už dlhšie som rozmýšľal, že tu založím po Blastbitovom vzore tému o sebe a svojom životnom príbehu. Táto téma sa nebude týkať materiálnych vecí, nakoľko po materiálnej stránke mám v živote všetko, čo potrebujem, som skromný človek. Téma sa bude týkať mojich vzťahov so ženami a medziľudských vzťahov ako takých. Niektoré veci som už načrtol aj v mojej téme o dievčati, koncipientke zo seminára z Vyhní, pokúsim sa preto neopakovať. Zaujímali by ma Vaše názory na dané veci, prípadne postrehy, ako postupovať ďalej, prípadne, čo zmeniť, zlepšiť a pod.
V súčasnosti mám 28, vyštudované právo, pracujem ako advokátsky koncipient u jedného advokáta a popri tom som externým doktorandom. Narodil som sa o tri mesiace predčasne, pričom mi lekári nedávali veľkú šancu na život, resp. ak aj áno, s veľkými obmedzeniami. Napokon som vraj malý zázrak. Jediným mojim obmedzením je hendikep na pravej ruke a to chýbajúca časť dlane, úchopová schopnosť a chýbajúce štyri prsty. Nebolo to vraj so mnou jednoduché, ale som tu. Základnú školu som absolvoval výborne, tam som mal aj prvých kamarátov (aspoň som si to o nich myslel). Vo štvrtom ročníku som musel prejsť na inú základnú školu z dôvodu šikany, posmievania a závisti z dobrých školských výsledkov. Pritom ma zradili tí, o ktorých by som to najmenej čakal. Neskôr som po štvrtej triede ZŠ odišiel na osemročné gymnázium. Napriek tomu, že som chodil na cirkevné gymnázium, opäť som nemal šťastie na kolektív. Zdanliví kamaráti ma opäť šikanovali. Vysmievali sa mi a dávali mi najavo, že zo mňa nikdy nič nebude (v súvislosti so spomínaným hendikepom). Vraj som "kripel" a podobne. Bola to ťažká škola a nie príliš pozitívne roky, jediným pozitívom bola maturita a to, že som objavil svoje ďalšie smerovanie. Problémy s disciplínou vyústili v polovici gymnázia v rozdelenie triedy na dve (vraj kvôli vyhláške, ale všetci sme vedeli, že to bolo o inom). Na druhom stupni gymnázia to však lepšie nebolo, dávali mi dosť výrazne najavo, že medzi nich nezapadám. Tiež mi jeden v maturitnom ročníku povedal, že čo ja chcem na práve, že neskončím ani prvý ročník. V maturitnom ročníku som iba odratával týždne, kedy stade konečne vypadnem. Ako vravím, jedno z mála pozitív bola moja učiteľka dejepisu a náuky o spoločnosti, ktorá ma mala rada, lebo videla, že ma to baví a podporovala ma v úmysle ísť na právo. U nej som aj maturoval. Inak na gymnázium nerád spomínam.
Čo sa týka žien, vždy sa pri mne nejaké objavovali, už od škôlky, kamarátky nejaké vždy boli. Na gymnáziu sa mi vtedy aj začali nejaké fyzicky páčiť. Pamätám si na jeden milý moment, kedy raz na Valentína zo všetkých chalanov som dostal najviac Valentíniek. Hoci to bolo už veľmi dávno, rád na to spomínam. Tu však prichádzame k môjmu hlavnému problému a to sú ženy a intímne vzťahy s nimi. Za svojho života som už spoznal x žien, ale vždy to bolo maximálne o kamarátstve, nikdy som tam nebadal z ich strany nič sexuálne, o tomto probléme som tu už myslím písal. Prípadne som ženám dobrý na to, aby so mnou rozoberali svoje vzťahové problémy alebo mi opisovali, čo robili z ich frajermi, ale nikdy to nebolo o tom, že by toto chceli robiť so mnou. A takto sa to vlečie už dlhé roky. Začalo to na gymnáziu a je tomu tak doteraz. Neviem to nikdy posunúť do vyššej roviny. Ak sa mi aj niekto páči (nielen fyzicky, ale najmä duševne), z nejakého dôvodu s ňou nemôžem byť. Nebadám zo strany žien žiadne sexuálne narážky, kontext, otázky, na moje partnerské, intímne vzťahy, či chcem rodinu a podobne. Nemal som nikdy frajerky, milenky (nie preto, že by som nechcel), ale nikdy sa to nevyvinulo do tejto podoby. Na vysokej škole som mal jeden krátky vzťah, ktorý však nevyšiel (doteraz ale spolu vychádzame dobre).
