v USA, údajne najdemokratickejšom štáte na svete, ktoré svoj politický model presadzujú do rôznych štátov sveta, vládnu rodiny medzinárodných bankárov na čele s Rotschildovcami. Skutoční vládcovia vo Washingtone sú neviditeľní a vykonávajú moc zo zákulisia. Prakticky riadia vládu a kontrolujú obe hlavné politické strany.
Lož, pokrytectvo a pretvárka sú najzreteľnejšími charakteristikami väčšiny slobodomurárskych činností. Prejavuje sa to aj menením a prevracaním významu niektorých, najmä silne pôsobiacich slov ako sú sloboda, pokrok, veda, emancipácia, rovnosť, bratstvo, tolerancia, humanita, ľudské práva, otroctvo, spiatočnícky, reakčný, predsudky, povera, despotický, netolerantný, tyrania, fanatizmus, klerikalizmus.Slová s kladným významom sa priraďujú k slobodomurárstvu a slová so záporným významom ku katolicizmu a morálnym hodnotám- bez ohľadu na opodstatnenosť. Napr. pôsobenie katolicizmu sa označuje za tmárstvo, boj proti nemu aj pri uskutočňovaní genocídy pokrokom, neprekonateľný vrchol morálnych noriem: Desatoro- predsudkom, šliapanie po morálnych zásadách slobodou, morálna dôslednosť fanatizmom, pripomínanie morálnych povinností nemodernosťou, ich obhajovanie netoleranciou. Uprednostňovanie morálneho konania pred zvrátenosťou sa vyhlasuje za diskrimináciu, najhoršia sebeckosť ľudským právom, zjavená viera za poveru, tvrdenia a protirečiace skutočnosti modernou „vedou“ atď. V prípade, že sa dotýka morálnej oblasti, má moderný označovať nekresťanský liberalizmus, ktorého predstaviteľom je slobodomurárstvo. Pre pravdu v každej oblasti však platí to isté pravidlo. Napr. absolútne platí, že 2+2=4. Táto pravda sa nemôže zmodernizovať, prekonať, nemôže podliehať vývoju, prispôsobeniu dobe, zastarávaniu.
Svojim snahám slobodomurárstvo často dáva prívlastok nový: napr. nové právo, nový vek, nový poriadok, nová morálka, nové náboženstvo. Takto sa má Katolícka cirkev rozkladať z vnútra. Slobodomurárstvo tejto taktike prikladá značný význam. Podľa jeho člena J. Breyera, rímska cirkev bude dorazená hlavne v dôsledku doktrinálneho rozkladu v klére.
Súčasťou slobodomurárskej taktiky na oslabenie katolicizmu je aj podpora najrôznejších siekt a náboženských spoločenstiev, predovšetkým okultistických, ktorá sa pre ňu mala stať záväznou od medzinárodného zjazdu v r. 1922. Niektoré sekty vyšli priamo zo slobodomurárstva. Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní (mormonskú) založil slobodomurár John Smith. Aj ďalší vodcovia mormónov boli slobodomurármi. Obrady tejto cirkvi sú pod vplyvom slobodomurárstva. Spočiatku v jej chrámoch bola symbolom päťcípa hviezda. Kabalizujúcich Svedkov Jehovových, ktorí neuznávajú Kristovo božstvo a krst ako sviatosť, založil slobodomurár Charles Taze Russel.Túto sektu slobodomurárstvo a medzinárodní kabalisti podporovali obrovskými sumami. Aj napr. kabalizujúca sekta Bao Dai vo Vietname bola vytvorená prostredníctvom slobodomurárstva, v čase, keď Vietnam podliehal Francúzsku. Sekta mariavistov, ktorá mala začiatkom 20. st. v Poľsku asi pol milióna členov, podliehala lóžam vo Francúzsku. Najväčšej podpore slobodomurárstva sa teší ním riadené hnutie New Age (Nový vek). Vyvinulo sa z teozofického hnutia, založeného v r. 1875 slobodomurárkou J. Blavatskou, ktorá v r. 1887 v Londýne založila a vydávala časopis Lucifer. Podľa pripraveného plánu sa New Age objavilo na verejnosti v r. 1975. Je to slobodomurárstvo určené pre verejnosť. Nie náhodou toto hnutie má taký istý názov, ako sa pôvodne volal najrozšírenejší slobodomurársky časopis vo svete (v r. 1904-1990, potom premenovaný na Scottish Rite Journal). Obsahuje prvky východných náboženstiev, rôzne formy okultizmu, aj ufológiu, astrológiu a vedecky sa tváriacu psychotroniku. Špiritizmus sa propaguje pod názvom channeling. Ním sa má spojiť nielen s dušami zomrelých, ale aj s mimozemšťanmi a nevtelenými duchovnými majstrami.
