Proces o poprave Ježiša Krista
22. apríl 2011
ÚRADNÝ PROTOKOL PONTIA PILÁTA, MIESTODRŽITEĽA JÚDY NA TIBÉRIA CÉZARA V RÍME.
Na Cézara Tibéria v Ríme ! Pozdrav šľachetnému vládcovi !
Udalosti posledných dní v mojej provincii boli takého rázu, že som myslel podať správu o jednotlivostiach ako sa tieto prihodili. Nebol by som prekvapený, keďby udalosti behom času bývali zmenili osud nášho národa. Zdá sa, že bohovia prestali byť nám milostivými.
Som skoro v pokušení povedať: „Nech zlorečený je deň v ktorom som Valeriovi Flaccusovi dal vo vláde šťastia!“ Pri mojom príchode do Jeruzalema zobral som si Pretórium a nechal som pripraviť bohaté pohostenie, ku ktorému som pozval popredných v Júde, veľkokňaza a jeho sprievod. Na určenú hodinu neobjavil sa ani jeden z povolaných. Toto bolo pohanením mojej osoby. Po niekoľkých dňoch uráčil si veľkokňaz urobiť mi návštevu. Jeho chovanie bolo slávnostne vážne, avšak výsmešné. Predostrel, že je jemu ako aj jeho ľuďom zakázané z náboženských dôvodov sedieť pri stole jednoho Rímana. Považoval som za spôsobné prijať jeho omluvu, avšak od toho okamihu počínajúc, bol som presvedčený, že sa porazení označili ako nepriatelia víťazov.
Zdá sa mi, že zo všetkých podmanených miest je najhoršie vládnuť v Jeruzaleme. Ľud bol tak nepokojný, že každého okamihu obával som sa povstania. Aby mohlo byť potlačené, mal som len jednu jedinú stotinnú hŕstku starých vojakov. Požiadal som prefekta Sýrie o poskytnutie podpory, tento mi však oznámil, že má sám tak isto len málo oddielov vojska, aby týmito obhajoval vlastnú provinciu. Príliš nekľudná túžba po ovládaní a rozšírení nášho cézarského panstva a nemohúcnosť uhájenia území a ich ochrany znamená, ako sa obávam pád našej šľachetnej vlády. Medzi rôznymi povesťami, ktoré sa mi dostali do uší vzbudila obzvlášť jedna moju pozornosť. Bolo mi povedané, že jeden mladý muž objavil sa v Galilei a káže vznešenou výrečnosťou nové učenie, pri čom predstiera, že ho Boh poslal. Z počiatku bol som znepokojený, aby jeho kázanie neštvalo ľud proti Rimanom, avšak skoro na to stratil som túto obavu, lebo Ježiš z Nazaretu hovoril skôr ako priateľ Rimanov, než Židov.
Keď som jednoho dňa prechádzal sa pomimo Siloe, uvidel som práve veľký nával ľudí. Uprostred jednej skupiny zbadal som mladého muža, ktorý opierajúc sa o strom hovoril kľudne a pokojne k zástupu. Bolo mi povedané, že to má byť ten Ježiš z Nazaretu.
