Chodí mi od vás veľký počet mailov s otázkou, aký je môj postoj k referendu o rodine. Je ich viac ako k akejkoľvek inej téme, vrátane ukrajinskej krízy, preto cítim povinnosť vyjadriť sa k nej zásadným spôsobom.

Už z toho obrovského množstva vášní, ktorými ma jedna i druhá strana konfliktu zahŕňa, jednoznačne vidieť, že je to téma, ktorá mimoriadne polarizuje spoločnosť. Polarizácia je historické prekliatie Slovenska, upozorňujem na to už roky aj ako historik, aj ako občiansky aktivista, aj ako človek, ktorý miluje svoju vlasť a má záujem na tom, aby sa pohla dopredu. A my si už nemôžeme dovoliť ďalšie iniciatívy rozdeľujúce spoločnosť. Vyčerpáva nás to a odoberá energiu nevyhnutnú pre dôležité výzvy, ktoré pred nami stoja. Veľmi rád by som videl oba tábory konfliktu, aby si uvedomili, ako ich postoje bránia pochopeniu tej druhej strany. Koľko je v nich nenávisti, hoci sa neuroticky oháňajú láskou. Ale zdá sa, že to momentálne nie je možné.

Ako človek, ktorý presadzuje prehlbovanie demokracie na všetkých úrovniach a vo všetkých smeroch, som nesmierne sklamaný. Inštitút referenda bolo potrebné posilniť, aby občania získali možnosť domáhať sa svojich práv, zobrať moc do svojich rúk vždy, keď hrozí, že ich zvolení zástupcovia nie sú schopní alebo ochotní konať v ich mene a v súlade s ich životnými záujmami. Referendum nemá byť prieskumom verejnej mienky, ale najvyššou formou uplatňovania spoločnej vôle tak ako chápal demokraciu jej klasik Jean Jacques Rousseau. Tento postoj si vyžaduje značnú občiansku vyspelosť. Znamená to nestáť na strane väčšiny, ale na strane všetkých, pretože iba rovnosť je autentický humanistický postoj. A jeden z princípov pri presadzovaní rovnosti je nenechať si diktovať podmienky záujmovými mocenskými skupinami. Skutoční vlastenci budujú vlasť pre všetkých.

Je pre mňa naozaj nepríjemným prekvapením, že prvé občianske referendum, ktoré má šancu na úspech, sa netýka zásadných otázok nevyhnutných na zmenu skorumpovaného nefunkčného systému, akými sú napríklad legislatívne opatrenia na vrátenie rozkradnutého majetku, demokratizácia volebného systému, ústavné odmietnutie cudzích vojenských základní na našom území či oddelenie cirkvi a štátu. Týka sa necitlivého zásahu do práv jednej menšiny, ktorým chce netolerantná väčšina riešiť svoje zväčša neopodstatnené obavy. Týka sa arogantného odmietnutia rovnosti ľudí, ktorí svojím spôsobom života nikomu neubližujú, iba sú iní ako väčšina z nás. Týka sa uzákonenia predsudkov ľudí, ktorí chcú o svojich predstavách o iných hlasovať ešte skôr, ako im porozumejú, hoci už prezident Masaryk nás učil, že demokracia je predovšetkým diskusia, nielen hlasovanie.

Som rozčarovaný. Toto je naozaj pre vás to najdôležitejšie? Toto sú pre vás tí úhlavní nepriatelia, proti ktorým chcete bojovať? Netrúfate si na korporatívnych zlodejov a mafiánov, zbabelo opustíte osamelých jednotlivcov bojujúcich proti korupčnej chobotnici a necháte si nahovoriť, že za vaše životné problémy môžu gayovia a lesby? Kto bude ďalší, komu sa pokúsite odobrať práva? Rómovia? Ateisti? Bezdomovci? Alebo niekto ešte slabší? Stúpa počet rodín pod hranicou chudoby, alkoholizmus rastie tak, že Ľudovít Štúr by obnovil spolky miernosti, tretina detí vykazuje známky týrania a vy nás chcete presvedčiť, že najväčším problémom slovenskej rodiny, ktorý treba riešiť referendom, je intímny život sexuálnych menšín? A necítite sa pri tom ani trochu zbabelo a trápne?

