Pozdravujem Vás, prosím zároveň o pomoc pri lúštení, čo prináša ďalšia pauza ako blesk z jasného neba po takmer 3 rokoch spoznávania sa, z toho 2 roky bližšieho.

Stretávali sme sa v podstate tri roky, z toho dva intenzívnejšie. Najprv to začalo akousi logoterapiou, keď vzťah s jeho bývalým nemal veľkú perspektívu, vtedy som bol tá bútľavá vŕba, ktorej sa mohol hneď vyžalovať. Mesiace sme takto fungovali, len jeden nikdy nevie, kedy srdce precitne... no a to sa aj stalo, asi dva mesiace po ich rozchode, keď sme spolu navštevovali rôzne zákutia Bratislavy, prenikali viac do svojich záujmov, pocitov, myšlienok, venovali si čas počas víkendov, len nikdy neprišlo k ničomu intímnemu, pretože z jeho stranu boli stanovené hranice, ktoré sa nemali prejsť. Samozrejme, bola to pre mňa bolesť, udržiavať striktne dané intímne hranice s niekým, s kým sa tá dôvera prehlbuje, očividne tam nie sú žiadne iné prekážky, žiadne ďalšie osoby, ale povedal som si, že ak tieto rozhovory majú svoju úroveň (o rodinných problémoch, škole, súkromí, médiách, politike, skrátka, o všetkom možnom aj nemožnom), že by nestálo za to len tak odísť, pretože som tam vnímal určité základy priateľstva, ktoré sa nenachádza len tak na kraji cesty a ak je časom tvorené a dôverou upevňované, o to je u človeka, dúfam, vnímavého srdcom i mysľou, zdrvujúce si predstaviť, že by sme zrazu len tak „stíchli“ (ale aj takéto búrky život prináša v období a nie práve neľahkom). Postupne prišli aj obdobia návštevy čajovní, spoločne strávené koncerty či kino, neskôr sme si skúsili po sobotných poobediach prečítať aj nejaké domáce či zahraničné poviedky, trošku poézie. Toto všetko bolo na spestrenie vzťahu, neurčitého, či kamarátskeho, priateľského, či partnerského, nikdy sme ho necharakterizovali. Snažil som sa byť pozorný, denne udržiavať kontakt, človeku to aj pomáha, ak sa ten druhý ozve, vie, že tu naozaj nie je sám... Ku koncu sme išli aj na výlet do Žiliny a Martina a až do samého konca sa priateľ vždy usmieval, nikdy nedával explicitne najavo, že by mu vo vzťahu niečo prekážalo. Zrazu, pred tromi týždňami sme sa stretli na internete, aby oznámil, že potrebujeme pauzu. Samozrejme, bolo to iniciované len z jeho vôle, na názor, či s tým súhlasím, to je vtedy sekundárne, je tam len to CHCEM z jednej strany, veď hádam niektorí dobre viete, o čom hovorím. Viete, čo sa všetko vtedy človeku v hlave vynorí, kde mohol urobiť chyby, áno, je to tá analýza všetkého prežitého, kde sa snaží ospravedlniť, navodiť atmosféru vzájomnej diskusie, len, všetky takéto diplomatické cesty sú vtedy márne. Asi o týždeň som sa v jeho maile dozvedel, že mu prekážalo toho značne, aj tie čítania poviedok, že mu to nabudilo stereotyp, aj tie hodiny, čo sme sa videli (nevideli sme sa denne, ale raz do týždňa). Vydedukoval som, že som v skutku obmedzoval jeho slobodu, len to nechcel na rovinu vyriecť vtedy, keď to bolo aktuálne, údajne sa obával mojej reakcie. Len, teraz, keď je všetko nakopené, keď, ako povedal, každé slovo, ktoré napíšem (už nepíšem nič), len zhoršuje situáciu. Napísal, aby som mu dal trochu času. Áno, dám, prečo nie, na urovnanie myšlienok, chystá sa aj na vysokú školu, niekoľko dní, týždeň, dva, prečo nie, nech chlapec porozmýšľa, ale žeby to až tak nabúralo náš (nedefinovaný) vzťah?! Človek zväčša po rozpovedaní argumentov z druhej strany sa môže cítiť previnený, no sám som prešiel niekoľkými „prevetraniami mysle“, už mu ale nič nemôžem napísať, ak by som aj niečo našiel. Sám nie som z tých, čo by v sebe zadúšali dlhý čas možné vážne dôvody, o ktorých by mala vedieť druhá strana, len v terajšom vzťahu je to len ako mínusový aspekt. Napísal teda, aby som mu poskytol trochu času, čo je veľmi relatívny pojem, niekto potrebuje pár hodín, iný dní, ďalší týždne a mesiace. Mám ho veľmi rád, to všetko, ako som aspoň na čaji, na prechádzkach spoznával neho, jeho rodinu, postoje, myslím, že by nestálo za to, aby to niekam len tak odišlo... Písal som mu, aby sme sa ako muži stretli zoči-voči, bez emócií, ale s otvorenou mysľou a srdcom sa snažili tomu všetkému pozrieť na zúbky, samozrejme, odpoveď som nedostal. Ako ináč, nikdy predtým sme nemali problém rozprávať sa o hocičom, morálne sa podporiť, zrazu nastalo len ticho, ktoré nie je vydiskutovateľné. Neviem, či tá druhá strana sa o niečo snaží, za týždeň nepríde jediná sms-ka ako ďalej... Možno to chce čas, možno slovo pauza je len taký skrytý eufemizmus pre rozchod, možno je to z jeho strany psychologická hra, keďže nerád prichádza do akýchkoľvek konfrontácií, hádok, o čom sa jasne vyjadril, že to tak je, že sa to plne prejavilo aj s jeho bývalým chalanom a medzi nás sa to len prenieslo. Teraz aj odchádza na pár týždňov k rodine do Nemecka, možno mu nové prostredie pomôže usporiadať si myšlienky, hodnoty... neverím, že by bol taký, po tých mesiacoch, už aj rokoch. Možné je však všetko, ružu na meniny odmietol, ale nepovedal to hneď, ale až teraz takmer po polroku, že je uňho nepredstaviteľné prijať ružu od muža, len vtedy, ak by to povedal, bolo by to vraj nezdvorilé, dnes to má hádam iný podtón? Mi to príde, ako by som chalanovi pripravoval obedy do práce nejaký čas, on sa nimi posilní, len za nejaký čas mi povie, že prepáč, vtedy som ťa nechcel raniť, prišlo mi nezdvorilé ti vtedy povedať, že tie obedy mi nechutia... Každý vzťah je jedinečný a každá rada, ako príde vhod, tak je tu aj isté riziko neporozumenia, o tom to je, ale aj tak za každú radu budem vopred vďačný. Nie som typ človeka, ktorý dokáže týždne a mesiace založiť ruky a čakať, čakať a čakať, až napokon...?! Viem, že rozhodnutie musí prísť skôr či neskôr, čo by ste povedali, odhliadnúc teda od aspektu, že sme dvaja chlapci vo veku takmer 20 a 23 rokov.
Ďakujem za každý názor.

