Hľadala som, ale nenašla som žiadnu takúto temu na tejto stránke. Preto ma napadlo, že by som prišla s vlastnou témou, ktorá by mohla byť zaujímavá. Iste sa niekoľko z vás niekedy zamyslelo, ako plynie čas. Je to len nedávno, čo ste chodili do škôlky, potom do školy, neskôr došla vysoká škola, u niekoho vojna, rodina, prišla druhá generácia. Rada by som sa spýtala, aké hlavné veci ste si vo svojom živote všimli, kedy prišli tie zlomové momenty, prvé lásky, problémy, prvá výplata, rozlučka so slobodou a iné. Niekto žil s dobou počúval obľúbenú hudbu - AC/DC, Elán, Paľo Hammel, niekto zase ostal verný môde v oblečení. Predpokladám, že je to určené najmä pre tých starších alebo pre tých čo už niečo v živote zažili. Kto chce, môže to doplniť pár fotkami, napríklad jednou do škôlky alebo školy, potom z prahu dospelosti a prípadne súčasnosti.

Som relatívne mladá, aby som mohla niečo k tomu napísať, ale detstvo bolo u mňa horšie, 3-krát sme sa presťahovali kvôli robote rodičov, potom to bolo bežné detstvo tvrdšou rukou aj napriek tomu, že som jedináčik. Základná škola bola klasická, na stredne začali prvé lásky, vážny vzťah, ale aj veľké sklamania. Maturita bez problémov, odchod do USA, prvá práca a hneď v zahraničí, neskôr návrat na Slovensko, práca, popri tom škola, opäť dáka láska a sklamanie a tak som na tom až doteraz. Hypotéka na byt, auto na leasing - to by som považovala za taký najväčší krok do dospelosti, pretože je to veľký záväzok a navyšte prebratie veľkej zodpovednosti a osamostatnenie. S módou ako takou som nesympatizovala, hudba má tiež vôbec neovplyvnila, dá sa povedať, že si žijem svoj vlastný život nezávisle na iných. Jediné čo ma chytilo, tak to je farba vlasou, rada to mením.

Kedže som z dvojičiek, vždy a všade sme boli so sestrou spolu. Boli sme taká nerozlučná dvojka. Počas detstva sme sa párkrát sťahovali, ale bolo to len v rámci 3 susedných dedín. Detstvo som mala nádherné. Odkedy sa pamätám, bývali sme v bytovke. Mali sme tam super kamošky. Ráno sme si nestihli oči otvoriť a už sme behali po lúke, hrali sme sa rôzne hry od výmyslu sveta, predávali sme zelené jablká, robili sme výstavy v našom detskom "múzeu", gúľali sme sa dolu kopcom... To bol život, nie ako teraz. Deti pred PC a z detstva nemajú nič. Keď sme mali 10 rokov, pribudla nám do rodiny malá sestra - Barborka (teraz má už 11). Niekedy to bolo s ňou ťažšie, ale vždy bola s ňou sranda. Taký malý trpaslík pobehujúci pod nohami vie život riadne spestriť. Asi 3 roky po tom sme sa znovu odsťahovali do vedľajšej dediny, kde nám bývajú aj starí rodičia a bývame tam dodnes. Potom prišla stredná, noví ľudia... Na prvý vzťah som si počkala do 18-ky, no po 9 mesiacoch sa to skončilo. Potom sme odišli na výšku, prvý rok sme so sestrou boli ešte spolu, no potom sa rozhodla, že chce študovať externe a pracovať so svojím priateľom, tak si dala rok odklad. Pre mňa to bolo zo začiatku ťažšie, veď sme boli vždy spolu. A zrazu som sa ocitla vo veľkomeste sama. Teraz sa stretávame len veľmi málo, pretože jej to práca nedovoľuje. No už som si zvykla, že sa naše cesty rozdelili. Už 11 mesiacov chodím s jedným fantastickým chalanom a som šťastná. Čo sa týka hudby, u mňa sa to menilo. Vyrastala som na hudbe a la Senzus, Repete, Drišľak... Potom som počúvala, čo rádio dalo, neskôr som prešla na techno a dance, potom nasledoval metal, znovu som prešla na dance a pop a teraz počúvam, čo sa mi páči, vďaka priateľovi dosť často aj jazz. Prikladám 2 fotky, na jednej som ja so sestrou, keď sme mali 3 a na druhej je "malá" sestra.

co sa mna tyka nic zaujimave... detstvo ako kazde ine, rano vstat, zobrat bicykel, bezat za kamaratmi, vratit sa naobed, po nom zasa do vecera... zakladna skola nic vynimocne.. vzdy vo vyberovej triede a tam v sedom strede, lebo ako kazda ucitelka na mna povedala "on je mudry, ale lenivy"... na strednej detto, vztahy ma obchadzali, nejake zazitky samozrejme nie, v maturitaku aj prva laska, no skoncilo to fiaskom, odvtedy som na zeny zanevrel...presun do brna na vysku, hladanie novych kamaratov, riesenie uz vaznejsich problemov(kde zohnat peniaze, kde byvat, co jest, robota, skusky atd atd...)... celkovo ked to zhodnotim nic vynimocne.. priemerny zivot priemerneho cloveka..

Toto je zaujimave citanie. Vyborny napad za temu, preto davam plusko.

U mna to bolo pestre. Narodil som sa este za cias zlatej krasnej Juhoslavie na uzemi uz dnesnej Bosny a Hercegoviny (napriek tomu, ze som Chorvat), tam som zil len par rokov, potom som sa prestahoval do Chorvatska. A odtial dalsie stahovanie na Slovensko, kvoli biznisu rodicov, ale aj z otcovho strachu, ze by vojna mohla dorazit aj do Zagrebu. Odvtedy som na Slovensku. Tu som skoncil zakladnu skolu, strednu skolu a este nedokoncil VS. Prvy krat v zivote som tu videl hokej nazivo a zacal ho hrat, naucil som sa tu lyzovat. Cize Slovensko bolo pre mna z viacerych aspektov velkym zivotnym milnikom.

