Referendum o rodine vyvolalo vášnivé diskusie. „Ak by aj bolo platné, nie je nástroj, ako parlament prinútiť, aby jeho výsledok premietol do zákona,“ upozorňuje Marián Giba z Právnickej fakulty UK.
Závažná debata sa medzi odborníkmi aj laikmi spustila o tom, či sa otázky referenda netýkajú základných práv, o ktorých ústava všeľudové hlasovanie zakazuje. Aký je váš názor?
Či je niečo v súlade s ústavou je jedna stránka veci. Toto môže záväzne povedať jedine Ústavný súd, ktorý to aj urobil. Už preto nie je možné oficiálne pochybovať, či tri otázky, ktoré zostali, sú v súlade s ústavou. Ale je tu aj ďalšia rovina – ak aj niečo je v súlade s ústavou, otázku, či je vhodné o tom referendum konať, si stále možno klásť. Ústavný súd usúdil, že tri z otázok sú v súlade s ústavou, jednu vyškrtol. Pripúšťam, že som bol z tohto rozhodnutia trochu prekvapený.
Prečo?
Rozhodnutie Ústavného súdu malo viacero rovín – prvá je, ako ním prispel k spresneniu definície inštitútu referenda ako takého aj do budúcnosti. O referende totiž od prijatia Ústavy boli a stále sú mnohé nejasnosti, ktoré v 90. rokoch skúšal vyriešiť Ústavný súd, no paradoxne určité veci skôr zahmlil. Očakával som preto, ako sa vyrovná s niektorými problematickými aspektmi referenda ako takého. A to do určitej miery urobil.
Aké rozhodnutia z 90. rokov máte na mysli?
Pre mňa najpodstatnejšie bolo to z 21. mája 1997 o takzvanom zmarenom referende (o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta). Vtedy súd vyriešil zásadnú otázku, či občania môžu alebo nemôžu v referende schváliť návrh zákona v paragrafovom znení – tak, ako môžu napríklad vo Francúzku, kde je možné hlasovať len o návrhu zákona. Otázka by v takom prípade znela – schvaľujete návrh zákona, ktorý je prílohou tejto referendovej otázky? V prípade kladnej odpovede by zákon vzápätí vyšiel v zbierke zákonov, stal by sa platným a účinným a parlament by bol mimo celého procesu. Toto u nás nebolo ani výslovne dovolené ani výslovne vylúčené.
Aký konečný názor vtedy povedal Ústavný súd?
Z dvoch možností, z ktorých každá mala vo svoj prospech určité argumenty, si vybral tú, že občania na Slovensku nemôžu priamo v referende schváliť konkrétny návrh zákona, lebo ani v Ústave ani v zákone o referende nie je výslovne napísané, že by mohli. Môžu preto odpovedať iba na obyčajnú otázku a ak je referendum platné, podľa tohto rozhodnutia z roku 1997 udeľujú občania Národnej rade príkaz, aby prijala príslušnú právnu ústavu. Toto bol kameň úrazu a veľmi silný dôvod kritiky. Sama Ústava vraví, že poslanci nie sú viazaní príkazmi.
Čiže tak narazil na zákaz imperatívneho mandátu a povinnosť poslanca hlasovať podľa svedomia?
Áno, ale to by sa ešte dalo ustáť tvrdením, že Ústavný súd týmto výkladom Ústavy vyvodil jednu výnimku zo zákazu imperatívneho mandátu a tou je referendum. Horší problém bol, že neexistovala žiadna sankcia, žiadna lehota, žiadne reálne mechanizmy vynútenia, ak by parlament nechcel príkaz občanov z referenda splniť.
Ako nútiť parlament?
Keď je jasne povedané, že občania dávajú príkaz Národnej rade, aby ich rozhodnutie vydala ako zákon, prečo sú v demokracii potrebné sankcie a lehoty? Veď vôľa občanov vo všeľudovom hlasovaní by mala byť automaticky rešpektovaná.
To je politické hľadisko. Samozrejme, z politického hľadiska by bolo aj pre mňa ťažké si prestaviť, že by Národná rada odignorovala výsledok platného referenda. Ale právne je to tak, že keby neurobila nič, nie je nástroj, ako ju prinútiť, aby jeho výsledok premietla do zákona.
