Všetko začalo keď nás triedna v škole začala presádzať, zasadila ma
k jednému dievčaťu s ktorým som už kedysi sedel.. no poznáte to vtedy som ešte nemal takú odvahu oslovovať hocikoho v triede.. len kamošov (puberta ja viem 
). To som celý deň sedel a neprehovoril ani pol slova. Dnes je situácia iná.. nemám problém sa prihovoriť niekomu o koho mi nejde, na hodine dávam zadrby, ktoré sú súce na riaditeľa... no s dievčatami som si stále neistý. 
dosť sa hanbím a nemám to sebavedomie, kt. mi treba aby som sa prihovoril trochu viac. postupne búram bariéry, už sa jej dokážem pozerať do očí. (ja viem som pateticky). zo začiatku to šlo v pohode, no po par dňoch som sa do nej proste musel buchnúť. čím ďalej tým viac strácam sebavedomie.minule sa jej kamoš spytal ci sa nechce presadit k nejakej kamoske a ona ze nie ze so mnou jej je dobre, že ma má rada. nevedel som čo si mám myslieť, čo povedať. deň na to (alebo v ten istý deň už neviem) ma čaká na fb prekvapko v podobe statusu: "mam najlepsieho spolusediaceho
".ja som skoro spadol zo stolicky ked som toto zbadal.
. vecer som jej teda napisal ci tym myslela mna, ona ze samozrejme. ja ze to mam aj ja najlepsiu spolusediacu. a tak sme zacali chvilu kecat o ping-pongu (nasa spolocna zaluba).na druhy den(dnes)som sa jej ako stale pozdravil ale tak nesebaisto ze som si siel otrepať hlavu o stenu na hajzloch.moje sebavedomie je na bode mrazu, jedným z dôvodov je aj môj vzhľad.. niesom žiadny krásavec a navyše aj nadváhu mám.
potreboval by som radu čo dalej, ako sa s ňou baviť, proste povzbudit alebo tak nieco.. o týchto veciach sa bavím len s jedným kamošom ale on je do nej zabuchnutý už dlhšie ako ja.. nechcem mu to povedať aspoň zatiaľ nie. Čo by ste robili vy?
citim zradu... viz priloha... 