Teraz som o par rokov starsi. Roky ubiehaju strasne rychlo. Ved stuzkovu uz mam za sebou 7 rokov, a ani sa to nezda. Za tie roky som sa vysplhal v kariere dost vysoko. Momentalne si uzivam vlastne zarobeny byt a auto. Mam nadherny vztah s uzasnou priatelkou, vdaka ktorej som zabudol na vsetky sklamania z predchadzajucich rokov. Myslim si, ze za posledne roky som sa dost zmenil. Aspon to vidim na sebe. Som podstatne zodpovednejsi, samostatnejsi. Mam dalsie plany a ciele do zivota, a zistujem, ze sa mi postupne dari naplnit vsetko o com som snival.

Uvidime, co prinesu najblizsie roky..

Fuuh..zaujimave citanie..tak nieco z mojho sudka:
Detstvo od malicka bolo pestre..dobry kamarati a kedze som byval na sidlisku, sedenie doma nepripadalo nikdy v uvahu..Vkuse sa nejake aktivity nasli s kopou kamaratov, ktory taktiez velmi radi niekam vybehli..Mobily moc neboli a tak vsetko sa dohodovalo v skole cez prestavky (dneska sa clovek dohodne cez mobil a aj tak prd z toho). Kopec zazitkov na ktore aj dnes rad spominam..
Co sa tyka zakladnej, tak tam sa zocelovali kamarati aja om vacsinou bludil v B triede..Nijak som nevynikal a mal som take priemerne znamky, sem tam daka trojka a tak..
Skoncila zakladna a ludia ako keby umreli..Dost vela kamaratov som dlhsie nevidel ale zas s vela z nich drzim kontakt do dnes a sem tam dake pivcisko bodne vhod.
Stredna nebola nicim zaujimava. Siel som nanu len aby som daku skolu mal so ziadnou predstavou buducnosti (hlava vtedy sprosta). Presiel som ju bez najmensich problemov a potom prisla dilema co dalej..Pracu, ktoru mi pridala skola, som opustil po 5 dnoch s vypovedou, kedze som si povedal, ze toto ja robit nemienim..
Prisla ponuka z BA, za ktorou som sa vybral a vlastnou snahou dostal do prostredia IT a momentalne cez 2 roky stabilne som u jedneho zamestnavatela..
Najhorsie bolo sprvu najst nejakych rozumnych ludi na pivo a tak, ale nastastie sem zopar kamosov z rodneho mesta taktiez poprichadzalo a teraz jesto s kym aj vybehnut a tak. Skusal som aj nejake vztahy, ale vacsinou pre pracovnu vytazenost a moju lenivost som to ukoncoval. Niekedy clovek nato fakt nema nervy. Takze aj momentalne mam ine problemy, ako riesit nejaky ten vztah.
Do buducna chcem samozrejme este zopar snov splnit, ale nic z toho nieje jednoduche. takze uvidime co a ako bude.

Takze aj umna, ziadny specialny zivot nemam. Skorej ho zijem pre seba a snazim sa posplnat si svoje sny..Snad jedneho dna fakticky zavitam na tu Floridu (Tampa Bay), to je moj naj sen. Dozit to tam vklude.

Ja som sa narodil na vychode Slovenska, a cas ktory som tam stravil (14rokov) je a bude nezabudnutelny. Napriek tomu, ze rodicia nemali nikdy dobre manzelstvo a casto sa hadali, som so svojim detstvom nadmieru spokojny. Pobehovacky po sidlisku od rana do vecera s kamaratmi s ktorymi som vyrastal. Zaujimave je sledovat kde sa kazdy rozisiel z nasej povodnej partii...niektore pribehy su smutne a z nostalgie mi je az do placu.
Na slovensku com nedokoncil ani zakladnu skolu...koncom osmeho rocnika sme sa prestahovali s rodicmi do UK, mal som 14. Po roku zitia v UK sa rodicia rozviedli, a prislo zatial najhorsie obdobie mojho zivota, ale som na seba hrdy, ze to zvladam tak ako to zvladam. Po rozvode nastal cas, kedy sa od nas odstahoval otec a tazke casy su na svete, mama ma problem uzivit 2 dospievajuce studujuce deti, a ktomu sa hrne kopec problemov, nie len financnych, ale celkovo kadeco. Ukoncil som tu teda zakladnu skolu, nasledne som prestupil na inu skolu koli problemom s nejakymi ludmi, prestupenie sa ukazalo ako plus v istych veciach, no nasledne ako aj minus, zly vyber predmetov na strednej skole, ktory pre mna znamena zakopanu cestu tak trochu. Ale zatial nelutujem, dokoncil som teda v UK aj strednu skolu, a som spokojny. Na vysoku som sa rozhodol neist, na zopar pohovoroch som bol, a dokonca som dostal aj miesto, ale odmietol som to, zneje to asi hlupo, ale robim to co citim, nevidel som zmysel, zatial sa tak isto nestazujem. Som zvyknuty makat, kedze uz od 16tich som pracoval na zmluvu kazdy jeden vikend. Momentalne, pracujem uz na plny uvazok, aj ked robota nieje Bohvie co, beriem to ako nejaku skusenost do zivota. Planujem daj aj tak vypoved. Tak isto som hrdy na ked mozem povedat, ze sa od 18tich zivim sam. Dokazal som si zadovazit vsetko co som chcel, a popritom platit byvanie, energie a ine hovadiny. Bohuzial popri tom vsetkom nebol este cas na serioznejsi vztah.
No a v roku 2011 ma caka opat otocka o 180stupnov v mojom zivote, pre ktoru som sa opat rozhodol sam, a dufam, ze sa nesklamem, zatial to ale nebudem rozoberat, ako som pisal vyssie, planujem skoncit s terajsou pracou, a chcem pracovat sam na seba nie na niekoho ineho. A pravdepodobne nastane aj stahovanie z UK.

