Stoporko napísal:Prečo by mi to malo byť smiešne? Príde mi to rozhodne rozumnejšie ako baviť sa o tom, či Boh mohol existovať pred stvorením vesmíru, čo bolo pred stvorením vesmíru a podobne

hughito napísal:Vesmír má cca 13,7 miliardy rokov. Boh musel však existovať už nekonečne dlho predtým. Boha popisujeme hlavne od toho stavu, čo vznikol človek - resp., ho boh stvoril.

Cyril a Metod nám zaštepili vieru do DNA

Svätí Cyril a Metod nám zaštepili podľa kardinála Jozefa Tomka podstatu kresťanskej viery akoby do genetického kódu našej kultúry. „My sme sa kultúrne zrodili prijatím Božieho Slova a krstu. Na samom začiatku nášho kultúrneho jestvovania my nemáme ani rozprávanie o vlčici, ktorá nadájala Romula a Réma, ako je to u Rimanov, ani správy o ľudských obetách u Aztékov, ani mytologické historky iných národov; my tu nachádzame slovo o Božom Slove! Tak hlboko zasahuje evanjelium do našej histórie a kultúry,“ vyhlásil dnes v homílii na svätej omši počas Cyrilometodských dní v Terchovej Tomko. Zároveň zdôraznil, že naši vierozvestovia nám doniesli a v tom spočíva ich dedičstvo a odkaz Božie Slovo, čiže vieru a Boží zákon ako kultúru ducha.

Ich poslanie bolo podľa Tomka bez najmenšej pochyby podstatne náboženské. Hlásali však vieru, ktorá sa mala prejaviť nielen súkromne v ľudských srdciach, ale mala sa prejaviť aj v živote spoločnosti, v ktorej žili. „Nemožno však z nich spraviť iba diplomatov a politických vyslancov mocných tohto sveta. Oni boli ozajstní misionári Božieho slova a Kristovej blahozvesti. Ich túžbou nebola svetská sláva a moc, ani vysoké civilné úrady, ktoré sa im núkali. Obaja túžili po kláštornom živote modlitby a rozjímania na „svätom vrchu“. Prijali však misijné povolanie tak u Chazarov na Kryme ako aj u našich predkov. Boli vysoko inteligentní, keď si vybrali ako účinnú metódu práve cestu reči zrozumiteľnej ľudu, ako si to žiadal Rastislav,“ povedal kardinál Tomko.

Sv. Cyril a Metod k nám došli vyzbrojení Božím slovom, ktoré mohlo obrátiť nielen pozornosť, ale aj srdcia našich predkov. Sv. Cyril preložil štyri evanjelia do staroslovienčiny a keď niektoré zvuky tejto reči sa nedali prepísať do gréckej abecedy, vytvoril aj nové, takzvané hlaholské písmo. „Takto naši otcovia dostali dvojnásobný dar: vlastné písmo a v ňom prepísaný preklad evanjelia, a to práve evanjelia sv. Jána, ktoré Cyril preložil ako prvé. Tu sa udialo čosi, čo je výsostne zaujímavé, ba pre veriacich ľudí až nábožensky dojímavé: toto evanjelium sa začína slávnostným vyznaním viery v Ježiša Krista – Božie Slovo,“ upozornil kardinál.

Dar Božieho Slova značí podľa Tomka dar kresťanskej viery s jej vieroučným i mravoučným obsahom. „Viera dáva zmysel životu, lebo nám dáva odpoveď na najzákladnejšie otázky bytia: odkiaľ som, kam idem, načo žijem? Iba viera nám dáva posilňujúcu istotu, že pochádzame z lásky nebeského Otca a že žijeme večne a pre večnosť; iba viera nám odkrýva tajomstvo smrti a toho, čo je za hranicou nášho zmyslami dostupného života; iba viera nás učí vidieť až poza hranice smrti, kam už ani prirodzené poznanie ba ani veda nemôžu dosiahnuť. Viera nás vedie k tomu, aby sme si ocenili večnú hodnotu každého človeka a každého ľudského života. – Okrem svetla viera nám dáva aj duchovnú silu. Pomáha nám utvoriť si ucelený svetonázor a utvrdzuje v nás presvedčenie, ktoré nám dáva vnútornú istotu,“ uviedol kardinál.

Živá viera, ktorú nám naši apoštoli priniesli, zahrňuje podľa Tomka aj celé mravné konanie človeka, ktoré sa má riadiť podľa desatora a príkazu lásky. Viera musí takto vrásť do života jednotlivcov i národov. Zjavené Božie slovo potrebuje sa zvýrazniť v hovorenom a písanom slove, stať sa „slovesnosťou“, písomníctvom a kultúrnym javom.

