Ahojte všetci...
Pred dvomi rokmi som sa dal dokopy s mojou súčasnou priateľkou. Zo začiatku som bol až po uši zaľúbený a s klapkami na očiach. Všetko vo svojom živote som podriadil nášmu vzťahu a mnoho vecí som začal zanedbávať, vrátane vzťahu s mojimi rodičmi a samozrejme aj mnohými priateľmi. Všetok svoj voľný čas som venoval priateľke. V tom čase sme ešte obaja študovali na VŠ. Po dokončení VŠ ma prijali na doktorandské štúdium so slušným štipendiom a priateľka si začala hľadať prácu (s jej odborom v štátnej správe). Dlhšie sa jej však nedarilo nájsť robotu, bola preto často podráždená a často kvôli tomu plakala. Neskôr ma začala obviňovať že prečo som jej nepovedal aby aj ona pokračovala v doktorandskom štúdiu, a že je moja chyba že si nedala prihlášku (i keď v poslednom ročníku na VŠ hovorila ako tú školu nenávidí kvôli toľkému učeniu a že už chce mať od nej pokoj). Povedala však a sľúbila mi, že bez ohľadu na to kde ju zoberú, podá si ihneď žiadosť o preloženie čo najbližšie do mesta kde budem študovať, aby som to mal s dochádzkou ľahké, lebo je jej jedno kde budeme, hlavne že budeme spolu (po škole sme totiž plánovali spoločné bývanie). Nakoniec sa jej podarilo nájsť robotu cca 70 km od mojej školy. Cestovanie jedným smerom mi zaberá 2 hod 15 min (čiže 4,5 hod cestovania na deň), no napriek tomu som nešiel na internát (stačilo mi ísť do školy 1-3x do týždňa), ale išli sme do podnájmu v meste kde mala robotu, aby sme mohli byť stále spolu. Po jej nástupe do práce sa všetko zhoršilo. Mala toho veľa, stále bola nervózna, podráždená, nerobilo jej problém na mňa za hocijakú maličkosť nakričať a mať štipľavé reči až do takej miery, že som sa často neubránil slzám. Prácu si nosievala aj domov a robila až do večera. Neskôr jej začala každý deň volať mama a každý deň spolu podvečer telefonujú 30-60 min, no nie je to konštruktívny rozhovor... sú to debaty o tom čo priateľka jedla, koľko roboty má, ako to všetko nestíha, čo nové si kúpila, aké bolo počasie, kedy išla spať, čo kto v robote povedal, či dobre zareagovala na otázku nadriadeného a pod. Samozrejme popri týchto jej povinnostiach jej zostával na mňa čas len málokedy a tento stav trval približne 7 mesiacov. Vysvitlo aj že často ku mne nebola úprimná - mnoho vecí robievala poza môj chrbát a potom nemala problém mi do očí klamať, i keď väčšinou to boli maličkosti. V dôležitých veciach sa radila so svojimi rodičmi a až potom sa pýtala na môj názor. Preložiť v práci sa doteraz nedala. Okrem toho sa z nej vykľula poriadna bordelárka – po celom byte rozhádzané jej oblečenie, taniere, hrnčeky, kelímky od jogurtov s lyžičkami, prípadne aj klasické smeti... Nedokážem ani spočítať koľkokrát mi niečo sľúbila a bez akéhokoľvek odôvodnenia to nesplnila – vykašľala sa na to. Samozrejme že boli aj pekné chvíľky, ale na druhej strane mi už mnohokrát ublížila a často som zaspával so slzami v očiach. Všetko toto vo mne postupne moje city ničilo... Približne pre mesiacom sme sa kvôli niečomu poškriepili a tichá domácnosť trvala už pár dní... až sa raz večer rozplakala: že už nie som taký ako dávnejšie, že si ju menej všímam, že ju už neviem utešiť tak ako voľakedy... Rozhovor ktorý potom nasledoval k ničomu neviedol a na druhý deň sa celá scéna v podstate zopakovala. Vtedy som jej povedal že či si nedáme na nejaký čas pauzu (pretože ona sama mi to už predtým navrhovala – keď bola na mňa nahnevaná). Na to sa rozplakala ešte viac (bolo to skôr srdcervúce nariekanie), že sa chcem na ňu vykašľať... hneď na to sa začala ospravedlňovať za všetko zlé čo mi urobila, aby som jej odpustil, že sa zmení a že jej na mne veľmi záleží. Vtedy som sa nechal obmäkčiť a povedal som že jej všetko odpúšťam a že začneme odznova. Krátko na to prišlo u mňa v škole nariadenie, že doktorandi budú musieť od budúceho školského roka chodiť do školy každý deň minimálne na 5 hodín. O niekoľko dní na to ma začala postupne bezdôvodne podozrievať že mám nejakú inú – kontrolovala mi telefón, hovory, SMSky, vypočúvala ma kde som bol, snažila sa ma v rozhovore nachytať či všetko čo hovorím dokonale sedí, to čo som povedal si overovala a pod. Viedlo to až k tomu, že sa zas raz večer rozplakala (opäť srdcervúce nariekanie s potokmi sĺz), že je jej smutno, že sa bojí že odídem na internát a že si nájdem nejakú inú... Zase sa začala ospravedlňovať že ma podozrievala, že vie že by som jej nič také neurobil, že mi ďakuje za všetko čo som pre ňu doteraz urobil, že jej na mne veľmi záleží, že ani neviem ako veľmi ma ľúbi, že si za ten čas na mňa už strašne zvykla, že ju mrzí že sa nedala preložiť, že ma prosí aby som vždy bol pri nej... To bolo pred niekoľkými dňami a odvtedy ma už vypočúvať a podozrievať prestala, stále ma stíska, hladká, bozkáva, posiela zaľúbené SMS a navyše začala na mňa tlačiť že chce mať so mnou dieťa – každý deň to spomenie niekoľkokrát. Momentálne vôbec neviem čo mám robiť... Viem len že už necítim to čo dávnejšie a len ťažko si viem predstaviť zvyšok svojho života s ňou. Posledných niekoľko mesiacov vôbec nie som šťastný. Myslím si, že vie že ma stráca a rieši to pomerne detským spôsobom. Viem však, že vo vnútri je tiež smutná z toho ako to dopadlo a pomyslenie na rozchod ju asi priam desí. Som jednoducho v koncoch...
Obaja máme 25 rokov.
Ďakujem všetkým za rady a názory.

