pipopipo napísal:chcel by som zit v USA niekde v Californii ale San Fransiscu, este aj New York pripada do uvahy

Tomasito napísal:Sheep: Preco by to mala byt debilina? Ten clanok je jednostranny, no popisuje konkretne situacie, pricom o tom zakaze tango nohaviciek a odhalenych bruskach som uz predtym niekde cital. Dokonca o tom chalanovi, ktory sa dostal na verejny zoznam sexualnych delikventov za sex s 15_kou bol niekde odvysielany aj dokument. Silnym puritanstvom su USA viac nez zname...

American Parallels

History, they say, does not repeat – but it does echo. Looking back at other situations, other republics and empires, one is tempted to draw parallels between then and now. The parallel drawn most often is the decline of the British Empire.

American world dominance, as with British, was based on a military dominance that came out of economic dominance. From about 1890 on America had the world’s most powerful economy, outproducing Britain industrially, and backed moreover by a continental resource base. At the end of World War II the US was producing about half the world’s goods. Since then there has been a gradual decline, and the rise of larger powers – China and India, whose populations are significantly larger than that of the US. As in the decline of Britain, capital is fleeing the old empire, heading for the rising powers. As in the decline of Britain, the new powers flout intellectual property laws, refusing to pay rent to the old power. As in the 1890’s – the rising power has now, on a pricing parity scale, an economy equal to the old empire. As in the case of Britain military overstretch is straining the dominant power. Financialization, the curse of late stage empires, has hit the US as it hit Britain, with rent-seeking the predominant method of making money, and actual production of goods ignored. American capital flows to other countries seeking returns, and builds factories there. American ex-pats teach other nations how to compete, even as Scottish engineers did during the decline of the UK. As with Britain, America, breathless with greed, is teaching others how to defeat it.


But another parallel is Spain. Even as Britain was declining, its overseas assets were performing gangbusters, and money flooded back into London. Balance of payments was not a British problem till after the end of Empire. Spain, however, followed another route. The flood of easy money into Spain destroyed its native middle and artisan classes, dividing the country into the wealthy, who had “incomes” and the poor, who had almost nothing. Neither could be taxed – the poor because they had no money, the rich because they were exempt from taxes. The government, to run its own affairs, had to borrow from Italian bankers, who demanded exhorbitant returns. The contents of entire treasure fleets barely touched Spanish hands towards the end of empire, instead rushing to Italy and Holland. In the US today, the middle class shrinks and taxation rests increasingly on the stressed middle class and the working class. But comparatively speaking, year after year, for the last three decades, the share of wealth and income of these classes has declined. The rich, meanwhile, have arranged that their income, their investment returns and the money they use to control capital either be taxed less than earned income, or not be taxed at all. And so the US has become a poor state, unable to intervene overseas without begging from other nations. The first Gulf War was financed by other nations as a gift. The second Iraq War was financed by China and Japan – as heavy, heavy debt, even as the rich were demanding and receiving tax breaks and an end to estate taxes. The American aristocracy has demanded that it be allowed to pass its wealth on to future generations, and it has been given what it demanded.

A third parallel is Rome at the end of the Republic. The forms are maintained – there is still a Senate, for example, and still independent courts. But the Senate has lost its ability to control warmaking, to advise and consent, to subpoena information from the executive. Those with imperium (presidents today, proconsuls in Roman times) use it as they see fit, giving only a hat tip of acknowledgement to the Senate. The military, once loyal to the Republic and made up of citizen soldiers called up for the duration of wars and no longer, has become a professional force with a significant mercenary contingent. It is politicized and prefers specific political factions, and is seen as a role model for the rest of society. The wealthy use the military and the senate alike to enrich themselves; the free farmers who were once the backbone of the society no longer exist, but have been replaced by large corporate farms. The rich grow richer, and the poor grow poorer.

A fourth parallel, and very applicable to the current time yet rarely mentioned, is that of Athens. Athens was a shining democracy for its time. Athens believed that democracy was the best form of government. And Athens was willing to go to war to make other city-states become democracies. And if bad things happened while you were being turned into a democracy – well, the weak suffer what they must and since Athens was good, whatever they did must be justified. In the end even many of their own allies turned on Athens and their meddling, allying with a much less enlightened Sparta, who while internally repressive, did not seem to think they had the right to tell other nations how to run their own affairs. The parallels between Athens and America; and Sparta and China – should be obvious.

