Kto zapríčinil 2. WW

Diskusie na politické témy...

Kto zapríčinil 2 sv. vojnu

Rusi
18
5%
Nemci
274
70%
Iný národ
99
25%
 
Celkom hlasov: 391

kali520
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6625
Registrovaný: 15 mar 2006, 15:37

Príspevok od používateľa kali520 »

krija napísal:dokonca ani francuzi nemali ciste ruky. faktom je, ze samotni francuzi "vyzbierali" na svojom uzemi viac zidov ako nemci!
na zaver este jeden kratky citat z new york sun (4.1.1945):
Ano to mas pravdu, dokonca aj taliansky fasisti boli sokovany ich krutostou. Francuzko bolo uz aj pred vojnou dost antisemintisticke
Tradičná nenávisť
V októbri 1940 antisemitské ustanovenia boli vyhlásené za zákony – ďaleko predtým, ako nacisti vyvinuli tlak na Francúzsko tak urobiť. Tradičná nenávisť Francúzov voči Anglicku rýchlo nahradila protinemecké cítenie, obzvlášť potom, keď anglická Royal Navy potopila časť francúzskej flotily, keď sa táto odmietla vzdať.
Ešte i dnes, mnoho Francúzov stále verí v mýtus, že národ, okrem pár zradcov, povstalo v tzv. „Résistance“ proti Nemcom. Zaujímavým faktom však je, že na vrchole činnosti „Résistance“, nie viac ako 2% francúzskeho dospelého obyvateľstva boli v „Maquis“. Popravde, viac ľudí slúžilo v nemeckom Gestape a priľahlej organizácii, 45,000-ovej „milice“, ako v toľko ospevovanej „Résistance“.

Je zahanbujúcou skutočnosťou, že Francúzi pozbierali vo Francúzsku viac židov ako Nemci, i keď z 80,000 židov deportovaných do koncentračných táborov, väčšina bola z iných európskych krajín.

Francúzske ruky teda sú ďaleko od ‘čistých’ rúk. Dokonca talianski fašisti – ktorí sa akosi vyhli deportáciám židov – boli šokovaní nemilosrdným spôsobom, akým vláda vo Vichy poľovala na francúzskych židov. Tak ako mnoho Francúzov sa cítili byť logickými spojencami Nemecka proti nenásytnému Anglicku a nebezpečnému Rusku, tak isto aj Európania iných národností videli v Nemecku svojho záchrancu proti ďaleko väčšej sovietskej hrozbe.
Sepiroth
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 877
Registrovaný: 24 mar 2007, 15:35
Bydlisko: Bratislava

Príspevok od používateľa Sepiroth »

Hitler sa pri svojom holokauste nechal inšpirovať istým francúzskym kráľom, ktorý skôr než vyzabíjal Templárov, precvičil si takéto plnenie štátnej kasy na židoch :wink: I keď spomínaný vladár pri židoch nikdy nezašiel tak ďaleko ako on.
čo sa týka Churchillovho kroku, to s tým potopením tých lodí-chceš snáď povedať, že to urobil len tak? bez dôvodu? Jeho dôvod bol skutočný, chceš snáď povedať, že to bola zámienka? Bolo to kruté, áno, zomreli pri tom vojaci ktorí nemuseli, áno, ale keby to neurobil zomrelo by ich ešte oveľa, OVEĽA viac. Nech to bolo akokoľvek "kruté", bolo to nevyhnutné, so žiadnym šialeným Stalinovým krokom to rozhodne nemožno porovnávať.
A k tom u strieľaniu neozbrojených francúzov spojencami-no jo no, kolaboranti sa strieľali, tak to bolo všade. A často bol katom sdamotný francúzsky ľud. O žiadnom inom stieľaní civilov teda neviem, pouč ma, ak si múdrejší. :roll: Narozdiel od nemcov, ktorí si do civilov strieľali kedy sa im chcelo, len tak z pasie hádzali deti zaživa do kremačných pecí a popravovali ľudí, ktorí pomáhali zostreleným letcom či utečencom z nemeckého zajatia.
P3Bo
Guru wannabe
Guru wannabe
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 2363
Registrovaný: 30 aug 2006, 21:43
Bydlisko: mizantropia
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa P3Bo »

Sepiroth napísal: Bolo to kruté, áno, zomreli pri tom vojaci ktorí nemuseli, áno, ale keby to neurobil zomrelo by ich ešte oveľa, OVEĽA viac. Nech to bolo akokoľvek "kruté", bolo to nevyhnutné
ty sa na to pozeras ako slovak ....nie ako francuz ...oni su patrioti a bolo to pre nich dost velke urazenie ich ega
Sepiroth napísal: Narozdiel od nemcov, ktorí si do civilov strieľali kedy sa im chcelo, ... popravovali ľudí, ktorí pomáhali zostreleným letcom či utečencom z nemeckého zajatia.
to iste sa dialo v rusku :wink:
kali520
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6625
Registrovaný: 15 mar 2006, 15:37

Príspevok od používateľa kali520 »

