Tak čo, zažili ste už situáciu, že by stačilo málo a už by ste boli v hrobe? Píšte aj stručný popis.

Raz ku mne v jednej krčme k stolu sadol holohlavý počmáraný hňup a položil otázku do pléna "Víte kto to byl Tiso ?"
Mne zišla na um otázka "A ty vieš kto bol Heydrich ?", našťastie som ju nevyslovil.

Raz som makal na elektrónkovom zosíku, anódy napájané 530V a potreboval som niečo vymeniť. Vypol som to, išiel som sa najesť a keď som sa vrátil, mal som za to že kondenzátory sa už vybili. Tak som začal letovať, dlaňou opretý o šasi, dotkol som sa prstom živého vývodu a šťastie bolo to že to bol iba dotyk končekom prsta, bolestne som vykríkol a hodil rukou dozadu (keby tam niekto stál, asi by ho ten úder dosť bolel).
Príčinou bolo, že ja som zabudol na to že tam nemám elektrónky vsadené, takže sa kondy nemali ako vybiť.
Odvtedy vždy vybíjam aj zdanlivo vybité kondenzátory a s rukavicou na ruke.

Možno zopár prehnaných opijášov. Myslím že aj tam stačí málo a už tu nemusíš byť...

V Tatrách na dosť nezodpovednej turistickej výprave. Šmykol som sa na klzkom kameni. Keby ma nezachytil kamarát, zastavil by som sa asi až na rovinke 30 metrov nižšie. Svah bol sakra strmý a všade dookola iba mokré skaliská.

Neviem ci to bol infarkt (nemal mi kto zavolat zachranku), no ta pol hodina bolesti vo mne vyvolavala pocit, ze je so mnou koniec.. kedze po dodatocnych testoch boli doktorky bezrande a prehadzovali si ma z oddelenia na oddelenie ako horuci zemiak, ked sa mi to stalo druhykrat, tak som si len pockal, kym to po tristvrte hodine preslo.. naozaj netusim co to bolo, ale nezelam to zazit nikomu...

raz som vyskocil z uz iduceho vlaku na peron, posmykol sa a este dobrych par metrov sa kotulal po perone, par cm od odchadzajuceho vlaku. vtedy stacilo fakt malo a skoncil by si pod nim.

Raz ku mne v jednej krčme k stolu sadol holohlavý počmáraný hňup a položil otázku do pléna "Víte kto to byl Tiso ?"
Mne zišla na um otázka "A ty vieš kto bol Heydrich ?", našťastie som ju nevyslovil.

A to ti hrozila smrť?

raz som vyskocil z uz iduceho vlaku na peron, posmykol sa a este dobrych par metrov sa kotulal po perone, par cm od odchadzajuceho vlaku. vtedy stacilo fakt malo a skoncil by si pod nim.

To prečo si vyskakoval?

Max. jedna dopravná situácia (ja spolujazdec), počas ktorej nechýbalo veľa, aby z toho bola nepekná nehoda. Ale na smrť by to asi nebolo. Na nič iné si nespomínam.

Autohavária

Ja som mal raz tetanický záchvat. Ak niekto vie, čo to je, tak mi určite verí, že vtedy sa človek naozaj cíti, akoby nastala jeho posledná chvíľa. Začali mi tŕpnuť ruky, tvár, srdce mi búchalo, hlava sa mi krútila, no moja najhoršia polhodina v živote. Síce sa na to neumiera, ale ten pocit bol hrozný.

ano raz mi hrozila smrt

http://www.hojko.com/post1722345.html?h ... e#p1722345

pinco - tých záchvatov som mal a mávam kopec, tých najhorších som mal na desiatky. Takže Ti rozumiem. Ináč málokto rozumie tomu, že vtedy sa chce človek za*ebať nie preto, že depka, alebo čo, ale že Ti je tak ku*evsky zle, že nevieš ako si uľaviť a také to "ukončenie" Ti príde vtedy ako veľmi dobré riešenie. Keď Ti je zle od brucha, tak sa po*erieš, keď Ťa bolí hlava, tak si dáš ibalgin, alebo paralen, keď ťa bolí zub, tak ho vytrhneš, alebo dáš vyvŕtať, keď máš tetániu a dostaneš panický atak, si v <> no trochu čierneho humoru na odľahčenie.

