Vsetkych srdecne zdravim a hned v uvode oznamujem, ze nemam ziadne skusenosti s takouto komunikaciou, takze s radostou prijmem kritiku na formu komunikacie, resp. poucenie, co sa slusi a co nie
Som specialny pedagog, ktory v klasickom skolstve "energeticky vyhorel", takze uz druhy rok pracujem ako zivnostnicka.
Pracu specialneho pedagoga si uz neviem predstavit bez nazerania sa na problematiku deti s poruchami, resp. s pseudoporuchami ucenia z uhlu kineziologa, teda vyuzivania metody Tri v jednom (One Brain), ktoru som studovala priamo u Carol Ann Honz.
K veci:
Opat sa ku mne dostalo dieta, resp. dvaja surodenci - dvojcata, ktore maju diagnostikovanu dyslexiu, dysortografiu a dyskalkuliu, teda poruchy citania, aplikovania naucenych gramatickych pravidiel v praxi a poruchu matematickych schopnosti.
Specialny pedagog v pedagogicko-psychologickej poradni pracuje s nimi viacmenej len ako doucovatelka, co nie je efektivne a rodicia uz stratili vieru v to, ze by ich detom, ktore navstevuju 4. roc. ZS, mohol niekto pomoct.
Nechcem kritizovat specialnu pedagogicku, pracujucu v sklenikovom prostredi, ale nadhodit diskusiu, preco na nasich pedagogickych fakultach, resp. na katedre specialnej pedagogiky neexistuje studium vyvinovych poruch ucenia. Oficialne sa vie, ze deti s poruchami ucenia pribuda, dokonca predpokladam, ze ich je podstatne viac ako deti s poruchami zraku, poruchami sluchu, ci telesne postihnutych deti. a kazdy odbor (tyflopedia, surdopedia i somatopedia) sa da u nas studovat, no vyvinove poruchy ucenia, ktore sa vyskytuju takmer na kazdej zakladnej skole, nemozno studovat nikde. Niet divu, ze ak sa skolskemu specialnemu pedagogovi podari ziskat zamestnanie na zakladnej skole, je vlastne hodeny ako neplavec do vody. Pracuje metodou: pokus - omyl ....
Tejto problematike som sa zacala intenzivne venovat potom, ked som pred mnohymi rokmi zistila, ze moja mladsia dcera je dyslekticka. Vtedy sa mi moja praca stala poslanim. Dnes, ked po mnohych rokoch skusenosti sa zaujimam o spolupracu s Ústavom specialnej pedagogiky v Bratislave, nakolko od narodenia zijem v Bratislave, takze realnu situaciu bratislavskeho skolstva mam moznost poznat aj ako ucitelka beznych tried i specialnych tried, resp. z funkcie skolskeho specialneho pedagoga, nie je o navrhnutu spolupracu zaujem.
Som smutna, ze nase skolstvo nie je schopne zaplatit skolskych specialnych pedagogov ani len na dohodu, nedajboze zamestnat na ciastocny, resp. plny pracovny uvazok na mnohych skolach pre nedostatok financii a najsmutnejsia z toho, ked sa ku mne dostanu deti, s ktorymi aj specialny pedagog pracuje, no castokrat bez efektu, pretoze, ako som uz spomenula, studium vyvinovych poruch ucenia u nas neexistuje.
Je smutne, ze rodicia vlastne ani nevedia, ze svoje deti zveruju v poradniach specialnym pedagogom, ktori tento odbor nikde nestudovali, dokonca mnohi na zakladnej skole ani neucili, takze im chybaju prakticke skusenosti.
Pytam sa Vas, co s tym urobime?
Chcem pomoct detom rozradostnit detstvo a rodicom umoznit naplno si uzit rolu rodica a nie suplovat ucitelov, co prinasa v mnohych pripadoch narusenie vtahu. rodic - dieta.

Tesim sa na dialog s Vami! Eva Štočková

Ja osobne zastavam nazor ze 95% deti ktorym je dnes "diagnostikovana" akakolvek porucha ucenia je uplne normalnych, akurat su prilis lenive/apaticke.