Sv. Cyril a Metod doniesli našim predkom aj vyššiu civilizáciu a kultúru ducha. „Starí Slovania mali povesť ľudí tvrdých, málo vzdelaných. Podľa kronikára mali, podobne ako iné také národy, pohanské chovanie: boli ukrutní, nemilosrdní a neľudskí najmä v trestaní, vierolomní a nemravní. Grécka kultúra bola oveľa vyššia a byzantské zákony už boli hodne ovplyvnené kresťanským duchom. Viera, ktorú nám solúnski bratia priniesli, pomohla našim otcom odkryť to, čo mali hodnotné v povahe, zošľachtiť ich charakter, očistiť a povzniesť kladné a pekné vlastnosti a pridať ešte nové hodnoty,“ zdôraznil kardinál. Naši vierozvestovia podľa neho napomohli tento proces zakladaním škôl, najmä pre výchovu kňazov, do ktorých však zaviedli aj filozofiu, „gramatiku“, matematiku, hudbu a podobné predmety. Na požiadanie panovníka preložili zbierku gréckych civilných a náboženských zákonov „Nomokánon“ a pripravili aj trestný zákonník, „Zakon sudnyj ljudem“. Tak nahradili často neľudské zvykové právo kresťanským duchom preniknutými písanými zákonmi. „To bola dobre premyslená evanjelizácia a poľudštenie mravov. Takto mohli naši apoštoli v krátkom čase povzniesť našich otcov a zasiať kultúru ducha do ich verejného života. Kresťanstvo sa znovu ukázalo ako súhrn vzácnych hodnôt, ktoré dvíhajú jednotlivcov, ale aj celú spoločnosť,“ konštatoval kardinál.

Desatoro a všeobecný príkaz lásky sú podľa Tomka mravným dedičstvom otcov, sú vlastne základy prirodzeného zákona, ktoré Boh vpísal do každého ľudského srdca. „Naši otcovia vo viere nás naučili žiť slobodne, hájiť si náboženskú slobodu a uplatňovať svoje presvedčenie aj vo verejnom živote. Aj tam a najmä tam, kde sa hovorí a rozhoduje o rodine, o manželstve ako spoločenstve muža a ženy, o hodnosti človeka a jeho života od počatia až po prirodzenú smrť, o bioetike, o mravnosti a spravodlivosti na sociálnom, hospodárskom a politickom poli. Cyrilometodské duchovné dedičstvo otcov značí takúto mravnú kultúru. Kto by dnes chcel upierať veriacim právo uplatňovať tieto hodnoty vo verejnom živote, a nazývať také právo nemiestnym zasahovaním náboženstva do politiky, staval by sa proti našej Ústave. Aj štát potrebuje opierať sa o etiku, o mravnosť, ku ktorej účinne vychováva náboženstvo a viera,“ vyhlásil kardinál.

http://www.webnoviny.sk/slovensko/tomko ... lanok.html

Slovenskí učenci skúmali etnogenézu Slovákov, snažili sa objasniť ich pôvod a obhájiť rovnoprávnosť s ostatnými národnosťami Uhorska. V r. 1780 vydal katolícky farár Juraj Papánek prvé súvislé dejiny Slovákov Historia gentis Slavae. Vývin slovenskej národnosti a proces národného uvedomovania komplikovala jazyková nejednotnosť, ktorá mala základ v konfesionálnom rozdelení uhorských Slovákov. Postupne sa vykryštalizovali dva hlavné jazykové prúdy: pre evanjelikov bola bohoslužobným jazykom biblická čeština, do ktorej postupne preniklo veľa slovenských prvkov, čím vznikla tzv. slovakizovaná čeština.

Centrom katolíckej vzdelanosti na Slovensku bola Trnavská univerzita, a preto je prirodzené, že príslušníci katolíckej inteligencie v najväčšej miere používali tzv. kultúrnu západoslovenčinu. Prvým pokusom o zavedenie kultúrnej západoslovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov bolo dielo katolíckeho kňaza Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý v nej vytvoril niekoľko diel, predovšetkým prvý slovenský román René mládenca príhodi a skúsenosti (1783). Počas vlády Jozefa II. sa strediskom katolíckeho národného hnutia stal panovníkom založený Generálny seminár v Bratislave, kde sa kňazi venovali aj štúdiu jazyka ľudu, aby medzi ním mohli širiť osvetu. Tu sa stal prvým kodifikátorom spisovného slovenského jazyka oravský rodák Anton Bernolák (1762-1813). Bernolák použil ako základ spisovného jazyka kultúrnu západoslovenčinu, reč slovenských vzdelancov z prostredia Trnavskej univerzity.