In the end America will follow its own unique path. All Republics end, and so do all Empires. There is, in human history, a series of cycles of renewal, decay and renewal. Each one ends in a crisis period, and each crisis must be overcome. It is never inevitable that you’ll fail – but it’s never guaranteed you’ll succeed either. It is this generation’s task to renew the tree of liberty and keep the American experiment going – to remain true to the ideals that made America and have driven it since 1776. It is my profoundest wish, as we come up on the New Year and look both back and forward, that you are successful in doing so, and that America once again becomes the beacon of liberty and hope that its founders wanted it to be.
share this Share This spotlight

Menové rezervy podľa MMF dosiahli v 3.štvrťroku 2007 vyše 7 bil. USD

New York 2. januára (TASR) - Menové rezervy krajín sveta dosiahli na konci 3. štvrťroku 2007 podľa údajov Medzinárodného menového fondu (MMF) viac ako 6 biliónov USD, v prepočte takmer 137 biliónov SKK.

Z celkovej hodnoty rezerv bolo 63,8 % (3,8 bilióna) v dolároch, kým vlani na konci druhého štvrťroku bol podiel USD na nich o 1,2 % vyšší.

Z devízových rezerv majú 75,5 % k dispozícií rozvojové krajiny.

Od štvrtého štvrťroku 2003 sa devízové rezervy priemyselne vyspelých krajín zvýšili takmer o 32 %, kým v rozvojových krajinách dosiahli v rovnakom čase vzostup 139 %. Podiel rozvojových krajín na devízových rezervách bol v roku 2000 necelých 60 %.

Hodnota dolára sa vlani voči euru znížila o 11 %, kým voči košu z 13 národných mien dolár od začiatku 2006 upadol o 24 %.

Informovala o tom agentúra AP.

Zdroj: TASR

Sústavný postup Rona Paula odmenený ignoranciou médií

Ron Paul je určite najzaujímavejší, a nie náhodou najignorovanejší zjav tohtoročných volieb v USA. Prezidentský kandidát, ktorý sa ešte v septembri v celoštátnom hlasovaní pohyboval na hranici 2 %. V novembri 4 % a v decembri ho sem-tam v médiách uviedli s číslom 6 %. V prvom kole hlasovania priaznivcov republikánskej strany dosiahol 10 %. Peniaze na jeho kampaň pozostávajú z veľkej väčšiny z príspevkov jednotlivcov na rozdiel od donácií korporácií ostatným kandidátom či už v tábore republikánov, alebo demokratov.

Marginalizovaný kandidát poráža v televíznych debatách lokálnych amerických televízií všetkých oponentov. Napriek tomu ho médiá dlhodobo ignorujú (v infografike SME z 5. 1. 2008 sa pre istotu nevyskytol vôbec, Giuliani so 4 % tam ale bol). Jeho program je jediný, ktorý sa odlišuje takmer vo všetkých bodoch od programov jeho republikánskych alebo demokratických oponentov.

Z domácich tém dominujú:

* Zrušenie dane z príjmu, keďže nie je zakotvená v Ústave USA (zdaňovať sa môže len zisk a mzda nie je zisk).
* Zrušenie FEDu a jeho monopolu na vydávanie peňazí, ktoré nie sú kryté zlatom a už len úroky z pôžičiek vlády sú dnes obrovské, pôžičky astronomické.
* Zrušenie nepotrebných ministerstiev (školstva, zdravotníctva...).
* Značné obmedzenie právomocí CIA a FBI, ktoré pridelil Patriot Act.

Ako keby jeho názory na tieto témy neboli dosť revolučné, jeho vízia USA vo svetovej politike je úplným protipólom súčasného provojnového neokonzervatívneho zastúpenia politických elít v Bielom dome. To je v USA revolučné samo o sebe, keďže Američanom sú viac sympatickí vodcovia hovoriaci v prospech vojenskej konfrontácie riešenia zásadných zahranično-politických otázok. Barak Obama tiež pred voľbami musel pritvrdiť slovník, v prípade otázok publika na Severnú Kóreu, alebo Irán.