...fuu..v prvom momente som nevedel, čo napísať, ale ja by som na tvojom mieste bral nohy na plecia a rýchlo preč...a chcel by som sa samozrejme vyhnúť daľšej srdcervúcej scéne, takže by som sa potichúčky zbalil keby nebola doma a nechal asi len lístok na rozlúčku...

Ach, teraz neviem, či je viac hysterka alebo manipulátorka (to nariekanie, ktorým ťa vždy obmäkčí), ale s človekom, ktorý sľubuje a robí niečo úplne iné sa budúcnosť plánovať nedá. Navyše obvinenie z nevery, kontrola mobilu, sms....

To s tým dieťaťom asi ani sama nemyslí vážne, len už nevie, ako si ťa udržať.

"It's better to end something & start another than to imprison yourself in hoping for the impossible."

Mňa tiež bývala v slzách prosila, aby som ju neopúšťal a cítil som sa v tej chvíli ako najväčší sviniar na svete, ale dnes už je v pohode, žije si svoj život, ďalej študuje a určite už má aj niekoho nového... Nenaťahuj to príliš...

najlepsie asi bude ked sa na niejaky cas prestanete stretavat

Spoločné bývanie vzťah často veľmi zmení, prídu úplne iné problémy.. Ak by si to s ňou chcel ešte skúsiť, objaviť znovu tie city, veď pre niečo ste predsa tak dlho spolu, tak skús do vášho programu zaradiť častejšie aj také klasické rande, na aké ste chodievali kedysi, ísť niekam na kávičku, vínko, koncert, kino, víkend niekde mimo sami dvaja.. Možno je taká nepríjemná práve preto, že zistila, že byť dospelým pracujúcim človekom nie je také ako si predstavovala. Toto ale musíš zistiť sám. Ak to tak nie je, tak potom ti zostáva iba možnosť odchodu. Povedať rázne stačilo a odísť bez debát a prehovárania.

mne to tiez pride skor ako manipulovanie. Tiez som mal priatelku ktora mi hovorila ako ma lubi aj napriek tomu ze sme sa rozisli a po roku co som ju odmietal napisala mojej sucasnej priatelke stiplavy majl. (tiez plakala a hladala sposob ako si ma udrzat atd.)
Tym chcem povedat ze ked city ku nej polavili a tebe sa uz nepaci tak ako pred tym, tak cestu k citom minulym najdes len velmi velmi tazko. Ze je bordelarka (a podobne vlastnosti) asi nezmenis aj keby ste spolu byvali.
Co som si ja uvedomil po 2 rocnom vztahu je to, ze aky je clovek pod kozou zistis len vtedy ked je zle.