Toto mohol som tiež dosť ľahko uhádnuť, lebo tak veľký bol rozdiel medzi ním a jeho poslucháčmi. Jeho vlasy zlatej farby dávali jeho výzoru priam nebeské vzozrenie. Mohlo mu byť približne 30 rokov a nevidel som nikdy tak sladké, pokojné, jasné ťahy tváre. Aký veľký to rozdiel medzi ním a jeho poslucháčmi s ich čiernymi bradami a opálenou kožou. Nechtiac rušiť ho snáď mojou prítomnosťou, šiel som svojou cestou, naznačil som však svojmu poverencovi, aby sa pripojil ku skupine a aby počúval. Môj poverenec Maulius je vnuk hlavného sprisahanca, ktorý táboril v Etrúrii, očakávajúc Katilina. Maulius bol dlhoročným obyvateľom Júdy a hodným mojej dôvery. Keď som vkročil do Pretoria, stretol som Mauliusa ktorý mi opakoval reč, ako ju Ježiš mal pri Siloe. Nikdy som nič podobného nečítal od filozofov, čo by sa dalo porovnať s Ježišovými zásadami. Jeden z početných buričských Židov v Jeruzaleme sa ho opýtal, či je podľa zákona správne dávať cisárovi tribút. Ježíš odpovedal: „Daj cisárovi, čo patrí cisárovi a Bohu čo Bohu patrí“. Bolo to v povahe Jeho múdrosti, ktorou sa vyznačovali jeho reči, že som Nazaretskému poskytol toľko voľnosti. Bolo v mojej moci zatvoriť Ho a vyobcovať do Pont avšak to by bolo prečinom proti spravodlivosti, ktorú Rimania vždy rešpektovali. Tento muž nebol ani povstalcom, ani zvodcom. Poskytol som mu preto svoju priazeň a ochranu, snáď bez Jeho vedomia. Mal slobodu jednania, reči, poriadať zhromaždenia, voliť si z ľudu žiakov a to neobmedzene bez ohľadu na pretoriánske nariadenia.
Keby sa malo niekedy stať, povedal som , že by náboženstvo našich otcov bolo zatlačené náboženstvom Ježišovým, čo nech bohovia zamedzia, tak by na základe šľachetnej trpezlivosti Rím svoje prvšie vyvíjanie urýchlil, zatiaľ čo ja biedny tvor, mal bych byť nástrojom toho, čo Židia nazývajú prozreteľnosťou a my osudom. Ale táto bezpodmienečná sloboda, ktorú Ježiš požíval dráždila Židov, síce nie chudobných, ale bohatých a mocných, proti ktorým aj Ježiš ostro vystúpil. Stalo sa dľa môjho úsudku z príčin politických, že som neobmedzoval slobodu Nazaretského. „Zákonníci a farizeovia“, povedal im „ste semeno vreteníc, ste podobní obieleným hrobkám“. Druhý raz povedal s výsmešným úsmevom o almužných vážených, že malý dar chudobnej vdovy je o mnoho cennejší v očiach Božích.
Denne boli donášané Pretóriu nové sťažnosti o utrpených pohaneniach Ježiša. Tak iste bol som vyrozumený, že sa mu môže prihodiť nešťastie, pri čom nebolo by to po prvý raz, že Jeruzalem ukameňoval tých ktorí sa menovali prorokmi a ktorým Pretórium odoprelo spravodlivosť boli potom donášané sťažnosti Cézarovi. Napriek tomu bolo moje chovanie senátom schválené a bola mi prisľúbená posila po skončení perzskej vojny. Súc slabý potlačiť prípadné povstanie, rozhodol som sa podniknúť opatrenia, ktoré by zaručovali v meste kľud bez toho, že by Pretórium mohlo mi vytýkať nejakú slabosť alebo nedbanlivosť.