Hnutie podporuje radikálny feminizmus, politiku interrupcií. Pod jeho vplyvom sú mnohé významné celosvetové organizáce, napr. OSN, UNESCO, Svetová rada cirkví, Rockefellerova nadácia, Fordova nadácia, Trilaterálna komisia, Bilderberský klub. Hnutie sa snaží sympatie verejnosti získať aj tým, že na prvé miesta svojich programov kladie základy správnej životosprávy, psychickej relaxácie, hlása pekné heslá o mieri, láske, bratstve, pokroku.
Masmédiá sú najúčinnejším nástrojom slobodomurárstva. Slobodomurári chcú tlač účinne kontrolovať, či už jej priamym riadením alebo subvencovaním. Im naklonenej tlači zadávajú finančne výhodné inzercie a reklamy. Keďže pre masmédiá príjmy z reklamy a inzercií spravidla bývajú podstatným zdrojom, tie, ktoré ich dostávajú, sú zvýhodnené v konkurencii a stávajú sa najvplyvnejšími, mienkotvornými. Porovnateľné masmédia (napr. denníky) bez týchto príjmov spravidla zanikajú. Prípadne tlači poskytujú i priamu finančnú pomoc, aby sa mohla aj zadarmo rozdávať (vid.Strážna veža). Ak sa neslobodomurárske masmédiá aj za takýchto podmienok dokážu udržať a slobodomurársky režim ich nezakáže, obvykle na život spoločnosti majú len okrajový vplyv. Závislosť významnej svetovej „slobodnej“ tlače od medzinárodných finančných magnátov vedie k tomu, že v nej sa isté správy jednoducho neobjavujú, neprejdú neviditeľnou cenzúrou. Na druhej strane idey, ktoré chce vedenie slobodomurárstva rozšíriť do verejnosti a želania, ktoré chce vnútiť ľuďom, sa v dôsledku jeho vplyvu v tlači zakrátko ozývajú zo všetkých strán. Pred dvoma storočiami, keď bolo vydávanie novín iba v začiatkoch, slobodomurár Jefferson, jeden zo zakladateľov a prezidentov USA, sa vyjadril, že mu je ľúto tých, ktorí čítajúc noviny si myslia, že vedia všetko o prebiehajúcich udalostiach. Už začiatkom 20. st., takmer všetka svetová tlač priamo alebo nepriamo bola v rukách slobodomurárstva.To ju vydávalo v rôznej orientácii a forme, aby tak ovplyvnila čitateľov všetkého druhu a získala obľubu v širokej verejnosti zverejňovaním nezdravých senzácií. Kým svojich ľudí bezkonkurenčne chválila, protivníkov očierňovala, nezastaviac sa pred lžami. V súčasnosti je stav taký istý a vzťahuje sa aj na elektronické masmédiá, predovšetkým televíziu. Slobodomurárske „demokratické“ masmédiá, ovládané nevolenou malou skupinou, majú prakticky monopol na informovanie, či dezinformovanie verejnosti a na masmediálny teror voči nej. Vyznačujú sa duchovnou a intelektuálnou prázdnotou. Protesty voči rôznym lžiam a škodlivostiam ignorujú. Ich premyslená, systematická, profesionálna manipulácia spoločnosti je ešte účinnejšia, ako komunistická propaganda. V románoch alebo filmoch sa intenzívne propaguje degradácia morálky. Mravné konanie predkladajú ako nesprávne, zastaralé. Kvôli väčšej účinnosti sú predstavované osoby, pre ktorých je samozrejmosť prestupovanie desatora, líčené ako kladné postavy s ušľachtilými motívmi. Takéto diela sú slobodomurárskou reklamou často propagované ako vysoko umelecké, ich pôvodcovia sú zahŕňaní cenami. Obdobne sú presadzované protináboženské, predovšetkým protikatolícke diela. Odporcovia cirkvi sú zasa líčení ako nositelia pokroku. Na oprávnené ohradenie sa ľudí so zdravým úsudkom voči demoralizácii, alebo postihnutých osočením, sa opäť odpovedá útokmi a výsmechom, že sú spiatočníkmi.
