spôsobí mu to úžasnú radosť, aj keď je ten človek strašne unavený z roboty alebo veľmi smutný. Bola som ohromená, že čosi takéto dokážem,“ spomína.

V byte na sídlisku, v ktorom spočiatku žila s rodičmi, so starším bratom a sestrou, pribudol tri roky po jej narodení ešte mladší brat. „V mojich vzťahoch so súrodencami nikdy nebol priestor na vrúcnosť. Rodičia nám iba opakovali, aby sme sa nehádali a boli na seba dobrí. Nevedela som, čo to znamená správať sa dobre, a mám pocit, že každý sme si k tomu hľadali svoju vlastnú cestu,“ opisuje.

Juliana sa ako dieťa, ktoré nebolo v rodine ani najstaršie, ani najmladšie a ani prvé či jediné dievča, cítila zúfalo prehliadaná.

Emócie a vzťahy, ktoré jej doma chýbali, sa rozhodla hľadať na detskom ihrisku. Na jedinom, ktoré na sídlisku mali, sa stretávali deti z celého okolia. „Dobehla som za nimi von a ony utekali tiež. Bežala som za nimi a v jednej chvíli som si uvedomila, že ony utekajú predo mnou. Bolo mi z toho strašne smutno. Stávalo sa mi, že sa so mnou decká z ničoho nič prestali rozprávať,“ opisuje. Problémy s nadväzovaním kamarátstiev spôsobili, že sa pre ňu bežné detské radosti stali opakujúcimi sa krutými sklamaniami.

Súcit u rodičov nenašla
Nástup do základnej školy brala Juliana ako svoju novú šancu niekde zapadnúť. Ilúziu o rovnoprávnosti medzi spolužiakmi hneď na začiatku zmaril prístup učiteľov. „Robili medzi nami veľké rozdiely. Správali sa k nám podľa toho, kto bol z akej rodiny. My sme nikdy nemali veľa peňazí a boli sme štyria súrodenci. A tak ma aj brali,“ spomína.

Krehké detské sebavedomie čoraz viac oslabovala aj jej pretrvávajúca neschopnosť nájsť si priateľov. „Keď som bola druháčka, rozposlala som všetkým dievčatám v triede lístky. Napísala som im na ne otázku, či sa so mnou chcú kamarátiť. Postupne sa mi všetky vrátili a na všetkých bolo NIE.“

Lístky si priniesla domov. „Zúfalo som hľadala súcit. Rodičia reagovali tak, že lístky hodili do koša. Vraj sa tým už nemám zaoberať. No ja som jednoducho potrebovala počuť, že na mojich pocitoch záleží a že som hodná toho, aby sa so mnou niekto priatelil,“ spomína na absenciu pochopenia, ktorá ju zasiahla viac ako postoj spolužiakov.

Tvrdí, že dnes ako dospelá chápe, že zaoberať sa každým incidentom z detstva nie je v živote kľúčové. „Pre moje detské ja však tie kamarátstva znamenali celý svet,“ vysvetľuje.

Potreba zaradiť sa ju nútila klásť si otázku, prečo sa jej nedarí nadviazať s rovesníkmi kamarátske vzťahy. „Túžbu niekam patriť bolo zo mňa zrejme veľmi cítiť. Bolo to príliš očividné a možno preto mi ľudia okolo mňa nedali to, po čom som tak prahla,“ myslí si. Raz dokonca nabrala odvahu a spýtala sa spolužiakov priamo, prečo sa k nej správajú odmietavo. „Dostala som odpoveď, že preto, lebo môžu.“

Ostrihaná proti svojej vôli
Útek z reality našla Juliana v hudbe. Myšlienku prihlásiť sa na štúdium hry na flaute na umeleckej škole jej vnukla rodinná známa. „Doma to brali tak, že si chodím na hudobnú pískať. Neboli z toho nadšení. Súrodenci sa mi často snažili flautu nejako zapchať. Rodičia ma posielali hrať k starým rodičom, aby som doma nerobila hluk. Keď som si chcela zacvičiť, musela som si najskôr odšliapať kilometer a pol,“ spomína.

Napriek podceňovaniu zo strany okolia Julianu štúdium hudby nadchlo. V hudobnej škole podľa nej nehľadeli na sociálne postavenie žiakov a ani na to, kto je Slovák a kto Maďar. Hra na flaute i na klavíri jej išla. „Rozhodla som sa prihlásiť na spevácku súťaž. Na to mi doma povedali, aby som radšej nespievala. Vraj to nie je pre mňa,“ opisuje.

Popri štúdiu hudby po štvrtom ročníku úspešne zložila skúšky a nastúpila na osemročné gymnázium. Tesne predtým ju rodičia dali ostrihať. „Nik sa ma na nič nepýtal a nemala som žiadnu kontrolu nad tým, ako budem vyzerať. Doteraz neviem, prečo ma dali ostrihať nakrátko, na chlapca. Podľa mňa som vyzerala hrozne.“

Jej výzor vzbudil v škole, kam dovtedy chodili aj jej starší brat a sestra, ohlas. „Moja sestra bola vždy veľmi pekná. Cítila som, ako sa na mňa spolužiaci i učitelia dívajú a čudujú sa, ako to, že sme so sestrou rodina a ja vyzerám, ako vyzerám.“

Keby som skríkla, nik by ma nepočul
Na novej škole si od spolužiakov cenila i nepatrný prejav priateľstva. Neustále sa cítila zle, no v rodine nebol na ventilovanie negatívnych emócií priestor. „Ak som začala hovoriť o niečom nepríjemnom, doma debatu rýchlo ukončili. Brala som to tak, že aj keby som skríkla, nik by ma nepočul,“ opisuje Juliana.

Pár kamarátov sa jej však počas dospievania nájsť predsa len podarilo. „Stávalo sa, že sme sa na čomsi dohodli. Kamarátke sa zmenili plány a chcela stretnutie odvolať. Pamätám si, ako som na ňu tlačila, aby dodržala slovo za každú cenu. Bolo mi jedno, ako sa cíti. Chcela som len, aby bolo po mojom,“ hovorí. Dnes to vidí tak, že sa priateľov často snažila svojím správaním „vmanipulovať“ na bezpečné miesto, kde by jej nemohli ublížiť a mala by nad nimi kontrolu.

Po úspešnej maturite sa Juliana rozhodla študovať históriu. Rodičia chceli, aby išla na vysokú školu, a aj ju v tom podporovali, no nepozdával sa im odbor, ktorý si vybrala. Ju však štúdium bavilo.

Aj jej prvý vzťah sa skončil zvláštne. „Priateľ ma opustil a ja som vôbec nevedela prečo. Dlho som sa cez to nedokázala preniesť,“ opisuje. Po príčinách rozchodu i neschopnosti nadväzovať vzťahy s ľuďmi začala pátrať až vďaka zrkadlu, ktoré jej nastavil vzťah s jej aktuálnym partnerom. „Niekoľkokrát sme sa rozišli. Keď sa to stalo po prvý raz, nechal on mňa. Povedal mi, že sa za podmienok, ktoré som si vo vzťahu stanovila, necíti dobre. Uvedomila som si, že musím niečo zmeniť.“

O svojich traumách nevedela
Pocity úzkosti a problémy vo vzťahoch sa rozhodla riešiť psychoterapiou. Počas sedení prišla na to, že má na svoje detstvo nielen negatívne spomienky, ale že má z neho aj traumy, ktoré ju hlboko poznačili. „Nikdy som doma nezažila fyzické násilie. Zanedbávali ma emočne, to je iné. V tom sa človek ťažšie orientuje, lebo nevie určiť, kto ho bije a ani kde presne mu zostávajú rany.“

Vďaka terapii pochopila, z čoho pramenia jej neustále úzkosti. „Pamätám si, že keď som mala asi štyri roky, nestihli sme vlak. Celá rodina sa na mňa hnevala, že to bola moja vina. Spomínam si, že som vôbec nevedela, čo zlé som urobila, kadiaľ sa vlastne ide na vlak a ani prečo je to len moja vina,“ hovorí.

Situácie, keď jej rodičia kládli za vinu čosi, čo nedokázala ovplyvniť, boli podľa nej na dennom poriadku. „Dieťa sa s takouto zodpovednosťou nevie vyrovnať a práve z tohto pocitu frustrácie vzniká trauma. Odtiaľ pochádzala aj moja snaha mať vo vzťahoch všetko pod kontrolou za každú cenu,“ hovorí.

Pri liečbe môžu pomôcť podporné skupiny
Po vysokej škole Juliana vystriedala niekoľko zamestnaní. Neutíchajúci pocit, že chce vytvoriť čosi vlastné, ju podnietil pokračovať vo vzdelávaní na Sokratovom inštitúte. Ide o líderský vzdelávací program, ktorého výsledkom je realizácia vlastného neziskového projektu študenta. „Tam mi dali najavo, že aj keď ešte sama neviem, do akého projektu sa chcem pustiť, dôverujú mi a podporia ma. Toto som nikdy predtým nikde nepocítila,“ tvrdí.

Napriek tomu chcela inštitút pre obavy a nedôveru v seba na začiatku opustiť. Nakoniec sa prinútila nevzdať to a vytvorila projekt Odpútaj sa. Jeho cieľom je etablovať na Slovensku terapiu formou podporných skupín a liečiť ňou traumy z detstva. „U nás je táto forma psychoterapie málo využívaná. Podľa výskumov psychiatričky Natálie Kaščákovej, ktorá na projekte spolupracuje, je terapia v skupine veľmi vhodná na vyrovnávanie sa s traumami. Zároveň sa takto dostane k psychologickej pomoci viac ľudí naraz. Cez projekt chceme členom skupín zároveň uhradiť polovicu nákladov a zlepšiť tým dostupnosť terapie pre ľudí,“ približuje Juliana.

Pilotná verzia projektu, ktorý je financovaný z verejnej zbierky, pod vedením dvoch psychológov odštartovala 17. mája. Ambíciou tímu z projektu Odpútaj sa je vytvoriť sieť podporných skupín na liečenie tráum pod vedením psychoterapeutov a psychológov v každom krajskom meste.

„Kedysi som sa na svojich rodičov za ich správanie ku mne hnevala. Potom som pochopila, že oni si tiež prinášali vlastné traumy a často nevedeli, ako rodičovstvo robiť správne. Tu nejde o to, že rodič je ten zlý a dieťa to dobré. Každý z nás si je strojcom vlastného šťastia. A každý má možnosť si vlastné traumy riešiť a liečiť, aby ich neprenášal ďalej.“

Päť ľudí sa stratilo pri Titanicu. Prečo je ťažké nájsť ponorné plavidlo?
Kyslík na palube sa míňa.


Renáta Zelná
Redaktorka
ODOBERAŤ AUTORA

Ponorné plavidlo Titan spoločnosti OceanGate Expeditions stratilo v nedeľu kontakt s loďou na hladine. Na palube sú piati ľudia, plavili sa k vraku Titanicu. (Zdroj: OceanGate Expeditions)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (94)

ZDIEĽAŤ
[ Nechajte si posielať Novinky o vede a technológiách na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
Článok budeme priebežne aktualizovať.

Každý z nich zaplatil 250-tisíc dolárov, aby sa mohol pozrieť zblízka na slávny vrak Titanicu. Teraz im dochádza kyslík a nikto nevie, kde sú.

V nedeľu sa v Atlantickom oceáne stratilo ponorné plavidlo s tromi turistami a dvoma členmi posádky. Ani nie dve hodiny po ponorení stratili kontakt s loďou na hladine.

Rozsiahla pátracia akcia zatiaľ nepriniesla žiadne výsledky. Plavidlo je v hĺbke, z akej ešte nikdy nikoho nezachránili.

V texte sa dozviete
Aký je rozdiel medzi ponorným plavidlom a ponorkou
Prečo sa mohlo plavidlo Titan stratiť
Z akej najväčšej hĺbky sa dosiaľ podarilo zachrániť ľudí
Prečo je ťažké nájsť ponorné plavidlo
Koľko kyslíka zostáva posádke
Prečo sa ľudia ponárajú k Titanicu 3800 metrov pod hladinou
Kto je na palube strateného plavidla
Prečo sa ponorné plavidlo stratilo?
Plavidlo Titan je súčasťou jedinej tohtoročnej expedície k Titanicu spoločnosti OceanGate Expeditions, ktorá sa zaoberá podmorským výskumom. Expedície k lodi, ktorá stroskotala po zrážke s ľadovcom v roku 1912, zvyčajne trvajú osem dní.

