Diodoros Sicílsky v 1. storočí pred Kristom pokojne rozpráva o založení pederastických rituálov vo svojom rodnom meste Agurione - majú silný nádych archaickosti a boli podľa neho založené v mýtickej dobe -, je však pohoršený drsnými mravmi a divokou pederastiou Keltov: „Majú pekné ženy, ale zriedka sa k nim priblížia; vášnivo dávajú prednosť nehanebným objatiam mužov. Nepochopiteľná vec: majú vo zvyku spávať na zemi na kožiach divých zvierat a zabávať sa s dvoma partnermi, s jedným z každej strany! Najviac prekvapuje, že nemajú nijakú sebaúctu a bez odporu poskytujú svoje telá iným mužom, a nepovažujú toto správanie za zahanbujúce; naopak, ponúkajú sa, a ak nie sú prijatí, považujú toto odmietnutie za urážku.“11
Bolo by treba citovať tento text v úplnosti. Zdôraznil som12, že to, čo vlastne Diodora šokuje, je práve „okrajová“ pederastia, pederastia vo vojne, zahŕňajúca mužskú nahotu, líhanie „natvrdo“ na kožiach zveri13 a to, že pre chlapcov je vecou cti nájsť si erastov, presne ako v prípade - Hans Bethe si to všimol14- krétskeho chlapca z najvyšších aristokratických kruhov opisovaných Eforom15. Inak povedané, keltská homosexualita v období krátko pred naším letopočtom sa v mnohom podobá na homosexualitu pôvodného Grécka. Najlepšie ju dokumentujú a ilustrujú zápisy z Théry a nádoby s čiernymi postavami. No za Diodorových čias je takáto nádoba s čiernymi postavami archeologickým predmetom. A niekdajšia aristokratická homosexualita tiež; je taká vzdialená, že ju nepozná. Keby bol Diodoros prenesený o šesť storočí späť, pederastické mravy jeho krajiny by ho šokovali rovnako, ako keltské mravy jeho čias.
Homosexualita druhej etapy je urbanizovanou homosexualitou. Tam, kde ako prv ostáva „na okraji“ (Kréta, Megara, Téby, Chalkida, Agurion na Sicílii), ide o obce, ktorých rozvoj je veľmi rozdielny a oproti Aténam zaostalý. V porovnaní s Aténami ide väčšinou o malé mestá. Aj Téby až do konca svojich dejín ostanú aristokratickou obcou; takisto Sparta.
V novom usporiadaní služby, poslušnosti a zároveň bezpečnosti - armáda bdie na hraniciach a vďaka „rímskemu mieru“ je zbytočné, aby bol každý muž ozbrojený - sa rozvíja nový hodnotový systém, ktorý sa úplne líši od niekdajšieho; jeho nástup sa prekrýva s obdobím 1. a 2. storočia nášho letopočtu. Bol to najmä Paul Veyne, kto poukázal na najdôležitejšie sociálne inovácie: posilnenie vernosti manželov, priblíženie ich veku, teda vývin smerom k „moderným“ párom, zmenšenie rozdielu v postavení ženy a postavení muža, uprednostnenie monogamie, a teda odsúdenie toho, čo je s ňou v protiklade. Antická pederastia, jednak tá, ktorá predchádzala manželstvu (v starom Grécku bolo normálne, že muž bol najprv eroménom, neskôr erastom a potom sa oženil), ďalej grécka pederastia, ako i pederastia hláv veľkých rímskych rodín, už nemala miesto. Spisovatelia a filozofi ju odsudzujú. Plutarchos napísal v prvej polovici 2. storočia nášho letopočtu dva odsudzujúce dialógy17. Pederastia tu nie je odsúdená ako u Platóna preto, že sa stala zlou, ale preto, lebo v porovnaní s heterosexuálnou manželskou láskou je zlá.
A s Paulom Veynom by som aj skončil: táto spoločnosť, ktorá v mnohých smeroch pripomína to, čo poznáme, sa nezrodila z kresťanstva. Je o trošku staršia než kresťanstvo.
Inak povedané, nie kresťanstvo modifikovalo rímsku spoločnosť, ale keďže rímska spoločnosť sa hlboko transformovala, dokázala prijať radikálne nové náboženstvo - kresťanstvo - s morálnym systémom, ktorý bol analogický jej morálnemu systému.
Takéto konštatovanie má pre našu dobu politické dôsledky: Nech je dejinná váha kresťanstva akákoľvek, nech je náš západný svet akokoľvek duchovne formovaný tým, čo poniektorí nazývajú judeo-kresťanstvoma nech je akékoľvek i vzpieranie sa (všetkých!) cirkví proti PaCSu [1], bolo by chybou myslieť si, že „víťazstvo“ nad katolíckou cirkvou by vyriešilo problémy: korene západného odsúdenia homosexuality ležia totiž hlbšie.
http://atribut.lesba.sk/11/185/