Bez ohľadu na rozpory Darwinovej teórie s vedou, vieru v túto teóriu nanútili do školstva ako povinný výklad sveta. K jej nedostatkom patrí aj neschopnosť odborne vysvetliť viaceré základné veci: vznik života. Slobodomurárstvo sa tiež snaží ovládnuť poznanie minulosti ľudstva.Preto značná časť historikov sú slobodomurári a značná časť ostatných dôverčivo opakuje ich sugestívne podané „fakty“, v ktorých sa jedny fakty zamlčujú alebo sa vytvárajú zámerné lži, iné sa prekrúcajú (napr. to, že najtemnejším v dejinách bolo 20. storočie: s dvoma svetovými vojnami, opakovanými genocídami, masovým vraždením detí už pred narodením atď., 21. storočie a „vojna proti terorizmu“, kapitalistické vykorisťovanie a bezohľadnosť.)
Ak slobodomurárstvo nedosiahne svoje ciele svojím najvýznamnejším spôsobom: dlhotrvajúcim šírením istých ideí, potom sa ich snaží dosiahnuť aj pomocou násilia. Pike uviedol, že ak bude treba, svoje ciele bude presadzovať aj so zbraňou , t. j. prostredníctvom pučov, vzbúr, povstaní, revolúcií, vojen, podľa buletinu Veľkého orientu Belgicka z r. 1876, je slobodomurárstvo dielňou revolučných ideí. Takmer všetky revolúcie a vzbury v období po revolúcii vo Francúzsku v r. 1789 mali slobodomurársky pôvod. V prípade ich úspechu bolo pravidlom, že do najvýznamnejších funkcií sa dostali prevažne alebo výlučne slobodomurári, hoci v spoločnosti predstavali len malú menšinu.