No ako veľmi sa muselo myslenie ľudí v tejto krajine zmeniť, keď Ron Paul disponuje najväčšou podporou práve spomedzi rodín vojakov! Z toho sa dá usudzovať len to, že ľudia sú vojnou presýtení, respektíve sa viac zamýšľajú nad oprávnenosťou konfrontácie svojej vlády k iným krajinám. Táto téma viditeľne prestala byť doménou ľavicových demokratov, ale stmeľuje v prospech Rona Paula veľmi rôznorodých voličov zo všetkých platforiem politického pravého a ľavého spektra.

K morálnej podpore obyvateľstva vláde USA určite nepomohlo odhalenie zavádzania CIA a spájania Saddáma Husajna s Al-Kajdou (a tým spojitosť s 11. septembrom), resp. jeho pokusy získať urán (jeho použitie je snáď jasné) napr. vo Východnej Afrike (tieto správy zazneli aj na Rádiu Slobodná Európa pred 2. vojnou v Zálive).

Napriek tomu, že pred vojnou sebavedomí politológovia odmietali porovnávať prostredie partizánskej vojny v Iraku k Vietnamu (napr. Ivo Samson), dnes sa ukazuje, že napriek zmene terénu je partizánska vojna dlhodobou realitou. Neúspechy vo vojne, ktorá nie je časovo ohraničená, ani nemá konkrétne merateľné ciele, len napĺňajú postoj Rona Paula, keď proti tejto vojne hlasoval a dlhodobo ju kritizuje ako protiústavnú.

Konzistentnosť jeho názorov je jeho najväčšou zbraňou. Presvedčenie sa politickými špičkami USA, že druhá vojna v Iraku je potrebná na odvrátenie teroristickej hrozby, priamo v USA stála životy asi 3813 amerických vojakov a 655 000 Iračanov. Nech už boli nálady pred vojnou akékoľvek, dnes je 73 % Američanov proti vojne. Ironická otázka moderátora v jednej z prvých veľkých debát či si Ron Paul nepomýlil stranu, za ktorú kandiduje, keď žiadny kandidát nehovorí o okamžitom sťahovaní vojakov a protiústavnosti vojny, bola preto iba nahrávkou na smeč Paulovi v diskusii. Dr. Paul však v témach zahraničnej politiky ide oveľa ďalej:

* Stiahnutie desať tisícov vojakov z Južnej Kórei, Japonska a Európy (čo má značnú logiku, keďže tieto krajiny sú ekonomicky vyspelé, aby si svoju obranu platili samé).
* Dialóg namiesto konfrontácie s vodcami krajín, s ktorými má USA napäté vzťahy (Irán, Severná Kórea, Sýria, iné)
* Opustenie idei preventívnych útokov. Toto mimochodom Ron Paul označil za najväčší morálny problém v USA.
* Žiadnu amnestiu pre ilegálnych imigrantov. Táto téma rezonuje, pretože prílev imigrantov z Mexika je problémom nie ani tak sociálnej siete, ako skôr kriminality.
* Posilnenie stráženia južnej hranice s Mexikom. Napríklad vojakmi stiahnutými zo zámoria.
* Stop finančným injekciám Izraelu a iným krajinám, ktoré USA dotuje.

Tento kandidát dokáže zatriasť nielen súčasným establishmentom v Bielom dome, ale svojimi kruto pravdivými reakciami by sa pri debate s ním zapotili aj jeho spolukandidáti z republikánskej strany. Preto pre istotu nebol 6. januára 2008 vybraný do diskusie kandidátov na Fox News. Oficiálne pre nedostatok miesta pre piateho kandidáta v štúdiu. Preto bude debatovať s nerozhodnutými voličmi na kanáli lokálnej TV v New Hampshire.

