Jevgenij Bugrejev (1979) pred odchodom z Ruskej federácie žil v Jekaterinburgu. V roku 2016 sa presťahoval aj s rodinou do Banskej Bystrice, kde podniká v oblasti gastrosektora a angažuje sa v pomoci ukrajinským utečencom.

Z akého prostredia pochádzate?

Je to dlhý príbeh. Som z rodiny, ktorá za socializmu zažívala represie sovietskeho režimu. Pradedo z otcovej strany žil na dedine pri meste Viatka, dnes sa to volá Kirov. Odmietal sa vzdať majetku, a tak mu súdruhovia oznámili, že ho zničia. Zrazu mu sused povedal, že už o ňom majú rozhodnutie a že si poňho prídu na druhý deň. Nepriatelia režimu sa vtedy delili do troch kategórií – prvej, druhej a tretej. V prvej človeka rovno zastrelili, v druhej ho poslali na Sibír, v tretej presídlili kamsi ďaleko od domova. Pradedo netušil, do ktorej kategórie spadá, a tak v noci aj s rodinou utiekol. Majetok skonfiškovali komunisti.

Rodina cestovala kade-tade, pradedo umrel, a jeho syn, teda môj dedo, vyrástol doslova na ulici. Dostal sa až na územie dnešného Kazachstanu aj Kirgizska. Otec bol zase elektrikár, ktorého poslali pracovať do závodu na výrobu zlata do púšte v súčasnom Uzbekistane. Tam som sa narodil. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa naši presťahovali naspäť do Ruska, v roku 2005 som do Jekaterinburgu prišiel žiť aj ja.

Čo mamina strana rodiny?

Stará mama z maminej strany sa narodila do bežnej dedinskej rodiny na juhu Ruska pri hraniciach s Ukrajinou. Rozprávala mi, že odmalička si pamätala len strašný hlad a biedu. Počas druhej svetovej vojny k nim do dediny vtrhli Nemci a ubytovali sa vo viacerých domoch. Vrátane toho, kde žila stará mama. Keď dedinu oslobodila Červená armáda, rozhodla sa potrestať všetky rodiny, do ktorých sa natlačili Nemci. Akoby mali na výber. Vnímali ich ako kolaborantov, hoci za nič nemohli, a tak ich presídlili do Kazachstanu. Rodiny z oboch strán si teda užili represie režimu.

Čo vás na Slovensku najviac prekvapilo v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?

Pozitívne ma prekvapili ľudia. Keď som prvýkrát priletel do Bratislavy, chytil som posledný vlak do Banskej Bystrice. Bola noc a sedeli pri mne dvaja starší cudzí ľudia – pán a pani. Začali sme spolu debatovať, a keď zistili, že ma v Bystrici nik nečaká, rovno začali volať svojim známym z mesta, aby ma niekto na stanici počkal autom a odviezol do hotela. Nechceli, aby sa mi niečo stalo. Neuveriteľné – totálne cudzí ľudia mi začali pomáhať, hoci nemuseli. S podobnými situáciami sa u vás stretávam často. Ľudia mi opakovane pomohli, hoci som ich o to nežiadal. Aj preto sa snažím odplácať rovnakou mincou a pomáhať tým, čo to potrebujú. V Rusku som cítil oveľa agresívnejšiu atmosféru. Napríklad u vás sa ľudia zdravia vo výťahoch – v panelákoch aj v obchodných centrách. V Rusku ľudia nastupujú a vystupujú mlčky.

Iný príklad – raz som chcel v Jekaterinburgu pomôcť vodičovi, ktorému sa pokazilo auto, vďaka čomu zablokoval cestu. Všetci naňho trúbili a nadávali, tak som vystúpil, že mu pomôžem odtiahnuť ho na blízky ostrovček tak, aby nikoho neblokoval. Keď som sa k nemu blížil, rovno zovrel päste a zvraštil tvár, lebo si myslel, že ho idem biť. Absolútne nečakal, že by mu niekto chcel pomôcť.

A čo ma na Slovensku prekvapilo negatívne? Keď prišla pandémia korony a neskôr vojna na Ukrajine, šokovalo ma, koľkí ľudia podľahli propagande. Odmietali vedecké fakty, rúška, očkovanie, neverili vedcom, hygienikom, epidemiológom, lekárom. Ako môže niekto tvrdiť, že covid-19 neexistuje, že nás niekto práškuje z lietadiel, že v očkovacích látkach sú čipy na ovládanie ľudí?