Je pre mna priam odpudivy fakt, ze to, co sa pred dvadsiatimi rokmi povazovalo za viacmenej normalne detinske spravanie sa dalo vyriesit troma fackami a prisnym pristupom, ale dnes uz je to povazovane za nejaku psychicku poruchu a vsetci sa ideme hojne hrat na nejaku terapiu a specialne vyucovanie. Nepopieram existenciu takychto poruch, ale som si viacmenej isty ze v realnej forme ju ma mizive percento deti. Ostatnym detom je proste pohodlnejsie prehlasit ze je dyslektik, nez sa zacat poriadne ucit a makat na sebe. A samozrejme ze aj rodicia maju lepsi pocit ked mozu povedat ze ich dieta ma poruchu ucenia, namiesto toho aby museli priznat ze vychovavaju leniveho debila.

V ziadnom pripade ale nechcem dehonestovat tvoju pracu ci obor ktory chces aby sa dal u nas studovat, len som mal potrebuj vyjadrit svoj nazor.


Je mi proste zle z dnesnej doby a spolocnosti, ktora si hycka akukolvek formu slabosti ci neschopnosti, prezlieka ich za psychicke poruchy a presviedca nas ze si zasluzia specialnu pozornost.
Kedysi bolo zbabele decko proste zbabelym deckom. Dnes je mu diagnostikovana napr. disociacna porucha a extremna introverzia a ideme donho pchat prasky, behat s nim na terapiu a tvarit sa ze potrebuje specialny pristup. Nepotrebuje nic z toho, je proste zbabele. Tak ako bude nejake decko proste tupe ci sa zas ine nebude vediet vpratat do koze. Tieto povahy tu boli vzdy a nikdy sme nemali potrebu ukazovat prstom, vykrikovat diagnozy o poruche ucenia ci hyperaktivite a ordinovat terapiu. Taky pristup je chory a je mi z neho zle.

Ono by strasne vela spravilo, keby sa tym detom v prvom rade venovali rodicia. S tym, co pise gangy musim suhlasit. Pokial vsak ideme hovorit o problemoch v skolstve, tak pribuznym problemom je (chybajuca) autorita ucitela a s tym spojena disciplina dietata. Rodic v ramci opicej lasky podkopava autoritu ucitela priamo pred zrakmi dietata a potom sa cudujme, ze dieta sa nesustredi a nevmesti sa do koze. [neskor to diagnostigujeme ako poruchu koncentracie a hyperaktivitu?]
No lebo ma ucitela na haku a ked bude zle, tak postaci scenka pred rodicom a ten to vyriesi.
Zaujimal by ma Tvoj názor na toto ako odbornicky.

Gangy napísal:Ja osobne zastavam nazor ze 95% deti ktorym je dnes "diagnostikovana" akakolvek porucha ucenia je uplne normalnych, akurat su prilis lenive/apaticke.

Suhlasim, ale to je prave problem tejto temy. Ucitelia to velmi lahko vyhlasia, len aby sa nemuseli hadat s rodicmi, ktori si nechcu priznat, ze si dieta zle vychovali a prave preto by bolo dobre mat odbornikov na tuto oblast, ktori by jednoznacne vedeli posudit co je psychicka porucha a co je iba lenivost.
Z toho co si napisal je u mna najlepsim prikladom Prokrastinacia. Kedysi to bola cista lenivost a kazdy vedel, ze si za to moze sam a zrazu je z toho choroba. Je otazne ci su za tym psychologovia, ktori si tak chcu nahanat pacientov alebo je to len prilisna humanizacia spolocnosti.
Na druhej strane je podla mna dobre, ked je niekto, kto sa takymto veciam venuje, pretoze moze byt skoda ked okolie odsudi dieta ako hlupe a pritom ma napriklad dysgrafiu alebo nejaku poruchu reci, ktora sa aj da liecit.
Ale zas je to o tom, ze sa zhodneme, ze nam treba odbornikov, no ked aj nejaka VS taky odbor otvori, tak nemusi mat uspech, pripadne bude jeho uroven nizka.

Frisko, mojej známej sa stalo presne opačne, že rodičia za ňou prišli, aby im pomohla s výchovou ich dieťaťa, lebo oni to nezvládajú.

