V Košiciach žije 90-ročný profesor histórie Ondrej Halaga, špecialista na dejiny východného Slovenska. Je zároveň jazykovedec, vydal niekoľko slovníkov miestnych dialektov.
"Nielen obyvatelia slovenského východu nechápali svojich bratov v západných krajoch. Platilo to aj opačne. Vzájomnému porozumeniu bránil rozdielny historický vývoj oboch častí krajiny a napokon už aj zemepisné podmienky. Členitý terén sťažoval spojenie," hovorí historik.

,,Mi sme potomci Bulgaro-slovjanov. Naša reč calkom pod druhimi vľivami še vivinula, jak zapadňarská! Slovjak a Slovak choc jak bľizko stoji jedno slovo ku druhemu, v každodzenim živoce ňe je jeden, to sú dva reče, dva narodi." 

Regionálne či krajové identity dotvárajú obraz azda každého národného spoločenstva. Nemci majú Bavorov, Poliaci Slezanov, Chorváti Dalmatíncov, spomedzi Čechov sa niekde viac, niekde menej výrazne vyčleňujú "Moraváci". U Slovákov sa za najvýraznejšie a najznámejšie pars pro toto všeobecne pokladajú východniari, tesne za nimi Záhoráci a potom dlho, dlho nič. Okrem miesta narodenia, ktoré sa nachádza niekde medzi Popradom a Humenným sa východniari najspoľahlivejšie dajú rozoznať po sluchu. Prízvuk ich (skôr či neskôr) prezradí, bez ohľadu na to, či už hrajú futbal za Celtic Glasgow, alebo sedia za ministerským stolom.

Nárečová výraznosť je však len vonkajším znakom sociálneho fenoménu majúceho hlbšie historické korene a najviditeľnejšie sa prejavujúceho existenciou vyhranených stereotypov o východniaroch. Priebojnosť, dravosť a schopnosť rýchlo sa prispôsobiť – živelnosť a prchkosť – rodinkárstvo a silná religiozita. Do tejto trojkombinácie možno zhrnúť najčastejšie stereotypy, ktoré sa spájajú s východniarmi a upevňujú tak u nich vedomie "inakosti". Práve v procese vytvárania stereotypov sa tvorí a upevňuje každá skupinová identita. Či už je to v rámci budovania si vlastného pozitívneho "image", alebo ako reakcia na nelichotivý obraz v očiach "iných".

Krajová identita

Pomenovanie východniar je pomerne mladé. Vzniklo a rozšírilo sa po rozpade Uhorska, keď 700-ročné župné delenie postupne nahradzovali nové administratívne členenia. Dovtedajšie vymedzovanie sa vo vzťahu k Uhorsku a hlavnému mestu Budapešť nahradil nový geografický a administratívny rámec, obmedzujúci sa na územie (Česko)Slovenska. Po zrušení uhorských žúp v roku 1922 sa regionálna identita Šarišanov, Spišiakov či Zemplínčanov postupne oslabovala. Územnosprávna organizácia Slovenska sa v 20. storočí niekoľkokrát menila. Najdlhšie, od Novotného až do Mečiara (1960-93), existovalo rozdelenie na tri kraje (západo-, stredo- a východoslovenský kraj). Aj súčasné usporiadanie na osem krajov nadväzuje na predchádzajúci model a východniarov rozdelilo do Košického a Prešovského kraja. Súčasne s "budovaním socializmu" sa tak u východniarov upevňovala aj osobitná krajová identita. Tá sa na jednej strane opierala o vedomie nárečovej výraznosti, folklórnej a mentálnej odlišnosti, no prinajmenšom rovnakú úlohu pri tom zohrávalo aj pripomínanie ich "inakosti" okolím. Paralelne s identitou východniarov sa však nevytvorilo regionálne povedomie u západných a stredných Slovákov, ktoré by sa navonok prejavovalo existenciou pomenovania "stredniar" a "západniar".

