slay napísal: hmm.. no presne cosi take ma napadlo.. ale stalo by za to prist na koren tomu co bolo dovodom napisania talmudu.. preco tuto nadstavbu takto spravili.. co som cekoval wiki tak prva cast bola pisana az okolo roku 200.. a potom 500 dalsia.. mozem spekulovat ze talmud vznikal pravdepodobne ako reakcia na ich utlacanie a pravdepodobne pocas casu koncentroval ich pomstu za to ze odjakziva nemali pokoja..
Ano je pravda ze ch to zradikalizovalo, ale problem bol hlbsi. A to bola materialisticka koncepcia tory.
Nieco z historie:
Dvaja odvekí nepriatelia: judaizmus a kresťanstvo
1. Vyvolený národ
Okolo roku 1230 pr. Kr. udrela veľká hodina izraelského národa: stal sa národom vyvoleným. Okolo roku 1875 pr. Kr. prišiel Abrahám z Mezopotámie do dnešnej Palestíny. Jeho potomstvo vyspelo, v priebehu 430 rokov trvajúceho pobytu v Egypte, v národ, nazvaný izraelský, po Abrahámovom vnukovi Jakubovi - Izraelovi. V uvedenom roku 1230 vyviedol Mojžiš tento národ z Egypta a na hore Sinaj prijal od Boha túto radostnú zvesť: „Ak budete ochotne nasledovať môj hlas a dbať na moje zmluvné ustanovenia, budete mojím zvláštnym majetkom medzi všetkými národmi, pretože celá zem je moja. Budete mojím kráľovstvom kňazov a svätým ľudom." (Ex. 19, 1-6).
Avšak izraelský národ v 13. st. pr. Kr. tvorili primitívni kočovníci. Aby Mojžiš zabránil miešaniu náboženských mravov a právd, ktoré Jahve skrze neho zjavil vyvolenému národu, s náboženskými bludmi pohanov, ktorí ho obklopovali, uložil mu 613 ľahko pochopiteľných telesných predpisov s tým, že ich dodržiavaním, hoci aj formálnym, preukáže svoju príslušnosť k vyvolenému národu. Tieto predpisy sú obsiahnuté v 5. Mojžišových knihách, ktorým Izraeliti hovoria Thora, t. j. Učenie. V 26. kapitole štvrtej knihy a v 28. kapitole piatej knihy sú obsiahnuté materiálne požehnania a kliatby, ktoré na seba privolávajú tí, ktorí budú dodržiavať alebo porušovať spomínané predpisy. Pozastavíme sa nad 15. veršom 28. kapitoly piatej knihy:
„Ale stane sa, že by si nepočúval na hlas Jahveho, svojho Boha, tým, že nebudeš zachovávať a činiť všetkého prikázania a všetkého ustanovenia, ktoré ti ja prikazujem dnes, prijdú na teba všetky tieto kliatby a dostihnú ťa."
A tieto kliatby sú strašné. Dá sa teda povedať:
Nemožno vôbec pochybovať o tom, že izraelský národ je národom, ktorý Boh vyvolil k tomu, aby vykonával funkciu jeho kňazov. Ale táto vyvolenosť je viazaná na podmienku, že bude počúvať hlasu Jahveho, svojho Boha.
2. Proroci vidia príčinu pádu vyvoleného národa v jeho materialistickej koncepcii Thory.
Proroci sú svätí muži, ktorí, čerpajúc z bezprostrednej Božej skúsenosti, dobre rozumejú minulosti, súdia prítomnosť a odhaľujú budúcnosť. Pripomínajú ľudom, čo od nich Boh žiada a nabádajú ich k viere a poslušnosti. Izraelský národ má týchto „veľkých" prorokov:
Izaiáša, ktorý žil v južnom júdskom kráľovstve a vo svojom ranom veku prežil odchod desiatich severných izraelských kmeňov do asýrskeho zajatia (722 pr. Kr.): podľa povesti ho júdsky kráľ dal rozrezať pílou. Jeremiáša, ktorý bolestne prežíval odvedenie kmeňa Juda (zmiešaného s kmeňom Simeon) do babylonského zajatia (586 pr. Kr), načo odišiel do Egypta, kde bol ukameňovaný. Už v mladosti sa k nemu pripojil prorok Baruch a s dojemnou vernosťou a udivujúcou statočnosťou ho sprevádzal po celý život. Babylonské zajatie znášali so svojimi priateľmi aj proroci Ezechiel a Daniel.
