Dúfam že niekto bude ochotný čítať môj príbeh a už teraz ďakujem.
No začnem tým že som minulého šk. roku začal chodiť na jazykovku aby som nejako produktivne využíval čas a na zdokonalenie angliny proste. Momentálne mám 17.Seba by som charakterizoval ako introverta aj keď zas nemám veľký problem komunikovať a vtipkovať ale zas nie som založený až tak veľmi spoločenský. Na tej jazykovke sa ale vytvorila celkom dobra partia ľudí a celkom sme si dobre rozumeli. A tam sa ukázala jedna osôbka. Bolo to mierne utiahnuté (podobná povaha ako ja) dievča. Nezaujala ma až tak výzorom (ale bola pekná samozrejme
) ako skôr inteligenciou. Bolo to asi prvé dievča v mojom veku(16) čo som za mesiace stretol čo malo aj nejaké hodnoty a nebola to nejaká diskotékova pipka čo sa ožiera každý piatok. Mala aj podobné názory ako ja a proste zaujala ma. Ja som sa teda snažil s ňou trocha skamarátiť a tak som sa jej občas prihováral a tak. Po jazykovke sme sa občas vyskytli v situácii že sme šli sami dvaja kedže sme mali zastávku na bus tým istým smerom. Tak som sa jej trošku prihovoril a snažil sa o nejaký dialóg. Problém bol že nebola veľmi aktívna a skôr som rozprával ja (hovoril som si že je to tu zase pretože pred 2,5 rokom sa mi páčilo tiež jedno dievča a tiež dialógy s ňou prebiehali takto) a tak som sa snažil klásť nejaké otázky aj možno na dlhšiu odpoveď ako áno/nie. Troška to malo efekt ale vždy to bolo maximálne takto. Po istom čase sa z jazykovky šlo na celodenný výlet a videl som tom ako ideálnu príležitosť k väčšiemu zoznámeniu. Sadlo úplne aj vhod že na výlet nešla jej naj. kamarátka z jazykovky takže sa tam nemala s kým veľmi porozprávať. Samozrejme opäť som sa snažil nadviazať kontakt, trošku povtípkovať a tak no opäť to bolo na rovnakej úrovni. Väčšina zo skupinky už potom šli preč a stale tam ostali ona , ďalší traja a ja (už som aj chcel isť domov ale chcel som to skúsiť ešte) ale nepohlo sa to veľmi, opäť to bol taký "suchý" rozhovor a nič viac. Po tom výlete som už rozmýšľal že to nemá zmysel ale som to ešte nevzdával. Uchýlil som sa k (povedal by som už zúfalému) kroku napísať jej cez facebook. Išli akurát skúšky a tak som mal "zámienku" na rozhovor kedže trebalo aj niečo riešiť k skúškam. Napísal som jej no ona nič absolutne ma ignorovala (fb ma úžasnu funkciu že ukaže kto si zobrazil spravu a ona si ju zobrazila). Tak som asi pochopil že nemá záujem a asi všetkú snahu treba prerušiť. Myslel som že cez prázdniny na to aj tak zabudnem a bude hotovo. Opak je pravdou a ja stále na ňu nedokážem zabudnúť a stále umelo živím nádej že ono sa to zlomí, napíše mi atď... minule sme sa stretli v meste ale povedali sme si akurát ahoj a to bolo všetko. Mňa ale trošku zarazilo že ma takto "razantne" zamietla. Nie som síce krásavec ale určite nevyzeram ako strašidlo 
. Nebol som určite taký dotieravý ani nič. Ja to stále nechápem a pravdupovediac trošku mi to zobralo sebavedomie. Ako sa s tým vôbec zmieriť? Kde som robil chybu?
Človek je tvoj spoločenský, takže je to v poriadku. Skôr nieje v poriadku sedieť každý víkend doma... (aj keby to bolo vo dvojici)