20 až 23. Myslím že tu je odpoveď. Pozri je mladý ide na vysokú a uvedomil si že ho čaká študentský život ktorý si chce vychutnať. Taktiež možno na neho doľahol jeho minulý vzťah. Nech je to čo je to ty s tým nič nespravíš zachovaj chladnú hlavu a počkaj si na jeho prvý krok.

Radiť homosexuálnemu páru je dosť komplikované, hlavne keď sme tu všetci (alebo aspoň drvivá väčšina no ja určite) hetero. Nezažili sme ako je to bojovať o chalana, a všetky veci ktoré si chcem pripodobniť na dievča aby som ti poradil padajú na tom, že chalan zmýšla inač ako baba. Možno si uvedomil, že nie je úplne homo ale je bi, alebo dokonca hetero a už nechce byť viac s chalanom. A možno fakt len chce čas, ako to zvyknú hovoriť baby. Určite je to komplikovanejšie, aj z toho pohľadu že sa bojí ako to vezme okolie a podobne. Sú to veci ktoré by si mal najlepšie vedieť ty. Ale ak s tebou nechce viac komunikovať a nereaguje na tvoje správy, tak zrejme nemá záujem alebo sú jeho záujmy iné než tie tvoje

Nechce sa mi to čítať, keďže to je dosť dlhé... Ale počkaj na qwertyho... Ten je nato expert

// Hojko ty nevieš pochopiť iróniu ?