Nie je možné podanie na Ústavný súd, napríklad od prezidenta, že parlament koná protiústavne tým, že nekoná?
To si neviem dosť dobre predstaviť. Aj keby také podanie na Ústavný súd prišlo, nemôže konať namiesto parlamentu. V minulosti boli viaceré prípady, že Ústavný súd rozhodol a parlament následne neurobil, čo mal. V tomto bode sa ústavné súdnictvo líši od všeobecného, kde existujú možnosti núteného výkonu rozhodnutia. Ústavné súdnictvo túto možnosť nemá a vo vzťahu Ústavný súd – parlament – ľud, je často jedinou reálnou sankciou voči parlamentu, že v najbližších voľbách občania zvolia niekoho iného a vytrestajú tých, čo ich vôľu odignorovali. Avšak to je na dlhé lakte.
Nepovažujete tento stav za zlý? Prečo podľa vás žiadna politická reprezentácia nevyjasnila tieto otázky, hoci nemajú problém s rýchlou zmenou ústavy a vlani sa otvárali aj volebné zákony?
Najskôr pripomínam, že všetky referendá s výnimkou jedného boli neplatné, čiže o nijakom príkaze pre Národnú radu by sme sa nemohli baviť. V jednom, o vstupe do Európskej únie, parlament príkaz rešpektoval.
Ale nie všetci poslanci.
To je pravda. Vidíte, že niet sily, ktorá by poslanca alebo politickú stranu donútila zahlasovať za nejaký príkaz, hoci aj schválený v referende. Žiadna sankcia nie je a to bol problém rozhodnutia Ústavného súdu z roku 1997.
Prečo žiadna politická garnitúra neurobila v tomto zmeny?
Ak to vezmem z hľadiska právno-politického, zmenu môže urobiť ten, kto má v parlamente väčšinu, prípadne k tomu potrebuje aj niekoho z opozície, ak treba ústavnú väčšinu. Možno žiadnej garnitúre, ktorá mala väčšinu, nevyhovovalo posilňovať inštitút referenda, ku ktorému sa doteraz vždy uchyľovali najmä opozičné strany.
Nedotiahnutá časť ústavy
Časť ústavy, hovoriaca o referende, má podľa vás viacero problémov. Ktoré to sú?
Jeden problém je, že občania nemôžu schváliť priamo v referende návrh zákona. Ak odpovedia na otázku, môže si to vyžadovať ďalší postup zo strany orgánov verejnej moci a nie je dotiahnuté, čo by sa dialo, keby nekonali. Ďalej platí, že parlament je autoritou nižšou ako občania, pretože občania sú nositeľom moci a poslanci sú len ich zástupcovia, služobníci ľudu. Zvláštnosťou preto je, že parlament môže už po troch rokoch zrušiť výsledky referenda (teda rozhodnutie suveréna) ústavným zákonom. Z toho sa ale tiež dá vyvodzovať, že ak na zrušenie výsledkov referenda treba ústavný zákon, potom majú tiež silu ústavného zákona. Aká presne je právna sila výsledkov referenda, nie je v ústave dotiahnuté – je tam len povedané, že ich Národná rada vyhlási rovnako ako zákon. To sa ale nedá chápať tak, že sa stávajú zákonom v zmysle, ako ho schvaľuje parlament – taký zákon má paragrafy, návrh obsahuje dôvodovú správu a presne určený spôsob prerokovania a schválenia cez výbory a plénum. Nedotiahnuté je aj to, kto má zákon na základe záväzku z referenda predložiť.
Najnovšie rozhodnutie Ústavného súdu na podanie prezidenta sa ale k problému záväznosti referenda pre poslancov tiež vyjadruje. Čo podľa vás znamená?
