piton napísal:nezmizlo odtial nahodou niekolko poslednych prispevkov?

GothaR napísal:Zmizlo, pretoze v prvych dvoch prispevkoch je jasne napisane o com ma byt tato tema.

Newyorský policajt Ralph Sarchie pracoval pre NYPD a jeho skúsenosti len potvrdzujú, že existuje spojenie medzi skutočnými zločinmi v našich životoch a neprirodzeným terorom, pri ktorom tuhne krv v žilách. Sarchie je vyškolený množstvom exorcistických rituálov. V novinke Zbav nás zlého spísal všetko, čo pri posadnutiach démonmi videl...

natoceny podla kniznej predlohy skutocnych zazitkov policajta v Bronxe - tvrdy chlapik a policajt skepticky voci vsetkemu co suvisi s vierou bol ocitym svedkom ritualov exorcismu, dnes je veriacim a stale spolupracuje s knazom ....

strapaty napísal:http://www.csfd.cz/film/246107-v-jednom-ohni/
mne sa zas pacilo toto .... nie som na cukrikove filmy ale toto ma dostalo ... palec hore

Pane, nauč ma niečo od tejto prostitútky

Teraz sa už môžem po rokoch priznať, že keď som išiel do seminára, ťažko som to znášal. Bol som naučený na iný spôsob života: karate, horolezectvo, puška, kone, les... a zrazu šok.

Prvú noc v seminári som otvoril okno a predo mnou bol štvormetrový múr. Hľadal som chyty, vstupy, akoby som ten múr ako horolezec preliezol. Obdivoval som mladých 18-ročných chlapcov, ktorí prišli so spevom a radosťou a tichučko som im závidel. Bože, daj aj mne radosť. Ja som mal 30 rokov, dlhé vlasy, strapatý, neoholený... a bolo treba sa zrazu holiť, česať, obliekať do reverendy.

Prvý raz nás pustili domov na Dušičky. Bohoslovci vedia, ako to vyzerá s návštevami: tetka, babka, krstná, treba obísť všetky domy. Druhý deň mi vyšiel čas aj na iné domy, aj na verejný dom, kde som predtým už bol.

Vošiel som do dverí, naraz vybehol oproti mne veľký pes, oňuchal ma a keďže si ma pamätal, vrátil sa nazad. Oproti dverám sedel chlap, ktorý hral karty, mal v ruke kartu a išiel prebiť. Keď ma uvidel, cigareta mu skoro z úst vypadla... Všetci stíchli.

Naraz som zboku zbadal ženu, môžeme ju volať Mária Magdaléna. Ak to poviem drsnejšie, tak prostitútka. Žlté vlasy, silno odfarbené, ona nebola namaľovaná, ale natretá. Hrubo natretá. Čierno-fialovo-modro-zelené oči, červené jablká umelo na lícach a pomarančové ústa.

Táto žena sa rozbehla proti mne. Pomyslel som si: Ide ma zvaliť? Chytila ma za ruku... a chcela ju pobozkať. Stiahol som ruku... Prečo mi ju ide bozkávať? Čo som svätec? A skôr než som si to uvedomil, dostal som pusu na líce. Pomarančovú, marhuľovú.

Tá žena sa vrátila naspäť a pustila sa do plaču. Spýtal som sa ich hovorcu: "Čo sa jej stalo?" "Vieš, Maroš, ona ťa čakala..." "Ako čakala?" "Čakala... Keď pustili na Dušičky bohoslovcov domov, ona povedala, že prídeš. My sme jej všetci hovorili, že už nie, už išiel študovať za farára a do tohto verejného domu už nikdy nevstúpi. Ona jediná nás presviedčala, že prídeš.

Hovorili sme jej stále: Neprišiel včera, nepríde ani dnes. Maroš, a ty si prišiel!"

Ticho zvesili ušili, ani nepípli. (Duchu Svätý, teraz by som mal niečo povedať. Ale čo?)

Pristúpil som k tej žene. Predbehla ma. Chytila fľašku, neviem čo v nej mala: Ak mi chcete rozprávať o Bohu, toto je môj Boh. Ak budete rozprávať niečo iné, roztrepem vám ju o hlavu..."

"Milá pani, toto nie je váš boh. Boh, ten istý Boh, ktorý je aj mojím Bohom, je niekto celkom iný. Je to Ten, ktorý vás neprestal milovať. Ujasnime si jednu vec: On vás neprestal milovať a miluje vás takú, aká ste. Nemusíte ani malíčkom pohnúť, ani sa zmeniť, nič. Boh nemiluje podmienečne ako my ľudia. Boh miluje nepodmienečne, on ťa má rád takú, aká si!"

Rozplakala sa, pustila fľašku a plakala silno. Tie farby na jej tvári sa jej začali rozlievať ako dúha, všetko sa zlialo, začala si utierať slzy, sliny, všetko.