Titan je ponorné plavidlo, na rozdiel od veľkej ponorky má obmedzené zásoby energie. Preto potrebuje podpornú loď, ktorá ho prenáša na miesto ponoru. Plavidlo je veľké zhruba ako karavan, váži 10-tisíc kilogramov a je vyrobené z titanu a uhlíkových vlákien.

Plavidlo sa stratilo v nedeľu počas ponoru k vraku, ktorý leží na dne v hĺbke 3800 metrov. Zhruba hodinu a trištvrte po začatí ponárania sa prerušil kontakt s loďou na hladine. K strate kontaktu došlo v nedeľu o 17.47 h nášho času, záchranárov upovedomili až v pondelok po polnoci, keď sa plavidlo nevynorilo podľa plánu.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Koľko Slovákov zomrelo na Titanicu? Zmiznutie ženy z Hričovského Podhradia zostáva záhadou
Čítajte 
Nie je zrejmé, prečo sa prerušila komunikácia s plavidlom, ani to, kde sa nachádza a v akom je stave. Komunikácia sa pri expedíciách prerušila aj v minulosti, vždy však iba na pár hodín.

Je niekoľko scenárov, čo sa mohlo s plavidlom stať. Všetky sú v súčasnosti iba domnienkami. Tou najoptimistickejšou je, že sa núdzovo vynorilo.

„Mohli to spraviť, ak došlo k výpadku elektriny alebo ku komunikačným problémom. V takom prípade by sa ponorné plavidlo pohupovalo niekde na hladine a čakalo na nájdenie," povedal pre BBC odborník na ponorky Alistair Greig.

Na palube však mohlo dôjsť aj k skratu a následnému požiaru či k zatopeniu, ak plavidlo poškodil silný tlak v hĺbke. Na takéto situácie je plavidlo vybavené skorým varovným systémom.

Možnosťou tiež je, že loď uviazla pod troskami Titanicu vplyvom silných prúdov.

Prečo je ťažké ho nájsť?
Na pátraní po plavidle sa podieľajú Američania aj Kanaďania. Hľadať neprestali ani cez noc. Na mieste sú lode a oblasť preskúmavajú aj letecky. Do pátrania by sa v utorok mali zapojiť aj podmorské plavidlá.

Predpokladá sa, že ak je Titan stále pod vodou, je v hĺbke viac ako tritisíc metrov pod hladinou. Dosiaľ najhlbšia záchranná akcia sa odohrala v roku 1973 v hĺbke 480 metrov. Pri oprave podmorských káblov vtedy uviazli na 76 hodín na dne dvaja piloti plavidla Pisces III. Oboch sa podarilo zachrániť.

Jadrové ponorky amerického námorníctva bežne operujú v hĺbke okolo 240 metrov pod hladinou. Ich maximálna hĺbka ponoru nie je známa, ale ku dnu k Titanicu sa nedostanú. Tlak v takej hĺbke by ich poškodil.

Námorníctvo má aj špeciálne záchranné ponorné plavidlá, tie však podľa oficiálnych údajov môžu ísť maximálne do hĺbky 600 metrov, píše na webe americké Veliteľstvo podmorskej záchrany.

Keďže plavidlo nebolo fyzicky spojené s podpornou loďou na hladine, záchranári musia iba odhadovať, kde sa nachádza.

Ak by bolo plavidlo na hladine, našli by ho takmer okamžite vďaka radaru. Pod vodou sa môžu pátrači spoliehať iba na akustické senzory. Ponorné plavidlo za bežných podmienok komunikuje s loďou na hladine pomocou textových správ.

Pátranie zhoršujú aj poveternostné podmienky. Na hladine nad vrakom Titanicu sú vlny vysoké takmer dva metre a pri hladine je hmla.


Koľko kyslíka posádke zostáva?
Ponorné plavidlo Titan má pri každom ponore k dispozícii núdzový kyslík na 96 hodín.

V pondelok o jedenástej večer pobrežná hliadka informovala, že plavidlu zostáva kyslík na odhadom 70 až plných 96 hodín.

Záchranári tak môžu mať čas do štvrtka až piatka, aby posádku zachránili, ak je stále nažive.


Digitálny sken Titanicu (5 fotografií)
Prečo sa plavidlo ponáralo k Titanicu?
Spoločnosť OceanGate Expeditions sa podieľa na výskume vraku Titanic a taktiež ponúka možnosť platiacim zákazníkom vydať sa 3800 metrov pod hladinu Atlantického oceánu.

Expedícia k Titanicu
Expedície spoločnosti OceanGate Expeditions k vraku lode Titanic trvajú zvyčajne osem dní aj s plavbou tam a späť.

Prehľad bežného itinerára:

1. deň: Posádka dorazí do mestečka St. John's na kanadskom ostrove Newfoundland. Na lodi Polar Prince sa plavia zhruba 700 kilometrov od pobrežia k miestu, kde leží vrak Titanicu.
2. deň: Plavba pokračuje naprieč Atlantikom, turisti dostávajú prednášku o bezpečnosti.
3.- 7. deň: Posádka sa začína potápať na ponornom plavidle Titan. Ponor 3800 metrov pod hladinu zvyčajne zaberie dve hodiny. Plavidlo strávi pod vodou zhruba osem hodín aj s ponorom a vynorením.
8. deň: Návrat lode Polar Prince s plavidlom aj posádkou späť do St. John's.
Zdroj: web OceanGate Expeditions

Lístok na palubu stojí 250-tisíc dolárov, čo je v prepočte zhruba 228-tisíc eur. Turisti sa potom stávajú špecialistami misie a každý má v plavidle aj pridelenú úlohu, napríklad prevádzkujú sonar, fotografujú či komunikujú s loďou na hladine.

„Potápanie vám poskytne nielen vzrušujúci a jedinečný zážitok z cestovania, ale tiež pomôže vedeckej komunite dozvedieť sa viac o vraku a hlbokom oceánskom prostredí," píše sa v itinerári expedície na webe OceanGate Expeditions, ktorý je od pondelka večera nedostupný.

Každý z ponorov má aj vedecký cieľ. Nie je zrejmé, aký mala júnová expedícia. Prebiehajúca expedícia k Titanicu je jedinou, ktorá sa mala udiať tento rok. Na budúci rok ich má spoločnosť naplánovaných päť.

Kto je na palube?
Na palubu ponorného plavidla Titan sa zmestí päť ľudí - jeden pilot, traja turisti a „obsahový expert“, ktorý upozorňuje turistov na dôležité súčasti lode a podmorský život.

Záchranári nezverejnili mená žiadneho člena posádky či turistu na palube. Ich rodiny a spoločnosti však začali zverejňovať čiastočné informácie. Podľa nich sa na palube nachádzali títo turisti:

Britský podnikateľ Hamish Harding, ktorý bol v roku 2022 aj členom posádky letu Blue Origin do vesmíru. Vlastní spoločnosť Acton Aviaton, ktorá kupuje a predáva leteckú techniku.
Podľa jedného Hardingovho príspevku na sociálnej sieti sa na expedícii zúčastnil aj francúzsky potápač Paul-Henri Nargeolet, ktorý v minulosti viedol niekoľko expedícií k Titanicu. Na palube bol zrejme ako obsahový odborník.
Na palube boli zrejme aj pakistanský podnikateľ Shahzada Dawood so synom Sulaimanom. Informovala o tom ich rodina vo vyhlásení.


Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/23184280/pat-ludi ... vidlo.html

Ako nedokážem prestať byť fanúšikom Valencie, klubu, ktorý robí priveľa zlých rozhodnutí
Matúš DemigerMATÚŠ DEMIGER

V sobotu nastúpi v Trnave španielsky tím CF Valencia. Matúš Demiger z Denníka N vysvetľuje, prečo je stále fanúšikom klubu, hoci má na to čoraz menej dôvodov.

Keď som vlani robil rozhovor s futbalovým expertom Simonom Kuperom, ktorý napísal knihu o FC Barcelona, medzi rečou som spomenul, že som fanúšikom Valencie. Nijak na to nereagoval a rozprával ďalej.

Bolo to od neho vlastne láskavé, musel vedieť, že akákoľvek analýza súčasného stavu je márna, a ak by sme pokračovali, iba by sme sa utápali v spomienkovom optimizme.

A zrejme na ten stavili organizátori osláv storočnice Spartaka Trnava, keď si mužstvo z Valencie zavolali na sobotňajší priateľský zápas (hrá sa o 18.00, vysielať ho bude aj RTVS Šport).

V médiách odzneli rôzne prívlastky – od slávnej Valencie cez španielsky veľkoklub, šesťnásobného majstra až po účastníka španielskej ligy. Všetky z nich sú pravdivé, no k realite má najbližšie ten posledný z nich.

Klub, ktorý získal šesť španielskych titulov, dvakrát – a to celkom nedávno – hral finále Ligy majstrov, vyhral Pohár UEFA, sa už pár sezón do pohárov neprebojoval a tento rok sa v španielskej lige ledva zachraňoval v poslednom kole.

Nový štadión ako symbol úpadku
Aj Wikipédia dokáže byť kruto presná. Keď si otvoríte stránku singapurského miliardára Petra Lima, majiteľa futbalovej Valencie, dočítate sa, že „po šiestich rokoch jeho vlastníctva klub sústavne dosahuje podpriemerné výkony a zaznamenal jedny z najhorších výsledkov vo svojej modernej histórii“.

Nech to písal ktokoľvek, Limovu éru vo Valencii celkom vystihol. V časoch, keď Chelsea, Manchester City či Paríž St. Germain dokázali ropné peniaze premeniť na trofeje, je Valencia výborným príkladom, že nový majiteľ – v porovnaní s Romanom Abramovičom a arabskými šejkami nie až tak bohatý –, nemusí ani zďaleka priniesť trofeje.

Keď v roku 2014 Peter Lim Valenciu kupoval, vyzeralo to sľubne. Klub bol po veľkých úspechoch z prelomu storočia (to sú tie spomínané dve finále Ligy majstrov v rokoch 2000 a 2001, ligové tituly v rokoch 2002 a 2004 a víťazstvo v Pohári UEFA v roku 2004) trochu na ústupe, ale pravidelne hrával Ligu majstrov a mal v kádri talentovaných hráčov. A k tomu finančné problémy.

Tie nevyriešil ani predaj výborných hráčov, akými boli vtedajší majstri sveta David Villa, David Silva či Juan Mata. Ale to bol len detail, finančné starosti mala predsa zahojiť práve investícia singapurského obchodníka s palmovým olejom.

Klub kúpil za pár drobných a zaviazal sa, že splatí dlžoby a dostavia nový štadión. Rýchlo sa ukázalo, že dlhy klubu sú ešte väčšie, ako sa predpokladalo, a z veľkolepého projektu, ktorý spustili tesne pred hospodárskou krízou v roku 2007, je dnes skôr ruina a tá chátra viac ako storočná Mestalla, na ktorej Valencia stále hráva.

A teraz je zrejme vhodný čas na malú odbočku – ak sa totiž chcete vybrať na futbalový výlet s niekým, koho šport až tak nezaujíma, Valencia môže byť ideálnym miestom.

Mestalla je prototypom starého štadióna s výbornou akustikou, strmými tribúnami a neúnavnou dychovou kapelou, čo je predsa len iný typ zážitku, než aký dostanete na moderných štadiónoch.

Žiaľ, treba povedať, že v jednom zo zápasov s Realom Madrid si túto atmosféru nechtiac užil aj Vinícius Junior, keď sa stal terčom rasistických pokrikov. (Bol som pri tom, keď podobná atmosféra a tvrdá hra Valencijčanov zdeptala Barcelonu tak, že prehrala 0:2 a Lionel Messi sa zmohol akurát tak na 90-minútovú prechádzku po trávniku.)

Ešte zaujímavejšie než klub je však samotné mesto, kde si koncom 50. rokov povedali, že musia vyriešiť problém s častými záplavami, a tak odklonili od historického centra celú rieku.

V jej koryte vybudovali oddychový park s množstvom športovísk, Palácom hudby, komplexom umeleckých i vedeckých múzeí a oceanáriom.

Práve odtiaľ sú tie skvelé katalógové fotky, ktorých je plný Instagram.

Lim, choď domov!
Pár rokov po tom, čo Lim kúpil klub, sa ukázalo, že jeho ľudia futbalu nerozumejú, a jediné, na čo sa zmohli, bolo to, že nechali voľnú ruku agentovi Jorgemu Mendesovi.

Ten si do klubu privádzal drahých hráčov z Portugalska (napríklad João Cancelo, Enzo Pérez či Gonçalo Guedes), ktorých často aj spoluvlastnil a potom ich predával ďalej, pričom profitoval len on sám.