Janio: Expert podla teba, avsak qwerty-xyz ma uz teraz zablokovany pristup do tejto temy pre jeho obmedzeny nazor tejto problematiky

konečne niečo nové a zaujímavé v tejto sekcii fóra... bohužiaľ ako napísal audio - pre nás veľmi ťažko riešiteľné... daj tomu čas.. ja viem, je to klišé, ale daj tomu čas... ak bude chcieť - on príde sám.. ak nie... tak nie... napísal si, že nie si schopný čakať mesiace len tak so založenými rukami... tu ale záleží len od toho aký silný je ten cit k nemu... a či budeš čakať pasívne, alebo aktívne... teraz nemám na mysli, či budeš sedieť na zadku alebo či budeš behávať.. teraz mám na mysli to, či budeš uzatvorený do svojich myšlienok o ňom a čakať kým sa ozve... alebo budeš aktívne žiť, snažiť sa užívať si život, hľadať nové známosti, ktoré by prípadný koniec vášho neurčitého vzťahu zmiernili alebo úplne anulovali... viac sa tu zrejme radiť nedá

Disclaimer: nakolko sa do tohto typu vztahov nevyznam, ber to ako nazor nezainteresovaneho cloveka ktory ma sluzit len ako pripadny iny pohlad na vec. Je velmi vseobecny a nema urazat zeny.

Dvaja chlapi to by mal byt v podstate najjednoduchsi vztah. Dve osoby ktore nemaju problem sa priamo vyjadrit, viac hladani konstruktivnych rieseni a menej nezmyselnych hadok, lahsie uzatvaranie kompromisov. Pokial chlap nevie co chce, nieco s nim nie je v poriadku. Pokial ma chlap problem sa vyjadrit v dovernej atmosfere, nie je v poriadku (alebo nevie komunikovat a mal by sa to naucit). Mozno ma depresie a potrebuje si nieco v sebe urovnat. Mozno ti len nemal sil nieco povedat. Tak ci onak, teraz nie je schopny vztahu a potrebuje to zvladnut sam.

Hmmmmmmmmmmmmm...

Od začiatku Vášho vzťahu (volajme to tak) to bol on, čo určoval hranice, on držal kormidlo a teraz sa rozhodol zmeniť kurz. Musíš to akceptovať, nakoľko si mu na to aj predtým dal priestor. Je zaujímavé, ako si teraz uvedomujem, že tu sa radí oveľa ťažšie a zložitejšie, keď sa mám nabúrať pod kožu človeku s inou orientáciou. Vskutku zaujímavé!
Ako Ti už radili aj chalani predomnou, nejakými analýzami nič nezmôžeš, ku ničomu sa nedopátraš. Do svojej hlavy Ťa on nepustí, skrátka si možno niečo uvedomil, rozmyslel a teraz potrebuje priestor a čas, aby si to overil, aby sa dostal s myšlienkami do normálu a potom, keď sa ustáli, tak bude jasné aj to, ako sa bude ďalej vyvíjať Váš vzťah. Avšak ako vravíš, pokiaľ ide na VŠ, bolo by pádne zvážiť aj prípad, že si fakt chce ešte neviazane užívať a životný štýl s Tebou mu až tak nevyhovoval, ako sa možno zo začiatku zdalo.

Ďakujem zatiaľ všetkým, ktorí reagovali, po pravde, všetko, čo ste spomínali, mi už tiež napadlo, tak aspoň v krátkosti zhrniem niekoľko eventuelít:

ad 1. Akési oprášenie citov a náklonnosti k bývalému, aj keď tu by som povedal, že v tom prípade by išlo až pomaly o "masochizmus", keďže neustále vtedy spomínal, ako je jeho bývalý tyran a nútil ho do toho, čo mu nebolo celkom po vôli a z čoho sme sa my dvaja potom postupne nejako dostávali, z čoho vyplýva, že sám som bol medzi nimi nejaký ten harmonizátor a tu si chlapec uvedomil, že stojí niekde na priecestí, minulý vzťah zanechal, no aj tá povedzme "harmónia", ktorú som sa mu snažil ponúknuť, mu časom prišla ako stereotyp a keďže je to typ človeka, ktorý v sebe vyvoláva implicitne utrpenie a pocity hrôzy (tí literárne zdatní to možno uznajú, keď poviem, že je to vyznávač takej tej draculovskej literatúry či próz E.A.Poe), no a časom sa takýto človek pri "harmonizátorovi" môže unudiť, padnúť do stereotypu, keď zistí, že mu ten "sadizmus" zo strany bývalého viac menej vyhovoval, aj keď mal voči jeho správaniu značné výhrady - to môže byť jedno riešenie;