Tema ma celkom zaujala, coz som uz zakladatelke napisal na inom mieste....
Preco ma zaujala? Preto lebo ako sa nezastavitelne blizi moja 25.-ka (buduci pondelok), tak coraz viac bilancujem, rozmyslam nad zivotom a preberam ako minulost, tak aj jej mozne alternativy....
Kde zacat? Za prvy a zakladny zlom v mojom zivote povazujem august 1991, mal som 5 rokov vtedy (uz si nepamatam na presny den), kedy mi jedna vec navzdy vytycila moje smerovanie i zivotnu zalubu.... A sice moj otec si kratko po pade komunistov spravil zbrojny preukaz a kupil zbran. V spominanom case isiel s mojim ujom strielat a zobral aj mna.... Dodnes si dobre pamatam zablesky pri strelbe a padajuce horuce nabojnice.... Potom sa ma opytal, ci si to nechcem skusit aj ja.... Ja som trochu s obavami prikyvol a po vyrieseni mensieho problemu s uchopom (nikto nevedel, ci som pravak, ci lavak a ja uz vobec nie), vysli 4 rany a na obrovske prekvapenie mojho uja (aj otca samozrejme, ale zase ten vedel, ze som jeho krv a nieco ticho tusil, ako mi po rokoch povedal), na stojane (cca 10 m) bolo o 4 prazdne plechovky menej.... Mne sa to ohromne pacilo a zaumienil som si (rozumom 5-rocneho chlapca, ale dostatocne jasne), ze aj ja, ked budem velky, budem nosit pistol a chodit strielat....
Toto bol prvy velky zlom, ktory dost rozhodujuco zmenil moj zivot....
Co dalej? Asi ZS (1992-2001).... Ach jo, bol som tvrdohlavy chlapec, ktory lubil uvazovat vlastnym rozumom a obcas robil veci, ktore sa nepacili ako ucitelkam, tak aj niektorym spoluziakom.... Co sa tykalo uciteliek, tak som vraj bol drzy a neuctivy (aj po rokoch si stale myslim, ze to boli zakomplexovane pizdy, ktore si mindraky zo svojho nepodareneho vlastneho zivota vybijali na deckach v skole....), a co sa tykalo spoluziakov, tak z casu na cas rana so spoluziakom otabulu alebo lavicu znova nastolila rovnovahu a docielila potvrdenie mojho stanoviska.... Tieto excesy mi ale vzdy presli, pretoze som skolu pomerne uspesne reprezentoval ako v sporte, tak aj v nejakych tych vedomostnych olympiadach .... Toto mi ukazalo, ze orwellovske 'Vsetci sme si rovni a niektori sme si trochu rovnejsi' (vtedy som ho samozrejme nepoznal, islo skor o jeho zmysel ci ideu....) v praxi funguje priam dokonalo.... S ludmi individualne som vzdy vyjst vedel relativne (s par ludmi mam dost silny vztah dodnes), ale clenom kolektivu som sa ani necitil, a ani nim nechcel byt.... Proste drzal som si urcity odstup.... Od nejakej 6.-7. triedy take nesmele pokukavacky po babach a to 'detsko-pubertalne chodenie'.... Ale na navstevy kupaliska s babami a par kamosmi si dodnes dobre spominam, ako sa mi to pacilo.... Od nejakej osmej triedy som zacal fajcit, ale dodnes to nevidim ako zle rozhodnutie.... Holt, mam rad nikotin a on ma rad mna .... Akurat ceny cigariet sa odvtedy podstatne zmenili.... Tolko moje casy na ZS.... Bolo to pekne obdobie....
Stredna skola (2001-2005)
To bolo pre mna velmi dolezite obdobie vo formovani myslenia.... Prve skutocne vztahy, prve biznisy a zarobky, prve auto, pokracujuce obcasne problemy s ucitelmi.... Zacal som v tom case chodit na bojove umenia.... Tam som sa po prvykrat citil clenom kolektivu, kde som si bol vo vztahu s ostatnymi plne rovnocenny (ine kolektivy som nepovazoval za mne rovnocenne, no co, mam na ludi vysoke naroky ) Fakt sme tam boli perfektna partia, ktora vyrazala piatky a soboty vecer trenovat do ulic.... Prave z tohto obdobia pochadza seria jaziev, ktora mi zdobi tvar a telo.... Nech si metrosexuali a kadejake zzenstile existencie tvrdia co chcu, ale ja hovorim jedno - jazvy robia chlapa a kazda z nich pre mna predstavuje jedinecnu spomienku nevymazatelne ulozenu ako v mojej pamati, tak aj vrytu v tele... Dolezity zlomovy okamih predstavoval pre mna februar 2003, ked som po jednom takomto vyjazde skoncil skoro mrtvy (ked sa to tak vezme, tak 65 sekund som bol uz po smrti) v nemocnici.... Kto rany rozdava, obcas musi aj nejake prijat.... Dolezite to bolo v tom, ze mi to ukazalo, ze moja telesna schranka ma obrovsku vydrz a odolnost, tak aj preto, ze to bola skutocna krizova situacia, v ktorej sa ukazala prava podstata niektorych ludi (na mojej strane par zbabelcov, co uslo, u protistrany zase 'hrdinstvo' pri prevahe asi 30 na 1, a u mna zase to, ze som si sam potvrdil svoju odhodlanost tahat veci az do konca, nech uz je akykolvek a nezmieritelnost).... Tolko k casom na strednej skole.... Rokom 2005-2011 budem bilancovat nabuduce, lebo som nesmierne unaveny a mam za sebou tazky den....