Po odstrihnutí Mendesa od klubu to bolo ešte horšie. Prakticky zadarmo či výrazne pod cenu odchádzali mnohí talentovaní odchovanci (Isco, Lee Kang-In, Ferran Torres, Carlos Soler) a vrcholom bol predaj kapitána a reprezentanta Daniho Pareja k rivalovi z Villarrealu za dva milióny eur.

To už mala Valencia za sebou nevydarený experiment s Garym Nevillom. Dlhoročný kapitán Manchestru United sa osvedčil ako televízny analytik, čo jeho priateľovi a obchodnému partnerovi Petrovi Limovi stačilo na to, aby z neho spravil hlavného trénera (dovtedy bol asistentom pri anglickej reprezentácii).

Výsledkom bola katastrofálna polsezóna, v ktorej bola Valencia blízko k zostupu a ten by bol vlastne úplne logický a zaslúžený. Po príchode skutočného trénera – Marcelina – sa situácia opäť stabilizovala, no ani prekvapivé víťazstvo v španielskom pohári zmierenie medzi Limom a zvyškom klubu neprinieslo.

Majiteľ totiž predtým trénera požiadal, aby sa na pohár vykašľal a sústredil sa na ligu a postup do Ligy majstrov. Marcelino síce s poslabším tímom prekvapivo dosiahol jedno aj druhé, dôvera však už bola opäť naštrbená.

Odvtedy klub zase pozvoľne padá (chvíľku ho neúspešne trénoval aj Gennaro Gattuso) a ktovie, či to Lima vôbec trápi. Na zápase od roku 2018 nebol, a tak sa k nemu obrázky tisícok protestujúcich fanúšikov s transparentmi „Lim go home“ dostávajú len sprostredkovane.

Akurát problém môže byť práve v tom, že Lim už doma je a o svoj klub sa nezaujíma.

Namiesto Cavaniho len juniori
Čo teda môžu od Valencie slovenskí diváci očakávať?

Tí trnavskí isto majú v pamäti rok 2015, keď Spartak otváral zrekonštruovaný štadión a pri tejto príležitosti si pozval na zápas Olympique Marseille. Francúzsky klub bol vtedy ešte len v úvode prípravy a na Slovensko prišiel bez najväčších hviezd a iba s jedným brankárom (aj to tým náhradným).

Na podobné sklamanie by sa mali pripraviť aj tentoraz. Talentovaný gruzínsky brankár Mamardašvili, o ktorého sa zaujíma Bayern Mníchov, ešte oddychuje po Eure dvadsaťjednotkárov a hviezdny útočník Edinson Cavani sa pohádal s vedením klubu a očakáva sa jeho prestup do Bocy Juniors.

Zo známejších hráčov tak príde len kapitán José Gaya či niekdajší stopér londýnskeho Arsenalu Gabriel Paulista a zostava Valencie bude výrazne preriedená juniormi.

No boli to práve mladíci Javi Guerra, Diego López a Alberto Marí, na ktorých sa ku koncu sezóny tréner Baraja spoliehal. Gólmi v posledných kolách zachraňovali Valenciu v lige, kým bol práve legendárny Cavani opäť zranený alebo bez formy (v lige dal gól naposledy na Silvestra).

Aj preto sa mnohí fanúšikovia opäť upínajú k novému majiteľovi a zdá sa, že by im ani nevadilo, keby sa ním stalo nejaké saudskoarabské konzorcium. To by Valenciu, ktorá od roku 1931 strávila okrem jednej sezóny všetky v prvej lige, pripravilo o auru provinčného veľkoklubu.

Klubu, ktorý bol síce v roku 2004 vyhlásený najlepším tímom sveta, nikdy sa však nedokázal úplne prebiť medzi svetovú elitu a väčšina jeho podporovateľov sú naďalej ľudia z miestnej komunity.

Ja sám som nelogicky fanúšikom Valencie už vyše dvadsať rokov, a tak si pamätám na vtedy ešte štíhleho Rafaela Beníteza, maniaka do defenzívnej taktiky Hectora Cúpera aj množstvo útočných hviezd, ktoré sa napokon stali legendami v iných kluboch (napríklad David Silva v Manchestri City či David Villa v Barcelone).

A celé to začala krátka správa o tom, ako sa brankár Valencie Santiago Cañizares zranil tesne pred odletom na Majstrovstvá sveta v roku 2002. Spadla mu fľaša s vodou po holení a na črepinách si rozrezal chodidlo.

Valencia je skrátka klub, kde sa vždy deje niečo bizarné.

Vyhrievali sa na výslní, dnes dlhujú milióny a idú po nich daniari (rebríček)
Zoznam obsahuje aj známe mená.


Tomáš Vašuta
reportér
ODOBERAŤ AUTORA

Trenčín (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (23)

ZDIEĽAŤ
[ Dostávajte Ekonomické správy z Indexu so zhrnutím podstatných správ dňa. Zapnite si odber jedným klikom. ]
Jeden deň kupujete luxusné autá, sponzorujete športové kluby a dostávate ocenenia, ďalší deň ste na dne a namiesto toho, aby ste počítali zisky, utekáte pred daniarmi.

Nie je to vyslovene uletený scenár. Viac-menej opisuje dráhu, ktorou prešli niektorí najväčší dlžníci finančnej správy v Trenčianskom kraji.

Od svojich „kolegov v regiónoch na východe Slovenska sa líšia v niekoľkých ohľadoch. V top desiatke sú firmy a fyzické osoby, ktoré dlhujú nižšie sumy a sú medzi nimi aj známe mená. Zväčša ide o podnikateľov, ktorí majú zlaté časy za sebou.

INDEX v ďalšej časti seriálu Čierne ovce rozoberá desať najväčších dlžníkov finančnej správy z Trenčianskeho kraja.

Pozrite sa, kde sídlia najzadlženejšie firmy Trenčianskeho kraja (7 fotografií)
10. P-Janks
Sídlo: Trenčín
Dlžná suma: 1,53 milióna eur
Oblasť pôsobenia: veľkoobchod

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť P-Janks. (zdroj: Google Street View)
Na prvý pohľad bežná firma vznikla v roku 2014. Jej zakladateľkou bola občianka Česka Petra Janků, podľa ktorej sa aj volá. Vydržala v nej len pol roka, keď ju vystriedal Nestoras Fotiadis z Grécka.

Firma P-Janks v rokoch 2015 a 2016 vygenerovala tržby na hranici štyroch miliónov eur. Hospodárenie v ďalších rokoch nie je známe, keďže nezverejňovala účtovné závierky. Medzi dlžníkmi finančnej správy sa objavila v roku 2018.

9. Gabriela Zlatošová
Sídlo: Považská Bystrica
Dlžná suma: 1,53 milióna eur
Oblasť pôsobenia: neznáma
Medzi dlžníkmi finančnej správy nie sú len právnické, ale aj fyzické osoby. Veľmi vysoko sa v našom rebríčku umiestnila Gabriela Zlatošová z Považskej Bystrice. Finančnej správe dlhuje vyše 1,5 milióna eur.

Už teraz je jasné, že na jej podnikateľské aktivity doplatia daňovníci, pretože svoju situáciu sa rozhodla vyriešiť konkurzom. Ten však bol zastavený s tým, že „konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu“.

8. MAXoil
Sídlo: Pruské
Dlžná suma: 1,59 milióna eur
Oblasť pôsobenia: maloobchod s pohonnými látkami

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť MAXoil. (zdroj: Google Street View)
MAXoil vznikol v roku 2016 a na rozdiel od väčšiny top dlžníkov finančnej správy pravidelne vykazuje činnosť aj hospodárske výsledky.

Napríklad v roku 2022 mala firma tržby takmer 16 miliónov eur, skončila ho v 23-tisícovej strate. Na porovnanie, v roku 2021 vykázala stratu vyše 1,4 milióna eur.

Jedinou majiteľkou firmy je Andrea Remšíková. Medzi dlžníkmi finančnej správy sa prvýkrát objavila v júli 2022. MAXoil od júna tohto roka odvracia návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý podal jeden z jeho dodávateľov.

7. Anton Fabuš
Sídlo: Borčice
Dlžná suma: 1,59 milióna eur
Oblasť pôsobenia: mäsovýroba

Na snímke z roku 2012. Poslanec NR SR Jaroslav Baška (vľavo) a generálny riaditeľ Púchovského mäsového priemyslu Anton Fabuš strihajú pásku na novej nárezovej a baliacej linke. (zdroj: TASR - M. Podmaník)
Meno Anton Fabuš nie je známe len v Trenčianskom kraji, ale aj v celoslovenskom meradle. Istý čas patril medzi najúspešnejších mäsiarov v krajine. Okrem toho sa zaradil medzi mecenášov športových klubov. V jeho prípade to bol futbal.

Najlepšie roky sú však minulosťou. Fabušov biznisový príbeh sa skončil v dlhoch. Dlhy podnikateľa len voči finančnej správe dnes dosahujú takmer 1,6 milióna eur.

6. Altinn Stores
Sídlo: Dubnica nad Váhom
Dlžná suma: 1,85 milióna eur
Oblasť pôsobenia: maloobchod s mäsom a mäsovými výrobkami

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť Altinn Stores. (zdroj: Google Street View)
Aj šieste miesto v našom rebríčku je úzko prepojené s Antonom Fabušom, lebo je tiež zakladateľom spoločnosti Altinn Stores. Firmu založil v roku 2014 a nasledujúcu pol dekádu sa volala Fabuš – Stores. Ako napovedá názov, zastrešovala prevádzky mäsiarstiev.

Firme od založenia rástli tržby, v roku 2017 dosiahli osem miliónov eur. Potom však prišiel pád.

V roku 2019 sa majiteľom Altinn Stores stala eseročka Altinn, ktorej jedinou spoločníčkou je Natália Špačková. Hospodárenie firiem nie je známe, keďže nezverejňujú účtovné závierky.

5. Motololek
Sídlo: Horná Streda
Dlžná suma: 2,02 milióna eur
Oblasť pôsobenia: zemné práce

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť Motolotek. (zdroj: Google Street View)
Spoločnosť Motololek založil v roku 2009 Martin Vašš. V roku 2013 ho vystriedal Vladimír Maťaš. Firma mala počas svojej existencie len zanedbateľné tržby. V roku 2011 dosiahli 15-tisíc eur, v ďalších rokoch klesali až k nule.

V roku 2015 bola firma prepísaná na občianske združenie Hammer´s a jej oficiálne sídlo bolo presťahované z Nitry do Hornej Stredy, pričom jej konateľom sa stal Michal Pišný.

V januári 2017 sa Motololek prvýkrát objavil medzi dlžníkmi finančnej správy. Dnes jeho dlh presahuje dva milióny eur.

4. B H T group
Sídlo: Trenčín
Dlžná suma: 2,02 milióna eur
Oblasť pôsobenia: veľkoobchod s tabakovými výrobkami

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť B H T Group. (zdroj: Google Street View)
Firma, ktorá si ako predmet činnosti uvádza veľkoobchod s tabakovými výrobkami, vznikla v roku 2011. Jej majiteľom od roku 2015 je Peter Horňák. Za posledných päť rokov mala nulové tržby.

Medzi dlžníkmi finančnej správy sa B H T group objavila prvýkrát v roku 2017. Firma nebola nikdy medializovaná, relevantné informácie o nej chýbajú.

3. Ecowa
Sídlo: Prievidza
Dlžná suma: 2,17 milióna eur
Oblasť pôsobenia: výstavba stavieb

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť Ecowa. (zdroj: Google Street View)
O väčšine najväčších dlžníkov finančnej správy toho veľa nevieme. Ecowa je výnimkou. Firma sa zaoberala výrobou a montážou malých čistiarní odpadových vôd a vo svojom odbore bola úspešná. V roku 2013 ju dokonca ocenil vtedajší minister hospodárstva Tomáš Malatinský.

Dobré časy sú už zabudnuté . Zlom nastal medzi rokmi 2016 a 2017, keď tržby spoločnosti klesli z 9,3 milióna na 2,1 milióna eur. Vlani už firma mala obrat len na úrovni 1850 eur.

2. MDV Plus
Sídlo: Považská Bystrica
Dlžná suma: 5,24 milióna eur
Oblasť pôsobenia: nákladná cestná doprava

Ulica, na ktorej by mala sídliť spoločnosť MDV Plus. (zdroj: Google Street View)
MDV Plus vznikla v roku 2007 pod obchodný menom Tibi. V roku 2009 sa premenovala na Lignum MDV Plus a tento názov mala až do roku 2021. Medzičasom sa tiež stihla presťahovať z Dolnej Breznice, cez Streženice a Bratislavu až do Považskej Bystrice.