Ústavný súd tento nie veľmi funkčný mechanizmus skorigoval, keď povedal, že nikde z ústavy nemožno vyvodiť povinnosť poslancov Národnej rady rešpektovať príkazy v referende, že je to len vec politickej zodpovednosti pre účely ďalších volieb. Naznačil však, aj keď to nepovedal úplne jednoznačne, možnosť, že ak občania v platnom referende odpovedia na otázku a následne sa výsledok vyhlási v zbierke zákonov, mohlo by sa to považovať za referenčnú normu, ktorej by sa dalo dovolávať - najmä pred súdmi, aj vtedy, keby parlament žiadnu ďalšiu úpravu neprijal.
Takže občan by si mohol uplatňovať právo, ktoré by z výsledku referenda vyplývalo, na súde, hoci by neexistoval zákon, ktorý by mu takéto právo garantoval?
To podľa mňa povedal Ústavný súd medzi riadkami, keď uviedol, že právne záväzné pravidlá je možné prijímať aj inou formou než schválením zákona v parlamente. Znamená to, že právne záväzným pravidlom sa môže stať výsledok platného referenda, vyhlásený v zbierke zákonov. Jednotlivec by sa tak napríklad mohol dovolávať, že určitý postup voči nemu je protiústavný, lebo je v rozpore s výsledkami referenda, aj keď ich parlament nepremietol do ústavy ani do zákona.
Stanovisko Orosza a Mészárosa
Po tom, ako Ústavný súd povolil tri zo štyroch otázok, zverejnili dvaja jeho sudcovia – Ladislav Orosz a Lajos Mészáros odlišné stanovisko. Mészáros dokonca napísal: nemôžem mlčať, lebo znovu ide o charakter štátu. V ,hre' sú teda ľudské práva a základné slobody, ktorých ochrana je určujúcim znakom charakteru štátu. Ochrana základných práv a slobôd je pritom najprioritnejším poslaním sudcov ústavného súdu.“
Keď dá sudca odlišné stanovisko, neznamená to, že nesúhlasí absolútne s ničím z rozhodnutia, môže trebárs súhlasiť s výrokom a nesúhlasiť s odôvodnením. Obaja sudcovia, ktorí dali odlišné stanoviská, s viacerými vecami z rozhodnutia pléna Ústavného súdu súhlasili alebo prinajmenšom nepolemizovali.
Takže to neznamená, že Mészáros považuje všetky štyri navrhované otázky za otázky, týkajúce sa ľudských práv, teda sa o nich nemôže hlasovať v referende?
V odlišnom stanovisku jasne povedal, že prvé tri považuje za protiústavné a pustil by štvrtú - „Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania? Tú, ktorú plénum vylúčilo, by aj on vylúčil – čiže v tomto sa zhodli.
A sudca Orosz?
Okrem iného mal problém s otázkou Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova? Podľa neho je táto otázka ,,minimálne v neprehliadnuteľnom napätí s ďalšími ústavnými princípmi“ – ako je ochrana základných ľudských práv a slobôd, zákaz diskriminácie a podobne. Obaja poukázali na to, že ľudské práva majú prirodzeno-právny pôvod. Podľa mňa je práve prirodzeno-právny základ ľudských práv dôvodom na veľkú opatrnosť pri hlasovaní o nich v referende. Prirodzeno-právna teória znamená, že nám ich nedáva štát, ale každý ich má z titulu svojej ľudskej podstaty. Už len preto, že som človek, mám napríklad právo na život a ľudskú dôstojnosť. Nemám ho preto, že sa to píše v ústave, ale v ústave sa to píše preto, že ho mám.
Ako čítate vy rozhodnutie Ústavného súdu?
Má tri rozmery. Prvý, už spomenutý, je to, ako objasnil problémy v súvislosti s referendom – minimálne tým, že vylúčil, aby sa poslancom udeľovali príkazy a naznačil cestu, že buď výsledky parlament premietne do právnej úpravy, alebo sa budeme priamo dovolávať výsledku referenda napríklad v súdnom konaní. Druhý rozmer je to, ako Ústavný súd sám sebe nastavil šírku právomoci kontrolovať predmet referenda. Keďže toto bolo prvé konanie v histórii, kedy posudzoval predmet referenda, musel si ujasniť šírku svojej vlastnej právomoci.
Základné ľudské práva
Považujete vy otázky tohto referenda za záležitosť základných práv?