Odborný základ kodifikácie tvorilo dielo Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách, ktoré vyšlo v r. 1787. V spolupráci s kolegami v krátkej dobe pripravil Bernolák aj Slovenskú gramatiku, Etymológiu slovenských slov a Slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník. Bernolákovci na rozdiel od evanjelických vzdelancov považovali Slovákov za samostatný a samobytný slovanský kmeň. V r. 1792 založili v Trnave Slovenské učené tovarišstvo – spoločnosť, ktorá mala za úlohu šírenie osvietenských myšlienok v novom spisovnom jazyku.( Podobné učené spoločnosti a spolky, ktoré si dávali za cieľ šírenie vzdelanosti a osvety vznikali vtedy aj inde na Slovensku - Učená spoločnosť malohontská, Učená spoločnosť banského okolia - zakladali ich vzdelanci oboch konfesií.) Mimoriadne aktívnym členom bernolákovského okruhu bol tajomník Tovarištsva, katolícky farár pôsobiaci v obci Naháč, Juraj Fándly. Fándly bol nadšeným vydavateľom hospodárskych a prírodovedeckých prác (Piľní poľní a domajší hospodár, Včelár, Zelinkár atď.), ktorými chcel prinášať ľudu najnovšie poznatky o prírode, obrábaní pôdy, chove dobytka, pestovaní nových druhov rastlín a podobne. Koncom 18. storočia spolok pre nepriaznivú atmosféru v spoločnosti (kruté zúčtovanie s hnutím uhorských jakobínov, krvavá revolúcia vo Francúzsku), zanikol.

V období osvietenstva sa národoobrodenecké hnutie šírilo aj medzi evanjelickými vzdelancami, ktorí zastávali koncepciu jedného československého kmeňa slovanského národa a ako spisovný jazyk používali slovakizovanú češtinu. V r. 1785 založil spisovateľ Ondrej Plachý Slovanskú spoločnosť (Societas Slavica); tá združovala národne cítiacich evanjelických vzdelancov, no po roku existencie zanikla. Centrum evanjelických národovcov od začiatku 19. storočia tvoril Ústav reči a literatúry českoslovanskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobil profesor Juraj Palkovič. Napoleonova porážka pri Waterloo r. 1815, Viedenský kongres a vznik Svätej aliancie priniesli v celej Európe reštauráciu starých pomerov. Druhá generácia národných obrodencov medzi katolíckymi vzelancami pokračovala v diele A. Bernoláka a jeho spolupracovníkov. Významnou mierou k ich úsiliu prispel kanonik Jur Palkovič (menovec evanjelického profesora Palkoviča), ktorý za podpory ostrihomského arcibiskupa slovenského pôvodu Alexandra Rudnaia, vydal Bernolákov Slovník a preložil do bernolákovskej slovenčiny Bibliu. Nemenej významné je dielo básnika Jána Hollého (1785-1849), ktorý dokázal bohatosť a kultúrnosť slovenčiny okrem iného aj tým, že do nej preložil slávnu Vergíliovu Aeneidu. Sám sa stal autorom hrdinských eposov Svätopluk a Cyrilo-Metodiáda. Nová generácia národovcov nastúpila aj v evanjelickom hnutí: medzi jej nejvýznamnejších predstaviteľov patria Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) a Ján Kollár (1793-1852). Obaja prijali myšlienku slovanskej vzájomnosti, národné hnutie Slovákov vnímali ako súčasť všeslovanského národného pohybu a nadviazali úzke kontakty s predstaviteľmi českého národného obrodenia, hlavne s Josefom Jungmannom. Obaja sú považovaní aj za súčasť národnoobrodeneckého procesu Čechov. Významnou osobnosťou národného hnutia v dvadsiatych rokoch 19. storočia bol Ján Kollár – evanjelický kňaz. Košútovi stúpenci zastávali ideu jednotného politického uhorského národa, ktorého jazykom mala byť maďarčina. Presadzovali zavedenie maďarčiny ako jediného úradného jazyka na všetkých stupňoch štátnej správy a snažili sa o jej zavedenie do škôl. Pod vplyvom medzinárodných i domácich udalostí došlo k novej aktivzácii slovenského národného hnutia.

