Môj prvý blogový článok bude hlavne o tomto nádhernom ročnom období, keď ráno cez víkend vstanete, je sobota a vám nezostáva nič iné len sa rýchlo naraňajkovať, obliecť a ísť pekne von do záhrady zbierať všelijaké to zrelé ovocie alebo hrabať lístie alebo inú, nie veľmi zaujímavú robotu, ktorá neodmysliteľne patrí k jeseni. Asi ste už pochopili, že sa to týka tých, čo žijú na dedinách
. Tí ostatní z miest ráno vstanú, pozrú cez okno von a vidia pár žltých stromov a listy lenivo sa povaľujúce po mestskej ceste. Odídu od okna s čajom alebo kávou v ruke a buď si idú znova ľahnúť alebo proste len oddychovať ako sa cez víkend patrí. Aj to ma svoje čaro
. Ale chcel som o inom. My dedinčani ( alebo aj dzedzinčani ) sa po raňajkách teplo oblečieme, lebo vonku už ozaj poriadne prituhuje, a čaj meníme za poldeci domáceho
. Treba predsa to ovocie vyzbierať, veď z čoho by sa to domáce potom robilo však? Iné je to už s lístim. Treba ho hrabať, často to ani poriadne nejde alebo je ho strašne veľa a pri pohľade na tú kopu čo vám stále zostáva pohrabať upadá vaša pracovná (ne)schopnosť . Poviete si „načo to hrabať? Budúci rok to opadá znova a neni z toho žiaden úžitok
." Po tejto slabej filozofickej úvahe zahadzujem hrable a idem radšej šrotovať ovocie do suda. Predsa je z toho väčší úžitok
. Dneska som však zažil šok. Mimo toho, že ma zobudili už o deviatej, oni chcú to zošrotované ovocie lisovať a robiť z toho šťavu. Šťavu bez jedného percenta toho CH
2OH alebo pre tých neznalejších z chémie - bez akéhokoľvek alkoholu. A ešte chcú aj pomoc. S frflaním sa obliekam a znechutený im idem pomáhať. Šak ja si to nechám niekde vo fľaši vykysnúť
