Veľavážený pán prezident !

Obraciam sa na Vás s úctivou dôverou, pán ríšský prezident, v jednej obtiažnej a bolestivej veci.

Naši úbohí židovskí bratia si tu v Európe za posledné desaťročie strašne vytrpeli. V niektorých krajinách boli takmer vyhladení.

Keďže sa na Slovensku ešte nachádza značný počet židov, zdržujúcich sa v rezerváciach, rád by som sa na Vás obrátil s vrúcnou prosbou, aby ste sa týchto ohrozených ľudí láskovo ujal.

Nedovolím si, pán ríšský prezident, navrhnúť Vám opatrenia, ktoré třeba prijať. Avšak s ohľadom na súčastnú politickú situáciu Vašej rodnej krajiny Vám musím ponechať na uváženie, či by nebolo vhodné prepraviť židov vo Vašej krajine na iné územie, aby im bola umožnená záchrana.

Vaša Excelencia!

Plne honorujem záujem Vašej Excelencie, v liste zo dňa 27.nov.1944, mne 3.jan.1945 doručenom, prejavený. záujem zo severu, kedysi voči nášmu národu slovenskému prejavený, bol nám iste milý.

Čo sa konkrétnej záležitosti týka, musím poznamenať, že škoda, že prejavený záujem nebol učinený pred 28.aug.1944. Do toho dňa boli totiž v zmysle slovenských zákonov židia buď v dobre organizovaných pracovných táboroch umiestnení alebo na základe udelenej výnimky na dosavadnom pôsobišti ponechaní. Že sa obom kategóriám dobre viedlo, vidieť i z toho, že cestou švajčiarskej organizácie židovskej bola nám sprostredkovaná nabídka amerického židovského združenia, či by sme na Slovensku nemohli umiestniť židov z Maďarska.

V tejto situácii židov na Slovensku stala sa ale dňom 28.aug.1944 podstatná zmena. V ten deň totižto začal sa partizánsky odboj najpestrejšej medzinárodnej spoločnosti proti slovenskému štátu, ku ktorému sa pridali židia na Slovensku. Opustili dosavadné tábory, zanechali svoje pôsobištia, išli do hôr a so zbraňou v ruke a ešte väčšmi veľkými finančnými prostriedkami podporovali odboj proti štátu. Keď na požiadanie slovenskej vlády nemecká branná moc zakročila, vyčisťovacie svoje akcie samozrejme rozšírila na všetky partizánske oddiely. Tak sa stalo, že na partizánskom odboji takto sa zúčastnivších židov, práve tak jako i Slovákov alebo príslušníkov iných národností, zaistila v koncentračných táboroch výlučne pod jej právomocou stojacich. Tento skutkový stav iste nebol známy Vašej Excelencii, keď ste vo svojom liste naznačnený spôsob vyriešenia otázky s tým najlepším úmyslom navrhovali.

Budem sa tešíť tomu, keď táto výmena listov vyvolá u Vás, ktorý prechovávate záujem o trpiacich, v úvode spomínanému nordskému záujmu podobný záujem o náš slovenský národ, bojujúci za svoju štátnu a národnú samostatnosť.

slay napísal:zaujimal by ma vas pohlad ak by nemci vyhrali.. vtedy ked tiso rozdaval autogramy to na prehru nevyzeralo

Ujo Marky napísal:Dost by som pochyboval o tom ze Mach bol priatel komunistov

kubikjuice napísal:Ale ano, bol Myslim tym to, ze mal osobne znamosti s komunistami...

Ujo Marky napísal:Podloz tvrdenie a uverim

krija napísal:sano mach
=hlavny velitel HG
=minister vnutra
=podpredseda vlady

dostal na narodnom sude po skonceni vojny priliz mierny trest, ak to porovname napr. s tisom. to on bol v prevaznej vacsine zodpovedny takmer za vsetko zle (aj ked samotny daxner bol opacneho nazoru), co sa na slovensku odohralo. 30 rokov na tvrdo, bolo zmiernenych na 25, a v r. 1968 bol predcasne prepusteny.

btw, su verejne zname jeho stretnutia s vrcholnymi predstavitelmi KS, hlavne s L. Novomeskym pred vypuknutim povstania.

Ako za prvého rána sveta
Ráno 9. mája 1968
Alexander Mach
Bezmála tridsať rokov tomu.

