je to o osobnom egoizme kazdeho z nas?
vobec by to tak nemuselo byt, ale napriek tomu to robime, vzajomne si ublizujeme nepochopenim, intoleranciou, predsudkami, tvrdohlavostou .. pychou ..

a jo, otazka znie, ako z toho von?

vacsina "ublizeni" su nedostatkom komunikacie, nepravnych predpokladov (podla seba sudim teba), nespravnych ocakavani, podlahnuti vlastnemu emocionalnemu stavu atd.

vobec by to tak nemuselo byt? ale muselo, suvisi to totiz s unikatnostou osobnosti a empatiou, nemohlo by to tak byt ak by sme boli vsetci rovnaky ale akord znie lepsie ako unisono a prospech z diverzity znacne prekonava jej dan

z toho co si vymenovala to vazne k*rvi len pycha (a presudky ktore vlastne vychadzaju z pychy - a v tak trochu aj tvrdohlavost)

a vacsinu veci co to robi tazsie je schopna vyriesit kvalitna komunikacia, ale tej sa treba ucit...

To, že pociťuješ, že ti niekto ubližuje je len stav tvojej mysle. Keby si nevedela, že zubár ti opravuje chrup, tak by si to pociťovala ako ubližovanie. V monogamnej spoločnosti je "trojuholnik" ubliženim partnerovi. V polygamnej spoločnosti je to prirodzená vec.. etc, etc..

Analogicky bez ohľadu na úmysel vždy bude niekto nejaké konanie pociťovať ako krivdu, ubližovanie, nespravodlivosť a podobne. Predsudky boli a vždy budú, lebo ide o kombináciu strachu (možno až xenofobie) a istej skúsenosti aplikovanej na nové, neznáme.
V tomto bode úvahy pre mňa táto téma prestáva byť zaujímavá, pretože všetko sú to podľa mňa prirodzené veci, neoddelitelnou súčasťou života a paradoxne robia život krajším.

Ublíženie nepochopením? No lebo ľudia málo komunikujú, a veci si nevyjasnia. Resp. tomu nechcú venovať čas a ľahšie je odsúdiť niečo/niekoho než ho pochopiť.

Záleží aj od toho, nakoľko si pripustíš, aby ti niekto ublížil. Resp. ako to ty prijmeš, keďže veci majú len takú hodnotu, akú im prepožičiaš.

frikso len ziadne predcasne dojmy, sme v tom namoceni vsetci rovnako ..
inak suhlas predsudky su casto nedostatok info, aj ked si viem predstavit aj lepsi svet, aj lepsie medziludske vztahy .. resp co je dobre je nudne? asi mensiu katastrofu by to chcelo, mensi amoklauf nech nieje nuda, ne?:)

mozno by to chcelo aj nejaky konkretny priklad...
najviac ublizenia od druheho si clovek sposobuje sam. domyslavostou a nedoverou.

nie, najviac ho sposoboju individua co zamerne skodia inym ..
resp, ze nieje proti tomu dost otrly

aha uz rozumiem.. tak z toho nie je cesta von, ak sa da, vyhybat sa takym ludom a vyberat si ludi, ktrorych pustis do zivota.

ithory napísal:frikso len ziadne predcasne dojmy, sme v tom namoceny vsetci rovnako ..
inak suhlas predsudky su casto nedostatok info, aj ked si viem predstavit aj lepsi svet, aj lepsie medziludske vztahy .. resp co je dobre je nudne? asi mensiu katastrofu by to chcelo, mensi amoklauf nech nieje nuda, ne?:)

Lepšie medziľudské vzťahy môžeš budovať len vtedy, ak sú zlé. A čím krehkejšie budú o to viac si ich budeš vážiť. A áno, prefackať životom občas potrebujeme všetci.

Ale tak predsudky tu vždy boli aj budú, obmedzencov nezmeníš. Kto nechce pochopiť, nepochopí. Lebo načo sa bude snažiť niekoho pochopiť, keď ho už vopred odsúdil.

áno, druhí ti môžu ublížiť. Ale len ty rozhoduješ o tom, ako to prijmeš.

Jasné, sú aj také veci, kde už ani nemáš proti tomu ako bojovať, tam je to už horšie.

