dobre, tak tu máte celú prvú kapitolu (ešte bez úprav)
//autoeditácia príspevku (01 Júl 2011, 0:15)
Kapitola I.
Zaznel bzučiak a otvorili sa ťažké kovové mrežované dvere do hlavnej chodby väznice. Po oboch stranách hlavnej chodby boli na prízemí a prvom poschodí cely s väzňami. Bola to vychýrená malá väznica, ktorá s otvorenou náručou prijímala delikventov ako matka rozplakané a vyľakané dieťa. Stretávali sa tu rôzni špekulanti, od drobných zlodejíčkov a pouličných bitkárov až po neopatrných zamestnancov podsvetia, vydieračov a podplatiteľných účtovníkov. Dokonca väznica k svojmu prsníku pridájala aj také zvery ako vrahov a pedofilov. Bola dobrým autom do staroby pre všetkých, ktorí boli odsúdení na doživotie.
Dvere sa roztvorili na maximálne prípustnú odchýlku a skončili s rachotom prilepené na stene. Dnu vošiel celkom vysoký a dobre stavaný starší muž, ktorý mal na sebe dozorcovskú rovnošatu a tých pár hviezdičiek na pleciach a zopár metálov na prsiach z neho robili „Capom“ alias veliteľom tohto malého raja nepriateľov spoločnosti.
Zastavil a rozhliadol sa svojimi zeleno-sivými očami, ktoré sa farbou podobali viac na farbu stien väzenia ako na niečo sýto ľudské. Mal už vyše päťdesiatky a ostré črty tváre prezrádzali, že patrí medzi starú školu. Narodil sa ako Eric Linberg, ale tu ho všetci bez rozdielu, či boli pred alebo za mrežami, prezývali len Jeffo.
Hneď ako dobzučal bzučiak nad roztvorenými dverami a Jeffo vykročil priamo po chodbe, tak všetci chlapi v celách sa nalepili na mreže svojich izbičiek. Vedeli kto prichádza k nim, a tak ho patrične vítali. Muži hulákali, smiali sa, revali. I keď sa delia na skupinky a deň čo deň vedú proti sebe malé vojny, tak tento okamih spojil všetkých do celku.
„Ticho tu, vy banda svinská!“ zakričal jemne prekvapený a nahnevaný Jeffo, lebo takúto reakciu ešte nezažil.
Tento príkaz bol márny, odrážal sa od kriku a smiechu väzňov, pre ktorých to znamenalo, že veliteľ už asi starobou nepočuje a pridali na hlasitosti svojho šťastia. Chlapi začali trieskať päsťami do stien väzenských cieľ, tlieskali, búchali po mrežiach predmetmi, ktoré mali najbližšie po ruke, niektorí knihami, v ktorých mali neprečítanú poštu alebo skryté fotky svojich žien, iný hrnčekmi na vodu a niektorý vlastnými hlavami ako blázni. Boli šialení. Vyzeralo to ako by peklo vítalo samotného Lucifera.
Jeffo sa pohol priamo cez ten rev hladných supov smerom ku koncu chodby, kde boli ďalšie dvere, tmavé a ťažké. Za ním sa vynorili z rozpleštených dverí dvaja chlapi v dozorcovskej rovnošate s puškami v rukách a za nimi nasledovali ďalší dvaja, ktorí medzi sebou držali bezvládne telo muža v špinavých sivých háboch a s čiernou tkanou kuklou cez hlavu. Po podlahe šúchali špičky starých ošúchaných topánok, ktoré prenasledovali dva páry ďalších dozorcovských topánok.
Ako tak prechádzali dozorcovia na čele s Jeffom popri celách, videli pravé peklo. Väzni vystrkovali ruky ako hladné psy papule, ukazovali vulgárne gestá a vykrikovali hanebné slová na celý väzenský systém a jeho predstaviteľov. Vzduchom lietali rôzne malé predmety, knižky, väzenské topánočky a výlučky slinných žliaz šialených bláznov.
Capo schytal do brucha knihu a pľuvanec na krk. Ostatní dozorcovia toho schytali početne viac a nervózne ohmatávali pumpovacie brokovnice alebo pištole a pušky. Studený pot im tiekol po čele a slychoch tváre i krku. Chceli im to nejako vrátiť varovným výstrelom, ale veliteľ prísne zakázal akúkoľvek ukážku slabosti voči recesii. Veď čo by to znamenalo? Príde sem niekto, kto nepozná náruč väzenia, len kriminálnu spoločnosť a delikvenciu a dozorcovia sa nechajú znervózniť? Pri príchode jedného? A čo ak by bola vzbura? Veď preto ešte pred tým ako vstúpili do pekla im veliteľ vysvetlil danú situáciu a pohrozil vyhadzovom. Vraj treba ukázať trpezlivosť a chladnú hlavu. Capo už vedel, čo trestancov neminie len čo dá do cely bezvládneho muža...
