Kód: Vybrať všetko

Už sú tu opäť voľby do VÚC, ale táto prezentácia nebude iba o nich. Človeku je vo voľbách dávaná falošná nádej, že môže o niečom rozhodnúť, niečo zmeniť. Ale je tomu naozaj tak? Alebo platí staré anarchistické heslo: "Keby mohli voľby niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali"? 
Vlaky, autobusy, čakárne, krčmy, práca, internet, školy a aj rodiny – všade sa v týchto dňoch hovorí o voľbách. Často počúvame vety ako „Volím, lebo voliť treba“, „Nejdem voliť, lebo je to aj tak všetko banda zlodejov ”, „Treba vybrať menšie zlo”. Ľudia sa nechávajú vtiahnuť do drámy boja jednej strany proti druhej, jedného kandidáta proti druhému, jedného programu proti inému. A vo vzájomnom obviňovaní, kto má pravdu a kto klame, kto je zradca a kto spasiteľ, kto má krajší úsmev, kto chce kompromisy a kto zaručene žiadne nepripustí, sa stráca množstvo ľudskej energie. 

V takýchto chvíľach sa núka otázka: Dá sa robiť aj niečo iné, ako len voliť alebo nevoliť? Áno, dá sa. Alternatívou je taká aktivita, ktorou človek presadzuje vlastné záujmy priamo. Inými slovami „priama akcia”. S konkrétnymi príkladmi priamej akcie sa stretávame všade vôkol seba. Napríklad:
• Keď odmietneme opustiť kanceláriu šéfa alebo pracovnej agentúry, kým nedostaneme nevyplatenú
mzdu alebo keď v práci odmietneme robiť niečo, čo nesúvisí s jej náplňou alebo čo ohrozuje naše zdravie.
• Keď namiesto toho, aby sme čakali, že niekto vyrieši náš aktuálny problém alebo sa oň začnú
zaujímať médiá, urobíme napríklad to, že spíšeme a rozdáme letáky a vyzveme ľudí, aby sa zapojili.
• Keď zabránime fašistom a im podobným, aby sa verejne prezentovali alebo útočili na ľudí v okolí.
• Keď namiesto spoliehania sa, že noviny budú publikovať nami napísané články, začneme vydávať
vlastné noviny a rozdávať ich, trebárs na ulici. 
• Keď nečakáme, kým niekto zavolá našu obľúbenú skupinu alebo urobí tanečnú párty či filmový festival,
ale zorganizujeme si všetko sami.

Pri priamej akcii neplatí žiadne „o nás bez nás“. Priama akcia je o nás a prostredníctvom nás.
Väčšina ľudí necháva dôležité záležitosti na starosť “expertom” a “autoritám”. Takto vychovala ľudí leninistická ideológia a demokracia túto tendenciu ďalej podporuje. Výsledkom je, že ľudia sa menia na divákov - na dianie sa len prizerajú a nie sú jeho priamymi účastníkmi. Účasť či neúčasť na voľbách tento fakt nijak zásadne nemení. A z toho sme otrávení. Zastupiteľská demokracia a jej volebný systém spôsobujú, že politická moc (vo forme parlamentu a štátu) a ekonomická moc (vo forme kapitalizmu) sú v spoločnosti vnímané ako niečo, čo je v poriadku. Vytvárajú v nás pocit, že len prostredníctvom nich je možné robiť závažné rozhodnutia. Iné formy angažovanosti a rozhodovania sa  nezdôrazňujú, čo potom ešte viac posilňuje zábrany vyjadriť svoj hlas inak ako vo voľbách. Voľby preto chápeme skôr ako divadlo, ktorým sa potvrdzuje a predlžuje moc jedných, a bezmocnosť a pasivita iných . Ak sme s niečím nespokojní a chceme to zmeniť, prvým krokom je spojiť sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, začať sa organizovať a  konať solidárne na pracoviskách aj mimo nich. Pomocou vlastných organizácií a priamej akcie môžeme dosiahnuť to, čo od parlamentu nikdy nedostaneme. Efektivita priamej akcie spočíva v tom, že spolupracujú ľudia, ktorí sa dokážu ľahšie dohodnúť, lebo majú spoločný cieľ, ktorým nie je osobná kariéra, získanie vysokej pozície, teplého miesta či vysokého príjmu, ale skutočné vyriešenie problému. Dohodnúť sa čo a ako robiť je takto oveľa ľahšie. Keď konáme priamo, dokazujeme vládam, politikom či šéfom, ale hlavne sebe, že ich nepotrebujeme a že nie sme len hlúpa a naivná masa, ktorá nedokáže pochopiť ich „dobre myslené reformy“. To je niečo, čo nedokážu ani milióny krížikov na kusoch
volebných papierikov.