Keďže slobodomurári ovládajú svetové financie , majú tak výrazný vplyv na svetové dianie. K úspechom slobodomurárstva viac ako jeho vlastná organizácia napomáhajú tie organizácie, ktoré slobodomurári tajne riadia, tzv. nedokonalé slobodomurárstvo, ktoré je rozmanité. Časť týchto spolkov slobodomurári zakladajú sami. A ak ich nezaložili, snažia sa ich dodatočne ovládnuť postupným prenikaním svojich členov do ich vedenia, až v ňom nadobudnú väčšinu, hoci celkove v danom spolku môžu tvoriť nepatrnú menšinu. Aj v prípade navonok dobrého cieľa chcú prostredníctvom týchto spolkov uskutočniť nejakú zvláštnu časť alebo prvok zo svojho programu , napr. sekularizmus, interkonfesionalizmus, strach z údajného preľudnenia Zeme. Ich vplyv sa výrazne prejavuje v medzinárodných organizáciách, napr. v združení podnikateľov- Rotary kluby, v združení predstaviteľov jednotlivých profesií- Lions kluby, v zdanlivo kresťanských organizáciách YMCA a YWCA. Slobodomurári založili aj OSN, Ligu ľudských práv, tzv. plánované rodičovstvo atď. Pobočka „plánovaného rodičovstva“ na Slovensku- Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu, podporuje umelú antikoncepciu, sterilizáciu, potraty. Slobodomurárstvo na presadzovanie svojich cieľov využíva aj nadácie. Podobne zakladá a vedie rôzne výbory. Snaží sa preniknúť aj do katolíckych spolkov. K týmto spolkom patria aj politické strany. Podľa slobodomurárskeho vyjadrenia, má byť slobodomurárstvo paňou a nie slúžkou politických strán. Na ich činnosť pôsobí niekoľkými spôsobmi: zakladá ich a dáva im ich jadro, dáva im zameranie a koordinuje činnosť týchto strán v prípade potreby. Ak aj slobodomurárstvo politické strany nezaložilo, aj tie sa snaží preniknúť svojimi členmi, presadiť v nich svoju ideológiu , ovládnuť ich vedenie a tak usmerňovať ich činnosť. To sa týka aj kresťanských politických strán, napr. v r. 1904 sa v Taliansku pokúšal založiť kresťanskú stranu slobodomurár R. Murri. V prípade úspechu tak slobodomurárstvo dosiahne, že ani tieto strany nepostupujú dôsledne v kresťanskom duchu. Pretože chce viesť parlamenty , jeho vedenie v prípade potreby môže dávať inštrukcie slobodomurárskym poslancom, ako majú hlasovať a kontrolovať ich činnosť. Formálna demokracia sa dá zo zákulisia rôznymi spôsobmi výrazne ovplyvňovať a zároveň ňou sa dá utajovať skutočných vládcov spoločnosti. V prípade nespokojnosti obyvateľstva sú tak uchránení pred jeho hnevom. So sebe vlastnou pokryteckosťou slobodomurárstvo navonok označuje demokraciu za rovnosť príležitostí pre všetkých, a tým za vládu ľudu. No na druhej strane ju hneď porušuje skrytým, no výrazným uprednostňovaním svojich kandidátov pred ostatnými členmi spoločnosti. Tento spôsob napomáha tomu, aby aj nepatrná menšina slobodomurárov získala rozhodujúci vplyv na dianie v spoločnosti. Vo voľbách v početnej, neraz mnohomiliónovej spoločnosti, si voliči za svojich zástupcov vyberajú ľudí, ktorých osobne nepoznajú. Či sa vôbec oboznámia s kandidátmi a aký obraz o nich si vytvoria, to do značnej miery závisí od masmédií. Tie ho môžu výrazne vylepšiť alebo zhoršiť oproti skutočnosti. Týmto spôsobom sa môžu výrazne ovplyvňovať aj voľby do funkcií v samotných stranách. Takisto na volebnú kampaň alebo na činnosť politických strán treba značné množstvo peňazí. Obvykle nepochádzajú od daných kandidátov alebo z príspevkov radových členov politických strán, ale od bohatých súkromníkov. slobodomurárskym kandidátom k úspechu vo voľbách často pomáhajú lákavé sľuby, ktoré však po zvolení nesplnia. Ak sa takýmito politikmi voliči znechutia, v ďalších voľbách sa