ako maly si pamatam len na to, ze som dlho neobsedel na riti a musel nieco robit, nejaku fyzicku aktivitu, behat, bicyklovat, stverat za po stromoch, preliezkach a tak, v zime si rodicia vsimli, ze na 5rocneho korculujem dost slusne a kedze sme byvali na doplutie od dnesnej steel areny, mal som chodit na hokej...ale penazi bolo malo, bol som kazdu chvilu chory, takze mirko hokejista sa nekonal okrem toho si pamatam, ze ma volali chodiaci rozum do vrecka, ako 5rocny som uz vedel plynulo citat a som vedel naspamat tv program na tyzden dopredu u babky som zase listoval v rozume do vrecka (miniencyklopedia, ak niekto nahodou nepozna), lustil som krizovky, osemsmerovky v babkinych casopisoch
zakladna skola, teda prvy stupen je moje asi najlepsie obdobie, v skole som mal ciste jednotky a ani som sa nijak nepretrhol, v sporte som bol tiez sikovny, vybijana, basketbal, futbal, (hokejbal nebol s kym hrat, divne susedstvo som mal), v skole sa casto nudil, na hodinach nedaval pozor, robil bordel, z toho obdobia mam vela usmevnych poznamok v zrkadielku a ziackych knizkach...este lepsia vsak bola skolska druzina po skole, to bol jeden dezert, 2 hodiny hrania futbalu vonku, potom o tretej bol presun do skoly, kde som si vacsinou stihol urobit vsetky domace, takze som na ZS s tymto nemal problem...super obdobie, v 99 sme sa ale prestahovali z rusnej oblasti okolo zimaku do prostred sidliska medzi parky, kvoli vacsiemu bytu a tichu...
v 2000 som siel na osemrocny gympel, bolo super, ze z mojej ZS tam isli dalsi 4 ludia a teda niekolkych som tam poznal, tam zacalo obdobie dost otravne, na konci primy OBROVSKY mega pruser, o ktorom tu nechcem pisat, ale skoncil som po nom v nemocnici a mal problemy s policiou, nic prijemne, potom prislo obdobie zdravotnych problemov a behanie po lekaroch, snad nebol specialista, u ktoreho som nebol, z problemov vyplynulo, ze som vyzeral dost na pikacu BMI 16-17, no kost a koza, takze ja a dievcata nehrozilo vobec, v 16tich ma spoluziacka zacala tahat do mesta, tak socializovat som sa zacal, pestre obdobie...v skole som prechadzal s trojkami, casom vo vyssich rocnikoch pribudli stvorky z anglictiny kde som si nesadol s profkou a z fyziky, kde profka robila tazsie ucivo este tazsim tym ako ho podavala...spoluziaci boli des a hroza, po 6-7 rokoch uz vladla ponorkova choroba, okrem toho na vyberovom gymnaziu ked sa stretnu osoby ktore na ZS boli "hviezdami" a tam zrazu nie su tak nastavaju problemy...maturitny rocnik bol velmi fajn uz, stuzkovu sme si patricne uzili, zmaturovali, oslavili maturu, medzitym som v 16tich zacal hrat hokejbalovu mestsku ligu (odkedy sme sa prestahovali som si nasiel partiu, ktora hravala hokejbal medzi blokmi), kde som ziskal hromadu novych kontaktov a kamaratov...az tam som opat zistil co je sila kolektivu, z coho vlastne tazime v lige doteraz...akurat tyzden po maturite som skoncil v nemocnici po epileptickom zachvate, rozhodne nic prijemne, za dalsi polrok som mal este dalsie tri, odvtedy chvalabohu nic...nikdy sa nenasla pricina, ani sa nepotvrdila epilepsia, ale beriem doteraz lieky...
nastup na vysku bol v pohode, zo zaciatku som bol znudeny lebo sme vsade riesili veci co som davno vedel (matematicky gympel+matura z informatiky ma na studium informatik pripravili viac nez dobre), prvy semester som spravil ani som nevedel ako, a to som este do polky skuskoveho lebedil doma lebo som nevedel ze je skuskove ku koncu semestra som hupol do mojho prveho vztahu co sa ukazalo ako fail, ale ohovarat tu nebudem, niekedy v priebehu skuskoveho to skoncilo a potom som to nejako psychicky predychaval cely letny semester, ktory som kvoli tomu flakal...v polke augusta som nemal tri predmety za 23 kreditov, nakoniec 2 najdolezitejsie a najtazsie sa mi podarilo spravit, jeden som prenasal...druhak bola lahoda, v hokejbale sa nasmu teamu striedavo darilo a striedavo nie, okrem toho zacal som hravat florbal za univerzitu vo vysokoskolskej lige, dalsie uzitocne kontakty a znamosti, presiel som hravo a teraz sa v tretiaku trapim smerom k bakalarke...zacal som trenovat s kosickym hokejbalovym teamom, ktory hrava 1. slovensku ligu skupinu vychod, tam sa zlepsujem snad kazdym treningom, co mi ale ubera sily a cas na skolu a ine cinnosti a preto sa momentalne dost trapim

//luculiiik: dakujem to s tym tv programom - vies, v tej dobe bola stv1, stv2 a dost
//momentalne si tv program nepamatam ani najblizsiu hodinu, ak to nie je nejaky hokejovy prenos

Hmmm pekna tema, zvycajne nerozpisujem svoje zivotne pripehy len tak ale anonymita diskusneho fota FTW, takze:

Detstvo som mal dost "zaujimave", narodil som sa v presove avsak rodicia sa rozviedli ked som mal asi 4 roky(foter alkoholik) tak sme byvali v trojizbovom byte s babkou tak ma nechceli nikde pustat. Takze som sa stale hral len doma samozrejme s autickami, kreslil auticka, pozeral knight rider, proste laska k autam u mna bola uz od mladeho veku Potom v roku 2000 sme sa prestahovali do kosic kedze sa matka 2x vydala no a tu uz som konecne mohol klasicky behat s kamaratmi po ulici, s bicyklom, loptou, stvarat hodaviny, atd Na zakladnej skole som si pobudol iba jeden rok(velka skoda) a potom som musel ist na 8 rocny gympel. Toto bolo dost temne obdobie pre mna kedze kolektiv nebol najlepsi, v puberte som mal aj dost problemy s vyzorom a hanbil som sa pred holkami takze nic moc... Nastastie ma vsak par kamaratov zacalo tahat piatky do mesta tak som sa trochu socializoval a posledne roky uz boli celkom v pohode. Samozrejme pocas puberty prebiehalo "hladanie sameho seba" takze od le parkour, skatovania, freeridingu a hudby od punkrocku az po metal som skoncil ajtak nakoniec pri autach no a najviac v hudbe som sa nasiel pri dance atd. Nasledovala stuzkova, maturita a nastup na vysku. Tam ma to moc nebavilo tak som sa na to vykaslal... potreboval som od vsetkeho klud... konecne som si spravil vodicak (za vlastne nasetrene ) a kupil prve auto do ktoreho som sa zacal sprtat. Moju koncentraciu na aute prerusila bohuzial neopatovana laska z ktorej som sa dostaval dost dlho, vdaka tomu som vsak konecne zistil o com je tento svet a ako sa v nom budem spravat... Avsak v poslednom case sa mi aj vdaka mojmu odhodlaniu a usiliu zacalo darit a verim ze vsetko bude uz len lepsie... Hocikedy sa zamyslam nad tym ako som sa zmenil za tie dva roky co som vysiel zo strednej ako sa zmenili moje nazory az sami verit nechce... no takze tak v skratke

