Kosh napísal:Sabo - lenže si chlapče zabudol, že v tom gangu bola súčasná kosovská vláda - a ty podporuješ ich "boj za slobodu" -> to je to isté ako keby si podporoval teroristov v útokoch na materské školy - a tiež si zabudol že NATO urobí presne to čo povie USA - a keď usa povie "máme tam najväčšiu európsku vojenskú základňu, a sú tam nejaké super kovy, tak im dajme nezávislosť", tak sa tak aj stane
Lenze Kosovsku vladu si zvolili sami Kosovcania. Co mam na to povedat??? My mame vo vlade tiez vraha Meciara a vsetci sa tvaria OK.
Samozrejme odsudzujem to co sa stalo... Thaci je pre Kosovcanov nieco ako Gotovina pre Chorvatov. Ale dufam ,ze o par rokov ked skonci vo vlade sa dostane do basy. (tak ako vacsina zlocincov s byvalej Juhoslavie)
Kód: Vybrať všetko
20. storočie sa pre južných Slovanov skončilo nečakane: Zatiaľ čo na jeho začiatku sa spoločnými silami snažili navzájom oslobodiť, na konci stáli proti sebe. Vojna v Juhoslávii (1991-1995), bola jedna z natragickejších, najsmutnejších a predovšetkým najzbytočnejších vojen v Európe. Nie nadarmo sa jej hovorí „Bratská vojna“, rozdelila kamarátov, príbuzných, rodiny, spolužiakov:
Slovinsko a Chorvátsko
Keď v roku 1989 padol komunistický režim a skončila sa studená vojna, národy sa dožadovali demokracie. Chorváti a Slovinci ju využili v referende v roku 1990. V oboch krajinách väčšina obyvateľov bola za samostantosť, a tak bola 25. júna 1991 vyhlásená Slovinská Republika a Chorvátska Republika. Obe nové krajiny si pritom nárokovali svoje územia, vyčlenené partizánmi v roku 1945. Situácia bola už predtým napätá, no nikto neočakával, že sa to takto zvrhne. Srbi v Slovinsku a Chorvátsku sa začali búriť. Belehrad poslal juhoslovanskú armádu, zloženú prevažne zo Srbov, aby začali obliehať Ľubľanu (hlavné mesto Slovinska) a prinútili Slovinsko a Chorvátsko začleniť sa späť do Juhoslávie. Keď sa tak nestalo, začali Srbi Ľubľanu bombardovať. Chorváti sa tomu nechceli prizerať a pridali sa na stranu Slovinska, boje sa preniesli do Chorvátska.
Srbi sa cítili ukrivdení, krajina prišla o prírodné bohatsvo a v nepochybnom rade aj o cestovný ruch (veď celá Dalmácia patrila Chorvátsku). Začala sa občianska vojna. Chorváti žijúci na uzemí vtedajšej zvyšnej Juhoslávie boli buď vyhnaní alebo zabití. Do ich obydlí sa potom nasťahovali Srbi - hovorí sa tomu „etnické čistky“.
Macedónsko [upraviť]
19. novembra 1991 vyhlásilo na základe referenda samostatnosť aj Macedónsko a vyhlásilo Republiku Macedónsko (do OSN bola prijatá - kvôli obavám z územných nárokov Grécka na jeho provinciu - pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, čiže FYROM - Former Yugoslav Republic of Macedonia). Avšak Srbi sa skôr zaujímali o Chorvátsko, preto sa Macedónsko odlúčilo od Juhoslávie pokojnou cestou. Tak isto podstatným faktom je, že Bulharsko uznalo ako prvé samostatnosť Macedónska. Do rozpadajúcej krajiny bol zavolaný tiež UNPROFOR.
Bosna a Hercegovina [upraviť]
V Bosne a Hercegovine bola situácia nestabilná. Krajina ešte nevedela, na ktorú stranu sa pridá. Avšak po útoku juhoslovanskej armády na obyvateľov sa krajina rozhodla pre samostatnosť.
Vzhľadom na to, že v Bosne a Hercegovine žilo veľa Srbov, sa situácia veľmi skomplikovala. Bosna a Hercegovina bola v tej dobe zložená z troch častí, z chorvátskej, moslimskej a srbskej. Všetky tri navzájom bojovali. Bosnianski Srbi vykonávali etnické čistky aj na bosnianskych Chorvátoch aj bosnianskych moslimoch.
Po vyhlásení Bosny a Hercegoviny sa rozhodli Srbi vytvoriť v rámci Bosny a Hercegoviny samostatnú krajinu, ktorú nazvali prosto Krajina a chceli ju pripojiť späť k Juhoslávii. Dlho sa bojovalo. NATO zastavilo dodávky zbraní, no neskôr dodávali zbrane len Bosnianskej strane. Bosna a Hercegovina, totálne zruinovaná, sa nakoniec oslobodila od Srbov. Bosna a Hercegovina bola vyhlásená v deň dovŕšenia referenda o nezávislosti, 1. marca 1992.
[/b]