A ako z toho von?

skús sa stretávať s ľuďmi, ktorí tú pýchu, predsudky atd v sebe nemajú. A teda že ľudí nesúdia, nesnažia sa ľuďom ubližovať a proste vždy závisí od spoločnosti, v ktorej sa nachádzaš.

v prvom rade je potrebne aby ludia prestali ublizovat predovsetkym sami sebe

ked clovek pochopi, ze svoj tlak dokaze ovladat (najme jeho nezvysovanie), pochopi ze jeho vlastne negativne emocie skodia predovsetkym jemu a zacne ich zvladat aj v situaciach kedy su opravnene (pripadne ich zacne uvolnovat nedetruktivne pre ostatnych) im zacne vladnut a neskodit okoliu

ja sa toto vyssie spomenute ucim - nie pre lepsiu spolocnost ale pre vlastny prospech... a posobi to dobre aj na moje vztahy...

ithory napísal:je to o osobnom egoizme kazdeho z nas?
vobec by to tak nemuselo byt, ale napriek tomu to robime, vzajomne si ublizujeme nepochopenim, intoleranciou, predsudkami, tvrdohlavostou .. pychou ..

a jo, otazka znie, ako z toho von?

Ubližovanie vychádza z ľudských negatívnych vlastností. Je to polarita osobnosti. Ako má každý z nás dobré vlastnosti, tak má aj zlé. Ľudia si vždy ubližovali a aj budú, nakoľko nikdy z ľudí nevymizne zlá stránka. Teraz som si spomenul na film Equilibrium, ktoré bolo peknou ilustráciou života spoločnosti bez emócií - ľudia bez radosti, hnevu, lásky, závisti, šťastia, či akejkoľvek inej emócie, či osobnostnej črty. Skrátka chlad.
Ubližujeme si nepochopením, intoleranciou - a vôbec to vždy nemusí byť spôsobené egoizmom. Skrátka človek je tvor nedokonalý, omylný, nespokojný a čo ja viem, aký ešte. Ale to práve tvorí ľudskú osobnosť. Človeka treba brať takého aký je - so silnými aj slabými stránkami.

Egoizmus, tvrdohlavosť, pýcha - to sú všetko vlastnosti, ktorými väčšou či menšou mierou oplýva každý jeden z nás. Každému z nás sa v živote vykonalo príkorie rovnako, ako ho sám človek vykonal iným. Tu však nastupuje najdôležitejší prvok ľudských vzťahov - odpustenie. Raz som od niekoho počul výrok : "Človek ľúbi toľko, koľko dokáže odpustiť." Samozrejme tento výrok nie je racionálny, nerád by som sa teraz v ňom pitval, či aplikoval ho na extrémne životné situácie. Len som ním chcel poukázať na zjavné prepojenie medzi láskou a odpustením.

Prečo si ľudia ubližujú? Lebo je to v ľudskej povahe, človek je v niektorých momentoch slabý a ubližuje. Je to tak a s tým nič nespravíme či je to už spôsobené tvrdohlavosťou, pýchou, egoizmom atď. ...

Skôr by sme sa mohli opýtať: "Prečo si ľudia nedokážu odpustiť?" To je otázka s ktorú si kladiem častejšie. A tiež si môžeme povedať - je to pýcha? neschopnosť priznať si vinu? či...?

Rozhodne zaujímavá téma.... tiež mám na to svoj názor.... možno je odlišný od väčšiny, ale je jasný a má nastavené pevné pravidlá....
Čo to vlastne to ubližovanie je???? Mám za to, že je to silne relatívny pojem.... Pretože to, čo môže pre mňa a moje záujmy byť dobré, môže inému spôsobiť nejakú formu škody či utrpenia.... je to len o nastavení vlastných priorít a o tom, kam pri ich presadzovaní sme ochotní zájsť.... nie je to ani pozitívne, ani negatívne.... Nie je to podstatou povahy, je to len o vzájomnej polohe na veľkej strategickej mape zvanej "život".... kto hrá šach, tak to pochopí veľmi rýchlo....
K tomu odpúšťaniu a jeho údajnej dôležitosti.... No neviem, verím princípu rovnováhy a princípu kauzality (prax zatiaľ ukázala, že fungujú veľmi spoľahlivo)..... Pokiaľ niekto svojím jednaním naruší rovnováhu vo veciach (spôsobí mi nejakým činom škodu), tak nevyhnuteľne nasleduje (kauzalita) nasleduje odpoveď - respektíve konanie smerujúce k získaniu zadosťučinenia - ale to nie je odpustenie.... Tým sa rovnováha nevráti naspäť, a človek ktorý za svoje konanie nenesie dôsledky (je mu odpustené), s vysokou pravdepodobnosťou bude chybovať zase niekde inde (a možno spôsobí ešte väčšiu škodu).... Požičiam si jeden zo svojich FB statusov, ktorým som sa pred istým časom zamyslel nad odpúšťaním.... "....história i životná prax ma naučili jednému.... odpúšťanie je iba úplne zbytočným formálnym dejom, ktorý nerieši skutočnú podstatu problému, iba na chvíľku odďaľuje nevyhnuteľné opatrenia k riešeniu...."