Firma zažívala najlepšie obdobie v rokoch 2015 až 2018, keď sa tržby pohybovali okolo 17 miliónov eur. V roku 2019 klesli na niečo cez 356-tisíc eur. Ďalšie výsledky nie sú známe, keďže firma nezverejňuje účtovné závierky. Miliónové dlhy firmy eviduje finančná správa od roku 2022.

1. BL - 202
Sídlo: Dubnica nad Váhom
Dlžná suma: 14,27 milióna eur
Oblasť pôsobenia: prenájom a lízing ostatných osobných potrieb a potrieb pre domácnosť

Ladislav Bašternák (zdroj: TASR/Martin Baumann)
Ak by ste chceli zistiť hospodárske výsledky spoločnosti BL-202, mali by ste smolu. Firma nezverejnila žiadnu účtovnú závierku.

Na druhej strane, ocitlo sa v nej meno, ktoré pozná celé Slovensko, vo februári 2012 ju založil dnes odsúdený daňový podvodník Ladislav Bašternák. Pomenoval ju podľa ŠPZ svojich áut.

Bašternák firmu dlho nevlastnil. V roku 2013 ju predal Borisovi Duroškovi. Stalo sa tak po tom, čo firme boli vyplatené miliónové vratky DPH a situáciou sa začala zaoberať Národná kriminálna agentúra (NAKA).

Duroška bol podľa Denníka N obvinený pre kauzu minerálne oleje, keď skončil vo väzbe. Práve vyšetrovaním jeho podnikania prišli policajti na to, že niečo na firme BL-202 nie je v poriadku.

„Ladislava Bašternáka videl len pri podpise o predaji obchodného podielu spoločnosti, viackrát ho už nevidel – nestretol sa s ním. Potom s touto spoločnosťou chvíľu podnikal a následne sa rozhodol spoločnosť predať,“ píše sa v policajnom uznesení o Duroškovom výsluchu v kauze Bašternák.

Duroška firmu v roku 2014 naozaj predal. Jej jediným spoločníkom stal rumunský občan Levente Farkas. Práve v Rumunsku mali skončiť aj doklady firmy. Finančná správa pri nej eviduje daňový nedoplatok vyše 14 miliónov eur.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23197498/vyhriev ... ery_221214

S bufetmi to Slovanu nefunguje, fanshop na ulici je výsmech. Chválim ho však za prácu s deťmi, hovorí športový marketér
Ondrej LaukoOndrej Lauko
Národný futbalový štadión v Bratislave. Foto N - Peter Kováč
Národný futbalový štadión v Bratislave. Foto N – Peter Kováč
00:00
15:46

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Špecialistu na športový marketing Filipa Švaňu zaráža, že bratislavský Slovan nedostatočne a neobratne pracuje s marketingom. Aj preto podľa neho predali slovanisti menej permanentiek ako Dunajská Streda a Trnava, hoci zo športovej stránky má Slovan jednoznačne najlepšie výsledky a naposledy bolo na jeho štadióne vyše 20-tisíc ľudí.
[ Objednajte si Športový newsfilter. Každý pondelok a vždy po dôležitej športovej udalosti vám športoví reportéri Denníka N pošlú e-mailom súhrn toho najdôležitejšieho. Aktivujte kliknutím sem. ]

Úlohu v tom hrajú aj privysoké ceny dresov, zle fungujúce bufety, chýbajúca natívna klubová aplikácia či nedostatok tovaru v eshope. Naopak, Slovan chváli za dobrú prácu s deťmi a pár vecí vytýka aj generálnemu riaditeľovi klubu Ivanovi Kmotríkovi ml.

V rozhovore sa dočítate:

prečo sa nepredávajú dresy Slovana;
čo je za slabým záujmom fanúšikov o permanentky na domáce zápasy;
v čom robia ľudia z marketingového oddelenia Slovana chybu;
či marketing ovplyvňujú aj mená Kmotríkovcov a Weissovcov.

Začnime pozitívne, za čo by si marketéri Slovana zaslúžili pochvalu?

Jednoznačne za prácu s deťmi. Na nej sa dá stavať.

Pozn.: Slovan napríklad na minulotýždňový zápas proti Mostaru pozval zdarma dvetisíc detí.

Pracuje Slovan marketingovo dobre so svojimi najväčšími osobnosťami, teda Weissovcami a Jurajom Kuckom?

Tu by som klubu nič nevyčítal. Weissovci a Kucka sa často a primerane využívajú v klubovej komunikácii.

Čo vravíte na to, akým spôsobom generálny riaditeľ Ivan Kmotrík ml. prezentuje posily na sociálnych sieťach?

Ako osobný profil fajn, aj keď ten „pátos mysliteľa a lídra“ mi občas príde trochu bizarný. Klubové kanály Slovana sú v zásade v poriadku.

View this post on Instagram

A post shared by Ivan Kmotrík ml. (@ivankmotrik)

Ako vo všeobecnosti hodnotíte prácu Slovana na sociálnych sieťach?

Veľmi kladne, je to silná stránka klubu. Chcelo by to popracovať na webe, ktorého hlavné menu nie je veľmi užívateľsky príjemné. Primárnym komunikačným nástrojom klubu by však mala podľa mňa byť natívna aplikácia.

Z čoho môže futbalový klub mať príjem okrem predaja vstupeniek a hráčov do iných klubov?

Príjmy klubov sa rozdeľujú do štyroch základných kategórií.

Tzv. „matchday“, teda príjem priamo na štadióne (vstupenky, gastro, múzeum, tour, parkovanie a iné).
Broadcast, čiže príjmy z televíznych práv, ale napríklad aj zo streamingov.
Commercial. Ide o príjmy od marketingových partnerov a sponzorov, príjem z predaja suvenírov a merchandizingu, príjem z členského vo fankluboch či za účasť v európskych súťažiach.
No a posledná kategória je zisk z predaja hráčov.

Kým v top kluboch a ligách tvoria najväčšiu časť príjmov vysielacie práva (40 – 60 percent), na Slovensku tvoria prakticky zanedbateľnú časť. Pre najlepšie slovenské kluby ako Slovan či DAC je to výrazný deficit v porovnaní s lídrami v okolitých štátoch, ktoré kasírujú na vysielacích právach rádovo viac. Preto tieto príjmy musia dobiehať inde. A keďže zo slovenskej ligy sa veľké prestupy nerobia, Slovan a DAC navyše nezarábajú ani na následnom ďalšom predaji hráčov. Plus musia zohnať adekvátnu náhradu, hráčske obchody sú v ich prípade skôr nákladovou položkou.

Preto zostáva pokryť viac ako 15-miliónový ročný rozpočet inak. V prípade Slovana sa pozerá ako na spasenie na účasť v skupinovej fáze jednej z európskych pohárových súťaží. Ten príjem je nepochybne pre Slovan mimoriadne dôležitý, nie však dostačujúci. Najmä, ak z neho nedokážete vyťažiť maximum, ako je to, žiaľ, v prípade Slovana.

Prečo si myslíte, že z neho nedokáže Slovan vyťažiť dosť?

Suveníry, občerstvenie. Pohárová sezóna je v plnom prúde, slovanista si však nemôže kúpiť a obliecť nový dres, ale prakticky ani nič iné okrem šálu. Predpredaj problém nevyrieši. Žijeme dobu „tu a teraz“. Fanshop v podobe kontajnera s rozloženými rybárskymi stolíkmi už niekoľko sezón pôsobí ako výsmech fanúšikov. Skúšať si oblečenie na ulici pred davom ľudí? Pri štandardných e-shopových bestselleroch, značkových mikinách a polokošeliach nájdete len veľkosti XS a S. Navyše v nich pózuje Medveděv, hráč, ktorý odišiel v lete do ruského klubu za dosť zvláštnych okolností.

Za jeden z prešľapov určite môžeme považovať aj neprítomnosť oficiálneho fanshopu priamo na štadióne.

Iste, je veľmi nešťastné, že fanshop sa nachádza mimo štadióna v obchodnom centre. Slovan by si tiež zaslúžil priamo na štadióne aj svoje múzeum. Taká je bežná prax iných klubov v zahraničí.

Slovan pýta za jeden dres až 100 eur. Máte prehľad o tom, koľko stoja dresy známych klubov v susednom zahraničí? Povedzme dresy Sparty a Slavie Praha, Rapidu Viedeň či Legie Varšava?

Nový dres Slovana stojí v predobjednávke viac ako nové dresy Liverpoolu či Arsenalu. Poviete si, úspora z rozsahu. Ale domáci dres Sparty a Legie Varšava stojí 75 eur, Slavie 83 eur. Žijem na Malte, značkový dres majstrovského Hamrunu so zlomkovým počtom fanúšikov stojí 60 eur. Navyše, dresy ani ďalšie značkové tímové oblečenie Slovana nekúpite nikde inde, len cez zápasy, alebo v eshope, čím sa eliminujú spontánne nákupy. Aspoň ponuka detského merchandisingu je aktuálne obstojná.

Slovan si spravuje bufety na štadióne sám. To je výborný nápad, akurát, že nefunguje. Nekonečné rady, slabý výber, fanúšikovia hromžia, nič sa nemení.

Slovan má navyše všetky dáta z predaja. Zaráža ma, že navonok nie je vidieť, že by ich nejakým spôsobom využíval. Moja osobná skúsenosť zo skyboxu jedného z hlavných partnerov, žiaľ, tiež nebola na úrovni, akú som zažil v analogickej situácii v zahraničí.

Slovan predal na aktuálnu sezónu výrazne menej permanentiek na Niké ligu ako Dunajská Streda a v tomto smere ho predbehla aj Trnava. Záujem najmä o domáce zápasy Slovana v pohárovej Európe je však veľký. Prečo sa podľa vás nepredávajú permanentky?

Dôvodov je viac, základný je však zrejmý: nikto ľuďom permanentku neponúkol priamo a s príbehom. Teraz sa nebavíme o skalných fanúšikoch, ale o tých, ktorí chcú zážitok. Chceme od nich, aby odteraz radikálne zmenili svoje víkendové návyky, navyše v nepravidelných časoch. To je v čase veľkého množstva možností, ako tráviť voľný čas, veľká obeta.

Čo teda Slovan mohol a mal Slovan urobiť lepšie?

Nečakať so založenými rukami, že ľudia prídu a kúpia si ich desaťtisíc. Prísť s príbehmi, balíčkami. Slovanu stopercentne vychádza aktivita s dotiahnutím detí na štadión. Na začiatku možno z núdze cnosť, keď deti prišli preto, že Slovan mal za trest zatvorený štadión, dnes vidím v detskom fanúšikovi veľký potenciál. Deti môžu na štadión dotiahnuť rodičov. Prečo teda neponúknuť rodinnú permanentku? Prečo ju neskombinovať s merchom? A dostatočne a primerane neodkomunikovať?

Slovan by tiež mohol stanoviť fixný termín a čas zápasu, robiť spoločné dvojzápasy s hokejovým Slovanom. Veci, ktoré skvele fungovali v 90. rokoch. Fanúšikovia si budovali návyky a odchádzali spokojní, aj keď sa Slovan natrápil proti Humennému. Áno, nebude to jednoduché vyrokovať s majiteľmi televíznych práv, ale kto iný si to môže dovoliť, ak nie Slovan?

Klub môže ponúknuť aj ďalšiu extra hodnotu – okrem predkupného práva na ďalšie vstupenky pridať merchandise, prípadne balíčky s občerstvením. Mimochodom, od 20. júla permanentky nie sú v predaji vôbec… (pozn. – stav k štvrtkovému večeru).

Slovan má pomerne silných partnerov ako Niké, J&T banku či ďalších, ale vykryjú len veľmi malú časť rozpočtu. A ešte jedna dôležitá vec. Majiteľov Slovana veľmi ťaží ťarcha vlastníctva štadióna, jeho správa stojí nemalé peniaze. Štadión tejto veľkosti sa stavia na multifunkčné využitie. Aby si na seba zarobil, potrebuje okrem futbalu množstvo ďalších komerčných eventov. A tie prinesie len spolupráca s renomovanými promotérmi a eventovými firmami zo zahraničia, čo sa zrejme nedeje. Preto je na štadióne minimum komerčných eventov.

Kde ešte robia ľudia z marketingového oddelenia klubu chyby?