Verejne som povedal, že mám pocit, že otázky sa týkajú základných práv a predpokladal som, že ak nie všetky, tak väčšinu z nich Ústavný súd nepustí. Naša ústava hovorí, že „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody“. Keby sme sa pozreli aj do odbornej právnickej literatúry, nikde sa tejto vete špeciálne nevenovala pozornosť, každý to buď priamo alebo medzi riadkami skôr podával tak, že o základných právach vôbec nemôže byť referendum, bez ohľadu na to, či by sa išli rozširovať, zužovať alebo konzervovať. Ústavný súd ale teraz túto formuláciu z ústavy vysvetlil tak, že sa v referende nemôžu zužovať základné práva a slobody. Podľa súdu formuláciu ústavy „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody“ treba chápať tak, že sa o nich nemôže konať referendum vtedy, keby sa mal znížiť ich štandard.
Z toho vyvodil, že tie tri otázky môže pustiť, lebo u nás práva, o ktorých hovoria, nie sú?
Nie je to celkom tak, lebo prvá otázka je o tom, aby sa manželstvom mohol nazývať iba zväzok muža a ženy. Toto bolo odjakživa v zákone a dnes je už aj v ústave. Keby odpoveď v platnom referende bola áno, nedá sa vyvodzovať, že Národná rada má niečo robiť, lebo už je to urobené.
Ale keby na ňu v platnom referende občania odpovedali nie?
To je to, čomu sa ústavný súd podľa mňa mohol venovať viac – čo v prípade zápornej odpovede. Hoci takáto odpoveď je tu nepravdepodobná, možná je pri každej otázke. Keby odpoveď na otázku Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou? bola nie, dostalo by sa rozhodnutie suveréna – ľudu, do rozporu s tým, čo je napísané v ústave. Otázka je, čo by sa potom dialo.
No, vyšlo by to v zbierke zákonov....
Áno, ale bol by tu podľa mňa taký frontálny rozpor medzi znením ústavy a výsledkami referenda. Otázne je, či by sa parlament sklonil pred výsledkom referenda a z ústavy to vypustil.
Alebo by sa mohli homosexuálne páry domáhať práva na manželstvo na súde, odvolávajúc sa na výsledky referenda?
To nie je isté. Lebo ak nesúhlasím s tým, aby sa manželstvom mohol nazývať iba zväzok jedného muža a jednej ženy, znamená to automaticky, že chcem, aby sa manželstvom mohol nazývať zväzok dvoch osôb rovnakého pohlavia, alebo povedzme zväzok jedného muža a troch žien? Nemyslím si to.
Ale bigamia je u nás zakázaná.
To je pravda, ale ani uzavretie manželstva dvoch osôb rovnakého pohlavia nie je k dnešnému dňu dovolené.
No nie je to trestný čin, len to nie je povolené. Je to v inej rovine. To asi nemôžeme porovnávať?
Áno, je to trošku iné. Ale nemyslím si, že by sa len tak dalo dať znamienko rovnosti medzi zápornú odpoveď na to, či manželstvom sa má nazývať len zväzok muža a ženy a kladnú odpoveď na to, či manželstvo môžu uzatvárať aj osoby rovnakého pohlavia.
Téma sexuálnej výchovy
Hovorili ste, že ľudské práva nám nedáva štát, ale máme ich automaticky zo svojej ľudskej podstaty. Je základným právom rozhodnúť, či moje dieťa bude navštevovať sexuálnu výchovu, čo je jedna z otázok referenda?
Spadá to pod rámec práva na vzdelanie aj pod právo rodiča rozhodovať o výchove svojho dieťaťa. Ústavný súd povedal, že je tak všeobecne položená, že len samotnou odpoveďou na ňu sa nedá priamo zasiahnuť do práva. Keby bola schválená, vyžadovala by si úpravu na zákonnej a možno aj podzákonnej úrovni, lebo osnovy neurčuje zákon, je to vec ministerstva školstva. Až tieto predpisy by bolo možné konfrontovať s ústavou, či zasahujú alebo nie do práva rodičov na výchovu a do práva na vzdelanie.