V polovici tridsiatych rokov sa na Evanjelickom lýceu v Bratislave sformovala nová generácia obrodencov, ktorá dnes nosí meno podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa Ľudovíta Štúra – štúrovci. Ľudovít Štúr (1815-1856) pochádzal z evanjelickej učiteľskej rodiny z Uhrovca. V júni 1842 odovzdala slovenská delegácia kancelárovi Metternichovi Slovenský prestolný prosbopis, ktorý protestoval proti maďarizácii verejného života a obsahoval aj skromné jazykové a kultúrne požiadavky. Panovnícky dvor na Prosbopis nereagoval, no na maďarskej strane vyvolal veľké pohoršenie. Keďže Prosbopis bol evanjelickou záležitosťou, prejednával ho evanjelický konvent a slovenskí obrodenci sa ocitli pod paľbou kritiky z maďarskej strany. Štúr reagoval na situáciu vydaním obranného spisu Žaloby a ponosy Slovákov, ozvali sa aj ďalší národovci. Maďarizačný tlak nakoniec spôsobil, že si štúrovci uvedomili nutnosť zjednotenia slovenského národného hnutia, opustili ideu jednotného československého kmeňa a priklonili sa k myšlienke svojbytného slovenského národa, ktorého základným atribútom bol spisovný slovenský jazyk. Ľudovít Štúr za základ spisovného jazyka vybral pre jeho čistotu, rozšírenosť a zrozumiteľnosť stredoslovenské nárečie. Vo februári 1843 sa na Hurbanovej fare v Hlbokom Štúr, Hurban a Hodža dohodli na pravidlách nového spisovného jazyka, v júli navštívili v Dobrej Vode Jána Hollého, ktorý ako najväčšia autorita bernolákovcov súhlasil so zavedením štúrovskej slovenčiny. Štúr napísal jazykovedný spis zdôvodňujúci kodifikáciu spisovnej slovenčiny Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a vypracoval slovenskú gramatiku nazvanú Nauka reči slovenskej (vyšli v r. 1846).

Hoci prvé univerzity nesúce tento názov vznikli až v stredoveku, korene univerzít sú v antike – v školách typu akadémie, lýcea a rétorických škôl. Priamymi predchodcami stredovekých univerzít boli potom kláštorné školy a dómové školy vznikajúce v 8. stor. Stredoveké univerzity boli pre každú krajinu a každý odbor iné. Zakladateľom bol väčšinou pápež alebo cisár.
Podľa vzoru parížskej Sorbony a bolonskej univerzity bolo bulou pápeža Klimenta VI. z 26. januára 1348 zriadená univerzita v Prahe ako 32. univerztia v Európe. Po nej boli založené univerzity v Krakove (1364), vo Viedni (1365), v Heidelbergu (1385 – ako najstaršia nemecká univerzita), v Pécsi (1367), Kolíne (1388), Erfurtská (1392), v Budíne (1395), v Lipsku (1409), Würzburská (1402) a Roztocká (1419).
V roku 1465 za vlády uhorského kráľa Mateja Korvína bola pápežskou bulou podľa vzoru bolonskej univerzity zriadená Academia Istropolitana v Bratislave (Prešporku). V roku 1635 vznikla Trnavská univerzita, a 1657 Košická univerzita.

Pražská univerzita

Karol IV. 7. apríla 1348 vydal zakladaciu listinu, ktorou zriadil v Prahe „generálne“ štúdium o štyroch vtedy obvyklých fakultách – artistická(základná), medicínska, právnická a teologická. Akademické hodnosti novej univerzity mali mať platnosť v celom vtedajšom kresťanskom svete. Na čele univerzity stál rektor, fakulty spravovali dekani. Cirkev zastupoval v hodnosti kancelára biskup alebo arcibiskup. Profesormi boli zväčša slobodní kňazi, ktorí bývali – podobne ako študenti – v internátoch, vydržiavaní zo študentských poplatkov a z rozličných nadácií.

Academia Istropolitana (Bratislava)

Založením Univerzity Istropolitany Matejom Korvínom v roku 1465 sa začali písať dejiny vysokého školstva na území dnešného Slovenska. V tomto roku na žiadosť Mateja Korvína pápež Pavol II. poveril Jána Vitéza zo Sredny, arcibiskupa ostrihomského, a Jána z Čazmy ( Jána Pannónia), pécskeho biskupa, založením univerzity. Bratislavská univerzita bola jedinou vysokou školou v Uhorsku.

Trnavská univerzita

Arcibiskup František Forgáč daroval v roku 1615 opustený dominikánsky kláštor s kostolom jezuitskému kolégiu. Ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň vydal 12. mája 1635 zakladajúcu listinu univerzity do rúk jej prvého rektora Juraja Dobronokiho. Trnavská univerzita bola slávnostne otvorená 13. novembra 1635. Nezávislosť jej zaručovala zlatá bula Ferdinanda II. z 18. októbra 1635. Ktorá jej potvrdila výsady iných univerzít. Spočiatku bola typickou jezuitskou univerzitou s artistickou a teologickou fakultou, zameranou na vzdelanie duchovných. Neskôr sa rozšírila o právnickú (1667) a lekársku fakultu (1670) . Za svojho pôsobenia v Trnave dosiahla úroveň európskych univerzít. Niektorí jej profesori boli medzinárodne uznávaní a ich diela boli prekladané do viacerých cudzích jazykov. Dôležitú úlohu spĺňala univerzitná kníhtlačiareň a jej knižná produkcia. Univerzitná lekáreň slúžila aj obyvateľom mesta a pomohla im najmä v rokoch epidémií. V roku 1773 sprístupnili aj bohatú knižnicu univerzity (v tom čase obsahovala okolo 17 000 zväzkov).
Činnosť univerzity v Trnave sa ukončila v roku 1777, keď bola presťahovaná do Budína a odtiaľ v roku 1834 do Pešti.