Veľa ľudí má sklon tvrdiť, že sa nájdu strany, ktoré budú vedieť ako použiť štátnu moc pre dobré účely. Rôzne sociálnodemokratické či marx-leninistické strany sa ponúkajú, že za nás budú bojovať. Je v tom ale jeden háčik. Ak sa spoľahneme, že iní za nás budú konať, čo sa stane, keď nakoniec konať nebudú? Jediné - ocitneme sa odzbrojení, bez schopnosti zmobilizovať sa a ubrániť sa. Problém nie je v tom, či zvolíme ľavicu alebo pravicu- každá z týchto strán a každý politik postupuje ako si myslí, že musí a nie ako by chcela spoločnosť.

Buďme úprimní - radi si veci uľahčujeme. Aj v politike. Mnohí by sme chceli, aby prišiel niekto, kto „spraví poriadok”. Na otázku „Ako to dosiahnuť?” sa veľakrát tisne do úst odpoveď v zmysle, že najlepšie by bolo zvoliť niekoho „dobrého” a „nekompromisného”. Veľa ľudí dáva vinu za to, že svet politiky nefunguje tak, ako by si priali, „zlým“ politikom, nenažrancom, zlodejom, „starým komunistom“, jednoducho jednotlivcom zvoleným vo voľbách. Tvrdí sa, že treba voliť lepších politikov, vyberať lepších vodcov. Pričasto to však znamená asi to, že lepší je ten alebo tá, kto sa viac usmieva, vie lepšie vystupovať, vášnivo rečniť, nadávať na „tých zlých”, či tváriť sa, že on alebo ona je tou pevnou rukou, ktorá nás ochráni.

Prístup k spoločnosti, ktorý sme tu v krátkosti načrtli je základom filozofie anarchizmu a vyjadruje náš pohľad na svet. Hoci anarchizmus bol a je neustále znevažovaný a jeho význam prekrúcaný,
jednak kvôli tomu, že je málo známy, jednak kvôli zásadnej kritike a odmietnutiu moci a nadvlády človeka nad človekom, nemyslíme, že by mal byť menej efektívny. Práve naopak... Na týchto princípoch dokázali fungovať obrovské územia na Ukrajine v rokoch 1919-1922 (pokým neboli zničené boľševikmi), či počas španielskej občianskej vojny v rokoch 1936-39, kedy mali anarchistické odbory takmer 2 milióny členov a členiek (pokým neboli zničení útokmi Franca a politickými hrami Stalina). Dnes takto fungujú možno menšie územia, menšie organizácie a menšie projekty, no fungujú. A to nie je vôbec zlý začiatok, no nie?

A ako fungujú poslanci, ktorým by sme mali dať svoje hlasy? Sami sebe odhlasuje rôzne výhody, cestujú skoro zadarmo, požívajú imunity, do "práce" chodia, ako sa im to práve hodí. Medzi ľuďmi sa ukazujú spravidla len pred voľbami, aby si získali ich priazeň. Nasľubujú pár vecí, o svojich skutočných plánoch radšej pomlčia. Po zvyšok volebného obdobia ich obyčajný človek nezaujíma. Hlavne že sa postarajú o korytá pre seba a svojich známych. Záujmy ľudí sú im ukradnuté, namiesto toho počúvajú zástupy lobistov, ktorí obhajujú najmä záujmy priemyselných koncernov a finančných kruhov. A keď už je poslanec raz zvolený, môže robiť čokoľvek bez strachu, že ho jeho voliči odvolajú. Táto možnosť ľuďom jednoducho umožnená NEBOLA. 

Dejiny nám jasne ukazujú, že moc korumpuje. To platí aj pre parlamentnú demokraciu. Aj keby išiel niekto so sebe lepšími úmyslami do boja o moc a získal ju, dopadne rovnako ako všetci podobní pred ním. Moc ho zmení a jeho pôvodné princípy budú tiež tam. Alebo poznáte nejaký prípad, kedy to bolo inak? Navyše voľby sú predovšetkým o peniazoch. Kto ich nemá, je bez šance. Ľudia totiž nevyberajú zo svojho stredu niekoho, koho poznajú. Tak ako to už v konzumnom kapitalizme chodí, úspešný je ten, kto má najlepšiu reklamu, a tá niečo stojí.