O strašných udalostiach v jeseni 1944 v mojej fare Sklené môžem z mojich zážitkov pod prísahou referovať nasledujúco:
(...)
Bolo neskoré popoludnie dňa 20. septembra keď prišli do dediny celkom iné skupiny partizánov a tiahli až k meštianke v hornej dedine. Teraz mali aj ťažké zbrane, delá a podobné. Ja som o tom veľa nevedel. Pri tejto príležitosti som videl aj prvých ženských partizánov. Tento nástup vyvolal naše obavy. (...)
Boli sme pevne presvedčení, že budeme nasadení k zemným prácam a že sa večer znova vrátime domov. Pri strážnom domčeku v blízkosti „rovinného lesa“ vlak zastavil. Otvormi nákladného železničného vagóna sme videli, ako bolo z niekoľkých vagónov vybraných približne 20 až 30 mladých, silných mužov. Boli vybavení krompáčmi a lopatami a odvedení do lesa, kde na úpätí úbočia vedľajšej koľaje, ktorá videla k poľnému letisku, začali kopať.
S nami šiel vlak niekoľko sto metrov ďalej, aby sme nemohli ten priestor vidieť. Nálada vo vagóne – bolo nás približne 45 chlapov – bola veľmi stiesnená. Pamätám sa, ako jeden chlap povedal: „Teraz budeme asi odstrelení. Je len dobré, že tu máme farára. Ešte nám môže dať požehnanie, a potom v božom mene.“. Skoro nato sa otvorili dvere a museli sme vystúpiť. Aj ďalší vagón sa otvoril, chlapi vyšli von. Tam som videl môjho otca a snažil som sa k nemu dostať. V trojstupoch sme šli naspäť ta, kde prví kopali.
Tu sme hneď spozorovali, že náš masový hrob bol pripravený. Muži, ktorí kopali, stali v jame. Bola približne 8 m dlhá, 1,5 široká a 50 až 60 cm hlboká. Muselo nás tam skočiť približne 60 mužov. Približne v 6 až 8 metrovej vzdialenosti boli okolo hrobu postavené 4 ľahké a jeden ťažký guľomet, ktoré na nás mierili.
Teraz sme vedeli, že udrela naša posledná hodiny. Všetci sme boli v prvom návale hrôzy ako ochromení. Chlapi začali prosiť a nariekať. To ale nepomohlo. Rus, oblečený v koženom úbore dal znamenie, guľomety začali strieľať. Ja som pri prvom výstrele padol a čoskoro som bol zakrytý mŕtvymi a ranenými. Počul som ale všetko, čo sa hovorilo. Na popísanie hrôz týchto chvíľ mi chýbajú slová. Myslím si, že ani peklo nemôže byť horšie. Salvami guľometov bol väčšina chlapov zastrelená, alebo ťažko ranená. Tí ktorí ukazovali ešte známky života, boli zabití jednotlivo ručnými granátmi alebo samopalmi. Hlavy väčšiny boli tak rozbité, že sa neskôr nedali identifikovať vôbec alebo len na základe útržkov šiat.
Mňa samého doteraz trafil len úlomok ručného granátu a cítil som, ako po mne stekala krv. Vedľa mňa jeden ešte asi žil, pretože ešte raz bolo počuť: „Tam sa ešte jeden hýbe.“. Znova bol počuť výstrel. Náboj letel tesne vedľa mojej hlavy a preletel cez moje ľavé predlaktie.
Predtým som ešte počul pána Stanzela, ktorý mal ženu Slovenku, aby ho vypustili, pretože je Slovák. – Odpoveď: „Čo, ty švábska sviňa.“, tresla rana z výbuchu ručného granátu a bolo po ňom. (...)
Msgr. Josef Pöss
http://beo.sk/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen
, tam by si dostal byt zadara, prácu by si mal istú a dostával by si rovnakú mzdu ako každý aj keby si sa celý deň len zajebával.
Holt Slovakia.
choď sa vysmrkať do témy Lýbia a ak chceš niečo konkrétne nebodaj povedať, budem rád.