Košická univerzita

Bola najvýznamnejšia vysoká škola vtedajšej Európy. Tak ako Trnavská univerzita mala byť významnou protireformačnou univerzitou na záchranu katolicizmu v Uhorsku a nástrojom Habsburgovcov na upevnenie ich panstva, narušeného povstaniami uhorských stavov počas 17. stor.
Košickú univerzitu založil a odovzdal jezuitom jágerský biskup B. Kisdy r. 1657. Leopold I. 7. 9. 1660 zlatou bulou potvrdil text Kisdyho zakladajúcej listiny, vzal ju do cisárskej ochrany a preniesol na ňu všetky práva a výsady, ktoré mali ostatné univerzity v monarchii (Praha, Viedeň, Trnava a i.). Slávnostné vyhlásenie zlatej buly sa uskutočnilo súčasne s prvými promóciami na konci letného semestra r. 1661. Prvým rektorom Košickej univerzity bol M. Palkovič. Košická univerzita mala právo udeľovať doktoráty, licenciáty a bakalaureáty. Pri Košickej univerzite bolo zriadené akademické gymnázium ako prípravka na univerzitné štúdium (gymnázium bolo organickou súčasťou Košickej univerzity, nazývalo sa aj facultas linguarum a malo vlastného dekana).
V roku 1659 bol pre poslucháčov Košickej univerzity založený konvikt (domov hlavne pre študentov teológie). K univerzite bolo pričlenené jezuitské kolégium, založené v Košiciach ešte pred jej vznikom. V roku 1665 bol pri Košickej univerzite založený kňazský seminár. Univerzita mala 3 fakulty: filozofickú (trojročné štúdium) a teologickú (štvorročné štúdium) a právnickú.
Od r. 1664 mala svoju tlačiareň, kde tlačili tézy, programy, dizertácie a vedecké práce univerzitných profesorov i potrebné písomnosti pre univerzitu a obstarávali učebnice pre študentov. Tlačiareň vydávala kalendáre v slovenčine, nemčine a maďarčine. Na univerzite študovalo 400-600 študentov, r. 1752 629 študentov. V zmysle ustanovenia Ratio educationis sa Košická univerzita r. 1777 pretvorila na Košickú akadémiu.

Musím podotknúť, že Boh stvoril aj čas.

Odkaz na nich nemáme len na päťdesiatkorunáčke a k ich tradícii sa nehlásia len hejslováci, ale pripomína nám ho aj kalendár so štátnym sviatkom, ba zmieňuje sa o nich aj preambula ústavy. Hoci ide len o mýtus, v ktorom je máločo pravdy. Príchod Cyrila a Metoda bol z historického hľadiska len malou epizódou, ktorá po sebe nezanechala dedičstvo, ba najnovšie archeologické objavy potvrdzujú, že pri propagácii kresťanstva predbehli solúnskych bratov iní misionári.

Politika namiesto viery:
Začalo sa to vlastne ešte pred ich príchodom v roku 863. Rastislav, vtedajší vládca Veľkej Moravy, si len ťažko môže nárokovať veľkú slávu za to, že dvojicu kazateľov k sebe pozval. Na samotnej viere v Krista a jej šírení vo svojom panstve mu totiž záležalo iste menej než na politike, ktorú tým sledoval. A politika mala vždy málo do činenia s morálkou. Veľkomoravský panovník sa vlastne od začiatku snažil o niečo podobné ako naši dnešní politici - včleniť svoj štát do štruktúr Západu. To bol jeho hlavný cieľ a iba z toho dôvodu sa obrátil na Rím, pod ktorý latinský Západ spadal. Až keď odtiaľ dostal košom, skúsil šťastie v opačnom tábore, v metropole východného kresťanstva. A podľa porekadla, že lepší je vrabec v hrsti ako holub na streche, sa mu aj podarilo dostať z Konštantínopola kladnú odpoveď. Veľká Morava nabrala namiesto západného kurzu východný, čo však bolo stále lepšie ako pozícia osamelého bežca uprostred Európy. Ibaže ani toto neprebehlo tak romanticky, ako sa zvyčajne opisuje: Rastislav mohol byť z byzantskej reakcie dobre rozčertený, keďže vlastne vôbec nedostal, čo chcel. Bližšie to vysvetľuje archeológ Vladimír Turčan z Archeologického múzea v Bratislave: „Obsahom a zmyslom Rastislavovej žiadosti bolo zriadenie samostatnej cirkevnej provincie, na čo bol potrebný biskup. Ani jeden zo solúnskych bratov však nebol v čase príchodu na Veľkú Moravu pravdepodobne vysväteným kňazom. Byzantínci tak vlastne darovali loď bez plachiet. V Konštantínopole zrejme nechceli narušiť krehké vzťahy so Západom. O pápežovom zamietnutí, a teda aj o svojej pozícii náhradníka, dobre vedeli, a tak vyslanie nekompetentnej misie bolo vlastne diplomatickým vyjadrením faktu, že rešpektujú vzájomné hranice záujmov veľmocí.“ O tom, že vtedajšia elita Veľkej Moravy si učencov asi neveľmi vážila, svedčí aj trápny záver ich misie. Keď ich nepotrebovali, bez pardonu ich z krajiny vyhnali. Koniec koncov, veď o politiku išlo v prvom rade aj Byzancii.

