Hovorí sa že Slováci sú národ pohostinný. Ale čo ak sme hostení my?
U mnohých si všímam (hlavne v našej rodine), že na oslavách je vždy na stole toľko jedla, že už nieje kam položiť fľaše s alkoholom. Na konci oslavy je tam skoro toľko jedla, ako bolo na začiatku. Nikto si nič neberie...ale prečo? Žeby hostiteľka nevedela variť a tak sa hostia najedli radšej už doma? Nie, snažia sa byť "slušní". Zo slušnosti odmietnúť jedlo? (Dokonca som už u jedného člena mojej blízkej rodiny videl, ako odmietol dar!) A čo si pomyslí hostiteľka? Samozrejme, vidí, že si nikto nič neberie tak núka. "Zoberte si, zoberte si." Núka tak snaživo, až sa to neskôr mení na nútenie. V takejto situácii si mám potom zobrať jeden obložený chlebík a hneď vyzerám ako nenažranec, ktorý sa prišiel iba najesť. Ostatní odchádzajú z oslavy s hrdosťou (a s prázdnymi bruchami
), že nevyzerajú ako nenažranci, napriek tomu, že hostiteľku viac-menej urazili...robila to predsa pre nich, nie? Takže funguje to tak že každý sa pred oslavou doma naje, aby na oslave nevyzeral ako nenažranec...logika išla na prechádzku... 
Niekde som čítal, ako to funguje v Nemecku. Príde hostiteľka s misou a ak hosť odmietne, misu odnesie a prinesie daľšiu. To, čo hosť odmietne, už neuvidí a tak si každý berie hneď ako to zbadá.
Keď som bol malý chlapec, vždy som sa na rodinnú oslavu tešil. Príbuzní ma totiž dotovali (pre mňa vtedy) nemalými finančnými obnosmi. Moja mama to nemala rada. Vždy mi moje peniažky zobrala a nasilu ich vracala pôvodnému majiteľovi. Vždy to bolo tak trápne...strašne som sa za to hanbil. "Sú to predsa už moje peniaze!" Myslel som si. "A keby mi ich nechcela dať, tak mi ich nedá." Na každej oslave z toho bola veľká scéna, akurát že obeťou som bol ja. Keďže aj dnes sa ešte sem tam objavujú nejaké dotácie, napriek tomu, že už niesom malý chlapec, (a už som aj troška inteligentnejší) snažím sa ich pred mamou chrániť a tiež moji sponzori sa snažia vyhnúť sa trápnemu divadlu. Teraz to vyzerá, že tu budem ohovárať svoju rodinu, ale nikde inde som sa s tým nestretol....neviem či to bolo aj u ostatných takto, alebo len naša rodina je trápnou výnimkou, podeľte sa o svoje skúsenosti s príjmaním finančných darov.
Tretia časť nebude o mojej rodine. Bude to časť môjho života. Kedysi som veril v Boha. Aj teraz verím, ale bez skutkov. Chodil som do spoločenstva v našom meste. Chcel by som sa zamerať na niekoľko faktorov, kôli ktorým som si urobil vlastný názor na kresťanov v našom meste posobiacich v spoločenstve, kôli ktorým som spoločenstvo opustil. Drobnosti vynechám a zameriam sa na hlavnú príčinu môjho roznodnutia. Bol to jeden chalan, ktorý si o sebe myslel že je rovný Bohu. Aspoň tak vystupoval - povrchne. Tváril sa že on je šéf, pritom do spoločenstva prišiel neskôr ako ja a bol o rok mladší. Nazvime si ho Martin. To by ešte nebol problém. Lenže začal sa do mňa nejako obúvať. Prvá vec - náš kňaz nám dal nejaké materiály, aby sme ich prepísali na wikibooks, ak budeme mať čas. Rozdal nám asi 10 rovnakých knižiek (desiatim ľuďom, nie nám dvom). Boli to animátorské materiály k Oáze nového života. Myslel som si, že to tam niekto hneď začne písať. Po pol roku nikto nenapísal ani písmenko a tak som si povedal že začnem. S obrovským elánom som napísal prvú kapitolu. Bol som na seba strašne hrdý a tak som sa Martinovi v sakristii hneď pochválil. Uzemnil ma poznámkou "Nemusíš to prepisovať...ty s tvojím datlopisom! Ja to mám za týždeň všetko prepísané." "Dobre" Pomyslel som si. V tej dobe som ešte nevedel veľmi dobre písať s interpunkciou a tak som si myslel, že to radšej nechám na ňom. Po niekoľkých mesiacoch som sa pozrel na wikibooks, či to prepísal. Samozrejme, ako som skončil, tak to aj ostalo. No nič, pokračoval som kde som skončil. Napísal som daľšie 3 kapitoly. Lenže medzitým ako som ich pridával, začal písať aj on. Napísal jeden odsek. Nechcel som aby mi tam do toho skákal a chcel som aby to vyzeralo, že na to kašlem. Chcel som ho tromfnúť. Prepisoval som si to do Textových dokumentov a keď som to mal celé hotové tak som to tam hodil naraz. Bol som zvedavý, čo mi na to povie. Ja so svojim datlopisom so to prepísal skôr ako on. Kde je ten týždeň, he? Hneď ako to bolo možné som ho o tom informoval. Nenechal sa zaskočiť - "Ja to už dávno mám prepísané, ale je to na notebooku, ktorý má moja sestra v Poľsku." "Aha, no samozrejme....máš to celé napísané, ale nemal si 2 minúty aby si to tam skopíroval."
Samozrejme, že som bol radšej ticho, lebo keby som otvoril hubu tak by asi museli znova vysväcovať celý kostol...Nejako som to predýchal, nikto ma za to nepochválil (bolo to dobrovoľné, ale tak aspoň poďakujem, nie?), ale veď čo môže človek čakať? Po nejakom čase som sa vypracoval na animátora. Aj Martin. Ak by niekto nevedel, nemá to nič spoločné s animáciou na počítači. Anima je po latinsky duša (tuším). Jednoducho sme viedli skupinky chalanov, ktorí sa pripravovali na birmovku. Mali sme animátorské stretko, radili sme sa o nejakých veciach. Samozrejme nuda jak hovado a tak som sa hral s nejakým krížikom, ktorý som našiel na stole. Martin sedel oproti mne. Už som skoro ani nevnímal diskusiu keď ma z delíria drasticky prebral Martin...načiahol sa po krížiku, zobral mi ho z rúk a na celú miestnosť svojim prenikavým hlasom zahlásil "SVÄTÉ VECI NEPARTIA DO RÚK PSOM!" Síce ma to prebralo, ale zostal som tak zaskočený, že som bol neschopný reakcie. Samozrejme, svojim prejavom netaktným spôsobom prerušil aktuálneho rečníka...všetci zostali zarazení a ja dvakrát na dvakrát, keďže to bolo adresované mne. Ticho ako v hrobe...a do toho ticha sa ozval jeden animátor "Ty kokso!" A na ďaľších 30 sekúnd hrobové ticho. Už si ani nepamätám ako som zareagoval, ale toto bol ten moment, kedy som sa rozhodol odísť zo spoločenstva. Ešte som sa tam nejakú dobu objavoval, čím daľej tým menej, až som tam prestal chodiť úplne. Takže, nieje kresťan ako kresťan. Niektorí sú riadne svine (Ja som pes).A na záver - http://sk.wikibooks.org/wiki/Katechéza:_ONŽ_0 - toto som celé (okrem jedného odseku) prepísal sám. Martin to chcel stihnúť za týždeň.
// prečo nefunguje tag url?
.