Písomne som požiadal Ježiša o osobný rozhovor v Pretóriu. Prišiel. V mojich žilách koluje španielská krv zmiešaná s rímskou a teda som neschopný pociťovať detské pohnutia alebo strach. Avšak keď prišiel Nazaretský, bol som v mojej bazilike a vtedy zdali sa mi moje nohy ako prikované, železnou rukou na mramorové dlaždice a triasol som sa na celom tele ako previnilý zločinec, zatiaľ čo On bol kľudný a pokorný ako nevinnosť. Ježíš podišiel ku mne bližšie a so žiariacim výrazom povedal: „Tu som“. Chvíľku som pozoroval s obdivom a s úctivosťou tento krásny mimoriadny obraz muža, neznámeho našim mnohým maliarom, ktorí našim bohom a hrdinom dávajú formy a postavy. „Ježiš“ povedal som konečne, pričom sa môj jazyk zajakával, „povoľoval som Ti za posledné tri roky neobmedzenú slobodu reči a neľutujem toho. Tvoje slová sú slovami múdreho, neviem, či si Ty čítal Sokrata alebo Platona, ale pokiaľ viem tkvie v Tvojich rečiach majestátna prostota, ktorá Ťa ďaleko povznáša nad týchto filozofov. Cézar je o tom spravený a ja, jeho nepatrný sluha v tejto zemi som šťastný, že som Ti mohol túto slobodu poskytovať, ktorej si tak hodný. Napriek tomu nemožno mi nepovedať, že Ti povstali pre Tvoje reči mocní, zarytí nepriatelia, čo nijako neprekvapuje. Sokrates mal svojich nepriateľov a padol za obeť ich nenávisti. Tvoji sú dvojnásobne proti Tebe rozhorčení pre Tvoje reči proti nim a na mňa sa zlostia pre poskytovanú Ti rozsiahlu voľnosť. Žalujú na mňa, že idem s Tebou, že som s Tebou v spojení za účelom obrať Židov o ich malé mestské práva, ktoré im Rím ešte ponechal. Mojou prosbou, nehovorím že je rozkazom, je, aby si v budúcnosti bol miernejším a opatrnejším a nevzbudzoval hrdosť Tvojich nepriateľov. Popudzujú hlúpe obyvateľstvo proti Tebe a nútia mňa použiť sudcovskej moci“. Nazaretský odpovedal mi s kľudom: „Knieža zeme! Tvoje slová nie sú pravej múdrosti. Prikáž horskej bystrine – stoj ticho uprostred tvojej horskej domoviny, aby si nevykorenila stromy v údolí! Bystrina ti odpovie, že musí byť poslušnou zákonom Božím. Boh sám vie kam bystrina tečie. Vpravde ti hovorím, prv než ruža Sárona rozkvitne, má byť krv spravodlivého vyliata.“ „Tvoja krv nesmie byť nikdy vyliata“, odpovedal som s pohnutím „si drahocennejším v mojej úcte pre Tvoju múdrosť ako všetci tí rebelantskí farizeovia, ktorí zneužívajú slobodu čo im Rimania ponechali. Sprisahávajú sa proti cisárovi a našu dobrotu vysvetľujú si ako strach. Drzí lotrovia nepozorujú, že sa vlk Tibériov občas prevlečie do ovčej kože. Budem Ťa proti nim chrániť. Moje Pretórium nech Ti je miestom útočišťa, je posvätným miestom“.
Ježíš pokrútil hlavou bezstarostne a povedal s ľúbeznosťou a Božským úsmevom: „Keď príde ten deň, potom nebude miesta pre Syna Človeka ani nad zemou ani pod zemou. Útočište spravodlivého je tam hore“, ukazujúc pri tom k nebu. „To čo stojí v knihách prorokov musí sa naplniť.“ „Mladý muž“ povedal som láskave „Ty ma prinucuješ, abych vyriekol svoju prosbu v rozkaze. Istota provincie, ktorá je zverená mojej ochrane to vyžaduje. Musíš vo svojej reči dbať viacej miernosti. Neprekračuj moje rozkazy, ktoré znáš. Nech Ťa ochráni šťastie.“ „Žij dobre, knieža zeme“ odpovedal Ježiš. „Neprišiel som, aby som priviedol boj na zem, ale pokoj, lásku a blahobyt. Narodil som sa v dni, v ktorom cézar Augustus dal rímskemu svetu mier. Prenasledovanie nepríde od Teba. Očakávam ho od iných a vyrovnávam sa s ním v poslušnosti, podľa vôle môjho Otca, ktorý mi ukázal cestu. Zadrž teda svoju svetskú moc. Nie je v Tvojej moci zatvoriť obeť na prahu chrámu zmierenia. „ Toto povediac zmizol ako svietiaci tieň za závesom baziliky.