A prežil som vl. smrť, keď som nemal diagnostikovanú alergiu na lepok a laktózu a mal som funkčné črevá na pár percent, teda som nedostávla skoro žiadne živiny do tela, a lekár mi povedali že sa chystám asi pod zem, lebo je to [podľa nich] v nevratnom štádiu, čo od nich nebolo 2x pekné a ani 3x pravdivé. A bol zo mňa chronický prietokový ohrievač potravín s prímesou krvi.

Ale tak prežil som, raz. Druhý krát by som to už radšej neskúšal.

P.S.: Pinco - ono umieraš, len preto že vieš že neumieraš, tak neumrieš. Myseľ je silnejšia ako telo, mne to spôsobilo riadnu paseku, kým som nevedel wo-co go. Ono či cítiš bolesť lebo...alebo cítiš bolesť "len tak" je jedno. Efekt a výsledok je rovnaký. "Výhoda" panickej poruchy pri hyperventilačnej neurogénnej tetánii je tá, že nie je až tak často fatálna [štatisticky skoro vôbec]. Ale poznám pár pripadov, kedy si človek ublížil, jednoducho to došlo, chaos, panika, začal behať sem a tam a ublížil si, buď sám sebe, alebo si spôsobil nehodu a dokonca z toho aj pár ľuďom preplo, ale to preto, že to dlhodobo neriešili.

Prezit sa daju brutalne veci, babkin brat bol nestastne postreleny na polovacke z gulovnice do hlavy,
otrhlo mu to pol tvare a prezil

dva krát som sa skoro utopil. nemám vodu moc v láske
prvý krát v bazéne na dovolenke v tatrách, mal som asi 12. plavecké schopnosti nula a vyšmykla sa mi nejaká penová blbosť spod rúk. už neviem, ako sa mi podarilo neutopiť
druhý krát, asi rok po tom na váhu, ked som sa brodil skrz v mieste s rýchlejším prúdom. už som bol skoro na kraji, ked sa mi šmyklo na štrku a nejaký ten meter ma odplavilo. niekto ma tuším chytil a vytiahol

hughito napísal:To prečo si vyskakoval?

co ti budem vraviet..mlady drunk prick..este teraz som za to na seba nastvany. hlavne ked poznam pripad, ked z takej istej situacie chalan skoncil bez noh, mal som nehorazne stastie. este teraz ma strasie, ked si na to spomeniem a to je uz minimalne 5 rokov prec.

Zažil som kopu situácií, hlavne v detstve, kde som sa mohol fakt vážne zraniť, ale jednu situáciu, kde išlo o život som zažil iba jednu, asi 2 roky dozadu.

Išli sme s kamarátom zo školy, nešiel bus, tak sme išli pešo. Niektoré cesty a priechody boli uzavreté kvôli rekonštrukcii, a tak sme šli inou trasou, ktorú sme nie až tak poznali - popri rieke, v meste. Na jednej odbočke kamarát navrhol, nech zabočíme na takú lúku, že je to skratka. Tak sme išli, a pamätám si to ako včera, o zhruba 100m ďalej tam bol taký veľký kameň a na ňom sedel dosť veľký bažant, a pozeral na nás ako blbý, a my naňho tiež. Tak kráčame, pozeráme, potom sa otočíme vpred, kam viedla cesta, a tam už sa k nám blíži asi 10-12 veľkých vlčiakov. Asi 20 metrov za nimi nejaká chatka, nejaké ďalšie zvieratá, záhrady a starý chlapík ako nastupuje na bicykel a šprintuje k nám, už z diaľky na nás kričal: "Kam to do pi*e idete?!", potom predbehol tých psov, prišiel k nám, hodil bicykel na zem, a zase "Kam si myslíte, že dopi*e idete?", my sme nechápali, tak sme boli ticho, boli sme aj dosť posraní, potom na nás ďalej kričal monológ, s nasratým hlasom, ale nemyslel to zle: "Ku*va, tu je súkromný pozemok, tu nemáte čo robiť,...; ....máte šťastie, že som sa k vám dostal skôr ako moje psy, inak by sa s vami už asi hrali na zemi,...; ...toto je súkromný pozemok, má tam byť aj cedula, ale nejakí ko*oti je uje*ali, tak tam ostala iba rampa,... ;.... pred pár rokmi mi tu psy roztrhali a zabili jednu ženu, máte fakt šťastie,...