Od sinajského zjavenia uplynulo asi 700 rokov. Izraelský národ vyspel natoľko, aby mohol pochopiť, že predmetom Božieho zjavenia nemôžu byť veci svetské, ale duchovné. A túto pravdu mu prišli zvestovať práve proroci. Vypočujme si Izaiášovo volanie:
„Načo že mi to množstvo vašich obetí? Nasýtil som sa zápalných obetí baranov i tuku vykŕmeného dobytka, a krvi juncov, oviec a kôz, nie som žiadostivý... Nedonášajte viacej obilných darov klamných, kadivo mi je ohavnosťou, čo do novomesiaca, soboty a zvolávania zhromaždenia, nemôžem zniesť neprávosti ani sviatočného davu bezbožného. Vaše novomesiace a vaše výročité slávnosti nenávidí moja duša, stali sa mi bremenom, ustal som od nesenia. Preto, keď rozprestierate svoje ruky, zakrývam svoje oči pred vami, ba i keď množíte modlitbu, nečujem, vaše ruky sú plné krvi. Umyte sa, očistite sa, odstráňte zlobu svojich skutkov spred mojich očí, prestaňte zle robiť! Učte sa dobre činiť, hľadajte súd, dopomáhajte utláčanému k právu, súďte právo siroty, zastaňte sa práva vdovy". (Iz. 1, 11-17).
3. Babylonské zajatie podnietilo vznik židovského kozmopolitizmu a judaizmu
Jedným zo základných rysov židovských dejín je skutočnosť, že sa neodohrávali na určitom území, v určitej vlasti. Patriarchovia mezopotámskej krvi sídlili v Palestíne od príchodu Abraháma okolo roku 1875 pr. Kr. až do Jakubovho odchodu do Egypta okolo roku 1660 pr. Kr., teda viac ako 200 rokov. Potom nasleduje pobyt v Egypte, trvajúci 430 rokov. Po dobytí Palestíny tu zostalo desať severných kmeňov asi len 500 rokov, južný kmeň júdsky len asi 600 rokov, načo boli všetci odvezení do Mezopotámie.
Hlavné mesto ich novej vlasti, Babylon, bolo svojimi dvomi miliónmi obyvateľov najväčším mestom vtedajšieho sveta. Bolo sídlom nielen znamenitých učencov, ale aj znamenitých obchodníkov, bankárov a dopravcov. Izraelskí deportovanci sa stali ich neobyčajne učenlivými žiakmi. Bolo s určitosťou zistené, že to boli všetko účastníci babylonskej deportácie, teda príslušníci kmeňa Juda, zatiaľ čo sa dodnes nepodarilo uspokojivo zodpovedať otázku, čo sa stalo s desiatimi kmeňmi, odvedenými do asýrskeho zajatia. Vyskytli sa najdivokejšie dohady. Za ich potomkov boli prehlásené najrôznejšie národy, medzi inými napr. aj Tatári a Indiáni.
Jedinými reprezentantmi Izraelovho potomstva ostali teda príslušníci kmeňa Juda a preto od babylonského zajatia hovoríme o židovskom národe. Ak zmyslom pobytu Abrahámových potomkov v Egypte bol vznik národa izraelského, potom zmyslom pobytu v Babylone bol vznik kozmopolitného národa židovského. V obidvoch prípadoch sa tieto veľké premeny udiati mimo územia Zasľúbenej zeme.
Totiž keď v roku 539 pr. Kr. perzský kráľ Kýros dobyl Babylon a dovolil Židom vrátiť sa do Palestíny, nevrátili sa všetci: veľká časť ostala so svojimi podnikmi v Babylone a odtiaľ sa potom rozptýlili po celej perzskej ríši. Palestína, ktorá bola tiež časťou tejto ríše, bola rozdelená na dve časti - samarskú a júdsku. V júdskej časti bolo zavedené dvoje právo: perzské a Thora, ktorá sa tak stala štátnym zákonom.