ad 2. Čo sa týka vysokej školy, v tomto vždy býval veľmi nerozhodný, viem, že prebdel pre to noci aj vďaka tomu, aby sa aspoň na jednu dostal, lenže ide o šikovného chlapca, ktorého zobrali na obe školy a tu môže lavírovať medzi tým, či navštevovať bližšiu Nitru a mať ešte stále ako tak živý kontakt počas víkendu s Bratislavou, alebo potom sa rozhodnúť pre vzdialenejšie Brno a "menšinový" študijný odbor baltistika, čo mu pravdepodobne riadne zmení doterajšie záujmy aj biorytmus, veľa by to urobilo aj s našimi stretávaniami a možné je, že si tam predstavuje už život podľa seba, čo úplne beriem, keďže, akonáhle som sa dozvedel, že by tam išiel študovať, som mu písal, že viem si predstaviť, že celý vzťah by to posunulo do úplne inej roviny a buď by tu zvíťazila sila priateľstva, alebo by si každý išiel svojou cestou; ak je v tomto tento aspekt, som s tým zmierený, len rád by som to ešte kým sa tam rozhodne ísť, počul zoči-voči, keď sme sa doteraz dokázali porozprávať naozaj o rodinnom, literárnom, filozofickom, ale aj o banalitách a hlúpostiach bežného života... ak by to bol už odteraz problém, veľmi tomu nerozumiem, ale medzi dvomi ľuďmi sa nakopí toho často veľa, čo sa nevraví a logika tu jednoducho nepustí... ;

ad 3. Niektorý z Vás písal, či sa náhodou vnútorne sám so sebou nerozhodol pre bisexualitu, heterosexualitu... no, k tomuto je z mojej strany je odvážne niečo napísať, viem len to, že bývalého celým srdcom miloval, ako mi vravel, chcel pri ňom zostať v dobrom aj v zlom, no časom sa v ňom vytvorili viaceré domnienky aj predsudky, cez ktoré sa nedokázal veľmi preniesť, keďže bývalý bol viac scestovaný, čo mu aj imponovalo, no neimponovala mu návšteva gay podnikov, s čím súvisí obava promiskuity a sám už mal na konte pred ním niekoľko desiatok známostí, aj bližších, aj tých posteľových, preto aj jeho obavy boli, myslím, na mieste, lebo chceme či nie, na našu menšinu sa stále bude pozerať optikou menšej či väčšej promiskuity, čomu som do istého času tiež veľmi nechcel veriť, ale očividne niečo na tom pravdy bude, ale že zase je to problém menšiny v menšine, ktorý tento neblahý obraz vytvára (ale toto je už iná tematika), len, aby som sa teda vrátil k tomu jeho "milovať sa v dobrom aj zlom", nedávno sa k tomu tak retrospektívne vrátil a bolo na ňom vidno, že ho to mrzí, ale nezabudol podotknúť "čo bolo, bolo...", ešte vravel, že po tej jeho prvej skúsenosti sa cítil dosť zdrvene, vysilene, neisto, so stratou samého seba a ešte podotkol, že ani druhýkrát (pri mne) sa mu akosi nedarí odovzdať sa chlapcovi celým srdcom.

Ono, s týmto prebývaním v takomto vzťahu je, pravda, nie veľmi ľahké, to si viete dovtípiť temer každý, keď si zoberieme do úvahy, že ani moja, ani jeho rodina nie je mu kladne naklonená, on listom oznámil ocinovi, že je gay, vybral sa na cestu do Budapešti s bývalým pred tatinovou reakciou, u mňa taktiež, ocino to považuje za úchylku a zrovnáva ju s kleptomániou, matka mi vždy zakazovala ho navštevovať s tým, že jej syn si musí každopádne nájsť dievča, založiť si rodinu... ak toto človek počúva pomaly každý víkend, keď sa chce za priateľom vybrať, ničomu to veru nepomáha, neprispieva to ani atmosfére medzi nami a určite ani budúcej perspektíve. Časom však, cez vysvetľovanie "normalít" cez vzťah žena-muž k podobnosti so vzťahom chalan-chalan prichádzalo k tzv. uzmiereniu medzi mnou a ocinom, uňho to skôr bolo naopak, túto tému nemohol nikdy v rodine otvárať s tým, aby sa nezačalo so zakladaním hetero-rodiny, preto aj v tomto aspekte verím, že môj priateľ nemá žiadnu kladnú motiváciu z okolia, čo s psychikou vie značne zamávať a preto sa môže rozhodnúť pre prípadné nepokračovanie čohokoľvek medzi nami.