Už dávno mal fungovať online fanklub Slovana. Klub by mal kompletné dáta o svojich fanúšikoch a mohol by s nimi pracovať, čo je dnes základ marketingu, namiesto nákladných „kobercových náletov“ na mieru šité ponuky. Už dávno mal mať klub natívnu aplikáciu, tá aktuálna ma prakticky po každom prekliku posiela inde (web, fanshop, YouTube…). Chýba v nej prihlásenie a osobná zóna, čo je základ na cielenú prácu s fanúšikom. Slovan apku navyše nedostatočne promuje. Cieľom má byť, aby mali desaťtisíce fanúšikov nainštalovanú aplikáciu, aby dostávali do nej notifikácie o všetkých novinkách, aby si cez ňu kupovali lístky, suveníry, klubové oblečenie.

Z toho, čo vidím, mám pocit, že marketing Slovana je spleť náhodných nápadov, bez akejkoľvek vízie, stratégie, plánu či využitia dát. Predpokladám, že je to poddimenzovaným rozpočtom, ale aj personálnym zabezpečením. Dávať na sociálne siete kvalitné vizuály a kvalitné videá je totiž dnes pre úspech len povinné minimum. Navyše, veľa z náhodných nápadov a nárazových aktivít zostáva nedotiahnutých. Sprevádzanie hráčov deťmi, ktoré sa dá kúpiť, je super, ale 99 eur klub nezachráni, dieťa nemá istotu, že bude sprevádzať svoj idol v belasom a balík obsahuje len dva lístky (dieťa plus jeden rodič). Druhý rodič má smolu, keďže si ani len nevie dokúpiť lístok na miesto pri svojej rodine.

Ponúkať podpis hráča na stoeurový dres za ďalších 15 eur je faux-pas. Akcia, ktorá sa volá „Pivo platí…“ je marketingovo chytľavá, ale myslí len na menšiu časť fanúšikov. Pivo zadarmo po víťaznom zápase v závere ligy po negatívnych skúsenostiach v bufetoch je tiež prešľap. Navyše, nedáva klubu žiadnu pridanú hodnotu. Majitelia vstupeniek na zápas proti Haife majú vstup na duel proti Banskej Bystrici zadarmo. V praxi to však znamená, že cenovo dostupné vstupenky na ligový zápas proti Banskej Bystrici prakticky nie sú v predaji.

Na predsezónnej tlačovej konferencii generálny riaditeľ Slovana Ivan Kmotrík ml. priamo obvinil fanúšikov, že nepomáhajú klubu kúpou permanentných vstupeniek. Čo si myslíte o jeho útočných slovách?

Bolo to nešťastné a až teraz na neho dopadajú dôsledky jeho slov. Žiaľ, nevidím nič viditeľné, čo by od nešťastnej tlačovky Slovan urobil, aby predal viac permanentiek. Nepredával ich napríklad ako Slavia na vypredanom zápase s Mostarom za výhodnejšiu cenu.

Vy ste od detstva fanúšik Slovana. Dotkli sa vás slová Ivana Kmotríka ml.?

To nie a nemyslím si, že by sa niekoho mali dotknúť. Ono to bolo myslené ako burcovanie, akurát by to chcelo najprv si upratať na vlastnom dvore.

Čo tým myslíte?

Že merchandize a suveníry sú dôležitá súčasť klubových príjmov, Slovan však túto oblasť nezvláda. Medzi fanúšikom a jeho obľúbeným klubom majiteľ nikdy stáť nemôže.

Čo by vás osobne presvedčilo, aby ste si kúpili permanentku?

Kamaráti majú kúpené permanentky už veľa sezón. Permanentkári sú komunita. Je veľmi, veľmi ťažké ich získať, ale ešte ťažšie stratiť.

Myslíte si, že za nezáujmom o permanentky je aj nevraživosť fanúšikov k rodine Kmotríkovcov?

Určite nie. Ľudia sú sebecké tvory, ktoré robia rozhodnutia z osobných dôvodov.

Prečo podľa vás oba najväčšie pražské kluby predali okolo 10-tisíc permanentiek, a to museli ich počet ešte aj zastropovať?

Sparta získala po dlhých rokoch titul po extrémne napínavom závere ligy, u jej fanúšikov sa prejavuje boom efekt. Slavia chce získať titul späť, rivalita vrie ako v minulosti. Mestská rivalita. Rádovo väčšie mesto, väčšia kúpyschopnosť. Oba kluby si svoju marketingovú prácu spojenú s predajom permanentiek urobili podstatne lepšie ako Slovan.

Funguje spolupráca futbalového a hokejového Slovana na úrovni fanúšikov alebo marketingu?

Vôbec nie. A tým trpia, žiaľ, oba kluby.

Vladimír Weiss st. je nepochybne dobrý tréner, ale ako ho vnímate z pohľadu marketingového správania?

Paradoxne, Vladimír Weiss st. je možno najlepší marketér v Slovane. Svojimi neortodoxnými vyjadreniami a občas aj správaním priniesol do klubu potrebný život. Slovan za pár sezón zmenil z „partie preplatených zahraničných žoldnierov“ na „našich chlapcov“. A to ťahá ľudí na tribúny. Nikto nerieši, že hrával za nenávidený Inter, DAC a Košice. Občas to prináša obete. Otvorene priznať na tlačovke, že medzi pohárovými zápasmi nastúpi v lige slabšia zostava, nie je úplne šťastné. Môže to priniesť nezáujem o ligový zápas. Ale to je vedľajšie.

Môže mať nejaký vplyv na ochotu partnerov spájať sa so Slovanom to, že kluboví Ultras sa často prezentujú nielen vulgarizmami, ale aj agresívnym správaním, rasizmom či nacionalizmom?

Nemyslím si to. Problém navyše bude o to menší, čím menšie percento divákov budú Ultras.

Ultras teda nemajú žiadny vplyv a ide čisto len o to, akú vizibilitu či sprievodné aktivity dokáže partnerovi klub ponúknuť?

To je skôr otázka na marketing Slovana. Dnešný svet sponzoringu už totiž nie je len o vizibilite vášho loga, značky, ale aj o aktivácii fanúšikov. Keď vrazíte veľké peniaze do podpory nejakého klubu, stávate sa súčasťou klubovej komunity a chcete získať jeho fanúšikov za svojich zákazníkov. Môj aktuálny zamestnávateľ sa nedávno stal partnerom Boca Juniors, najslávnejšieho klubu južnej pologule. A práve aktivácia fanúšikov je pre nás extrémne dôležitá.

Pre zákaz vstupu fanúšikov Maccabi Haifa na európske zápasy u súperov sa Slovan rozhodol nepredávať vstupenky na zápas proti Maccabi mimo územia Slovenska. Myslíte si, že z marketingového pohľadu to bol správny krok?

Pousmial som sa, keďže celý svoj pracovný deň používam VPN, a teda odkiaľkoľvek si viem kúpiť akékoľvek dostupné lístky. A fanúšikovia Maccabi to vedia urobiť rovnako. Oveľa ťažšie to majú slovanisti, ktorí sú na dovolenke a kým poprosia kamarátov a rodinu o kúpu lístka, ich obľúbené miesta môžu byť fuč. Kľúčom je dôkladná kontrola totožnosti pri vstupe na štadión. Vidiac množstvo prepašovaných dymovníc a spomínajúc si na predchádzajúce kontroly, som skeptický.

Filip Švaňa (43)

Vyštudoval marketing na Fakulte manažmentu bratislavskej Univerzity Komenského. Špecializuje sa na športový marketing. V súčasnosti žije a pracuje na Malte, kde pomáha s marketingovými stratégiami jednému z globálnych lídrov v oblasti športových stávok, online kasíne a pokri.

Šéfkuchár, ktorý v Rakúsku získal michelinskú hviezdu: Fajčiarske pauzy netolerujem

Slovensko je v našom regióne posledná z krajín, ktorá ešte nemá žiadnu reštauráciu zaradenú do prestížneho turistického bedekra Michelin Guide. Ten láka turistov do Maďarska, Poľska či Rakúska. Česko má v bedekri viac ako dvadsiatku reštaurácií a v júli za priestor v bedekri zaplatilo približne dva milióny eur. Michelinský sprievodca vlani zmenil koncepciu a reštaurácie hodnotí len v krajinách, ktoré zaplatia poplatok.

Slovenskí top šefkuchári spustili petíciu za to, aby sa štát rozhýbal a inicioval zaradenie do tohto sprievodcu. Hovoria, že nejde iba o michelinské hviezdy, ale aj o propagáciu turisticky atraktívnych miest na Slovensku.

Peter Duranský je prvý slovenský šéfkuchár, ktorý získal michelinskú hviezdu, a to v roku 2019 v rakúskom hoteli Das Loft. V rozhovore vysvetľuje, prečo to bolo najťažšie obdobie v jeho živote, ako by Slovensku pomohol michelinský bedeker a prečo sa odnaučil v kuchyni kričať.

„Keď budem na niekoho kričať, že mi podal tácku zľava a nie sprava, potom to nie je chyba kuchára, ale skôr mám problém sám so sebou,“ hovorí Duranský.

Aké náročné je mať zodpovednosť za jedlo v michelinskej reštaurácii?

Zodpovednosť je obrovská. Ak človek celkom presne nevie, do čoho ide, tak je to veľmi náročná skúška. S odstupom času to už vnímam inak. Vtedy bola michelinská hviezda niečo, po čom som túžil, a tak som k tomu aj pristupoval. Za tie roky som už zozbieral nejaké skúsenosti a stres si už tak veľmi nepripúšťam.

Do viedenskej michelinskej reštaurácie ste sa dostali cez konkurz. Prečo ste sa tam vôbec rozhodli prihlásiť?

Vo Viedni som už vtedy šesť rokov pracoval pre jednu slovenskú firmu. Riaditeľ hotela, kde teraz pracujem, k nám chodil pravidelne jesť a chutilo mu. Ponúkol mi možnosť pre nich pracovať. Myslel som si, že keď ma oslovil samotný riaditeľ, tak je to dohodnuté a berú ma. Lenže namiesto toho sa začalo výberové konanie, v ktorom boli okrem mňa ďalší štyria či piati kandidáti od Nemecka až po Francúzsko. Bola to výzva. Ja som však ambiciózny človek a vždy si prekážky posúvam ďalej.

Na Slovensko ste sa vrátiť nechceli?

V rámci jedného projektu som sa na chvíľu na Slovensko vrátil, no trvalo to iba zopár mesiacov a prišla ponuka z rakúskeho hotela. Fakty boli jednoznačne v prospech Rakúska. Či už z pohľadu sociálneho zabezpečenia, alebo nastavenia ľudí z brandže. Ale lákalo ma najmä to, že mám možnosť rozbehnúť nový koncept, novú víziu. Nebolo to ľahké, v predošlej práci som mal svoj komfort, zabehnutý tím, v novej práci som si zobral veľké sústo. Vedel som, že za to bude veľká daň, a aj bola. Musím povedať, že to bolo asi jedno z najťažších období v mojej kariére – nájsť si vlastný tím, vytvoriť si systém.

Vzali ste si mixér a išli tam sám, hoci iní šéfkuchári prišli s tímami. Prečo práve ten mixér? Čo ste ním uvarili?

Bol to termomixér, ktorý dnes dokáže skoro aj nahradiť kuchára. Je to špeciálny mixér, ktorý aj nahrieva, takže je to veľmi dobrý pomocník, dokážete v ňom napríklad spraviť majonézu bez toho, aby ste nad tým museli stáť. Je to jednoducho zlepšovák, ktorý pomôže, hlavne keď ste v časovej tiesni. Väčšina mojich konkurentov prišla s vlastným tímom, pomocnými kuchármi a vlastnými taniermi. Majiteľov fascinovalo, že ja som prišiel iba s mixérom a všetko som navaril sám. Mojou výhodou bolo, že som predtým pracoval v reštaurácii, kde som bol zvyknutý obracať sa. Ponúkali sme veľmi dobrú kvalitu jedla na pomer ľudí, večer sme robievali okolo 150-200 večerí.

Čo ste na výberovom konaní uvarili?

Dostal som jahňacie karé, mušle svätého Jakuba a morského vlka. To boli tri hlavné zložky, z každého som mal pripraviť štyri pokrmy, takže dokopy som sám pripravoval dvanásť pokrmov. Dali mi nejakých 15 minút dole v boxe so zeleninou, kde som si spísal, čo budem pripravovať. Následne som sa presunul hore na 18. poschodie, kde bola prázdna kuchyňa. Tam som si to pekne procesovo rozvrhol, čo budem ako robiť. A dopadlo to zjavne dobre.

Čo im najviac chutilo?