V noci na 10. marca 1939 obkolesili vilu na Malej ulici, pamätám si i číslo sedem nad vysokoškolským internátom Lafranconi v Bratislave, v ktorej som vtedy býval. Guľometné hniezdá, plno vojakov, české povely. To už pol roka po vyhlásení autonómie. Vedeli sme, že ju odbúravajú každým novým dňom. Sotva-tri-štyri týždne po 6. októbri dozvedeli sme sa z kruhov generála Prchalu z jeho sídla v Kremnici, že sa chystá vojenská diktatúra na čele s generálom Viestom,

Predseda autonómnej vlády Slovenskej krajiny dr. Jozef Tiso, ako som vybadal, až vtedy sa priblížil k nám ”radikálom”, keď dostal správu o pučistických náladách českých generálov a slovenských čechoslovákov. Dnes sa pripúšťa, že už vo februári 1939 sa pripravil marcový puč, v skutočnosti pripravoval sa už v októbri 1938. My sme mali zachraňovať Slovensko pred plánmi Maďarov a čo nezachránime, pripíše sa na náš účet, bude podkladom slúžiť za propagandu: hľa, zradcovia, južné Slovensko dali Maďarom a boli by dali celé Slovensko, ak nezakročí generál Viest alebo Homola, za ktorými bol vojenský politik generál Eliáš a jeho trenčiansky štáb českých spravodajcov. Nevedeli sme a nedozvedel som sa ani po rokoch, keď som sedel v Leopoldove spolu s bývalými predsedami pražskej vlády Rudolfom Beranom, generálom Syrovým a dr. Krejčím, všetky podrobnosti plánov na úplné odbúranie autonómie, ale podstatu veci netajili, iba vysvetľovali, že išlo o záchranu ”i Slovenska”. Verili aj po Mníchove, že Československo môže jestvovať pod patronátom Hitlerovým a získavali si Hitlera dokazovaním, že Slováci ako národ katolícky, klerikálny, oddaný Rímu, sú nespoľahlivým elementom pre Hitlerove zámery. Dnes je jasné, že Nemci presnejšie nacisti nemeckí využívali Maďarov, Čechov, Poliakov i naše protichodné snahy, z obavy živili nádeje v beznádejnom položení všetkých proti všetkým, ale to nemení na veci, že akonáhle sa zdalo, že prestáva tlak, alebo že dokonca nemecký tlak možno zamerať proti Slovensku, pražský centralizmus vracal sa ku starým metódam. Ako sa predtým pod suverenitou Paríža, pod pažravým imperializmom veľkých odškodňoval svojím malým, no ešte pažravejším imperializmom na Slovensku, tak bol ochotný pokračovať v službe nemeckej v starých koľajach, iba že Slovensko by bolo kolóniou kolónie ešte viac než predtým.

Za celý čas autonómie nemohli sme dostať do slovenských rúk ani jednu jedinú posádku, ani jediné vyššie veliteľstvo. V Nitre, v Trenčíne, v Banskej Bystrici, v Prešove, českí velitelia, českí generáli, už po odsune, ktorý do marca nebol uskutočnený úplne, malo zostať na Slovensku okolo dve tisíc českých žandárov a slovenských malo byť ani nie poldruha tisíca (presné čísla sme uviedli v Slov. Pravde a v Slováku), písal o nich Sidor, rečnil o nich Tiso, Černák, Ďurčanský – i ja, finančné veci, daňové, štátne dodávky, akoby šlo aj naďalej o kolóniu. Sám Teplanský, teda čechoslovák, varoval,. že príde k rozchodu a to vinou Prahy, ak neprestane v doterajšom kurze. Na každom kroku bolo badateľné úsilie dokazovať, že Slováci sú neschopní vládnuť, že nie sú samostační ani hospodársky, ani na nijakom inom poli.

Rozhodujúce však boli iné skutočnosti, fakt, že ČSR sa po Mníchove prosto udržať nemohla. Maďarsko malo zaistené splnenie svojich revizionistických plánov nielen v Ríme, ale i v Berlíne, ba najnovšie aj vo Varšave. Hovorili sme o týchto skutočnostiach s pražskými ministrami

dr. Krejčím a dr. Fischerom v Bratislave a v Pezinku ešte pred Vianocami r. 1938, po Vianociach v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese za návštevy prezidenta dr. Háchu v prítomnosti viacerých členov vlády.