Výroba vierozvestcov:
Časy boli tvrdé a v 9. storočí sa na veci pozeralo podstatne inak ako dnes. Písať a čítať vedelo v Európe pár učencov a na Veľkej Morave to bolo asi ešte o poznanie horšie, veď analfabetom bol aj sám Svätopluk, ktorý ich neskôr vyhnal. „Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia, človeka činia, akoby bol z kameňa, a ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen,“ hovorí vo svojom známom Proglase Konštantín. Fakt je, že so svojím jedinečným písmom, hlaholikou, sa natrápil viac-menej márne. „Písmo, ktoré mohlo byť prelomom vo vzdelanosti, zaviedli vo veľkomoravskej spoločnosti predčasne,“ komentuje Vladimír Turčan. „Pre kultúrnu úroveň domáceho obyvateľstva nemalo praktický význam a v budúcej vzdelanosti strednej Európy nezohralo žiadnu úlohu.“ Prednosť sme skrátka dali latinke, ktorú tu napokon už pred tisícročím na minciach používali Kelti. Konštantínovo písmo dnes používajú Bulhari a Rusi, teda členovia východnej cirkvi. Nezdedili sme po solúnskych kazateľoch ani liturgiu, po zákaze slovanskej bohoslužby prenášali kresťanstvo do stredoveku latinskí kňazi. Azda najväčším omylom je označovať Cyrila s Metodom za vierozvestcov, respektíve apoštolov. V prinesení kresťanskej viery na naše územie totiž nemali prvenstvo, veď aj v samotnom diele Život Konštantína sa pripúšťa, že pred nimi tu pôsobili misionári „z Vlách i z Grécka, i z Nemiec“, ba Turčan nevylučuje, že ešte predtým sa tu pokúšali uplatniť írsko-škótski misionári, ako naznačujú archeologické nálezy. Medzi tie najnovšie patrí nález z Bojnej neďaleko Topoľčian. Podľa Karola Pietu z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre potvrdili unikátne vykopávky názory vedcov: „Časy rozkvetu Bojnej patria naozaj do obdobia pred príchodom vierozvestcov. Nie je to nijaké veľké prekvapenie, len sme si zvykli na predstavu, že Konštantín a Metod boli prví misionári u nás. Podľa bojnianskych nálezov išlo asi nie o nemeckých, ale možno o severotalianskych misionárov. O tom svedčia pozlátené plakety s vyobrazením anjelov, s krátkymi nápismi latinkou, ktoré pravdepodobne pochádzajú z prenosného oltára, ako aj nálezy bronzových zvonov, ktoré boli súčasťou kresťanskej liturgie.“
Na druhej strane treba povedať, že nástup nového náboženstva nebol taký priamočiary, ako nám ho prezentujú. „Ešte dlho po príchode kresťanstva tu pretrvávalo pohanstvo, doklady o tom máme z nespočetných vykopávok a nálezov,“ podotýka publicista a historik Pavel Dvořák. „Treba si uvedomiť, že nový boh nemusel vždy vytlačiť pôvodné slovanské božstvá, prichádzal, aby rozšíril ich zástup, a preto sa ľudia utiekali raz k pohanským a raz ku kresťanským zvykom.“ Niektorí Slovania zostali pohanmi až do 12. storočia a viera sa tu nenastoľovala láskou, ale mečom.