Začnem tak prozaicky - narodil som sa v slnečný deň 18.augusta roku pána 1989 v Nitre v pôrodnici pod Kalváriou.
Prvé dva roky môjho života som aj s rodinou žil v malej dedinke Jarok v blízkosti Nitry. Rodinu sme mali všelijakú. Žili sme v jednom dome - moja mama, stará mama, jej manžel (alkoholik) a prastará mama (nenávidela snáď všetko a každého). Otca nepoznám, opustil nás dosť skoro.
Prvým významnejším zlomom bolo presťahovanie sa do Bratislavy. Nakoľko som si za prvá dva roky nestihol ani nič zapamätať, tak som nové prostredie zvládal samozrejme veľmi dobre. Tu prišlo obdobie krásneho bezstarostného detstva až do nástupu na ZŠ. Základné školy sú kapitola sama o sebe - vystriedal som ich štyri.
Prvá bola ďaleko - Vajnory, nechcelo sa mi tam každé ráno dochádzať a bol som nevyspatý, nakoľko napr v zime bolo treba vstávať hodinu a pól skôr, aby som stíhal.
Druhá ZŠ bola skvelá - Bachova. Tam som bol 2. 3. 4. ročník. Až do doby, keď túto celú školu neprebrala cirkev a nás (štátne deti) neprerozdelili medzi ostatné školy v okolí.
Tretia - Borodáčova - hrôza, horor, peklo. 5. Ročník, najhorší v mojom živote. Šikana, fyzické násilie, psychické násilie, vydieranie, nepomáhalo nič. Útek.
Posledná ZŠ - Mierová - 6. 7. 8. 9. ročník - konečne normálna ZŠ, ajkeď tu boli isté problémy so šikanou, dalo sa to pomerne ľahko znášať.
Tuto by som urobil čiaru za svojím detstvom a vyzdvihol druhý veľký zlom v mojom živote. až do tohoto okamihu som nikdy nemal otca a býval som s mamou a starou mamou. Nikdy som necítil nejaký nedostatok, alebo prázdne miesto v byte.
Tu si však mama našla nového manžela a zrazu som mal otca. Dobrého otca, prijal som jeho meno a v podstate s ním stále dobre výchádzam. S týmto logicky súviselo sťahovanie do nového bytu, prvý krát v živote (14) vlastná izba, prvé PC. Do tejto doby som odrástol čisto na TV a literatúre. z 80% to bola literatúra. Miloval som a stále aj milujem knihy. Akýkoľvek žáner (až na romantické paperbacky ).
Tu prišla stredná škola - GLN Tomášikova. Prvý ročník dosť oničom, hľadali sa partie. Druhý ročník - veľký zlom, sformovali sme partiu a nasledoval môj prvý kontakt s Vodnou fajkou. Tá sa stala mojou vášňou a dodnes ma to drží. Druhý, tretí ročník sme boli stále s partiou, nechal som si narásť afro a začali prvé spoločné dovolenky s partiou so všetkým, čo ku tomu partí. Tuším v štvrtom ročníku som vinou blbej kaderníčky prišiel o svoje vlasy, čo bol v istom zmysle tiež zlom. Stredná škola však veľmi rýchlo uplynula a po stužkovej sa skalopevná partia veľmi rýchlo rozpadla. Ale to už mierne predbieham udalosti.
Samostatnou kapitolou v mojom živote je hudba. V roku 1997 som sa stal členom Bratislavského Chlapčenského Zboru, vďaka ktorému som precestoval 4 kontinenty, kompletne celú Európu, naučil sa hrať na klavíri a zúčastňoval sa speváckych súťaží. Svoje pôsobenie v tomto telese som ukončil v roku 2008 z rodinných dôvodov. Čo sa však hudby ako takej týka vždy som bol tak trochu maniak. Odmalička som bol vychovávaný na klasike a skupinách, ako Radiohead, Tricky, Massive Attack, Apollo 44, či Janis Joplin, alebo Jimi Hendrix. Hold moja mama mala vkus A to mi zostalo dodnes. Počúvam prakticky všetko. Klasiku, Jazz, elektro, ethno, fusion, alternative a more iných vecí. Koho by to zaujímalo presnejšie, môže si pozrieť môj last.fm profil. Čo sa týka ďalšieho štúdia, po strednej som išiel študovať psychológiu do Trnavy, no rýchlo ma omrzelo dochádzať každý deň na prednášky. Túto školu som nechal.
Až do tohoto momentu som sa zámerne vyhýbal téme vzťahov s opačným pohlavím. Na základnej a strednej som prekonal to, čo asi každý - platonické lásky, zaľúbenie, sklamanie, no až do svojich 19 rokov som s nikým vážne nebol vo vzťahu. A v tomto momente (12.9.2008) prichádza najväčší zlom v mojom doterajšom živote.Zoznámil som sa s mojou terajšou manželkou. Veci potom nabrali docela rýchly spád. Začali sme spolu bývať v mojom byte, boli sme na niekoľkých spoločných dovolenkách niekoľkých spoločných dovolenkách/lyžovačkách a keď sme videli, že nám to spolu klape, tak som svoju terajšiu manželku 27.6.2009 požiadal o ruku. Prijala! Prebehol ďalší krásny rok a 10.7.2010 sa z jina stal ženáč!. Nasledovala rozprávková svadobná cesta (Seychely + Dubaj + New York)V súčasnosti sme s manželkou spolužiaci na Fakulte misiológie a tropického zdravotníctva Jána Pavla II. - študijný program Misijná a charitatívna práca a prvý semester máme veselo za sebou. A veľký zlom opäť príde na prelome marca a apríla tohoto roka - narodí sa nám malá Sárinka!
Sme na to však pripravený. Zobrali sme si hypotéku, predal som svoj byt a kúpili si dom v jednej radovej zástavbe mimo BA. Do BA každý deň prichádzam do práce, ktorá ma baví. Pracovali sme v podstate odkedy sme spolu začali bývať, no manželka teraz zostala doma od začiatku tehotenstva, nakoľko ju vyliali z práce, akonáhle sa dozvedeli že čakáme bábo, no nejako to už utiahneme!
Do budúcnosti by som hlavne chcel perfektne zabezpečiť rodinu, rozbehnúť si foto-kariéru natoľko, aby som mohol zanechať zamestnanie, ktoré teraz robím, aby som hlavne mohol byť viac času s rodinou ako doteraz.
No jo a fotografia je ďalším zlomom v mojom živote. Odkedy som do ruky dostal prvý fotoaparát, úplne ma to opantalo a momentálne si ako Fotograf aj privyrábam...
Takže asi toľko o mojom doterajšom plynutí času...

p4ra: Ďakujem, Tebe nápodobne. No a vykŕmiť sa ma už pokúšal kde-kto. Bezvýsledne. Apetít mám obrovský, chladnička sa predomnou trasie! Skrátka môj metabolizmus nejako odmieta ma prehupnúť cez (pre mňa) magických 75kg A to mi povedali aj môj lekár. Proste metabolizmus zdedený po rodičoch.
ďakujem všetkým!