Hovorili sme otvorene zoči-voči o slovenskej štátnej samostatnosti. V Bratislave v decembri 1938, v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese v januári 1939. Mali sme rozhovory s viacerými ministrami Beranovej vlády (dr. Krejčí, Fischer, Kalfus, Feierabend, i so samým Háchom a Beranom). Vedeli jasne a všetko o našom programe, o našich cestách, o našich prejavoch v Sneme a na verejných manifestáciách. Nemožno tvrdiť, že sme niečo podnikali za chrbtom Prahy, aby sme jej ”vrazili kudlu do zad”, ako mi to povedal nejeden český človek vo väzení. My sme operovali poukazmi na hotové, na fakty, na zmluvy, na Horthyho, Beckove, Cianove, Ribbentropove cesty a dohody, ktoré vtedy temer všetky boli najmä o nás. Anglicko a Francúzsko predali Strednú Európu Hitlerovi, aby ju organizoval na ochranu Západu ”proti nebezpečenstvu z Východu”, ako sa vtedy odôvodňovali všetky nástupy a ústupy. Nebolo našou vinou, že nie všetci naši hovorili otvorene s Prahou. Niekedy som nechápal Sidora alebo i dr. Tisu, ale neskoršie sa ukázalo, že mali svoje dôvody mlčať o našom odhodlaní vyhlásiť samostatnosť, tým viac, že ju nechceli vyhlásiť predčasne z obavy pred pažravosťou susedov. My radikáli práve v odkladaní, v evolučnej ceste videli sme najväčšie nebezpečenstvo. Štát sme chceli všetci, iba taktika bola určovaná u jedných mierou strachu, u druhých mierou odvahy, ktorú naši mierni nazývali hazardom. Mával som v predsedníctve strany dlhé a búrlivé boje so senátorom dr. J. Búdayom. Presviedčal som ho, že by bolo najväčším hazardovaním nič nerobiť, ”nehazardovať”. Operoval som argumentami, ktoré nám dávala situácia, logika vývoja, niektoré geopolitické danosti, rozličné protichodné záujmy štátov a národov, ktoré nás ohrozovali, ale ktoré nám súčasne umožňovali manévrovať. Tak sme napríklad vedeli, že Maďari už dvadsať rokov si získavali všetkých Talianov, Nemcov, Poliakov, ale i Angličanov (Rothermeer) a Francúzov pre svoje obnovenie ”veľkého Maďarska” a že v prvom rade im šlo o Slovensko. Ale sme vedeli, že Nemci nie sú a nemôžu byť nadšení plánom Ríma vytvoriť ”Diagonálu” taliansko-maďarsko-poľskú. Nemcom išlo o rozbitie Československa, o jeho rozdelenie a ovládanie, ale muselo mať ohľad na svoje zmluvy s Talianskom, Maďarskom a Poľskom. No záujmy i takej malej sily, akou bolo Slovensko, mohlo sa stať mnohonásobne silnejším faktorom zásluhou križujúcich sa interesov našich protivníkov, akonáhle sa odvážime vyrukovať s myšlienkou: ani nie s Maďarom, ani s Poliakom, ani s Prahou, ktorá bola už roky pre Nemcov ako kedysi Carthágo pre Rím ”...ego autem censeo Carthaginem delendam esse”.

Bol som pri tom a môžem povedať povolane i keď chcem zachovať mieru (ba môžem povedať, nazdávam sa, že je až mojou povinnosťou) o tom, kto prišiel s myšlienkou štátnej samostatnosti a ako sa stalo, že bola nastolená tak, aby ju reprezentovali aj Nemci.

Niečo som v tejto súvislosti povedal už pred Národným súdom a ešte predtým vo svojej zápisničnej výpovedi obžalobcom dr. Riganovi, dr. Rašlovi a dr. Šujanovi roku 1946. Tie zápisnice môžu byť i prameňom i dôkazom, vtedy som očakával so všetkou istotou popravu a chcel som odísť, ako sa patrí. Mal som ešte v dobrej pamäti udalosti, boje a cesty, ktoré viedli k 14. marcu. Ak som vynechal niektoré dáta alebo osoby, stalo sa tak právom a povinnosťou človeka, ktorý nechcel škodiť svojim ľuďom. Povedať pravdu nemusí byť vždy morálne správne. Po tridsaťročnom odstupe, keď už nikomu ňou nemôžem škodiť, naopak keď ňou každému a najmä dobrej veci len poslúžiť môžem, treba povedať pravdu celú.