Už od samého začiatku bola Thora zákonníkom nielen náboženským, ale i občianskym a trestným. Ale jej ustanovenia, pôvodne koncipované len pre primitívnych izraelských kočovníkov, nemohli pokryť všetky neustále sa prehlbujúce spoločenské vzťahy. Preto už počas babylonského zajatia sa okrem Thory, t. j. zákona písaného, začína tvoriť ešte tzv. Masora, t. j. zbierka ústnych výkladov a doplnkov Thory. Súčasne vzniká inštitúcia zákonníkov (hebrejský soferin), znalcov písaného aj nepísaného zákona, Thory aj Masory.
V Babylone malo svoj počiatok ešte jedno ideologické hnutie. Proroci dobre vedeli, že babylonským zajatím dejiny židovského národa nekončia, ale začínajú. Izaiáš hovorí: „A stane sa v ten deň, že Pán po druhé priloží svoju ruku, aby si dobyl ostatok svojho ľudu, ktorý ponechaný súc pozostane... A pozdvihne prápor národom a zoberie zahnaných Izraelských a rozptýlené Júdove zhromaždí od štyroch strán zeme." (11, 11-12). Podobne hovorí Jeremiáš (kap. 30-31) i Ezechiel (37, 22). Jeremiáš ďalej hovorí:
„V ten deň budú nazývať Jeruzalem trónom Jahvovým, a zhromaždia sa k nemu, k Jeruzalemu, všetky národy, k menu Jahveho do Jeruzalema, a nebudú viacej chodiť za umienením svojho zlého srdca." (Jer. 3, 17).
O budúcom židovskom kráľovi prorok Zachariáš hovorí:
„Plesaj veľmi, dcéro Siona, pokrikuj radostne, dcéro Jeruzalema! Hľa, tvoj kráť príde k tebe, spravodlivý je a plný spasenia, chudobný a jazdiaci na oslovi, na osľati... a bude hovoriť pokoj národom. A jeho panstvo bude od mora až k moru a od rieky až do končín zeme." (9, 9-10.).
Pod vplyvom podobných proroctiev sa u Židov začína kryštalizovať predstava bohatierskeho židovského kráľa, ktorý vymaní zasľúbenú zem z perzskej nadvlády, obnoví Dávidovo kráľovstvo a postupne si začne podmaňovať ostatné národy sveta.
Ideologické hnutie, ktoré prostredníctvom tajného ústneho učenia vysvetľuje starozákonnú vyvolenosť židovského národa ako rasovú nadradenosť nad všetkými národmi sveta a ako povolanosť vládnuť nad týmito národmi, nazývame judaizmus.
Musíme si uvedomiť, že nie všetci Židia boli či sú judaisti. Medzi príslušníkmi židovského národa je veľa vyznavačov čistého učenia Mojžiša a prorokov, ba aj mnoho nasledovníkov Ježiša Krista. Preto je nutné presne rozlišovať medzi Židmi a judaistami, tak ako robíme rozdiely medzi Nemcami a nacistami.
4. Pod tlakom helenizmu a rímskej okupácie sa judaizmus zradikalizoval
Palestína bola pod vládou Peržanov až do roku 331 pr. Kr., kedy Alexander Veľký dobyl Perzskú ríšu. Tento dobyvateľ zomrel už v roku 323 pr. Kr. vo veku 33 rokov, ale jeho zásah do svetových dejín bol obrovský. Helenistická kultúra zaplavila celý svet, gréčtina sa stala rečou všetkých vzdelaných ľudí a Alexandria ich metropolou. Sedemdesiat prekladateľov vraj za sedemdesiat dní preložilo na ostrove Fáros Thoru do gréčtiny a odvtedy sa tomuto prekladu hovorí Septuaginta (latinsky Sedemdesiat). Do konca druhého storočia pr. Kr. bol preklad doplnený všetkými ostatnými knihami Starého zákona.
