Dávam klobúk dole pred Ciprasovou chuťou, s akou bojuje za svoj národ. Vyžmýka z politikov EÚ vrátane Slovenska, čo sa len dá. No a keď mu nevyhovejú, odíde z eura a pôjde spolupracovať s BRICS. Je to fakt hnusná taktika voči nám, ale pre Grékov sú to samé výhody. Nuž ale prečo by nejaké výhody nemohli mať už aj Slováci, ktorí napriek svojej chudobe na boháčov a súkromné banky ešte aj doplácajú? Odpoveď je jednoduchá. S týmito zapredanými červenomodrými politikmi, ktorých si stále dookola volíme, budeme chudobní na veky vekov.

butthead napísal:postrehli ste niekto iniciativu vzniku strany Hnutie O2H ? tato myslienka sa mi najviac pozdava zo vsetkych.https://www.facebook.com/PavlisJan/post ... 1527135414

Vážené priateľky a priatelia, dlhujem vám ešte odpoveď na jednu otázku, lebo nechcem, aby ste si mysleli, že sa jej vyhýbam. V poslednom čase ma doslova bombardujete výzvami, žiadosťami a prosbami, aby som vstúpil do politiky – či už tu, na sociálnych sieťach, v správach, mailoch alebo pri osobných stretnutiach. Prekvapilo ma, ako sa ten tlak zintenzívňuje a nie vždy je príjemný, lebo je spoločensky zaväzujúci. Dovoľte mi na neho s chladnou hlavou odpovedať takto.
Naša politika sa dlhodobo topí v bahne bezvýznamnosti, je to podradná ľudská činnosť a jej aktéri sú najatí vyjednávači biznisu s verejnosťou. Väčšina ľudí ňou pohŕda a stotožňuje ju s nepoctivým spôsobom života. Byť politikom je hanbou. Už si ani nepamätáme, čo to znamená služba verejnosti, že politika nemusí byť len o intrigách, kšeftoch a spravovaní moci, ale aj o ušľachtilých cieľoch. Mali sme v dejinách osobnosti i celé generácie, ktoré rozmýšľali o spoločnosti ako celku, obetovali sa jej a usilovali sa ju dvíhať k vyšším cieľom. Štúrovci, hlasisti i davisti, Štúr, Štefánik, Hodža či Novomeský. Nelíškali sa davom, ale rozumeli duši národa, neprispôsobovali sa vášňam, ale menili spoločnosť k lepšiemu. Laco Novomeský bol ako povereník školstva a osvety vo vysokej politike len krátko, štyri povojnové roky, ale vstupoval tam s premyslenou koncepciou a za ten čas položil inštitucionálne základy modernej slovenskej kultúry, vedy a školstva. Založil Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, sieť regionálnych škôl a divadiel, obnovil činnosť akadémie vied a za tento nepatrný čas urobil viac ako všetky vlády po ňom. O zakladateľskej misii Ľudovíta Štúra, gigantickom poslaní Milana Rastislava Štefánika či štátnickej úlohe Milana Hodžu netreba zoširoka rozprávať. Kam sa podeli takíto velikáni ducha, ktorí pochopili úlohy doby?
Skutočná politika sa nemôže zrodiť zo zúfalstva a vášní, keď si dav vyvolí vodcu a spoľahne sa na neho, že ho vyvedie z temnoty. V našej tradícii boli politici vždy „tí hore“ alebo „papaláši“, politika sa zvykla nazývať „panským huncútstvom“, čím sa len prízvukovalo, že je to niečo ľudu cudzie, vzdialené, nezrozumiteľné. Lenže takto to nemôže ostať. Dvihnúť ľud k vyšším cieľom môže len široké hnutie, ktoré povstáva zdola, ktoré nečaká na spásu, ale aktívne sa zúčastňuje na dianí.
Poviem vám, čo je dnes potrebné vykonať na prvom mieste. Dnes je nevyhnutné urobiť to, čo urobil najznámejší hrdina antických bájí - vyčistiť Augiášov chliev. Na to si podobne ako mýtický hrdina potrebujete zobrať za spoločníčku Cnosť a mať heraklovskú odvahu. Znamená to, že úlohou doby nie je hádať sa o tom, či majú byť dane o pol percenta nižšie alebo vyššie. Je potrebné zlomiť moc oligarchie, odťať tej chobotnici hlavu, zničiť sieť kmotrov slovenskej politiky od najvyšších poschodí cez zásadné zmeny vo vedení prokuratúry, polície, súdov. Na to potrebujete obrovskú odvahu, zásadné informácie a špičkový tím. Potrebujete ľudí, ktorí sa nedajú zastrašiť, vydierať, ktorí ustoja útoky, pokusy o diskreditáciu i prenasledovanie, ktorí budú nepodplatiteľní, ktorí budú „opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“. Máme takých ľudí? Idete do toho so mnou? Lebo len v takom prípade má význam vysielať podobné výzvy. Nemám záujem zakandidovať si, nemám záujem byť vo vláde a slúžiť mocným, nemám záujem o pohodlné kreslo. Chcem zmeniť Slovensko k lepšiemu, chcem ho zmeniť na spravodlivý štát pre všetkých. Ak na túto misiu nebude spoločenská objednávka, ak tu nie je vôľa, odhodlanie a chuť ľudí zmeniť niečo vlastnými silami, vrátane poskladania sa na tento projekt drobnými darmi tak, aby sme neboli na nikom finančne závislí a nemuseli nikomu nič dlhovať a splácať – nemá to zmysel. To najhoršie, čo sa môže stať, nie je, keď vás porazia. To najhoršie je sklamať nádej ľudí. Lebo tým sa len zvyšuje apatia, beznádej a schopnosť oligarchov ovládať atomizovanú spoločnosť.
Ak sa nájde dostatok statočných a schopných ľudí, ktorí sa neboja ísť do takéhoto rizika a zničiť tento mafiánsky systém, potom má zmysel klásť takéto otázky. Lebo hrajkať sa na politické sľuby v čase, keď päť–šesť veľkopodnikateľov a dve–tri finančné skupiny ovládajú štát, keď nezáleží na tom, kto vládne, lebo moc leží mimo volených štruktúr, keď politici odvádzajú pozornosť voličov na zástupných vinníkov (utečenci, Rómovia, homosexuáli) a ľudia nevidia skutočnú príčinu ich biedy – toto ma naozaj neláka.