Rada by bola asi len dat si s nou pauzu a pockat par tyzdnov, mesiacov. Obaja sa spamatate, porozmyslate a situacia bude ovela zretelnejsia. Zistis co vlastne chces.

dávať si pauzu keď spolu bývajú je dosť náročné

audiotrack napísal:dávať si pauzu keď spolu bývajú je dosť náročné

Ale vsak dochadzaju aby sa videli nie? Chodi do skoly 70 km od nej. Ale mozno som zle precital

"no napriek tomu som nešiel na internát (stačilo mi ísť do školy 1-3x do týždňa), ale išli sme do podnájmu v meste kde mala robotu"

V tom pripade s pauzou aj odstahovanie sa...

konecne zaujimavy problem (sry ak to znelo necitlivo)
.
ak som tak precital cely prispevok, tak mam pocit, ze si zle uviedol nadpis. Ty uz vies co dalej (ukoncit to). Len nevies, ako to urobit.

Akonahle chce zena s tebou dieta len aby si ta udrzala, tak je na case zbalit svestky. Velakrat som dufal, ze sa casom vztah napravi, ale vzdy to bolo len oddialovanie nevyhnutneho. Ak to raz nefunguje, tak to fungovat nebude, pretoze ludia sa nemenia.

Ak teda nie je vydeprimovaná len dočasne, čo hovoríte, že asi nie je, tak by mal odísť a nestrácať čas a nervy..asi nevie, ako jej to vysvetliť, alebo chýba nejaký extra veľký dôvod. Myslím, že to opakované klamstvo stačí, na tom sa nedá dlhodobo stavať.

ty vole, HYSTERKA ako vysita, cisto ucebnicovy priklad, odorucam nastudovat par stranok z knihy ako zbalit zenu ako spozname hysterku, by si si tu svoju frajerku doslova odfajkaval pri kazdom odseku. . . .