Sprístupnenie Starého zákona neobrezaným vyvolalo medzi judaistami vlnu zdesenia. Vo svojom prológu k „Babylonskému Talmudu" (Judische Verlag Berlin, 1930) jeho prekladateľ Lazar Goldschidt na str. IV. napísal: „Písané učenie, inšpirované izraelským bohom, zostavené na izraelskej pôde, spísané lzraelskými mužmi pre poučenie a povzbudenie izraelského národa, bolo pôvodne vlastníctvom Izraela. Avšak bolo preložené do západného jazyka a stalo sa hodnotou všeobecnou, stalo sa dielom svetovej literatúry.
Izraelského ľudu sa zmocnil hlboký zármutok nad stratou tohto vlastníctva a rozhneval sa nad ňou aj nebeský Otec.
(...) Izraelská pôda sa zachvela v deň, keď bol prorocký odkaz preložený a nebeský hlas hnevlivo zvolal: „Kto je ten, ktorý prezrádza ľuďom moje tajomstvá?" Od tej doby Izrael žiarlivo strážil svoje ústne učenie. Malo sa stať výkladom písaného učenia, pretože rovnako pochádzalo z úst Všeotca, ale výkladom rozširujúcim, zameraným na skutočnosť, výkladom prispôsobeným dobovým zmenám. Bol vydaný aj úplný zákaz zápisu: „Ústne učenie musí byť prenášané od úst k ústam, aby tajomstvo Thory nebolo zverované každému uchu."
Helenizmus bol priaznivo prijatý najmä vo vyšších židovských kruhoch, teda medzi kňazmi, statkármi, obchodníkmi a finančníkmi, ktorí bývajú za všetkých dôb vlažní k náboženstvu. Časom sa pre týchto ľudí vžil názov saduceovia. Toto slovo pochádza z mena Sadok, za ktorého synov prehlásil prorok Ezechiel všetkých levitských kňazov. Proti nim vyvstala opozícia stredných vrstiev židovských roľníkov a remeselníkov, ktorých začali nazývať „perišaja", t.j. odlúčení. Z tohto názvu sa potom vyvinul pojem farizej. Teda možno povedať, že saduceovia predstavujú umiernenú a farizeovia radikálnu vrstvu judaizmu.
Poslednými likvidátormi niekdajšej Alexandrovej ríše sa stali Rimania. V roku 64 pr. Kr. dobyl rímsky kolaborant Herodes Veľký s rímskymi légiami Jeruzalem. Po jeho smrti bolo územie rozdelené medzi jeho troch synov. Herodes Antipas dostal Galileu a Pereu, Filip severné krajiny, zatiaľ čo Júdsko, Samarsko a Idumea boli tretiemu synovi odňaté a pripojené k sýrskej provincii. Do čela bol postavený rímsky prokurátor so sídlom v Cézarii Prímorskej.
Rímsku okupáciu Jeruzalema a najmä do očí bijúcu pevnosť Antóniu, ktorú Herodes postavil skoro ako súčasť veľchrámu, niesli Židia, predovšetkým judaistickí, veľmi ťažko. Toto obdobie bolo ťaživejšie o to viac, že Rím, v dobe Ježišovej, stál vtedy na vrchole moci. V jeho čele bol jeden z najvýznamnejších vladárov svetových dejín Octavianus Augustus (31 pr. Kr. až 14 po Kr.). O čo však boli nádeje Židov nejasnejšie, o to fantastickejšie formy nadobúdali. P. F. Žák o tom píše vo svojej knihe „Pán Ježiš Kristus":
„Mesiáš sa zjaví ako odmeniteľ židovskej vernosti zákonu. Svojím príkladom utvrdí túto vernosť naveky. Obnoví Dávidovo kráľovstvo na zemi, ale v oveľa väčšej sláve a moci. Jeruzalem bude hlavné mesto sveta. Odtiaľ bude Mesiáš vládnuť všetkým národom, ktorých jedinou úlohou bude slúžiť Židom. Mesiáš bude nesmierne krásny a bude oplývať podivuhodnou životnou silou. Celé pokolenie Izraela bude telesne úžasne vyvinuté. Ženy budú denne rodiť, samozrejme bezbolestne. Žiadny strapec hrozna nedá menej, než tridsať sudov vína, obilie bude vysoké ako palma a bude dávať už zomletú múku a pod. ..."
Tak hovorí o Mesiášovi celá rabínska literatúra, aj Josephus Flavius, Filon Alexandrijský a iní, všetci.