Sepiroth napísal:A často bol katom sdamotný francúzsky ľud. O žiadnom inom stieľaní civilov teda neviem, pouč ma, ak si múdrejší. Narozdiel od nemcov, ktorí si do civilov strieľali kedy sa im chcelo, len tak z pasie hádzali deti zaživa do kremačných pecí a popravovali ľudí, ktorí pomáhali zostreleným letcom či utečencom z nemeckého zajatia.
Napriklad partizani pri SNP
Najviac obetí z radov príslušníkov HSĽS, HG a HM je z tragických rokov 1944-1945. Medzníkom v tomto smere je vyhlásenie tzv. Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944, aj keď niekoľko prípadov útokov na členov HSĽS a HG je zaznamenaných aj pred týmto dátumom. Cielená perzekúcia ľudákov a gardistov na povstaleckom území sa často končila ich fyzickou likvidáciou. Príčiny boli rôzne. Primárnou zámienkou na vraždenie ľudáckych a gardistických pracovníkov a funkcionárov zo strany niektorých príslušníkov partizánskych oddielov bol boj proti politickým predstaviteľom režimu v akejkoľvek forme. V niektorých prípadoch zohrali istú úlohu aj osobné spory, ktoré mali svoju genézu ešte v časoch I. ČSR. Cielené zatýkanie a koncentrácia ľudákov, gardistov a príslušníkov HM sa začalo už v prvých dňoch Povstania. Zatýkanie sa dialo podľa osobných udaní jednotlivcov, ale i podľa vopred povstaleckými orgánmi a partizánmi vyhotovených zoznamov a zoznamov zhabaných na regionálnych sekretariátoch HSĽS a okresných a miestnych veliteľstvách HG.
Prvý prípad otvorenej cielenej vraždy príslušníka HG sa stal dňa 21. júna 1944 pri Giraltovciach v obci Remeniny. Príslušníci partizánskej skupiny Čapajev v ten deň zavraždili okresného veliteľa HG učiteľa M. Šimu. Hlavným dôvodom bola jeho ľudácka politická a gardistická aktivita v rokoch 1939 - 1944. Po vražde partizáni vylúpili jeho byt.
Tesne pred vypuknutím Povstania sa stal ďalší prípad, ktorý priamo ovplyvnil verejnú mienku a vošiel do povedomia slovenskej spoločnosti ako vražda poslanca Slameňa. Dňa 27. augusta 1944 vo večerných hodinách (asi o 21. hod.) prišli do Brezna n. Hronom na nákladných autách partizáni. Zastali pred budovou Roľníckej banky, kde sa rozdelili na menšie hliadky, ktoré potom zaisťovali vopred vytypované a vyhliadnuté osoby. Medzi prvými zatknutými boli poslanec najvyššieho zákonodarného orgánu štátu František Slameň a vedúci notár v Brezne n. Hronom Alexander Bothár. Ďalšími zaistenými boli obchodník s drevom Štefan Valentíny, roľník Samuel Dolňan, prednosta súdu Pavel Denk, veliteľ HG nadporučík v zálohe Plško, rádioobchodník Juraj Machyniak a oblastný tajomník HSĽS Ľudovít Žiak. Tieto osoby boli zaistené v súkromných bytoch, odkiaľ ich partizáni násilím vyvliekli a zároveň násilím vnikli do priestorov mestskej strážnice a sekretariátu HSĽS. Partizáni okrem týchto osôb zadržali pri svojej akcii v Brezne ešte jedného nemeckého vojaka. Zadržaných členov a funkcionárov HSĽS a HG spolu s nemeckým vojakom partizáni naložili na nákladné auto a pohli sa po Moyzesovej ulici smerom na obec Valaská. Na konci Moyzesovej ulice, pri východe z mesta Brezno n. Hronom bolo o 22.45 hod. na auto s partizánmi a zaistenými niekoľkokrát vystrelené neznámym páchateľom. Zasiahnutý bol šofér auta 20-ročný Július Moravčík z Porúbky (okr. Liptovský Sv. Mikuláš), ktorý nezvládol riadenie a narazil do betónového elektrického stožiara. Pri náraze nákladného auta vznikla prestrelka. Povel k streľbe dal veliteľ partizánov hneď po prvom výstrele na automobil. Jeden z partizánov vystrelil plnú dávku z automatickej pištole. Jeho streľba zasiahla a usmrtila A. Bothára, F. Slameňa, Š. Valentíny a S. Dolňan. Partizáni nechali zastrelených na ulici a z miesta činu ušli. Počet zranených alebo zabitých partizánov sa nepodarilo zistiť. Veliteľ HG Plško a prednosta súdu Denk boli ťažko zranení a boli odvezení do mestskej nemocnice v Brezne na ošetrenie. Nasledujúci deň sa zišla komisia, ktorá mala za úlohu identifikovať obete a určiť presnú príčinu úmrtia jednotlivých zavraždených. Za okresný úrad bol v komisii zastúpený Michal Petrík, "zdravotnú vrchnosť" predstavoval Dr. Max Schwarz z Brezna a za žandársku stanicu bol v komisii žandársky strážmajster Ján Fabo. F. Slameň mal na hlave tri strelné rany, ktoré rozdrvili lebkovú kosť a mozog. Priamou príčinou smrti bolo teda vykrvácanie.
Začiatkom októbra sa slovenská verejnosť mala možnosť dozvedieť z dennej tlače a periodík o ďalšej vražde politických predstaviteľov a funkcionárov HSĽS a štátnych inštitúcií. Správy prinášali informáciu nasledovného znenia: "Slovenský národ bol vzrušený správou, ktorá oznámila, že povstalci zavraždili poslanca Antona Šaláta. K tejto suchej správe teraz sa dozvedáme, že telo zavraždeného poslanca A. Šaláta našli v Hrone pri Zvolene oblečené len v spodkách a košeli. Dozvedáme sa ďalej, že súčasne našli v rieke ešte dve mŕtvoly. Zistilo sa, že takým istým spôsobom, ako poslanec Šalát, zavraždení boli Riccoti a generálny riaditeľ Obilnej spoločnosti Ing. Klinovský". Okrem poslanca Šaláta, ktorému vrahovia ukradli aj zlatý chrup, zvolenského mešťanostu Riccotiho, ktorému keď nemohli zvliecť prstene, polámali prsty, sa obeťami partizánov stali aj Július Marcelly, obchodník Ján Országh s manželkou, invalid z 1. svetovej vojny Koloman Bitunský a obchodník Ján Strečno. Dvoch známych verejných ľudáckych pracovníkov Dr. Zoltána a Elemíra Finku partizáni odvliekli do lesa pri Zvolene, kde ich obrali o všetky šperky, cennosti a finančnú hotovosť a priamo v lese ich obesili.
Koncom septembra 1944 sa odohral incident, ktorý mal za následok smrť dvanástich príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). V dovtedajších štatistikách obetí z radov ľudákov a gardistov zaujíma tento prípad výnimočné miesto práve skutočnosťou, že pri ňom prišlo o život a bolo zranených toľko príslušníkov HG. Dňa 29. septembra 1944 v dopoludňajších hodinách sa Pohotovostný oddiel HG z Nového Mesta n. Váhom v počte 54 gardistov, ozbrojených puškami a ľahkými guľometmi, presúval automobilmi služobne z Nového Mesta n. Váhom cez obce Vrbové a Košariská smerom na Brezovú pod Bradlom. Keď konvoj pohotovostných gardistov, tvorený dvoma nákladnými a jedným osobným autom, došiel za obec Košariská, dobiehala ho motorka s dvoma jazdcami, z ktorých jeden bol oblečený v slovenskej rovnošate a druhý v civile. Keď sa motorka priblížila ku kolóne POHG asi na sto metrov, začali z nej na gardistov strieľať, gardisti zoskákali z nákladných áut a paľbu opätovali z pušiek. Nikoho nezasiahli a posádka motocykla ušla do lesa pri Košariskách a svoj motocykel zanechala na ceste. Pohotovostný oddiel HG naložil motocykel na svoje nákladné auto a pokračoval v ceste do Brezovej pod Bradlom. V Brezovej boli gardisti upozornení notárom a obyvateľmi obce, aby sa nevracali späť tou istou cestou. Popoludní toho istého dňa, asi o 15.30 hod. sa POHG vracal z Brezovej do Nového mesta n. Váhom, znovu cez obec Košariská. Keď gardisti došli za obec Košariská, boli v chotári Košariská - Vrbové pri kopanici Hrotky prepadnutí partizánskou jednotkou. Počet partizánov sa odhaduje, podľa výpovedí preživších očitých svedkov, asi na 30 mužov. V miestach, kde bola najužšia cesta, zahájili partizáni krížovú paľbu z guľometov. Prvému automobilu POHG sa síce podarilo preniknúť paľbou, ale jeho osádka padla v prestrelke s partizánmi. Ostatné autá sa poškodené prevrátili. Dvanásť príslušníkov POHG bolo na mieste zastrelených a pätnásti bili ťažko ranení. Okrem toho vzali partizáni do zajatia 24 gardistov a dvoch civilných šoférov. Dvom gardistom sa podarilo ujsť. Ľahko ranení sa presúvali do Vrbového a po ceste ich ošetroval Dr. Antal z Vrbového. Ťažko ranení ostali na mieste činu a prvú pomoc im poskytovali lekári z Brezovej a Myjavy. Ranení gardisti boli postupne prevezení do piešťanskej nemocnice. Trom z nich museli byť amputované ruky a nohy. Mŕtvi gardisti boli nasledujúceho dňa (30. septembra 1944), po dohode s veliteľstvom nemeckej brannej moci v Piešťanoch, dopravení nákladnými autami do Piešťan. Partizánmi bol prepustený gardista Ondrej Repa, ktorý mal do 4. hod. rannej priniesť pre zajatých gardistov civilné obleky, inak vraj, podľa vyjadrenia partizánov, budú zajatí gardisti zastrelení. Civilné šaty boli partizánom zaslané a gardisti a dvaja civilní šoféri boli prepustení. Práve z dôvodu zajatia rukojemníkov partizánmi nebola proti partizánom podniknutá žiadna trestná výprava.
Podobný prípad útoku na členov POHG sa stal o dva mesiace neskôr v Bzinciach pod Javorinou (miestna časť Vrzavka). Gardisti, z ktorých väčšina prešla do POHG v Novom Meste n. Váhom zo Slovenskej pracovnej služby (SPS), kde vykonávali trojmesačnú predvojenskú pracovnú službu, boli mladí chlapci vo veku okolo dvadsať rokov. Nemali vojenské a bojové skúsenosti a nezúčastnili sa na žiadnych zločinoch proti ľudskosti. V Bzinciach pohotovostných gardistov 2. decembra 1944 o 18.hod prepadli partizáni. Gardisti sa bez boja vzdali. Partizáni jedenástich gardistov zastrelili. Dvom pohotovostným gardistom sa podarilo utiecť (Čičala a Lacovič).
Okrem cielených prepadov POHG sa však diali aj individuálne vraždy zo strany niektorých partizánov, ktoré nemali charakter vojenskej akcie, ale skôr obyčajného zákerného lúpežného prepadnutia s následnou fyzickou likvidáciou vybraných funkcionárov, aktivistov alebo radových členov HSĽS, HG a HM.
Dňa 14. septembra 1944 o 23. hod. prišla skupina troch partizánov do Slatiny n. Bebravou. Po príchode do obce okamžite vyhľadali miestneho predsedu HSĽS v Slatine Štefana Vranku, ktorého spolu s ďalším pracovníkom HSĽS Mikulášom Mišákom odvliekli do chotára obce Krásna Ves a tam ich zastrelili. Vrankovi strelili partizáni do hlavy a následne mu pažbou pušky rozbili lebku.
Prvý poľný prápor POHG, ktorý tvoril personálnu základňu totálneho bojového nasadenia gardistov, vznikal už v posledných septembrových týždňoch roku 1944. Do bojov bol aktívne nasadený 2. októbra 1944 v okolí Žiliny. Prápor mal celkovo, počas celej doby jeho bojového nasadenia, pomerne nízke straty (25 padlých a 15 zranených). Prvou obeťou bol gardista Pavol Belička z Bratislavy. Podľahol ťažkým zraneniam, ktoré utrpel v prestrelke s partizánmi.
Začiatkom októbra 1944 bol partizánmi zavraždený miestny veliteľ HG v Bytči Matúš Kotrbanec. Pohreb sa uskutočnil v nedeľu 8. októbra 1944 o 15. hod v Bytči. Pri hrobe stála nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb okresného veliteľstva HG zo Žiliny, zástupcovia HSĽS a obce. Pohrebné obrady vykonal bytčiansky dekan Rumpel. S nebohým gardistickým funkcionárom a aktivistom sa prejavom rozlúčil zbrojník Ladislav Príborský a za HSĽS obvodný tajomník HSĽS Dr. Vojtech Karas.
V rovnaký deň sa v Turej o 17. hod. uskutočnil pohreb ďalších dvoch partizánmi v kuneradskom lese zavraždených gardistických a ľudáckych funkcionárov, zástupcu miestneho veliteľa HG Michala Doricu a starostu Andreja Chovana. Aj pri tomto pohrebe bola nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb OVHG a zástupcovia HSĽS a obce. S nebohými sa rozlúčil za HG okresný veliteľ HG zo Žiliny Dr. Jozef Buček a za HSĽS obvodný tajomník Dr. V. Karas.
Ďalšia obeť partizánov bola identifikovaná v obci Štiavnik pri Veľkej Bytči. Miestny pastier našiel okolitých lesoch zohavenú mŕtvolu zastreleného miestneho veliteľa HG mlynára Antona Danielčíka, ktorá niesla stopy fyzického násilia a zjavného týrania.
V polovici októbra 1944 sa začala identifikácia obetí masového hrobu pri obci Dražkovce. Pri exhumácii bola identifikovaná mŕtvola okresného hospodárskeho referenta HG Karola Müllera, daňového úradníka z Turčianskeho Sv. Martina. Müllera odvliekli partizáni ešte v septembri 1944, spolu s ďalšími funkcionármi HG a HSĽS, do obce Dražkovce. Tam ich zavraždili a pochovali v masovom hrobe. Nebohého identifikovala jeho manželka. Rany na celom tele svedčili o fyzickom týraní pred zavraždením. Pohreb K. Müllera sa uskutočnil 18. októbra 1944 v Turčianskom Sv. Martine.
V druhej polovici decembra 1944 prišla skupina partizánov do obce Šarfia v nitrianskom okrese. Niekoľkí partizáni vyhľadali v obci, na základe udania jedného z obyvateľov, dlhoročného pracovníka HSĽS železničiara Jána Kubíčeka, ktorý bol práve na návšteve u svojho svokra. Žiadali od neho peniaze. Po krátkej slovnej potýčke jeden z partizánov strelil Kubíčkovi do brucha a ťažko ho zranil. Zranený zomrel krátko po prevoze do nemocnice. Pohreb tohto ľudáckeho aktivistu sa uskutočnil v Nitre za účasti reprezentantov HSĽS a HG dva dni pred štedrým večerom.
Jednou z posledných decembrových obetí roku 1944 sa stal 19 ročný príslušník HM junák Pavol Sirotek z Horných Krškan pri Nitre. Sirotek bol zastrelený pri strážnej službe, vykonávanej v rámci brannej pohotovosti štátu. Pohreb bol v jeho rodnej obci za účasti čestnej čaty HG, župného predsedu HSĽS a zástupcov HM z Nitry.
Pri bojovej akcii proti partizánom bol 15. januára 1945 postrelený príslušník POHG rojník Ján Papiernik z Trenčianskej Teplej. Po prevoze do nemocnice podľahol zraneniam. Na pohrebe, ktorý sa konal 18. januára 1945 v Trenčianskej Teplej, sa zúčastnila čestná jednotka POHG z Trenčína, čestná jednotka Nemeckej brannej moci a zástupcovia okresného veliteľstva HG. Dňa 15. januára 1945 zomrel v nemocnici gardista J. Tuna, ktorý bol zranený v bojoch proti partizánom pred Vianocami 1944 v Zázrivej. Pochovali ho 18. januára 1945 v Žiline s vojenskými poctami.
Začiatkom marca 1945 zahynuli pri výkone služobných povinností pri obci Zázrivá traja príslušníci POHG z Turčianskeho Sv. Martina, zbrojník Juraj Hanzel, skupinník Jozef Španko a skupinník Martin Sekeráš.
Ministerstvo vnútra vydalo už 29. septembra 1944 smernice o pochovávaní a identifikácii mŕtvol osôb, ktoré boli zavraždené partizánmi alebo povstaleckými jednotkami. Podľa týchto smerníc starosta obce, jeho zástupca alebo člen obecného zastupiteľstva mali vykonať niekoľko najnutnejších opatrení.
Ich povinnosťou bolo zabezpečiť dopravu všetkých mŕtvol nájdených v obci alebo v katastrálnom území obce na miestny cintorín do márnice. Ak by kapacita márnice z dôvodu veľkého počtu obetí nepostačovala, mala sa vyhradiť osobitná miestnosť, kde by mohli byť mŕtvoly umiestnené. Márnicu mala strážiť vybraná hliadka, ktorá zabezpečovala, aby mali k mŕtvolám prístup iba úradné osoby. Stráž mala vykonávať svoje úlohy až do pohrebu obetí. Mŕtvoly mal v márnici prezrieť príslušný štátny obvodný, obecný alebo mestský lekár, jeho zástupca alebo iný k tomu určený lekár. Na každej mŕtvole mal vykonať predpísanú prehliadku a vystaviť prehliadací list pre matrikára Po obhliadke, určení priamej príčiny smrti a identifikácii obetí mohli byť ich telesné ostatky pochované do jednotlivých alebo masových hrobov, v spolupráci s príslušnými farskými úradmi.
Mŕtvoly, ktoré nebolo možné identifikovať, sa ponechali v márnici, kým neboli vyfotografované a neboli o nich vystavené listy totožnosti. Fotografovanie týchto obetí nariaďoval príslušný okresný úrad cestou ministerstva vnútra. Na každú z obetí sa zaviedol spis, ktorý okrem fotografie obsahoval v prílohe všetky veci, ktoré sa u tejto osoby našli. Spis sa spolu s fotografiou, prílohou s identifikačným číslom a výťahom z matriky zomrelých sa zaslal príslušnému okresnému úradu, ktorý pravidelne hromadne posielal túto dokumentáciu Hlavnému stanu Slovenského červeného kríža do Bratislavy. List totožnosti mŕtveho sa dopĺňal údajmi, ktoré informovali, kde bola mŕtvola nájdená, kedy a kde bola pochovaná a zvláštne telesné znamenia mŕtveho (tetovanie, materské znamienka, farba vlasov, fúzov a vrodené viditeľné telesné chyby).
Mŕtvoly, ktoré sa nedali identifikovať podľa mena, boli pochované v osobitných hroboch, označených drevenými krížmi, na ktorých sa malo vhodným spôsobom vyznačiť číslo listu totožnosti mŕtveho. Hlavný stan Slovenského červeného kríža mal priebežne vydávať menoslov identifikovaných padlých a podávať verejnosti aj jednotlivé informácie. Cieľom teda mala byť celoslovenská databáza obetí. Slovenský červený kríž (SČK) dostával od jesene 1944 veľké množstvo žiadostí o pomoc pri pátraní po nezvestných rodinných príslušníkoch. Vojnová situácia a všeobecný zmätok, ktorý panoval na väčšine územia, však v podstatnej miere sťažoval prácu SČK. Informácie o obetiach sa tak v niektorých prípadoch dávali pozostalým s týždňovými až mesačnými oneskoreniami.
Zdroj: www.nss.sk
Este k teme http://www.prop.sk/historicky.htm
krija
VIP
VIP
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 5097
Registrovaný: 29 jan 2006, 15:57
Bydlisko: my heaven is your hell
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa krija »