Happy end?:
Z hľadiska histórie trval moravský štát veľmi krátko, no ešte kratšie misia solúnskych kňazov. Pôsobili tu sotva dve desaťročia a tak neslávne, ako začali, aj skončili. Keď sa totiž na Veľkej Morave rozmohol vplyv západných kňazov, došlo k vzájomným treniciam, pri ktorých sa Byzantínci preli so západným klérom, Metod dokonca na nitrianskeho biskupa Wichinga uvalil kliatbu, ktorej ho musel zbaviť pápež. Ideologické konflikty, vnútroštátne záležitosti, ba z byzantskej strany možno dokonca aj pokus o prevrat napokon vyústili do toho, že krátko po Metodovej smrti jeho žiakov v roku 886 Moravania vyhnali. Nepoznáme ani miesto Metodovho hrobu. Jeho mladší brat Konštantín stihol ešte predtým prijať v Ríme rehoľné meno Cyril a tam aj zomrel. Posledných žiakov, ktorých ešte Moravania po krajine ponachádzali, uväznili a potom takisto deportovali. Ďaleko má od pravdy aj tvrdenie, že Cyril s Metodom boli „slovenskými duchovnými otcami“. Kazateľské duo predsa pôsobilo na Veľkej Morave, kde sa ľudia nechápali v modernom zmysle ako národ, a ešte predtým boli na podobnej nábožensko-politickej misii u ázijských Chazarov. To však neznačí, že bez skresľovania faktov nemôžeme vnímať oboch kazateľov sympaticky. „Hoci to trvalo veľmi krátko, predsa urobili veľa, aby obyvatelia Veľkej Moravy rozumeli tomu, čo im v duchovnej oblasti prinášajú. Cirkevná moc bola síce prísna, ale mala pravidlá platné pre všetkých. Metod je jednou z najkrajších postáv našich starších dejín. Kritizoval napríklad mnohoženstvo spoločenskej elity aj ostatné morálne prešľapy, čím dokázal, že vôľa a moc svetských vládcov nie je bezbrehá,“ dodáva Pavol Dvořák. 

Nastal morálny úpadok a technický pokrok.

hughito napísal: LOL, ten článok od akéhosi Tomka sa až ťažko číta, solídna demagógia.

hughito napísal:Eruner:
Ľúbi sa mi tá istota. Proste, Boh stvoril hento, existoval tam, rozmyslel sa hentak....úplne jasné veci, ktoré tu predkladáte tak isto, ako keby ste napísali, že druhá svetová vojna sa začala 1.septembra 1939 útokom Nemecka na Poľsko.


Eruner 2: Čiže tvrdíš, že za vlády kresťanstva existovala nejaká rozvinutá morálka ? Nenadarmo sa hovorí o tebe temného stredoveku, jedna z najhorších historických časových období. Mohol by sa tam teleportovať a užívať si ten kresťanský rozvoj a morálku.

hughito napísal:Vieme, že vesmír existuje 13,7 miliardy rokov a život vznikol cca 3,8 miliardy rokov.

Takže ten Boh tam má celkom rezervu, neviem načo toľko čakal, ale čo už, nejaký teológ by to vedel úplne presne.

nauraa napísal:Ja som reagovala skor na tvoje "Boh je už zrazu večný a vždy tu bol" ... Co bolo medzi stvorenim sveta a cloveka snad ani neni podstatne, ak sa bavime o vecnosti Boha (co som myslela, ze to bola hlavna pointa

Stoporko napísal:Prečo by mi to malo byť smiešne? Príde mi to rozhodne rozumnejšie ako baviť sa o tom, či Boh mohol existovať pred stvorením vesmíru, čo bolo pred stvorením vesmíru a podobne

Eruner napísal:Naopak, keď sa toto obdobie skončilo a nastúpilo nové...

Že to hovoríš práve ty, holt nie je to predseda KSS Karol Ondriáš, takže nič pre teba

Teleportuj sa ty-do predkresťanského obdobia, možno by ťa sused narazil na nejaký kôl a nikto by sa nezaoberal nejakým prikázaním „nezabiješ

1. Najprv som reagoval na "Ako dlho existoval Boh pred tým než stvoril hento, tamto" tým, že pred tým než nastal BigBang/Stvorenie sveta NEEXISTOVAL ČAS. Preto som tú otázku považoval za hlúpu a bezpredmetnú.

hughito napísal: Trápne.

hughito napísal:Ja mám načítané o tejto téme dosť

hughito napísal:Ich príchod mal hlavne politický charakter a opakujem, ich význam nemal taký význam ani dosah, ako to dnes opisuje kresťansko-nacionalistická propaganda.

hughito napísal: A ? Vyzdvihujem tu ja niekde predkresťanské obdobie ? Ja len celkovo nechápem, interpretoval si to tak, ako keby sa takéto, resp. významovo podobné veci za vrcholnej kresťanskej éry nediali..