Gangy to napísal presne tak, ako si to myslím aj ja. Aj tu na fóre bol prípad, keď chlap bude radšej behať za psychológom v domnienke, že mu pomôže. Keby si takýto ľudia radšej dali dve, tri facky, prebrali sa k životu a nehľadali problémy tam, kde nie sú, tak by to vyzeralo inak. Ako napísal Gangy, je najjednoduchšie vyhlásiť sa za chorého, ako naozaj proti tomu niečo robiť. Vo veľa prípadoch je to jednoducho lenivosť pracovať na sebe.

TolKo pravdy ako v prvych troch prispevkoch nemaju niektore temy na 50-tich stranach. Nadherne zhrnutie chlapci. Keby bolo na mne hned by som Vas menoval vrchnymi psychologmi ministerstva skolstva.

Pridal by som snad len tolko, ze kazda generacia tvrdi, ze ta dalsia je neschopna, bez respektu a tupa. O nas to tvrdili tiez, ale bol tam jeden obrovsky rozdiel, mali sme strach z rodicov. Ked niekto nieco posral bal sa doma ukazat ziacku knizku pretoze by bol potrestany. Dnes sa rodicov boja ucitelia, boja sa akokolvek pravoplatne potrestat ziakov ( ci uz zlou znamkou alebo poznamkou ) pretoze ziacikovia vytiahnu svoj mobil, zavolaju mamke a tatkovi a ti nasledne vedeniu skoly, ze ich to genialna a pre vsetko silne nadana ratolest je tyrana neschpnym pedagogom. Ziak nasledne cely stastny pokracuje vo svojej debilite a ked sa to dostane do bodoveho zlomu, zw uz nemozno aj po velkej snahe zbjeho debility vinit nikoho ineho nastupuju psychologicke poruchy a vsetky argumenty sa stavaju irelevantne a vsetko je prepacene. Lebo slabi predsa nemozu za to, ze su taki aki su, je to ich prirodzenost a treba im ju nielen tolerovat ale si aj vychovat hejno "odbornikov", ktori k nim budu pristupovat specialne aby si nahodou neuvedomili aki su blbci. V dnesnejmdobe uz Vas uz nedefinuju Vase skutky ani myslienkove pochody, ale to kam si Vas zaradia. Budte v skupine, ktoru je moderne, demokreticke a predovsetkym ludske chranit za kazdych okolnosti a este Vas aj vsetcivpochvalia ako statocne celite svojmu osudu v tomto neprajnom a nechapavom svete. A mozno sa dostanete aj do novin ako cigansky chalam, ktoremu republika otvorene zagratulovala, ze ako prvy uspesne dokoncil zakladnu skolu...

K tomu co pisal axxis hadam len tento obrazok ...

http://bobbiblogger.files.wordpress.com ... 0/1969.jpg

Ja poznám jedného 12-ročného, ktorý má dyslexiu a asi aj ostatné dys- , prakticky nevie čítať ani písať, no kto nevidel neuverí. Som sa ho pýtal, či mu nevadí, že v takom veku prakticky vôbec nevie čítať, tak nie, nevadí mu to. Jeho rodičia sú na tom dobre, viem, že niektoré piatky nechodí do školy, lebo chodia nakupovať do väčších miest.
Takto vyzerá naša spoločnosť.
Osobne si myslím, že ak pripustíme toľko porúch, tak v každej triede by mal pôsobiť asistent-špec. pedagóg a možno nie jeden. Neviem. Myslím si, že školstvo skapína a keď za pár rokov skape, tak za dobré vzdelanie budeme platiť. Ale nie pre ekonomické dôvody, ale preto, lebo sa rozbil celý systém a dehonestovali všetci pracovníci. Niečo podobné ako to vidíme v zdravotníctve.