Čo sa stalo vaším najobľúbenejším miestom na Slovensku a prečo?

Určite Banská Bystrica pre veci, ktoré som už spomínal. Keď sa vraciam z Bratislavy a vchádzam do mesta, doslova cítim, ako sa vraciam domov.

Ktorá osobnosť pre vás reprezentuje Slovensko a prečo?

Momentálne je to prezidentka Zuzana Čaputová. Keď ju počúvam, vidím, že je to rozumný človek, ktorý premýšľa podobne ako ja. Teším sa, že Slovensko reprezentuje vo svete, že vie povedať svoj názor bez agresie, logicky a s argumentmi. A je za spravodlivosť.

Patrí Slovensko mentálne do západného alebo skôr do východného sveta?

Je na hranici oboch svetov. Mladí ľudia, ktorí nezažili socializmus, videli svet, inklinujú jednoznačne k Západu. Mnohí starší ľudia, ktorí pociťujú nostalgiu za starým režimom, zase majú radšej východný svet. Preto si myslím, že čím viac času ubehne, tým viac západné bude celé Slovensko.

Akí sú Slováci?

Väčšina z tých, čo poznám, je veľmi ľudských, empatických, ochotných pomôcť. Pamätám si, že keď sem začali prúdiť davy utečencov z Ukrajiny, okamžite sa zapojili do pomoci. Vo svojich priestoroch som skladoval materiálne veci a ľudia nonstop volali, čo nám ešte chýba, čo treba doniesť. Dokonca mi viacerí hovorili, že vedia, že som Rus, a ak by moja rodina potrebovala pred represiami utiecť z Ruska, tak ju okamžite ubytujú. Naozaj nemôžem povedať na Slovákov nič zlé.

Prečo ste sa rozhodli presťahovať na Slovensko?

Po tom, čo zažila moja rodina, som v Rusku nechcel ostať. Čítal som veľa kníh o ruských dejinách a videl som, že sa zvyknú opakovať. V Rusku som začal vnímať tendencie, ktoré zažili moji predkovia koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia. Situácia sa zhoršovala a nemal som chuť žiť aj s rodinou v autoritárskom režime. Keď vám perzekvujú prastarých rodičov, starých rodičov aj rodičov, nechcete, aby to zažili aj vaše deti. Milujem slobodu a v Rusku sloboda nie je. Spoločnosť je tam opäť rozdelená na akože patriotov a vlastizradcov, panuje tam diktatúra, cenzúra a za názory sa zatvára do väzenia.

Navyše som podnikateľ. A v Rusku každý vie, že podnikať môže len dovtedy, kým nepríde niekto, kto ho stopne. Len tak. Štát vás tam dokáže zničiť v priebehu hodín. Bezdôvodne, len preto, lebo máte iný názor na politiku. Poznal som príbehy, keď mafia a korupcia tak ublížili nevinným ľuďom, že som v tom systéme nechcel žiť. Nie je tam žiadna istota, čo s vami bude zajtra a či vám ešte bude patriť váš majetok.

Sledujem ruské médiá a vidím tam priam šialenú prokremeľskú propagandu. Čo v človeku rozhoduje, že niekto jej podľahne, a na niekoho, napríklad na vás, nemá žiadny vplyv? Poznám Ukrajinca, ktorému vlastný brat žijúci v Moskve neverí, že Rusi na Ukrajine zabíjajú aj civilov.

Dobrá otázka, rád by som na ňu poznal aj odpoveď. Keď Rusi napadli Krym, bol som v šoku, koľkí rozhľadení, vzdelaní a kriticky mysliaci ľudia v Rusku to oslavovali. Boli priam nadšení, aký je to správny krok. Ja som v tom, naopak, videl biedu, vojnu, porušenie zmlúv, zbytočný konflikt. Ešte aj Putin svojho času verejne povedal, že Rusko má svoje hranice vyriešené. Zrazu ukradol Krym, čím sa ukázal ako klamár. Vtedy som videl, ako sa na tejto téme dokázali rozbiť celé rodiny. Jeden podnikateľ z Uralu napísal do novín článok, že jeho rodina je z toho, že Krym je „konečne doma“, nadšená, kým on vôbec nerozumie, čo ich na tom teší. Stal sa čiernou ovcou rodiny. Doslova písal, že by si chcel dať pichnúť injekciu, ktorá by v ňom vyvolala rovnaké nadšenie.