priklonia k iným, no tiež k slobodomurárskym kandidátom. Obvykle nádeje voličov sklamú aj novozvolení zástupcovia, a preto v nasledujúcich voľbách často volia predošlých alebo nových slobodomurárskych kandidátov. Tým sa vytvára uzavretý kruh. Tzv. politická pluralita a možnosť výberu v skutočnosti značí, že spoločnosť má neustále slobodomurársku vládu, iba iného druhu. Možnosť výberu svojich predstaviteľov spoločnosťou mimo svojich členov slobodomurárstvo odmieta. Pre zámery slobodomurárstva nie je prekážkou, ak organizácie pod jeho vplyvom sú vo vzájomnej opozícii. Dokonca nepokoje v spoločnosti sú pre slobodomurárstvo žiadúce. Preto slobodomurárstvo súčasne podporuje protiľahlé strany. Ich členovia, ktorí bojujú proti sebe, netušia, že bez svojho vedomia a vôle sú podriadení jednému vedeniu, o jestvovaní ktorého nemajú ani tušenia.Tento spôsob sa používa na usmerňovanie diania vo vnútri jednotlivých štátov, ako aj v medzinárodných vzťahoch, napr. vedenie slobodomurárstva zároveň podporovalo protivníkov v 1. i v 2. sv. vojne a pritom vytváralo inštitúcie, ktoré mali zabrániť vojnám. Politickú činnosť slobodomurári často ovplyvňujú aj zo zákulisia ako odborníci, poradcovia. V týchto funkciách, alebo ako tajomníci, spojení so zahraničím, vedú alebo kontrolujú osoby v mocenských funkciách. Slobodomurársky vplyv vo vláde alebo v sneme však býva väčší, ako počet jeho členov v týchto inštitúciách. Pod vplyvom slobodomurárskeho ducha v spoločnosti, šíreného školou, masmédiami, pseudoumením a tzv. odborníkmi, aj mnohí neslobodomurárski politici konajú aspoň čiastočne podľa jeho zámerov. Ak niektorý slobodomurársky návrh (o potratoch, o rozvodoch a pod.) neprejde na prvý pokus, zvykne sa opakovať aj desaťročia. Touto vytrvalou ofenzívnou taktikou slobodomurárstvo dosahuje značné úspechy.
Už v r. 1779 tak nariaďoval pre členov slobodomurárskeho prúdu iluminátov (osvietených) jeho vodca Weishaupt: „Všetci členovia... musia nepozorovane a bez zrejmej dotieravosti šíriť svoj vplyv na ľudí všetkých tried, všetkých národov, všetkých náboženstiev... až tento vplyv zavládne všade...“ Po vyše sto rokoch túto stále uplatňovanú zásadu zopakoval aj slobodomurársky zjazd vo francúzskom meste Amiens v r. 1894: „Treba sa snažiť, aby noviny riadené bratmi (t. j. slobodomurármi), všade napomáhali našej veci, no v nijakom prípade neodhaľovali účasť lóží a nezverejňovali naše zamestnania... Zakladať spolky... inšpirované lóžami, finančne pomáhať nezasväteným skupinám a snažiť sa, aby bratia všemožným spôsobom prenikali už do jestvujúcich spoločností, zachovávajúc všetky spôsoby opatrnosti, viesť propagandu prostredníctvom dobročinnosti...- to všetko sú naše spôsoby.“ Túto zásadu o niekoľko desaťročí zopakoval aj konvent Veľkého východu Franúzska v r. 1922: „ Je potrebné, aby slobodomurárstvo bolo cítiť všade, ale nikde sa to nemá vedieť.“ Zopakoval ju aj konvent tejto veľkolóže v r. 1929: „Konajme, prenikajme všade. Naša práca spočíva v pôsobení na verejnosť, ale nie je úlohou slobodomurárstva ukazovať sa verejnosti.“ V r. 1979, dvesto rokov po Weishauptovi, túto zásadu zopakoval v oficiálnom časopise Veľkého východu Francúzska jeho veľký majster Baroin: „Kým pre slobodomurárstvo nie je povinnosťou, aby niekde bolo viditeľné, slobodomurári sú povinní byť v dnešnej dobe všade, v stranách, v odboroch, v združeniach...“ . Mocenské pôsobenie vedenia slobodomurárstva sa utajuje tak, že ak členmi vlády sú slobodomurári, obvykle sú nižšieho stupňa a im nadriadení slobodomurári zastávajú nenápadnú funkciu knihovníka, učiteľa, skromného úradníka a pod.