Už to bude pomaly 22 rokov čo žijem na jednom mieste. Detstvo som mala krásne,plné zážitkov. Do škôlky som nechodila vychovávala ma babička spolu s jej "druhom".So sestrou sme vždy trávili nádherné letá niekde na kupku, alebo len tak na záhrade u babky, milovala som hojdanie sa na hojdačke, ktorú na dvore majú do teraz. Zimy boli vždy niekde na zamrznutom jazere a na korčuliach. Proste už od detstva som mala blízko ku športu a bola som veľmi živá. Základná škola bola celkom kludná, patrím medzi tie osoby, ktorým "ten hore" nadelil takú hlavu že sa nemusia veľa učiť, a stačí ak dávajú pozor a všetko si zapamätajú.. Hrávala som aktívne volejbal. Na strednej som pocítila čo je to keď sa zgrupujú vymleté šušky na jedno miesto a ohovárajú všetko čo príde pod ruku..ale tak neriešim takéto vec, to je všade.. Stredná škola mi priniesla môžem povedať že úžasné kamarátky, s ktorými som v kontakte dodnes, a chodíme spolu na akcie alebo len tak sa posťažovať, ktorá z nás sa má momentálne " najlepšie". Na strednej prišlo aj prvé rande, prvé zalúbenie, prvá láska..4 roky som aktívne hrávala floorbal. Zmaturovala som urobila si vodičák, dostala sa na vysokú školu, no tam moja prvá láska mojou vinou aj zanikla, pretože prišiel niekto iný Dnes viem, že ten niekto iný ma pripravil o 1,5 roka života, priniesol mi do život len lži, dlhy a zlomené srdce, ktoré sa veľmi dlho liečilo, a od vtedy sa nedokážem zamilovať, ani nikomu veriť.. Posunulo ma to ale niekam ďalej, a nič v mojom živote neľutujem, lebo všetko má svoje dôvody...Dnes študujem už tretí rok na VŠ v NR a dúfam že tam ešte ostanem Vlastne do Nitry niekedy utekám pred tým čo je tu doma. V júni 2010 sa staršia sestra odsťahovala z domu ku priateľovi, a tak mi odišla moja jediná najlepšia kamarátka..Každý deň skype-ujeme a teraz sme si vzácnejšie, ale chýba mi..Môžem povedať že najkrajší vek v mojom živote bola 17 a najhorší rok mojho života bola 21 pretože sa udialo dosť škaredých vecí a to , že som zažila nepríjemný rozchod, autonehodu, a stala sa ešte jedna rodinná udalosť ktorá ostala na pleciach mňa a mojej maminy.... ostávam však optimistická, a verím že všetko dobre dopadne

Zdravím !
Veľmi dobrá téma...
JIN// Naozaj pekne si to popísal...
Retne// Tiež ma veľmi zaujímavý životný príbeh..

25. decembra, pár hodín po Ježiškovi sa vypýtalo malé stvorenie menom Veronika na tento svet..
Okrem mojej návštevy na tento svet, sa rok predomnou vypýtala aj moja staršia sestra Erika..
Po 4 rokoch po mne sme privítali našu Barborku...

Vyrástala som v rodinke, kde ockom bol živiteľom našej rodiny, s čím boli úzko prepojené jeho časté odchody za svojou firmou do Prahy..
Mamka bola väčšinu času na nás sama.. Vtedy sme bývali ešte v byte v jednom podtatranskom meste..
Časom, keď ocko si našiel prácu bližšie k nám, tak sme sa presťahovali do ich rodnej dedniky.
Mamka po materskej nastúpila tiež do zamestnania..
Keď som mala 6rokov začali sme stavať vlastný dom...
Počas svojho detstva si skôr pamätám na nemocnice a liečebné ústavy, keďže už od batolaťa som rýchlo podliehala rôznym chorobám..

V tejto dedinke som navštevovala aj svoju ZŠ, na ktorú budem mať len a len dobré spomienky..Či na dobrý kolektív, tak aj na učiteľov.
Počas štúdia na ZŠ som absolvovala aj štúdium v ZUŠ (úplne ukončenie 2. stupňov na husle)..
Tu som sa stretla s dobrou partiou, s ktorou realizujeme veľa spoločných aktivít, či koncertov..
Je to skôr také prepojenie dvoch kapiel( v jednej z nich učínkujem aj ja, okrem toho venujem sa sym. orchestru a iným projektom)..
Celé to je o spoločných záujmoch, zažili sme spolu veľa výletov a spoločných koncertov, nielen po Slovensku, ale aj za hranicami našej malej krajiny..
Tých ľudí mám veľmi rada, je to aj o vzájomnej pomoci už veľa rokov..

Po ZŠ prišla nechcená moja 5- ročná stredná škola - hotelová akadémia..
Vo svojom živote, počas štúdia som navštívila ako praktikum v odbore veľa krajín..
Kolektív v tejto škole sa nedá nazvať kolektívom, práve tu som sa stretla s mnohými zavstlivými, či neprajnými ľuďmi..
Okrem nich som sa tu zoznámila aj s ľuďmi, ktorí mi veľa pomoli, keďže vo vyššom ročníku sa nachádzala aj moja sestra.
V jej školskej partii som sa stihla udomácniť aj ja, proste či to bola základná alebo stredná, vždy som si viac rozumela so staršími..
A nikdy nezabudnem na spoločné chvíle prežité s mojou sestrou a jej priateľkou v Nemecku, toľko vystrájačiek, známostí, zážitkov och ..

K štúdiu na VS sa nemôžem ešte nejako extra vyjadrovať, pretože je ešte len vo fázach mojich plánov..

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Počas základnej školy som spoznala 4 platonické lásky..
S troma som sa stihla zasnúbiť a detsky zosobášiť...