Odpoveď teda nepoznám. Pri debatách o Kryme som prišiel o mnohých dlhoročných kamarátov. Začali mi tvrdiť, že som fašista, zradca. Pýtal som sa ich na dôvod. Odpoveď znela, že som za Ukrajinu, teraz zase tvrdia, že pomáham utečencom. Lenže ja nemôžem uhnúť pred faktmi, ktoré sú jasné – Ukrajina Rusku nijako neubližovala. Nestojím pritom na strane Ukrajiny, ale na strane pravdy a spravodlivosti, ktoré v tejto vojne patria Ukrajine. Keď vidím, ako Kremeľ klame, že na Kryme nie sú naši vojaci, hoci neskôr prizná, že ich tam poslal, že dokáže za dva týždne v rozpore so zákonmi urobiť referendá, ktorými ukradne časti cudzej krajiny, nemôžem mlčať. Ako veriť Putinovi, ktorý toľkokrát klamal?

Vaša krajina vás dnes má za vyvrheľa a vlastizradcu. Ako sa s tým vyrovnávate?

Ak viete, že stojíte na strane pravdy, nemôžete mať výčitky. Každý človek by mal stáť na strane spravodlivosti. Toto vedomie mi pomáha. Som veriaci človek a odmietam sa postaviť na stranu zla. Navyše rozdeľujem Rusko ako krajinu a Rusko ako politický systém. Nie som ten, kto by chcel, aby Rusko zmizlo z mapy sveta, aby sa rozpadlo, aby zaniklo, aby sa mu nedarilo. Nie som jeho nepriateľ. Som nepriateľom tamojšieho politického systému, Kremľa, systému, ktorý klame, zatvára a zabíja.

V Rusku však nežije len mnoho pomýlených ľudí, ktorí podľahli propagande, ale aj veľa dobrých ľudí. Želal by som si, aby žili v slobodnej a slušnej krajine, aby nehladovali, lebo Rusko je veľmi chudobná, mafiánska a skorumpovaná krajina. Putin a jeho ľudia kradnú štátne peniaze, priemerná mzda je tam niekoľkonásobne nižšia ako na Slovensku. Som si istý, že bežný Rus by chcel mať životnú úroveň priemerného Slováka.

Keby ste dnes cestovali do Ruska, hrozí vám 20 rokov väzenia.

Áno, zrejme by ma okamžite nadlho zavreli. Lenže ja osobne súčasné Putinove zákony zakazujúce slobodu slova neberiem ako legálne a platné. Kriminálny systém vytvára kriminálne zákony. A tie platiť nesmú.

Banskú Bystricu ste si u nás vybrali vedome?

Bola to čistá náhoda. Keď som zistil, že z Ruska sa dá vysťahovať, pričom sa dá získať povolenie na pobyt na Slovensku, vybral som sa k vám na týždňovú dovolenku. V roku 2016 som prišiel natrvalo. To už som vedel, čo sa stalo s Krymom a že v Rusku nechcem ostať.

A prečo Banská Bystrica? Lebo je to nádherné mesto obklopené horami. A žijú tam skvelí ľudia. Neviem presne opísať tú atmosféru, ale keď sa vo vašich domoch na jeseň začne kúriť drevom, cítim vôňu, ktorú si pamätám zo svojho detstva. Ľudia po sezóne upratujú svoje záhrady, pália konáre… Asi je to nostalgia. Aby som bol presný – môj pocit je, že práve tu som doma.

Podnikáte, v meste vlastníte nočný bar. Ste spokojný s podmienkami pre podnikateľov na Slovensku?

Som, lebo u vás platí, že ak neporušujete zákony, ak dodržiavate pravidlá, hygienu a podobne, nič sa vám nemôže stať. Nik nepríde s tým, že vám všetko vezme, ukradne. V Rusku takú istotu nemáte. Viem to porovnať, lebo som tam mal stavebnú firmu. Na Slovensku môžete podnikať, dokedy chcete a v čom chcete. Rozdiel je aj v ziskoch – v Rusku sú vyššie a rýchlejšie. Podnikatelia sú tam nastavení tak, aby mali čo najvyššie marže, kým na Slovensku podniky rozvíjate aj roky. Je to dané jednak väčším trhom, jednak práve tou neistotou – ak si v Rusku otvoríte kaviareň či bar, chcete byť bohatý za rok či dva a potom podnik zavrieť alebo predať. Čím dlhšie totiž úspešne fungujete, tým väčšia šanca je, že sa zjaví niekto, kto vám bude chcieť podnik ukradnúť. A spravodlivosti sa nedočkáte.