Vieš čo je trapne? Obviňovať mňa z nejakej demagogie a ty si tu pokojne postuješ články od komunistu jak repa K. Ondriáša, zaťa Vasiľa Biľaga, ktorý sem v 68-mom pozval ruské vojská. To akokeby som ja postoval od predsedu nacistickej strany, synovca Goebelsa z tretieho kolena.

Zjavne, ale väčšina z toho je hlupostí. Jedným slovom komunistická a post-komunistická propaganda.

Nepopieram, že je možné, že kresťanstvo sa sem dostalo už pred príchodom Cyrila a Metoda, ale popierať ich význam pre nás je už trocha mimo, nemyslíš?

zas komunisticko-protislovensko-protikresťanskej propagandy

minule si tu dokonca dával nejaký stupídny článok, že kresťanská tradícia a história Európy je mýtus

Ty si zrejme neuvedomuješ, do akého sveta prišlo kresťanstvo a čo za pár storočí s civilizáciou urobilo. Stredovek vôbec nebol taký temný, ako sa snažiš ty a komunisti propagovať. Naopak bol to rozmach a nikdy v histórii žiadna ríša nedosiahla takého rozvoja a takého rozšírenia po svete ako kresťanský svet.

hughito napísal:Áno, raz som tu poslal článok od Ondriáša, ktorý aj tak vychádzal iba zo štatistík

hughito napísal:Samozrejme, že bolo základom, lebo to bola totalitná moc, ktorá kresťanstvo neustále propagovala a odporcov prenasledovalo

hughito napísal:A to, že tu kresťanstvo je už dlho a he súčasťou aj kultúry nič nemení na tom, že podstata jeho učenia vôbec nespočíva na pravdivých udalostiach, ale len na mýtoch.

hughito napísal: v stredoveku sa kresťanstvo šírilo a obraňovalo mečom, čo malo za následky milóny obetí. Najhoršia zo všetkého je genocída domorodých obyvateľov v Južnej a Strednej Amerike. Tam to išlo do miliónov obetí. Takže takto sa šírila kresťanská morálka.

hughito napísal: Nie som prívrženec komunistickej ani protislovenskej propagandy

Ja som svoj názor na teba už vyjadril. Nevieš si vážiť nič, čo máš, ani svoju históriu, ani svoj národ (ak vôbec si Slovák – resp. podľa teba asi nie, keďže Slováci „neexistujú“). Pre teba by bolo asi normálne, aby Slovenskí štátni predstavitelia vôbec neodhaľovali žiadne pamätníky ani nič národné nerobili, aby si to náhodou neoznačil za propagandu. V každom štáte je normálne, že sa hlásia ku svojej histórii, len taký spratkovia ako ty to považujú za niečo neprípustné.

A čo to meni na veci, že vychadzal zo štatistik? postuješ komunisticku propagandu pravidelne, a mnoho takych veci, pri ktorych sa ešte aj tí komunisti môžu červenať, ešte viac ako sú..Ide o to z akých štatistík, ty si mysliš, že zať Vasiľa Biľaga ti povie nejake čisla a už je to pravda? On tam určite bol s notesom a osobne počítal obete kňazov. Si opäť len preukázal, že ani nevieš čo tu postuješ, ani si nevedel, že to je od predsedu komunistickej strany, keď tu davam članok, tak si aspoň zistim o čom to je a kto to piše, rovnako o tom článku s tým „kresťanským mýtom“. Škoda reči a strata času.

Každa jedna spoločnosť prenasledovala svojich odporcov, tak z toho nerob kresťanský problém. Alebo vieš uviesť nejakú spoločnosť, ktorá neprenasledovala svojich odporcov? Myslim, že kapitalistická demokracia ich prenasleduje tak, že nejaká stredoveká cirkev sa môže schovať do myšacej diery.

Iste, ty vieš najlepšie ako všetko je, na pravdivých udalostiach môže spočívať jedine tvoj názor samozrejme. Všetko ostatne musi byť blbosť samozrejme. Všetci veriaci sú sprosté stádo, rovnako národne cítiaci ľudia, len ty si osvietený a pokrokový človek, ktorý proste vie pravdu. Anarchy is not dead

Zisti si niečo viacej o kolonizácii. Ak si myslíš, že tam prišlo pár kňazov a s krucifixami pozabíjalo pôvodné obyvateľstvo, tak ti opäť pripomínam, že hltaš propagandu. Išlo skôr o ekonomické a územné záujmy, mal by si konečne čítať aj niečo iné ako tie stupidne weby proti-Slovensky, proti-kresťansky a proti-Europsky a ešte neviem proti-čomu orientované.

mal by si konečne čítať aj niečo iné ako tie stupidne weby proti-Slovensky, proti-kresťansky a proti-Europsky a ešte neviem proti-čomu orientované.

Dobry vtip. Čo dobré si ty na Slovensko naposledy povedal? Nejak si neviem spomenúť.