Takže akákoľvek odpoveď aj v platnom referende by nič nezmenila?
Otázka Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania? je tak široká a neurčitá, že je z pohľadu zásahu do práv sama osebe neškodná. Nie je jasné, čo konkrétne sa pod ňou myslí a to konkrétne sa bude mať formulovať až po jej schválení. Až toto sa bude môcť posudzovať z hľadiska súladu s ústavou, no nešlo by tu už o kontrolu predmetu referenda, ale o kontrolu právneho predpisu.
Adopcia detí a homosexuáli
Ako ovplyvňuje základné práva otázka Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
Všimnite si, že táto otázka nie je výslovne mierená len na homosexuálov. Práve preto videl Ústavný súd možnosť ju povoliť. Naše právo neumožňuje spoločné osvojenie nikomu inému ako manželom. Spoločne si osvojiť dieťa u nás nemôže ani heterosexuálny pár, ktorý nie je zosobášený. Nestavia sa to teda do roviny, že iba homosexuálnym párom sa to zakáže a heterosexuálne páry by si mohli osvojiť aj keby neboli zosobášené. Preto tam súd nevidel diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie a otázku povolil.
Ale ak by odpoveď v platnom referende bola nie, homosexuálne páry by si deti mohli osvojiť a heterosexuálne nie. Tam by predsa vznikla diskriminácia?
Ak by odpoveď bola nie, znamenalo by to, že sa pre homosexuálne páry nezavedie výslovný zákaz osvojenia dieťaťa. Neznamenalo by to však, že sa im tým zavádza výslovné povolenie. Nevysloviť zákaz nie je to isté, ako vysloviť povolenie. A čo sa týka nezosobášených heterosexuálnych párov, záporná odpoveď by na ich postavenie nemala nijaký priamy vplyv.
Môžete presne vysvetliť, čo znamená pojem ,,spoločné osvojenie“?
Osvojenie dieťaťa môže byť spoločné – ak si dieťa osvoja dve osoby naraz, potom sa právne stáva ich spoločným dieťaťom. To u nás môžu iba manželia. Potom je možné aj individuálne osvojenie, kde dieťa osvojuje iba jedna osoba. To môžu byť rôzne prípady, buď osvojuje osoba, ktorá žije v manželstve s niektorým s rodičov dieťaťa, prípadne pozostalý manžel po rodičovi dieťaťa. Hoci aj tento typ osvojenia je primárne naviazaný na manželstvo, zákon výnimočne dovoľuje aj osvojenie osamelou osobou. O sexuálnej orientácii tejto osoby však zákon nič nehovorí. Otázku o osvojení v referende, tak ako je položená, chápem tak, že je mierená len na spoločné osvojenie, nie na osvojenie osamelou osobou.
Takže kladnou odpoveďou v platnom referende by sa prakticky nezabránilo homosexuálom vychovávať dieťa aj v páre. Aliancia za rodinu by zrejme nedosiahla, čo chcela.
Nemôžem hovoriť za nich. Ale ak by chceli dosiahnuť, aby homosexuáli jednotlivo alebo spoločne nemohli vychovávať deti, tak to táto otázka nepokrýva v plnej miere. Nie je to len otázka osvojenia. Keď žijú spolu dve ženy, dnes nie je problém pre ženu otehotnieť aj bez spolužitia s mužom a nikto jej nemôže dieťa zobrať pre jej sexuálnu orientáciu, tak isto ako jej nikto nemôže brániť, aby žila s inou ženou v jednej domácnosti a aby ho vychovávali spoločne. Akurát že to nemôže byť právne kvalifikované ako ich spoločné dieťa a medzi nimi dvoma nemôže byť žiadne právom uznané spoločenstvo, nanajvýš, že sú to osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Tento pojem naše právo pozná a za istých okolností môžu po sebe aj dediť.
Predstavme si, že dve ženy vychovávajú spolu od malička deti jednej z nich. Poznám prípad, keď matka umrela a napriek silnej citovej väzbe a želaniu detí jej partnerka ich už nikdy nevidela, odňala ich rodina zosnulej. Nezasahuje toto do ochrany práv dieťaťa?