Pre mňa je dôležité, aby štát vytváral takú atmosféru pre podnikateľov, že nebudú žiť v strachu. Lebo ak sa darí im, darí sa aj štátu a jeho ekonomike. Nech teda nastavuje rámce, nech bojuje proti korupcii, nech udržiava nezávislú políciu, prokuratúru a súdy, aby sa ľudia mohli rýchlo domôcť spravodlivosti, v ostatnom si už poradíme sami.

Vnímajú bežní Rusi august 1968 ako okupáciu Československa alebo skôr ako jeho oslobodenie? Lebo keď ste šli nedávno s ukrajinskou vlajkou na údajný mierový pochod, na ktorom sa zúčastňujú najmä rusofili, kričalo sa tam, že šlo o naše oslobodenie.

Áno, presne toto tam zaznelo. Nechápal som. Niekto na tom pochode vážne tvrdil, že vojská Varšavskej zmluvy vás prišli oslobodiť od fašistov. Väčšina Rusov takéto udalosti vníma ako predĺženie politiky svojho impéria. Sú presvedčení, že krajiny strednej a východnej Európy majú byť pod vplyvom Ruska, že bolo chybou dovoliť im odísť a vstúpiť do EÚ a NATO. V Rusku sa teda nepozerá na to, že pražská jar bola o tom, že vaši občania chceli iný socializmus, že ho chceli s ľudskou tvárou. Berú to ako zradu, ako vašu snahu približovať sa k Západu, preto sem prišli vojská, ktoré vás mali zachrániť.

Ete v 90. rokoch sa však na to v Rusku pozeralo inak – po páde Sovietskeho zväzu priznali, že okupácia v roku 1968 bola nesprávnou vecou podobne ako okupácia v Maďarsku v roku 1956. Za nesprávne sa označovalo aj napadnutie Afganistanu v roku 1979. Priznala sa aj zodpovednosť za masaker v Katyni, ktorý spáchala NKVD.

Dokonca aj ruský parlament tieto udalosti oficiálne označil za zločiny minulého režimu. Lenže prišiel Putin a začal otáčať – všetky tie krajiny vraj patrili nám, nemali právo odísť, chceli sme im dobre, zvíťazili sme nad fašizmom, a kto nás odmieta, je fašista tiež. A ľudia na tú propagandu naleteli, lebo myšlienka rozširovania ruského impéria je im blízka. Že to všetko stálo mnoho obetí? Áno, ale išlo o naše záujmy, a čo chceme my, to je vždy dobré.

Slovensko je dnes výrazne rozdelená spoločnosť nielen pre pandémiu, ale aj pre vojnu na Ukrajine. Mnohí rusofili tvrdia, že žiadajú mier, hoci v skutočnosti by to znamenalo, že Ukrajina sa vzdá viacerých častí svojho územia. A kto vraj Ukrajine pomáha dodávkami zbraní, aby sa mohla brániť, ten je vojnový štváč.

Áno, vnímam to. Vidím u vás ľudí, ktorí sa snažia spoločnosť čo najviac rozdeliť. Výrazne tomu napomáha práve prokremeľská propaganda. Je to smutné. Je to podobný vzorec ako v Rusku – aj tam prišiel Putin s tým, že Západ sa snaží Rusov rozdeliť a ohroziť, hoci je to nezmysel. Nechcel by som, aby sa to zopakovalo aj na Slovensku, lebo vidíte, kam to vedie – k ostrej zrážke, k vojne.

Keď sa začala invázia na Ukrajinu, kamarát z Banskej Bystrice mi povedal, že aj s ďalším priateľom chcú ísť v noci na bystrické námestie a známy pamätník Červenej armáde, teda čierny obelisk, obmotať ukrajinskou vlajkou ako úctu ukrajinským vojakom, ktorí boli takisto súčasťou tej armády. Okamžite som sa pridal.