Uau, teším sa, že je toľko ohlasov, budem reagovať podľa svojich skúseností, aj ako matky dyslektičky, aj ako bežný pedagóg, špeciálny pedagóg a školský špeciálny pedagóg - v minulosti, no a teraz ako živnostníčka (vyše 50-ročná baba). Tykanie mi skvele vyhovuje naďalej .
Gangy, plne s Tebou súhlasím, čo sa týka 95%. Zvyšné deti považujem za pseudoporuchy, nie však lenivé. Dôvod opisujem v svojej kvalifikačnej práci (rok 2005). Asi by sme sa mali pozastaviť nad tým, prečo je to tak naďalej. V mnohých prípadoch je to o osobnosti dieťaťa, jeho trpezlivosti, chcení a snahe prekonávať prekážky. No budem stále stáť za týmito deťmi, nech je dôvod v nich alebo v pedagógoch, či rodičoch, ktorí robia neuveriteľné chyby, za ktoré pykajú deťi. Preto si neviem predstaviť svoju prácu bez metódy Tri v jednom, teda kineziológie. V mnohých prípadoch by stačilo naštartovať komunikáciu mozgových hemisfér a nezotrvávať v pasívnom učení, bifľovaní....
Fakt sa zmenil trend, ktorý kedysi nútil nezmyselne rodičov tajiť skutočného dyslektika, pretože ho mnohí hneď považovali za debila, ako sám píšeš. Dnes veľa rodičov pristúpilo k nátlaku na poradne, aby bolo dieťa medzi dyslektikov.... oficiálne zaradené. No viem, že nie všetci to činia z pohodlnosti, no skôr zo zúfalstva.
Mne je tiež nie dobre z našej spoločnosti, no, bohužiaľ, narodila som sa tu, dlho som šla proti víchrom, ani nie vetru, takže som sa cítila ako sám vojak v poli, no nech je už príčina akakoľvek, tie deti trpia, pretože som presvedčená, že ubližuje ten, kto trpí. Človek v pohode takéto chúťky nemá. A za mojej školskej praxe som bežných pedagógov stretala všelijakých, no výnimočných sporadicky.
Vyhorela som hlavne vďaka nim, no nepopieram, že svoj podiel mali aj rodičia a aj deti, ktoré však za svojich rodičov nemohli.

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 9:03)
Frikso, súhlasím s Tebou, stretávam sa aj s takými rodičmi, a ver mi, som bezradná, keď ich vyzývam, aby sme problematiku pedagógov rozoberali v neprítomnosti dieťaťa, pretože táto schodnejšia cesta - zvaliť vinu na pedagógov, mu v istej fáze začne vyhovovať.
No je pre mňa zarážajúce, že ešte aj v dnešnej dobe existuje plno pedagógov, ktorí svojich žiakov psychicky týrajú výrokmi typu: Si debil, patríš na osobitnú, pardón, na špeciálnu školu.
Sama som mala mať zopárkrát dvojku zo správania, no vedz, že som bola drzá zo zúfalstva, som citlivé dieťa doteraz.

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 9:17)
GothaR, zosmutnievam z toho, že sa veľa pozornosti venuje zlej výchove, lenivým deťom,
pretože v mojej praxi, keď som napr. bola triednou učiteľkou v čisto chlapčenskej dyslektickej triede, podarilo sa mi z puberťákov, ktorí sa už aj bez vplyvu okolia považovali za blbcov a zdôrazňujem, že rodičov mali (až na 2 prípady) skvelých, zodpovedných, suplujúcich pedagógov.To znamená, že rodičmi boli v oveľa kratšom čase ako nekvalifikovaní pedagógovia. Vzťahy v rodinnom kruhu to veľmi negatívne ovplyvňovalo, no úžasne bojovali! Doteraz ich mnohých považujem takmer za priateľov.
Mne ani tak nejde o to, aby sa presadilo štúdium vývinových porúch učenia, pretože nás považujem trošku za zaostalý štát, ale o zverejnenie skutočného stavu nášho základného školstva, čo sa týka problematiky porúch a pseudoporúch učenia.

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 9:27)
Zuzanuška,
ďakujem, že si sa zastala tých skvelých rodičov, ktorí dlhé roky vedú svoje dieťa k maturitnému vysvedčeniu, či diplomu.
Ono je skutočne pre špeciálnych pedagógov náročné rozlíšiť vývinové poruchy od pseudoporúch, pretože obe majú veľa spoločných symptómov. A čo rodičia, ktorí ani pedagogické vzdelanie nemajú!
Keď som ako špeciálny pedagóg zistila, že moja mladšia dcéra bola dyslektičkou, dosť ma to zaskočilo, pretože staršia sa učila s ľahkosťou a radosťou. A na tú tŕnistú cestu v boji s učiteľmi prvého a neskoršie aj druhého stupňa si bolestne spomínam dodnes. Považovali ju mnohí za lenivú, drzú!!!! Ja sama som však vedela, koľko sme sa spolu učili a aké psychosomatické symptómy sa začali u nej objavovať!!!!!
Vtedy som jej povedala: Martinka, viem koľko sa spolu učíme, dáme si cieľ: štvorky berieme, len aby si prešla do vyššieho ročníka!
A to mala IQ vyše 130 !!!!!!!!!