Nepriatelia Ježišovi prišli s udaním k Herodesovi, aby si zaopatrili povolenie k prevedeniu pomsty na Nazaretskom. Keď by bol Herodes pokračoval podľa svojej náchylnosti bol by býval okamžite Ježiša nechal popraviť, avšak súc hrdý na svoju kráľovskú osobnosť, obával sa podniknúť taký čin, ktorý by bol zmenšil jeho vážnosť v senáte. Jednoho dňa prišiel Herodes ku mne do Pretoria a po bezvýznamnej, strojenej reči sa ma opýtal, aká je moja mienka o Ježišovi. Odpovedal som, že Ježiš mi pripadá ako jeden z najväčších prorokov, ktorých plodia časom veľké národy, že jeho učenie žiadnym spôsobom nie je bohurúhačstvom a že úmyslom Ríma by bolo ponechať mu úplnu slobodu, čo tiež ospravedlňuje jeho počínanie.“ Herodes sa zlomyseľne usmial, výsmešne pozdraviac mňa opustil.
Veľký sviatok Židov bol blízko a pomýšľalo sa využiť túto príležitosť pri všeobecnom plesaní, ktoré bolo vždy pri slávnosti sviatku Passahu zjavné. Mesto bolo preplnené zástupom, ktorý žiadal smrť Nazaretského. Moji zvedovia mi oznámili, že chrámového pokladu bolo použité k tomu, aby bol ľud podplatený. Nebezpečie bolo skľučujúce. Písal som prefektovi Sýrie, aby mi poslal 100 peších oddielov a to isté množstvo jazdcov, ale odmietol. Videl som sa s mojou hŕstkou veteránov prislabým, aby som mohol potlačiť vzburu a nebolo inej voľby než ich ponechať voľných. Priviedli Ježiša zajatého a buričská lúza nestrachujúca sa Pretoria domnievala sa, s jej vodcami, že dokonca budem snáď s ich jednaním súhlasiť neustále revala: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“ Tri rôzne strany spojili sa proti Ježišovi“ ponajprv Herodiani, potom sudcovia, ktorých buričské chovanie pramenilo z dvojich pohnútok: nenávideli Nazaretského a boli rozmrzelí rímskym jarmom. Nemohli mi nikdy odpustiť, že som vtiahol do svätého mesta s korúhvami, ktoré niesli rímske znaky a ačkoľvek som sa v tomto dopustil neblahej chyby, pripadalo im to bohorúhačstvo menej ohyzdným. Iná príčina nenávisti bola zapálená v ich prsiach. Navrhol som totiž, aby časť chrámového pokladu bola upotrebená pre všeobecné blaho k vybudovaniu príbytkov. Môj návrh spôsobil zamračenie tvárí. Niesli ťažko ostré výčitky, ktoré na nich hádzal Nazaretský po tri roky, kde len k tomu mal príležitosť. Slabí a zbabelí, aby sami jednali, pripojili sa hádajúci k sudcom a Herodianom. Okrem týchto troch skupín, bolo mi bojovať proti nesvedomitému a zlotrilému obyvateľstvu, ktoré je vždy pripravené pripojiť sa k vzbúreniu, aby ťažilo z neporiadku a zmätku. Ježíš bol privlečený pred veľkňaza a odsúdený bol k smrti. Stalo sa potom, že veľkňaz Kaifáš dopustil sa posmešného jednania pokorenosti. Poslal svojho zajatého ku mne, aby som potvrdil jeho rozsudok a vymohol tak zvolenie k popraveniu. Odpovedal som, že Ježiš je galilejský, tak záležitosť prislúcha pod súdnu právomoc Herodesa. Onen lstivý potmešilec predostieral poníženosť a cenil si, že získa tým keď vec ponechá cisárskemu miestodržiteľovi. Odovzdal teda osud muža do mojej ruky. Čoskoro na to môj palác dostal vzhľad obliehaného hradu. Každým okamihom vzrastal počet vzbúrencov. Jeruzalem bol preplnený davom ľudu z hôr a Nazareta. Zdalo sa, že celé Judstvo prúdilo do Jeruzalema.