Este ti zazelam vela stastia... Potom daj vediet ako to dopadlo

Včera sa zopakovala ďalšia srdcervúca scéna... Z roboty prišla ešte veselá a potom začala s témou plánovania kúpy vlastného bytu. Na to som sa vyjadril neutrálne, že neviem ako to bude, pretože vždy keď sme si niečo naplánovali tak to zmenila. Pri pokračovaní rozhovoru zosmutnela a postupne sa rozplakala. So strašným nárekom sa mi znova za všetko zlé čo mi spravila ospravedlňovala... že ma zanedbávala, že mi nikdy neustúpila a vždy som sa prispôsoboval ja... Hovorila že teraz už prišla na to čo je v živote najdôležitejšie, že ju všetko veľmi mrzí, aby som jej všetko odpustil (aj to že bezdôvodne zanevrela na mojich rodičov a aby jej odpustili aj oni), že bola „blbá“ a vie že v živote urobila kopec chýb, že by chcela stráviť zvyšok života po mojom boku, že som to najlepšie čo ju v živote postretlo, že vždy ma bude nosiť vo svojom srdci a myslieť na mňa, že si už nevie predstaviť život bezo mňa... Keď som sa jej pýtal prečo ma potom svojím konaním už toľkokrát od seba odháňala a zraňovala a tieto city neprejavovala aj pred tým, povedala že sa bála toho že ma stratí – že sa na mňa tak naviaže, že jej bude priveľmi smutno keby ma stratila. Stále opakovala že ma veľmi ľúbi, že jej na mne záleží, že ju všetko strašne mrzí a aby som jej odpustil ak môžem (s nárekom a zaliatymi očami do mňa búchala a triasla so mnou a vravela že chce aby som to všetko vedel). Vravela že sa zmení, že sa chce zmeniť... že chce aby som bol šťastný a nechce aby som sa trápil. Hovorila tiež že teraz ju už život nebaví, že teraz keď ma stráca vie o čo prichádza a že nevie ako má odčiniť to čo spravila. Ospravedlňovala sa aj za to že ma upodozrievala z nevery, že aj to bolo kvôli strachu a kvôli tomu že jej na mne priveľmi záleží a ľúbi ma. Vravela že vie že mám dobré srdce, že som výnimočný človek a vie že také niečo že by som neurobil a že to bolo od nej poriadne sprosté. Spomínala a pripomínala mi všetky pekné chvíle, ktoré sme spolu zažili... aké to bolo krásne a aká bola šťastná po mojom boku. Po celý čas strašne plakala a oslovovala ma všetkými peknými menami ktoré mi počas nášho vzťahu dala. Všetko čo hovorila a ako to hovorila na mňa pôsobilo úprimne a trhalo mi to srdce... pri niektorých pasážach som sa rozplakal aj ja, čo ju rozplakalo ešte viac. Napriek tomu však vo mne prevládali tie negatívne spomienky a keď videla že jej stále neponúkam zmierenie, tak povedala že sa chce ísť von prejsť a poriadne sa vyplakať, aby som ju nevidel ako plače – aby mi z toho tiež nebolo smutno. Lenže vonku sa práve schyľovalo k búrke a začalo sa blýskať, tak som jej povedal aby nešla, že ak chce tak pôjdem ja. Nakoniec som teda odišiel von. Asi po 40 min. mi zavolala aby som sa vrátil. Po mojom návrate už neplakala, pôsobila vyrovnane ale zmätene. Povedala že volala rodičom a tí keď ju v telefóne počuli tak povedali že po ňu prídu (zo vzdialenosti asi 50 km) a zoberú ju domov. Ešte aj potom náš rozhovor pokračoval, znova opakovala že ma ľúbi a že jej na mne záleží a nechce aby som sa trápil – tentokrát už bez plakania. Hovorila, že chce aby som bol v živote šťastný, lebo si to zaslúžim kvôli tomu aký som – že nikoho takého ako som ja v živote ešte nestretla a vie že už ani nestretne. Povedala že nič predsa nekončí a že bude na mňa čakať či sa jej ozvem s tým že začneme odznova, že v to bude veriť a že by to bol jej najšťastnejší deň v živote. Vravela že na mňa nikdy nezabudne a už si nikoho iného nenájde, lebo v srdci bude mať stále len mňa a bude ma čakať s otvorenou náručou. Hovorila že vždy mala pocit že ja som jej druhou polovičkou a že sme boli stvorení jeden pre druhého. Ešte si odo mňa vypýtala fotky z poslednej spoločnej dovolenky (aby si mohla pripomínať ako krásne nám tam bolo) a spýtala sa či ma ešte môže vyobjímať a vybozkávať. V rozhovore ešte povedala aby som sa v živote držal a že vie že to dotiahnem ďaleko. V podobnom duchu mala monológ ešte niekoľko minút (všetko bez plaču – len občas jej vybehli slzy a skrivilo jej ústa do plaču, čo vždy s námahou potlačila). Potom prišli jej rodičia a na prekvapenie nás obidvoch si doniesli z domu karimatky a periny s tým že tam idú spať – bez nadväznosti na to čo sa medzi nami dvomi dialo sa začali pripravovať na spanie a mňa sa jej otec vypytoval nezmyselné otázky na školu (jej rodičia sú totiž úplne nevzdelaní a hlúpučkí a nikdy nevedeli čo sa patrí – priateľka pochytila bordelárstvo po jej mame - keby ste videli ako to vyzeralo u nich v rodinnom dome tak odpadnete; no a jej otec mal počas nášho vzťahu niekoľko takých výrokov že som ani neveril vlastným ušiam: napríklad že trvanlivé mlieko v škatuliach je škodlivé, lebo ho ožarujú rádioaktívnym žiarením, aby tak dlho vydržalo; alebo že kôrka z kúpeného chleba je škodlivá, lebo sa v nej nachádza tuk, ktorý získali z ropy... najhoršie ale bolo že mnohým takýmto hlúpostiam čo povedali obaja jej rodičia slepo priateľka verila). Tak som priateľke povedal že pôjdem teda domov, keďže jej rodičia sa tam chystajú spať. Jej otec ešte na mňa vybehol že prečo idem preč, že má právo to vedieť, že by som ho mal rešpektovať keď je tam a že kedy sa s ním porozprávam (to do mňa vlialo poriadnu zlosť). Povedal som mu ale že sa s ním porozprávam inokedy. Priateľka ma ešte odprevadila k dverám, rozlúčili sme sa, pobozkal som ju a odišiel som.

Keď som vyšiel von, všetko na mňa doľahlo, prišlo mi veľmi smutno. Zavolal som ocovi čo sa stalo a že prídem domov... počas telefonátu som sa rozplakal a aj potom mi trvalo ešte hodnú chvíľu kým som sa upokojil. Potom som sadol do auta a odišiel som.