Budú tu veľké ťažkosti, veľké nároky na vieru, na fantáziu, lebo práve viera, nádeje a predstavivosť, potom strach, alebo krajšie povedané – odvaha, ba ešte i povahové vlastnosti, rozličné antagonizmy spolupútnikov, nečakané konverzie alebo pravdy, ktoré mohli byť motivované ako návraty k vernosti, teda nie nečestné-emócie i vedecké výpočty, konštrukcie prísnej logiky, ale i proroctvá, skutočnosti i metafyzika – to všetko treba brať do pozornosti,

O štáte sme písali, rečnili ako o perspektíve už roky pred jeho vyhlásením. A roku 1938 myšlienka štátu z perspektívy prešla do programu dňa nielen čo východisko zo zúfalého položenia a jediná možná záchrana pred obsadením Maďarmi a čiastočne i Poliakmi, i Nemcami ale hlavne čo uvedomelý cieľ a právo národa.

Obžaloba mala po ruke temer všetky moje články a prejavy, ale nemusela ma nimi usvedčovať – naopak – prišli mi vhod, lebo som mal čím dokazovať, že nie Nemci prišli s myšlienkou slovenskej samostatnosti. Ešte sme nevedeli o Hitlerovi, keď sme začali kacie za Clevelandskú zmluvu, teda za štát. Vo zväzku so štátom českým a karpatoruským (neskoršie karpatoukrajinským). Až do Mníchova sme dúfali, že ČSR sa pretvorí na federatívny zväz. Nech sa tak stane zavčasu, nepríde, nemohlo prísť ku Mníchovu. Ale po Mníchove nebolo inej cesty ako oprieť sa o Berlín proti Budapešti. no tak, aby sme sa mohli oprieť súčasne aj o Budapešť a jej partnerov, lebo sme nemohli nevedieť, že Slovenský štát je ”menšie zlo” pre Maďarsko i pre Poľsko, ako Slovensko, vtelené do Ríše spolu s českými krajinami.

Pre nás nebolo prekvapením, že Maďarsko a Poľsko ponáhľali sa uznať Slovenskú republiku hneď na druhý deň po jej vyhlásení, keď ešte Nemecko špekulovalo, či by si na náš úkor a nami nezískali i Poľsko i Maďarsko pre užší zväzok. Bola to úžasná hra síl, ktoré nazývame niekedy dejinami a ktoré sme my v tých dňoch neraz nazvali pekelnými.

My sme nevolili spojenectvo s Nemcami z nejakej chorej zaľúbenosti do hitlerovského germánstva. Kde sa len dalo, využívali sme jeho slabé miesta práve tak ako Nemecko chcelo využívať raz nás proti Maďarom, raz Maďarov proti nám a tak ďalej. I veľký kolos má svoje slabé miesta. Geopolitické danosti, s ktorými sme museli rátať, nezáviseli od nás. Nie my sme postavili na čelo Nemecka Hitlera. Nie my sme boli prví, čo sa ponáhľali k Hitlerovi, robili s ním zmluvu .- a neboli sme ani poslední. I pred nami i po nás podpisovali pakty s Hitlerom veľmoci, ktorým nehrozilo ani rozkúskovanie, ani obsadenie Maďarskom. A napokon i Horthy i Beck vedeli, že my Slováci nechceme obsadzovať Maďarsko, alebo Poľsko – a ponáhľali sa za každým do Kielu alebo Berlína, do Berchtesgadenu alebo Mníchova, keď si ich Hitler pozval. O pozvanie k Hitlerovi usiloval sa dokonca i prezident Beneš, aj keď trochu oneskorene.

Hitler bol ten istý, keď k nemu išiel Chamberlain alebo Daladier, alebo ako Stalinov zástupca Molotov, ten istý, ako keď na jeho pozvanie do Berlína cestoval k nemu dr. Jozef Tiso.

Nie, nebola v tom chyba, ani zločin, že sme sa zachránili pomocou Hitlera, chyba bola niekde inde.

K tejto ceste nemalo dôjsť a nemuselo.

Bola zbytočnou, bola omylom, bola trestom pre našu vlastnú polovičatosť, nedôslednosť a nedostatok rozhodnosti v pravej chvíli.