Chutila im ryba aj mušle, ktoré som pripravil s avokádom a jablkom. Jahňacie bolo s mladým hráškom a mätovou omáčkou, to je taká klasická stará receptúra. Spolu s tým trošku marinovanej repy. Rybu som pripravoval s hubami, kuskusom a krémovou rybacou omáčkou. Ohromilo ich aj to, že som to všetko zvládol sám.

Čiže ste dvanásť jedál urobili celkom sám?

Áno, dvanásť jedál som urobil za dve a pol hodiny, pričom každé jedlo malo dve až štyri prílohy plus omáčku. Mám pocit, že na začiatku vôbec nečakali, že to zvládnem. Ja som mal však dobrý tréning napríklad v Nórsku, kde som musel byť sebestačný. Aj tu som si dokázal procesy rozvrhnúť tak, že som robil aj tri-štyri veci naraz, plus mi pomohol mixér. Problém bol iba ten, že príliš nechceli Slováka.


Prečo?

Pretože je to lukratívne miesto, kam sa tlačilo veľa Rakúšanov alebo kuchárov z Nemecka či Francúzska, ktorí už mali lepšie renomé ako Slovensko. Slovákov stále berú tak trochu menejcenne, ako tých z východného bloku. Samozrejme, veľmi to závisí od toho, na koho natrafíte. Vtedajší majiteľ však bol Maďar a videl som na ňom, že tieto veci preňho nehrajú žiadnu rolu. Rozhodol sa pre mňa.

V čom je rozdiel nastúpiť prvý deň do bežnej reštaurácie a do tej michelinskej?

Uf, je to ťažké. Pamätám si to presne – prvý deň bol 20. august 2018 a myslím, že to bol pondelok. Podpísal som zmluvu, predstavil som sa manažmentu – od finančného riaditeľa, cez skladníka až po nákupcu tovaru. Prvé dni boli veľmi náročné.

Prečo?

Najmä pre ľudí. Odchádzajúci šéfkuchár si so sebou zobral pomerne veľa ľudí, čo je bežná vec. Bolo treba nanovo vyskladať tím, keďže tam ostali asi len traja či štyria kuchári. Ja som si so sebou priviedol dvoch ľudí a postupne som to skladal tak, aby sme dokázali navariť pre 120 ľudí. Trávil som vtedy veľmi veľa času v reštaurácii, prvý polrok bol naozaj náročný či už pre rodinu, alebo pre mňa samého.

Ako ste si skladali tím? Aké máte požiadavky na ľudí, ktorí s vami pracujú?

Perfektné je, keď človeka dlhšie poznám a mali sme tú česť spolu pracovať. Túto pozíciu robím viac ako 10 rokov a viem, že v gastronómii stretnete množstvo odlišných charakterov. Ale už viem pomerne ľahko identifikovať, či má niekto záujem o prácu a zvládne ten stres alebo nemá záujem a bude ubrblaný. Je pre mňa dôležité aj to, aby bol kuchár aj dobrý v tíme, pretože keď je niekto individualista, nefunguje to dobre. Keď som bol mladší, mal som tieto sklony, ale keď človek dozrie, uvedomí si, že to nebola správna cesta.

Prečo?

Pretože nikdy nie som v kuchyni sám, kuchári potrebujú mňa a ja ich. Mám rád, keď je v kuchyni pohoda. Už som sa odnaučil od stresov a hulákania v kuchyni, pretože to nikdy neprinášalo ovocie. Možno to fungovalo niekedy, keď bol obrovský výber kuchárov a mohli sme si selektovať ľudí, s ktorými chceme pracovať. No dnes je to naopak, musíte pracovať s tým, čo máte. V tíme sa snažím vyskladať si charaktery, lebo viem, že nie je možné nájsť si desať dokonalých ľudí. Teda, že prídu vždy načas, budú aj perfekcionisti, aj dokážu zvládnuť nápor stresu. To sa jednoducho nedá a človek musí robiť kompromisy. Preto sa snažím veci neriešiť emocionálne, ale profesionálne a racionálne. Akýkoľvek problém sa dá vyriešiť aj takto.

Takže už vo svojej kuchyni nekričíte?

Nie, už nekričím dlho.

Čiže niekedy ste zvykli kričať?

Kričal som veľa. Napríklad keď bol v kuchyni nejaký expert, ktorý mal všetko na háku a ľahko tým vedel nakaziť ostatných. Treba tam zakročiť rázne a ak nič nepomáha, tak ho vyhodiť. Ale sú to veľmi háklivé veci, ktoré vám môžu rozložiť tím. Keď robím náborové pohovory, všetko rozprávam na rovinu – čo vyžadujem a čo naopak nechcem, aby sa v kuchyni vyskytovalo. Nehovorím, že u nás bude pohoda, spravíš si pár jedál a pôjdeš domov. Bohužiaľ nie, u nás sa tvrdo pracuje, každý večer ideme ako motory až do záverečnej. Ťaháme to v brutálnom tempe a som rád, že mám ľudí, ktorí to zvládnu. Keď potom prídeme niekam na Slovensko pozrieť sa do reštaurácie, tak sme šokovaní z toho, aké je tam nastavenie. Také, že na všetko je čas, prišla objednávka, ale máme na ňu 20 minút, tak si ideme zapáliť.

A čo všetko vyžadujete? Ste ako tí prísni šéfkuchári z michelinských reštaurácií?

Ja som prísny sám na seba a potom je môj problém ten, že chcem, aby takí boli aj moji kuchári. Často aj sám sebe dám stop, že už to ďalej takto nejde, lebo presne nechápu, prečo to od nich chcem. Ale keby som chcel robiť úplne top high-class kuchyňu podľa mojich predstáv, neviem, či by to so mnou vydržali.

Čo napríklad? Slovák z francúzskej michelinskej reštaurácie hovoril absurdnú príhodu – šéfkuchár nútil ľudí mlieť hrubozrnú soľ na jemnú, ale potom ňou iba solili vodu na cestoviny.

Tak to je úplne nezmysel, to sú iba ego tripy. Veľa šéfov kričí bezvýznamne, aj ja by som vedel povedať príklady od mojich mentorov a učiteľov. Stretol som sa napríklad s tým, že na mňa vrieskali, lebo som rezal potravinu sprava a nie zľava. Ale vtedy človek začne vnímať, že krik nemôže byť nikdy bezvýznamný. Keď budem na niekoho kričať, že mi podal tácku zľava a nie sprava, potom to nie je chyba kuchára, ale skôr mám problém sám so sebou. Keď už mám kričať alebo zvyšovať hlas, tak na to musím mať odôvodnenie. Takže ja už dlho nekričím, ale skôr zvýrazňujem niektoré veci tak, aby sme si to s dotyčným vyjasnili. Myslím, že mám výhodu, že zo mňa vyžaruje autorita a veľa ľudí si pri mne dáva pozor na to, čo rozpráva.





Ako funguje vaša kuchyňa?

Máme v kuchyni šesť postov. Máme dvoch kuchárov, ktorí pripravujú primárne predjedlá a šaláty. Dvaja kuchári sú na prílohovej časti – tam sa pripravujú kompletné prílohy pre reštauráciu a ešte zopár hotových jedál na bar. Potom máme pasovú časť, kde je človek, ktorý hlási objednávky a organizuje prácu v kuchyni. A ešte je grilová časť s dvoma kuchármi, kde som aj ja a pomáham svojmu sous chefovi (zástupca šéfkuchára, pozn. red.). Menu máme nastavené tak, že nám to funguje veľmi solídne. V približne štvorhodinovom okne od šiestej do desiatej dokážeme pripraviť 120 večerí.

Ako to dokážete stihnúť?

Musí sa vytvoriť systém, ktorý zohľadní náročnosť jednotlivých krokov. Snažím sa to zorganizovať tak, aby mi to dávalo zmysel. Ja sám som niekedy robil na všetkých postoch v kuchyni a viem, čo tá práca obsahuje a ako si ušetriť veľa krokov. Často aj kuchári majú fajn nápady, ako si ušetriť čas. Do práce prídeme okolo pol druhej, máme štyri hodiny na prípravu a od šiestej začíname variť.

Čo robíte v kuchyni vy?

Na Slovensku je štandard, že šéfkuchár sedí v kancelárii. Je to taká raritka, nikde na svete som to nevidel, asi sa hrajú na telefóne. Ale ja som zástanca toho, že ak nie som v kuchyni a nevidím procesy od základu, nemôžem kričať alebo kritizovať, že to kuchári robili zle. Čiže ja som plnohodnotne prítomný pri varení, aj s mojimi sous chefmi. Všetci varíme a navzájom si pomáhame. Nie je to o tom, že mám hotovo a idem na cigaretku. Na to som hrozne háklivý, najmä keď sme na 18. poschodí a ísť si počas varenia zapáliť trvá strašne dlho. Ale už máme v kuchyni vysvetlené, že to sa nerobí. Samozrejme, je v poriadku ísť na toaletu, ale 10 až 15 minút na fajčiarskej pauze je pre mňa nepredstaviteľné.

Vy ste na konci celého procesu a nakladáte jedlo na tanier?

Nielen to, ja som vnútri procesov. Vidím, čo sa deje vo všetkých bodoch, takže sa potom nemusím pri výdaji rozčuľovať, čo som dostal. Keď už na začiatku vidím kuchára restovať hríby, tak viem, či to robí dobre alebo čo by mohol spraviť inak.

Aké ťažké bolo pre vás obhájiť pre kuchyňu michelinskú hviezdu?

Už keď som nastupoval, tak som mal víziu, že hviezdu bude treba obhájiť. To je ešte horšie, ako ju získať, pretože kritériá sa zase o niečo zvýšia. Nebolo to dobré obdobie, človek to má stále v hlave. Veľmi sme na tom makali, ale keď sa to nakoniec podarilo, tak sme si úspech ani veľmi neužili. Boli sme na slávnostnom odovzdávaní s vedením, dostali sme plaketu a bolo to super. Ale mám pocit, že som si to ani neužil, biznis pokračuje konštantne ďalej.

Ako vyzerá proces získavania? Viete vopred, že tento polrok musím pracovať intenzívnejšie, pretože môže prísť hodnotiteľ?

Nie, je to konštantná snaha. Vôbec neviete, ako je to rozvrhnuté a ktorý polrok prídu. Funguje to tak, že ste zaradení do michelinského sprievodcu a musíte s nimi začať komunikovať a pozývať ich na návštevu. Keď prídu, tak sa môžu legitimovať a dať vám spätnú väzbu, ale nemusia to urobiť. Takže v podstate ani nemusíte vedieť, či u vás niekto bol.



U vás to bolo ako?

Mali sme dve obedové menu, pri ktorých sa nám kritik legitimoval a povedal, že bol veľmi spokojný. Potom sme mali kritikov na dvoch večeriach. Ale napríklad na jednej večeri som si myslel, že je to kritik a vôbec nebol. To boli presne tie momenty, že som tým už bol posadnutý. Dnes sa na to pozerám inak a už ma nezaujíma, či sedí niekto sám a zapisuje si. Po covide sa to celé vyčistilo a rozhodli sme sa neašpirovať na hviezdu a ísť iným biznisplánom. Ledva sa nám rozviazali ruky, tak varíme úplne uvoľnene, bez zbytočného stresu a myslím si, že takto je to úplne v poriadku.

Aký tlak je vymýšľať také jedlo, aby dostalo michelinskú hviezdu?

Keď má človek takéto nastavenie v hlave, je veľmi ľahké prepáliť to. Sústredí sa na niektoré veci až tak, že ich pokazí. Je to ako keď niečo chcete brúsiť do dokonalosti, až to zbrúsite na kosť a zničíte to. Pri jedle vo výsledku vždy platí, že kľúčová je chuť. Jednoducho – základ je, aby ryba nebola suchá, omáčka bola dobre dochutená a príloha ladila s jedlom. Či už je to pyré alebo ragú z mladej fazuľky. Musí to balansovať. Nejde tam o to, aby sme na tanieri stavali z jedla mosty a ukazovali sa všelijakými technickými postupmi. Občas sa mi zdá, že v tom je nepochopenie kuchárskeho remesla. Každý chce variť to, čo robia kuchári s troma hviezdami, ale zabudne na to, že v prvom rade musí variť chutne a tak, aby ľudí pohostil.

Ale predsa len – jedlo, ktoré dostane hviezdu, by asi malo vyzerať inak ako bežné?

Samozrejme, asi 80 percent však stále stojí na chuti a spracovaní suroviny. Ale dôležitý je aj dizajn. Keď robíme nové jedlo, naložím si ho na tanier prvýkrát, o dva dni si ho zase naložím inak a potom znova. Trvá mi asi jeden-dva týždne, kým vytvorím dizajn jedla tak, aby som s ním bol spokojný.