Teraz sa cítim veľmi zle. Vždy som si hovoril že mne sa predsa nemôže niečo takéto stať, veď všetko budem mať pevne vo svojich rukách. Bola to moja prvá partnerka (nikdy predtým som nemal žiadnu známosť – ani len nevinnú pusu) a dali sme sa dokopy keď sme mali 23 rokov. Už predtým som vedel, že najdôležitejšia v živote nie je dobrá práca, peniaze, či iné hmotné veci a ani zábava s priateľmi. Vždy som pokladal za hlavnú životnú prioritu nájsť niekoho s kým sa môžem deliť so svojím životom, citmi, myšlienkami a so všetkým čo život prináša. Niekoho, komu by som dával všetko čo mám a videl by som, že sám chce dať viac ako dostáva. Niekoho, kto by bol vo vnútri rovnaký ako ja... Preto som jej zo začiatku obetoval všetko a mnoho vecí som vo vzťahu mlčky prehltol. Viem, že vo vzťahu som chyby urobil aj ja, ale teraz neviem či to takto nedopadlo práve kvôli mne a mojim chybám. Neviem či som sa vlastne nezraňoval sám (a tým aj ničil svoje city ku nej) tým, že som možno až príliš precitlivelo vnímal niektoré veci ktoré mi urobila. Mnoho vecí ktorými mi ublížila som sem nepísal (lebo už aj tak som sa rozpísal až až), a neviem či by sa o nich nedalo povedať: „Veď toto predsa nebolo nič – to sa stáva v každom vzťahu“... Časom som tiež zistil, že za mnou zaostáva v mnohých praktických veciach – napríklad intelektuálne (okrem iného verí mnohým výslovným sprostostiam čo jej povedia rodičia alebo iní príbuzní), často je lenivá (všade totálny bodrel) a taktiež je ľavá do každej praktickej činnosti (keď umyje riad, väčšinu musím umyť znova; keď varí tak jej v drvivej väčšine niečo prihorí alebo vykypí...). Len neviem či sú toto dôvody na oslabnutie citov...

Na druhej strane mi úprimne sľubovala že sa zmení, že bude ku mne vždy už len úprimná, že sa začne prispôsobovať, že vždy som bol na jej prvom mieste, ale že už to bude aj naplno prejavovať... Toto všetko aj s tým ako ma prosila o odpustenie a že som nakoniec aj tak odišiel vo mne vyvoláva veľký pocit viny a neviem teraz či sa za týchto podmienok oplatí zabojovať za vyše dvojročný vzťah (vzhľadom na to čo som už písal aj predtým). Najhoršie je, že teraz s miernym odstupom začínam myslieť viac na to pekné čo bolo a hlavne ma trápi, že ak naozaj myslela úprimne to čo hovorila a časom by na to nezabudla a dodržala to (čo sa predtým pri sľuboch nestávalo) a ja to napriek tomu definitívne ukončím, veľmi jej tým ublížim. Nikdy mi takto zle nebolo...

ona pre záchranu spravila čo mohla, a z toho ako si písal že sa správala po tvojom návrate z prechádzky vidno, že už rezignovala a zmierila sa že je koniec. Takže ona s tým ráta, a nezraníš ju už. Nie je to zo dňa na deň, ťahá sa to už dlhšie. Rozchody vždy bolia, ale menej keď je to čakané. Takže týmto sa netráp. No na druhú stranu, ona sa snažila si ťa udržať a zachrániť váš vzťah. Čo si spravil pre záchranu ty? Možno by si jej tú druhú šancu mohol dať, pokiaľ sa dokážete preniesť cez toto všetko a pokračovať akoby sa nič nestalo. Pokiaľ nie, a sú to veci cez ktoré sa nevieš dostať, tak je rozchod jediné východisko. A tým že niekoho sklameš či niekomu ublížiš sa netráp. Vždy bude niekto pre koho budeš "sviňa". Či pre tvoju frajerku, či pre ich rodičov, či pre svojích rodičov čo ti budú vyčítať, či priatelia.. vždy sa niekto nájde koho si tým pohneváš

vyser sa na nu, prezije to

OMG chlape - vyrecnost tvojej priatelky ju predurcuje k pisaniu dialogov pre telenovely

Spravila chyby - ok, da sa odpustit, da sa aj zabudnut - odporucil by som zabudnut rovno na nu.

Chapem, ze to bola tvoja prva priatelka, opisujes sa ako citliveho cloveka tak chapem, ze je to pre teba tazke ALE - priblizne rovnaka intelektualna uroven je vo vztahu velmi dolezita vec. Chyby ma kazdy ale nie vsetky vie kazdy zniest. Ty jej chyby znasat nevies a ani sa to neuc.

Moze sa naucit poriadku ale zvysovanie intelektualnej urovne je beh na dlhe trate s nejasnym vysledkom. A ostat s nou len aby si jej neublizil? To je len vacsie ublizovanie z dlhodobeho hladiska.

Rozhodni sa ako chces ale zakladat vztah na citoch je vo velkej vacsine pripadov odsudene k zaniku.

Pamatam si moj posledny rozchod - ano, je tazke povedat milovanej osobe, ze je koniec. Osobne to vsak absolutne nelutujem.