Tak sme potom pokakaní odišli rýchlym tempom a uvedomili si, aké sme mali šťastie. Týpek každopádne riskuje, keď vypúšťa psy a z jednej strany nemá cedulu. Pred tými pár rokmi vraj problémy nemal, ale teraz by určite mal. Ale, toto celé sa stalo pred 2 rokmi, čiže dnes už to tam dúfam má opatrené. Aj tak sa tomu miestu ale na stovky metrov vyhýbam.

uplink, ja som sa z "napuchnutych" uzlin dostal na infekcne odkial ma poslali na sono a tam mi povedali, ze mam rakovinu... samozrejme, ziadnu rakovinu nemam.. odvtedy sa doktorom snazim vyhybat v co najvacsej miere...

ano, keď sme sa vykydali s kamaratom v lese na motorke, samozreme obaja bez prilby .. na ten okamih nikdy nezabudnem, akoby sa vsetko spomalilo, iba tvrdy naraz na chrbát, zrazu piskot v ušiach .. v panike som sa postavil a s vyrazeným dychom lapal po dychu, nasledne som odvalil motorku z kamaráta .. az o par minut som si vsimol ze mam celu nohu spalenu od výfuku ..

TommyHot v mojom prípade sa lekári nemýlili, lebo konvenčnou medicínou som bol odsúdený na záhubu rovnako, ako moja kamarátka, ktorá má pľúcnu fibrózu [z ktorej sa úspešne lieči podotýkam, pľúcna fibróza je "neliečiteľné" ochorenie]. Nemohli mi dať nič, lebo čokoľvek by spôsobilo úplnú perforáciu čreva, či tenkého, alebo hrubého a potom amen tma. Pomohli bylinky, čuduj sa svete. Pau D' Arco a Uňa De Gato či ako sa to volá [Cat's Claw]. A samozrejme kopa iných, ale tieto boli nosné. Neliečená, najmä tak dlho neliečená celiakia a lakt. intolerancia [teda liečiť sa nedá, ale chápeš, diéta, etc.] spôsobuje vo finále smrť, no a ja som bol už za tým štádiom, podľa testov. Ale tak to je jedno, prostatné je že je to za mnou.

Mal som asi 5 rokov, mama sila na sijacom stroj. S toho stroju siel kabel cez celu kuchynu, ja som siel okolo a noznickami som ho prestrihol . Vsetko je v pohode, teda nebolo by, keby som nemal gumene slapky.

okrem toho xy "skoro" autohavari keby sa nestalo to a to..

Peknych par sekund som balansoval na rebriku ktoreho vrch sa na okraji 8meho poschodia uvolnil a tak som stal uplne rovno ani som nedychal.. len som sa snazil udrzat tekutiny v tele. Ked ma zacalo naklanat dozadu natiahol som sa po zabitovej tyci co trcala zo steny a dufal ze na druhej strane bude matica. Ci tam ozaj bola neviem do dnes, tyc som zatlacil do strany aby sa zavit v stene nehybal a pritahol som sa naspat. Ked som potom pozeral na moje miesto potencionalneho pristatia bol tam kontajner plny stavebneho odpadu.