Hovoríte, že ste boli v reštaurácii od rána do večera, kým ste sa snažili o michelinskú hviezdu. Čo bolo najťažšie, na čom ste pracovali?

Aby som si vytvoril dobrý tím ľudí. Pre Rakúšanov táto práca nebola veľmi zaujímavá, sú to skôr administratívni pracovníci a do kuchyne sa nehrnú. Mali sme kuchárov zo zahraničia, čo bolo zaujímavé, ale veľmi komplikované. Napríklad som mal v jednom bode v kuchyni jedného Španiela, jedného Íra, Maďarku a Inda. Potom pribúdali Nemci aj Slováci. Ale v tej dobe som ešte ani ja nebol nastavený ako správny líder. Dnes si dovolím tvrdiť, že by som sa vedel postaviť do akejkoľvek kuchyne, kde by bolo hoci aj 20 národností a vedel by som to zmanažovať.

Trávili ste veľa času v kancelárii hľadaním personálu?

Nie, ja som musel variť. Keďže neboli ľudia, tak som suploval aj dve pozície, ako napríklad prílohy a výdaj. To, čo malo robiť sedem ľudí, sme robili iba štyria. Postupne sa nám to začalo systematizovať, našli sme lepších ľudí a aj ja som sa veľa naučil. Lebo moje presvedčenie je, že keď chcem niečo zmeniť, musím začať od seba. Ja musím byť tým impulzom. Za tie roky som sa veľmi zmenil.

V čom?

Tí, čo so mnou robili v minulosti, by možno boli prekvapení, že už nie som taký impulzívny. Už som dosiahol svoje méty a trochu sa upokojil. Ďalšou výzvou pre mňa bola súťaž Bocuse D’Or, čo je najprestížnejšia kuchárska súťaž na svete (majstrovstvá sveta šéfkuchárov, konajú sa každé dva roky, pozn.red.). Tam sa mi takisto splnil sen tým, že sme sa ako slovenský tím dostali na európske kolo, kde sme veľmi dobre obstáli a postup nám ušiel o zopár bodov. To je projekt, ktorý by som veľmi rád naďalej rozvíjal na Slovensku.

Na aký recept zo svojej kariéry ste najviac hrdý?

Veľmi rád pracujem s divinou ako srnčí alebo jelení chrbát, podľa toho, čo nám dodá náš dodávateľ horár. Mám rád kombináciu s kozím syrom, repou a jalovcovou omáčkou – to je recept, ktorý so mnou ide niekoľko rokov naprieč reštauráciami. Mal som ju premakanú aj technicky, zaúďovalo sa to na dreve v miske a otváralo sa to s dymovým efektom priamo pred hosťom. Ale musím sa priznať, že postupom času už nie som veľký fanúšik wow efektov. Veľakrát to prekoná vaše očakávanie z toho jedla.

Naozaj?

Keď mám byť úprimný, už som unavený z toho, že prídem do reštaurácie, kde mi urobia dramatickú prezentáciu jedla. Naopak, som rád, keď prídem do Prahy k osvedčenými kamarátom a dostanem poctivé, dobre uvarené jedlo. Prezentácia jedla, ktorú si o 10 minút nepamätám, je pre mňa zbytočná. Ale skvelú chuť si zapamätám dlho.

Dokázali by ste získať michelinskú hviezdu aj v reštaurácii na Slovensku?

Záleží na koncepte. Prevláda u nás myšlienka, že michelinské reštaurácie by mali byť malokapacitné, ale v zahraničí je úplne bežné, že v Londýne robí michelinská reštaurácia 400 až 500 večerí. To je skôr typ varenia, ktorý by som chcel robiť. Pracoval som vždy skôr vo väčších reštauráciách a asi by pre mňa bolo nezáživné variť iba 30 večerí. Mám rád vibes vo veľkých reštauráciách, pohyb, atmosféru, žije to tam a šliape to.

Nie je veľmi ťažké vo veľkej reštaurácii načasovať všetky procesy pri varení tak dokonale, aby potom reštaurácia získala aj michelinskú hviezdu?

Dá sa to. Sú to roky systematizácie a organizácie práce, ale keď človek dobre premyslí všetky procesy, dokážete rozbehnúť aj kolos, ktorý bude produkovať množstvo skvelého jedla. Napríklad kamarát v Londýne robí pre sieť reštaurácií, ktorá má pobočky v Londýne, Dubaji, New Yorku, Paríži či L.A. Za večer pripravia 400 až 500 jedál a majú michelinskú hviezdu, ktorú v podstate ani nechceli. To ma fascinuje viac ako 20 stoličiek v reštaurácii.

Ale kuchár potom musí byť majster multitaskingu.

Samozrejme, kuchár musí byť multifunkčný, musí zvládnuť načasovať si 5 až 6 vecí súčasne a rozhodnúť sa v hlave – kým sa mi zapečie to, vrátim sa k tejto prílohe, skontrolujem iný pokrm. Sú to jednoduché kroky, ktoré treba sledovať súčasne. Mal som veľmi dobrého šéfkuchára Nemca, ktorého som zažil v hoteli, volal sa Holger Jackish. Fascinovala ma jeho organizovanosť, ako mal jedlo rozvrhnuté na minúty a sekundy.

Prvá vec, ktorú spravil na novom pracovisku, bola, že si prerábal kanceláriu od podlahy. Nechápal som, na čo je to dobré – celé to vybrali, vymaľovali, inak si rozložil stoly, vyhodil gauč a dal si flipcharty a nástenné dosky. Keď som ho potom videl pracovať, videl som tú pripravenosť a súhru jednotlivých krokov, bol som fascinovaný. Vtedy som si povedal, že toho sa chcem držať.

Rozvrhy práce tam boli naozaj detailné, mal prehľad o všetkom, kto je kedy v práci. Zdalo sa to byť extrémne, ale ak je v konečnom dôsledku človek zodpovedný za taký kolos, musí mať prehľad. Dokázal na minúty naplánovať, čo sa bude kedy diať v kuchyni, alebo aj aké suroviny sú v sezóne a kedy budeme ktoré používať. To je ďalšia vec, ktorá mi na Slovensku veľmi chýba.

Aká?

Myslieť na sezónnosť potravín a ich dostupnosť. Veľmi záleží na tom, ako sa každá surovina vyvíja a kedy je vo svojom najchutnejšom bode. Inú zeleninu dostanete z obchodu, než od farmára, ktorý vám povie, v ktorom mesiaci je najlepšia pôda a kedy to ako dohnojil. Sú to detaily, ktoré majú ale na výslednú podobu jedla veľký vplyv.

Dokázali by slovenské reštaurácie získať michelinskú hviezdu?

Myslím si, že sú adepti, ktorí na tom pracujú dlhodobejšie. Pre rozvoj slovenskej gastronómie by to bolo extrémne dôležité, kuchárov by to posunulo niekam inam. Museli by zabrať a konkurencia by ich posúvala ďalej. Navyše by sem určite začalo viac ľudí cestovať, hlavne z okolitých krajín. Pretože michelinský bedeker majú Poliaci, Maďari a odnedávna aj Česi.

Prečo to Slovensko ešte nemá?

Neviem, je to úloha štátu, aby sa do toho vložil. Ak chceme byť moderná európska krajina, mali by sme to tu mať, ale zadarmo to nepríde.

Ako to vlastne funguje? Musí im minister dopravy napísať: príďte k nám?

Záujem by mal vyjsť od štátu, ktorý požiada o zaradenie do bedekra. Musí však pripraviť zaujímavý projekt a zaujať kritikov, že sa sem oplatí prísť pozrieť a zaradiť nás do sprievodcu. Musíme teda pripraviť skutočne dobrý projekt – balík, ktorým hodnotiteľov zaujmeme.

Ak by som bola šéfkuchárka v reštaurácii, nedokázala by som ja sama napísať, aby ma zaradili do bedekra?

To je akoby ste napísali americkému prezidentovi, nech príde na návštevu k vám domov. Je úloha štátu, aby vypracoval atraktívny projekt pre michelinský bedeker, súčasťou ktorého bude gastrónomia aj turistické atrakcie. Česko nedávno zaplatilo dva milióny eur ako poplatok na päť rokov za to, aby bola do bedekra zaradená celá krajina, čo je podľa mňa zbytočné. Aj Rakúsko má zaradené len dve mestá, a to Viedeň a Salzburg. To by mohol byť aj pre nás dobrý začiatok. Mohli by sme skúsiť navrhnúť Bratislavu a Tatry.

Krajina šetrí, kde sa dá, stúpajú ceny potravín. Vedeli by ste obhájiť dva milióny na drahé michelinské reštaurácie?

Rozumiem, že je to teraz ešte aj pred voľbami citlivá téma. Ale chceme, aby sa o tom začalo hovoriť a štát začal pripravovať projekt na to, ako bedeker zaujať. Slovensko má potenciál, čo sa ukázalo napríklad na súťaži Bocuse D’Or. Mali sme rozpočet 170-tisíc eur, pričom najlepšie krajiny sa hýbu okolo milióna a pol. V podstate sme robili zázraky a varili na kolene, a dokázali sme sa medzi elitou presadiť až tak, že nám postup ušiel o chlp. Máme na to, aby sme prilákali turistov zo sveta. Občas nás porovnávam s Estónskom a vidím ten rozdiel.

Prečo?

Na tej súťaži nás predbehli iba o jednu priečku. Je to krajina s podobnou minulosťou, ktorá je však v gastronómii úplne inde. Sú zaradení do bedekra a dokonca zorganizovali európske kolo tejto kuchárskej súťaže. To pre nich znamená obrovský príliv najlepších kuchárov sveta, ktorí tam jedia, ochutnávajú víno a odporúčajú miesta v krajine.

Takže nie je to tak, že zaradenie do bedekra by pomohlo možno desiatke najlepších slovenských reštaurácií a pre zvyšok by to nič neprinieslo?

Určite nie, prinieslo by to hodnotu za peniaze. Zaradenie do bedekra nie je len o michelinských reštauráciách. Krajina alebo mesto musí ponúknuť balík reštaurácií, ale aj turistických miest. Región sa tak zviditeľní pre turistov zo zahraničia. Pomôcť to môže od hotelierov až po napríklad bratislavské letisko, ktorému to zvýši obrat. Najlepšie na to môžu mať našliapnuté práve Tatry, kde sú skutočne nádherné miesta. Od turistiky až po salaše, ktoré môžu byť pre turistov zo západu exotické. Treba začať od toho a na začiatok ani nerozmýšľať nad hviezdami.

Prečo?

Samozrejme by ani mne nedávalo zmysel, aby štát zaplatil stotisíce eur na to, že dve reštaurácie dostanú hviezdu. Väčší zmysel by malo, ak by boli niektoré mestá zaradené do bedekra, tak to pre kuchárov vytvorí motiváciu na to, aby sa vypracovali. Prinieslo by to turistov s očakávaniami a kuchári by museli dokázať svoju hodnotu.

Aké reštaurácie by podľa vás mohli hviezdu získať?

Nechcem hovoriť konkrétne reštaurácie, to by nebolo fér. Mal by som troch adeptov, ale nepoviem konkrétne. Poviem iba to, že ako prvý by si ju mal zaslúžiť Jaro Žídek, ktorý spravil pre slovenskú gastronómiu veľmi veľa. Vychoval generáciu kuchárov, zviditeľnil gastronómiu na Slovensku a dal do povedomia úplne iný štýl varenia. Je to pre mňa osobnosť číslo jeden.

Je šanca, že by sem bedeker prišiel a žiadna reštaurácia by nezískala hviezdu?

Je to možné, ale nebolo by to nič strašné. Napríklad je to takto v Srbsku, ktoré je zaradené, ale ešte nemá žiadnu hviezdu. Sme hladní po veľkých veciach, ale ja by som začal odspodu. Netreba mať veľké oči a radšej systematicky pracovať na tom, aby mala mladá generácia kuchárov motiváciu a pracovala na sebe.

Akcia NAKA sa dotýka Kollárovej Sme rodina
Denník SME má k dispozícii uznesenie NAKA k obvineniam v akcii Rozuzlenie.

BRATISLAVA. Už pred dvoma rokmi nazval predseda strany Sme rodina Boris Kollár v rozhorčenom prejave vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry pod vedením Jána Čurillu „čurillovskou mafiou“. Kollár sa za výrok odmietal ospravedlniť.

Kým Kollár vychádza z obvinení, že vyšetrovatelia NAKA si vymýšľali pri vyšetrovaní, akcia Rozuzlenie z minulého týždňa predpokladá, že to bola SIS pod vedením nominantov Sme rodina, ktorá vyrábala nepravdivé dôkazy, aby skomplikovala vyšetrovania káuz.