5. So zrakom zastreným takými falošnými predstavami nemohli Židia v Ježišovi poznať Mesiáša a fyzicky ho likvidovali
Zatiaľ, čo sa Židia tešili na pohodlný život vo svojom vybájenom všesvetovom impériu, Ježiš Nazaretský prehlásil pred Pilátom, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Ján 18,36.) a v horskom kázaní povedal, že jeho kráľovstvo, ktoré nazýva nebeským, patrí tým, ktorí sa vo svojom duchu cítia chudobnými (Mat. 5,3.) a pre spravodlivosť sa nechajú prenasledovať (Mat. 5,10.). Uzavrel do neho prístup vládnúcej triede farizejov a zákonníkov, pretože povedal: „Ak nebude vaša spravodlivosť oveľa dokonalejšia, ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevstúpite do nebeského kráľovstva." (Mat. 5,20.).
Pred celou veľkou radou otvorene a bez vytáčok priznal, že je Mesiáš (Mat. 26,64.) a dokonca si dovolil prehlásiť, že Židia, ktorí mu neveria, nepočujú Božie slová. Doslova hovorí: „Keby bol Boh vaším otcom, milovali by ste ma, lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem, lebo ani som neprišiel sám od seba, ale On ma poslal. Prečo neznáte mojej reči? Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vy ste z otca diabla a chcete robiť podľa žiadosti svojho otca. On bol vrahom od počiatku a nestál v pravde, pretože niet v ňom pravdy. Keď hovorí Iož, hovorí zo svojho vlastného, lebo je Ihár a otec Iži. Ale ja, pretože hovorím pravdu, neveríte mi. Kto z vás ma usvedčí o nejakom hriechu? Ale ak hovorím pravdu, prečo mi neveríte? Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie, vy preto nepočujete, pretože nie ste z Boha."
Tieto slová môžeme zhrnúť do nasledujúcej premisy: Židia, ktorí neveria Ježišovi, nepočujú Božie slovo. Z Mojžišových slov, ktoré sme citovali na str. 1, plynie druhá premisa: „Kto nepočúva Božieho hlasu, prídu na neho všetky kliatby, vymenované v Deutron (28,16-68).
Záver je jednoznačný - Židia, ktorí neveria Pánovi Ježišovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad nimi vyslovil Mojžiš. K tejto vete sa ešte vrátime.
Miesto toho, aby si túto skutočnosť uvedomili a vyvodili z nej patričné dôsledky, obžalovali Židia Pána Ježiša u rímskeho prokurátora, pohana Piláta Pontského, ktorého hrozne nenávideli, a hrozbou vzbury si vynútili Jeho ukrižovanie. Kristova vražda bola len začiatkom sústavného vyvražďovania kresťanov. Prvý prišiel na rad jáhen Štefan, ktorý bol ukameňovaný. Apoštol Jakub starší bol bez súdu popravený mečom. Asketický Jakub Menší bol zhodený z cimburia jeruzalemského chrámu a dobitý sochorom. Keď roku 64 po Kr. ľahol Rím popolom, boli kresťania obvinení z podpaľačstva a následne brutálne vyvraždení. Že iniciátorom tohto obvinenia boli rímski Židia, nazýva Jozef Holzner „strašným podozrením, ktoré sa stalo takpovediac historickou istotou" („Apoštol Pavol", Praha 1939, str. 586). V roku 67 boli popravení Peter a Pavol, apoštolské kniežatá. Mučenícku smrť ostatných apoštolov nemáme doloženú, ale cirkev ich všetkých - s výnimkou sv. Jána - slávi ako mučeníkov.