Pravda, neboli sme pripravení. A nemohli sme veriť ani Maďarom, ani Poliakom. Nech sme dobre pripravení, už 6 októbra 1938 mohol byť vyhlásený Slovenský štát. A nebolo by Protektorátu. Nemci si vtedy nemohli dovoliť obsadenie českých krajín. Ak sme zavčasu opretí Nemecko, Maďari neobsadia i čisto slovenské kraje južného Slovenska a kto vie, či by vôbec prišlo k viedenskému verdiktu. Čo je však najdôležitejšie: samostatnosť Slovenska sa nedostane do úvodzoviek jej odporcov.

Slovíčkom ”keby” nemožno narábať vážne ani v subjektívnych spomienkach, no i najčistejšie skúmanie a hľadanie pravdy nezaobíde sa bez solídnych hypotéz, inak sa nič nevysvetlí a nikam sa nedostaneme.

Len si predstavme, že slovenskí ľudáci, jediná veľká strana Slovenska, ktorá dôsledne a nekompromisne stála na stanovisku slovenskej národnej samobytnosti a vo všetkých demokratických voľbách – ak berieme len slovenské hlasy bez maďarských, českých a iných neslovenských – získala väčšinu slovenských hlasov, v pomníchovskej situácii ponechá vedenie Slovenska rukám povedzme sociálne demokratického čechoslováka Dérera, alebo komunistu Širokého! Už nezmyselnosť, a historickosť tejto predstavy hovorí jasnou rečou proti všetkým konštrukciám o zločine jedných a o mravnej bezúhonnosti tých druhých, tých, ktorí na všetko majú už vopred pripravené kopyto.

My sme predsa nemuseli vyhlásiť štátnu samostatnosť! Mohli sme ísť na ryby alebo sa utiahnuť do pivnice a popíjať a roniť vlastenecké slzy!

Slovanskí a katolícki bratia Poliaci na severe nám kradli čisto slovenské dediny pomocou Hitlera, svätoštefánske Maďarsko nám pomocou toho samého Hitlera trhalo čisto slovenské kraje na juhu. Keď sa moravskí Slováci chceli pripojiť k Slovensku, pražskí centralisti pomáhali si aj hitlerovskými záujmami proti slovenským. Obrátili sa na Nemecko, žiadali nemeckú pomoc proti moravským Slovákom. Keď sa potom o pár mesiacov neskoršie malo roztrhať Poľsko, zase bol dobrý Hitler Stalinovi a Stalin Hitlerovi. Len my sme boli vždy zlí, lebo sme sa z púhej slovanskej vzájomnosti nechceli dať okabátiť ani českými centralistami, vtedy už pronemeckými, ani poľskými, ani maďarskými pánmi, ktorí si tak dojímavo nahrávali.

Ak Slovensko dostanú Maďari a Poliaci, vývoj je celkom iný! Ak sa v auguste 1939 nedohodne Berlín s Moskvou o rozdelení sfér, ktorých čiara presekla Poľsko – nemôže sa začať vojna, ale!

To slávne a tragické ”ale”! Jediný Dr. Jozef Tiso, reprezentant najmenšieho, alebo jedného počtom z najmenších národov, ktorý mal byť obeťou, aby väčšie boli ešte väčšími, odvážil sa v tých dňoch povedať Hitlerovi: ”Ale”. Odmietol už hotovú novú mapu, nové hranice okypteného Slovenska a – vyhral. Vedel, vedeli sme svoju povinnosť a poznali sme mieru svojich možností.

Nech konáme podľa dodatočných zákonov, s ktorými prišli páni, čo jedine prezidentovi Slovenskej republiky a jej vláde môžu ďakovať, že neboli popravení a ktorí potom dali popraviť prezidenta Slovenskej republiky – nech sa držíme sukien svojich materí alebo žien, alebo tých rybárskych prútov, ”nezaviníme” druhú svetovú vojnu, nestaneme sa vojnovými zločincami, nebolo by Slovenskej republiky a vari už ani slovenského národa. No my by sme boli ako anjeli, ako ľalie!

”Ale” - : Nech psom tráva rastie, keď kone pokapú!

Takéto meditácie ma držali celú noc (a celé noci) pred 9. májom 1968.

V noci na 26. februára zatiaľ neznámi páchatelia