Počas štúdia na strednej škole, presnejšie 12.januára 2008, som zažila svoju prvú veľkú lásku - môj prvý vážnejší vzťah, ktorý trvá do teraz..
Je to už 3-tí rok a jeden mesiac.. Počas vzťahu sme zažili tiež veľa prekážok, s ktorými sme sa spoločne zvládli popasovať..
Som zatiaľ šťastná...

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Na záver len napíšem, že tento môj stručný životopis nie je možnože nejako pútavý, keďže vo svojom krátkom živote som okrem závisti a neprajností ostatných ľudí (musím poklopať) nezažila nejaké extré sklamania...
Sklamania, či vo svojom osobnom (láska, priateľstvá, škola, kapela), ale aj rodinnom živote..

No pridem sem nieco prispiet aj ja... ale teraz radsej pojdem este kusok nad Termodynamiku, lebo v stvrtok skuska...
cize potom nieco napisem...
Inac jin, iny blazon si, ako ani neviem co ti mam povedat, hlavne na to ze si zenaty... neviem financne mozno som aj na to pripraveny, ziadna financna kriza mladeho manzelskeho paru by sa nekonala... ale pozeram si na ruku a ze by som mal nosit prsten na tych mojich detskych rukach tak to nie... ale mozno to vsetko zmeni ta prava laska

//autoeditácia príspevku (16 Feb 2011, 20:34)
Takze, mesiac februar 89, narodeny v Kosiciach. Prvy sedem rokov som prezil v jednej dedinke medzi Kosicami a Presovom, vela si nepamatam ale jedno viem ze som doma neobstal aj ked som bol medzi prvymi kto mal vtedy 386 cize pravy dedincan, chrasty vsade mozne Ked som mal sedem, prestahovali sme sa do KE, otec mal blizsie do VSZ ja som uz ako 6 rocny zacal hrat hokej, zien v domacnosti neviem ci bolo opytane ci sa chcu stahovat Prvy stupen si vela nepamatam, ten druhy som prezil uz v hokejovej triede, cize treningy spolu so skolou. S koncom ZS sa skoncila aj moja nadejna hokejova kariera, jednoducho v KE hrali ti bohatsi cize z ZS, pomaly ziadny kamarati, ale to nevadi uz vtedy som profitoval z fatku ze som bol hokejista tak u dievcat to nebolo nikdy tazke...

Gympel, krasne styri roky, vela ludi nadava ze sa vytvarali skupiny, nasa trieda nebola ina, ale ja som sa vedel drzat medzi vsetkymi a vsetci ma radi privitali na gymply som patril ku ziakom ktory maju najhorsi prospech, jednoducho som na to sral, nevidel som vobec zmysel v tom na co mi v zivote budu veci ako literatura a dejepis ked sa chcem obranit k technickemu smeru neskor na vyske. Podotknem ze moja mamca sa odstahovala do Izraela kvoli pracovnej ponuke, cize doma sme boli ja, otec a moja sestra, ktora bola o tri roky starsia. Napisem nieco o nej, lebo ona mi dost zmenila zivot. Cize ona po skonceni gympla, chcela ist na pravo v KE, ale otcovi sa nechcelo platit "vstupne" tak nebola prijata pre nedostatok miesta, rozhodla sa ze pojde do zahranicia na rok a potom sa vrati znova vyskusat to pravo. Nic take sa nedialo, ostala vo Francuzsku, pacilo sa jej tam, nasla si pracu, plno priatelov a bola prijata tam na VS.

Vianoce 2006, volala mi z FR, ze co si prajem na Vianoce, povedal som jej ze chcem MP3 prehravac... ona povedala ze je to drahsie, ale ze mi to kupi, ale musim zacat s franinou, ja som povedal OK cize januar 2007, prve slova v francuzstine vysli z mojich ust, vtedy som bol tretiak na gymply, cez leto 2007 mi otec zaplatil jazykovku v Toulouse, kde bola sestra. Prezil som krasnych 6 tyzdnov, nikomu som nerozumel ale co uz, po prichode mi otec hned z fleku ponukol ze ma bude financovat ak sa rozhodnem studovat v FR, kedze som videl ako sa dari mojej sestre, cas sa rozmyslenie som nepotreboval.
Vianoce 2007, mamca sa vracia spat z Izraela natrvalo, koniec spoluzitia len mna a otca, kedze ona bola v Izraeli a sestra v FR, myslim ze sme prezili vyse roka len my dvaja... bolo to super, krasna cast mojho zivota, pokoj od zien Vratim sa k tym vianociam, islo tiez o prve momenty kedy mal otec problem s jedenim, mal problemy prehltat.
Maj 2008, otcovi vybrali zaludok, nevedel som ze je to rakovina a ani nam to nechcel povedat, pre svoje deti chcel len to najlepsie a preto ma posielal za kazdu cenu do FR. Mal som z maturovane a 16. juna 2008 som uz bol v FR. Stale moj level franiny bol ubohy a to ma dost nicilo, doma som mal super priatelov, rodinu a v FR som mal len sestru. Po troch mesiacoch som reval pred skypom ze chcem ist naspat Jedno stastie ze rodicia boli 2200km odomna, inac by ma tak vytrieskali, cize som ostal, nasiel si super robotu, kde pracujem dodnes a pokracoval stale v kurzoch franiny.
Vianoce 2008, rodicia prisli za nami, o otcovi som uz vedel ze ma rakovinu, bol na tom dost zle, ked som ho videl v lete pred odchodom, mal asi 75/80 kg... ked prisli do FR mal asi 60kg, bolo to neskutocne tazke, vidiet cloveka ktoreho som povazoval za moju najvacsiu oporu v zivote...

19. maja 2009, prichadza za mnou kolegyna, ktora poznala sestru ze jej volala, ze nam umrel otec. Vratil som sa do KE, pochoval otca a nemohol som ostat ani niekolko dni naviac lebo 28. maja som mal skusky z franiny, bez ktorych by som nemohol nastupit na vysku. Kvoli tejto udalosti som na ne vobec nebol pripraveny... ani neviem ako zazrakom som mal 50/100, to bol limit aby som bol prijaty na VS. Fakt netusim akym sposobom som neskoncil ako pacient na klinike kde som pracoval. Podotknem ze ked som odchadzal do FR, vedel som ze otec bol na PNke, tak som sa rozhodol ze nebudem od nich brat peniaze, financne sa mi darilo, otec bol na mna hrdy, velmi lutujem ze som ho nikdy nemohol povozit na mojom aute

Obdobie vysky, pf prvy semester som rozumel hovno potom to uz celkom islo, ale aj teraz sa este najde nejake to slovicko co nerozumiem Pikoska je ze som sem prisiel studovat Info, ale ta matika a ani info ma nebavila, cize som bez straty rocnika, mohol v druhom sem. studovat to co ma od malicka fascinovalo a aj bavilo... robim to az doteraz, jedna sa o "science de la terre et l'univers", cize veda o planete a vesmire...

