Takže s tou kamarátkou mojou som sa pomaly viac a viac spoznával až sa z nás stali veľkí a dobrý kamaráti.
Máme spolu nesmierne veľa vecí spoločných, radi chodíme na rôzne spoločenské akcie spolu.
Ona je taký svojský typ, stráni sa chalanov a vzťah proste nechce, skôr také platonické lásky, ktoré jej bohato stačia ku šťastiu
Mnoho krát sme sa rozprávali, že je rada že ma pozná a že som úplne iný, že iný ju nedokáže počúvať na tieto témy, veď chalani neradi moc počúvajú, keď dievča básni o inom chlapovi.
Posledný polrok sa vlastne stýkame častejšie, no niečo vážnejšie som si dlho nepripúšťal, ale chémia bohužiaľ pracuje. Chcem byť s ňou čím ďalej tým častejšie a začína mi mnoho krát chýbať, čo v minulosti nebol problém sa aj 2týždne nevidieť.
Jedna vec čo ma teda trápi je táto: Robím pre ňu všetko aby bola šťastná, no jej povaha sa nezaprie. Príde mi to ako by ma len využívala. Strávim s ňou pekný deň, spozná mojich priateľov (medzi nimi aj také jej platonické lásky) a je celá šťastná, ale tu pre ňu prestávam existovať - venuje sa len a len im, ku mne je skôr odmeraná a reaguje podráždene až ironicky na moje otázky prečo ma v danej chvíli nevníma a keď sa zoberiem a idem preč tak hneď si myslí, že sa urážam a robí si srandy.
Preto chcem sa opýtať, čo robiť aby si ma nezabúdala vážiť. Je to asi klasika, keď my ľudia si prestávame vážiť tých, ktorým na nás najviac záleží....rozmýšľal som nad nejakou odmlkou, proste ju trošku odignorovať (možno sa uvedomí, že koho vôbec stráca a že som pre ňu cenným a ak nebudem chýbať, tak pochopím).
Priznávam zaľúbil som sa trošku do nej, ale viem že toto s ňou by bol ešte beh na dlhú trať, kedže je smerom k vzťahu dosť moc zásadová, ale mnoho mojich aj jej známych sa nám smejú a podpichujú nás že budeme spolu........nikam to s ňou netlačím, užívam si to aké to je....len ma to začalo viac menej trápiť, že sa ku mne napriek tomu všetkému správa tak ako by ma len niekedy využívala