Pozrel som sa bokom a tam som zbadal muža, bez ženy, ako leží na posteli. Spoznal som ho. Pane, Bože, Duchu Svätý, veď ja toho muža poznám. Bol to žobrák, alkoholik, mohli by sme ho nazvať lotor, darebák, gangster. Ak by ste mu dali akýkoľvek prívlastok, vždy by ste sa trafili. Mohli by sme podľa Svätého Písma citovať, prečo mu nepomôcť.

Keď sme chodili do kostola, či z kostola, on tam ležal v tráve, doriadený, špinavý. Bol to ochrnutý chlap... a predstavte si, táto žena, prostitútka, ho zdvihla, okúpala, nakŕmila, uložila do svojej postele. Nemala z neho nič ako zo svojho zákazníka, keďže bol ochrnutý.

Keď som to videl, začal som sa modliť: Pane Bože, aký škaredý obal, aké krásne jadro som tu našiel. Pane, nauč ma niečo od tejto ženy, od prostitútky. Aby som sa nevyhováral a ešte sa maskoval Svätým Písmom. Pane, nauč ma, aby som pomáhal ľuďom tak, ako táto žena. Bože, aký škaredý obal, ale aké krásne jadro som našiel. V tomto dome plnom pelechu nádherné jadro, nádherný diamant.

Obrátil som sa k tej žene, uslzenej, rozmazanej: "Prečo ste to urobili?" Povedala to drsne: "Čo som ho mala nechať, nech zdochne ako pes?"

Pristúpil som k nej a hovorím jej: "Milá pani, ja neverím, že vy budete zatratená, neverím tomu..." Rozplakala sa silnejšie. Keď doplakala, poutierala sa a hovorí: "Keď vy budete farárom, pôjdem k vám na spoveď!" Splnilo sa to po rokoch, Prozreteľnosť Božia to tak chcela, predstavte si to.

Tesne pred jej smrťou ma zavolali, dobehol som ešte v monterkách do nemocnice. Nemôžem vám povedať hriechy, ale môžem povedať, že to bala taká krásna spovedať, že som si povedal: Pane, je pravda, čo si hovoríš: Mýtnici a prostitútky nás predídu do Božieho kráľovstva.

Pre akú vlasnosť? Pre pokoru. Veľkí hriešnici a veľkí svätci. Oni sú pokornými ľuďmi, nepotrebujú sa robiť pred druhými, akí sú čnostní. Oni sú blízko pri Bohu, lebo sa hnusne nenafukujú. Neporovnávajú sa so susedom, kto je lepší, kto chodí viac do kostola, na prijímanie.

Veľkí svätci a veľkí hriešnici toto nerobia. Porovnávajú sa s Ježišom a vždy vedia, že sú maličkí, sklopia oči.

Priznám sa vám, keď mi je ťažko, modlím sa k tejto žene, nemodlím sa za ňu. Možno je tu nejaký dogmatik, ktorý by ma chytil za ucho. "Pani, na zemi som vám pomohol, však? Teraz vy pomôžte mne, zhora. Prosím. Máte blízko k Ježišovi, pomôžte, vyproste, veď je to pre mojich chlapcov a dievčatá."

Títo ľudia náš často predbehnú.

http://www.cestaplus.sk/kazatelnicazivo ... rostitutky

velmi velmi dobry film, myslim, ze tu uz bola rec o nom
Inak na tom filme ma ani tak nezaujalo to holywoodske spracovanie atd., ale ta skutocna predloha a to, ze policajti z drsneho prostredia Bronxu realne vyuzivaju pomoc knaza, ktory dosahuje vysledky tam, kde su na to oni sami kratki

Nechápte ma zle, nie som náboženský fanatik, a už vôbec nie som svätý, to vám potvrdí hocikto, kto so mnou robí na štyridsiatom šiestom okrsku. Som policajt a omnoho radšej by som vykopával dvere a zatýkal holými rukami desať ozbrojených lupičov, ako bojoval proti démonom. Diabol ma jednoducho desí oveľa viac ako čokoľvek, čo som kedy videl počas pouličných hliadok - a počas celých tých rokov v službe som už zažil asi každú hrôzu, akú si ľudia dokážu navzájom urobiť: absolvoval som výjazdy k nespočetným prestrelkám a dobodaniam; dával som putá ľuďom, ktorí znásilňovali a zabíjali, ako by to nič nebolo.