To sú otázky, ktoré by mohla vyriešiť iba zmena legislatívy. Ale to čo hovoríte je realita, môže sa to stať - práve preto, že tam žiadne oficiálne právne puto nie je. To je v tomto prípade medzi dieťaťom a rodinou jeho zosnulej matky.
Otázka, ktorá neprešla
Pozrime sa ešte na otázku, ktorá neprešla a zdá sa mi najzávažnejšia - Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. marcu 2014 priznané iba manželstvu a manželom - najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča?
Povedal by som, že ak bola medzi tými štyrmi jedna otázka, ktorá by sa dala označiť za najvýznamnejšiu až prelomovú, tak to bola táto. Lenže je zaujímavé, že Ústavný súd ju nevylúčil ani tak preto, že by tam šlo o homosexuálne páry, ale povedal, že je formulovaná až tak široko, že pripúšťala rôzny výklad. Predovšetkým išlo o to, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb ako manželstvu neboli priznané uvedené práva. Naše právo, aj keď nepozná registrované partnerstvá, pozná určité formy spolužitia iné ako manželstvo, ktoré tiež požívajú ochranu, napríklad blízke osoby či osoby žijúce v spoločnej domácnosti – a to nemusí byť pár ani pokrvní príbuzní. Čiže táto otázka by zužovala už prijaté práva a to nesmie.
Ako vy vnímate toto referendum v čase, keď v zahraničí sú homosexuálni starostovia aj členovia vlád a vo väčšine krajín EÚ je aspoň registrované partnerstvo bežné?
Myslím si v prvom rade, že na jednej – liberálnej, aj na druhej – konzervatívnej strane je veľa emócii a emócie neprospievajú vecnej debate. Nebolo by dobré stavať to do roviny, aby jedni druhým niečo vnucovali. Obe názorové skupiny by sa mali rešpektovať. V slobodnej spoločnosti by nik nemal svoj pohľad na vec vydávať za jediný správny. Tí, ktorí tvrdia, že neuznanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia je diskrimináciou, by mali rešpektovať, že aj druhá strana má právo na svoj pohľad na vec, ktorý môže byť iný. Konzervatívci by zase mali vnímať isté súvislosti, že homosexualita je taká stará ako ľudstvo samo a nikto nie je homosexuálom preto, že ním chce byť alebo sa rozhodol, že bude. Nikomu sa dnes nedá brániť zdieľať život fakticky, ide len o tie právne väzby.
Lenže práve tie chýbajú a pre homosexuálne páry môžu znamenať komplikáciu...
Problém je, že keď napr. dvaja homosexuáli žijú spolu 30 rokov a jeden z nich vážne ochorie, druhý ho v tom môže nechať, lebo nemá voči nemu žiadne legálne záväzky. V manželstve by to nebolo také ľahké, manžel má okrem iného vyživovaciu povinnosť voči druhému. Nie je to teda len o tom, že niekto chce byť zrovnoprávnený, ale sú tu aj širšie súvislosti, situácie, ktoré fakticky existujú a prinášajú reálne právne i sociálne problémy. Myslím si, že to chce vecnú diskusiu zbavenú emócií a vzájomný rešpekt. Je to ale ťažké, pretože toto je hodnotový spor, ktorý nikdy nemôže mať riešenie, ktoré bude vyhovovať všetkým.
A pripomeňme, že ani názoru väčšiny hlasujúcich v platnom referende by nemusela vyhovieť Národná rada. Aký význam má potom takéto hlasovanie, ktorému ešte pre vysoké kvórum hrozí, že bude zase neplatné?
Treba rozlišovať dve roviny referenda – právnu a politickú. Právne vzaté, keby sa referenda zúčastnilo 49 a pol percenta a z nich 99 percent by hlasovalo za, stále je neplatné. Ale napriek tomu je to veľmi silný politický signál a nič nebráni parlamentu, aby si osvojil aj návrhy z neplatného referenda a premietol ich do legislatívy. Naopak, predstavme si, že je referendum platné, lebo sa ho zúčastní 50 a pol percenta oprávnených voličov a z nich 50 a pol percenta je za a 49 a pol proti. Referendum je právne platné, no politicky to znamená, že za návrhy hlasovala štvrtina zo všetkých oprávnených voličov a tri štvrtiny nie, prevažne preto, že sa nezúčastnili. Toto by mohlo zohrať svoju úlohu pri (ne)premietaní výsledkov referenda do praxe.