Sepiroth, takze nemilostrdnost na strane nemcov ti vadi. nemilosrdnost na strane anglanov nie? tak sa na to pozri v kontexte tychto udalosti: v maji roku 1915 bola potopena lusitania. na palube zomrelo 1198 ludi, z toho ak sa nemylim bolo 124 (oprava 195) obeti obcanmi USA. toto bolo hlavnym dovodom, preco USA vstupilo do WWI proti nemecku. pre 124 (195) prevazne nevinnych zien a deti :idea: .
francuzi aj napriek tomuto spinavemu churchillovmu tahu zostali na strane spojencov. ty si ani nevies predstavit, keby na vzniknutu situaciu reagovali francuzi, tak ako reagovali svojho casu USA. dovolim si tvrdit, ze dnes by si hladal velku britaniu na mape zbytocne.
ako som tu uz spomenul. z mojho pohladu za WWII moze hospodarska kriza vyvolana USA. ale hned na druhom mieste je politika appeasementu zo strany velkej britanie.
k tomu este dodam. americania velmi rychlo zabudli na to, co pre nich francuzi urobili v boji za ich nezavislost. odmenou zato bola okupacia a spominane vrazdenie neozbrojenych obcanov francuzska.
kali520
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6625
Registrovaný: 15 mar 2006, 15:37

Príspevok od používateľa kali520 »

Nemecko – ruská zmluva z roku 1939

Len veľmi málo udalostí z pomerne ešte nedávnej histórie vyvoláva toľko rozporov a protichodných vysvetlení ako Zmluva o neútočení podpísaná 23. augusta 1939 ministrami zahraničných vecí Nemecka a Ruska známa aj pod hanlivým názvom „Pakt Ribbentrop – Molotov“.

To, že vysvetľovanie dejín vždy podliehalo, podlieha a bude podliehať politickým cieľom a zámerom tých, ktorí ich vysvetľujú je v dnešných dňoch už jasné každému. Avšak spolitizovanie tejto konkrétnej udalosti snáď v modernej histórii nemá obdobu. Skúsme sa preto na ňu pozrieť aspoň trochu bez predpojatosti a postranných úmyslov vidieť v nej niečo viac, než v skutočnosti bola.

Hovoriť len o podpise Zmluvy a tajných dodatkoch k nej bez širšieho poznania udalostí, ktoré sa vtedy v Európe a vo svete odohrávali by bolo najlepšou cestou, ako skĺznuť do košiara analytikov píšucich na politickú objednávku. Čo teda predchádzalo podpisu tohto dokumentu, ktorý sa nám snažia niektoré „odborné“ kruhy prezentovať ako spúšťací mechanizmus druhej svetovej vojny?

Vývoj v Európe po Mníchove 1938
V Západnej Európe po septembri 1938 vládla zdanlivo všeobecná spokojnosť s tým, ako bol Veľkou Britániou a Francúzskom zachránený mier. Podobne dobrá spokojnosť vládla aj v Berlíne, ktorý získal veľmi dobre opevnené české pohraničie bez boja a bez vyvolania možných odvetných akcií svojich susedov. Jedinou krajinou, ktorej takéto „zachránenie“ mieru nemohlo byť ľahostajné bol vtedajší Sovietsky zväz. Bolo by naivné si myslieť, že Stalin a vtedajší ruskí predstavitelia nevedeli o teóriách a návrhoch lorda Lloyd Georea, ktorý doslova povedal: „Ponecháme Japonsku slobodu akcií proti ZSSR. Nech rozšíri kórejsko-mandžuskú hranicu až k Severnému ľadovému oceánu a zaberie ďalekovýchodnú časť Sibíri. Otvoríme priestor Nemecku na východ, zabezpečíme mu potrebnú možnosť expanzie.“

Ako inak mohli Rusi pochopiť vtedajšie prisúdenie Sudet Hitlerovi než ako snahu o jeho nasmerovanie na Východ – tj. proti ZSSR. Pretože Západ už Hitlera neobmedzoval, len mal snahu udržať ho v istých medziach. V podstate tichý súhlas s anšlusom Rakúska a obsadenie zvyšku Československa tieto jeho obavy len podporovali. Ako inak sa dali navyše chápať vystúpenia britských politikov a úvahy v britských denníkoch, ktoré otvorene hovorili o nasledujúcom (možnom) kroku Hitlera a jeho záujme o Ukrajinu?

Zvláštnu úlohu v tomto čase hralo aj Poľsko. Ponúkalo dokonca svoje služby Hitlerovi pri dobytí Ukrajiny. Po obsadení Sudet Nemcami Poľsko vyhlásilo svoj nárok na Tešínske Sliezsko patriace Československu. Poľský minister zahraničných vecí Beck v januári 1939 na rokovaniach v Berlíne vyhlásil, že sa dosiahla „úplná jednota záujmov (Nemecka a Poľska) vo vzťahu k Sovietskemu zväzu“. Poľsko zajaté vo svete predstáv o vlastnej dôležitosti chcelo za túto pomoc „len“ západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a prístup k Čiernemu moru.

Poľsko sa samo stavalo do pozície najotvorenejšieho nepriateľa Ruska. Vyhlásenia, že „pri konflikte s Ruskom každá poľská divízia ušetrí jednu nemeckú, neboli v tej dobe ničím nezvyčajným. Vtedajšie politické vedenie Poľska vedené falošnou vidinou možných územných ziskov na úkor svojich susedov, pristúpilo na otvorenú spoluprácu s fašistickým Nemeckom. Túto jeho krátkozrakosť Hitler geniálnym spôsobom využil. Berlín nikdy nemal záujem o skutočnú spoluprácu s krajinou od ktorej chcel získať Gdansk, ktorý považoval za vlastný a samozrejme nikdy by ani nebol uznal poľské záujmy v Pobaltskom regióne. Hitlerove plány do budúcnosti s Poľskom a jeho existenciou ako štátom vôbec nerátali. Už 3. apríla vydal pokyny k rozpracovaniu plánov vojenských operácií proti Poľsku (Plán Weiss).

Trojstranné rozhovory
Sovieti si boli hrozby blížiacej sa vojny vedomí a preto na diplomatickom poli usilovalo o uzavretie všeobecnej dohody, ktorá by garantovala bezpečnostné záruky všetkým štátom susediacim s Nemeckom. Moskve sa tento návrh presadiť nepodarilo.

Veľká Británia a Francúzsko však nemohli otvorene odmietnuť ruské snahy o rokovanie a preto sa 10. augusta v Moskve začali trojstranné rozhovory. Tomu, že tieto rozhovory neboli zo strany Británie i Francúzska považované za zvlášť dôležité, zodpovedalo aj zloženie delegácií, ktoré na ne boli vyslané – nezúčastňoval sa ich žiadny politik, ktorý mal rozhodovaciu právomoc. Rusko im naopak venovalo veľkú pozornosť – v čele jeho delegácie stál maršál Vorošilov a otváracej večere sa zúčastnil aj Stalin.