Rovnaké sklamanie však prežívam aj zo svojich liberálnych priateľov. Som šokovaný, s akou nenávisťou dokážu bojovať v mene tolerancie, porozumenia a lásky. Bojujú proti Chromíkovi, Rostasovi či Kotlebovi často prízemnejšími nadávkami ako používajú oni sami, manifestačne sa nafukujú a v prítmí bratislavskej kaviarne „hrdinsky a nebojácne“, za potlesku celebrít, teatrálne deklarujú svoj kategorický postoj, ktorým uzatvárajú diskusiu, stupňujú nenávisť a neuvedomujú si, že väčšine obyvateľstva nestačí označiť niektoré myšlienky za nebezpečné alebo neprijateľné, že pravda sa rodí iba v komunikácii. Na tom stojí západný štýl života, na tom sa zrodila demokracia, na tom vyrástla európska filozofia od čias Sokrata. Diskusiu nemožno obísť skratkovitou deklaráciou. Tragédiou liberálnej demokracie je, že sa nezaoberá vlastnými zlyhaniami, iba svojimi nepriateľmi. Raz na to už doplatila – v tridsiatych rokoch minulého storočia – a dnes robí tú istú chybu, dôsledkom čoho je, že počet prívržencov extrémizmu neustále rastie. Armáda extrémistov sa regrutuje z radov sklamaných ľudí, ktorí sa cítia podvedení, ktorých otázky nikto nezodpovedá alebo zavráva, ktorí nepočujú argumenty, ale len vyhrážky. Ako to, že moji liberálni priatelia doteraz nezistili, že tento prístup je absolútne neefektívny, že neprináša nijaké výsledky a strháva nás do pekla? Liberáli sa nemôžu donekonečna schovávať za autoritatívne postoje o neslušnosti a nemorálnosti iných názorov ako ich vlastných, môžu zvíťaziť iba v otvorenom súboji hodnôt, inak bude demokracia strácať príťažlivosť pre čoraz väčšie skupiny obyvateľstva.

Najviac ma mrzí, že dva mesiace bude spoločnosť traumatizovaná úplne nepodstatnými témami, ktoré budú odvádzať pozornosť od najvážnejších problémov tejto krajiny. Toto referendum je nešťastné a nezmyselné. Nie preto, že je drahé – takéto argumenty by nemal používať nikto, kto sa považuje za demokrata, lebo podľa tejto logiky je najlacnejšia diktatúra. Je nešťastné a nezmyselné preto, lebo nič nerieši, iba rozoštváva ľudí. Jedna z týchto otázok je už riešená v ústave, druhá v zákone o rodine a hádam si niekto vážne nemyslí, že parlament v tejto spoločenskej atmosfére by na tom niečo menil. Obávam sa, že toto referendum nástroj ľudového hlasovania iba zdiskredituje, že vzrastie strach z jeho liberalizácie, že sa ešte dlho bude používať ako príklad jeho zneužitia. Najradšej by som preto videl, keby spoločnosť využila túto traumu na posilnenie solidarity a tolerancie. Keby prívrženci referendových otázok z úcty k menšine zostali doma a odporcovia referenda išli k urnám a postavili sa za svoju dôstojnosť. Keby ich podporilo čo najviac ľudí, aby nikto nemohol spochybňovať konečný výsledok. Ale keď pán Chromík vyhlasuje, že ak to nevyjde, o tri roky to skúsia zasa, je to pre mňa signál, že tento človek si pokoj neželá a jeho hry treba odmietnuť. Pre neho totiž referendum nie je vyjadrením rešpektu voči ľuďom, ale hlbokým pohŕdaním ľudskej dôstojnosti. Preto sa na tejto fraške odmietam zúčastňovať.