Ako inak, chytili nás policajti. Postupne prišlo až päť hliadok, lebo ani jedna nevedela, čo s nami urobiť. Nič sme totiž nepoškodili. Na obelisk sme dali deku, aby sme ho rebríkom nepoškriabali. Riešilo sa to niekoľko hodín. Viacerí policajti boli empatickí, ale niektorí proruskí. Jeden z nich výrazne.

V čom?

Argumentoval, že Rusko muselo napadnúť Ukrajinu, lebo ho ohrozovali USA a NATO, všetky tie nezmysly, ktoré šíri propaganda. Keď som mu vysvetlil, že v Rusku teraz nemožno nahlas povedať, že ste za mier, že tam dokonca trestajú aj kňazov, ktorí sa počas omší odvolávajú na Božie prikázanie ‚Nezabiješ‘, zrazu stíchol. On vlastne nebol zlý, len si neuvedomoval realitu. Došlo mu, že to nie je o banderovcoch, fašistoch, USA a NATO, ale o obyčajnom Božom prikázaní, ktorého hlásanie sa v Rusku trestá väzením.

Dostali ste od niekoho na Slovensku pocítiť, že ste Rus? Že sem nepatríte, lebo vaša krajina napadla mnoho krajín?

Samozrejme, neraz. Rusov na Slovensku bolo vždy oveľa menej ako Ukrajincov. Pred inváziou Ruska na Ukrajinu u vás žilo možno 5500 Rusov a možno 70-tisíc Ukrajincov. Dnes je tu možno 6-tisíc Rusov, ale Ukrajincov sa tu otočili státisíce. Z toho potom vyplývajú aj dôsledky.

Aké?

Ľudsky rozumiem nenávisti voči Rusom. Najmä zo strany tunajších Ukrajincov. Rusi im vzali všetko – slobodu, zbombardovali im domy, pozabíjali mužov, synov, otcov. Utiekli zo svojej krajiny a netušia, čo ich čaká. Žijú v totálnej neistote. Ako by mohli mať radi Rusov? Ako by nás mohli mať radi Slováci, ktorí empatizujú s Ukrajincami? Áno, občas cítim silnú nenávisť k svojmu národu. Aj preto sa od začiatku snažím pomáhať Ukrajincom, organizovať zbierky, dokázať im, že nie všetci Rusi sú rovnakí. Pomáhal som organizovať aj festival ukrajinskej kultúry v Banskej Bystrici, chodil som pomedzi nich v tričku s ukrajinskou vlajkou. Viete, čo mi viacerí povedali?

Netuším.

Že som jediný človek v ich okolí, pre ktorého ešte vôbec používajú ruštinu. Nebyť vraj mňa, tým jazykom by už neprehovorili. Chápem ich, nechcú mať s Ruskom nič spoločné. Stal som sa teda akousi tenkou nitkou, ktorá nás ešte spája. Napraviť vzťahy medzi obomi krajinami do budúcnosti možno potrvá stáročia. Putin totiž spáchal obrovský zločin. Iná cesta ako vzájomne komunikovať však nie je, musíme žiť vedľa seba. Nevravím, že musíme spolu hovoriť práve v ruštine, ale bez dialógu to nepôjde.

Na Slovensku dnes máte povolenie na pobyt. Lenže raz sa skončí platnosť vášho ruského pasu a budete potrebovať nový. Čo urobíte, keďže v Rusku by vás za vaše postoje zavreli?

Manželke sa skončila platnosť pasu minulý rok, mne sa skončí v roku 2025. Zákon u vás hovorí, že potrebujeme platné pasy, inak môžeme byť vyhostení. Pasy sa dajú získať aj na ruskej ambasáde na Slovensku. Problém je, že dnes to netrvá mesiac, ale aj pol roka či rok.

Navyše v Európe začínajú pribúdať prípady, keď ruské ambasády svojim občanom zámerne odmietajú vystaviť nové pasy. Najmä tým, ktorí sa kriticky vyjadrovali voči vojne. Chcú ich tak donútiť k tomu, aby sa vrátili domov, kde by ich mohli potrestať. Obávam sa, že sa to bude šíriť. Ak by mi teda ruská ambasáda na Slovensku nevydala nový pas, musel by som odtiaľto odísť. A šanca, že by som sa potom z Ruska vrátil, je malá. Verím preto, že dovtedy sa nájde nejaké riešenie.

V tomto smere ste organizovali aj petíciu Rusov, ktorú ste odovzdali premiérovi Eduardovi Hegerovi.