Vorošilov od začiatku rozhovorov usiloval, aby boli riešené dve zásadné otázky: za prvé, Moskva chcela recipročné vojenské dohody s Britániou a Francúzskom. Znamenalo by to napríklad spoločné vojenské akcie v prípade nemeckého útoku na Rusko cez pobaltské štáty. Za druhé, Rusko chcelo súhlas Poľska s tým, že na jeho územie môže vstúpiť Červená armáda, pretože inak mu nemôže v prípade jeho napadnutia Nemeckom pomôcť.
Británia v tej dobe nemala záujem prevziať akékoľvek záväzky a vedúci jej delegácie admirál Drax nemal ani žiadne splnomocnenie či oprávnenie podpísať nejaké zmluvné dokumenty. Asi už nemá zmysel opakovať, že tieto rozhovory stroskotali. 17. augusta boli prerušené a už sa ich do vojny nepodarilo obnoviť.

Dohoda s Nemeckom
Zrejme dnes nikto nepochybuje o tom, že týmto i keď neúspešným rozhovorom, bola zvláštna pozornosť venovaná aj v Nemecku. Hitler pravdepodobne mal strach z možného spoločného postupu troch rokujúcich krajín a preto sa rozhodol konať.

Ešte 11. augusta 1939 sebavedome vyhlásil: „Všetko, čo podnikám, je namierené proti Rusku. Ak je Západ taký hlúpy a slepý, že to nevie pochopiť, budem nútený dohodnúť sa s Ruskom, rozbiť Západ a potom, po jeho porážke, sa obrátim proti ZSSR so všetkými zhromaždenými silami.“
Tieto jeho slová boli samozrejme zaznamenané aj v Moskve. Sovietske vedenie postupne nadobudlo presvedčenie, že ak premešká vhodný okamžik, môže prísť neodvratný útok Nemecka východným smerom. A Rusko v roku 1939 ešte na vojnu s Nemeckom pripravené nebolo. A tak pragmaticky pristúpilo na nemeckú hru. Ostatné je už história.

Hitler v osobnom posolstve Stalinovi 14. augusta (teda ešte v čase ruských rozhovorov s Britmi a Francúzmi) napísal: „Medzi Nemeckom a ZSSR neexistuje žiadny reálny konflikt záujmov. Životný priestor Nemecka a ZSSR sa navzájom dotýkajú, ale ich prirodzené potreby nie sú v rozpore... Nemecko nemá voči ZSSR útočné úmysly...“
Ešte v tých dňoch podpísali nemeckí a ruskí predstavitelia novú obchodnú zmluvu, ktorá bola výhodná pre obidve strany.
Hitler neváhal a kul železo pokiaľ bolo horúce. Nechal vypracovať plán Zmluvy o neútočení v ktorom i keď čiastočne nechtiac musel pristúpiť na Ruské požiadavky ohľadne pobaltských štátov a Poľska. Už 20. augusta (tri dni po krach trojstranných rozhovorov Británia – Francúzsko – Rusko) v osobnom naliehavom liste Stalinovi vysvetľoval, že „Uzatvorenie paktu o neútočení so Sovietskym zväzom, je základom dlhodobej nemeckej politiky...“ Uvádzal v ňom, že „napätie medzi Nemeckom a Poľskom sa stalo neznesiteľným... a že každým dňom môže nastať kríza. Vzhľadom k tejto možnosti je Nemecko odhodlané zaistiť záujmy Ríše všetkými dostupnými prostriedkami...“

Kocky boli hodené. Stalin sa odhodlal privrieť oči nad nemeckými plánmi voči Poľsku, aby získal čas na odklad vojny proti svojej krajine. Zároveň mu bola ponúknutá možnosť obnoviť územie ruského impéria a získať späť čo stratilo po revolúcii v roku 1917. A samozrejme touto zmluvou na dosť podstatnú dobu zmenil Hitlerove priority.

Preto už 23. augusta bola Zmluva o neútočení podpísaná. Dohoda (pakt Molotov – Ribbentrop) teda naozaj určila ďalší pohyb k vypuknutiu svetovej vojny, ale iba pokiaľ ide o smer, ktorý sa ostro líšil od predstáv západných politikov.
Táto zmluva medzi Ruskom a Nemeckom sa nedémonizuje preto, že vraj napomohol začať druhú svetovú vojnu, lebo tá bola po obsadení Rakúska a Československa nevyhnutná. Hitler chcel obsadiť aj Belgické územie ako strategický bod proti Veľkej Británii. Dohoda zmenila len časový rozvrh nemeckej agresie.

Dnes sa všeobecne a zasvätene tvrdí, že práve pakt Molotov – Ribbentrop viedol k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Len veľmi málo historikov tvrdí opak. Faktom však zostáva, že väčšina kníh a štúdií, ktoré o tomto nedávnom období boli napísané pochádza z obdobia studenej vojny, kedy sa prejavovala snaha preniesť zodpovednosť za jej vypuknutie na Rusko. Ideológia v nich zámerne zastiera historickú objektívnosť. Je škoda, že sú aj v našej krajine ľudia, ktorí neváhajú tieto myšlienky šíriť a otvorene tak pokračujú v ideologickej studenej vojne voči Rusku.

Ing. Ivan PAULOV, autor je nezávislý analytik.
pepito25
Medium Star
Medium Star
Príspevky: 499
Registrovaný: 04 okt 2006, 19:19
Kontaktovať používateľa:

...

Príspevok od používateľa pepito25 »

Za vypuknutie 2 sv. vojny nepochybne môže Versailská zmluva, ktorá Nemecku po 1.sv vojne nanútila podmienky, ktoré rok čo rok Nemecko viac a viac odmietalo. (Odmietali ich všetci Nemci, až po posledného robotníka.)
Takisto je to neschopnosť vtedajších európskych veľmocí Británie a Francúzska plnenie týchto podmienok si vymôcť.
Hrozilo zrútenie nemeckého hospodárstva.

Nemecko ako krajina s najväčším počtom obyvateľov v Európe chcelo byť ekonomicky silné, vojensky silné.

Pred Hitlerom sa stále ustupovalo. V otázke Rakúska. V otázke ČSR. Aj v otázke Poľska. Francúzsko sa už na veľmoc len hralo a Británia mala dosť čo riašiť ako svetová veľmoc v zámorí.

A to bola veľmi zhubná pôda pre budúci konflikt.
Sepiroth
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 877
Registrovaný: 24 mar 2007, 15:35
Bydlisko: Bratislava

Príspevok od používateľa Sepiroth »

krija napísal:Sepiroth, takze nemilostrdnost na strane nemcov ti vadi. nemilosrdnost na strane anglanov nie?
povedz mi, ktora nemilosrdnost zo strany nemcov sa dá porovnať s týmto? tým, že zabili milióny nevinných ľudí vojensky oslabili svojich nepriateľov?
ano, je pravda, že ja sa na to pozerám, ako Slovák, nie ako Francúz, iba vravím, že v tomto Churchilla chápem, predstavte si, žeby ste boli na jeho mieste-necháte nemcom francúzske bojové lode, ktorými by mohli získať nadvládu nad morom? pustíte z rúk svoj jediný tromf, ktorý vás delí od obsadenia Veľkej Británie? a nemyslím, že na tých lodiach boli nevinný civili, boli to vojaci.je to kruté, ale je to všetko tak.
A co sa týka toho SNP, strieľania fašistov, nebolo to iba na slovensku. Kolaboranti boli strieľaný... je iba smutne, že nenávisť tak často zatienila rozum a padli aj nevinné obete, ktoré s dotyčným možno mali dačo spoločné a hneď boli aj oni označený za koôaborantov... bolo to tak na slovensku, bolo to tak počas španielskej revolucie, bolo to tak všade.
krija
VIP
VIP
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 5097
Registrovaný: 29 jan 2006, 15:57
Bydlisko: my heaven is your hell
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa krija »

nechci porovnavat, lebo to pre teba nedopadne dobre. tak ako to nedopadlo pre cca 250 000 obyvatelov drazdan. a takto by som mohol pokracovat este dlho, ale necham za seba hovorit odbornika:
Britský historik: Bombový holokaust proti nemeckým mestám je vojnový zločin

Pokým sú v Nemecku vojnové zločiny na Nemcoch bagatelizované a obete štátom financovanou antifou zosmiešňované s výzvami bombový holokaust proti nemeckým mestám zopakovať, si jeden britský historik prisvojil objektívny názor na danú vec. Tento historik je renomovaný vojnový vedec Anthony C. Grayling. Vo svojej knihe „Mŕtve mestá. Boli spojenecké bombové útoky vojnovým zločinom?“ opisuje Grayling dosť jasne, aký neľudský, ba až barbarský, bol bombový holokaust: „Od roku 1942 tiahnu britské letecké flotily nad nemeckými mestami. Ich trhavé bomby trhajú strechy, okná a fasády domov. Potom zhadzujú na nechránené domy zápalné bomby. Plamene sa spájajú. Ohnivá búrka strháva všetko v gigantických plameňoch smerom k nebesám. Asi tisíc nemeckých miest sú spojeneckými bombami spopolnené.“

Graylink spomína vo svojej knihe veľa citátov známych britských osobností, ktoré mali rozhodujúci podiel na vojne proti Nemecku. Tak napríklad šéf britských vzdušných síl, Sir Charles Portal vo svojom príkaze k vojenskému nasadeniu Arthurovi „Bomber“ Harrisovi: „Predpokladám, že je jasné, že ciele sú obývané územia a nie napr. lodenice alebo letiská“, alebo od Winstona Churchilla z roku 1943: „Čo to vlastne robíme? Správame sa ako barbari.“

Pre Graylinga bol bombový holokaust neakceptovateľný, pretože „zastrelenie ženy alebo dieťaťa za frontom – aj len nedopatrením – je to isté ako zabitie bombou“. Grayling sa obzvlášť venuje nočným bombovým útokom. Grayling je toho názoru, že vojna mohla byť skorej ukončená, keby spojenecké bomby sústredili viac na vojenské ciele a nie na vraždenie žien a detí za frontovou líniou.
dalej, oznacit britske namornictvo jedinym tromfom je z mojho pohladu mylne, ale na teraz to necham tak... :wink:
a k tomu SNP by malo toto stacit (od kali520): http://www.hojko.com/post676260.html#676260 ,ale male zhrnutie neuskodi:
Vedeli ste, že...?

Už koncom roka 1942 sa komunisti pokúsili na východnom Slovensku založiť partizánsku skupinu, ktorá mala 30 členov, z toho asi 20 Židov?

Na Slovensko bolo zo ZSSR vysadených vyše 50 skupín boľševických partizánov?

Až do povstania nebol na Slovensku nikto popravený, zatiaľ čo v demokratickom a neutrálnom Švajčiarsku popravili 33 ľudí, ktorí odporovali oficiálnej politike štátu?

Podľa nemeckých odhadov tvorili slovenskí vojaci v centre povstania menšinu?

Predsedníctvo SNR prakticky plne obsiahlo ilegálne vedenie KSS?
SNR vyhlásila: „V ZSSR vidíme záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov, a slovanských zvlášť.“?