K utajovaniu patrí aj hlásanie zdanlivých cieľov alebo neurčité vyjadrovanie sa. Napr. koncom 19. st. vo Francúzsku slobodomurári pod heslom tolerancie bojovali proti jezuitom. Takisto hlásali boj proti klerikalizmu. Vraj boli len proti miešaniu sa katolicizmu do politiky. Vo francúzskom sneme bol v tedy iba jeden katolícky kňaz, no 250- 300 slobodomurárov. Teda logicky slobodomurári do politiky zasahovali oveľa intenzívnejšie. Významný komunista Dimitrov sa vyjadril, že verejnosť sa diví, ako známi štátnici rýchle a zdanlivo úplne bez príčiny menia svoje stanovisko v nanajvýš podstatných veciach. Alebo hovoria jedno a konajú celkom opačne. Pre nezasväteného pozorovateľa je to nelogické a úplne nepochopiteľné. Ale je to jasné pre tých, ktorí sú oboznámení s činnosťou slobodomurárskych lóží. Títo činitelia, ako príslušníci lóží, obyčajne dostávajú podnety a smernice od príslušnej lóži a podriaďujú sa jej disciplíne v rozpore so záujmami ľudu a krajiny. Utajovanosť je nielen pomocou pre slobodomurárstvo, ale jeho nutnou súčasťou. Podľa slobodomurára A. Mackeya, keby slobodomurárstvo stratilo tajnú povahu, stratilo by podstatu svojho jestvovania. Zmena tejto zásady by pre slobodomurárstvo znamenalo samovraždu a smrť. Je to preto, lebo v utajovanosti oprávnene vidí svoju silu, ako to napr.v r. 1929 konštatoval konvent Veľkého východu Francúzska. Ak sa zbaví tajomnosti, ak sa stanú všeobecne známymi všetky jeho snahy a formy, členovia a hodnostári, vtedy slobodomurárstvo okamžite stratí prevažnú väčšinu svojej sily a moci.
Ešte ma napadla taka perlička - čo sa pytal Son Goku ohladom nejakeho ex-slobodomurara. Napadlol ma asi najznamejši satanista - Aleister Crowley:
„Proslulý mág A. Crowley vykládal své posláni takto: „uvést do pohybu okutní síly, které smerují na konci tohto století k osvícení všech lidí“. Považoval se za proroka, který má uvést nový věk a vymítit zbytky „zastaralého křesťanství“.S přibývajícim věkem se Crowley stával víc a víc satanským a začínal se vyžívat v telesném sadismu. Napsal množství básní, eseju a pojednáni o své okultní filozofii a zkušenostech. Za jeho hlavní dílo je pokládána „The Book of the Law (Kniha zákona)1904. Jde o antibiblii, v níž formuloval své satanské učení a dal vyniknout jeho ústřední větě: „Do what thou will stall be the whole of the law – „čiň co chceš, to je celý zákon“ Jeho knihy ještě dnes vycházejí v pěticiferních nákladech. „To, co Aleister Crowley ve svém živote vymyslel, učil, publikoval a uskutečňoval, se dnes stalo vodítkem pro mnohé okultní skupiny. Prostřednictvím Crowleyho nalézají novou životní cestu, nový duchovní názor, nové náboženství. „
Crowleyho žák Kenneth Anger ve svých filmových dílach zachytil Crowleyho výroky o magii, sexualite a násilí. Jeho životním dílem je film „Lucifer Rising“.(Ako hlavného predstaviteľa si do tejto úlohy vyhliadol Micka Jaggera, jeho predchodca Bobby Beausoleil spáchal beštiálnu vraždu – krvou svojej obete namaloval na stenu kryptické znaky.)
Citát: "Magicky žijíci člověk se pokouší vyšší moci, které kolem sebe vnímá, podmanit a využít pro svoje potřeby“