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 9:37)
Pinčo,
z vlastnej skúsenosti slovo lenivosť použijem až v tom prípade, keď zlyhám vo všetkých mojich postupoch pri diagnostikovaní a reedukácie.
Skôr sa stretávam so sebaľútosťou, ktorá bráni ľuďom naučiť sa niesť si zodpovednosť za svoju situáciu. Ľudia často ani nevedia, v čom spočíva ich VOĽBA, preto som nadšená metódou kineziológie. V takomto prípade navrhujem klientovi odblokovanie.
Nikdy nespravím najskôr odblok vývinových porúch učenia, i keď mi dávajú do rúk oficiálnu správu, že ňou ich dieťa oplýva.
Vždy začnem ako špeciálny pedagóg. Ak sa už neviem pohnúť dopredu, čo sa stáva zriedka, navrhnem sama odblokovanie. A vtedy je to už iná káva.

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 20:48)
Begbeee, neviem, co k tomu dodat, nechcem súdiť chalana ani rodičov, učiť na základnej škole je otročina, keď sa pedagóg stretne s takýmto prípadom.
Strach z rodičov som nikdy nemala, za svojím ohodnotením som si zakaždým stála, i keď som sa stretla so snahou podplatiť ma.
To je reakcia aj na obrázok od Vigory.

eva

//autoeditácia príspevku (26 Mar 2012, 20:57)
Axxis, ak by som čosi podobné ako pedagóg zažila,
požiadala by som rodičov, aby prišli neohlásene na vyučovaciu hodinu.
Snažila som sa vždy učiť tak, že je niekto za dverami a cez nepriehľadné okienko môže pozorovať svoje dieťa i mňa ako učiteľku.
Bolo by neetické kydať do svojho hniezda, no ver, že som sa neraz hanbila za svojich kolegov.

Je pekne, ze mas pod sebou deti, ktore maju ozajstnu poruchu, ale akurat teraz vysiel clanok, ktory potvrdzuje "nase" slova: http://www.reflex.cz/clanek/zpravy/4321 ... pneme.html
Je to sice z CR, ale u nas je situacia rovnaka.

GothaR, vďaka za info, článok som si prečítala, myslím si, že celé to znižovanie úrovne vedomostí spočíva u nás na Slovensku aj v zredukovaných učebných osnovách ZŠ, čo bol, podľa mňa totálny omyl, pretože sa učivo ešte viac rozkúskovalo a oddialili sme sa od vytvorenia súvislostí a systému, napr. v gramatike SJ.
V článku bolo krásne prirovnanie atletického a vzdelávacieho drilu, čo tiež istotne veľmi ovplyvnilo výkonnosť dnešných žiakov a študentov. Aj keď sa hovorí od nepamäti: Športom k trvalej invalidite (aktívne som celý život športovala a neobanujem ani tie zranenia....), šport mi do pracovného i súkromného života dodal toľko pozitívneho, že by som vyhorela ako pedagóg podstatne skôr a mnohé životné situácie by som azda bez športovania ani nezvládla.
Lenivosť, ako sa zjednodušene tento termín používa pre nesprávnu psychohygienu, isto súvisí s tým, že psychickú činnosť dnes mladí ľudia nestriedajú so športovaním, ale vysedávaním za počítačmi...... mimo čerstvého ozónu.
Len varujúce výsledky meraného krvného tlaku u detí ZŠ (čítala som veľmi zaujímavý článok od lekára v dôchodku - Petr Lukeš), varuje nás nielen pred znižujúcou sa vzdelanosťou, ale aj zvyšujúcou sa chorobnosťou mladých ľudí, dokonca detí.
Všeobecne nás rútiaca sa lavína omylov v školstve vrhá späť a sama sa desím toho, kam to povedie.
Ak by som mala vyjadriť názor, či maturovať z matematiky, asi by som povedala ÁNO, pretože viem, že matika sa dá učiť zaujímavo a rozvíjanie logického myslenia je pre všeobecné vzdelanie a aktívne sa učenie veeeeeľmi dôležité.

eva