Musel som ľuďom zvestovať, že ich milovaní zomreli pri autonehode alebo že boli obeťou akéhokoľvek zločinu, aký si len dokážete predstaviť. Videl som dolámané telá malých detí, zranených pri nezmyselných nehodách, lebo ich rodičia boli príliš zaneprázdnení fajčením marihuany, aby na ne dávali pozor. Zatkol som drogových dílerov, ktorí svojimi jedmi menia svojich blížnych na chodiace mŕtvoly – a matku, ktorá predala svoju desaťročnú dcéru na sex, len aby mala na dávku cracku. Nedávno som bol povolaný do domu, kde som našiel ženu sfajčenú takmer do bezvedomia. To by nebolo také zvláštne, ibaže ona sa tackala s novorodeným dieťaťom medzi nohami – s ešte neodstrihnutou pupočnou šnúrou – a pritom ani netušila, že porodila. Ukázalo sa, že toto bolo jej desiate dieťa: všetky ostatné už vzala do opatery sociálka, práve pre jej závislosť na cracku.

Toto bol môj svet, večer čo večer. Tragédie a devastácia, ktoré so sebou prináša trestná činnosť, ma do určitej miery pripravili na Prácu. Viem dokonale identifikovať zlo, keď ho mám pred očami. Keď sa policajti, s ktorými pracujem dozvedeli, že pomáham s exorcizmom a vyšetrujem démonické činy, mnohí z nich sa ma pýtali, „čo oprávňuje takého agresívneho a niekedy protivného chlapíka robiť také zbožné veci?“ „Vy nevidíte tú symboliku, že Boh bojuje so zlom prostredníctvom takého hriešnika ako som ja?“ hovorím im. Pravdou je, že ľuďom pomáham rád. Keď som sa dal k polícii, v prísahe som sa zaviazal, že dostanem zloduchov z ulíc, a za viac ako tri roky som práve preto zatkol viac ako tristo z nich. Ako oddaný kresťan, mám iné poslanie: zabasnúť Diabla a jeho démonov.

Oficiálne som nikdy priamo nerobil na prípadoch pre Rímskokatolícku cirkev, no pracoval som na oficiálnych prípadoch pre jednotlivých kňazov. Väčšina mojej práce súvisí s biskupom Robertom McKennom, tradicionalistickým katolíckym kňazom a exorcistom, ktorý sa nikdy nevyhýbal boju so Satanom a jeho temnými silami. (Tradicionalistické cirkvi slúžia latinskú predkoncilnú omšu, tzv. tridentskú.) Počas asistovania mu s takmer dvoma tuctami exorcistov za posledných desať rokov, som si k tomuto zbožnému mužovi vytvoril maximálny rešpekt. Keby raz potreboval, aby som s ním išiel do hlbín pekla, išiel by som bez váhania.

Väčšina náboženstiev má svoje postupy na vyháňanie zlých duchov. Rímsky rituál exorcizmu je starší ako štyristo rokov. Pred rokmi bolo katolíckym kňazom udelené nižšie svätenie exorcistu a s povolením svojho diecézneho biskupa mohli vykonávať úlohy spojené s týmto vysvätením. Dnes je problém v tom, že veľa kňazov, duchovenstvo iných vyznaní, ba dokonca aj biskupi katolíckej cirkvi neveria v Diabla napriek tomu, že sám Ježiš vykonával exorcizmus. Keď jeden môj priateľ – kňaz, hovoril o Satanovi počas kázne, dokonca povedal: „Diabol existuje. Je mi ľúto, priatelia.“ Manželka povedala, že som vyzeral, akoby som išiel vyskočiť z lavice. Keby bolo na mne, vôbec by som sa neospravedlňoval za to, že vravím ľuďom, že Diabol je skutočný, lebo som videl, čo stvárajú jeho satanskí kamaráti.

Mnoho ľudí, ktorí nás s Joeom volajú na pomoc, tiež neveria v Diabla – až do okamihu, kým ich nemučia a neterorizujú bizarné, inak nevysvetliteľné javy. Keďže ani jeden z nás nikdy nevyhľadával publicitu kvôli našej Práci, naše prípady si nás nachádzajú cez ústne odporúčania. Obaja sme presvedčení, že ak Boh chce pomôcť ľuďom, dohliadne na to, aby sa im tá pomoc dostala, či už od nás alebo od niekoho iného

Tu je par ukazok z knihy

SARCHIE: I would say that it’s more entertainment with elements of the book and my life. It’s not done in the context of what I wrote, but I recognize it. It’s gotta be entertaining. So there’s a lot of liberties. So it’s all good. It’s fun.

SARCHIE: Like I said, I always believed in the spirit realm. Whether or not I understood it or witnessed it or was involved in it. There wasn’t an incident that made be believe it was real, like I said I had an interest in it and as I grew older I realized that there are some people that are doing this for real. That’s when I realized this isn’t just a Hollywood thing. There’s an element of realism to it. I immersed myself more in the subject as a young adult. Then I started to get involved with a lot of people that were involved in it, and they would just bring me along basically. And I learned and decided that my Christian charity, what I wanted to do to serve God’s will, was to help people that were ensnared by the demonic. Somebody goes to a soup kitchen and serves the hungry, someone goes to a prison and tries to get people to turn their lives around – those are all Christian charities. This is just another charity the way I look at it. I don’t look at it as being special or different.