Perfektná téma ithory...

Každý má iné dôvody na ubližovanie... Hlavné je, že človek, ktorému ubližujú si to spôsobuje sám. Pretože nechá tak, aby mu ubližovali (Môj skromný názor)

// A prečo je pán lumir taký sprostý ?

a preco je trava zelena; a preco je voda mokra; a preco je nebo modre..
.
tato tema mi pripada ako taky momentalny vykrik do tmy..

Ja v mnohých prípadoch vidím závisť.

Ubližovanie je vyvolané ľudskými (prevažne negatívnymi) vlastnosťami. Pýcha, egoizmus, tvrdohlavosť...to sú vlasnosti ktorými v menšej či väčšej miere oplýva každý. A práve od nich často záleží "schopnosť" človeka ubližovať druhým. Čo najviac štve mňa v dnešnej dobre, to sú spomínané predsudky. A "ako z toho von?"...podľa mňa je to nemožné. Keďže človek je tvoj omylný a nedokonalý, tak nedokáže stopercentne odstrániť svoje negatívne vlastnosti, ktoté vedú k nezhodám a následnému ubližovaniu.

Ešte pridám, že ubližovanie môže vychádzať z génov, ktoré ľudia získali v praveku, kde platilo silnejší vyhráva atď (fyzické ubližovanie)
a samozrejme vinníkom môže byť ešte jedna vec, ktorá nebola spomenutá - peniaze

Ľudia, vám musí silno drbať

Pinhead napísal:Rozhodne zaujímavá téma.... tiež mám na to svoj názor.... možno je odlišný od väčšiny, ale je jasný a má nastavené pevné pravidlá....
Čo to vlastne to ubližovanie je???? Mám za to, že je to silne relatívny pojem.... Pretože to, čo môže pre mňa a moje záujmy byť dobré, môže inému spôsobiť nejakú formu škody či utrpenia.... je to len o nastavení vlastných priorít a o tom, kam pri ich presadzovaní sme ochotní zájsť.... nie je to ani pozitívne, ani negatívne.... Nie je to podstatou povahy, je to len o vzájomnej polohe na veľkej strategickej mape zvanej "život".... kto hrá šach, tak to pochopí veľmi rýchlo....

V teoretickej rovine ku tomuto názoru nemám absolútne žiadne výhrady. Avšak pod pojmom ubližovania sa tu zrejme chápe konanie namierené proti jednotlivcovi/skupine mimo miery akceptovania danou spoločnosťou, kde sa zrejme nedá hovoriť o presadzovaní priorít. Skôr by som tu diskutoval o normalite v rámci prieniku dvoch množín - presadzovania osobných priorít so spoločenskými/právnymi/morálnymi normami. Avšak uznávam - každý chápe pojem ubližovania inak.

Pinhead napísal:K tomu odpúšťaniu a jeho údajnej dôležitosti.... No neviem, verím princípu rovnováhy a princípu kauzality (prax zatiaľ ukázala, že fungujú veľmi spoľahlivo)..... Pokiaľ niekto svojím jednaním naruší rovnováhu vo veciach (spôsobí mi nejakým činom škodu), tak nevyhnuteľne nasleduje (kauzalita) nasleduje odpoveď - respektíve konanie smerujúce k získaniu zadosťučinenia - ale to nie je odpustenie.... Tým sa rovnováha nevráti naspäť, a človek ktorý za svoje konanie nenesie dôsledky (je mu odpustené), s vysokou pravdepodobnosťou bude chybovať zase niekde inde (a možno spôsobí ešte väčšiu škodu).... Požičiam si jeden zo svojich FB statusov, ktorým som sa pred istým časom zamyslel nad odpúšťaním.... "....história i životná prax ma naučili jednému.... odpúšťanie je iba úplne zbytočným formálnym dejom, ktorý nerieši skutočnú podstatu problému, iba na chvíľku odďaľuje nevyhnuteľné opatrenia k riešeniu...."

S týmto nesúhlasím. Mylsím, že odpustenie môže existovať aj bez toho, aby nasledovalo "nevyhnutné opatrenie k riešeniu". Človek sa v niektorých prípadoch dokáže nad problém povzniesť, prekusnúť ho, prípadne ublíženie (akcia) vyvolá reakciu, ktoré však nie je opatrením, iba akýmsi usmernením, či poučením. Samozrejme aj to sa dá pokladať za istú formu opatrenia, no nepovedal by som, že sa jedná o "oko za oko".