Chcela som sa opýať tu prítomných mužov, ako je to s nimi a s plačom... či aj oni zvyknú sem tam plakať, a ak hej ako často.... Viem že niktorí chlapi sú viac citliví, a naopak - tvrďasovia....
zneužívate svoj plač na riešenie problémov ? (niektoré ženy plač zneužívajú na to aby sa ich polovičky cítili previnilo...) ako je to s Vami..
(nezatracujte túto tému, naozaj ma to zaujíma.. robím "výskum")
Jeden môj kamarát mi povedal, že muži plačú, ale slzy im stakajú po vnútornej strane líc ... Takže ??

// ďakujem za odpovede

s tým kamarátom súhlasím. Každý človek má problémy ktoré mu nedávajú spať. Ale plačom sa nič nerieši, či už na verejnosti alebo v súkromí. Niekedy tie slzy vyhrknu aj tak v krízových situáciach (smrť v rodine, rozchod s priateľkou..) ale väčšinou ten "plač" riešim vo svojom vnútri a aspoň na vonok sa snažím usmievať. Nie preto že by som chcel byť tvrďas, ale sa mi to zdá ako rozumnejšie riešnie problému

zaujimava tema.. mi pripomenula hlasku z filmu Posledny Skaut (The Last Boy Scout)

"Nikdo te nema rad. Kazdej te nenavidi. Stejne prohrajes. Usmev, ty vole." ..ako pubertiak som si vdaka nemu vybudoval akusi hrosiu kozu, ktora mi nastasie ostala.. (postupne som to okresal na "Usmev, ty vole")
.
Na riesenie problemov som plac nikdy nevyuzival. Muz je podla mna aj napriek vsetkej tej emancipacii povazovany za citovu a moralnu oporu rodiny a poskytuje tu pomyselnu hrud, na ktorej sa moze polovicka vyplakat.....
.
Naposledy som plakal 28.4.2011.. a zopar sa ich dostalo aj na vonkajsiu stranu.

kazdy je iny... ja placem ked mam problemy ked moja psychika na dne... ak mi frajerka povedala ze ma u nemiluje..a rozne ine situacie

Ja som s tym mal problem na zakladke. Pritom som nechcel plakat, ale slzy len tak vyhrkli pri nejakej bolestnej skusenosti.
Od mala som mal pocit, ze to je prejav slabosti, da sa interpretovat aj ako bol som v prostredi, kde placuci chlap predstavuje slabocha, takze som sa s tym naucil bojovat. Neviem ci je to spravne, ale momentalne ma pri bolesti, ci uz psychickej, alebo fyzickej nedokaze rozplakat takmer nic.
Na druhu stranu, ked pozeram nejaky film, alebo som svedkom dojimaveho momentu, tak mam velky problem zadrzat slzy, casto neuspesne.
Takze ak ma nieco rozplace, tak jedine z dojatia .

Ja som neplakal dobrých 10 rokov. Buď to viem v sebe vždy veľmi dobre zadusiť, mám nejaký vyšší "pocitový prah", alebo sa mám jednoducho fakt dobre

Kedysi som plakával veľa a pre somariny, dnes už poznám len slzy smiechu . Plakať od ľútosti alebo hnevu sa mi stáva už len veľmi výnimočne.

Dunlop napísal:Ja som neplakal dobrých 10 rokov. Buď to viem v sebe vždy veľmi dobre zadusiť, mám nejaký vyšší "pocitový prah", alebo sa mám jednoducho fakt dobre

Som podobny..vkuse usmiaty, nemozno vyronit slzu x rokov. Ci som si zlomil to, ci som sa rozisiel atd. No ked ti niekto blizky odide na druhy svet, tak zistis opat, co je to plac a smutok

záležitosti spojené s láskou dokážu rozplakať, alebo nejaký veľmi smutný film

ak ťa vie rozplakať film, tak si dosť citlivá povaha. Veď to nie je reálne, je to len výplod niekoho fantázie

...kedysi ma rozplakali len filmy (konkrétne 3)...teraz ma dokáže rozplakať ešte priateľka z minúty na minútu...

a niekoho dokáže rozplakať aj pohľad do peňaženky...
Chlapi ste super nečakala som že tak úprimne odpoviete..
Má na Vás vplyv to ak vidíte niekoho na kom Vám záleží plakať ? napr. rodiča, alebo súrodenca.. dokážete plakať s ním ?

audiotrack napísal:ak ťa vie rozplakať film, tak si dosť citlivá povaha. Veď to nie je reálne, je to len výplod niekoho fantázie

Tak to je tu potom citliva pomaly polovica aktivnych uživateľov http://www.hojko.com/film-ktory-vas-roz ... 41763.html

kafiatko napísal:a niekoho dokáže rozplakať aj pohľad do peňaženky...
Chlapi ste super nečakala som že tak úprimne odpoviete..
Má na Vás vplyv to ak vidíte niekoho na kom Vám záleží plakať ? napr. rodiča, alebo súrodenca.. dokážete plakať s ním ?