//autoeditácia príspevku (29 Júl 2011, 12:24)
To javatar:

Myslím, že na vzťah dvoch chalanov pozeráš veľmi pragmaticky a asi aj vychádzaš z vlastných skúseností (nie asi na úrovni vzťahu, ale kamarát, priateľ, kolega). Ono, tiež som si ešte pred takými 7,8-mimi rokmi predstavoval, že takýto vzťah práveže prinesie veľa pozitív, pomerne ľahkú komunikáciu, ľahšie prichádzanie ku kompromisov, no, predstav si, že priame skúsenosti sú o presnom opaku. Môže to byť spôsobené aj tým, že som mával doteraz šťastie na viac-menej uzatvorených chalanov, ktorí potrebujú veľa času, trpezlivosti, aby prišli k rozumnému rozhodnutiu, alebo potom to mám tiež v sebe a priťahujem podobné typy a jedinou zmenou kurzu by bolo pozrieť sa hlbšie sám do seba a ak by som to v sebe našiel, zabojovať s tým a prípadne zmeniť kurz...

Doteraz, naozaj, čo som sa vo vzťahoch stretol, bolo akulumovanie všeličoho v sebe, istá neschopnosť vyjsť s niečím von v aktuálnom čase (bývalý trebárs vtedy v 29-tke nemal vyriešený postoj rodičov k tomu, že je gay, ani jeden už neboli práve najzdravší, chodil bežne do práce, po víkendoch už aj opatroval svoju matku, až niekedy po 3 rokoch som sa dozvedel, že sám má nie zanedbateľné zdravotné problémy týkajúce sa štítnej žľazy, no keď sme sa 8 mesiacov stretávali, všetko sa zdalo relatívne v poriadku, len postupne tiež unikal, najprv vraj pracovné cesty, potom už tam bolo toho veľa osobného, o čom som tiež nevedel, z čoho vraj upadal do depresií, nedokázal byť úprimný k sebe ani k okoliu a takto si vytváral obal, cez ktorý sme ani my dvaja nemohli ďalej otvorene komunikovať), takže, akoby to zatajovanie či nehovorenie si vecí tu a teraz priamo nosíme zakorenené nejako hlboko v sebe a práve, ako očakávaš asi od prototypu muža, že on je ten priamy, otvorený... môže byť, len žiaľ, s chalanmi v našej menšine mám zatiaľ dosť opačnú skúsenosť.

AďoFM napísal:ad 1.

Ach jaj. Prečo sú vždy ľudia s pozmenenou orientáciou vyznávači ťažkej literatúry a inklinujú ku divným psychickým poruchám? Súdim podľa toho, že mám vo svojom okolí dva páry (gayovia) a inklinujú ku: Francúzskej avantgarde, Bukowskému, BeatG, rovnako Poe a ďalší, pričom sa do týchto rôl aj štylizujú. Príde mi to, ako strašná póza. Neoperoval by som tu s termínom harmonizátor. Skôr tu šlo o to, že skrátka potreboval nové podnety, nové veci, nové myšlienky a tak ďalej. Ak to mám povedať narovinu - zunoval si sa mu, aspoň tak mi to pripadá a zrazu si povedal, že prišiel čas na zmenu, prípadne sa mu začalo cnieť za bývalým. Existujú ženy, ktoré pri sebe potrebujú mať skrátka hajzla. On možno tiež.

AďoFM napísal:ad 2.

Akokoľvek sa rozhodne, nezostane Ti nič iné, ako to akceptovať. A dokonca ani nemusíš čakať ani to, že Ti niečo bude vysvetľovať. A rozhodne v tom nehľadaj logiku.

AďoFM napísal:ad 3.

Samotný životný štýl o akom sa tu bavíme je spoločnosťou braný, ako promiskuitný a na túto menšinu s avždy bude pozerať s predsudkami, s tým treba rátať. Ohľadne skúseností a odovzdaním sa - neviem, nezažil som, nechcem súdiť, len podotknem, že slovné spojenie: "odovzdať sa chlapcovi celým srdcom" mi príde, hlavne keď to hovorí chlapec, strašne neprirodzené. Možno je to toho aj dôvodom, ale hovorím, nedokážem sa vžiť, nechcem súdiť.