Slovjaci

Dnešné vymedzovanie (sa) východniarov od ostatných Slovákov má hlbšie historické korene. Členitý a ťažko priechodný terén sťažoval spojenie Východu s ostatným Slovenskom. Existenciu dvoch prirodzených spádových oblastí na území Slovenska zohľadňovala aj uhorská štátna moc vytvorením dvoch centier daňovej správy, dvoch baníckych komôr ako i vojenských obvodov, z ktorých jeden vždy zahàňal zhruba dnešné východné Slovensko a druhý zvyšnú časť. Kým východoslovenské mestá od stredoveku obchodne a kultúrne komunikovali najmä s Poľskom, Sliezskom, Ruskom, Sedmohradskom a dolným Uhorskom, siločiary stredo- a západoslovenských miest smerovali do Rakúska, Zadunajska, Bavorska a ďalej do západnej Európy. Asi najvýraznejšie sa táto "dvojkoľajnosť" prejavila v priebehu národného hnutia, ktoré na východnom Slovensku nachádzalo oveľa slabšiu odozvu než na ostatnom území. K postupnej zmene dochádzalo až koncom 19. storočia, najmä v dôsledku príchodu nových skúseností, peňazí a predovšetkým sebavedomia, s ktorým sa z Ameriky domov vracali tisícky mužov a žien.

V prostredí miestnej maďarskej šľachty a pomaďarčenej inteligencie sa ako reakcia na šírenie slovenského národného hnutia zrodil tzv. slovjakizmus. Podľa neho Slovjaci (ako sa niekedy slovenské obyvateľstvo v župách Spiš, Abov, Šariš a Zemplín samo pomenúvalo) sa jazykovo, kultúrne, konfesionálne a svojím historickým vývojom výrazne odlišujú od Slovákov a majú bližšie k Maďarom. Vďaka podpore, ktorú im poskytovali oficiálne kruhy v Budapešti, sa v upravenom šarišskom dialekte vydávali noviny, učebnice, modlitebné knižky a od 70. rokov 19. st. bolo tunajšie nárečie uvedené aj do ľudových škôl. Štúrovská spisovná slovenčina do mnohých obcí na Východe prenikla až po vzniku prvej ČSR. Ešte v roku 1919 bol v Prešove vytlačený Šarišský šlabikár. Vo východoslovenskom nárečí vychádzali aj noviny pre slovenských vysťahovalcov v Amerike a napr. Amerikansko-slovenské noviny mali až do 20. rokov 20. storočia zo všetkých slovenských denníkov najväčší, 20-tisícový náklad.

Slovjacke hnutie, na čele s Viktorom Dvorcsákom, sa zdôrazňovaním odlišnosti Slovjakov od Slovákov snažilo upevniť ich lojalitu voči Svätoštefanskej korune. Pár dní po vzniku Československa dokonca Dvorcsák vyhlásil v Prešove východoslovenskú národnú radu a 11. decembra, pre zmenu v Košiciach, vyhlásil samostatnú Slovjacku republiku a sám sa vymenoval za prezidenta. Jeho "republika" však zanikla skôr, ako sa o nej väčšina ľudí mimo Košíc a Prešova dozvedela. Dvorcsák potom v Budapešti ďalej vyvíjal aktivity za uznanie slovjackeho národa. Ešte raz ho maďarské vládne kruhy využili, to keď Košice a časť východného Slovenska pripadla v roku 1938 rozhodnutím Viedenskej arbitráže Maďarsku. Jeho snaha presvedčiť ľudí žijúcich v časti východného Slovenska pričleneného k Maďarsku, že nie sú Slováci, ale samostatný národ, opäť narazila na nezáujem a odpor.