SNR vydala 6.9.1944 falošnú informáciu, že Nemci v Martine zhadzovali ampulky s baktériami týfu a červienky, a tak sa snažia otráviť slovenské obyvateľstvo?

Prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky spáchali partizáni (27.8.1944)? Jej obeťou sa stalo asi 150 ľudí.

Partizán Pavol Hrivík, člen oddielu „Za vlasť“ sa vyjadril: „Skutočných partizánov, ktorí nasadzovali vlastný krk, bolo tak 30 %; tí ostatní len drancovali, zabíjali, znásilňovali dievčatá a ženy a opíjali sa.“?

Jozef Tiso a slovenská vláda až po poslednej chvíle odmietali nemecký zásah a Nemci toto rozhodnutie rešpektovali?

V Sklenom pri Hornej Štubni partizáni vyvraždili 190 mužov (Nemci v Lidiciach 169)?

Väčšina slovenských vojakov sa odmietla k povstaniu pripojiť, naproti príkazom svojich sprisahaných veliteľov?

Povstalci v Banskej Bystrici vyhlásili, že Nemci zrušili Slovenskú republiku, zavraždili prezidenta Dr. Tisu a Maďari z juhu obsadzujú Slovensko?

29. augusta sa Banskej Bystrice zmocnili partizáni 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky? Takto sa začalo povstanie.

Heinrich Himmler výslovne prikázal SS: „Slovensko je spriatelený štát a nie obsadená krajina.“?

Keď generál SS Gottlob Berger chcel rozpustiť slovenskú vládu, na nemeckom veľvyslanectve túto myšlienku rázne zamietli a nerealizovala sa?

Podľa stáleho Hitlerovho stanoviska museli nemecké jednotky rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky?

Pri povstaní zahynulo dvojnásobne viac Nemcov ako povstalcov?

Nemecké hlásenie, 27.9.1944: „Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“?

Povstalci z Banskej Bystrice žiadali Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku, Kútov, Malaciek, Hlohovca, Galanty, Nitry, Levíc, Lučenca, Košíc, Žiliny a iných slovenských miest?

14. októbra povstalci ulúpili slovenský zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a na príkaz predsedníctva SNR ho dali letecky dopraviť do Moskvy?

Škody spôsobené povstaním boli okolo 80 000 000 000 korún slovenských?

Vinou povstania Slovenská koruna klesla až na úroveň protektorátnej, hoci predtým k nej bola v pomere 10:1?

Slovensko by pripadlo k ČSR, teda víťaznému táboru vojny bez ohľadu na existenciu povstania?

Zopár týždňov trvajúce obdobie pustošenia Slovenska počas povstania si vyžiadalo mnohonásobne viac obetí ako dovtedy padlo Slovákov v celej vojne?
toto vsetko stihli za dva mesiace :evil: . (prevzate z Politického blogu Ladislava Siváka).
Sepiroth
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 877
Registrovaný: 24 mar 2007, 15:35
Bydlisko: Bratislava

Príspevok od používateľa Sepiroth »

neviem, co je také nepochopiteľné na tom, že povstalci sa orientovali na rusov-už vtedy bolo jasné, čia armáda sa blíži a kto bude rozhodovať o bytí a nebytí. To, že rusi zhadzovali svojich "povstalcov" je tiež logické. Vlastne, väčšina z tých vecí je celkom logická.
-AA-
Hardcore addict
Hardcore addict
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6999
Registrovaný: 05 aug 2004, 0:59

Príspevok od používateľa -AA- »

Vlastne, väčšina z tých vecí je celkom logická.
Hlavne hned ta prva :P
krija
VIP
VIP
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 5097
Registrovaný: 29 jan 2006, 15:57
Bydlisko: my heaven is your hell
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa krija »

Sepiroth, a potom o par riadkov nizsie si sa mohol docitat, koho ziadali o bombardovanie slovenskych miest :idea: . to znie logicky? divne ale je, ze podla tvojho logickeho myslenia mali volat do moskvy, alebo nie???
Medzitým v Prešove plukovník Viliam Talský, jeden z popredných organizátorov povstania, ktorý sa už v júni 1944 zradne pridal k čechoslovakistickému odboju riadenému z Londýna, tentoraz opäť zradil a bez akéhokoľvek poverenia či súhlasu s celým štábom odletel k Sovietom s 18 najkvalitnejšími lietadlami Slovenskej armády (nemecké ME-109).
no tak teraz to uz chapem aj ja. preto nechceli volat do moskvy, aby rusi nahodou nebombardovali slovenske mesta so slovenskymi lietadlami. to by bola fakt sila :lol: .
triple
Guru wannabe
Guru wannabe
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 2326
Registrovaný: 15 feb 2007, 6:49
Bydlisko: Fuckyng LC
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa triple »

ty vole tak sa pýtaš ako keby som to zažil-- jediné čo viem čo mi natrieskali do hlavy na dejepise omg
kali520
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6625
Registrovaný: 15 mar 2006, 15:37

Príspevok od používateľa kali520 »

KDO PORUŠIL VERSAILLESKOU SMLOUVU O ODZBROJENÍ?

Deklarace německé vlády z roku 1935


V listopadu roku 1918, když se německý národ – věřící v jistoty dané Wilsonovými čtrnácti body – po 4 a půl letech trvající válce, jejíž vypuknutí si nikdo nepřál, vzdal, věřil, že to bylo nejen proto, že k tomu byl přinucen a nebyla to jen služba trpící lidskosti, ale i nádherná myšlenka sama o sobě. Zatímco trpěly pod nejtvrdšími důsledky tohoto šíleného zápasu, milióny Němců s důvěrou vzhlížely k myšlence rekonstrukce mezinárodních vztahů, které se měly odstraněním tajné diplomacie jakož i hrůz války stát noblesnějšími a šlechetnějšími.

Pravděpodobně žádný jiný národ nepřivítal myšlenku Ligy Národů (předchůdkyně OSN, pozn. překl.) s takovým nadšením jako všeho pozemského štěstí zbavení Němci. Jen v této souvislosti se dá pochopit, že v dobách přímých a nesmyslných podmínek zničení každého jednotlivého prostředku obrany byla tato myšlenka německým národem nejen akceptovaná, ale tento se stal i jejím nositelem. Německý národ a hlavně jeho vláda byli v té době přesvědčeni, že splněním podmínek odzbrojení, jež byly nastoleny Versailleskou smlouvou, začne a bude garantovaný začátek mezinárodního a všeobecného odzbrojení, jak to tato smlouva slibovala. Jen vzájemné plnění povinností nastolených touto smlouvou by omlouvalo požadavek, který, pokud by byl splněn jen jednostranně, by se mohl změnit na věčné zneuctění a tím i podřízení velkého národa. A v tomto světle by se taková smlouva nemohla stát ničím jiným než základem pro nikdy nekončící nenávist.

Podle údajů Spojenecké kontrolní komise splnilo Německo požadavky o odzbrojení, které proti němu byly vzneseny.

Následující údaje popisují ničení německých obranných sil a jejich prostředků. Tyto údaje boly potvrzeny Spojeneckou kontrolní komisí:

A. Zničené zbraně:

59 897 děl a jejich hlavní,
130 558 kulometů,
31 470 minometů a jejich hlavní,
6 007 000 pušek a karabin,
243 937 hlavní kulometů,
28 001 nosičů děl,
4 390 nosičů minometů,
38 750 000 nábojů větší ráže,
16 550 000 ručních a puškových granátů,
60 400 000 přímých rozbušek,
491 000 000 kusů munice pro ruční zbraně,
335 000 tun zásobníků,
23 515 tun nábojů,
37 600 tun střelného prachu,
79 500 likvidátorů munice,
212 000 telefonů,
1 072 plamenometů,
31 obrněných vlaků,
59 tanků,
1 762 průzkumných vozů,
8 982 bezdrátových stanic,
1 240 polních baterií,
2 199 pontonů,
981,7 tun vojenského vybavení,
8 230 350 pytlů vojenského vybavení,
7 300 pistolí a revolverů,
180 saní pro kulomety,
21 mobilních dílen,
12 nosičů protileteckého dělostřelectva,
11 nosičů těžkého dělostřelectva,
64 000 ocelových přileb,
174 000 plynových masek,
2 500 strojů pro někdejší válečný průmysl,
8 000 puškových hlavní.

B. Zničené vzdušné zbraně:

15 714 stíhacích a bombardovacích letadel,
27 757 leteckých motorů.

C. Zničené námořní zbraně:

26 řadových bitevních lodí,
4 obrněné pobřežní hlídkové čluny,
4 obrněné křižníky,
19 malých křižníků,
21 cvičných a speciálních lodí,
83 torpédových člunů,
315 ponorek.

Dále měly být zničeny:

Vozidla všeho druhu, prostředky pro chemickou válku a prostředky chemické ochrany, rozbušky a výbušniny, světlomety, pozorovací zařízení, dálkové a zvukové lokátory, optická zařízení všeho druhu, koňské postroje, vybavení pro úzkokolejné železnice, polní tiskařské lisy, standardní i zvláštní zařízení pro vojenský průmysl jako plány obrany, haly pro lodě a hangáry pro letadla atd.

Po splnění těchto historicky nespravedlivých a nerovných požadavků měl německý národ nárok očekávat splnění dohodnutých závazků i od druhé strany, a to protože:

1. Německo bylo odzbrojené.

2. Mírová smlouva výslovně žádala, aby bylo Německo odzbrojeno jako základ všeobecného odzbrojení a tedy že jediným důvodem, proč zbrojily i ostatní země, bylo zbrojení Německa.

3. V německé vládě, stejně jako i v politických stranách, byli lidé, kteří naprosto podporovali pacifistické a demokratické ideály Ligy Národů.

Ale zatímco Německo všechny své závazky splnilo, ostatní strany svévolně odmítly splnit svou část závazku, čímž vysocí představitelé někdejších vítězných mocností jednostranně porušili závazky vyplývající z dohody ve Versailles. Ale ani to nebylo všechno a jakékoliv odzbrojení srovnatelné s německým ničením zbraní bylo zamítnuté.

Zbrojení dokonce nebylo ani zastaveno. Právě naopak, v mnoha zemích byla viditelná jeho eskalace a stupňování. Zbraně, které byly vynalezeny během války, byly během míru metodicky zlepšované. Neustále probíhalo zlepšování a výroba nových a silných pozemních tanků, stejně jako nových stíhaček a bombardérů. Vyráběla se nová gigantická děla, vyvíjely se nové druhy výbušnin a továrny chrlily zápalné a plynové bomby.

A světem se znova ozvaly bojové pokřiky, jakoby tu nikdy nebyla světová válka a jakoby Versailleská smlouva nikdy nebyla podepsána.