6. Židovská vojna a vznik rabínskej oligarchie
Odpor židovského obyvateľstva Palestíny voči rímskym okupantom medzitým neustále stúpal. Keď v lete v roku 66 po Kr. vzal prokurátor Gessius Florus z chrámového pokladu asi pol tony zlata, vypuklo povstanie. V apríli roku 70 po Kr. obkľúčil cisársky syn Flavius Jeruzalem práve v dobe, keď bolo mesto plné veľkonočných pútnikov z celého sveta. Počet padlých Židov odhaduje Josephus Flavius na pol milióna. Veľchrám bol zborený, mesto Jeruzalem ostalo v troskách. Veľká rada však opustila Jeruzalem ešte pred jeho obkľúčením a uchýlila sa do prímorského mestečka Jamnie. Po dobytí mesta Titus dovolil zriadiť v Jamnii rabínsku školu, ktorá v tejto tragickej etape židovských dejín zohrala dôležitú úlohu. S pádom jeruzalemského chrámu zanikol aj veľkňazský úrad, zanikla farizejská aj saducejská strana. Rektor jamnijskej školy teda prevzal funkciu predsedu veľkej rady a spolu s profesormi sa prakticky stal predstaviteľom porazeného národa. Táto nová rabínska funkcia nahradila starú kňazskú a zákonnícku funkciu. H. Milman vo svojich „Dejinách Židov" hovorí: (Londýn 1913, str. 120): „Rabínska oligarchia, nepretržite stmeľovaná silným duchom pospolitosti, spoločnými záujmami a totožnými princípmi, prispela viac ako akákoľvek vonkajšia príčina k tomu, že do šírky aj do diaľky rozptýlení príslušníci židovskej rodiny sa zomkli do jedného národného celku a zostali aj naďalej výrazne segregovaným národom, akým boli za všetkých dôb svetových dejín". Milman ďalej píše: „V štáte tak vyvstal podivuhodný jav nadvlády, odlišný od kňazstva, nadvlády, ktorá vykonávala najneobmedzenejšie panovanie, ktorá formálne nebola zakotvená v žiadnej ústave a napriek tomu bola reálna a účinná, pretože bola založená na všeobecnej viere, vedená dobrovoľnou poslušnosťou všetkých poddaných. Tak vrástla do myslí a sŕdc ľudí, že nakoniec bola verejne vyhlásená zásada: „Hlas rabína - hlas Boží."
Teda pád Jeruzalema neznamenal koniec židovského štátu, pretože mal oporu v obyvateľstve ostatných miest, ktoré sa vojny nezúčastnili a v obyvateľstve dedín. Roku 132 po Kr. však vypukla ďalšia vzbura, vedená Bar Kochbom, ktorého jeden z najväčších rabínov sa prehlásil za Mesiáša. Rimania začali dobývať jedno mesto za druhým, počet padlých Židov sa odhaduje na 580 tisíc. Celé Júdsko sa premenilo na púšť a bolo premenované na Filištínsko - Palestína, Jeruzalem na Aelia Capitolina. Nad bránou, vedúcou do Betlehema bol umiestnený reliéf svine a žiadny Žid sa pod trestom smrti nesmel k Jeruzalemu priblížiť ani na dohľad. Miesto, na ktorom stál veľchrám, bolo zorané a posypané soľou.
7. Napriek zákazu bola na konci 2. storočia podchytená Masora.
Lazar Goldschmidt na str. 7 knihy „Babylonský Talmud" hovorí:
„Tu vystúpil jeden muž, zvaný rabí Jehuda (155-217), bol to izraelský hakkadoš (patriarcha) a hovorili mu „svätý"... a v múdrej predvídavosti sa podrobil nevyhnutnému - lepšie je prekročiť zákaz, než dať Thore upadnúť do zabudnutia. Ústne náuky boli zhromaždené a usporiadané, a bolo podchytené celé územie ústneho podania. Citujú sa nielen podania, ale aj ich autori, zaznamenávajú sa aj opačné názory a len zriedkakedy sa ich Jehuda snaží zmieriť. V šiestich knihách, nazvaných sekcie (sederin) bolo kodifikované celé ústne učenie a podľa rímskeho spôsobu rozdelené na traktáty, oddiely a odstavce. A tak na sklonku 2. storočia vznikla Mišna (t. j. učenie) podľa jazykového výkladu druhé, po prvom Mojžišovom podaní. Nebola to Mojžišova Thora, ktorá napriek politickému rozkladu združovala izraelský národ, ale bolo to skôr ústne učenie, ktoré mu vlievalo do žíl elixír života. Keď sa veľká uschnutá a odumretá časť vyznavačov Starého zákona Židovstvu odcudzila, predstierajúc, že ho udržuje, zostalo talmudské židovstvo verné svojmu symbolu vo všetkých krajinách diaspóry... Čím kedysi bývala Thora, tým sa teraz stala Masora - Mišna: základným študijným textom, ktorý bol vysvetľovaný rôzne podľa smeru a temperamentu."
