nemám žiaden problém s technikou, ani živým tvorom, s ktorým potrebujem pomôcť. Ani ma nezaujíma a naozaj ani za mák, čo si myslíte o tej-ktorej kapele, či filme, či akú zubnú pastu používate. Skutočne. Nemôžem povedať, že by to neznelo egoisticky, ale v skutočnosti je to tak, že som si rozmanitosti (nazvime to: ) duše každého človeka natoľko vedomý, že si ju nepotrebujem dokazovať. Takže ak máte problém s niečim na čo sa nedá odpovedať, lebo to ani žiadnou otázkou nie je.. ušetrite si čas, vám toto smerované nie je
Nedorozumenia snáD´nikto nepotrebuje a je lepšie si to vyjasniť hneď na začiatok. Asi mám len pocit, že ak nepoukladám slová ktoré ku mne prichádzajú.. hocikam, prečo nie sem.. tak ma do rána opustia. Už ale aby som začal.Objektívne, nepovažujem sa za zdravého človeka. Či už duševne, alebo sociálne. Sám to nazývam posunutým vedomím.. oproti väčšine ostatných. Som proste optimista. Nie je to ale choroba, niečo čo by sa dalo diagnostikovať, ani ma to neobmedzuje.. nemám vlastný svet, naopak! veľmi sa cítim spojený s týmto našim. Nie s tým vlastným v tých pár centimetroch kubických vovnútri svojej lebky, ale s tým.. spoločným, konštatným. Dalo by sa to zhrnúť do toho, že.. veci, ktoré sú pre ostatných dôležité, mńa nechávajú chladným a zas naopak čo nadchne mňa.. ťažko zaujíma niekoho iného. Preto môj pohľad, moje ja môžem vyjadriť takto, bez toho aby som si myslel, že je správny, originálny, zaujímavý.. proste môj. Mrzí ma totiž, čo sa deje so svetom. Orwellov román 1984 si sám pre seba vykladám tak, že hlavným hrdinom je ľudstvo a príbeh jeho históriou. Že je svet (celý!) pod vládou totalitnou už dlho, nemusím objasňovať, na to máte Zeitgeisty a ktoviečo ešte (neberiem ich ale doslovne, dôležitá je len tá myšlienka). Ide o prístup hlavného hrdinu, nás. Dlho.. dlho sme boli klamaní a nie je naša vina, že naše oči boli zaviazané. Ale v minulom storočí sa čosi stalo. Nežil som vtedy, asi nikto z nás tu, ale.. kur*a ono to je cítiť tú vlnu ešte roky a rokoy potom.. Tú energiu, keď sa svet postavil na nohy. Nejde o hnutie Punks, nejde o hippies, nejde o neošamanizmus, nejde o snahy o slobodu v akejkoľvek forme.. a vlastne ide o to všetko dohromady. Nie všetko bolo správne, nie všetko malo zmysel. Ale ľudia boli na kúsok autentickí, skutoční. Bez revolúcie vnútornej, nikdy nevznikne prevrat vonkajší a ja neviem čo, ale.. ľudia našli sami seba. Nejde o počet ľudí čo za to bojovali, ten je vlastne zanedbateľný.. Ale o tú energiu, ktorá sa prehnala svetom a Winston sa otočil Veľkému bratovi chrbtom. Ale kto vie ako román skončil, vie, že skončilo aj to. Nevim ako a kedy sa hnev stratil. A my sme zasa jasali so všetkmi ostatnými. Dnes je jasné, že zmena už nenastane. Generácia za generáciou už nemá energiu na samotnú existenciu, nie to na ´duševnú revoltu. Punkáči miesto deštrukcie totality ničia sami seba a nemáme sa čomu diviť. Niekdajší zápal a inteligencia sa utopil v litri lacného vína a farebých vlasoch na dutých hlavách. Kto stál na nohách padol, alebo si poslušne sadol. Dnešná generácia je na smiech. Jedna polovica zblblá a slintajúca komerciou, druhá akousi anti-komerciou, a tieto dvé slová by sme kľudne mohli prehadzovať a nič by sa nezmenilo. Niekto si kúpi mikinu Thor Steinar, oholí hlavu a kope do ľudí, iný zas éčko a natriasa sa do rána niekde kde stráca sluch a zrak a niekto si postaví číro a chlastá pod mostom. Niekto si zas nasadí na halvu dready, kúpi si konopné šaty z nepálu a hlása mier. A nakoniec sú všetci rovnakí, vyhorení, stratení a zmätení. Repetívne preživame dni svojho života jeden za druhým a hľadáme miesto kam zapadnúť, len aby sme zabudli, že nemáme šajnu čo tu robíme. Kričíme, že sme originálni, že sme individuálni,a le zakladáme si myspace, facebook, pokec účty kde žijeme alternatívne, lebo tam nás nič prekvapiť nemôže. Kričíme ako nechceme byť listami v zaprášenom šanóne a.. sami sa nimi snažíme stať. My už nie sme klamaní "americkým snom", ani nás k nemu nikto nenúti, my sme sa preň SAMI ROZHODLI!. Už nie je energie, ktorá by nás niekam hnala. Máme svoje ciele a sny len záplatu na prázdnotu čo je za tým a bojujeme každý sám so svojim levom, miesto toho aby sme spolu porazili muchu.
Tu by malo prísť, že ak chcete viac, navstívte moju stránku,a lebo si kúpte moju knihu. Ale ja nič také nemám a týmto prúdom vedomia jedného z vás, čo nevie zaspať nič nežiadam. žaidne obety, žiadne skutky. Možno iba jeden.
Myslite.
Možno by to fakt chcelo trošku viac optimizmu 