Účasť na referende
Naše právo vyžaduje pre platnosť referenda mimoriadne vysokú účasť, ktorú nedosahujú ani voľby europoslancov alebo komunálne voľby. Niektoré vôbec nemajú kvórum. Sme krajina s jedným z najvyšších vyžadovaných účastí?
V zahraničí prevažne žiadne kvórum pre platnosť nemajú. Napríklad vo Francúzsku, kde je to tiež tak, sa skracovalo funkčné obdobie prezidenta zo siedmich na päť rokov v referende, na ktorom sa zúčastnilo 20 percent voličov. Odhlasovali to a zmenili ústavu.
Kedy sa u nás takto nastavila hranica pre platnosť a prečo?
Nastavila sa hneď od začiatku, keď bola v roku 1992 prijatá ústava. Logika nadpolovičnej účasti všetkých voličov bola taká, aby náhodná menšina, ktorá sa dostane pri nízkej účasti do väčšiny, nerozhodla o podstatných veciach. Prax ukázala, že vysoké kvórum je najčastejšou príčinou toho, že referendum je neplatné. Zároveň má aj ten efekt, že sily, ktoré sú proti referendovým návrhom, nevyzývajú voličov hlasovať proti, ale vyzývajú k neúčasti, aby bolo neplatné. Pri každom referende, azda s výnimkou referenda o vstupe do Európskej únie, sa politické strany rozdelili na dva tábory, z ktorých jeden vyzýval – poďte to schváliť, a druhý – nechoďte hlasovať. A aj jediné platné referendum o EÚ dosiahlo požadované kvórum veľmi tesne.
Z tohto sa zdá, že celý zákon o referende nemá zmysel, ani to, že je v ústave, čo napríklad Česko nemá. Nie je to len hra, ktorá sa pri tak vysokom kvóre aj tak nedá vyhrať?
Nemyslím si, že vysoké kvórum je hlavným problémom referenda u nás. Nezabudnime, že keď sa táto hranica začiatkom 90-tych rokov zaviedla, chodilo k voľbám 90 percent voličov. Problémom je, že nikdy pred rokom 1992, od vzniku ČSR v roku 1918, u nás nikdy žiadne referendum neprebehlo. Neboli teda žiadne tradície, občania nemali žiadne návyky v tomto smere. Navyše spôsob, ako s ním nakladali politické strany, veľmi rýchlo u občanov tento inštitút priamej demokracie zdiskreditoval – najmä zmareným referendom v roku 1997. To znamená, že sme vychádzali od nuly a začali sme veľmi zle, často s badateľnou snahou referendum zneužívať.
Nulová tradícia a zneužívanie politickými stranami je teda hlavná príčina neúspechov hlasovaní?
Ďalšia je v spôsobe, kto a ako môže vyvolať referendum. Na Slovensku sa dá vyvolať pomerne ľahko – buď väčšinou v parlamente alebo podpismi 350 tisíc voličov pod petíciou, čo je približne osem percent zo všetkých oprávnených voličov. Keď sa ujme zberu podpisov nejaká dobre etablovaná politická strana alebo silné občianske združenie, tak 350 tisíc nemá problém zozbierať. Nie všade vo svete sa dá referendum vyvolať tak ľahko. Okrem toho je u nás predmet referenda definovaný veľmi široko – môže sa týkať ,,dôležitej otázky verejného záujmu“.
Takže vysoké kvórum môžeme vnímať pri takto postavenej legislatíve ako istú ochranu?