Francuzsku dakujem, za to co zo mna urobilo... od 19 som nevidel ani korunu z penazenky rodicov, staram sa o seba sam, zijem zivot dospeleho cloveka, aj ked niekedy ked pridem zo skoly by som si rad dal mamcinu veceru:) Planoval som ze treti rocnik, pojdem robit erasmus, ale pojdem az na mastra, cize naisto rok a pol predomnou tu v TOULOUSE, chcelo by to uz ukocnit menenie holiek co ani neviem ako sa volaju a najst si nieco ako jin

VOILA

Dobra tema od autorky (nacase ). Takze po poriadku. 24. 1.1988 dosiel na svet buduci zvodca zien, uspesny mlady clovek Peter_Retep. Narodil som sa na juznom slovensku, presnejsie v Komárne. Isty cas som byval na sidlisku takze na riti som neobsedel a v kuse som niekde behal, co sa zrejme podpisalo na niekolkych zlomeninach, odreninach a roznych inych veciach co mladi chlapci zazivaju. Na základku som chodil prve styri roky. K tomuto obdobiu sa vela spomienok neviaze: zazil som tu prve kamaratstva, naucil som sa pisat, citat pocitat a to je tak vsetko. S niekolkymi ludmi zo zakladnej som v kontakte doteraz. Po stvrtom rocniku na zakladke som nastupil na osemrocne gymnazium - udajne ako nadany, nadmieru inteligentny a kreativny student Bolo to to najlepsie co sa mi mohlo prihodit. Spoznal som fasa ludi, kamaratov zrejme na cely zivot a neustale sme v kontakte. Za tych osem rokov co som tam chodil som spáchal niekolko zverstiev, pricom na niektore nie som hrdy. Zazil som prve lasky, prve sklamania - ved to poznate, presli sme si tym vsetci. Po maturite som sa dal na práva. Mamka hovorila: Budes doktor práv, budes doktor práv
Nastupil som na Trnavsku univerzitu, Pravnicka fakulta. Tu zacal zivot. Spoznane neskutone mnozstvo ludi, rychlo som sa adaptoval a poznal ma kazdy. Bol som oblubeny, moj odbor ma bavil cize rozpravka. Jediny problem boli zeny. Moc skusenosti som s nimi nemal, tak som sa rozhodol ze sa zacnem zdokonalovat, budovat sebavedomie, proste na sebe makat. Po pol roku uz nebol problem zbalit babu ale nenaplnalo ma to. Raz mesacne som nejaku mal a za rok to cinilo cca 14 bab. ale citil som sa povrchne. az som raz natrafil na kocku ktora ma uzemnila a som s nou doteraz . Studium prebiehalo a prebieha stale v pohode, nejake vacsie problemy som nemal - blizia sa stanice tak drzte palce Co sa tyka pracovneho zivota, ta som zacal robit v BA v jednej rakuskej firme na pravnom oddeleni a nemozem sa stazovat - robim to co ma bavi, sef je fasa clovek a kolegovia su tiez super. Ostava mi len dufat ze si ma tam po skole nechaju. Ak by som mal zhodnotit svoj zivot, vsetky pady ale aj vsetky uspechy co som zazil, tak by som to zhodnotil tak ze zatial mozem povedat ze vo svojom zivote sa nenudim a som spoko.

Ako som sem nedavno pisal, mohlo sa zdat ze vsetko je uplme super a takmer dokonale. Je sramda ako zivot miesa karty. Mam 21 ale altualne sa citim na 50...
Manzelka mi vcera volala do roboty, bola na tradicnej kontrole babatka, boli sme v 8mom mesiaci a na malu Sarku sme sa veômi tesili.. No zavolala mi a zistilo sa, ze malinka je mrtva. Opustila nas a lekari nevedia preco. Teraz manzelke musia vyvolat porod, aby sa malinka mohla dostat von a aby sme ju mohli pochovat.. Je to hroznu pocit, ale teraz musim byt manzelke oporou, a budeme sa snazit o dalsie babo..
A nas maly anjelik, Sárinka je uz v nebicku... Hold aj takto moze plynut zivot..

Oh, fock, ja som vam to tak prial, urcite by z teba bol vyborny otec

Tema je skoda aby nepokracovala, pri takych pohnutych osudoch si zase raz uvedomujem ako som na tom dobre...
Nuz, ale, preco nie. Narodil som sa v auguste 90, prve tri mesiace sme byvali u maminych rodicov, potom sme sa prestahovali k rodicom otcovym, kedze na vedlajsom pozemku zacali nasi stavat dom. Vacsinu volna som ale travil stale u starych rodicov z maminej strany. V tejto dobe bol otec pol roka v Nemecku v Mnichove na fuske, odkial sa vratil v noci. Udajne ked som rano vstal, tak som si hned vsimol nove topanky a okamzite siel hladat ocka.
V roku 93 sme sa prestahovali do nasho noveho domu, a v roku 96 som nastupil do miestnej skoly. Odtial si ale vela nepamatam. Dalej rok 2000, osemrocny gympel (spoluziak s mirakom). Prve roky nic moc, potom sa to utriaslo, klasika - zacal som chodit so spoluziakmi raz za cas do mesta, vyviedol som nejaky ten pruser, nasledne matura a prijimacky na VS.

Kedze v susedstve mali sikovneho chlapca, ktory mi bol uz od mala davany za vzor, rozpraval niekolkymi jazykmi, studoval v Prahe... tak som po nej poskuloval aj ja, a pri mojej prvej navsteve, vo veku okolo 11-12 rokov sa mi tak zapacila, ze som sa rozhodol, ze tak tam teda nakoniec pojdem. To sa mi nakoniec aj podarilo, aj ked trochu inde nez som v tej dobe "planoval" no a teraz tu tretim rokom s vacsimi, no hlavne mensimi uspechmi studujem...