Prechod po chodbe bol plynulý a dozorcovia ani raz nezastavili, ale pre nich to bola aj hodina vítania v rozpálenej papuli pekla. Prešli okolo schodov po stranách vedúcich na prvé poschodie a ďalej míňali po svojej ľavici masívnejšie mreže a za nimi osvetlenú chodbu smerujúcu do spoločenskej miestnosti väzňov a jedálne.
Prišli na koniec koridoru a zastavili pred ťažkými oceľovými dverami. Jeffo sa ani neunúval zakričať na začiatok chodby, aby otvorili mechanizmus zámky tejto špeciálnej konštrukcie, lebo by ho aj tak nik nepočul v tom zbesilom zmätku. Len sa otočil čelom k čakajúcemu dozorcovi a kývol mu hlavou na signál. Dozorca zašiel za stenu a o chvíľu sa rozsvietila malá žiarovka nad dverami a zaznel bzučiak. Strážiaci dozorca otvoril studené dvere so škripotom, ktorý prerušoval jačanie väzňov. Vošli dnu.
Bola to krátka, malá a špinavá chodba, kde sa hniloba lepila na steny ako mäso na kosť. Vzduch tu bol ťažký. Ostrý štipľavý puch sa tisol nozdrami ako síra. Svetlo tu dávala slabo blikajúca lampa, ktorá visela na iskriacom drôte.
Bolo tu dokopy pätoro dverí. Vstupné, dve napravo a dve oproti nim. Boli to typické dvere na samotky, aké bývajú v každej väznici. Ťažké železné mrciny s malým otvárateľným okienkom na úrovni očí a s väčším otvorom pri zemi s podobným otvárateľným systémom na podávanie potravy.
Jeffo sa vybral k zadným ľavým dverám.
„Otvor to Michael!“
„Áno, pane,“ povedal nízky chlapík s briadkou, ktorý otváral aj vstupné dvere do tejto miestnosti, a kráčajúc vytiahol zväzok kľúčov. Zaznelo cvaknutie zámky a dvere povolili. Michael sa musel zaprieť, aby ich otvoril, i keď sa tváril pred Jeffom, že pohoda.
„Hoďte ho tam,“ ukázal Capo na starý hnilý matrac na zemi, „nech tam oddychuje šípková Ruženka.“
Chlapi, čo držali bezvládne telo, poslúchli rozkaz, strhli z chlapa kuklu a hodili ho dnu na zem ako vrece zemiakov. Netrafili najlepšie, lebo chlap preletel silnejšie a čelom vrazil do steny oproti. Nebol to silný náraz, ale dostatočný. Nikto si to však nevšimol.
„A teraz poďme schladiť toto peklo!“ povedal rázne Jeffo a ostatní chlapi s puškami vyšli zo samotky. Posledný zostal Michael, ktorý pozrel ešte raz na bezvládne telo muža a zatvoril. O chvíľu na to bolo počuť bzučiak a zavreli sa aj veľké železné dvere.
Zostala tma. Šum väzňov z vedľajšej miestnosti pomaly utíchal tlmeným vykrikovaním nahnevaného veliteľa, aby sa konečne ukľudnili. Lampa pred dverami iskrila s radosťou a prehlušovala útlm. Matrac presakoval hnilobou.
Zrazu sa chlap prebudil. Pomaly sa rozpamätával a s bolesťou hlavy sa posadil na matrac. Rukami si začal pretierať oči. Ucítil horúcu krv, ktorá mu cícerkom vytekala z čela. Začal sa tlmene smiať. Asi mu bola vtipná celá situácia, celé to haló okolo neho. Smial sa, lebo si uvedomoval, že má navrch. Ale čoho? To už vedel iba on sám. Rozpozeral sa okolo seba, keďže sa mu už zrak privykol na tmu, ktorá sa vlievala do pľúc ako voda do pretrhnutej kostry lode, ktorá klesá hlboko ku dnu. Samotka bola malá miestnosť, dva krát dva metre. Nebolo tu vnútri osvetlenie, len z pred dverí tlmene osvetľovala prah iskriaca lampa. Hore v stene bolo malé zamrežované okienko, z ktorého prichádzalo len veľmi slabé svetlo. Isto tam boli ešte ďalšie múry a mreže...
Pretrel si čelo ľavou rukou a pravou sa opieral o stenu vedľa. Prsty sa mu lepili od sladkej krvi a smiech neprestával. Odrážal sa od vlhkých smradľavých stien ladne a svižne, ako keď padá vodopád. Tá fascinujúca masa vody, ktorá je priťahovaná len gravitáciou. Chuť skočiť dole a chuť rozbehnúť sa čelom proti múru...
Vystrel sa po sediačky tak, že chrbtom bol k dverám a na tvár mu dopadalo slabé svetlo zo zamrežovaného okienka v hornej stene. Chlap sa pozrel na mreže okienka a s úsmevom naširoko sa nahlas spýtal: „Chceli ste toho diabla? Tu ma máte!“
//autoeditácia príspevku (01 Júl 2011, 0:16)
ospravedlňujem sa ta tú grafickú úpravu, ale vo worde to je krajšie spracované
) a poraďte, čo zmeniť 
zatial len pokracuj 