Keď si dáme dohromady, že referendum môže vyvolať pomerne malý počet voličov a že má široko definovaný predmet, tak sa vyše päťdesiatpercentné kvórum dá chápať ako určitá forma poistky pred tým, aby som bol ako občan nútený ísť hlasovať o otázke, o ktorej si myslím, že ani nie je vhodné ju klásť. Keby nebolo kvórum, vždy by bolo prijaté platné rozhodnutie. Okrem toho možnosti priamych účinkov referenda sú podľa mňa stále dosť obmedzené, i keď to Ústavný súd teraz vykorigoval viac v prospech občanov. Aj preto je otázka kvóra podľa mňa druhoradá.
Mali by sme teda diskutovať o zmene pravidiel referenda?
Je pravda, že celý oddiel ústavy, ktorý upravuje referendum, má veľmi veľa slabých stránok a chcelo by to riešiť v komplexnejšej diskusii. Je to jedna z menej vydarených častí ústavy.
Sú to vyhodené peniaze?
Veľa sa hovorí o zbytočnom vyhadzovaní peňazí. Je podľa vás ako právnika aj platcu daní potrebné zachovať referendum ako nástroj priamej demokracie, aj keď býva neplatné a stojí peniaze?
Peniaze sú vážny dôvod, ale nemyslím si, že by mali byť tým najpodstatnejším argumentom v celej diskusii. Nielen referendum, ale aj každé voľby, (aj politické strany, vláda, parlament, prezident) predstavujú veľké finančné náklady. Ale demokracia niečo stojí. Keby sme sa na to pozerali len cez peniaze, môžeme zrušiť voľby, zvoliť si dedičného vládcu, ktorý bude o všetkom rozhodovať a krásne ušetríme. Okrem toho si nemyslím, že by to bola v štátnom rozpočte taká suma, ktorej minutie či ušetrenie je otázkou prežitia.
Referendum ako najvyšší prejav vôle ľudu prežilo už od starého Grécka. Je stále dôležitou súčasťou fungovania demokratického štátu?
Referendum hlavne stále je a stále bude jedným z najkontroverznejších inštitútov celého fungovania demokratického štátu. Na jednej strane sa ho budú mnohí zastávať s tvrdením: hlas ľudu - hlas boží, na druhej strane ho iní budú odsudzovať ako demagógiu, populizmus a hlasovanie, kde sa nerozhoduje so znalosťou veci, ale na základe emócií a toho, aké škandály sa práve na politickej scéne prevalia. Vždy bude vyvolávať protichodné nálady. Referendum ako také nie je nutná a nevyhnutná súčasť každého ústavného systému.
Väčšina demokracií ale predsa tento inštitút má a niektoré, ako Švajčiarsko, ho aj hojne využíva?
Neznamená to ale, že v každom systéme sa osvedčilo a bude mať pozitívne efekty. Referendum je taký inštitút demokracie, ktorý môže dobre fungovať tam, kde je dostatočne vysoká kultúra, lebo je aj menšie riziko jeho zneužitia. Zároveň je to však aj vec vkusu a názoru – či sa preferuje najmä priame rozhodovanie ľudu, aj keby rozhodol zle, len nech rozhodne sám. Ani ja osobne nemám vyhranený názor na referendum. Ale argument, že občania nerozumejú veciam a ich zástupcovia tomu rozumejú lepšie, celkom neberiem. Nezabúdajme, že aj vo voľbách, kde sa volia poslanci, hlasujú tí istí občania ako v referende. Keby boli nekompetentní, tak je jedno, či rozhodujú priamo alebo cez zástupcov, ktorých zvolili nekompetentne a sami spomedzi seba.
Sme teda krajina, ktorá už má dostatočne kompetentných voličov a dostatočnú kultúru?
Ťažko povedať, či je Slovensko krajina, ktorá poskytuje dobré záruky fungovania referenda. Zatiaľ skôr nie ako áno. Ale to sa netýka len referenda, ale aj volieb. Skrátka, pravidlo demokracie je, že fungovanie štátu a jeho politická reprezentácia sú vždy odrazom voličov, i keď niekomu sa to možno nepočúva dobre. Platí to bez ohľadu na to, či referendá sú, alebo nie sú. Je mi len ľúto, že sme si veľmi nešťastným začiatkom sťažili cestu k tomu, aby bolo na Slovensku referendum ako nástroj priamej demokracie viac rešpektované.