8. Koncom 5. storočia je Mišna rozšírená na Talmud.
Dajme opäť slovo Lazarovi Goldschmidtovi:
„Krajinou prešli stáročia... Ústne podanie stálo znovu tvárou v tvár svojmu zániku, a len pero ho mohlo ochrániť pred útokmi času... A tak ku koncu 5. storočia vzniká ono obrovské encyklopedické dielo, ktoré poznáme pod názvom Babylonský Talmud. Nemalo to byť Corpus iuris, žiadna rukoväť kanonického a občianskeho práva, ktorými kedysi boli Thora a Mišna, skôr to bol stenografický zápis verne podchycujúci všetky slová, ktoré plynuli z rabínskych úst pri vzájomných diskusiách. Žiadny systém, žiadna metóda, len zmäť poučiek a poučení, výrokov a prehlásení, vtipov a anekdôt. Popri dedukcii bájka, za právnickou úvahou nasleduje nevinná necudnosť, scholastická exegesia premiešaná metafyzickými špekuláciami, historická udalosť preložená astronómiou. Aký obsah, taký i jazyk - zmes najrôznejších jazykov a bezuzdných slangov".
Po 300 rokov bola Mišna komentovaná. Súhrn týchto komentárov sa nazýva Gemara. Koncom 5. storočia rabín Jose kodifikoval Gemaru a spojil do tzv. Talmudu (poučenia) babylónskeho. Spomínaný Goldschmidtov preklad má štrnásť zväzkov a celkom 16 000 strán. Zachováva rovnaké rozdelenie ako má Mišna, t.j. 6 kníh atd. Každý odstavec obsahuje text Mišny a k nemu je pripojený text Gemary. Okrem Talmudu babylonského existuje ešte Talmud jeruzalemský. Ak však hovoríme o Talmude, a neuvedieme, o ktorý z nich ide, má sa na mysli babylonsky.
Konfúznosť (zmätenosť) myšlienok v Talmude je zámerná. Proti každej jeho téze možno uviesť najmenej jednu antitézu. Talmudskí judaisti ju s úspechom používajú proti každému, kto sa pozastaví nad niektorou talmudskou vetou. V 10. protokole siónskych mudrcov, o ktorých ešte bude reč, sa hovorí:
„Aby sme dobre ovládli verejnú mienku, musíme ich zmiasť tým, že zo všetkých strán budeme chrliť navzájom si odporujúce názory, aby nezasvätení gojimovia v tomto labyrinte zablúdili.."
Aj napriek tomu však máme hlavné talmudské princípy k dispozícii, vďaka celoživotnej mravčej práci profesora biblistiky a semitskej filozofie Augusta Rohlinga. Z jeho knihy „Talmudský Žid" (Leipzig, 1891, str. 141) citujeme doslovne jeho názory:
a) Žid vôbec nie je viazaný povinnosťou blíženeckej lásky voči nežidom. Žid sa dokonca nedopúšťa hriechu, ak zákony blíženeckej lásky a spravodlivosti nezachováva, najmä vtedy, keď ich nezachovávaním môže nežidom beztrestne spôsobiť škodu.
Na str. 1 sme hovorili o Mojžišovej snahe zabrániť zmiešaniu izraelitov s pohanmi, ktorí ich obklopujú. Nevyhnutným dôsledkom toho bola zásada, že len príslušník izraelského národa je blížnym v biblickom zmysle.
b) Pre Žida je právom a v prípade možností dokonca povinnosťou, aby nežidom, obzvlášť kresťanom, škodil a ničil ich, a to ako spôsobom tajným, tak i použitím verejnej moci, pri tom sa má vždy riadiť zásadou: ak je v tvojich rukách jeho život, tým skôr je v tvojich rukách jeho majetok.