Takéto situácie ma nerozplačú. Súcitim s nimi, no práve naopak to vo mne vyvolá akúsi silu povzbudiť ich a rozveseliť. Niekedy vtipne odľahčiť situáciu (ak sa to dá, jasné že pri smrti a podobne sa vtipkovať nedá ale ak ide len o problémy v škole alebo podobne tak sa dá vždy zavtipkovať) alebo iba objať a pridať nejaké "slová do boja". Ale samozrejme sa potom trápim aj za nich, a v noci často premýšlam čo s nimi bude a ako sa s tým vysporiadajú.. Ale nie je to faktor ktorý by ma rozplakal

každý plače pre iný dôvod.

chlapi majú dôvody, ktoré sa vyskytujú menej často, a môžu riešit tieto situácie okrem plaču rôzne - napr. hnev, podráždenosť, uzavretosť a podobne, a preto plač u chlapov je málo vídaný.

ženy plačú pre každú kravinu (zveličene povedané), a takisto sú viac citlivé na rôzne podnety....

myslím, že málokto inteligentný (či žena či muž) zneužíva plač na riešenie problémov, plač je emócia, a problémy nerieši., tak isto by si potom mohla zneužívať radosť (bohužial, nech je človek akokoľvek štastný, jeho problémy stále ostavajú)


osobne ma dokáže dojať (neplačem) skôr nejaký dobrý film/klip s "teplou" muzikou v pozadí, ako život skutočný - možno je to potláčenie emócií, ale plač nič nerieši, keď sa vyplačeš je ti na 10min dobre, a potom je problém znova tu.

neviem ... neplacem ... pri smutnych udalostiach preto, aby som bez slzy podporil ... kvoli vztahom ? nie dakujem, zena ktora ma sklame nieje hodna slzy ... bolest odpustim z tela inak

Ked placem tak su to iba take tie slzicky po licku, to sa mi stava pri niakych smutnych filmoch kde niekto umrie a podobne... "Zachvat" náreku som zazil ked mi odisiel stary otec, vtedy to bolo velmi takze a plakaval som velmi casto, najma ked som si pustiel niake smutne pesnicky tak tie ma dokazali dostat... Ale vyplakal som sa a uz je to hadam v poriadku

nie neplačem... možno naposledy keď som mal 18 a rozišiel som sa s holkou... odvtedy ee... ako som si uvedomil pár vecí a zanevrel som na ne... tak je všetko ok

// janio: máš **pi*i** pamäť... pred maturou... v 18...

Podľa mňa chlapi potrebujú fakt životnú ranu na to, aby sa seriózne rozplakali. Avšak ja by som sa nejak nefixoval len na samotné slzy... dokáže ma dojať utrpenie, neprávosť, krutosť a vtedy sa vo mne niečo zlomí a cítim potrebu konať, niečo zmeniť alebo napraviť. Skrátka, prvý moment je dojatie a druhý otázka čo s tým? Ako ďalej?

Celkovo si myslím, že ženy sú citovejšie, viac sa dokážu upínať na emotívnu stránku veci (povedzme, že dlhšie než muži), ale tiež to nie je pravidlo. Poznám ženu, ktorá je oproti iným babám naozaj tvrdá a vidí veci z pohľadu praktického, teda dalo by sa povedať, že má bližšie charakterovo viac k mužom.

Súhlasim ešte s názorom, že muž zohráva v rodine úlohu pevnej skaly, o ktorú sa môže žena a potomkovia oprieť. Teda zvyčajne je to tak geneticky dané.

No a aby som to celé zhrnul, tak za seba môžem povedať, že stalo sa mi častokrát v živote, že som dáku slzu uronil, ale fakt to skončilo len pri jednej alebo dvoch. A musela to byť proste citová situácia, kedy som vypozoroval podobnú reakciu aj u ostatných. Myslím si, že každý má niekde hlboko v sebe nejaký nadpriemerne emočný bod, ktorý keď sa zasiahne, človek zmäkne a emočne sa vyjadrí. U každého to však môže byť niečo iné.

neplacem, film ma nerozplace, ani povestna zelena mila ...naposledny som plakal pri rozchode s ex, ale myslim, ze odvtedy som tak zatvrdol, ze uz by to musela byt fakt rana aby sa to zopakovalo