AďoFM napísal:...zvyšok...

Vo Vašom prípade s podporou okolia radšej nerátať. Radšej sa zmieriť s tým, že rodičia sa s tým nikdy kompletne nevyrovnajú. Žijeme v konzervatívnej spoločnosti, ktorá nikdy nebude kompletne chápať, akceptovať a vrúcne príjmať homosexuálne partnerstvá. Ako vzorku si stačí prečítať tému o homosexuáloch tu na hojko.com. Ak by sa toto prihodilo mne a syn by za mnou prišiel s priateľom, tiež by som neskákal meter do výšky.

To jin:

Áno, vidím, že rozumieš tomu, čo píšeš. Celé tie 3 roky to bolo o tom, viac-menej, štylizovanie sa do polohy "Havrana", hľadanie viny za vskutku, ani sme nevedeli za čo, dokonca ku koncu sme to ešte viac podmázli audionahrávkami spracovaných poviedok od Edgara, z ktorých išiel strach, des a hrôza, skrátka obrovské množstvo iracionálna, ktoré, neviem, či dokážu 2 mladé psychiky spracovať, sám som radšej pod povrch ani radšej nešiel, stačil údiv, prečo sa postava tak a tak zachovala... Priateľa aj iritovalo, prečo spoločnosť neprijala pozitívne homosexuálny vzťah J.N.A. Rimbauda, samozrejme, nechýbali medzi nami ani baudeilarské verše, len, čo z toho vždy skôr vychádzalo, z tejto štylizácie, že my sme tí, ktorým je blížené, nepochopení, pri tom, ak sa trošku človek nad seba aj v našom vzťahu vedel dostať, boli sme tí, ktorí sme sa štylizovali do role martýrov, ktorým akoby viacerí blížili, prevažne v rodine, je to asi v inej reflexii reality, v oveľa väčšej precitlivelosti na svoje ego. Sám som robil aj to, že som doniesol prvé poviedky Jána Johanidesa (Súkromie), Ruda Slobodu (Narcis), v ktorých vystupujú nie veľmi zrelé, sebecké či nerozhodné mladé indivíduá, stále sa hľadajúce, nepochopené, k tomu samozrejme Sartrove hry (S vylúčením verejnosti), ktoré sme spolu počúvali a desili sa existencializmom krajných situácií, tiež nie práve najľahšia literatúra. Až v maile mi vysvetlil, že ho znudila barbarská generácia (J.Urban, T.Lehenová, I.Kolenič, A.Trijan), že som mal dbať na to, že ho občasné čítanie poviedok a básní irituje, len čo si všimnem, ak som v deji, intonujem, sám mi nepovie, aby som to zavrel a vykašlal sa na to. Takisto sa mu už bridilo, ak sme sa videli také 3,4 hodiny v sobotu, bolo to obmedzovanie jeho slobody, na rovinu nikdy nepovedal nič, len najlepšie je, keď sa to všetko nakopí a je z toho len ticho. Prečo ale potom reagoval na myšlienky, smial sa na pointách, pýtal si potom myšlienky z diela mailami, takisto rozhlasové hry, ak sa mu to bridilo počúvať? Mi to príde slovo proti slovu.


Len dva dni pred tichom sme boli na výlete, kde sa neustále usmieval, menili sme, ako vždy, tému za témou pri rozprávaní, no keby som vedel, že o dva dni vyletí pokrievka z hrnca, čo už nevydrží nápor vrenia, radšej by som si výlet urobil a zaplatil ho sestre... Tomu sa vraví nečakané studené sprchy od života, v období po smrti člena rodiny, kde sme si povedali, že si budeme jeden druhému bližší, lebo ani na jednej strane to nie je najpriaznivejšie, len bum bác a si sám. Nič neostáva, len mať rozum na mieste a silné srdce sám pre seba, trénovať výpomoc samému sebe od raného veku.

Áno, v krajnom prípade by mi prišlo, že by sa mohol vrátiť aj k bývalému, zaváňala by takáto regresia tým spomínaným psychickým S/M, pokiaľ myslí... v budúcnosti, ale, ak by tak bolo a nastanú ďalšie problémy v ich vzťahu, bude musieť nájsť bútľavú vŕbu niekde inde.