Vzal som si za ženu dievča Gaulusa, ktoré povedalo, že môže vidieť do budúcnosti. Plačúc, vrhla sa mi k nohám a kričala: „Chráň sa aby si sa nedotkol toho muža, lebo je svätý. Minulej noci som ho videla vo videní. Šiel vo vodách, letel na krídlach vetra, hovoril k nepohode, k hukotu mora, všetko mu bolo poddané a poslúchalo ho. Pozri, bystrina hory Kidron tečie krvou, socha cisára je zahalená do smútku ako vestálka v hrobke. Ó Piláte, zlo ťa očakáva, keď nepočúvaš na prosby svojej ženy. Pohroz kliatbou rímskeho senátu s válečnou mocou cisára.“
Zatiaľ čo žena hovorila, stonalo mramorové schodisko pod váhou zástupu ľudí. Nazaretský bol mi privedený späť. Šiel som súc doprevádzaný gardou do súdnej miestnosti a pýtal som sa ľudu prísnym tónom.: „Čoho žiadate?“ Odpoveď: „Smrť Nazaretského“ - „Za aký zločin?“. „Rúhal sa Bohu, prorokoval skazu chrámu a Synom Božím sa nazýva, mesiášom, kráľom židovským. Nato som odpovedal: „Rímske právo netrestá tieto previnenia smrťou!“ „Ukrižuj ho, ukrižuj ho“ revala poddajná lúza. Rev nerozvážneho davu otriasal palácom až do jeho základov.
Bol tu iba jeden jediný, ktorý bol kľudný vo veľkom zástupe. Bol to Nazaretský. Po mnohých bezúspešných pokusoch ochrániť ho pred zúrivosťou nemilosrdných prenasledovateľov, siahol som v tom okamžiku k opatreniu, ktoré ako sa mi zdalo je jediným prostriedkom k uchovaniu Jeho života. Rozkázal som ho zmrskať a požiadal som o umývadlo v ktorom som si umyl ruky v prítomnosti zástupu, abych tak prejavil svoj nesúhlas k tomuto činu. Avšak zbytočne. Bol to jeho život, po ktorom títo biednici žíznili. V našich občianskych príbehoch bol som často svedkom náruživosti zástupov, ale nič nemohlo by sa porovnať s týmto vypuknutím zúrivosti. S oprávnením by sa dalo povedať, že pri tejto príležitosti boli v Jeruzaleme zhromaždené všetky strašidlá Hádesu. Zdalo sa, že masa ľudí nešla, ale sa vlnila a krútila ako v nejakej krútňave, ktorá sa otáča ako živé vlny od portála Pretoria až hore k Sionu, volajúca, kričiaca, revúca ako sa nikdy predtým nepočulo ani za povstania v Pannonii ani pri vrave vo Forume.
Okolo šiestej hodiny zmrákalo sa a stmievalo ako v zime, ako pri smrti veľkého Júlia Cézara, podobalo sa temnote v marci. Ja miestodržiteľ povstaleckej provincie opieral som sa o stĺp a pozoroval som úzkostlive hroznú temnotu. Títo barbarskí diabli vliekli nevinného Nazaretského na popravu. Všetko okolo mňa bolo vymreté. Jeruzalem vychrlil svojich obyvateľov cez podhradnú bránu, ktorá vedie k miestu lebiek. Vzduch pustoty a smútku ma obostieral. Moja telesná stráž pripojila sa k jazdcom a centúriu, aby ukázala aspoň tieň moci a snažila sa udržať aspoň poriadok. Bol som ponechaný sám sebe a moje pukajúce srdce ma upomínalo na to, čo sa v prítomnom okamihu dialo, čo skoršie náležalo dejinám Božským, než ľudským. Jasný výkrik bol z Golgaty sem slyšateľný, nesený súc vetrom, nasvedčoval smrteľnému boji, ktorý už zomierajúce uši nikdy nepočujú. Tmavé mračná kládli sa nad cimburie chrámu a rozširovali sa nad mestom zastierajúc všetko do tmavého závoja. Tak hrozné boli znamenia na zemi a nebi, že veštkyňa zvolala: „Alebo tvorca prírody trpí, alebo sa vesmír zrúti.“ Okolo jednej hodiny v noci prehodil som si plášť a šiel som dolu do mesta oproti bráne Golgoty. Zástup sa navracal domov, ešte stále rozčúlený, ale zamračený, mlčiaci a akoby zúfalý. To čoho bol svedkom naplnilo ho hrôzou a výčitkami svedomia. Videl som tiež môj malý rímsky oddiel ako smutne predišiel. Nosič štandardy mal svojho orla zahaleného na znak žiaľu a smútku a počul som niektorých vojakov hovoriť slová prekvapenia, z ktorých som však nemohol ničoho vyrozumieť. Druhí si opäť rozprávali o divoch podobných tým, ktoré vôľou Bohov učinili Rimanov víťazmi. Skupiny mužov a žien boli stíchle pozerajúc sa späť k vrchu Golgota v očakávaní, že budú odtiaľ vidieť nové divy.