Tento princíp z Protokolov siónskych mudrcov priamo vyžaruje. Snáď najlepšie to vyjadruje táto veta z 26. protokolu:
„... všetky schopnosti židovského národa sme pre seba použili v obchode a v komisii, t.j. v špekulácii a vo všetkých ostatných oboroch ľudskej činnosti, ktoré slúžia k zničeniu Gojimov a ich premene na otrokov, a to tak dlho, až všetka šľachtická a roľnícka pôda s prispením pozemkových ústavov prejde do našich rúk."
V prvom protokole sa hovorí:
„V politike je nevyhnutné bez váhania sa zmocňovať majetku druhých, ak je tým možné docieliť ich podrobenie a nadobudnúť moc."
Ďalej opäť prof. Rohling:
c) Ak je Žid sudcom, musí nechať Židov vyhrať všetky spory s nežidmi, ak mu k dosiahnutiu tohto cieľa nestačí cesta zákonná, musí sa uchýliť k intrigám, ale musí postupovať opatrne, aby nikto nemohol byť odhalený, pretože by to mohlo škodiť judaizmu.
Siónski mudrci však postúpili oveľa ďalej:
„Súdne dvory rozhodujú o najdôležitejších politických a morálnych otázkach spôsobom, ktorý im predpisujeme. Súdne predpisy posudzujú z hľadiska, ktoré im sugerujeme prostredníctvom nastrčených figúrok, mienkou tlače alebo aj inými spôsobmi, na ktorých nikto nespozná, že v nich máme prsty my." (Z 8. protokolu)
Podľa Rohlinga:
d) Žid pokladá nežida za kus dobytka. Preto prísaha Žida v sporoch s nežidom k ničomu nezaväzuje a ak je Žid nútený prisahať, má právo v myšlienkach zrušiť svoju prísahu tým, že prekrúti jej zmysel výhradou alebo frázou, ale aj tu musí byt opatrný, aby nebol pristihnutý pri krivej prísahe, ktorá je zakázaná, ak hrozí nebezpečenstvo, že by mohla byť odhalená.
Žid má právo nežida použiť k ukájaniu svojich zmyselných žiadostí a nedopúšťa sa cudzoložstva, ak zneuctí nežidovku, hoci by bol ženatý, pretože manželstvo medzi nežidmi je treba brať rovnako vážne ako spolužitie medzi zvieratami.
Podľa siónskych mudrcov:
„Gojimský duch je čisto zvierací". (8. protokol)
„Ich mozog je na úrovni mozgu zvieracieho". (15. protokol)
„Ako zreteľne vystupuje predajnosť, nízkosť a hlúposť čisto zvieracieho mozgu Gojimov". (24. protokol)
Prof. Rohling:
e) Žid je božskej podstaty ako syn svojho otca. Musí hovieť všetkým svojim sklonom a žiadostiam. Na odpustenie mu stačí výhovorka na zlú prirodzenosť, ktorá ho zbaví všetkej zodpovednosti. Predovšetkým však musí zostať Židom, pretože príslušnosť k Židovstvu všetko odpúšťa, dokonca aj vonkajšie obrátenie sa ku kresťanstvu alebo k islamu.
Siónski mudrci pokladajú Židov za Božích vyvolencov, ktorí majú vládnuť nad celým svetom (10. protokol). Tento motív sa opakuje v 8., 15,., 18. a 24. protokole. Je vhodné si uvedomiť, že prvé vydanie Rohlingovej knihy vyšlo v roku 1871, teda tridsať rokov pred prvým vydaním siónskych Protokolov.
Z knihy geneza sionizmu
hmm.. no presne cosi take ma napadlo.. ale stalo by za to prist na koren tomu co bolo dovodom napisania talmudu.. preco tuto nadstavbu takto spravili.. co som cekoval wiki tak prva cast bola pisana az okolo roku 200.. a potom 500 dalsia.. mozem spekulovat ze talmud vznikal pravdepodobne ako reakcia na ich utlacanie a pravdepodobne pocas casu koncentroval ich pomstu za to ze odjakziva nemali pokoja..
ale to je ozaj asi vsetko.. ja mam vlastne idei o bohu.. zidovsku problematiku riesim len zo zaujimavosti.. rad sa necham obohatit
je toho dost.. momentalne mam naponahlo.. ale vecer si to snad precitam