Teraz totiž viacero svedkov z prostredia Slovenskej informačnej služby a polície vypovedá o údajnej protiprávnej činnosti ľudí spriaznených s Kollárom a jeho stranou.

Vyplýva to z uznesenia NAKA o vznesení obvinenia z policajnej akcie Rozuzlenie zo štvrtka minulého týždňa. Uznesenie má denník SME k dispozícii.

Aj keď Boris Kollár v utorok znova tvrdil, že obvinenie viacerých vysokých predstaviteľov silových zložiek zo založenia zločineckej skupiny, marenia vyšetrovania a zneužívania právomocí je „rozvratom bezpečnosti štátu a štátu ako takého“, nespomenul obvinených, medzi ktorými sú nominanti Sme rodina na čele SIS Vladimír Pčolinský a Michal Aláč, či podnikateľ s väzbami na tajné služby Peter Košč.

Svedkovia na niekoľkých stranách uznesenia opisujú, ako Pčolinský a Košč ovplyvňovali fungovanie SIS už od roku 2016 a ako získavali informácie na očierňovanie svedkov a vyšetrovateľov v kauzách ľudí spriaznených s vládami Smeru.

Vôbec prvýkrát je vďaka uzneseniu známe, že niekdajší riaditeľ SIS Vladimír Pčolinský je krstným otcom detí údajnej hlavy zločineckej skupiny Košča. Pčolinský je bratom podpredsedu strany Sme rodina Petra Pčolinského a manželom poslankyne zo Sme rodina Adriány Pčolinskej.

Cez akciu Rozuzlenie vyšetruje NAKA snahu vedenia SIS, vyšetrovacieho tímu Oblúk inšpekcie ministerstva vnútra a vedenia Národného bezpečnostného úradu diskreditovať policajného vyšetrovateľa Jána Čurillu a jeho kolegov.

Kollár: S Koščom sa nepoznám!
Kollár v stredu pre SME rázne vylúčil, že by sa s Koščom poznal. „Ja sa nepoznám s pánom Koščom!“ reagoval. Podpredseda Sme rodina Peter Pčolinský od utorka odmietol odpovedať na podrobnejšie otázky k obvineniu jeho brata a jeho údajnej spolupráci s Koščom, ktorá vyplýva z uznesenia NAKA.

Na záznam neodpovedal ani na otázku, či má Košč akýkoľvek vplyv na stranu Sme rodina. V septembri 2021 však Peter Pčolinský na otázky ku Koščovi odpovedal pre portál Aktuality.

V tom čase už Vladimír Pčolinský nebol štvrtý mesiac riaditeľom SIS, generálnym prokurátorom bol zbavený obvinenia z korupcie a prepustili ho tak z väzby. Naopak, vyšetrovatelia NAKA boli v tom období nezákonne väzobne stíhaní za marenie vyšetrovania policajnou inšpekciou, za čo neskôr dostali odškodné.

„Poznám pána Košča, niekoľkokrát som sa ním v minulosti stretol,“ tvrdil vtedy Peter Pčolinský. Na otázku, aký je Pčolinského vzťah s Koščom, odpovedal, že žiadny. „Na pivo s ním nechodím,“ dodal.

Podpredseda Pčolinský hovoril, že s Koščom sa rozprávali o politike, stretnutia sa konali ešte počas vlád Smeru. „Košč mal vždy zaujímavé informácie z politického zákulisia strán, ja som bol v opozícii. Zaujímala ma situácia v iných stranách,“ povedal.

Odpovedal aj na otázku, či nepovažuje za zvláštne, že Sme rodina má cez neho a jeho brata dvoch ľudí s kontaktom na Košča.

„Takto by sme mohli kádrovať kohokoľvek,“ odvetil Peter Pčolinský. Dodal, že aj pre Košča, ktorý bol v čase rozhovoru obvinený z korumpovania špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, platí prezumpcia neviny.

„Ľudí treba zatvárať nie za to, čo si myslíme, že urobili, ale za to, čo sa dá dokázať, že urobili,“ povedal. Košč je dodnes na neznámom mieste, v apríli 2021 bol naňho vydaný medzinárodný zatykač.

Košč a Pčolinský začali už v roku 2016
„Zaveďme tu policajný štát, nech si polícia vyberie prezidenta a nech zatvárajú, ako chcú,“ kritizoval Boris Kollár postup NAKA po tom, ako sa ani v utorok nepodarilo otvoriť mimoriadnu schôdzu parlamentu ku krokom polície. Schôdzu navrhla zvolať strana Smer.

Spriaznená dvojica Peter Košč-Vladimír Pčolinský bola podľa svedkov úspešná pri ovplyvňovaní silových zložiek už v predošlom volebnom období, keď boli premiérmi Robert Fico (Smer) a Peter Pellegrini (vtedy Smer, teraz Hlas).

„Už v tomto období pán Peter Košč a Vladimír Pčolinský udržiavali vzájomné vzťahy, pričom už v tom čase obaja vzájomne určovali, na čo sa SIS bude zameriavať v ich záujme,“ tvrdí pre NAKA utajený svedok.

Obaja mali podľa svedka vplyv na to, ktoré získané informácie od SIS dostanú zákonní príjemcovia ako polícia a ktoré „nebudú odstúpené ďalej“.

Spolupráca Košč – Pčolinský sa podľa výpovedí svedkov začala prinajmenšom v roku 2016, keď sa riaditeľom SIS stal Anton Šafárik. Toho na čelo tajnej služby nominovala Slovenská národná strana, ktorá bola členom vtedy čerstvej vládnej koalície spolu so Smerom, Mostom-Hídom a stranou Sieť.

O dianí v SIS vypovedá nielen utajený svedok, ale aj spolupracujúci obvinený, bývalý Pčolinského námestník v SIS Boris Beňa. Už vtedy sa Pčolinský a Košč podľa Beňu „poznali veľmi dobre“.

Očierňovali svedkov aj vyšetrovateľov
Aktivity Košča a Pčolinského, aby sťažili prácu NAKA pri vyšetrovaní, sa podľa výpovedí svedkov naplno rozbehli na prelome rokov 2020 a 2021. To už bol Pčolinský trištvrte roka riaditeľom SIS.

Spúšťačom bolo vraj zadržanie bývalého riaditeľa Kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovíta Makóa a Pčolinského námestníka v SIS, Borisa Beňu. Obaja začali s vyšetrovateľmi spolupracovať.

Pčolinský a Košč sa údajne podľa vyšetrovania snažili cez „spravodajskú činnosť“ spochybniť ich výpovede aj ďalších svedkov, tvrdí v uznesení ďalší svedok, Juraj Svitok, ktorý pôsobil na riadiacej pozícií v Úrade inšpekčnej služby.

Po zadržaní Makóa sa snažil Pčolinský získavať informácie o tom, ako vypovedal a či ho vo výpovediach spomína, tvrdí utajený svedok. Ešte „väčšia panika“ zavládla podľa utajeného svedka po zadržaní Beňu.

Už skôr podľa Beňu „prišiel Košč s myšlienkou, aby sa získavali informácie na členov tímu akcie Očistec, konkrétne sa hovorilo o Čurillovi, ktorý pre nich predstavoval to najväčšie nebezpečenstvo“. Vedenie SIS potom vydalo aj pokyn zisťovať informácie, ktoré by Beňu spochybnili ako kľúčového svedka, tvrdí utajený svedok.

Motiváciou pre Košča aj Pčolinského bola podľa vyšetrovania záchrana samých seba. Košč však podľa Beňu zároveň pôsobil ako vybavovač pre rôzne vplyvné osoby a oligarchov.

Informácie na vyšetrovateľov získavali Košč a Pčolinský vďaka príslušníkovi NAKA Jánovi Kaľavskému. Košč bol v NAKA vedený ako Kaľavského informátor, v skutočnosti však od neho získaval informácie na jeho kolegov okolo Jána Čurillu. Tých Kaľavský nahrával.

Účelovo postrihané nahrávky a ich prepisy podľa NAKA potom púšťal na tlačovke Smer, aby spochybnil vyšetrovania práve nominantov Smeru.

Pčolinskému pomáhalo aj špeciálne oddelenie, ktoré pred jeho nástupcom do vedenia SIS neexistovalo. Podľa výpovedí v uznesení bolo zložené z bývalých príslušníkov polície a inšpekcie ministerstva vnútra.

„Riaditeľ tejto súčasti je aj v súčasnosti v kontakte s Vladimírom Pčolinským,“ tvrdí utajený svedok.

Tento odbor sa vo výraznej miere údajne venuje priamo plneniu pokynov vedenia SIS, ktoré nesúvisia s jej formálnym zameraním. Namiesto toho pracujú v záujme „súkromných osôb“, tvrdí utajený svedok.

Pčolinského vplyv neochabol vo väzbe a ani po nej
Snaha diskreditovať svedkov aj vyšetrovateľov pokračovala aj po tom, ako Pčolinského v marci 2021 obvinili z korupcie a päť mesiacov strávil vo väzbe.

„Začali spravodajskú činnosť (...) za účelom dostania Vladimíra Pčolinského z väzby tým spôsobom, že Úradu inšpekčnej služby podsúvali vymyslené spravodajské informácie, ktoré následne inšpekcia na pokyn vtedajších funkcionárov vyšetrovala,“ hovoril pre NAKA svedok Svitok o práci SIS.

V podobnom duchu opisuje kroky SIS aj utajený svedok. „Z vyjadrení rôznych funkcionárov SIS bolo zrejmé, že SIS podniká aj ďalšie kroky k tomu, aby pán Vladimír Pčolinský bol prepustený z väzby a aby uvedené trestné stíhanie, v ktorom bol pán Vladimír Pčolinský vzatý do väzby, bolo spochybnené,“ vypovedal.

Súčasťou týchto krokov bolo podľa uznesenia NAKA aj predloženie správy SIS poslancom parlamentu, z ktorej vraj vyplývalo, že Čurilla a jeho kolegovia manipulujú vyšetrovanie káuz. Riaditeľom SIS bol v tom čase už Pčolinského námestník Michal Aláč.

Angažoval sa v tom aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu Roman Konečný, ktorý je v akcii Rozuzlenie tiež obvinený. Konečný v roku 2021 povedal, že sa s Koščom poznajú 15 rokov.

Keď Pčolinského koncom leta 2021 prepustili z väzby a generálny prokurátor zatavil jeho stíhanie, už mimo funkcie sa jeho vplyv na SIS nezmenil, tvrdí utajený svedok.

Pčolinský sa totiž naďalej stretával s Aláčom aj ďalšími príslušníkmi SIS. Košč mal zároveň v SIS aj ďalšiu spriaznenú osobu, utajený svedok hovorí o „blízkom príbuznom“ Koščovi vo vedúcej pozícii v „personálnej oblasti“.

Naopak, Čurilla s kolegami skončili na základe vyfabrikovaných informácií SIS na dva týždne vo väzbe. Pri prepustení krajský súd skonštatoval, že nezistil žiadne indície o protiprávnom konaní vyšetrovateľov NAKA.

Sme rodina zápasí o parlament
Šéf Sme rodina Kollár v utorok povedal, že nechce z diania v bezpečnostných zložkách vyrábať svoju predvolebnú tému a chce sa sústrediť na „pomoc ľuďom“.

Zvolanie napokon neúspešnej mimoriadnej schôdze Smeru však strana Sme rodina podporila. Kollár to vysvetľoval tým, že o dianí v štáte chceli verejne diskutovať.

Sme rodina od jari čelí obvineniam od Kollárovej bývalej partnerky Barbary Richterovej. Vyvrcholili v júni, keď Kollára obvinila, že ju pred rokmi napadol, čo Kollár priznal výrokom, že Richerovú „prefackal“, keď vraj ohrozovala ich dieťa.

Richterová zároveň tvrdila, že ju sledujú vozidlá s podozrením, že ide o akciu SIS. Kollára podozrieva, že jej sledovanie zariadil u nominanta Sme rodina na čele SIS Michala Aláča.

Kollár aj Aláč to vylúčili. Predseda parlamentu vtedy podozrieval z antikampane proti strane podnikateľa Zoroslava Kollára, ktorý sa v minulosti priznal k úplatku, ktorý údajne skončil u Vladimíra Pčolinského.

Popularita Sme rodina postupne klesá, zatiaľ posledný prieskum agentúry Focus strane meria popularitu len tesne nad hranicou zvoliteľnosti so ziskom 5,1 percenta podporovateľov.