Uprostřed těchto pro případ války těžce ozbrojených a z nejnovějších motorizovaných jednotek těžících národů bylo Německo bezbrannou mocností vydanou na milost či nemilost ostatním. Německý národ si pamatuje neštěstí a tragédii patnáctiletého ekonomického zbídačování a politického ponižování.

Proto bylo jen pochopitelné, že Německo začalo apelovat na ostatní národy, aby dodržely svůj vlastní slib odzbrojení. A toto je jasné a nezpochybnitelné.

Stoletý mír by byl pro svět nezměrným požehnáním. Ale být sto let rozděleni na vítěze a poražené je něco, co by svět nemohl snést.

Diplomatické snahy měly za výsledek pokusy pomocí různých konferencí snížit všeobecnou úroveň zbrojení a stavy zbraní a v tomto duchu byly vytvořeny první návrhy pro mezinárodní zbrojení, z nichž byl nejvýznamnější MacDonaldův plán.

Německo bylo připraveno tento plán akceptovat a být základem pro jednotlivé dohody. Mac Donaldův plán byl však neúspěšný, protože ho ostatní národy odmítly. A protože rovnost, která byla německému národu v deklaraci z prosince 1932 slavnostně přislíbena, se v těchto podmínkách nemohla stát skutečností, nová německá vláda už ve své úloze ochránce cti a přirozených práv německého národa neviděla žádný smysl dále se těchto konferencí účastnit nebo zůstávat v Lize Národů.

Ale i po opuštění Ženevy byla německá vláda stále ochotna nejenom brát ohledy na návrhy ostatních národů, ale i k nim přidat svoje vlastní připomínky. Při tom vyslovila názor, který si osvojily i ostatní národy, že pro účely útoku je tvorba krátkodobých armád nevýhodná a proto je lepší zaměřovat je na mírovou obranu.

Proto byla německá vláda v souladu s přáním ostatních národů nucena změnit dlouhodobý Reichswehr na krátkodobou armádu. Její návrhy ze zimy 1933/34 byly přijatelné, ale jejich odmítnutí a odmítnutí podobných italských a britských tezí poukázalo na fakt, že ostatním národům chybí ke smlouvě z Versailles náklonnost či snad aspoň kladný postoj k opožděnému řešení tématu odzbrojení. Za těchto podmínek byla německá vláda donucena k převzetí iniciativy v takovém měřítku, které by zabezpečilo ukončení degradujících jakož i nebezpečných podmínek impotentní bezbrannosti velkého národa.

Toto jednání bylo založené na předpokladu, který příhodně popsal ministr Baldwin:

„Národ, který není ochotný podstoupit potřebná preventivní opatření pro svou vlastní obranu, nebude mít ve světě žádnou váhu, ať už morálního nebo materiálního charakteru.“

Ale vláda dnešní Německé Říše chce morální a materiální sílu jen na to, aby jí umožnila uchovat mír pro Ríši a tím pravděpodobně i pro celou Evropu.

Proto německá vláda v rámci svých možností pokračovala v jednáních, která mohla podpořit mír.

1. Už před dlouhou dobou Německo nabídlo všem sousedním zemím podpis paktů o neútočení.

2. Německo se svým východním sousedem Polskem hledalo a našlo smluvní urovnání vztahů, které, jak doufáme, díky obrovské přizpůsobivosti a porozumění navždy odstranilo ohrožení, kterému vláda musela čelit už od svého nástupu a o kterém vláda doufá, že povede k dlouhotrvajícímu porozumění a přátelství mezi těmito dvěma národy.

3. A nakonec dalo Německo Francii slavnostní ujištění, že po vyřešení otázky Sárska nebude vůči Francii vznášet žádné další územní či teritoriální požadavky. Vláda věří, že díky své obrovské politické a materiální oběti, jakou historie ještě nepoznala, vytvořila předpoklady k ukončení staletí trvajících roztržek mezi těmito dvěma národy.

Ke své lítosti však německá vláda vidí, že ve zbytku světa pokračuje nárůst zbrojení. Ve vytvoření 101 divizí sovětské armády, tzn. přiznané mírové síle 960 000 mužů, vláda rozpoznala nebezpečí, které v době tvorby Versailleské smlouvy nebylo možné předpokládat.

V neustále se zvyšujícím zbrojení ostatních národů vidí německá vláda důkaz, že tyto národy odmítly kdysi tak slavnostně podepsanou smlouvu o odzbrojení. Německá vláda nechce obviňovat jen jeden národ, ale musí zdůraznit, že rozhodnutím o zavedení povinné dvouleté branné povinnosti se francouzská vláda vzdala myšlenky krátkodobé armády ve prospěch myšlenky armády dlouhodobé. Tento princip však byl jedním z důvodů, kvůli kterým se Německo mělo své vlastní armády vzdát.

Za těchto podmínek německá vláda cítí, že je nemožné pokračovat v zastavovaní opatření potřebných k zajištění bezpečnosti Říše a ještě méně o těchto opatřeních informovat zbytek světa.

Přesto se podřizuje přání britského ministra Baldwina, který si přeje znát německé záměry:

1. Vláda dává svému národu ujištění a ostatním národům na vědomí, že uchováním cti a bezpečnosti Německé Říše jsou znova pověřeny vlastní síly německého národa.

2. S těmito opatřeními všechny seznámí, aby vyvrátila podezření a názory, že německý národ baží po vojenské dominanci v Evropě.

Německá vláda si jako ochránce cti a zájmů německého národa přeje zabezpečit potřebný rozsah nástrojů síly, které jsou potřebné k ochraně nedotknutelnosti Německé Říše a k zabezpečení mezinárodní úcty a uznání Německa jako spolugaranta míru.

V této době německá vláda znova ujišťuje německý národ i svět o svém odhodlání nevyužít znovuvyzbrojení k vojenské agresi, ale jen na obranu a tedy k ochraně míru.

Německá vláda v tomto dokumentu vyjadřuje naději, že německý národ znovu nalezne svou cestu ke cti a v duchu nezávislé rovnosti mu bude zaručena možnost přispět k pacifikaci světa ve svobodné a otevřené spolupráci s ostatními národy a jejich vládami.


Zdroj: www.wintersonnenwende.com
kali520
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6625
Registrovaný: 15 mar 2006, 15:37

Príspevok od používateľa kali520 »

Stál Rockefellerův klan za nechvalně známým depopulačním programem aneb skryté souvislosti II. světové války?

Dnes je více jak zřejmé, že globální ekonomická loby určuje běh událostí na této planetě. V této souvislosti je třeba připomenout vliv a strategii tzv. „Rockeffellerovi nadace“, která s největší pravděpodobností ve skrytém sponzorství určitých akcí pod záštitou OSN se snažila realizovat nechvalně známý „depopulační program“. Následující informace ve velké míře vychází z materiálu Antona Chaitkina a osobně jsem přesvědčen, že jsou v mnohém stále aktuální. Rok od roku roste počet výzkumníků, ale i obyčejných lidí, kteří jsou přesvědčeni o tom, že existence depopulačního programu byla a nebo stále ještě je reálnou záležitostí do které je zapleteno množství různých velmi vlivných korporací, lékařských i politických skupin po celém světě. Tyto smutné aktivity jsou zřejmě propojené na další cíle globalistického charakteru. Geopolitická situace dneška ukazuje na stále aktivní mocenské zájmy, které bují na pozadí celé série zcela bezprecedentních válečných aktivit. Pojďme si tedy o některých skutečnostech souvisejících s tímto tématem povědět bližší souvislosti.



John D. Rockefeller jakožto velmi známý naftový magnát zrealizoval v roce 1909 na pozadí své poměrně velké rodiny instituci, která vešla ve známost jako „Rockeffelerova Nadace“. Již v roce 1929 uložil část svého rodinného podílu ve výši 300 milionů dolarů do „Standard Oil Company“ se sídlem v New Yorku. Tato společnost se později přejmenovala na „EXXON“.

Finanční prostředky, které proudily z nadace stály u založené speciálního lékařského oboru pod názvem „Psychiatrická Genetika“. Pro toto nové vědecko pokusné pole aktivit reorganizovala jmenovaná nadace lékařskou výuku v Německu. Ta byla soustředěna do dvou nechvalně známých institucí v podobě „Kaiser Wilhelmova ústavu pro psychiatrii“ a „Kaiser Wilhelmova ústavu pro antropologii, eugeniku a lidskou dědičnost“. Rockefellerovým vedoucím ředitelem těchto dvou institucí se stal fašistický švýcarský psychiatr Ernst Rudin, kterému v mnohém pomohly jeho chráněnci Otmar Verschuer a Franz J. Kallmann.

V roce 1932 eugenické hnutí určilo Rockefellerova Dr. Rudina do pozice prezidenta celosvětové „Federace Eugeniky“. Hnutí již v této době volalo po zabití a nebo sterilizaci těch osob jejichž dědičnost by je učinila veřejným břemenem.

O několik měsíců později se k moci dostal šílený Hitler, který v podstatě převzal celé Německo včetně Rockefellerova – Rudinova aparátu, jenž se stal součástí nacistického státu. Nacistický režim pak jmenoval hlavou vzniklé „Rasové hygienické společnosti“ právě dr. Rudina a jeho osazenstvo se stalo součástí tzv. „Bojové skupiny expertů pro dědičnost“ (Task Force of Heredity Experts) jimž předsedal šéf smutně proslulé „SS“ Heinrich Himmler. Samotná skutečnost existence takových aktivit je pro normálního smrtelníka pochopitelně nepřijatelná a hrůzná, ale co víc….. Dozvídáme se, že základní koncepty tzv. „rasových zákonů“ již v roce 1933 americká legislativa přebírá jako jistý model úpravy svých vlastních zákonů. V souvislosti s tím je třeba říci, že Rockefellerova skupina zkoncipovala vlastní rasové zákony, které byly postaveny na již existujících „zákonech Viriginie“. (Abych řekl pravdu, když jsem se poprvé seznámil s těmito informacemi nechtělo se mi tomu vůbec věřit. Na světlo, ale postupně vylézají další a další podklady jež nás opravňují vzít výše uvedené jako fakta).

„T4“ byl název pro Hitlerovu jednotku jež byla složená především z psychiatrů a kterou vedl dr. Rudin se svými blízkými spolupracovníky. Kooperují na tvorbě propagačních filmů, které široké veřejnosti prezentují aktivity pod společným pojmenováním – „eutanázie“. Veřejnost reaguje antagonisticky a tak musí Hitler ustoupit a filmové materiály tohoto typu stahuje z kin.