Scenár odstavenia Paula na stránke wvwnews.net predpovedaný ešte v septembri bol nasledovný:

1. Ignorancia médiami, a tým vylúčenie z televíznych debát. Ako alternatíva ostávajú Ronovi Paulovi (zatiaľ) necenzurovaný internet a rádiostanice v USA.
2. Diskreditácia začne obvineniami tohto libertariána typu povolenie heroínu v školách, alebo že chce, aby starí ľudia, ktorí nemajú sociálne poistenie, zomierali na ulici, alebo že nebude protestovať, aby chamtiví kapitalisti odhadzovali odpad do riek.
3. Škandál. Skutočný alebo vyfabrikovaný. Za podpory veľa obrázkov, a „svedkov“.
4. Škandál typu protizákonného konania (zabudne vyplniť tlačivo súvisiace s daňovým priznaním), alebo iné. Zastavenie trestného konania bude podmienené upustením od jeho kandidatúry.
5. Ak by aj Paul zvolený bol, celé trvanie jeho mandátu sa ukáže ako neúspech a nesplnenie sľubov. Toto sa uskutoční znefunkčnením kongresu, resp. hlasovaním kongresmanov proti prezidentovým návrhom. Tejto témy sa média vďačne chytia.

Zatiaľ sa zdá, že je aktívny krok číslo 2. Aj keby bol Paul zvolený a nedokázal by naplniť svoj program ohľadom vnútorných politických tém, jeho právomoc, ktorá by ho ako prezidenta učinila veliteľom všetkých ozbrojených síl USA a oprávňovala stiahnuť vojakov zo zámoria, by napáchala plutokracii značné škody. No hlavne tie v mysliach ľudí v štátnej administratíve, ktorí by pod jeho vedením mohli napáchnuť nebezpečnými názormi, respektíve nepríjemnými logickými otázkami Paulovho programu.

Napriek všetkým negatívnym správam o nepriamom sabotovaní jeho predvolebnej kampane, zatiaľ najzaujímavejšiu predpoveď priniesla analytická pobočka dánskej Saxo Bank, ktorá napríklad v 2006 predpovedala cenu za barel na úrovni $99 – 100, čo sa na konci roka aj naplnilo. Iná predpoveď sa týkala FEDu (alternatíva národnej banky v USA), ktorý mal zúžiť svoju monetárnu politiku a úrokovú mieru stanovil na 4 % ku koncu roka. Miera je dnes na 4,25 %. Spomedzi desiatich najhorúcejších predpovedí patrí aj zvolenie Rona Paula za prezidenta v roku 2008 (bod číslo 7).

V každom prípade, bude zaujímavé sledovať, nakoľko sa vyššie uvedené predpovede splnia, respektíve, aké triky budú proti Ronovi Paulovi použité. Jeho vyjadrenia, že súčasná administratíva plánuje vojnu s Iránom (či už na popud Izraela alebo sama o sebe) napriek správe CIA a IAAE, že Irán prestal atómovú zbraň vyvíjať už v 2003, zatiaľ nerezonujú až tak veľmi, no v prípade že Ron Paul nevyhrá, riešenie (čoho vlastne?), ktoré americká administratíva vidí v selektívnom bombardovaní Iránskej infraštruktúry, je viac ako pravdepodobné. Prekrúcanie prekladu prezidenta Ahmadinedžáda o „vymazaní“ Izraela je asi len jeden kúsok puzzle, z ktorého sa vytvára skladačka pre oprávnenosť vojnovej kampane v blízkej budúcnosti. Čo to bude znamenať pre ceny ropy, hodnotu dolára a tým pádom pre hospodárstvo USA, je ľahko domysliteľné. Ron Paul sa preto svojou agendou otvoreného hovorenia pravdy stáva kandidátom nielen obyvateľstva USA, ale celosvetovým.

Odkazy (v angličtine):

Paul: „posúvame sa k mäkkej forme fašizmu“
http://www.msnbc.msn.com/id/21134540/vp ... 1#22378876

Paul: „...to je akoby ste povedali, že Irán urobí inváziu na Mars“
http://www.msnbc.msn.com/id/21134540/vp ... 1#22378830

Ron Paul na youtube:

p4ra napísal:Tie clanky - cista utopia. Nechapem, ze vas este bavi taketo zakomplexovane protiamericke sprostosti citat a uz vobec postovat.

p4ra napísal:Ja tiez nesuhlasim so vsetkym, co sa tam deje, ale uvedomit si je treba jednu vec. Deje sa to aj na Slovensku. Cerstvy priklad je zbytocne a bezdovodne zbita novinarka z Polska kazaskeho povodu. Ale z toho nerobime halo, ze? (viem, ze z toho bolo halo, ale som cisto len uviedol, ako priklad na porovnanie - ti rozumnejsi pochopia, takze predpokladam, ze vy dvaja ano)