Nie, nemyslím si, že nás rodičia niekedy vrúcne prijímu a aj keď tiež žijúci v konzervatívnej spoločnosti, že by si neskákal dva metre, ak by ti to dieťa oznámilo, viem to pochopiť. Veď aj naša menšina je trieštená na viaceré sekcie, jedny žiadajú registráciu, druhí všetko naraz, ak pochod, tak toľko policajtov, koľko ani vraj Pohoda nepotrebuje, tak kam sa potom uberať. No a na vás, majoritnú väčšinu, len z našej pozície pozerať ako na homofóbov... to sú asi tie fenomény, ktoré tu máme.

AďoFM: Už len v krátkosti. Prvý odstavec presne dokazuje to, čo som hovoril. Umelé konštruovanie problémov, zámerný citový masochizmus, štylizovanie sa do pózy mladého nepochopeného trpiteľa (prípadne umelca, či filozofa) a rochnenie sa v pocitoch z tejto pózy vyplývajúcich. Spôsobené je to nudou. Nedá sa to pokladať ani za koníček, nakoľko je to spôsobené nedostatkom vlastných problémov a starostí, tak sa človek zaoberá sprostosťami - z pohľadu ďalšieho života. Je to obdobie, kedy má človek čas a chuť sa týmto zapodievať, neskôr keď prídu reálne starosti (zamestnanie, bývanie, obživa). Pri týchto starostiach človek príde na to, že v minulosti riešil úplné somariny. Rozhodne sa Ťa týmto nechcem nejako dotknúť, len Ti vravím svoj názor podložený skúsenosťou.
Čo sa týka rodičov, spoločnosti, väčšiny... sú aj takí, aj takí, ako asi všade a medzi všetkými skupinami. Osobne sa nepokladám za homofóba, ako som povedal, nikdy som s danou skupinou nemal problém, mám v nej známych, sú to skvelí ľudia s ktorými je kopec srandy, no to je tak všetko...

to jin:

Nie, nehovorím, že by si bol homofób, to by som si nedovolil... nedovolil by som si to na nikoho, vnímam to len ako "vzorec" naordinovaný niekým, kto nás zastupuje na verejnosti a tu sa pýtam, aké právo majú títo ľudia vystupovať, kto sa pýta aj nás ďalších, či súhlasíme s takouto "propagáciou". Skrátka, škatuľkovanie, ktorému sa nevyhnú ani predstavitelia našej menšiny, skôr mi chýba akási prirodzenejšia kohézia medzi nami, ale tej sa asi nedočkám... Príklad, pri tomto priateľovi som tak myslel, že budeme spolu držať v dobrom aj zlom, ako sa stretneme, neviem, pri pive, kofole, na túre, stanovačke, tak isto aj pri nejakom dobrom čaji, na jeseň, ako to medzi nami bývalo zvykom a dokážeme sa baviť o príjemnom, nepríjemnom. U mňa sú to tiež všetko skôr pseudoproblémy, ktoré ho živia a pokojne by sa dali diskutovať a nečakať "pauzy", kým vyšumí čo? Emócie, hnev, prejdú výčitky, pre čo? Ale keď si ako chlapci nepozrieme zoči-voči, čo pomôže ?!... A to som o tom našom vzťahu nemal žiadnu idylku, ako si snáď myslel, len zostať spolu v dobrom i zlom, ako píšem, lebo naozaj to, čo sme žili a nebolo to len jednostranné, človek nenájde len tak povedľa cesty.

A ďakujem Ti za pohľad.

Ado uz vymyslas somariny - je dost vela hetero parov kde rodicia a rodina komplikuje vztah a ziju - lebo vedia ze budu zit so sebou a nie s rodinou.
Pred tyzdnom sa mi zenil znamy, ktoreho snubenicu velmi v laske nemali jeho rodicia a vice versa (dovody rozpytvavat nebudem).

to javatar:

Snažil som sa povedať len to, že zatiaľ sme obaja závislí od rodiny, keďže študujeme, nejaký príjem z brigád nie je asi veľmi relevantný príjem, na tom sa zhodne asi väčšina:). Samozrejme, že to závisí od oboch a nie od rodín, ale to sa obaja asi musia osamostatniť, aby zistili, čo je to dať na samých seba a povedať si "ve dvou se to táhne líp" a žiť túto tézu bez toho, aby názor rodiny (prijímete ma/neprijímete ma?) už nehral prvé husle.