Nacisty kontrolovaná německá chemická společnost „I.G.Farben“ a Rockefellerova „Standard Oil“ – později známá jako „Exxon“ v podstatě velmi praktickým způsobem fungovaly jako jedna firma vnořená do desítek a desítek kartelových úmluv. „I.G.Farben“ byla až do roku 1937 řízená rodinným klanem Warburgů. Ti jako horliví zastánci nacistické německé eugeniky byly zároveň velmi dobrými obchodními přáteli rodiny Rockefellerů.

Po německé invazi do Polska v roce 1939 „Standard Oil“ slibuje, že dodrží fúzi s I. G. Farben a to dokonce i v tom případě, pakliže by USA vstoupily do války s Německem. Tyto skutečnosti vešly ve známost v roce 1942 a to na základě dokumentace vyšetřujícího výboru, který nechal ustanovit senior Harry Truman a prezident Roosevelt učinil stovky právních opatření aby zamezil sloučení „Stanadard Oil – I.G. Farben“.

(Všimněte si jakou drzostí a hlavně jistotou musel operovat Rockefellerův klan, když byl v tehdejší době rozhodnut uskutečnit navzdory válečnému stavu mezi USA a Německem fúzi svého naftového koncernu s německým protějškem).

V letech 1940 – 41 postavil „I.G.Farben“ na tehdejší dobu gigantickou továrnu nedaleko města Auschwitz v Polsku, kde bylo využito a použito velké množství různých technologií a patentů z korporace „I.G.Farben“ – „Standard Oil“. A pozor tyto technologie byly použity v prostředí zcela otrocké práce při výrobě benzínu z uhlí. Prezident německé frakce „Standard Oil“ Emil Helfferich pomohl po válce dokázat, že z fondů americké „Standard Oil“ byly placené stráže SS, které hlídaly a mučily zajatce v tomto koncentračním táboře.

Malá otázka: „Dozvěděli jste se přátelé někdy takovou informaci z oficiálních kontrolovaných médií?“ Já tedy ne….

V roce 1940, tedy šest měsíců po notoricky známém setkání lídrů „Standard Oil“ a „I.G.Farben“ píše vysoký úředník „Evropské Rockefellerovi Nadace“ Daniel O´Brian šéfovi lékařského týmu Alanu Greggovi…. „bylo by nešťastné, pokud by byly zastaveny dotace výzkumu, který nemá žádný vztah k válce“. Jenže mi dnes víme, že šlo o velmi sporný „psychiatrický výzkum“, který takto Rockefellerova nadace podporovala. Šlo o výzkum, který stál u základů experimentů s myšlenkovou kontrolou v průběhu války.

A nyní další pikantérie. V roce 1936 Rockefellerův přívrženec dr. Franz Kallmann byl nucen přerušit svoje studie týkající se dědičné degenerace přičemž emigroval do USA. Samozřejmě, že se nemohl dr. Kallmann s napůl židovskými předky cítit v tehdejším nacistickém Německu bezpečně. Takže se mu podařilo nakonec dostat až do New Yorku kde založil („Medical Genetics Department of the New York State Psychiatric Institute“). Zajímavé na celé věci ovšem je fakt, že po určité době představitelé Skotských Obřadních Zednářů publikovali Kallmannovu práci, která souvisela s tisícem případů schizofrenie, přičemž je zde rozebírán její dědičný základ. A nyní pozor. V této publikaci dr. Kallmann děkuje svému dlouhodobému šéfovi a poradci dr. Rudinovi.

V roce 1938 byl materiál dr. Kallmanna publikován v USA, ale i v nacistickém Německu a dokonce byl v praxi použit jednotkou „T4“ k odůvodnění začít v roce 1939 s vraždami mentálně nemocných pacientů z nichž mnozí byli děti. Pod tímto hrůzným programem bylo různými způsoby zabito kolem 250 000 nevinných osob.

V roce 1943 byl lékařským velitelem v Auschwitzu ustanoven asistent Otmar Verschuera a to nechvalně známý Josef Mengele. Ve válečné době byl ředitelem Roskefellerova „Kaiser Wilhelmova Ústavu pro antropologii, eugeniku a lidskou dědičnost v Berlíně právě Otmar Verschuer, který zajišťoval finanční fondy pro otřesné a zvrácené Mengeleho experimenty v Auschwitzu od tzv. „Německé rady pro výzkum“. Nemusím snad připomínat kolik tisíců a tisíců zubožených lidí trpělo a zahynulo v naprosto otřesných podmínkách díky výše uvedenému finančnímu přísunu.

Zcela tragickou ironií osudu a nebo ukázkou toho jak se vlastně věci měly je fakt, že ještě v roce 1946 píše Verschuer Výboru pro dědičnost člověka o pomoc při pokračování v jeho „vědeckém výzkumu“.

Ptám se jak je toto vůbec možné !!!!

Vždyť tento člověk měl správně stát před Norimberským soudním dvorem? Dávno měl být odsouzen a sedět za mřížemi!! Jenže to by nesmělo jít o Rockefellerova chráněnce. A kolik takových ve skutečnosti bylo? Na tomto místě upozorňují a připomínám, že Rockefellerova rodina jsou ve skutečnosti němečtí přistěhovalci do USA.

A co bylo dál? Pojďme se podívat.

V roce 1947 přešel „Výbor lidské dědičnosti“ z Londýna do Kodaně. Toto nové sídlo bylo vybudováno za Rockefellerovi peníze. V roce 1956 se v tomto dánském institutu konal první Mezinárodní kongres o lidské genetice. V té době se stal Verschuer členem „Americké eugenické společnosti“.

Navíc dr. Kallmann pomohl Verschuerovi svědčit v jeho soudních řízeních za účelem denacifikace. Jistá fakta nasvědčují tomu, že dr. Kallmann, který založil „Americkou společnost genetiky člověka“ (American Society of Human Genetics) a zorganizoval také „Human Genome Project“. Osobně jsem přesvědčen o tom, že kořeny tohoto projektu skrývají v bilogickým laboratořích v Los Alamos a zřejmě v oblasti podzemní vojenské základny Dulce v Novém Mexiku. Ta je proslulá celou řadou velmi tajemných biologických experimentů zřejmě i s nelidskými subjekty. Konečně shodné stanovisko sdílí i celá řada jiných badatelů a výzkumníků. Konečně můžeme dodat, že nám již dobře známý dr. Kallmann byl ředitelem „Americké eugenické společnosti“ v letech 1952 až 1954.

V padesátých letech 20. stol. Rockefellerův rodinný klan reorganizoval Americké eugenické hnutí přičemž došlo ke změně jeho názvu na „Společnost pro studie sociální biologie“.

Rockefellerova nadace také dlouho financovala eugenické hnutí v Anglii očividně splácející Británii dluh za věrnost britského kapitálu a partnerství směrem k naftovému trustu starého dobrého Johna D. Rockefelera.

V této reportáží jsem se snažil nastínit několik velmi důležitých skutečností odkrývající roušku na veřejnosti tabuizovaných indicií, které úzce souvisí s pozadím Rockefellerových aktivit ve třicátých letech 20. stol a v průběhu II. světové války. A co víc, které jasně definují Rockefellerovo spojení s nacistickými aktivitami v mnoha rovinách včetně té nejděsivější………

Co se od té doby na těchto úrovních té nejvyšší globální ekonomické korporace změnilo?

http://www.matrix-2001.cz/v2/default.aspx?aid=2312
aswer
Light Star
Light Star
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 224
Registrovaný: 30 mar 2008, 22:52
Bydlisko: Košice / Vranov n/T / V.Kapušany
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa aswer »

Skutočný agresor za európskymi vojnami



Jednou z najväčších záhad života je, že i napriek dôkazom, svedčiacim o opaku, milióny inak celkom inteligentných osôb je stále presvedčených, že práve Nemecko bolo najmocnejším agresorom II. svetovej vojny. Práve tieto mýty najlepšie ilustrujú schopnosť propagandy usmerňovať myslenie. Dokázateľné fakty naznačujú, že Nemecko bolo v skutočnosti obeťou a nie páchateľom v surovej susedskej agresii. Po následnom spojeneckom vojenskom triumfe nasledoval triumf propagandistov, ktorých najnutnejšou potrebou bolo predstavovať víťazné krajiny ako obete.

Brutálne impérium:

"Nemecko je príliš silné. Musíme ho zničiť."
Winston Churchill, november 1936

"V žiadnej inej krajine nebolo vyčierňovanie dejín také intenzívne a účinné ako vo Veľkej Británii. Práve tu geniálnym spôsobom pokrstili Železnú oponu diskrétnej mlčanlivosti. Doslova takmer nič sa nenapísalo, čo by prezrádzalo pravdu o zodpovednosti Britov za II. svetovú vojnu a jej katastrofálne dôsledky."
Harry Elmer Barnes, americký historik

"Vojna to nebola len záležitosť eliminovania fašizmu v Nemecku, ale išlo skôr o získanie nemeckých trhov."
Winston Churchill, marec 1946

"Británia využila situáciu ísť do vojny s Nemeckom, pretože Ríša bola príliš silná a to narušilo rovnováhu v Európe."
Ralph F. Keeling, Inštitút pre americkú ekonomiku

"Podčiarkol som, že porážka Nemecka a Japonska a ich eliminácia zo svetového obchodu poskytne Británii obrovskú príležitosť posilniť svoj zahraničný obchod, čo sa týka rozsahu i zisku."
Samuel Untermeyer, "The Public Years", str. 347

Dňa 2. septembra 1939 sa delegát Labour Party stretol s britským ministrom zahraničia Halifaxom vo vstupnej hale parlamentu. "Ešte stále dúfaš?", opýtal sa ho. "Lebo ak dúfaš, že bude vojna, tak tvoja nádej sa zajtra naplní. Vďaka Bohu!", povedal mu Halifax.
profesor Michael Freund

"Lord Halifax v Británii údajne povedal, že bol ´spasený´. Objednal si pivo a zažartoval si."
H. Roth, "Are We Being Leid To?"