Obdobie vysokej školy na právnickej fakulte bolo asi to najlepšie. V štúdiu sa mi darilo, neskutočne som si ho užíval, doteraz mám na fakulte dobré styky, dá sa povedať. Hneď by som sa tam vrátil. Tu som aj spoznal ľudí, s ktorými som dosiaľ v kontakte.
Ak niekto povie, že by sa vrátil na strednú, tak mu gratulujem, ja to, žiaľ povedať, nemôžem. Hoci som už o iných ročníkoch počul, že si moje bývalé gymnázium chválili, asi to bude všetko iba o ľuďoch. Tieto všetky veci sa podpísali na mojom nízkom sebavedomí, našťastie sa toto po gymnáziu podarilo dať vcelku do poriadku. Horšie je to však so sebavedomím u žien, keďže s nimi mám minimum skúseností po vzťahovej a intímnej stránke.
Kamarátov z detstva nemám žiadnych. Nie som v kontakte ani nikým z gymnázia (a ak aj áno, tak iba veľmi málo). Niektorí sa "vyoutovali" aj sami. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a rokmi sa zloženie ľudí v mojom živote menilo. Moji stabilní priatelia, ktorých mám, prišli v období najmä počas vysokej a tiež hlavne po nej. Mám svoj stabilný okruh ľudí, s ktorými som cez rok priebežne v kontakte a aj veľmi dobrých kamarátov či kamarátky, ktorí mi neraz pomohli a aj ma vypočujú. Som za nich nesmierne vďační, prichádzali do môjho života nečakane, postupne, som presvedčený, že ide o osudové stretnutia. Poslednou "posilou" je spomínané dievča zo seminára, o ktorej tu je téma. Som toho názoru, že nie je možné (a aj zbytočné) mať veľa kamarátov, dôležitá je kvalita, nie kvantita.
Mám životne vytýčené ciele, či už v osobnom alebo profesnom živote. U mňa sú ciele jasne dané, už to bude v máji päť rokov, čo som skončil školu a v júni tri roky od rigoróznej skúšky a zisku titulu JUDr. (ten čas letí neskutočne rýchlo). Predo mnou sú však ďalšie ciele, dizertačná skúška, obhajoby, zisk titulu PhD., neskôr advokátske skúšky. Predtým som robil priestupkára na okresnom úrade. Teraz robím u jedného pomerne mediálne známeho advokáta. Mojim cieľom je sa stať sudcom alebo prokurátorom, hoci viem, že to nebude vôbec jednoduchá cesta, nevylučujem však ani advokáciu, aj keď rozbehnúť vlastné podnikanie, začiatky sú ťažké. Tiež chcem ísť učiť a stať sa docentom, ak sa bude dať. Baví ma predovšetkým trestné a správne právo. Tiež snívam o milujúcej priateľke, neskôr manželke a aspoň jednom dieťati. Čo sa tohto týka, občas ma však chytá skepticizmus, či sa to vôbec ešte niekedy podarí.
Rodičia ma v mojich cieľoch vždy podporovali, aj keď som mal pomerne prísnu výchovu. Moja mama vraj už na základnej škole vedela, že pôjdem na právo (nie som z právnickej rodiny).
Čo sa týka toho dievčaťa a aj niektorých osobných vecí, spomenul som to tu: situacia-s-ktorou-si-neviem-da-rady-t204915.html. V tejto téme som sa snažil zhrnúť najmä tie najpodstatnejšie veci. Keby niečo nebolo jasné, dovysvetlím. Som zvedavý na Vaše názory a postrehy k téme