Tak takým novomanželom len veľa šťastia:), nech ich prípadné neresti, veď v každom vzťahu to z času na čas škrípe, vedia len naspäť k sebe pritiahnuť.

No prečítal som si hlavne prvý príspevok a časť ostatných a pravdepodobne tu už niečo v tomto zmysle bolo spomenuté. Ale sú chlapi, ktorý žijú dlhé roky pri manželke, s deťmi, pre okolie v harmonickom vzťahu. Zrazu sa niečo zlomí, muž odíde a začne žiť s iným mužom... Tým chcem naznačiť, že musí byť naozaj nesmierne ťažke pre niektorých homosexuálov žiť ten ich "pravý" život. Možno je to veľký strach, ako to prijme spoločnosť a tá to skoro nikdy pozitívne neprijme. Niektorý v sebe homosexualitu doslova utláčajú a samí majú pocit, že robia niečo, čo nieje správne.
Poznám jedného gaya, čo odišiel bývať do Prahy, tam sú tuším už legalizované sobáše a žije sa mu tam celkom dobre. Možno by som ťa aj zoznámil keby chceš

ado, akceptuj ze je koniec, rozoberat to dokola nicomu nepomozem .. resp sa ti dotycny ozve aj sam, aj ked ja by som na tvojom mieste o takeho partnera nestala, nechava si ta v zavese

To ithory:

Ďakujem aj Tebe za pohľad, viac-menej to už žijem, že je koniec, len vieš aké to je, tie prežité chvíle, zverené skúsenosti o rodinách... to v čase urobilo istú štruktúru a mávnuť rukou sa len tak nad tým nedá, asi to len čas, ako vždy, všetko vytiahne... Nie, máš pravdu, šance sa dávať majú, ale ak by toto mal byť kolobeh stále sa dokola opakujúcich "páuz", tak je to bez významu. Len, mohol by nabrať aspoň trochu odvahy a aspoň to riecť do očí, ale takýto človek to asi neurobí, stálo by ho to veľa námahy a asi aj hrdosti, veď nestretávali sme sa tri roky len tak ako bezduché mechanizmy, preto by si to žiadalo nejakú "civilizovanú" bodku. Ale hádam zahájenie konca zostáva potom na mojej strane.

//autoeditácia príspevku (30 Júl 2011, 17:01)
to Bushido:

Áno, tiež som svojho času poznal niekoľko mužov žijúcich v bežnom hetero-zväzku a aj napriek večerným "výjazdom" mi aj niektorí vraveli, že sa im žije v podstate dobre, ale to sú už ťažké otázky, ktoré sa táto téma nesnaží riešiť a ide určite o otázku svedomia, čo všetko sú aj schopní urobiť pre zachovanú latentnosť. Trpia tak oni, myslím, že nie ani práve v úprimnom zväzku sú prípadne tak aj vychovávané deti, ale niektorí tak aj zostarnú, iní to nevydržia a idú s farbou von...

S novými ľuďmi sa rád zoznámim, len, ak je Tvoj kamarát z Prahy, to bude asi trošku problém, lebo tam vôbec nechodím a ešte aspoň tie 2 roky mi zostávajú na dokončenie školy v Bratislave, preto skôr, ak by si urobil spätne cestu kamarát k nám:).

btw, to nieje o hrdosti, to je bezcharakternosti, vykasli sa nanho, aj ked sa to lahko povie ja viem, ty si pre takeho cloveka prilis dobry a vzacny

..mlady je este nevyzrety a ma potrebu si "vysukat mozog z hlavy".. ide na VS a celkom urcite sa mu to aj podari:) hold.. v 20r. mat vztah s intelektualom, ktory ma rad poviedky a poeziu - na to nema kazdy.
.
ale mladeho by som nezatracoval. podobne sa spraval moj najlepsi kamarat - mno a po vyske ako keby mavol carovnym prutikom. vztah (uz trva cca 3 roky), spolocna domacnost, kompromisy pri zaujmoch, kariernych rozhodnutiach... normalne cumim, co sa z toho hovada, co som s nim 4 roky byval na intraku, vyklulo:)))
.
takze - zabudni, popraj mu vela stastia a so zdvihnutou hlavou kracaj vpred. ked uz nic ine, ostali ti prijemne spomienky (a snad aj stipka sebaucty)