Vďaka tomu dostala vaša cudzinecká polícia pokyn, že počas krízového stavu môžeme ostať na Slovensku aj bez platného pasu. Zatiaľ nám teda nehrozí vyhostenie. Iná vec je, že keď niekto nemá platný pas, nevie sa dostať k iným službám v krajine, napríklad k bankovým, notárskym a podobne. Čo sa stane po skončení vojny a krízového stavu, je obrovská otázka. Niet pochýb, že pre Kremeľ budú prví na rane všetci, ktorí vojnu kritizovali. Musíme veriť, že sa tam zmení aj politický systém, inak sa staneme cieľom, ktorý treba dostať do Ruska a do väzenia.

Nemôžete požiadať o slovenské občianstvo?

Ešte nie, lebo podľa vašich zákonov tu musím žiť minimálne desať rokov. Zatiaľ som tu siedmy rok. Nechcem však, aby sa pre takých ako ja menili zákony, chcem ich dodržiavať. Lenže platí aj to, že aby som mohol požiadať o slovenské občianstvo, najskôr sa musím vzdať ruského. A to sa dá iba osobne v Rusku, kde je to dlhá procedúra. Opäť by som tam teda musel vycestovať s rizikom, že ma zavrú.

Pre ľudí z iných krajín to neplatí.

Áno, Ukrajinci môžu požiadať o slovenské občianstvo bez toho, aby sa vzdali ukrajinského, občania iných krajín rovnako. Zisťovali sme, prečo to Rusi majú inak. Dostal som vysvetlenie, ktorého pravdivosť overujem – vraj to vyplýva zo zmluvy, ktorú ešte v roku 1958 podpísalo Československo so Sovietskym zväzom. Ani jedna z tých krajín síce už neexistuje, ale zmluva vraj platí. Keby som mohol odovzdať ruské občianstvo, urobil by som to ešte dnes. Ale ísť kvôli tomu do Ruska a vybaviť to tam? Kým by sa to podarilo na všetkých úradoch, ktoré treba navštíviť, ubehol by možno rok. A šanca, že by som sa odtiaľ slobodne vrátil na Slovensko, je minimálna.

Slovensko neustále chválite. Nie ste prvý cudzinec, ktorý ho vidí výrazne pozitívne. Je to tým, že my zvnútra sme už pozitíva prestali vnímať?

Zrejme áno. Slovensko je nádherná a bezpečná krajina. Máte krásne dedinky aj mestečká, milujem atmosféru vašich Vianoc aj Veľkej noci. Obľúbil som si váš folklór, vaše kroje, ľudové tradície, remeslá. Keď som u vás začal podnikať, raz za čas som v bare pustil pesničku Na Kráľovej holi. A len som pozeral, čo sa dialo – všetci návštevníci sa pridali a spievali. Mladí aj starí, študenti aj dôchodcovia. Keby som niečo ľudové pustil v ruskom bare, ľudia by mi vytkli, aby som pustil niečo moderné, populárne. V tomto je až neuveriteľné, ako milujete svoj folklór.

Vďaka utečencom z Ukrajiny sme sa naučili mnohé ich recepty – peľmeni, varenyky, syrnyky, boršč s cviklou aj boršč so šťaveľom, špecifické šaláty a podobne. Aké slovenské jedlo ste si obľúbili vy ako Rus?

Keď som sem prišiel prvýkrát, ochutnal som asi najhoršie bryndzové halušky na svete. Nechápal som, ako čosi také hnusné môže niekto jesť. Ukázalo sa, že to mal asi kuchár zlý deň. Po roku som dal totiž tomuto jedlu druhú šancu v nejakej kolibe a zistil som, že je to skvelé jedlo. Dnes si ho dávam v každej časti Slovenska a prekvapuje ma, ako sa regiónmi menia aj jeho recepty. V každom prípade dnes milujem bryndzové halušky aj z plastu v stánku.

Jevgenij Bugrejev (1979)

Vyštudoval banské inžinierstvo a marketing. Pred odchodom z Ruskej federácie žil v meste Jekaterinburg. V roku 2016 sa presťahoval aj s rodinou na Slovensko, žije v Banskej Bystrici. V Rusku podnikal v oblasti stavebníctva, na Slovensku pôsobí v gastrosektore, pričom sa angažuje v pomoci ukrajinským utečencom. Je ženatý, má dve deti.