Vrátil som sa nazad do Pretoria, smutný a pohrúžený do seba, stúpajúc po schodoch, ktoré boli ešte zakrvavené krvou Nazaretského, tu som našiel starého muža zohnutého a za ním niekoľko žien v slzách. Hodil sa mi k nohám a horko plakal. Je mi bolestné vidieť plakať starého muža. „Otče“ pýtal som sa láskave „kto si a aká je tvoja prosba?“ „Som Jozef z Arimatie“ povedal a prišiel som, aby som ťa na kolenách poprosil abych mohol pochovať Ježiša Nazaretského. „Tvojej prosbe je vyhovené“ povedal som mu a súčasne som prikázal Mauliusovi, aby vzal so sebou niekoľkých vojakov k pomoci sojmutia, aby zabránili znesväteniu mŕtvoly.
Ku koncu ostala mi ešte povinnosť oznámiť Ti tieto poľutovania hodné udalosti. Učinil som tak behom noci, ktorá nasledovala po tejto smutnej udalosti a ukončujem práve správu pri rozodnievaní sa. Bolo to v okamžiku, keď som začul zvuk trubačov, ktorí trúbili pochod Diane-Polovanie bohov. Obracajúc oči k bráne Cézara, uvidel som oddiel vojakov a počul som z malej vzdialenosti znieť cézarský pochod. Bola to očakávaná posila 3000 vybraných oddielov, ktoré aby urýchlili svoj príchod pochodovali. Kričal som, že sa mala stať veľká nespravodlivosť, že za účelom zabránenia včerajšieho činu prišli oddiely až dnes. Ukrutná osudovosť! Bolo len pravdou, čo Nazaretský zvolal, zvíjajúci sa na kríži: „Dokonané je!“
Pontius Pilatus, miestodržiteľ Judy.
Odpis protokolu nájdeného medzi starými rukopismi vo Vatikáne v Ríme.
http://www.narodnyodkaz.sk/index.php?op ... &Itemid=73
To môže povedať len človek, ktorý si vyberá čo sa mu hodí, interpretuje po svojom a hlavne ignoruje kontext doby tisíce rokov dozadu a vtedajšie pomery, nie len v tej oblasti, ale všade vo svete. Spraviť takýto opis starého zákona chce dávku pýchy, namyslenosti a hlúposti. Reagovať budem na to len tak, že ti poviem, že s tebou nesúhlasím a nechce sa mi púšťať v tomto smere do dlhšej debaty lebo zjavne je to veľmi subjektívna téma, kde sa nedá dôjsť k objektívnemu záveru.
To je, ach,.. nemám slov, proste ľudská hlúposť je naozaj nekonečná. Stavím sa, že ak by Slnko na nebi bolo v rozpore s vaším svetonázorom tak by ste si našli vhodné dôkazy aj na to, že Slnko vlastne nejestvuje. To nepotrebuje komentár. Skrátka je absolútne jedno aká je skutočná pravda, ľudia ako ty si vždy vymyslia tú svoju "pravdu" tak aby im pasovala a budú za ňu krvopotne biť. Je to úbohé, ale je to každého osobná slobodná voľba.
- a mimochodom bol prefekt nie miestodržiteľ : )
Už len to, akým štýlom to je písané, ako v nejakom románe. Uveď zdroj a odkaz na historický prameň.