"V apríli 1939 (štyri mesiace pre začatím vojny)veľvyslanec William C. Bullit, ktorého poznám dvadsať rokov, ma pozval na americké veľvyslanectvo v Paríži. Americký veľvyslanec mi povedal, že sa rozhodlo o vojne. Nepovedal mi - a ja som sa nepýtal - kto o nej rozhodol. ... Keď som povedal, že Nemecko to v konečnom dôsledku voženie do náručia sovietskeho Ruska a boľševizmu, odvetil: ´No a čo? Keď sa vojna skončí, nebude tu už toľko Nemcov, aby sa ich oplatilo boľševizovať."
Karl von Wiegand, 23. apríla 1944, Chicago Herald

"Ľutoval som nemecké obyvateľstvo. Plánovali sme - a donútili nás tie plány aj zrealizovať - zlikvidovať kedysi takú mohutnú krajinu."
admirál Daniel Leahy, americký veľvyslanec

1. mýtus: nemecký národ je národom agresívnym
Fakty svedčia o opaku. Kniha prof. Quincy Wrighta "A Study of War" dokazuje, že v období 1480 až 1940 došlo k 278 vojnám s účasťou európskych krajín s týmto podielom:
Anglicko 28 %
Francúzsko 26 %
Španielsko 23 %
Rusko 22 %
Rakúsko 19 %
Turecko 15 %
Poľsko 11 %
Švédsko 9 %
Taliansko 9 %
Holandsko 8 %
Nemecko (vrátane Pruska) 8 %
Dánsko 7 %

Podobne aj Pitirin Sorokin v knihe "Social and Cultural Dynamics"
(zv. 111, časť 11, str. 352) dokazuje, že od 12. storočia do roku 1925 boli európske mocnosti vo vojne nasledujúcim podielom.
Percentuálne vyjadrenie rokov vo vojne:
Španielsko 67 %
Poľsko 58 %
Anglicko 56 %
Francúzsko 50 %
Rusko 46 %
Holandsko 44 %
Taliansko 36 %
Nemecko 28 %

Sorokin dochádza k záveru, že Nemecko malo najmenšiu, kým Španielsko najväčšiu úcast na vojnách.
V rokoch 1815 až 1907:
Británia 10 vojen
Rusko 7 vojen
Francúzsko 5 vojen
Rakúsko 3 vojny
Prusko-Nemecko 3 vojny

Nemecko vojnu nechcelo
"Teraz som presvedčený, že Hitler a nemecké obyvateľstvo si vojnu neželalo. Lenže my sme mu vyhlásili vojnu s úmyslom zničiť ho v zmysle nášho princípu rovnováhy moci a nás zase podnecovali ´Američania´ okolo Roosevelta. Ignorovali sme Hitlerove prosby, aby sme do vojny nevstupovali. Teraz sme nútení uvedomiť si, že Hitler mal pravdu."
(britský) generálny prokurátor Sir Hartley Shawcross, 16. marca 1984

"Hitler si najmenej zo všetkého želal vyvolať ďalšiu veľkú vojnu."
Sir Basil Liddel Hart

"Nevidím žiadny dôvod, aby táto vojna pokračovala. Zarmucuje ma myslieť na obete, aké si to vyžiada. Rád by som sa im vyhol."
Adolf Hitler, júl 1940

A Winston Churchill s ním súhlasil:
"Vstúpili sme do vojny na základe svojej vlastnej vôle, bez toho, aby nás priamo napadli."
prejav v Guild Hall, júl 1943

2. mýtus: Nemecké ozbrojené sily počtom prevyšovali sily susedských krajín

Poľsko
30 aktívnych divízií
10 rezervných divízií
12 veľkých jazdeckých brigád
Poľsko malo k dispozícii v prípade mobilizácie takmer 2 500 000 vycvičených mužov.
Francúzsko
110divízií
z toho 65 aktívnych divízií
5 jazdeckých divízií, dve mechanické, jednu ťažko ozbrojenú, ostatné pechota. Na hranici s Nemeckom malo Francúzsko 85 divízií a mohlo zmobilizovať5 000 000 vojakov. Tieto francúzske divízie podporovalo 5 britských.

Británia
Britskú relatívne málopočetnú, ale nanajvýš vycvičenú pravidelnú armádu podporovala armáda teritoriálna, pozostávajúca z 26 divízií, schopná rozšíriť sa na 55 divízií. Nehovoriac o najväčšej žoldnierskej armáde, ktorá držala impérium "v ktorom slnko nikdy nezapadá".

Nemecko
Nemecko bolo schopné zmobilizovať len 98 divízií, z čoho len 52 bolo aktívnych (vrátane rakúskych). Z ostatných 46 divízií len10 bolo schopných zmobilizovať sa a išlo zväčša len o nevycvičených verbovancov, slúžiacich menej než jeden mesiac. 36 zostávajúcich divízií pozostávalo zväčša z veteránov Veľkej vojny vo veku nad 40 rokov, ktorí nepoznali moderné zbrane a moderné vojenské technológie.

Nemecko a iné slobodné krajiny napadnuté
Poľsko sa dopustilo prvého aktu agresie. Poľsko, v marci 1939 už okupujúce nemecké teritórium, ´získané´ v roku 1919, napadlo Československo. Mesiace tesne pred vojnou poľské ozbrojené sily opakovane narušovali nemecké hranice.31. augusta 1939 poľské nepravidelné ozbrojené sily otvorene prepadli nemecké mesto Gleiwitz nanemeckej hranici. Nemecko na to v priebehu nasledujúcich hodín reagovalo odvetnou akciou, čo malo za následok, že Británia a Francúzsko dňa 3. septembra 1939 vyhlásilo vojnu Nemecku. Pritom v Británii vyhlásili vojnu podľa ich ústavy ilegálne. Najprv ju neodobril parlament.

Napriek tomu, že mu hranice sústavne napadli početne silnejšie armády Francúzska a Anglicka a svetové finančníctvo ho ekonomicky škrtilo, Nemecko aj tak odmietalo nechať sa vtiahnuť, snažilo sa o mierové rozhovory a nastavovalo aj druhé líce celých desať nasledujúcich mesiacov. Až keď sa dozvedelo, že Anglicko zamýšľa rozšíriť západný front okupovaním Dolnozemia a Nórska, čím by Nemecko úplne obkolesilo, vtedy podniklo preventívny útok. S tým sa začalo 10. mája 1940. Početne menšia armáda porazila 330 000 britských a francúzskych vojakov. Išlo hádam o najväčší debakel vo vojenskej histórii (britská tlač to označila za zázrak).

30. novembra 1939 Rusko napadlo Fínsko (nie prvý raz) a Francúzsko 8.apríla 1940 porušilo neutralitu Nórska tým, že ho napadlo. Aby sa Nemecko vyhlo útoku od Baltického mora, podniklo protiútok. V malých bitkách, ktoré potom nasledovali (Tronheim), 2 000 nemeckých vojakov porazilo 13 000 britských. Evakuovali ich 1. mája. Aby to nevyzeralo ako porážka, Churchill nasadil 20 000 britských vojakov v Narviku. Odtiaľ ich však vyhnalo 2 000 rakúskych alpínskych vojakov.

Kanada vyhlásila vojnu Nemecku dňa 10. septembra 1939. V júni 1940 Rusko prepadlo Lotyšsko, Estónsko, Litvu a Rumunsko. V júni 1940 Británia vyhlásila vojnu Fínsku, Rumunsku a Maďarsku, zatiaľčo medzitým obsadila a okupovala Island, neschopný brániť sa. Všetky tieto akty agresie boli porušovaním medzinárodného práva a predchádzajúcich podpísaných zmlúv.

10. mája 1940 Británia obsadila Island, čo bolo hrubé porušenie medzinárodného práva. Islanďania považovali britské ozbrojené sily za okupačné.
7. decembra 1941 v puči, podporovanom Britániou, zvrhli juhoslovanskú vládu. Dňa 27. marca 1941 britské jednotky vstúpili do Grécka. 6. apríla 1941 Nemecko na tento akt reagovalo a Británia sa opätovne stiahla. V júni 1940 sa Británia chystá napadnúť neutrálne Portugalsko.

Spojené štáty, údajne neutrálne, sústavne prepadali nemecké lode a zatýkali alebo iným spôsobom unášali nemeckých občanov, dokonca aj takých, čo žili v juhoamerických krajinách. V auguste 1941 Nemecko na to reagovalo odvetnou akciou.
Británia - ktorá navonok stála bokom a držala sa na uzde - len v roku 1940 pridala k svojmu impériu 1,6 miliónov štvorcových míľ tým, že obsadila talianske a francúzske kolónie Sýriu, Irak a Perziu. Popredný britský historik A. J. P.Taylor s tým súhlasí: "Niet pochýb, že (Hitler) v roku 1941 rozšíril vojnu len v rámci prevencie."

http://prop.sk/skutocny_agresor.html
lew1s
Amateur
Amateur
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 21
Registrovaný: 28 máj 2008, 9:37
Kontaktovať používateľa:

Príspevok od používateľa lew1s »

No tak seci ste na velkom omyle :!!!!
1. a 2. svetovu vojnu zacali USA!!! ako vsetky ostatne, Vietnam a terz Irak,Iran,Afganistan .. proste sa chcu pomaly premiestnit na BLizky vychod.. aby mali pod palcom Rusov a Cinov (dufam ze ty sa nedaju)
Podporovali aj jednu aj druhu stranu vo vojnach. Bankovy maklery vlastnili olejarske spolocnosti v Nemecku ako aj v Cine pre Rusov.
A dotovali obe strany a zarabali na tom najviac.

USA vyslo z 1. a 2. svetovej ako najbohatsi stat.


Svet riadia poyebany bankovy maklery!!!
Rockefeller!!!
PunkPD
Zablokovaný
Zablokovaný
Príspevky: 31
Registrovaný: 04 aug 2008, 15:50
Bydlisko: PD

Príspevok od používateľa PunkPD »

Akoze co beries???

1. sv vojnu zacalo Nemecko a Rakusko uhorsko.

Kód: Vybrať všetko

V roku 1914 proti sebe teda stály 2 strany:

    * Štáty Dohody: Anglicko, Francúzsko, Rusko – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
    * Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko–Uhorsko - názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)
http://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%A1_ ... 3%A1_vojna

Americania boli neutralni.

Kód: Vybrať všetko

Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).
USA vstupili do vojny kvoli tomu lebo Nemci torpedovali civilne a obchodne americke lode, co malo aj obete.


2. sv vojnu zacalo Nemecko a ZSSR.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%A1 ... 3%A1_vojna
http://sk.wikipedia.org/wiki/%C3%9Atok_na_Pearl_Harbor

Kód: Vybrať všetko

8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom.

Prosim ta co si mal s dejepisu???



Ako mozes povedat ,ze vsetky vojny zacalo USA??? Na svete su stovky vojen...

K tomu Vietnamu to bol konflikt medzi S. Vietnamom podporovanim hnutie Vietcong v Juznom Vietname podporovanim ZSSR a medzi Juznym Vietnamom podporovanym USA.

Inak na STV2 bol jeden dokument ,ktory hovoril o tom ako Nemci pocas 2. sv vojny zneuzivali podmorsky kabel do USA, prostrednictvom neho posielali na Nemecke velvyslanectvo vojenske spravy aby Nemci v USA sabotovali USA.
jackb
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 20028
Registrovaný: 09 sep 2005, 19:40
Bydlisko: UK

Príspevok od používateľa jackb »

ty sa k dejinam nevyjadruj. nepamatas co za udoviny si pisal v teme o nenavisti na Balkane?
Napísať odpoveď