Napriek neúspechu slovjackej agitácie sa východná časť republiky v čase vojnovej Slovenskej republiky často vnímala ako "Achillova päta" slovenského národa, región národne neuvedomelý, ktorému hrozí nebezpečenstvo zo strany maďarskej, a v prípade slovenských gréckokatolíkov i rusínskej agitácie. Pofebruárový vývoj však odstránil väčšinu dôvodov na ostražitosť, hranice sa zabetónovali a celé úsilie smerovalo k tomu, ako splniť úlohy päťročníc.

,,Mi sme potomci Bulgaro-slovjanov. Naša reč calkom pod druhimi vľivami še vivinula, jak zapadňarská! Slovjak a Slovak choc jak bľizko stoji jedno slovo ku druhemu, v každodzenim živoce ňe je jeden, to sú dva reče, dva narodi."

skuki napísal:Nikto sa tu hrdo nebije do pľúc, ale asi ti vadí že ti v tomto niekto oponuje.Nikto na teba nijako neútočil.Poznám a mám rodinu po celom Východnom Slovensku a nikto z nich nemá žiadnu potrebu sa oddeľovať od zvyšku Slovenska.Skôr naopak aby sa vyrovnávali rozdiely.A dovolím si tvrdiť že polovicu obyvateľstva Bratislavy tvoria Východniari.A nemal som potrebu takto študovať históriu Východoslovenského regiónu, keďže som pocitovo k tomuto nebol nijako svojím okolím donútený. Takéto nárečie počujem (čítam)po prvý krát.A taktiež spojenie Bulgaro-slovjanov vidím prvý krát.

Takéto nárečie počujem (čítam)po prvý krát.A taktiež spojenie Bulgaro-slovjanov vidím prvý krát.

skuki napísal:A nemal som potrebu takto študovať históriu Východoslovenského regiónu, keďže som pocitovo k tomuto nebol nijako svojím okolím donútený.

Sweetko napísal:Ja som ti napísal, že momentálne sa hlási k MORAVSKEJ národnosti niekoľko stotisíc ľudí. Moravská národná obec (niečo ako u nás Matica slovenská) vydala deklaráciu zvrchovanosti národa MORAVSKÉHO. A pýtal som sa ťa, keďže porovnávaš východoslovákov a Moravanov, či východoslováci napísali deklaráciu národa východoslovenského resp. či sa k východoslovákom hlási tiež niekoľko stotisíc ľudí...

Sweetko napísal:A ten zvyšok Moravanov čo sa nehlásia k moravskej národnosti asimilovali Česi svojou propagandou "vždyť jsme všichni Češi". Veľmi mi to pripomína to, ako boli Slováci asimilovaní v Uhorsku, kedy veľa z nich si písalo maďarskú národnosť, pritom po maďarsky nevedeli ani ceknúť (ikeď Česi a Moravania majú rovnakú reč, čo majú okrem iného aj Rakúšania a Nemci a predsa sú to dva rozdielne národy).

begbeee napísal:Akože už vážne nevládzem...

KaptMichal napísal:Východniari brzdia dopravu v BA a na jej hlavných tepnách - aj vodiči, aj poslanci - tých tu je z východu veľa.

No dobre zoberte roznoste ma, ja len, že tak to je.

KaptMichal napísal:Nie nie je. Ale je to jedno, vodiči už v BA jazdia lepšie a menej egoisticky. Takže už to nieje tragické..

slay napísal:No tu si neodpustím poznámku, že tými agresívnejšími a bezohľadnejšími vodičmi sú u Slovákov spravidla práve Bratislavčania, Košičania - skrátka obyvatelia väčších miest. Ver tomu, že tú agresivitu v malom meste nepotrebuješ, ale vo veľkom bez nej ani nevylezieš z vedľajšej na hlavnú. Skrátka pokiaľ sa tam vyslovene hrubo nenatlačíš.. a zase v meste kde sú dokopy dva semafóry a z jednej strany mesta na druhú prejdeš za 5 minút ti agresivita veľa neprinesie. Aj keď samozrejme aj tam sú šoféri, ktorých by mali kastrovať..